Vatikán 17. júna – „Pozývam vás všetkých na celom svete konať skutky milosrdenstva.“  Týmito slovami sa v dnes publikovanom videoposolstve prihovoril svetu pápež František. Ide o iniciatívu organizácie Cirkev v núdzi (Kirche in Not), ktorá sa snaží vyzbierať peniaze prostredníctvom medzinárodnej kampane s názvom „Nech sa stane Božie milosrdenstvo“ (Be God´s Mercy). Svätý Otec vo svojom rodnom jazyku španielčine hovorí o svojej túžbe, aby v žiadnom meste, diecéze či združení nechýbalo nejaké dielo milosrdenstva: 

„Muži a ženy potrebujeme Božie milosrdenstvo, ale tiež potrebujeme naše milosrdenstvo; potrebujeme si navzájom podať ruku, pohladiť sa, starať sa jeden o druhého. A preto vás všetkých pozývam, spolu s [organizáciou] Cirkev v núdzi, aby ste konali na každom mieste, na celom svete, trvalé skutky milosrdenstva. Nemajte strach z milosrdenstva: milosrdenstvo je pohladenie Boha“.

Svätý Otec František je tiež prvým darcom, ktorý sa do iniciatívy zapojil. Finančný príspevok pápeža poputuje do Nemocnice sv. Jozefa v irackom Arbíle a prispeje na lieky zdarma pre približne 2800 utečencov. -ej-

Vatikán 17. júna – Prinášame v plnom znení príhovor Svätého Otca Františka pri otvorení kongresu Rímskej diecézy dňa 16. júna 2016 v Lateránskej bazilike a jeho odpovede na otázky prítomných, ktoré nasledovali:

Dobrý večer! Všetkých päť lodí zaplnených. Dobre! Vidno, že je tu chuť pracovať...

„Radosť lásky: cesta rodín v Ríme“: to je téma vášho diecézneho kongresu. Nezačnem hovoriť o exhortácii, keďže vy sa ňou budete zaoberať v rôznych pracovných skupinách. Chcel by som spolu s vami pripomenúť si niektoré kľúčové myšlienkové pnutia, ktoré sa objavili na synodálnej ceste, a ktoré nám môžu pomôcť porozumieť duchu, ktorý sa odráža v exhortácii. Tento dokument bude môcť usmerniť vaše úvahy a vaše rozhovory a tak «dodať odvahu, povzbudenie a pomoc rodinám v ich úsilí a ich ťažkostiach» (Radosť lásky, 4). A toto predstavenie niektorých kľúčových myšlienkových pnutí by som rád urobil pomocou troch biblických obrazov, ktoré nám umožnia nadviazať kontakt s vanutím Ducha v rozlišovaní synodálnych otcov. Tri biblické obrazy.

Prvý: «Zobuj si z nôh obuv, lebo miesto, na ktorom stojíš, je zem svätá! » (Ex 3,5). Tak znelo pozvanie Boha adresované Mojžišovi pred horiacim kríkom. Územie, ktoré bolo treba prejsť a témy, ku ktorým sa bolo treba na Synode postaviť, si vyžadovali zaujať špecifický postoj. Nešlo o analyzovanie hocakej problematiky; nestáli sme pred hocijakou situáciou. Mali sme pred sebou konkrétne tváre toľkých rodín. A viem, že v niektorých pracovných skupinách počas Synody, ešte pred začatím práce, sa synodálni otcovia podelili s vlastnou rodinnou realitou.

Toto pridelenie tváre témam – tak povediac – si vyžadovalo (a vyžaduje) atmosféru rešpektu, schopnú pomôcť načúvať tomu, čo nám Boh hovorí uprostred našich situácií. Nie diplomatický alebo politicky korektný rešpekt, ale rešpekt plný ustarostenosti a úprimných otázok, upriamených na starostlivosť o životy, ktoré sme povolaní pásť. Ako to pomáha, keď témam dáme tváre! A ako pomáha uvedomiť si, že za papierom sa nachádza tvár. Ako veľmi to pomáha! Oslobodzuje nás to od toho, aby sme sa ponáhľali získať dobre formulované závery, avšak mnohokrát bez života; oslobodzuje nás to od abstraktného vyjadrovania, aby sme sa priblížili ku konkrétnym ľuďom a zaangažovali sa v tom. Chráni nás od ideologizovania viery prostredníctvom dobre vybudovaných systémov, ktoré však ignorujú milosť. Koľkokrát sa stávame pelagiánmi! Ale toto je možné robiť len v atmosfére viery. Je to viera, ktorá nás nabáda, aby sme neúnavne hľadali Božiu prítomnosť v dejinných premenách.

Každý z nás mal skúsenosť s rodinou. V niektorých prípadoch sa v nás rodí vďakyvzdanie s väčšou ľahkosťou než v iných, no všetci sme zažili túto skúsenosť. V tomto kontexte nám Boh prišiel v ústrety. Jeho Slovo prišlo k nám nie ako sled abstraktných teórií, ale ako spoločník na ceste, zaopatrilo nás uprostred bolesti, povzbudilo nás v oslave a vždy nám ukazovalo smer (Radosť lásky, 22). Toto nám pripomína, že naše rodiny, rodiny v našich farnostiach s ich tvárami, ich príbehmi so všetkými ich komplikáciami „nie sú problémom, sú príležitosťou“, ktoré Boh stavia pred nás. Príležitosť, ktorá nás vyzýva vyvinúť misionársku kreativitu schopnú objať všetky konkrétne situácie, v našom prípade situácie rímskych rodín. Nie len tie, ktoré prichádzajú do kostola alebo sú zapojené vo farnostiach: to by bolo viac-menej ľahké; ale môcť prísť až ku rodinám našich štvrtí, k tým, čo do kostola neprichádzajú.

Toto stretnutie je pre nás výzvou, aby sme nič a nikoho nestratili, ale aby sme hľadali, obnovovali nádej vo vedomí, že Boh naďalej koná v našich rodinách. Je to pre nás výzva, aby sme nikoho neopustili len preto, lebo nie je na úrovni, aká sa od neho požaduje. A to si od nás vyžaduje, aby sme vykročili z principiálnych vyhlásení a mohli sa ponoriť do pulzujúceho srdca rímskych štvrtí a ako remeselníci sa vložiť do utvárania Božieho sna v tejto realite, niečo, čo môžu robiť len ľudia viery, tí, čo neprekážajú v ceste konania Ducha. A že si [pri tom] zašpinia ruky? Uvažovať nad životom našich rodín, takých aké sú a takých aké ich stretáme, si od nás vyžaduje vyzuť si obuv, aby sme objavili prítomnosť Boha. Toto je prvý biblický obraz; vykročiť. Je tam Boh. Boh, ktorý koná, Boh, ktorý žije, Boh, ktorý je ukrižovaný... ale je to Boh!

2. Teraz druhý biblický obraz. Obraz farizeja, ktorý pri modlitbe hovoril Pánovi: «Bože, ďakujem ti, že nie som ako ostatní ľudia: vydierači, nespravodlivci, cudzoložníci alebo ako tento mýtnik» (Lk 18,11). Jedno z pokušení (porov. Radosť lásky, 229), ktorému sme neustále vystavení je mať separatistickú logiku. Je to zvláštne. Aby sme sa obhájili, veríme, že získame na identite a na istote zakaždým, keď sa odlíšime alebo sa izolujeme od druhých, najmä od tých, ktorí žijú v inej situácii. Identita sa však neuskutočňuje v separovaní sa: identita sa dosahuje v príslušnosti. Moja príslušnosť k Pánovi: to mi dáva identitu. Neodťahujem sa od iných, ako keby ma mali nakaziť...  

Považujem za potrebné urobiť dôležitý krok: nemôžeme analyzovať, uvažovať a už vôbec nie modliť sa za realitu, ako by sme my boli na opačnej strane alebo sa cítili odlišní, ako keby sme boli mimo dejín. Všetci sa potrebujeme obrátiť, všetci potrebujeme prísť pred Pána a zakaždým s ním obnoviť zmluvu a povedať spoločne s mýtnikom: Bože môj, zmiluj sa nado mnou hriešnym! S týmto východiskovým bodom zostaneme začlenení na tej istej „strane“ – nie oddelení: začlenení na tej istej strane – a predstupujeme pred Pána s postojom pokory a načúvania.

Správne, hľadieť na naše rodiny s tým jemnocitom, s akým na ne hľadí Boh, nám pomáha nasmerovať naše svedomie rovnakým smerom. Dôraz na milosrdenstvo nás stavia pred skutočnosť realisticky, nie však s akýmkoľvek realizmom, ale s Božím realizmom. Naše analýzy sú dôležité, sú nevyhnutné a pomáhajú nám, aby sme mali zdravý realizmus. Ale nič sa nevyrovná evanjeliovému realizmu, ktorý sa nezastavuje pri opise situácií, problémov – ešte menej hriechu – ale ktorý neustále ide ďalej, ide vpred a dokáže vidieť za každou tvárou, každým príbehom, každou situáciou možnosť, príležitosť.

Evanjeliový realizmus sa angažuje pre iného, pre iných a nerobí z ideálov a z toho, ako to „musí byť“ prekážku pre stretnutie sa s inými v situáciách, v akých sa nachádzajú. Nejde tu o to, že by sa nepredložil evanjeliový ideál. Nie, o to nejde. Naopak pozýva nás, aby sme ho žili uprostred dejín, so všetkým, čo to obnáša. A toto neznamená nebyť jasnými v náuke, ale vyhnúť sa tomu, aby sme upadli do súdov a postojov, ktoré nezohľadňujú komplexnosť života. Evanjeliový realizmus si špiní ruky, lebo vie, že ,pšenica a kúkoľ‘ rastú spoločne, a aj tá najlepšia pšenica – v tomto živote – bude vždy pomiešaná s trochou kúkoľa.

«Chápem tých, ktorí uprednostňujú prísnejšiu pastoráciu, ktorá by neponechala miesto nijakému zmätku», chápem ich. «Ale úprimne verím, že Ježiš chce Cirkev pozornú voči dobru, ktoré Duch rozsieva uprostred krehkosti: ako Matku, ktorá v tom istom momente, keď jasne vyjadruje svoje objektívne učenie, ,nezrieka sa možného dobra, aj keď riskuje, že sa zašpiní blatom ulice‘». Cirkev schopnú «prijať logiku spolucítenia voči krehkým osobám a vyhnúť sa perzekúciám či príliš tvrdým a netrpezlivým súdom. Samotné evanjelium od nás požaduje nesúdiť a neodsudzovať» (porov. Mt 7,1; Lk 6,37)» (Radosť lásky, 308).

A tu odbočím. Dostal sa mi do rúk obrázok – určite ho poznáte – hlavice Baziliky sv. Márie Magdalény vo Vézelay na juhu Francúzska, kde sa začína „Cammino“ – púť do Santiaga, je tam na jednej strane Judáš, obesený s jazykom trčiacim z úst, a na druhej strane hlavice je Ježiš Dobrý pastier, ktorý ho nesie na chrbte a nesie ho so sebou. Toto je záhada. No títo stredovekí ľudia, ktorí vyučovali katechézu cez zobrazenia postáv, chápali tajomstvo Judáša. A don Primo Mazzolari má o tomto nádhernú reč na Zelený štvrtok: nádherná reč. Je kňazom nie tejto diecézy, ale je z Talianska. Kňaz z Talianska, ktorý dobre pochopil túto komplexnosť evanjeliovej logiky. A ten, kto si najviac zašpinil ruky, je Ježiš. Ježiš sa zašpinil najviac. Nebol kýmsi „čistým“, ale chodil k ľuďom, medzi ľudí a bral ľudí takých, akí boli, nie takých, akí by mali byť. Vráťme sa k biblickému obrazu: „Ďakujem Ti, Pane, že som z Katolíckej akcie alebo z tejto asociácie, či z Charity, odtiaľto, alebo odtadiaľ, a nie ako títo, čo bývajú v susedstve a sú zlodeji a delikventi a...“ Toto nepomáha pastorácii!

3. Tretí biblický obraz:  «Vaši starci budú mávať sny» (porov. Joel 3,1). Takéto bolo jedno z proroctiev Joela pre obdobie Ducha. Starší budú mávať sny a mládenci budú mať videnia. Týmto tretím obrazom by som chcel podčiarknuť dôležitosť, akú synodálni otcovia dali hodnote svedectva ako miesta, v ktorom možno nájsť Boží sen a život ľudí. V tomto proroctve hľadíme na neodvolateľnú skutočnosť: na snoch našich starších mnoho ráz závisí možnosť toho, aby naši mladí mohli mať nové videnia, mohli mať opäť budúcnosť – myslím na mladých Ríma, z rímskych periférií  –, aby mohli mať zajtrajšok, aby mohli mať nádej. No ak 40 percent mladých od 25 rokov nadol nemá prácu, akú môžu mať nádej? Tu, v Ríme. No ako nájsť východisko?

Sú to dve skutočnosti, ktoré idú pospolu, ktoré vzájomne potrebujú jedna druhú a sú prepojené. Je krásne nájsť manželov, páry, ktorí i v staršom veku naďalej jeden druhého vyhľadávajú, hľadia na seba, naďalej sa majú radi a obnovujú si vzájomnú voľbu. Je také krásne nájsť ,starkých‘, ktorí vo svojich tvárach zvráskavených časom prejavujú radosť, ktorá sa rodí z toho, že urobili rozhodnutie z lásky a pre lásku.

Do Domu ,Santa Marta‘ prichádzajú mnohé páry, ktorí oslavujú 50, 60 rokov manželstva; a ja im aj pri osobných podaniach rúk na stredajších audienciách vždy objímem, poďakujem im za ich svedectvo a opýtam sa: ,Kto z vás mal viac trpezlivosti?‘ A zakaždým povedia: ,Obaja!‘ Občas niekto žartovne povie: ,Ja!‘ no potom vraví: ,Nie, nie, žartoval som‘. No je to taká pekná odpoveď, myslím, že všetci to tak cítili... Nuž, je aj jeden pár zosobášený 60 rokov, ktorý bol schopný to vyjadriť: ,Ešte sme zamilovaní!‘ Aké krásne, však? Starkí, ktorí vydávajú svedectvo! A ja vždy hovorím: ,Tak to ukážte mladým, ktorí sa skoro unavia, lebo po dvoch, troch rokoch vravia: ,Vrátim sa k mame!‘... Starkí...

Ako spoločnosť sme našich starších obrali o hlas – je to sociálny hriech súčasnosti, však? Obrali sme ich o ich priestor; obrali sme ich o možnosť porozprávať nám svoj život, ich príbehy, ich skúsenosti. Odsunuli sme ich nabok a tak sme stratili bohatstvo ich múdrosti. Tým, že ich vyraďujeme, vyraďujeme možnosť nadviazania kontaktu s tajomstvom, ktoré im umožnilo napredovať. Zbavili sme sa svedectva manželov, ktoré nielenže časom uchovali, ale ktoré uchovávajú vo svojom srdci s vďačnosťou za všetko to, čo prežili (porov. Radosť lásky, 38).

Tento nedostatok vzorov, svedectiev, tento nedostatok starkých, otcov schopných vyrozprávať sny nedovoľuje mladým generáciám ,mať videnia‘. A ostávajú stáť. Nedovoľuje im to robiť projekty, keďže budúcnosť vytvára neistotu, nedôveru, strach. Jedine svedectvo našich rodičov, môcť vidieť, že bolo možné bojovať za niečo, čo za to stálo, im pomôže pozdvihnúť zrak. Ako môžeme chcieť, aby mladí brali výzvu rodiny, manželstva, ako dar, ak od nás neustále počúvajú, že to bremeno? Ak chceme „videnia“, nechajme našich starkých, aby nám rozprávali, aby sa podelili o svoje sny, aby sme mohli mať proroctvá zajtrajška.

A tu by som sa chcel na chvíľu zastaviť. Toto je hodina povzbudenia starkých, aby snívali. Potrebujeme sny starkých a vypočuť si tieto sny. Spása prichádza odtiaľto. Nie náhodou – nie náhodou! – keď malého Ježiška priniesli do Chrámu, prijali ho dvaja starkí, ktorí rozprávali svoje sny. Ten starec [Simeon] sníval: Duch mu prisľúbil, že uvidí Pána. Nadišla hodina – a nie je to metafora, však? – nadišla hodina, keď starí ľudia musia snívať. Primäť ich snívať, aby nám niečo povedali. Oni sa cítia vyradení, ak nie priamo opovrhnutí. Radi hovoríme v pastoračných programoch: ,Nadišla hodina odvahy‘, ,Nadišla hodina laikov‘, ,Nadišla hodina...‘ – No ak by to bolo na mne, tak ,Nadišla hodina starých ľudí! ‘ – ,Ale, otče, otče, kráčate späť, ste predkoncilový!‘ – Je tu hodina starých ľudí, aby starkí snívali a aby sa mladí učili prorokovať, to znamená uskutočniť svojou silou, svojou fantáziou, svojou prácou sny starkých. Nadišla hodina starých ľudí. A toto by sa mi veľmi páčilo, keby ste sa vo svojom uvažovaní pri tom pristavili.  To by sa mi veľmi páčilo.

Tri obrazy, ako čítať Amoris laetitia:

1. So životom každej osoby, so životom každej rodiny sa musí zaobchádzať s veľkou úctou a veľkou starostlivosťou. Osobitne keď uvažujeme nad týmito vecami.

2. Dávajme si pozor, aby sme nedali priestor pastorácii giet a pre getá.

3. Dajme priestor seniorom, aby sa opäť snívali.

Tri obrazy, ktoré nám pripomenú, že «viera nás neodťahuje od sveta, ale hlbšie nás do neho začleňuje» (Radosť lásky, 181). Nie ako tí dokonalí a bezchybní, ktorí si myslia, že vedia všetko, ale ako osoby, ktoré zakúsili lásku, ktorú má Boh k nám (porov. 1 Jn 4,16). A v takej viere, s takou istotou, s veľkou pokorou a úctou sa chceme priblížiť všetkým našim bratom, aby sme žili radosť z lásky v rodine. S takou dôverou sa zriekame ohrád, «ktoré nám umožňujú držať si odstup od jadra ľudskej drámy, aby sme tak naozaj prijali, že nadviažeme kontakt s konkrétnym bytím druhých a spoznáme silu nežnosti» (Radosť lásky, 308). To od nás vyžaduje rozvinúť rodinnú pastoráciu schopnú prijímať, sprevádzať, rozlišovať a integrovať. Pastoráciu, ktorá nám dovolí a umožní vytvoriť vhodné oporné lešenie, aby život, ktorý je nám zverený našiel oporu, akú potrebuje, aby sa rozvinul podľa sna – dovoľte mi redukcionizmus – podľa sna toho najstaršieho: podľa Božieho sna. Ďakujem.

Pokračovanie...

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

-bp, ej, jb-

Rím 17. júna – Pápež František dnes popoludní v rámci Roku milosrdenstva nečakane navštívil dve rímske komunity, ktoré sa starajú o kňazov v pokročilom veku a kňazov trpiacich na vážne choroby.

V prvej komunite s názvom „Hora Tábor“, kde sa nachádza osem kňazov pochádzajúcich z rôznych diecéz, sa Svätý Otec stretol s kňazmi v kaplnke, počúval ich a pomodlil sa s nimi. Odtiaľ zamieril do komunity „Casa San Gaetano“, kde je v súčasnosti 21 kňazov na odpočinku, z ktorých sú niektorí vážne chorí. Medzi kňazmi je aj niekoľko rehoľníkov.

Dojemné stretnutia, ktoré boli plné radosti a emócií, sprevádzali modlitby a priateľské rozhovory. Ide o ďalší z tzv. „Piatkov milosrdenstva“, ktoré pápež koná bez veľkej publicity počas Jubilejného roku. -ej- 

Vatikán 17. júna – „Potrebujeme laikov, ktorí riskujú, ktorí si zašpinia ruky, ktorí nemajú strach, že sa pomýlia, ktorí kráčajú vpred.“ Aj týmito slovami sa dnes pápež František prihovoril účastníkom posledného zasadnutia Pápežskej rady pre laikov. Svätý Otec prítomných povzbudil, aby sa nebáli inšpirovať a pomôcť laikom stále viac v ich misii evanjelizovať svet: 

„Potrebujeme laikov, ktorí riskujú, ktorí si zašpinia ruky, ktorí nemajú strach, že sa pomýlia, ktorí kráčajú vpred. Potrebujeme laikov s víziou zajtrajška, nie uzatvorených v maličkostiach života. A povedal som to [aj] mladým: potrebujeme laikov s príchuťou nádeje života, ktorí si trúfajú snívať. Dnes je ten deň, kedy mladí potrebujú sny staršej generácie. Nezvykajme si v tejto kultúre skartovania na vyraďovanie seniorov! Inšpirujme ich, inšpirujme ich, aby snívali a – ako hovorí prorok Joel – „aby mali sny“, tú schopnosť snívať a tak dajú všetkým nám silu nových apoštolských vízií“.   

Svätý Otec sa na úvod svojho príhovoru všetkým poďakoval za ich doterajšiu prácu a bilancoval necelých 50 rokov činnosti dikastéria. Pripomenul tiež, že Pápežská rada pre laikov je ovocím Druhého vatikánskeho koncilu a vznikla na podnet bl. pápeža Pavla VI.: 

„Mandát, ktorý ste dostali od koncilu bol vskutku ten, aby ste posunuli laikov vpred, aby sa tak zapájali stále viac a lepšie v evanjelizačnej misii Cirkvi, nie ako ‚delegovaní’ zo strany hierarchie, ale preto, lebo ich apoštolát «je účasťou na spásonosnej misii Cirkvi, na ktorej sú všetci poslancami od Pána skrze krst a birmovanie» (Lumen gentium, 33)“

Svätý Otec tiež pripomenul dôležitý vklad Pápežskej rady pre laikov, ktorý vniesla na poli nových hnutí a komunít. Ďalšiu dôležitú úlohu zohrala pri vzniku Svetových dní mládeže, ktoré založil sv. Ján Pavol II. Pápež František ďalej prítomných povzbudil týmito slovami:

„‚Cirkev v pohybe – laici v pohybe’. Teda aj vy zodvihnite pohľad a hľaďte „poza“, pozerajte na mnohé „diaľky“ nášho sveta, na toľko rodín, ktoré sú v ťažkostiach a ktoré potrebujú milosrdenstvo, na toľké ešte neprebádané možnosti apoštolátu, na množstvo laikov dobrého a štedrého srdca, ktorí by ochotne vložili do služby Evanjelia svoje sily, svoj čas, svoje schopnosti, ak by boli zapojení, ocenení a sprevádzaní s láskou a oddanosťou zo strany pastierov a cirkevných inštitúcií. Potrebujeme dobre formovaných laikov, animovaných úprimnou a čistou vierou, ktorej život bol dotknutý osobným a milosrdným stretnutím s láskou Ježiša Krista“.   

Pápežskú radu pre laikov už o tri mesiace čaká veľká organizačná zmena, keď prestane byť samostatným dikastériom a združí sa s Pápežskou radou pre rodinu a Pápežskou akadémiou pre život. Od 1. septembra 2016 tak vznikne nové dikastérium pre „laikov, rodinu a život“.

Medzi účastníkmi stretnutia bola aj členka Pápežskej rady pre laikov zo Slovenska, predsedníčka Fóra kresťanských inštitúcií Katarína Hulmanová:

AUDIO:  

-ej-

Vatikán 17. júna – K trom rodinám sýrskych utečencov, ktoré v polovici apríla pápež František priviezol so sebou z gréckeho Lesbosu do Ríma, sa pridali ďalší deviati utečenci. Tento raz sú medzi nimi aj dvaja kresťania. Ako sa uvádza v oficiálnom komuniké Svätej stolice, skupina dorazila do Večného mesta včera.

Vatikánske žandárstvo (Gerdarmeria Vaticana) v spolupráci s gréckym Ministerstvom vnútra, s Gréckou azylovou službou a s rímskou Komunitou sv. Egídia sprevádzalo deviatich utečencov z Atén. Šiesti dospelí a tri deti pochádzajúci zo Sýrie sa dostali na ostrov Lesbos na lodi z Turecka. V Grécku ich prijali v utečeneckom tábore Kara Tepe. -ej-

Vatikán 17. júna – „Kresťania a moslimovia: príjemcovia a nástroje Božieho milosrdenstva“. Takto znie názov posolstva pre moslimov, ktoré zverejnila Pápežská rada pre medzináboženský dialóg pri príležitosti začiatku mesiaca ramadán. Posolstvo datované 10. júna blahopraje moslimom k ich posvätnému mesiacu a pripomína, že kresťanstvo aj islam veria v milosrdného Boha a že kresťania i moslimovia sú povolaní napodobňovať Boha v milosrdenstve a v spolucítení s druhými, najmä s trpiacimi.

V liste s podpismi predsedu Pápežskej rady kardinála Jean-Louisa Taurana a sekretára Mons. Miguela Guixota sa ďalej píše, že ak moslimovia a kresťania spájajú sily v pomoci núdznym, je to „zdroj nádeje“. Islamský posvätný mesiac ramadán, ktorý zahŕňa prísny pôst počas dňa, sa tento rok koná od 6. júna do 5. júla -bp-

Rím 17. júna – „Radosť lásky: cesta viery rímskych rodín vo svetle apoštolskej exhortácie pápeža Františka Amoris laetitia“. Takto znie téma diecézneho kongresu, ktorý včera vo večerných hodinách otvoril v Bazilike sv. Jána v Lateráne Svätý Otec František. Za prítomnosti svojho vikára kardinála Agostina Valliniho v zaplnenej bazilike najprv predniesol príhovor, v ktorom predložil tri biblické obrazy ako kľúčové idey nesúce v sebe napätie podnecujúce ďalšiu diskusiu účastníkov diecézneho kongresu. Svätý Otec vzápätí odpovedal na otázky prítomných.

V prvom bode príhovoru pápež František vyšiel z knihy Exodus, kde Boh vyzýva Mojžiša, aby si vyzul sandále, pretože zem, na ktorej stojí, je svätá (porov. Ex 3,5). Svätý Otec zhrnul svoju úvahu formou požiadavky: „K životu každej osoby, k životu každej rodiny sa musí pristupovať s veľkou úctou a veľkou starostlivosťou.“

Druhý obraz vzal z Lukášovho evanjelia, kde sa farizej v chráme modlí v postoji, ktorým sa od druhých dištancuje ako od nespravodlivých a nechce mať nič spoločné ani s prítomným mýtnikom (porov. Lk 18,11). Pápež František z toho vyvodil túto výzvu: „Chráňme sa toho, že by sme uplatňovali pastoráciu v getách alebo vytvárajúcu getá.“

Citátom z proroka Joela, že starci budú mať prorocké sny (porov. Joel 3,1), pápež do tretice poukázal na miesto starých ľudí v Cirkvi i spoločnosti ako takej: „Dajme priestor starým ľuďom, aby opäť začali mať sny“.

Počas večera, ktorý moderoval kardinál Vallini, Svätý Otec odpovedal aj na tri otázky predložené prítomnými. Prvá z nich sa týkala problému individualizmu, ktorý ohrozuje rodiny a prekáža vytváraniu vzťahov tzv. „rozšírenej rodiny“, ktoré by do spoločnosti vnášali nežnosť a prijatie.

Pri druhej otázke, týkajúcej sa nebezpečenstva vzniku tzv. „dvojitej morálky“, jednej náročnej - rigoristickej a druhej povoľujúcej - laxnej, pápež František jasne vysvetlil cieľ novej exhortácie Amoris laetitia, ktorý sa zakladá na evanjeliovom postoji. Citoval pri tom pomýlenosť farizejov, ktorí oháňajúc sa zákonom odopreli pomoc vlastným rodičom a poukázal na Ježišov postoj pri stretnutí so Samaritánkou. Spomenul aj pastoračnú múdrosť svojho predchodcu na biskupskom stolci v Buenos Aires, ako môže biskup napomôcť záchrane kňaza, ktorý zlyháva v morálnej oblasti.

Tretia otázka smerovala ku kríze manželstva a pastoračným riešeniam na súčasnú mentalitu charakterizovanú nepripravenosťou na celoživotný záväzok a stále sa množiacimi prípadmi odďaľovania prijatia sviatostného manželstva pármi, ktoré už spolu žijú.

Plné znenie príhovoru pápeža Františka a jeho odpovedí na otázky

Po štvrtkovom centrálnom otváracom stretnutí v Lateránskej bazilike pokračuje dnes program diecézneho kongresu v menších zhromaždeniach na pôde 36 prefektúr Rímskej diecézy. Diecézny kongres bude mať svoj záver o tri mesiace 19. septembra, keď pod vedením rímskeho vikára kardinála Valliniho oficiálne predstavia pastoračné pokyny ako výsledky celodiecézneho uvažovania. -jb-

Slovensko/Poľsko 17. júna - Slovenský program v rámci SDM 2016, na ktorý prídu aj všetci slovenskí biskupi, bude prebiehať v meste Skawina. Na tomto mieste s dobrým železničným spojením, ležiacom približne 20 km od Krakova, budú slovenskí pútnici aj ubytovaní. Slovenský program sa uskutoční v tamojšom mestskom parku, informovala Rada pre mládež a univerzity KBS, ktorá koordinuje púť mladých Slovákov v Poľsku. Jeho obsah organizátori charakterizovali nasledovne:

Na celom svete slávime Svätý rok milosrdenstva. Aj program, ktorý čaká mladých Slovákov v Skawine, bude venovaný milosrdenstvu. Nadväzovať bude na posledné momenty vlaňajšieho Národného stretnutia mládeže P15 v Poprade, kde nielen začala oficiálna príprava do Krakova, ale aj špeciálna duchovná príprava s názvom Milosrdný rok.

Program odštartuje v pondelok 25. júla veľký otvárací ceremoniál v mestskom parku v Skawine. Na pódiu predstavia mladí Slováci spojenie hudby, spevu a tanca rôzne dejstvá milosrdenstva zo Svätého písma. Pridajú silné okamihy z dejín a Cirkvi našich severných susedov. Program vyvrcholí slávnostnou svätou omšou, ktorú bude celebrovať predseda KBS Mons. Stanislav Zvolenský. Zaspieva BB zbor, ktorý spieval aj na záver P15. A po svätej omši čaká mladých Slovákov veľké prekvapenie.

V utorok 26. júla čaká mladých Slovákov spoločná púť do Sanktuária Božieho milosrdenstva v Krakove - Lagiewnikoch a účasť na otváracej svätej omši s kardinálom Stanisławom Dziwiszom.

Od stredy do piatku bude pripravený špeciálny slovenský program v parku v Skawine. Katechézy s biskupmi budú doplnené svedectvami a hudobnými vystúpeniami. Každý deň iná skupina. Témy katechéz budú vychádzať z posolstva pápeža Františka k SDM. Po programe a obede budú môcť Slováci navštíviť Festival mládeže v Krakove. Pápeža Františka budú spolu s tisíckami ďalšími mladých vítať vo štvrtok. Ďalšie spoločné stretnutie s ním je naplánované na piatok, kedy je v programe krížová cesta v Krakove.

V sobotu 30. júla plánuje slovenský tím slovenskú svätú omšu v Skawine, odkiaľ naši biskupi vyšlú mladých na večernú vigíliu na Campus Misericordiae do
Krakova. Záver bude patriť účasti na záverečnej nedeľnej svätej omši, ktorá je spojená s vyslaním mladých svedkov milosrdenstva s pápežom Františkom.
Kompletný program SDM

(Zdroj: Slovenský komunikačný tím SDM)

Piatkové vysielanie vo zvukovej podobe: