Vatikán 31. mája – Ak by sme sa „naučili službe a išli v ústrety iným, akoby sa zmenil svet“. Takto znelo pozvanie Svätého Otca z jeho rannej homílie v kaplnke Domu sv. Marty. Pápež František v dnešný posledný deň mariánskeho mesiaca zameral svoje myšlienky osobitne na Pannu Máriu. V univerzálnej Cirkvi sa v tento deň slávi sviatok Navštívenia Panny Márie.

Služba a stretnutie nám dávajú zakúšať „radosť“, ktorá „napĺňa život“. Ženská odvaha, schopnosť ísť v ústrety iným, ruka vystretá na znak pomoci, starostlivosť. A hlavne radosť, ktorá napĺňa srdce a dáva životu zmysel a nový smer. Nad týmito bodmi uvažoval Svätý Otec v súvislosti s dnešnými liturgickými čítaniami z Knihy proroka Sofoniáša (Sof 3,14-18), z Listu sv. Pavla Rimanom (Rim 12,9-16) a napokon z Evanjelia podľa Lukáša (Lk 1,39-56). Ako povedal pápež František, ide o liturgiu „plnú radosti“, ktorá prichádza ako poryv „čerstvého vzduchu“, aby naplnil „náš život“:

„Aké je nepekné, keď sú kresťania so skrivenou tvárou, smutní kresťania. Aké nepekné... No nie sú plne kresťanmi. Myslia si, že nimi sú, ale nie sú nimi úplne. Toto je kresťanské posolstvo. A v tejto atmosfére radosti, ktorú nám dnešná liturgia dáva ako dar, by som chcel podčiarknuť len dve veci: po prvé, prístup; po druhé, čin. Tým prístupom je služba“.

Mária koná svoju službu bez zaváhania. Ako hovorí evanjelium, Mária „sa ponáhľala“ napriek tomu, že bola v požehnanom stave, a riskovala, že sa dostane do rúk zbojníkov. „Toto dievča nie viac ako 16-17-ročné“, povedal Svätý Otec, „bolo odvážne. Vstalo a išlo“:

„Odvaha ženy. Odvážne ženy, ktoré sú v Cirkvi: sú ako Panna Mária. Tieto ženy, vďaka ktorým napreduje rodina, tieto ženy, vďaka ktorým napreduje výchova detí, ktoré čelia toľkým prekážkam, mnohej bolesti, ktoré sa starajú o chorých... Sú odvážne: vstávajú a slúžia... Služba je kresťanský znak. Kto nežije pre službu, neslúži životu. Služba v radosti, toto je prístup, ktorý by som chcel podčiarknuť. Je tu radosť a aj služba. Neustále slúžiť“.

Nakoniec sa pápež František pristavil pri stretnutí Panny Márie s jej sesternicou. „Tieto dve ženy sa stretávajú a stretávajú sa s radosťou“, je to okamih „úplnej oslavy“. Keby sme sa aj „my tomuto naučili, čiže službe, a išli v ústrety iným, ako by sa zmenil svet,“ dodal Svätý Otec. Svoju homíliu uzavrel nasledovne:

„Stretnutie je ďalší kresťanský znak. Osoba, ktorá hovorí, že je kresťanom a nie je schopná ísť v ústrety iným, stretnúť iných, nie je úplne kresťanom. Či už služba, alebo stretnutie vyžadujú vyjsť von zo seba samých: vyjsť, aby sme slúžili, vyjsť aby sme sa stretli, objali inú osobu. A touto Máriinou službou, týmto stretnutím sa obnovuje  Pánov prísľub, uskutočňuje sa v prítomnosti, v súčasnej dobe. A práve Pán – ako sme počuli v prvom čítaní: ,uprostred teba je Pán‘ – Pán je v službe, Pán je v stretnutí“. -bp-

Vatikán/Štrasburg 31. mája – Hlboko vďačný a „blízky v modlitbe“ tomu, kto sa namáha „v boji za ľudskú dôstojnosť všetkých tých, čo sú vo väzení“. Tými slovami sa pápež František v liste prihovára európskym väzenským kaplánom, ktorí sa od 30. mája do 1. júna zúčastňujú na stretnutí v Štrasburgu. Podujatie nesie názov „Radikalizácia vo väzniciach: pastoračná vízia“.         

Pápež sa v liste, ktorý podpísal štátny sekretár kardinál Pietro Parolin, poďakoval aj Rade biskupských konferencií Európy (CCEE) a ďalším organizátorom stretnutia. Posolstvo upriamuje pozornosť najmä na List Svätého Otca Františka, ktorým sa udeľujú odpustky pri príležitosti mimoriadneho Svätého roku milosrdenstva. Pápež v ňom obracia svoje myšlienky na „väzňov, ktorých sloboda je obmedzená“ a vysvetľuje:

„Môžu získať odpustky vo väzenských kaplnkách a tiež zakaždým, keď prejdú dverami svojej cely a obrátia sa myšlienkou a modlitbou na Boha Otca. Toto gesto môže pre nich znamenať prechod svätou bránou, pretože Božie milosrdenstvo, ktoré dokáže premieňať srdcia, dokáže premeniť aj mreže na skúsenosť slobody“. -ej-

Vatikán 31.mája – Nový enchiridion o diakonáte. Oficiálne pramene a dokumenty Cirkvi. Takto sa nazýva príručka o diakonáte, ktorú dnes prináša na knižné pulty Vatikánske knižné vydavateľstvo. Publikáciu, ktorá má vyše 1000 strán, editoval predseda Komunity diakonátu v Taliansku Enzo Petrolino.

Najnovší knižný titul tvorí zbierka základných textov o pôvode, zmysle a špecifickosti diakonátu, ako aj o možnostiach jeho vývoja v súčasnom živote a pastorácii v Cirkvi. V novom enchiridione o diakonáte sa nachádza aj príhovor pápeža Františka, ktorý predniesol na stretnutí s generálnymi predstavenými ženských rehoľných inštitútov 12. mája v Aule Pavla VI.

Zostavovateľ príručky Enzo Petrolino pôsobí ako trvalý diakon v diecéze Reggio Calabria-Bova. -bp-

Vatikán/Egypt 31. mája – Stretnutie medzi pápežom Františkom a veľkým imámom káhirskej univerzity Al-Azhar Ahmadom Muhammadom Al-Tayyíbom, ktoré sa uskutočnilo 23. mája vo Vatikáne, bolo významným gestom najmä po nedorozumení spred piatich rokov. Myslí si to docent islamológie na Pápežskom orientálnom inštitúte v Bejrúte páter Samir Khalil Samir. Podľa jezuitu ide o novú etapu v dialógu medzi kresťanmi a moslimami:

„Verím, že stretnutie medzi Františkom a Al-Tayyíbom bolo požehnaným stretnutím a slová, ktoré pre vatikánske médiá povedal veľký imám Al-Azharu, boli skutočne krásne a úprimné, nie iba formálne, ale zodpovedali hlbokému úmyslu“. 

V roku 2011 po bombovom atentáte na koptský kostol v Alexandrii pápež Benedikt XVI. vyzval egyptskú vládu, aby poskytla väčšiu ochranu pre miestnych kresťanov. Veľký imám Al-Tayyíb vtedy zareagoval ukončením dialógu a vzťahov s Vatikánom. Až po nástupe pápeža Františka v roku 2013 sa vzťahy zlepšili. Na nedávnom stretnutí obaja odsúdili všetky formy násilia a terorizmu.

Páter Samir potvrdil, že káhirská univerzita Al-Azhar uplynulý rok začala podporovať stretnutia medzi moslimami a koptskými kresťanmi, ktoré majú viesť k zlepšeniu moslimsko-kresťanského dialógu v Egypte a vo svete. Jezuita na druhej strane nedáva celkom za pravdu niektorým tvrdeniam veľkého imáma a dáva ich do jasnejšieho svetla:  

„Jeho tvrdenie, že islam nemá nič spoločné s terorizmom a že islamské texty sú zle pochopené zo strany teroristov nie je úplne korektné. Al-Tayyíb vyjadril podobné koncepty na pôde nemeckého parlamentu vychádzajúc z tvrdenia, že v Koráne nie je žiadne násilie, keďže sa v ňom nikde nenachádza slovo ‚meč’“.

Islamológ sa odvoláva na štúdium, ktoré v tejto problematike podnikol a ktorého výsledkom je kniha s názvom „Násilie a nenásilie v Koráne a v islame“. Publikácia pátra Samira potvrdzuje, že v posvätnej knihe islamu sa nachádzajú aj násilie aj nenásilie, a „netreba to skrývať“.

Ďalšou výzvou je podľa jezuitu skutočnosť, že moslimovia v porovnaní s Katolíckou cirkvou nemajú absolútnu autoritu, ako je to v prípade pápeža, ktorý riadi všetkých katolíkov. Univerzita Al-Azhar je síce najvplyvnejšou teologicko-akademickou inštitúciou sunnitského islamu, podľa pátra Samira však interpretovanie koránu „v dnešnej dobe“ ostáva otvorené bez „jasných pokynov“: 

„Skutočná úloha Al-Azharu by mala spočívať v tom, že vzdelanie, ktoré na tejto univerzite nadobúda viac než tisíc imámov, bude inšpirované pokojom a novou interpretáciou Koránu“.

Podľa pátra Samira je dôležité, aby Katolícka cirkev a celý Blízky východ spolupracovali s káhirskou univerzitou, ak chcú spoločne vyhubiť terorizmus. Katolícky postoj sa prejavuje spoluprácou, vysvetľuje páter Samir:

„Akákoľvek spolupráca s kýmkoľvek je povolanie katolíkov, a  to je v skutočnosti to, čo pápež robí. Nerozumiem kritikám na adresu pápeža Františka, podľa ktorých, najmä podľa pravicových extrémistov, je príliš mäkký vo svojich iniciatívach v boji proti teroru a násiliu. Vskutku neexistuje iný spôsob a iná evanjeliová cesta, ako získavať si priateľstvo moslimov a ako bratom, veriacim v Boha, im pomáhať. Poskytnúť im pomoc na ľudskej rovine.“

Stretnutie medzi pápežom Františkom a veľkým imámom Al-Tayyíbom je preto podľa pátra Samira znakom, že vzájomné vzťahy sa uberajú „dobrým smerom“. „Teraz však treba povzbudiť Al-Azhar, aby kráčal správnym smerom a aby tak znovu obnovil to, čo existovalo už od 50-tych a 60-tych rokov, to jest otvorená a humanistická interpretácia posvätných textov zo 7. storočia, ktorá je prispôsobená dnešnému 21. storočiu,“ dodáva P. Samir Khalil Samir SJ. -ej-     

Slovensko 31. mája – Zajtra 1. júna sa dožíva významného životného jubilea 90 rokov arcibiskup Dominik Hrušovský. Počnúc rokom 1947 sa Mons. Hrušovský aktívne podieľal na slovenskom vysielaní Vatikánskeho rozhlasu po dobu viac ako polstoročia. Niekdajší rektor Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda v Ríme, neskôr trnavský pomocný biskup a vikár pre Bratislavu, a napokon apoštolský nuncius v Bielorusku s hodnosťou arcibiskupa, dnes žije na odpočinku v Nitre.

Mons. Dominik Hrušovský sa narodil 1. júna 1926 vo Veľkej Mani (dnes Maňa) v okrese Nové Zámky. Po maturite v roku 1945 sa prihlásil do trnavského seminára. Najprv začal študovať na bohosloveckej fakulte v Bratislave, v roku 1946 ho ako nadaného študenta poslal biskup P. Jantausch na bohoslovecké štúdiá do Ríma, kde navštevoval Lateránsku univerzitu.

Po prevzatí moci komunistami v republike sa už na Slovensko nevrátil. Kňazskú vysviacku prijal 23. decembra 1950. Pastoračnú službu vykonával v severnom Taliansku, potom pôsobil ako profesor dogmatickej teológie, v rokoch 1955-1959 prednášal filozofiu a potom dogmatiku. V rokoch 1962-1966 pôsobil ako člen slovenskej katolíckej misie v Paríži.

Od roku 1966 pôsobil v Slovenskom ústave sv. Cyrila a Metoda v Ríme, 1. marca 1973 sa stal jeho rektorom. V tejto funkcii zostal až do 31. decembra 1992. Súčasne s vykonávaním funkcie rektora pracoval ako redaktor časopisu Slovenské hlasy z Ríma. Vzhľadom na skúsenosti so Slovákmi mimo vlasti ho Svätá stolica 17. júna 1975 menovala za vedúceho duchovnej služby pre Slovákov v zahraničí.

K jeho 50-ročnému jubileu ho pápež Pavol VI. povýšil na pápežského preláta. Dňa 18. decembra 1982 ho pápež Ján Pavol II. vymenoval za titulárneho biskupa tubijského; biskupskú vysviacku prijal v Ríme z jeho rúk 6. januára 1983. Pád komunistického režimu v roku 1989 priniesol obrat v jeho živote.

Dňa 24. septembra 1992 ho vymenovali za pomocného biskupa Trnavskej arcidiecézy s osobitným pastoračným poverením pre hlavné mesto Slovenska – Bratislavu, 17. decembra 1992 bol slávnostne ustanovený za pomocného biskupa a vikára Trnavskej arcidiecézy pre Bratislavu.

Na prvom zasadaní samostatnej Konferencie biskupov Slovenska bol 4. apríla 1993 zvolený za generálneho tajomníka KBS a predsedu Komisie pre Slovákov v zahraničí. Dňa 15. apríla 1996 ho pápež Ján Pavol II. vymenoval za apoštolského nuncia v Bielorusku a súčasne ho povýšil na arcibiskupa. Na nunciatúre v Minsku pôsobil Mons. Hrušovský až do roku 2001. Aktuálne žije na odpočinku v Nitre.

Mons. Hrušovský bol dlhoročným prispievateľom Vatikánskeho rozhlasu. Ešte ako seminarista v Nepomucéne spolupracoval pri prvopočiatkoch slovenských vysielaní. Neskôr sa stal pravidelným prispievateľom ako autor zamyslení na nedeľu, teologických a publicistických príspevkov. V období 1984 - 1990 raz mesačne pripravoval rozhlasový cyklus venovaný kňazom. V rokoch 2001 - 2002 pre Vatikánsky rozhlas pripravil systematický cyklus o živote Slovákov v zahraničí a pastoračnej starostlivosti o ich komunity v Austrálii, Argentíne, Kanade, USA a početných krajinách Európy.

(Zdroje: TK KBS, František Sočufka: Diakonia slova v slovenskom vysielaní VR) -jb-

Vatikán/Slovensko 31. mája - Prefekt Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí kardinál Robert Sarah navštívi Slovensko. Počas návštevy v dňoch 13. - 16. júna predstaví svoju knihu s názvom „Boh alebo nič“, ktorá vychádza vo vydavateľstve LÚČ. Zúčastní sa aj na stretnutí Liturgickej komisie Konferencie biskupov Slovenska a bude hosťom na plenárnom zasadnutí KBS. Okrem Bratislavy kardinál Sarah zavíta aj do Šaštína a Trnavy.

70-ročný kardinál Robert Sarah pochádza z Guiney (Guinea-Conakry). Študoval v rodnej Guinei a neskôr v Paríži, v Ríme a Jeruzaleme. Kňazské svätenie prijal v roku 1969 a o desať rokov neskôr sa stal biskupom. V roku 2001 ho sv. Ján Pavol II. menoval za sekretára Kongregácie pre evanjelizáciu národov. Pápež Benedikt XVI. ho v roku 2010 menoval za predsedu Pápežskej rady Cor unum, ktorá má na starosti oblasť charity. V tom istom roku prijal aj kardinálsky biret. Svätý Otec František ho 24. novembra 2014 vymenoval za prefekta Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí. (Zdroj: tkkbs) -jb-

Irak 31. mája – Jubilejný rok milosrdenstva a Ramadán, teda posvätný mesiac pôstu a modlitby pre moslimov, sú „príležitosťou korigovať vzájomné vnímanie“ a „zvoliť si cestu, ktorá vedie k pokoju a k zmiereniu“. Uviedol to vo svojom posolstve chaldejský patriarcha Babylonu Mons. Louis Sako. Pri príležitosti modlitby za mier v Iraku, Sýrii a na celom Blízkom východe, ktorá včera prebiehala v Bagdade, vyzýva kresťanov i moslimov k prežívaniu „atmosféry dôvery“. 

„Ak sa kresťania, moslimovia a ďalší úprimne modlia pred Bohom, zmení to mentalitu, zmení to kultúru a  napomôže to k zmiereniu. Niektorí sa ma pýtali, či je to stretnutie medzi politikmi, to je veľmi ťažké... Modlitba môže zmeniť, ak nie situáciu, tak ľudí,“ povedal pre Vatikánsky rozhlas patriarcha Sako.

Na medzináboženskej slávnosti, ktorú na znamenie ukončenia mariánskeho mesiaca máj hostil Kostol zasvätený Kráľovnej ruženca, sa zúčastnili vysokí náboženskí predstavitelia zastupujúci kresťanov, šítskych moslimov, sunnitov, jezídov a ďalších. Okrem nich prišli na modlitbové stretnutie aj viacerí diplomati a početní veriaci rôznych vierovyznaní. Z bezpečnostných dôvodov na slávnosti chýbala vládna delegácia.

„Všetci sú unavení, 12 rokov vojen, konfliktov, toľko mŕtvych, sirôt, kam to všetko smeruje... Treba otvoriť oči, uznať druhého a rešpektovať ho, sme súčasťou tej istej spoločnosti, všetko toto zlo je proti Božej vôli, človek by mal byť šťastný,“ dodal na záver Mons. Sako. Vojnový konflikt v Iraku spôsobil vzostup Islamského štátu a útek mnohých kresťanov z krajiny.

V decembri minulého roku prijalo aj Slovensko 149 irackých kresťanských utečencov, z ktorých väčšina v súčasnosti žije v okolí Nitry. -ej- 

Maďarsko 31. mája – Maďarská biskupská konferencia a maďarská vláda sa rozhodli zintenzívniť svoje úsilie a finančne pomôcť utečencom, ktorí žijú v rôznych krajinách na Blízkom východe. Katolícka cirkev vyhlásila na konci januára mimoriadnu zbierku, pričom sa v krajine podarilo vyzbierať 85 miliónov forintov. Maďarské ministerstvo pre ľudské zdroje chce k tejto sume doložiť 120 miliónov forintov.

Finančná pomoc vo výške viac než 600-tisíc eur zo strany Katolíckej cirkvi a vlády v Maďarsku pokryje školské výdavky na jeden školský rok pre približne 400 detí z utečeneckých táboroch v Jordánsku, Libanone a na severe Iraku. Peniaze poputujú organizácii Kirche in Not (Cirkev v núdzi), ktorá financie podľa potreby prerozdelí. 

Predseda Maďarskej biskupskej konferencie Mons. András Veres pre médiá uviedol, že Cirkev už vlani poskytla krajinách čeliacim humanitárnej kríze finančnú pomoc vo výške 30 miliónov forintov. -ej-

Slovensko 31. mája - Prof. Emília Hrabovec, historička z Rímskokatolíckej cyrilometodskej bohosloveckej fakulty UK v Bratislave, predstaví svoju novú knihu „Slovensko a Svätá stolica v kontexte vatikánskej východnej politiky (1962 – 1989)“. Pri prezentácii za účasti autorky v utorok 7. júna o 17. hod. v refektári kláštora Milosrdných bratov v Bratislave knihu uvedie prof. Martin Homza. Publikácia s predslovom kardinála Jozefa Tomka vychádza vo vydavateľstve Univerzity Komenského.

Novinka po prvýkrát priblíži komplex rôznych otázok vo vzájomných vzťahoch medzi Svätou stolicou a Slovenskom v rokoch 1962 - 1989 - v kontexte medzinárodného, vnútropolitického, cirkevného a spoločenského vývoja. „V 60-tych rokoch mala záujem o kontakt so Svätou stolicou predovšetkým Moskva, ktorá si od neho sľubovala posilnenie svojej zahraničnopolitickej línie, kým začiatkom 80-tych rokov objavila Vatikán americká politika, usilujúca sa využiť pápežov antikomunizmus a poľský pôvod a nadviazať s ním „strategickú alianciu“ v zápase proti komunizmu,“ píše prof. Hrabovec.

Historici vatikánskej východnej politiky sa podľa slovenskej historičky zhodli v tom, že najťažšie rokovania s najmenším úspechom sa viedli s Československom, doteraz však nedali odpoveď na otázku prečo. „Kniha ukazuje, že istú rolu hrala úloha Československa ako „výkladnej skrine socializmu“, ktorá ekonomické výhody kompenzovala ideologickou rigiditou, i sovietska politika, ktorá sa najmä po roku 1968 usilovala konsolidovať kontrolu nad satelitným štátom prostredníctvom nástroja divide et impera, podporujúc súčasne viacero vnútrostraníckych frakcií a brániac sformovaniu jedného mocenského centra. Výskum však ukázal, že najvážnejším faktorom bola vnútorná heterogénnosť československého štátu, ktorý spájal dve národne i nábožensko-kultúrne odlišné časti. V dominantnom českom prostredí katolicizmus nehral vážnejšiu rolu, ale prežívali historické protikatolícke resentimenty a komunistická podoba čechoslovakizmu, ktorý videl v slovenskom katolicizme nielen ideologického nepriateľa, ale aj potenciálne ohrozenie jednoty štátu. Na rozdiel od Poľska či Maďarska, kde sa vytvoril istý modus vivendi medzi Cirkvou a režimom na základe spoločných národných záujmov, na prevažne katolíckom Slovensku takáto možnosť vo vzťahu k ČSSR neexistovala.“

Rozsiahly priestor venovala slovenská autorka otázke slovenskej cirkevnej provincie a dosiaľ prakticky neznámemu pôsobeniu Slovákov v kontexte Druhého vatikánskeho koncilu a ich podielu na formulovaní teologických konceptov i cirkevnopolitických rozhodnutí, ako i veľkému dielu slovenskej kňazskej emigrácie okolo Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda v Ríme, duchovno-kultúrneho centra Slovákov i neformálnej slovenskej „diplomatickej služby“ na druhej strane železnej opony.
Kniha je príspevkom nielen k cirkevnohistorickému, ale aj k všeobecnému historickému poznaniu sledovaného obdobia a rôznych foriem interakcie medzi politickými a cirkevno-náboženskými faktormi v silovom poli medzi ideológiou a reálnou politikou komunistického režimu, kontinuitou a diskontinuitou vývoja. Vďaka širokej medzinárodnej spolupráci autorky, ktorá sa v rámci prípravy knihy podieľala na viacerých spoločných výskumoch s kolegami v zahraničí a zúčastnila na početných vedeckých konferenciách od Milána po Moskvu, včleňuje kniha slovenský výskum do medzinárodného vedeckého diskurzu, v ktorom dosiaľ chýbal slovenský hlas i zohľadnenie „slovenského faktoru“. (Zdroj: TK KBS) -jb-

Poľsko 31. mája – V meste Opole sa uskutoční konferencia s názvom „Achille Ratti, neskôr Pius XI. v Poľsku (1918-1921)“. Achille Ratti bol v Poľsku od roku 1918 ako apoštolský vizitátor a po vzniku Poľskej republiky ako apoštolský nuncius až do roku 1921. Pápežom Piom XI. sa stal 6. februára 1922. Tri náročné a nepokojné roky v Poľsku budúcemu pápežovi pomohli nadobudnúť niektoré presvedčenia, ktoré potom charakterizovali jasnú líniu počas jeho pontifikátu (1922 - 1939). Boli nimi nielen antikomunizmus, ale aj nedôvera voči katolíckemu vlastenectvu či vlasteneckému katolicizmu, teda nacionalizmu založenému na vierovyznaní.

Konferencia, ktorá sa koná od 1. do 2. júna, osvetlí postavu Achilleho Rattiho aj vo svetle jeho osobných denníkov a dokumentácie nunciatúry vo Varšave. -bp-

Utorkové vysielanie vo zvukovej podobe: