Vatikán 5. júna – Pápež František dnes na Námestí sv. Petra v Ríme za hojnej účasti veriacich vyhlásil dvoch nových svätých. Sú nimi poľský rehoľný kňaz sv. Stanislav Papczyński (1631-1701), zakladateľ rehole mariánov a švédska rehoľníčka sv. Mária Alžbeta Hesselbladová (1870-1957), obnoviteľka Rádu sv. Brigity.

Žiadosť o zaradenie oboch osobností do celocirkevného katalógu svätých predložil v úvode obradu prefekt Kongregácie pre kauzy svätých kardinál Angelo Amato SDB v sprievode dvoch postulátorov svätorečenia. Po slávnostnom výroku Svätého Otca vystavili relikviáre nových svätých.

Svätý Otec vo svojej homílii vychádzal z liturgických čítaní 10. nedele v cezročnom období, pričom sa sústredil na ústrednú udalosť viery, víťazstvo Boha nad bolesťou a smrťou. Tajomstvo Kristovho utrpenia a vzkriesenia ukázal v súvise so životom každého jednotlivého kresťana, keď pripomenul výzvu Božieho slova „neutiecť od kríža, ale zaostať tam, ako to urobila Panenská Matka, ktorá trpiac spolu s Ježišom získala milosť dúfať napriek všetkej nádeji. Toto bola aj skúsenosť Stanislava od Ježiša a Márie a Márie Alžbety Hesselbladovej, ktorí sú dnes vyhlásení za svätých: zostali vnútorne spojení s Ježišovým utrpením a prejavuje sa v nich moc jeho zmŕtvychvstania.“

Pápež František ďalej poukázal na biblické príklady prejavu milosrdnej lásky u proroka Eliáša, ktorý prinavrátil život synovi vdovy zo Sarepty, a na plné zjavenie Božej milosrdnej lásky v Ježišovi, ktoré badať v jeho postoji pri vzkriesení syna Naimskej vdovy. Upozornil na kľúčové slová pri zachraňujúcom konaní Boha: «Daj mi tvojho syna!» (1 Kr 17,19) a «Neplač!» (Lk 7,13)

Plné znenie homílie Svätého Otca

Medzi koncelebrujúcimi 40 kardinálmi a troma desiatkami biskupov nechýbali krakovský arcibiskup kardinál Stanisław Dziwisz a štokholmský diecézny biskup Anders Arborelius. Na slávnosti bola prítomná aj luteránska biskupka Uppsaly Antje Jackelenová. Oficiálne delegácie krajín pôvodu nových svätých viedli poľský prezident Andrzej Duda a švédska ministerka kultúry Alice Bah Kuhnkeová.

Sv. Stanislav od Ježiša a Márie, vlastným menom Jan Papczyński sa narodil v roku 1631 v obci Podegrodzie pri južnej hranici Poľska, len 10 km na sever od Červeného Kláštora. Pôvodne bol rehoľným kňazom piaristom, neskôr založil rehoľný inštitút kňazov Mariánov Nepoškvrneného Počatia Panny Márie. Vo Varšave sa preslávil ako profesor rétoriky, kazateľ, duchovný vodca a spovedník, ako aj autor viacerých kníh duchovného obsahu. Zomrel v roku 1701 v Poľsku. Za blahoslaveného ho vyhlásil pápež Benedikt XVI. v roku 2007.

Sv. Mária Alžbeta Hesselbladová sa narodila vo Švédsku v roku 1870 v luteránskej rodine. Ako 18-ročná emigrovala do Ameriky, kde 16 rokov slúžila ako ošetrovateľka v Rooseveltovej nemocnici v New Yorku. V kontakte s ľudským utrpením sa utvrdzovala v duchovnom povolaní a v túžbe po jednote Cirkvi sa pod vedením jezuitského kňaza oboznamovala s katolíckym učením, pričom prijala podmienečný krst. Od roku 1904 žila v Ríme v dome sv. Brigity Švédskej a s povolením pápeža sv. Pia X. začala nosiť rehoľný habit sestier sv. Brigity. V roku 1911 obnovila Rád Najsvätejšieho Spasiteľa sv. Brigity pre podmienky novej doby. Zanietene pracovala pre zjednotenie cirkvi Švédska s Rímom a usídlila sestry sv. Brigity v rodnom Švédsku. Počas Druhej svetovej vojny poskytla úkryt mnohým Židom. Zomrela v roku 1957 v Ríme. V roku 2000 ju blahorečil sv. Ján Pavol II. -jb-

Vatikán 5. júna – V plnom znení prinášame homíliu Svätého Otca Františka, ktorú predniesol pri kanonizačnej omši sv. Stanislava Papczyńského a sv. Márie Alžbety Hesselbladovej s formulárom 10. nedele v cezročnom období cyklu C dňa 5. júna 2016 vo Vatikáne:

Božie slovo, ktoré sme si vypočuli, nás privádza k centrálnej udalosti viery: k víťazstvu Boha nad bolesťou a smrťou. Je to evanjelium nádeje, ktorá prýšti z Kristovho paschálneho tajomstva, ktoré vyžaruje z jeho tváre zjavujúcej Boha Otca, ktorý potešuje utrápených. Je to slovo, ktoré nás volá, aby sme zostali vnútorne spojení s utrpením nášho Pána Ježiša, aby sa v nás ukázala moc jeho zmŕtvychvstania.

Naozaj, v Kristovom utrpení je odpoveď Boha na úzkostné a neraz roztrpčené volanie, ktoré v nás vyvoláva skúsenosť bolesti a smrti. Ide tu o to, aby sme neutiekli od kríža, ale zaostali tam, ako to urobila Panenská Matka, ktorá trpiac spolu s Ježišom získala milosť dúfať napriek všetkej nádeji (porov. Rim 4,18).

Toto bola aj skúsenosť Stanislava od Ježiša a Márie a Márie Alžbety Hesselbladovej, ktorí sú dnes vyhlásení za svätých: zostali vnútorne spojení s Ježišovým utrpením a prejavuje sa v nich moc jeho zmŕtvychvstania. Prvé čítanie a evanjelium tejto nedele nám práve predstavujú dve zázračné znamenia zmŕtvychvstania, prvé vykonané prorokom Eliášom, druhé Ježišom. V oboch prípadoch ide o mŕtvych mladučkých synov ovdovelých žien, ktorí sú prinavrátení ich matkám.

Vdova zo Sarepty – nežidovská žena, ktorá však prijala vo svojom dome proroka Eliáša – je roztrpčená z proroka i z Boha, pretože práve keď bol Eliáš u nej hosťom, jej dieťa ochorelo a práve naposledy vydýchlo v jej náručí. Vtedy Eliáš tej žene hovorí: «Daj mi tvojho syna» (1 Kr 17,19). Toto je kľúčové slovo: vyjadruje postoj Boha voči našej smrti (v každej jej podobe); nehovorí: „Drž si ju, zariaď sa“, ale hovorí: „Daj ju mne“.  A skutočne prorok berie dieťa a nesie ho do hornej izby, a tam, osamote, v modlitbe „zápasí s Bohom“, ukazujúc mu pred oči absurdnosť tej smrti. A Pán vypočul Eliášov hlas, pretože v skutočnosti to bol on, Boh, kto hovoril a konal v prorokovi. Bol to On, kto cez Eliášove ústa povedal žene: «Daj mi tvojho syna». A teraz je to On, kto ho vracia matke živého.  

Vľúdnosť Boha sa naplno zjavuje v Ježišovi. Počuli sme v Evanjeliu (Lk 7,11-17) ako prežíval veľký súcit (v. 13) s tou matkou z Naimu v Galilei, ktorá sprevádzala k hrobu svojho jediného syna, ešte nedospelého. No Ježiš sa priblíži, dotkne sa már, zastaví smútočný sprievod, a istotne láskavo pohladí aj oči tej úbohej mamy zmáčané slzami. «Neplač!», hovorí jej (Lk 7,13). Ako keby ju žiadal: «Daj mi tvojho syna». Ježiš chce pre seba našu smrť, aby nás od nej oslobodil a prinavrátil nám život. Vskutku, ten chlapec sa prebral, akoby z hlbokého sna a začal hovoriť. A Ježiš «ho vrátil jeho matke» (v. 15). Nie je kúzelník! Je vtelenou Božou nehou, v ňom koná nesmierne spolucítenie Otca.

Istý druh vzkriesenia je aj u apoštola Pavla, ktorý sa z nepriateľa a krutého prenasledovateľa kresťanov stal svedkom a hlásateľom Evanjelia (porov. Gal 1,13-17). Táto radikálna premena nebola jeho dielom, ale darom milosrdenstva Boha, ktorý si ho «vybral» a «svojou milosťou povolal» a želal si zjaviť „v ňom“ svojho Syna, aby ho ohlasoval medzi národmi (v. 15-16). Pavol hovorí, že Bohu Otcovi sa zapáčilo zjaviť Syna nielen jemu, ale v ňom, čiže takmer vtlačiac do jeho osoby, tela a ducha, Kristovu smrť a zmŕtvychvstanie. Tak apoštol nebude iba poslom, ale predovšetkým svedkom.

A aj prostredníctvom hriešnikov, každého jednotlivo, Ježiš neprestáva dávať zažiariť víťazstvu milosti, ktorá dáva život. A dnes, i po všetky dni, hovorí Matke Cirkvi: „Daj mi tvoje deti“, ktorými sme my všetci. A berie na seba naše hriechy, sníma ich a živých nás prinavracia Cirkvi. A to sa deje osobitným spôsobom počas tohto Svätého roku milosrdenstva.

Cirkev nám dnes ukazuje dve svoje deti, ktoré sú exemplárnymi svedkami tohto tajomstva vzkriesenia. Obaja môžu naveky spievať slovami žalmistu: «Môj nárek si obrátil na tanec; Pane, Bože môj, naveky ťa chcem velebiť» (Ž 30,12). A všetci spoločne zjednoťme naše hlasy hovoriac: «Budem ťa, Pane, oslavovať, že si ma vyslobodil» (Refrén responzóriového žalmu).“

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

Svätci nie sú nadľudia, ani sa nenarodili dokonalí. Keď spoznali Božiu lásku, nasledovali ju v službe druhým. (Tvít pápeža Františka 5. júna 2016)

Vatikán 5. júna – Pápež František sa 3. júna vo Vatikáne prihovoril účastníkom „Samitu sudcov o obchodovaní s ľuďmi a o organizovanom zločine“ v sídle Pápežskej akadémie sociálnych vied. Konferencia sudcov z celého sveta, na ktorej sa diskutuje o mafii, prostitúcii, vykorisťovaní maloletých, migrantov a vysídlencov, sa končí dnes, teda práve na Medzinárodný deň nevinných detských obetí agresie.

Svätý Otec ocenil, že prítomní sudcovia a štátni zástupcovia spolupracujú, aby tak prispeli k „ľudskému a sociálnemu pokroku, čo je účelom Pápežskej akadémie sociálnych vied“.

„Ak sa teším z takéhoto príspevku a mám z vás radosť, tak je to aj vzhľadom na  šľachetnú službu, ktorú môžete ponúknuť ľudstvu, keď prehlbujete poznanie jednak tohto veľmi aktuálneho fenoménu ľahostajnosti globalizovaného sveta a jej extrémnych foriem, ako aj riešení, ako čeliť tejto výzve, pričiňujúc sa tak o zlepšenie životných podmienok našich bratov a sestier, ktorí sú v núdzi. Nasledujúc Ježiša je Cirkev povolaná angažovať sa – existuje úslovie, že Cirkev sa nemá miešať do politiky, ale Cirkev sa musí miešať do „veľkej“ politiky! Lebo – a citujem Pavla VI. – politika je jednou z najvyšších foriem lásky, dobročinnej lásky. A Cirkev je tiež povolaná angažovať sa, aby bola verná ľuďom, a to ešte viac ak vezmeme do úvahy situácie, kde sa dotýkame najdramatickejších rán a útrap, v čom sú zainteresované hodnoty, etika, sociálne vedy a viera; situácie, v ktorých sa obzvlášť cení vaše osobné a ľudské svedectvo, spojené s vašou špecifickou spoločenskou kompetenciou.“

Petrov nástupca pripomenul, že Pápežská akadémia sociálnych vied v minulosti organizovala stretnutie lídrov hlavných náboženstiev i starostov najväčších svetových miest. Podobne aj terajšie stretnutie sudcov:

„Niekto by si mohol myslieť, že Akadémia sa musí pohybovať radšej vo sfére čistých vied, teoretickejších úvah: a toto iste zodpovedá osvieteneckej koncepcii toho, čím má Akadémia byť. Ale Akadémia musí mať korene, a to korene v konkrétnej skutočnosti, lebo inak riskuje, že bude podnecovať tekutú reflexiu, ktorá sa vyparí a k ničomu nepríde. Tento rozvod medzi ideou a skutočnosťou – ktorý je očividne zašlým kultúrnym javom – má svoje dôsledky“.

Pápež František tiež uviedol, že súdne profesie majú byť slobodné od vonkajších tlakov:

„Stáť si zodpovedne za svojím povolaním tiež znamená cítiť sa a deklarovať sa slobodnými. Sudcovia, prokurátori a ľudia vo verejnej službe - slobodní: od čoho? Od tlakov z vlád; slobodní od súkromných inštitúcií, a samozrejme, slobodní od «štruktúr hriechu», o ktorých hovorieval môj predchodca Ján Pavol II. a osobitne – ako od štruktúr hriechu – slobodní od organizovanej kriminality. Viem, že ste vystavení nátlakom, vystavení hrozbám a tomuto všetkému; a rovnako viem, že byť dnes sudcami, prokurátormi a vo verejnej službe znamená riskovať vlastný život! A toto si zasluhuje uznanie voči odvahe tým, ktorí chcú naďalej zostať slobodní vo výkone svojich justičných úlohách. Bez tejto slobody sa súdna moc danej krajiny korumpuje a plodí korupciu. Karikatúru toho všetci poznáme, nie? Justícia so zaviazanými očami: páska sa jej zosunula z očí a zatvára jej ústa...“

Svätý Otec pripomenul aj pozitívum rezolúcie OSN, ktorá má za cieľ odstrániť detskú prácu a obchod s ľuďmi:

„Teším sa, že zástupcovia 193 členských krajín OSN jednohlasne prijali nové ciele udržateľného a integrálneho rozvoja, osobitne rezolúciu 8.7, ktorá nariaďuje: «Prijať okamžité a účinné opatrenia na odstránenie nútenej práce, ukončiť moderné formy otroctva a obchodu s ľudskými bytosťami a zabezpečiť zákaz a odstránenie najhorších druhov detskej práce vrátane náboru a využívania detských vojakov a najneskôr do roku 2025 ukončiť detskú prácu vo všetkých jej formách». Potiaľto rezolúcia. Naozaj možno povedať, že naplniť tieto ciele je morálnym imperatívom pre všetky členské krajiny OSN.“

Okrem toho Petrov nástupca pripomenul, že táto zmena musí ísť naprieč spoločnosťou:

„Preto je nevyhnutné vytvoriť priečny a „vlnový“ pohyb, „dobrú vlnu“, ktorá objíme celú spoločnosť zhora nadol i naopak, od periférie k centru i naopak, od lídrov až ku komunitám a od národov a verejnej mienky až po najvyššie riadiace úrovne.“

Sudcovia a štátni zástupcovia si tak majú byť plne vedomí tejto výzvy, podeliť sa o skúsenosti i osvedčené postupy  a konať spoločne, aby tak otvorili nové priestory a cesty spravodlivosti na podporu ľudskej dôstojnosti, slobody, zodpovednosti, šťastia a aj mieru.

Ďalej pápež František poukázal na zásadne dôležitú úlohu sudcu pre spoločnosť, ako aj na tendencie, ktoré jeho úlohu ohrozujú:

„V osobe sudcu sa uznáva spravodlivosť ako prvý atribút spoločnosti. A toto treba pozdvihnúť, lebo stále väčšou tendenciou je ,skvapalňovanie‘ osoby sudcu prostredníctvom nátlakov a toho, o čom som sa zmienil predtým. Je to prvotná charakteristika spoločnosti: už v samotnej biblickej tradícii. Nie je to tak? Mojžiš potreboval ustanoviť 70 sudcov, aby mu pomáhali, aby rozsudzovali prípady. - Sudca, ten, ku komu sa človek utieka. A v tomto procese skvapalňovania, aj sily, sa konkrétnosť tejto reality týka národov. Inými slovami: či národy majú svoju identitu, ktorá im dáva súdržnosť, ktorá im umožňuje rásť, mať vlastné plány, postaviť sa k vlastným pádom, zastať sa vlastným ideálov; ale tiež trpia procesom ,skvapalňovania‘ a všetko to, čo tvorí konkrétnu súdržnosť  národa má tendenciu transformovať sa na jednoduchú nominálnu identitu občana. A národ nie je to isté, čo skupina občanov. A sudca je prvotnou charakteristikou národného spoločenstva.“

Pápež František sudcov opätovne vystríhal pred pádom do siete korupcie.

„Vám sudcom prislúcha povinnosť vykonávať spravodlivosť, a žiadam vás o špeciálnu pozornosť pri vykonávaní spravodlivosti v oblasti obchodovania s ľuďmi a voči organizovanému zločinu.  Žiadam vás, aby ste sa chránili pred pádom do siete korupcie.“

Po týchto slovách sa Svätý Otec zameral na významnú tému účinnosti trestu pre nápravu človeka a jeho znovuzaradenie do spoločnosti:

„Keď hovoríme ,vykonať spravodlivosť‘, ako dobre viete, nejde nám o to, že by sme mali hľadať trest pre samotný trest, ale o to, by pri ukladaní trestov sa tieto dávali na prevýchovu zodpovedných, takým spôsobom, aby sa im mohla otvoriť nádej na nové začlenenie sa do spoločnosti. Inými slovami, nieto platného trestu bez nádeje. Trest uzavretý v sebe samom, ktorý nedáva možnosť nádeji, je mučením: nie je trestom! O toto opieram aj pri vážnom potvrdení pozície Cirkvi voči trestu smrti. Istý teológ mi hovoril, že v koncepcii stredovekej a post-stredovekej teológie bol trest smrti  spájaný s nádejou: ,zverujeme ho Bohu‘. Časy sa zmenili a  nemôžeme takto pokračovať. Nechajme, nech Boh vyberie okamih... Nádej na opätovné začlenenie do spoločnosti: «ani vrah nestráca svoju osobnú dôstojnosť a sám Boh ju garantuje» (Ján Pavol II., Evangelium vitae, č. 9). A ak toto delikátne spojenie medzi spravodlivosťou a milosrdenstvom – ktoré je v podstate prípravou na opätovné začlenenie – platí pre tých, ktorí sú zodpovední za zločiny proti ľudskosti tak ako pre každú ľudskú bytosť, o to viac to platí pre obete, ktoré – ako naznačuje ich samotné pomenovanie – sú viac pasívne než aktívne vo uplatňovaní ich slobody, keďže padli do pasce nových lovcov otrokov. Obete mnoho ráz zradené v najosobnejšej a najposvätnejšej časti osoby, čiže v láske, ktorú túžia dať a prijať, a ktorú im ich rodiny dlhujú alebo im ich nasľubovali ich ctitelia či manželia, a ony naopak skončia predané na trhu s nútenou prácou, s prostitúciou či na trhu predaja orgánov.“

Svätý Otec pripomenul, že sudcovia sú dnes povolaní mať na zreteli obete viac než kedykoľvek predtým:

„Sú prvými osobami, ktoré treba rehabilitovať a znovu začleniť do spoločnosti a kvôli nim treba v ostrom zápase chytiť ich priekupníkov a trýzniteľov. Neplatí staré úslovie: ,Sú veci, čo jestvujú odkedy je svet svetom‘. Obete sa môžu zmeniť a vskutku vieme, že ich život sa zmení s pomocou dobrých sudcov, osôb, ktoré im pomáhajú a celej spoločnosti. “

Petrov nástupca rozpovedal aj svoju osobnú skúsenosť, podľa ktorej väznice s riaditeľkou fungujú lepšie ako tie, v ktorých je riaditeľ:

„Páči sa mi, keď idem do mesta navštíviť väzenie. Navštívil som rôzne väzenia... Je to zvláštne - bez toho, aby som niekoho urazil - existuje všeobecný dojem: videl som, že väzenia, v ktorých je riaditeľom žena, fungujú lepšie ako tie, kde je riaditeľom muž. Toto nie je feminizmus, všakže! Je to zvláštne! Žena má ohľadne témy opätovného začlenenia špeciálny čuch, špeciálny hmat - bez straty energie – nanovo umiestniť tieto osoby, nanovo ich začleniť. Niektorí to pripisujú koreňu materstva... Je to zvláštne, hovorím to ako osobnú skúsenosť“.

Na záver Svätý Otec ocenil „taliansku prax znovu použiť zhabané statky nadobudnuté kriminálnou činnosťou od priekupníkov a zločincov, aby ich ponúkli spoločnosti a konkrétne pre opätovné začlenenie obetí“. -bp, jb-

Pred niekoľkými dňami sme začali mesiac jún, ktorý je zasvätený úcte k Božskému Srdcu Ježišovmu. A práve srdce nás môže inšpirovať k hlbším úvahám. 

„Správne vidíme len srdcom. Čo je dôležité, je očiam neviditeľné.“ Túto vetu z knihy Malý princ od Antoine de Saint-Exupéryho poznáme mnohí, ale skúsenosť videnia a vnímania srdcom nám neraz uniká.

Viacerí autori zdôrazňujú potrebu poznávania nielen zmyslami a rozumom, ale i srdcom.  Fyzicky počúvame ušami, hľadíme očami. Ak chceme ísť hlbšie a oveľa ďalej, vidieť za obzor, priblížiť sa, alebo dokonca preniknúť do podstaty, potom by sme mali načúvať a nazerať. A to je kvalitatívne vyššia úroveň. Tomuto hlbšiemu vnímaniu a poznávaniu slúži srdce.

Poznanie srdcom nevzniká len hromadením poznatkov, ale je to poznávanie vzťahom. Niektoré skutočnosti poznávame pravdivo až vtedy, keď si k nim vytvoríme vzťah. Majú často podobu zážitku, vďaka ktorému prežíva človek napríklad úžas pri pohľade na veci, ktoré sú krásne, alebo pociťuje vďačnosť z existencie toho druhého, alebo matka odhaľuje tajomstvo pri pohľade na vlastné dieťa. Človek poznáva srdcom i vtedy, keď rozoznáva v udalostiach dňa stopy Boha, ktorý zasahuje do jeho života.

Poznávanie srdcom je spôsob videnia a vnímania, ktorý napomáha i pri správnom rozlišovaní. Podľa sv. Ignáca si máme na každé vážne rozhodnutie ponechať dosť času. Má sa uskutočniť vo vnútornej slobode - bez naviazanosti  na zlé  návyky a vášne. Avšak po rozhodnutí by mala nasledovať akási „skúška správnosti“, čo znamená, že každé rozhodnutie by sme mali nechať akoby prejsť naším srdcom a skúmať, čo nám naše srdce hovorí na toto rozhodnutie. Čo vnímame a aké pocity zažívame pri myšlienke na toto nové rozhodnutie.

Niektorí autori pri rozlišovaní a poznávaní srdcom používali akúsi techniku opakovania. Ide o spôsob častejšieho návratu a opätovného prežitia pocitu, ktorý v nich vyvolala istá udalosť. Vyvolávajú si ju z pamäte preto, aby ju opakovaním mohli  hlbšie preskúmať a zistiť, aký duch  je ukrytý za tou ktorou udalosťou. Podobá sa to akoby prepisovaniu zvukového záznamu z nahrávky, pri ktorom sú niektoré slová slabo zrozumiteľné a je potrebné si ich znova a znova vypočuť. Takto sa človek dopracuje k pôvodnému textu a lepšie vnikne do jeho obsahu. I pri duchovnom rozlišovaní toto opakované prehrávanie udalostí zanecháva istý dopad na naše srdce, z ktorého môžeme vypozorovať nenápadnú prítomnosť dobrého alebo zlého ducha. 

Niečo podobné poznáme zo životov niektorých duchovných osobností, ktoré si často opakovali silný duchovný zážitok z minulosti a neustále ho s novou sviežosťou vyťahovali na svetlo. Tento zvyk sa môže zdať trochu zvláštny, ale je veľmi účinný. Možno ho prirovnať ku škole, kde učiteľ neustále opakuje dôležité poučky, aby sa na ne nezabudlo. V tomto neustálom vracaní sa k istej udalosti z minulosti možno spozorovať akési afektívne spočinutie v presvedčení, že sa Niekto mocnejší o mňa v minulosti postaral, a tak sa postará i v ťažkosti, ktorá práve čaká predo dvermi.

Nezriedka však u duchovných autorov nájdeme celkom opačnú tendenciu. Hovoria málo o skúsenosti s Bohom. O nej sa podľa ich názoru nemá hovoriť, ale sa má predovšetkým žiť. Dokonca sa s istou nedôverou pozerajú na človeka, ktorý rozpráva o svojich mnohých skúsenostiach. Najhlbšie skúsenosti s Bohom si uchovávame vo vnútri srdca podobne, ako sa uchovávajú vo vnútri srdca najhlbšie skúsenosti s milovaným človekom. Vyžarujú z nášho života, náš život je nimi preniknutý, ale skúsenosť je neautentická, ak nie je precítená a prežitá a zaznieva iba z našich úst. Ak sme prežili niečo skutočne významné a hlboké, toto možno vypozorovať z nášho života.

Jedna starodávna apoftegma hovorí o tom, ako istý mladý človek, ktorý vstúpil do kláštora, videl, že z neho odchádza veľké množstvo mladých ľudí. Preto vyhľadal svojho duchovného otca a pýtal sa ho na tento zvláštny jav. Starší, skúsený kňaz mu na to povedal: „S duchovným i kresťanským povolaním je to podobne ako so psom, čo naháňa zajaca. Začne ho sledovať, až kým sa ho nezmocní. Sú však i také psy, ktoré sa k nemu pripoja iba preto, lebo ho vidia utekať a štekať. Utekajú podobne ako on, ale po čase, keďže nevidia dôvod a pravý motív, prestane ich beh zaujímať a pritiahne ich iná skutočnosť.“

Poznanie srdcom zaberá v náboženstve dôležité miesto, pretože vzťah, osobný kontakt s Bohom, je možný len v hĺbke našej osobnosti, v hĺbke nášho srdca. Pascal to vyjadril takto: „Srdce, a nie rozum, cíti Boha.“ Viera je podľa neho citlivosť srdca, a nie schopnosť rozumu. Dostojevskij si všíma kritériá, podľa ktorých ľudia hodnotia iných a poznamenáva, že pravá hodnota človeka sa nedá merať vonkajšími morálnymi činmi. Kritérium hodnoty človeka je ukryté v jeho tajomnom centre. Takmer vo všetkých kultúrach sa toto skryté a tajomné centrum človeka označuje slovom srdce. Sme takí, aké je naše srdce.

Vo Svätom Písme sa výraz srdce nachádza veľmi často. Ľudia vidia iba vonkajšok, avšak Boh vidí do srdca človeka (por. 1 Sam 16, 7), číta z neho ako z otvorenej knihy. Tam sa človek a Boh stretávajú. K hlbokému prežívaniu náboženského života človek potrebuje zážitok, potrebuje cítiť, vnímať srdcom, potrebuje radosť a slzy. Toto nazývame poznávanie srdcom.

Videnie a poznávanie srdcom však má isté predpoklady, ktoré sv. Bazil vyjadril všeobecným princípom: „Len podobné poznáva podobné.“ Napísal: „Knihám o hudbe rozumejú hudobníci, knihám o poľnohospodárstve poľnohospodári a knihám o spiritualite rozumejú duchovní ľudia. Inteligenciu, nadanie človeka hodnotíme rozumom. Mravné konanie posudzujeme podľa vlastného mravného postoja. A srdce? Srdce poznávame srdcom.“ Táto jednoduchá logika má však ďalekosiahle následky pre náš náboženský život. Jeho cieľom je poznanie Boha v Kristovi. O aké poznanie však ide? Nedá sa povedať, že Krista pozná ten, kto dôkladne preštudoval jeho náuku, jeho slová a postoje. Slovám človeka je ťažko rozumieť, ak nerozumieme tomu, kto ich hovorí, ak sa nám nepodarí vžiť do jeho postojov a pocitov. Takéto chápanie človeka sa nedá vyčítať z kníh, nedá sa vyjadriť v zákonoch a nariadeniach, nedá sa k nemu dospieť len akýmsi zvláštnym psychologickým procesom pripodobnenia.

Jedna z charakteristických invokácií k Božskému Srdcu znie: „Ježišu tichý a pokorný srdcom, pretvor naše srdcia podľa svojho srdca.“ Tento proces vnútornej asimilácie a  chápania je podstatným prvkom úcty k Božskému Srdcu.

Nech nám tento mesiac jún prispeje k tomu, aby sme aspoň čiastočne pretvorili naše srdcia podľa vzoru Božského Srdca Ježišovho. Nech nám tento čas pomôže na ceste poznávania srdcom. 

Vo zvukovej podobe prinášame prehľad hlavných udalostí uplynulého týždňa vo Vatikáne. 

Týždenný 10-minútový spravodajský súhrn Vatikánskeho rozhlasu vysiela RTVS každú nedeľu ráno o 6.05 a v repríze večer o 17.50 na okruhoch Rádia Regina.

Nedeľňajšie vysielanie vo zvukovej podobe: