Vatikán 11. júna – Rozdielnosť je výzva, ktorá nás posúva ďalej. Treba sa bez strachu vzájomne obdarúvať a v každom spoločenstve rozvíjať pastoráciu načúvania a prijatia. Tak znel hlavný odkaz pápeža Františka, ktorý sa dnes v Aule Pavla VI. prihovoril približne 650 účastníkom Kongresu pre zdravotne postihnutých. Podujatie v rámci Jubilea chorých pripravila Konferencia biskupov Talianska (CEI).

Svätý Otec František odložil pripravený príhovor a spontánne odpovedal na položené otázky. Na úvod vysvetlil, že „rozdielnosti sú v skutočnosti bohatstvom“:

„Predstavme si, že by sme boli všetci rovnakí: to by bolo nudné. Nudný svet! Je pravda, že existujú rozdielnosti, ktoré sú bolestné, všetci poznáme tie, ktoré sú zakorenené v niektorých chorobách... ale aj tie rozdielnosti nám pomáhajú, posúvajú nás vpred a obohacujú nás. Preto, nemajte nikdy strach z odlišností: práve to je cesta, aby sme boli lepší, aby sme boli krajší a bohatší“.     

Recept na lepší svet Petrov nástupca vidí v tom, že „dáme do spoločného to, čo máme“. V odpovedi na otázku ako treba hľadieť na vzájomné rozdielnosti medzi ľuďmi poukázal na bežný príklad zo života, ktorým je úprimné zovretie ruky. Práve v obyčajnom podaní a stisku ruky vidí Svätý Otec znak toho, že sa s druhým delím o to, čo mám. Príhovor pápeža niekoľkokrát prerušili deti s Downovým syndrómom, ktoré sa spontánne k Svätému Otcovi priblížili. On ich srdečne objal a pokračoval v odpovediach.

Ďalšiu z otázok, ktorú Svätý Otec dostal, sa týkala diskriminácie. Mnohí ľudia so zdravotným postihnutím sa vo svojich farnostiach stretávajú s nepochopením a odmietnutím. Ako vo svojom príhovore pápež píše, „kresťanské spoločenstvo je povolané pracovať tak, aby každý pokrstený človek mohol zakúsiť Krista vo sviatostiach“. Podľa Svätého Otca je dôležité, aby mali nielen prístup k sviatostiam, ale aby mali možnosť vo farnosti používať jazyk, ktorému rozumejú:

„Ak chceš ísť na sväté prijímanie, musíš mať prípravu, a ak nerozumieš tomu jazyku, napríklad ak si nepočujúci, musíš mať možnosť v tej farnosti pripraviť sa v posunkovej reči. Všetci máme rovnakú možnosť rásť, napredovať a všetci máme tú istú možnosť prijímať sviatosti... Vo farnosti, na omši, vo sviatostiach, sú si všetci rovní, lebo všetci majú toho istého Pána, Ježiša; tú istú mamu, Máriu“.

25-ročná Serena na vozíčku, ktorá sa spolu s ďalšími mladými zo svojej farnosti pripravuje na Svetové dni mládeže, položila pápežovi otázku, ako pomôcť zdravotne postihnutým, aby ich vo farnostiach lepšie prijali a vytvorili im vhodnejšie podmienky na prijatie. Svätý Otec odpovedal:

„To, čo musí kňaz, ktorému pomáhajú laici, katechéti a toľko ďalších ľudí urobiť je pomôcť všetkým k chápaniu: pochopiť vieru, pochopiť lásku, pochopiť ako byť priateľom, pochopiť rozdielnosti“.

Podľa pápeža Františka „je tiež dôležité venovať pozornosť vytvoreniu priestoru a zapojeniu ľudí so zdravotným postihnutím v liturgickom zhromaždení: byť prítomný v zhromaždení a zúčastňovať sa na liturgii spevom a významnými gestami, prispieva k podpore cítenia spolupatričnosti u každého“.

Svätý Otec na záver prítomným poďakoval za stretnutie a priateľský dialóg. Jubileum chorých ukončí zajtra v nedeľu o 10.30 hod slávením omše na Námestí sv. Petra. -ej- 

Vatikán 11. júna – Pápež František dnes prijal profesorov a študentov letného kurzu astronómie, ktorí v týchto dňoch zorganizovali vo Vatikánskom observatóriu otcovia jezuiti. 15. ročník medzinárodnej školy sa zaoberal „štúdiom vody v solárnom systéme“. 

Ako vo svojom príhovore Svätý Otec na úvod pripomenul, Vatikánske observatórium založil pred 125 rokmi pápež Lev XIII. Cirkev tak dala jasne najavo, že je „priateľkou «skutočnej a podloženej vedy, či už ľudskej alebo posvätnej» (Motu proprio Ut mysticam, 14. marca 1891)“:

„Počas všetkých týchto rokov sa táto vedecká inštitúcia usilovala napĺňať ciele, pre ktoré bola určená, využívajúc nové nástroje, ako aj dialóg a porovnávanie s inými výskumnými centrami,“ vysvetlil pápež František. 

Veľký záujem o letnú školu astronómie so strany mladých pochádzajúcich z rôznych kútov sveta podľa Petrovho nástupcu dokazuje, že „túžba pochopiť vesmír vytvorený Bohom a naše miesto v ňom, je spoločná pre mužov a ženy, ktorí žijú vo veľmi odlišných kultúrnych a náboženských kontextoch“: 

„My všetci žijeme pod tým istým nebom; a všetci sme dotknutí krásou, ktorá sa odkrýva vo vesmíre a ktorá sa tiež odráža v našich štúdiách o telesách a nebeských látkach. Spája nás tak túžba objavovať pravdu o tom, ako funguje tento nádherný vesmír, približujúc sa stále viac a viac k jeho Stvoriteľovi“.

Svätý Otec sa ďalej pozastavil nad významom tohtoročnej témy letného kurzu astronómie. Voda, ktorej mladí bádatelia venovali svoju pozornosť, „fascinuje svojou mocou, ale zároveň svojou pokorou“. Ako ďalej pápež pokračoval, „veľké civilizácie vznikli pozdĺž riek, a dokonca aj dnes je prístup k čistej vode problémom spravodlivosti pre ľudstvo, bohatých i chudobných“. Na záver prítomných povzbudil slovami:

„Želám vám, aby ste vždy zakusovali radosť z bádania a z podelenia sa o [jeho] ovocie s pokorou a bratskosťou. S týmto prianím na vás a na vašu prácu zvolávam Pánovo požehnanie“. -ej-  

Neunavte sa prosiť v modlitbe o pomoc Pána, najmä v ťažkostiach (Tvít pápeža Františka z 11. júna 2016). -ej-

Vatikán/Slovensko 11. júna – Svätý Otec František vymenoval za pomocného biskupa Košíc d. p. Mareka Forgáča, doterajšieho prodekana Teologickej fakulty v Košiciach a duchovného správcu Univerzitného pastoračného centra (UPC) v Košiciach. Zároveň mu pridelil titulárne biskupské sídlo Seleuciana.

Mons. doc. PhDr. Marek Forgáč, PhD. má 42 rokov a pochádza z Košíc. Teologické štúdiá absolvoval na Spišskej Kapitule a kňazskou vysviackou v roku 1999 bol inkardinovaný do Košickej arcidiecézy. Prvé tri roky po vysviacke bol kaplánom postupne v Trebišove, Snine a Humennom a ďalšie dva roky bol zodpovedný za pastoráciu mládeže v UPC. V rokoch 2004-2007 vyštudoval odbor psychológia na Pápežskej Gregorovej univerzite v Ríme. Po návrate na Slovensko opäť prevzal úlohu duchovného správcu UPC sv. Košických mučeníkov a začal vyučovať na Teologickej fakulte v Košiciach, kde je od roku 2011 prodekanom pre vedu a doktorandské štúdium. V roku 2015 dosiahol hodnosť docenta. -jb-

Oficiálny životopis nového košického pomocného biskupa Mareka Forgáča (TK KBS)

Marek Forgáč sa narodil sa 21. januára 1974 v Košiciach. Študoval na gymnáziu a v roku 1992 vstúpil do Kňazského seminára v Spišskej Kapitule - Spišskom Podhradí, kde na Cyrilometodskej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského vyštudoval základnú teológiu. Za kňaza bol vysvätený 19. júna 1999 v Košiciach pre Košickú arcidiecézu.

Bol kaplánom vo farnostiach Trebišov (1999 - 2000), Snina (2000 - 2001) a Humenné (2001- 2002) a kaplánom v Univerzitnom pastoračnom centre v Košiciach (2002 - 2004). V rokoch 2004 - 2007 študoval na Inštitúte psychológie Gregorovej univerzity v Ríme. Od roku 2007 až doteraz je duchovným správcom Univerzitného pastoračného centra v Košiciach a zároveň prednáša pastorálnu psychológiu a psychológiu manželstva a rodiny na Teologickej fakulte v Košiciach Katolíckej univerzity v Ružomberku. Na tejto fakulte pôsobí od roku 2011 ako prodekan pre vedu a výskum.

V rokoch 2008 - 2012 absolvoval doktorandské štúdiá na Filozofickej fakulte Trnavskej univerzity v Trnave. V roku 2015 sa habilitoval ako docent na Teologickej fakulte Katolíckej univerzity v Košiciach. Svoje odborné služby poskytuje pri prijímaní kandidátov do kňazských seminárov a spolupracuje pri riešení manželských káuz na Metropolitnom súde. Je členom presbyterskej rady a členom zboru konzultorov Košickej arcidiecézy. Ovláda anglický jazyk, taliansky jazyk a nemecký jazyk.

Taliansko 11. júna – Tento víkend Cirkev získava dvoch nových blahoslavených: diecézneho kňaza a rehoľnú sestru. Prefekt Kongregácie pre kauzy svätých kardinál Angelo Amato SDB dnes v severotalianskom Vercelli blahorečil kňaza Giacoma Abbonda (1720-1788).

Zajtra v sicílskom Monreali neďaleko Palerma kardinál Amato blahorečí rehoľníčku Máriu od Ježiša, vlastným menom Carolinu Santocanale (1852-1923), zakladateľku Sestier kapucínok Lurdskej Panny Márie. -bp-

Vatikán/Brazília 11. júna – Svätý Otec vymenoval kardinála Cláudia Hummesa OFM za svojho špeciálneho vyslanca na 17. národný eucharistický kongres v Brazílii. Kongres sa bude konať v meste Belém v termíne 15. – 21. augusta 2016.

Kardinál Hummes je emeritným prefektom Kongregácie pre klerikov, ktorú viedol v období 2006-2010. Predtým pôsobil v Brazílii ako arcibiskup na čele diecézy Fortaleza a neskôr São Paulo. -bp-

Zamyslenie pátra Milana Bubáka SVD nad liturgickými textami 11. nedele v cezročnom období (cyklus C: 2 Sam 12, 7-10,13; Lk 7, 36-8,3): Ježiš je tu pre všetkých 

Dnešné Božie slovo brnká na jednu veľmi závažnú strunu, bez ktorej by hudba nášho života nebola kompletná: na strunu pocitu viny. Bez pocitu viny by žiaden život nebol ani ľudsky ani duchovne zrelý. Tento pocit však musí byť vyvážený. Ak nie je, dostávame sa do problémov.

Božie slovo nám predstavuje troch ľudí s veľmi rozdielnym pocitom viny: kráľa Dávida, farizeja Šimona a ženu, ktorá nepozvaná prišla do domu farizeja Šimona za Ježišom. Dávid začal maličkosťou: neovládol svoju sexuálnu vášeň. Skončilo to zradou a vraždou verného a oddaného dôstojníka. Farizej Šimon nepadol až takto hlboko, vlastne zdá sa, že nepadol vôbec, no bol arogantný, povýšenecký, pyšný a posudzovačný. Žena hriešnica bola, naopak, zo svojho stavu zdevastovaná. Pocit jej viny ju presahoval. Ježiš ju prijal, usmernil a jej odpustil.

Čo to je pocit viny a prečo je dôležitý? Pre nás, ktorí sme vyrastali v kresťanskej civilizácii chápanie pocitu viny veľmi silne formovali dva biblické obrazy. Prvým bol obraz narušenia vzťahov a druhým obraz netrafenia do čierneho. Ten prvý sa nachádza hlavne v Starom zákone. Obyvatelia dávneho Izraela pozerali na svoje náboženské zlyhania ako na porušenie zmluvy s Bohom. Svoj život chápali ako pavučinu spoločenských vzťahov – v rámci rodiny, medzi rozličnými klanmi a hlavne s Bohom. Život mimo tejto pavučiny – v nehostinnej púšti alebo medzi cudzími kmeňmi – bol v stave ohrozenia. A tak akékoľvek ublíženie tejto sieti, ktorou boli ľudia na seba navzájom a na Boha ponapájaní, bolo vlastne hrozbou smrti a ako také si teda zaslúžilo trest. Zmysel existencie týchto ľudí bol zhrnutý v ich zmluve s Bohom. Vernosť tomuto vzťahu znamenala život a požehnanie. Podmínovanie tohto vzťahu života alebo kompromis voči nemu priniesol so sebou deštrukciu.

Trocha odlišná metafora viny sa nachádza v kresťanských evanjeliách. Novozákonným slovom pre hriech je grécke slovo hamartia, čo presne znamená netrafiť do čierneho. Keď si predstavíme v mysli lukostrelca, ako triafa do vzdialeného terča, vieme, čo má tento obraz na mysli: sústreďuje sa na mravné správanie, ktoré je zamerané na dosiahnutie určitého cieľa. V tejto metafore viny sa život chápe skôr ako snaha o dosiahnutie objektívneho ideálu, na rozdiel od predchádzajúcej metafory, kde sa život chápe ako vernosť pavučine vzťahov.

Mať v úcte zmluvu sa zameriava na prináležanie, na vzťahy; netrafiť do čierneho sa zameriava na dosiahnutie alebo nedosiahnutie cieľa. Tieto dva obrazy stojace spolu jeden vedľa druhého formovali zážitok viny v našej západnej kultúre. Metafora zmluvy je blízka tým, ktorí kladú vo svojom živote na najvyššie miesto vzťahy. Tento obraz je zvlášť príťažlivý pre ženy, ktoré sa tradične spájajú so silným zmyslom pre zodpovednosť vo vytváraní a v udržovaní spoločenských zväzkov, či už v rodine alebo v priateľstve. Je jasné, že väčšina žien bude cítiť a najsilnejšie prežívať vinu práve v tejto oblasti, t. j. keď sa previnia proti vzťahom. Muži sa zasa, na druhej strane, viac sústreďujú na úspešnosť vo svojom živote, na dosiahnutie cieľa. Pre muža je teda trafenie do čierneho tým najsilnejším pocitom, keď ide o plnosť jeho života. Muži sa cítia najviac vinní, keď triafajú svojimi skutkami mimo, keď nie sú úspešní, keď vo svojich cieľoch a predsavzatiach zlyhávajú, keď ich správanie nezodpovedá všeobecnému štandardu pre dosiahnutie úspechu.

Tieto dve metafory viny sa však musia navzájom dopĺňať a vyvažovať. V živote žiadneho človeka nemôže stáť len jedna alebo len druhá. Každý človek, či muž alebo žena, patrí do spoločenskej siete; a každý človek sa má snažiť aj o dosiahnutie osobných cieľov. A tak starostlivosť o udržanie dobrých vzťahov s ľuďmi, ktorí patria do nášho okruhu a zápas o naplnenie svojich cieľov by mali byť veci prítomné v živote každého človeka bez rozdielu, či je mužom alebo ženou.

V našom živote sú však aj chvíle, kedy potrebujeme obe tieto metafory viny očistiť. Ak si máme budovať zdravý pocit viny a oslobodzovať sa od nezdravého pocitu viny, potom je nevyhnutné, aby aj jedna, aj druhá metafora viny bola v našom živote čistá. Metaforu viny ako porušenie zmluvy očistíme vtedy, keď vnútorne uznáme, že nie všetky zmluvy sú sväté. Niekedy sa dostaneme do takých vzťahov, ktoré sú nezdravé a ktoré doslova volajú po tom, aby boli prerušené. Ak to nebudeme mať odvahu urobiť, potom sa v našich vzťahoch dostaneme do stavu nehybnosti, ktorý už neprospieva nikomu.

Aj metafora viny ako netrafenia do čierneho potrebuje niekedy očistenie. Nie všetky ciele sú hodné toho, aby sme do nich triafali. A nie všetky netrafenia sú tragédiou. Človek sa musí učiť v živote aj prehrávať, inak sa z neho stane nekompromisný a nepríjemný tvor: nepríjemný voči sebe a nepríjemný aj voči iným; navyše sa stane človekom ustavične prenasledovaným pocitom viny, pretože vždy bude v jeho živote čosi, čo netrafil. Veľkou tragédiou je ďalej aj to, že mnoho ľudí triafa na nesprávne ciele. Niekto iný im ich vytýčil, niekto iný ich položil pred nich. Očistenie tejto metafory teda predpokladá, že človek sa bude snažiť spoznať, čo Boh od neho konkrétne v živote žiada, čo je jeho cieľom, do ktorého sa má snažiť triafať, a že sa naučí, že netrafenie, ak nie je znakom nedostatku múdrosti, uvažovania, premýšľania a otvorenosti v jeho živote, môže byť aj veľmi dobrou školou na ceste k rastu.

Ako sa rieši zdravá vina? Vždy, keď raníme človeka, ktorého milujeme, keď urobíme niečo proti svojim hodnotám, mali by sme sa cítiť vinní. Pravá vina je vyburcovanie srdca – alebo alarm – ktorý nás upozorní na hriech, ktorý sme spôsobili. Zdravý pocit viny má štyri charakteristiky: Po prvé, tento alarm sa začne v uvedomení si, že sme padli nejakým presným, jasne definovateľným spôsobom. Pravá vina sa zameriava na konkrétne správanie, na čin alebo zanedbanie vykonania činu. Po druhé, pod vplyvom zdravej viny si uznáme, že sme spôsobili škodu nejakému dôležitému vzťahu - vzťahu s inými ľuďmi, vzťahu so sebou samými, s Bohom alebo s hodnotami, ktoré sú pre nás dôležité. Po tretie, uznáme že za to, čo sa stalo sme zodpovední my; to, čo zlyhalo bolo naše správanie a nie správanie iných. A konečne, uvedomíme si, že toto všetko nás volá k nejakej konkrétnej akcii: k ospravedlneniu sa, k náprave, k spovedi.

Milí priatelia, farizej Šimon na rozdiel od ďalších dvoch biblických postáv z dnešnej bohoslužby slova odpustenie nedostal a z Ježišovej prítomnosti odišiel naprázdno lebo nemal pocit viny. Ako je to so mnou? 

Sobotňajšie vysielanie vo zvukovej podobe: