Slovenská rodina Vatikánskeho rozhlasu

18/06/2016

Aktuálne správy z Vatikánu

Zo života Cirkvi vo svete

Rubrika

Dnešné vysielanie

Aktuálne správy z Vatikánu



Pápež navštívil v Ríme kolégium Nazareth pre študentov z chudobnejších rodín

◊  

Rím 18. júna – Pápež František dnes navštívil v západnej časti Ríma kolégium s názvom „Villa Nazareth“, kde sú ubytovaní študenti pochádzajúci zo sociálne slabších rodín. Vilu „Nazareth“ založil v roku 1946 Mons. Domenico Tardini, neskorší kardinál, pre siroty a deti chudobných mnohodetných rodín. V súčasnosti je domovom univerzitných študentov zo sociálne slabších rodín a poskytuje im formáciu v kresťanskom živote.

Pápeža Františka na pôde zariadenia v podvečerných hodinách privítali kardinál Achille Silvestrini a Mons. Claudio Maria Celli spolu so skupinou detí. Vzápätí sa stretol s personálom i podporovateľmi kolégia. V miestnej kaplnke sa Svätý Otec za účasti študentov zamyslel nad úryvkom z Evanjelia podľa sv. Lukáša o milosrdnom Samaritánovi. Spomedzi postáv v Ježišovom podobenstve si tentoraz osobitne všimol postavu hostinského, ako svedka „bláznovstva“ milosrdenstva, aké prejavil Samaritán voči príslušníkovi židovského náboženstva.

Na nádvorí sa napokon Svätý Otec stretol s celou komunitou súčasných i bývalých odchovancov kolégia a spontánne odpovedal na otázky, ktoré si pre neho pripravili. Pápež povzbudil mladých z kolégia k odvahe, aby sa nebáli vo svojom živote riskovať. Zdôraznil tiež hodnotu nezištnosti. V odpovedi na jednu z otázok, týkajúcu sa mučeníctva kresťanov na Blízkom východe, pápež František označil rétoriku, ktorá sa usiluje mučeníctvo kresťanov na Blízkom východe zhrnúť pod označenie „genocída“ za neprimerane zúženú a „redukcionistickú“.

Návšteva vo Vile Nazareth zapadla do série aktivít Svätého Otca v rámci Svätého roka milosrdenstva, ktoré venuje návštevám dobročinných diel, reprezentujúcich skutky telesného a duchovného milosrdenstva. -bp, jb-

inizio pagina

Jubilejná katechéza pápeža Františka: Milosrdenstvo pozýva k obráteniu

◊  

Vatikán 18. júna – Milosrdenstvo je pozvaním k obráteniu. Takto znela ústredná myšlienka katechézy Svätého Otca počas dnešnej „jubilejnej audiencie“ na Námestí sv. Petra. Pápež František v katechéze zdôraznil, že obrátenie je významný aspekt Božieho milosrdenstva, ktorý je prítomný v celej Biblii. Pravé obrátenie zahŕňa celú osobu, jej srdce i myseľ, aby sa tak mohla stať novou osobou, pričom sa mení srdce a človek sa obnovuje“. Svätý Otec pripomenul, že ak Ježišovi otvoríme naše srdce dokorán, on spraví zvyšok, uzdraví nás a posunie ďalej.

Na zaplnenom vatikánskom námestí boli aj slovenskí pútnici, a to z farnosti Ružomberok-Černová a Široké, ako aj slovenské sestry verbistky v rámci väčšej skupiny Misijnej kongregácie služobníc Ducha Svätého.

Pred pápežovou katechézou zaznel úryvok zo záveru Evanjelia podľa Lukáša:

«Vtedy im otvoril myseľ, aby porozumeli Písmu, a povedal im: „Tak je napísané, že Mesiáš bude trpieť a tretieho dňa vstane z mŕtvych a v jeho mene sa bude všetkým národom, počnúc od Jeruzalema, hlásať pokánie na odpustenie hriechov. Vy ste toho svedkami» (Lk 24,45-48).

Plné znenie katechézy pápeža Františka

„Drahí bratia  sestry, dobrý deň!

Po svojom zmŕtvychvstaní sa Ježiš niekoľko ráz zjavil učeníkom predtým než  vystúpil do Otcovej slávy. Evanjeliový úryvok, ktorý sme práve počuli (Lk 24,45-48), rozpráva o jednom z týchto zjavení, v ktorom Pán naznačuje podstatný obsah ohlasovania, ktorý budú musieť apoštoli predkladať svetu. Môžeme to zhrnúť dvoma slovami: ,obrátenie‘ a ,odpustenie hriechov‘. Sú to dva významné aspekty milosrdenstva Boha, ktorý sa s láskou o nás stará.

Dnes pouvažujeme nad obrátením. Čo je to obrátenie? Je prítomné v celej Biblii a osobitným spôsobom v kázaní prorokov, ktorí neustále pozývajú ľud, aby sa „vrátil k Pánovi“, žiadal ho o odpustenie a zmenil životný štýl. Obrátiť sa podľa prorokov znamená zmeniť smer jazdy a znovu sa obrátiť na Pána,  vychádzajúc z istoty, že on nás miluje a jeho láska je vždy verná. Vrátiť sa k Pánovi.

Ježiš učinil obrátenie prvým slovom svojho kázania: «Kajajte sa (obráťte sa) a verte evanjeliu» (Mk 1,15). Práve  s týmto ohlasovaním sa predstavuje  ľudu, žiadajúc ho, aby jeho slovo prijal ako posledné a definitívne slovo, ktorým sa Otec obracia na ľudstvo (porov. Mk 12,1-11). Ohľadom kázania prorokov Ježiš ešte viac nástojí na vnútornom rozmere obrátenia. V ňom je naozaj obsiahnutá celá osoba, srdce i myseľ, aby sa tak stala novým stvorením, novou osobou. Mení sa srdce a človek sa obnovuje.

Keď Ježiš volá po obrátení, nestavia sa za sudcu ľudí, ale robí tak z pozície blízkosti, zdieľaním ľudskej situácie, čiže cesty, domova, stola... Milosrdenstvo voči tým, ktorí potrebovali zmenu života, sa prejavovalo jeho prívetivou prítomnosťou, aby tak každého zahrnul do jeho dejín spásy. Ježiš presviedčal ľudí láskavosťou, láskou, a týmto svojím správaním sa Ježiš dotýkal hĺbky srdca ľudí a oni cítili, ako ich Božia láska priťahuje a pobáda ku zmene života. Napríklad obrátenie Matúša (porov. Mt 9,9-13) a Zacheja (porov. Lk 19,1-10) sa udiali týmto spôsobom, lebo pocítili, že Ježiš ich miluje a cez neho ich miluje Otec. Pravé obrátenie sa udeje, keď prijímame dar milosti; a jasným znakom jeho opravdivosti je to, že si všímame potreby bratov a sme pripravení ísť im v ústrety.

Drahí bratia a sestry, koľko ráz aj my cítime potrebu zmeny, ktorá zahŕňa celú našu osobu! Koľko ráz si povieme: ,Musím sa zmeniť, nemôžem takto pokračovať. Môj život, ak takto pôjde ďalej, neprinesie ovocie, bude to neužitočný život a ja nebudem šťastný‘. Koľko ráz prichádzajú takéto myšlienky, koľko ráz... A Ježiš, ktorý je pri nás, k nám vystiera ruku a hovorí: ,Poď, príď ku mne. Tú prácu spravím ja. Ja ti zmením srdce. Zmením ti život. Urobím ťa šťastným‘.

A my, veríme tomu alebo nie? Veríme alebo nie? Čo si o tom myslíte: veríte tomu alebo nie? Menej potlesku a viac hlasu: veríte či neveríte? [Námestie odpovedá: ,Áno‘] Tak je! Ježiš, ktorý je s nami, nás pozýva ku zmene života. Je to on s Duchom Svätým, ktorý do nás zasieva tento nepokoj, aby sme zmenili život a boli o trochu lepší. Nasledujme teda toto Pánovo pozvanie a neodporujme mu, lebo len ak sa otvoríme jeho milosrdenstvu, nájdeme skutočný život a skutočnú radosť. Musíme len dokorán otvoriť dvere a on spraví všetko ostatné. On spraví všetko, no je na nás otvoriť mu srdce dokorán, aby nás mohol uzdraviť a dal nám vykročiť vpred. Ubezpečujem vás, že budeme šťastnejší. Ďakujem“.

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -bp, jb-

inizio pagina

Pápež tvítuje: Vesmír je jazykom Božej lásky k nám

◊  

Vesmír je niečo viac než len otázka vedy, je radostným tajomstvom, je jazykom Božej lásky k nám. (Tvít pápeža Františka z 18. júna 2016) -bp-

inizio pagina

Slová pápeža Františka pri otvorení kongresu Rímskej diecézy o Amoris laetitia

◊  

Vatikán 17. júna – Prinášame v plnom znení príhovor Svätého Otca Františka pri otvorení kongresu Rímskej diecézy dňa 16. júna 2016 v Lateránskej bazilike a jeho odpovede na otázky prítomných, ktoré nasledovali:

„Dobrý večer! Všetkých päť lodí zaplnených. Dobre! Vidno, že je tu chuť pracovať...

„Radosť lásky: cesta rodín v Ríme“: to je téma vášho diecézneho kongresu. Nezačnem hovoriť o exhortácii, keďže vy sa ňou budete zaoberať v rôznych pracovných skupinách. Chcel by som spolu s vami pripomenúť si niektoré kľúčové myšlienkové pnutia, ktoré sa objavili na synodálnej ceste, a ktoré nám môžu pomôcť porozumieť duchu, ktorý sa odráža v exhortácii. Tento dokument bude môcť usmerniť vaše úvahy a vaše rozhovory a tak «dodať odvahu, povzbudenie a pomoc rodinám v ich úsilí a ich ťažkostiach» (Radosť lásky, 4). A toto predstavenie niektorých kľúčových myšlienkových pnutí by som rád urobil pomocou troch biblických obrazov, ktoré nám umožnia nadviazať kontakt s vanutím Ducha v rozlišovaní synodálnych otcov. Tri biblické obrazy.

Prvý: «Zobuj si z nôh obuv, lebo miesto, na ktorom stojíš, je zem svätá! » (Ex 3,5). Tak znelo pozvanie Boha adresované Mojžišovi pred horiacim kríkom. Územie, ktoré bolo treba prejsť a témy, ku ktorým sa bolo treba na Synode postaviť, si vyžadovali zaujať špecifický postoj. Nešlo o analyzovanie hocakej problematiky; nestáli sme pred hocijakou situáciou. Mali sme pred sebou konkrétne tváre toľkých rodín. A viem, že v niektorých pracovných skupinách počas Synody, ešte pred začatím práce, sa synodálni otcovia podelili s vlastnou rodinnou realitou.

Toto pridelenie tváre témam – tak povediac – si vyžadovalo (a vyžaduje) atmosféru rešpektu, schopnú pomôcť načúvať tomu, čo nám Boh hovorí uprostred našich situácií. Nie diplomatický alebo politicky korektný rešpekt, ale rešpekt plný ustarostenosti a úprimných otázok, upriamených na starostlivosť o životy, ktoré sme povolaní pásť. Ako to pomáha, keď témam dáme tváre! A ako pomáha uvedomiť si, že za papierom sa nachádza tvár. Ako veľmi to pomáha! Oslobodzuje nás to od toho, aby sme sa ponáhľali získať dobre formulované závery, avšak mnohokrát bez života; oslobodzuje nás to od abstraktného vyjadrovania, aby sme sa priblížili ku konkrétnym ľuďom a zaangažovali sa v tom. Chráni nás od ideologizovania viery prostredníctvom dobre vybudovaných systémov, ktoré však ignorujú milosť. Koľkokrát sa stávame pelagiánmi! Ale toto je možné robiť len v atmosfére viery. Je to viera, ktorá nás nabáda, aby sme neúnavne hľadali Božiu prítomnosť v dejinných premenách.

Každý z nás mal skúsenosť s rodinou. V niektorých prípadoch sa v nás rodí vďakyvzdanie s väčšou ľahkosťou než v iných, no všetci sme zažili túto skúsenosť. V tomto kontexte nám Boh prišiel v ústrety. Jeho Slovo prišlo k nám nie ako sled abstraktných teórií, ale ako spoločník na ceste, zaopatrilo nás uprostred bolesti, povzbudilo nás v oslave a vždy nám ukazovalo smer (Radosť lásky, 22). Toto nám pripomína, že naše rodiny, rodiny v našich farnostiach s ich tvárami, ich príbehmi so všetkými ich komplikáciami „nie sú problémom, sú príležitosťou“, ktoré Boh stavia pred nás. Príležitosť, ktorá nás vyzýva vyvinúť misionársku kreativitu schopnú objať všetky konkrétne situácie, v našom prípade situácie rímskych rodín. Nie len tie, ktoré prichádzajú do kostola alebo sú zapojené vo farnostiach: to by bolo viac-menej ľahké; ale môcť prísť až ku rodinám našich štvrtí, k tým, čo do kostola neprichádzajú.

Toto stretnutie je pre nás výzvou, aby sme nič a nikoho nestratili, ale aby sme hľadali, obnovovali nádej vo vedomí, že Boh naďalej koná v našich rodinách. Je to pre nás výzva, aby sme nikoho neopustili len preto, lebo nie je na úrovni, aká sa od neho požaduje. A to si od nás vyžaduje, aby sme vykročili z principiálnych vyhlásení a mohli sa ponoriť do pulzujúceho srdca rímskych štvrtí a ako remeselníci sa vložiť do utvárania Božieho sna v tejto realite, niečo, čo môžu robiť len ľudia viery, tí, čo neprekážajú v ceste konania Ducha. A že si [pri tom] zašpinia ruky? Uvažovať nad životom našich rodín, takých aké sú a takých aké ich stretáme, si od nás vyžaduje vyzuť si obuv, aby sme objavili prítomnosť Boha. Toto je prvý biblický obraz; vykročiť. Je tam Boh. Boh, ktorý koná, Boh, ktorý žije, Boh, ktorý je ukrižovaný... ale je to Boh!

2. Teraz druhý biblický obraz. Obraz farizeja, ktorý pri modlitbe hovoril Pánovi: «Bože, ďakujem ti, že nie som ako ostatní ľudia: vydierači, nespravodlivci, cudzoložníci alebo ako tento mýtnik» (Lk 18,11). Jedno z pokušení (porov. Radosť lásky, 229), ktorému sme neustále vystavení je mať separatistickú logiku. Je to zvláštne. Aby sme sa obhájili, veríme, že získame na identite a na istote zakaždým, keď sa odlíšime alebo sa izolujeme od druhých, najmä od tých, ktorí žijú v inej situácii. Identita sa však neuskutočňuje v separovaní sa: identita sa dosahuje v príslušnosti. Moja príslušnosť k Pánovi: to mi dáva identitu. Neodťahujem sa od iných, ako keby ma mali nakaziť...  

Považujem za potrebné urobiť dôležitý krok: nemôžeme analyzovať, uvažovať a už vôbec nie modliť sa za realitu, ako by sme my boli na opačnej strane alebo sa cítili odlišní, ako keby sme boli mimo dejín. Všetci sa potrebujeme obrátiť, všetci potrebujeme prísť pred Pána a zakaždým s ním obnoviť zmluvu a povedať spoločne s mýtnikom: Bože môj, zmiluj sa nado mnou hriešnym! S týmto východiskovým bodom zostaneme začlenení na tej istej „strane“ – nie oddelení: začlenení na tej istej strane – a predstupujeme pred Pána s postojom pokory a načúvania.

Správne, hľadieť na naše rodiny s tým jemnocitom, s akým na ne hľadí Boh, nám pomáha nasmerovať naše svedomie rovnakým smerom. Dôraz na milosrdenstvo nás stavia pred skutočnosť realisticky, nie však s akýmkoľvek realizmom, ale s Božím realizmom. Naše analýzy sú dôležité, sú nevyhnutné a pomáhajú nám, aby sme mali zdravý realizmus. Ale nič sa nevyrovná evanjeliovému realizmu, ktorý sa nezastavuje pri opise situácií, problémov – ešte menej hriechu – ale ktorý neustále ide ďalej, ide vpred a dokáže vidieť za každou tvárou, každým príbehom, každou situáciou možnosť, príležitosť.

Evanjeliový realizmus sa angažuje pre iného, pre iných a nerobí z ideálov a z toho, ako to „musí byť“ prekážku pre stretnutie sa s inými v situáciách, v akých sa nachádzajú. Nejde tu o to, že by sa nepredložil evanjeliový ideál. Nie, o to nejde. Naopak pozýva nás, aby sme ho žili uprostred dejín, so všetkým, čo to obnáša. A toto neznamená nebyť jasnými v náuke, ale vyhnúť sa tomu, aby sme upadli do súdov a postojov, ktoré nezohľadňujú komplexnosť života. Evanjeliový realizmus si špiní ruky, lebo vie, že ,pšenica a kúkoľ‘ rastú spoločne, a aj tá najlepšia pšenica – v tomto živote – bude vždy pomiešaná s trochou kúkoľa.

«Chápem tých, ktorí uprednostňujú prísnejšiu pastoráciu, ktorá by neponechala miesto nijakému zmätku», chápem ich. «Ale úprimne verím, že Ježiš chce Cirkev pozornú voči dobru, ktoré Duch rozsieva uprostred krehkosti: ako Matku, ktorá v tom istom momente, keď jasne vyjadruje svoje objektívne učenie, ,nezrieka sa možného dobra, aj keď riskuje, že sa zašpiní blatom ulice‘». Cirkev schopnú «prijať logiku spolucítenia voči krehkým osobám a vyhnúť sa perzekúciám či príliš tvrdým a netrpezlivým súdom. Samotné evanjelium od nás požaduje nesúdiť a neodsudzovať» (porov. Mt 7,1; Lk 6,37)» (Radosť lásky, 308).

A tu odbočím. Dostal sa mi do rúk obrázok – určite ho poznáte – hlavice Baziliky sv. Márie Magdalény vo Vézelay na juhu Francúzska, kde sa začína „Cammino“ – púť do Santiaga, je tam na jednej strane Judáš, obesený s jazykom trčiacim z úst, a na druhej strane hlavice je Ježiš Dobrý pastier, ktorý ho nesie na chrbte a nesie ho so sebou. Toto je záhada. No títo stredovekí ľudia, ktorí vyučovali katechézu cez zobrazenia postáv, chápali tajomstvo Judáša. A don Primo Mazzolari má o tomto nádhernú reč na Zelený štvrtok: nádherná reč. Je kňazom nie tejto diecézy, ale je z Talianska. Kňaz z Talianska, ktorý dobre pochopil túto komplexnosť evanjeliovej logiky. A ten, kto si najviac zašpinil ruky, je Ježiš. Ježiš sa zašpinil najviac. Nebol kýmsi „čistým“, ale chodil k ľuďom, medzi ľudí a bral ľudí takých, akí boli, nie takých, akí by mali byť. Vráťme sa k biblickému obrazu: „Ďakujem Ti, Pane, že som z Katolíckej akcie alebo z tejto asociácie, či z Charity, odtiaľto, alebo odtadiaľ, a nie ako títo, čo bývajú v susedstve a sú zlodeji a delikventi a...“ Toto nepomáha pastorácii!

3. Tretí biblický obraz:  «Vaši starci budú mávať sny» (porov. Joel 3,1). Takéto bolo jedno z proroctiev Joela pre obdobie Ducha. Starší budú mávať sny a mládenci budú mať videnia. Týmto tretím obrazom by som chcel podčiarknuť dôležitosť, akú synodálni otcovia dali hodnote svedectva ako miesta, v ktorom možno nájsť Boží sen a život ľudí. V tomto proroctve hľadíme na neodvolateľnú skutočnosť: na snoch našich starších mnoho ráz závisí možnosť toho, aby naši mladí mohli mať nové videnia, mohli mať opäť budúcnosť – myslím na mladých Ríma, z rímskych periférií  –, aby mohli mať zajtrajšok, aby mohli mať nádej. No ak 40 percent mladých od 25 rokov nadol nemá prácu, akú môžu mať nádej? Tu, v Ríme. No ako nájsť východisko?

Sú to dve skutočnosti, ktoré idú pospolu, ktoré vzájomne potrebujú jedna druhú a sú prepojené. Je krásne nájsť manželov, páry, ktorí i v staršom veku naďalej jeden druhého vyhľadávajú, hľadia na seba, naďalej sa majú radi a obnovujú si vzájomnú voľbu. Je také krásne nájsť ,starkých‘, ktorí vo svojich tvárach zvráskavených časom prejavujú radosť, ktorá sa rodí z toho, že urobili rozhodnutie z lásky a pre lásku.

Do Domu ,Santa Marta‘ prichádzajú mnohé páry, ktorí oslavujú 50, 60 rokov manželstva; a ja im aj pri osobných podaniach rúk na stredajších audienciách vždy objímem, poďakujem im za ich svedectvo a opýtam sa: ,Kto z vás mal viac trpezlivosti?‘ A zakaždým povedia: ,Obaja!‘ Občas niekto žartovne povie: ,Ja!‘ no potom vraví: ,Nie, nie, žartoval som‘. No je to taká pekná odpoveď, myslím, že všetci to tak cítili... Nuž, je aj jeden pár zosobášený 60 rokov, ktorý bol schopný to vyjadriť: ,Ešte sme zamilovaní!‘ Aké krásne, však? Starkí, ktorí vydávajú svedectvo! A ja vždy hovorím: ,Tak to ukážte mladým, ktorí sa skoro unavia, lebo po dvoch, troch rokoch vravia: ,Vrátim sa k mame!‘... Starkí...

Ako spoločnosť sme našich starších obrali o hlas – je to sociálny hriech súčasnosti, však? Obrali sme ich o ich priestor; obrali sme ich o možnosť porozprávať nám svoj život, ich príbehy, ich skúsenosti. Odsunuli sme ich nabok a tak sme stratili bohatstvo ich múdrosti. Tým, že ich vyraďujeme, vyraďujeme možnosť nadviazania kontaktu s tajomstvom, ktoré im umožnilo napredovať. Zbavili sme sa svedectva manželov, ktoré nielenže časom uchovali, ale ktoré uchovávajú vo svojom srdci s vďačnosťou za všetko to, čo prežili (porov. Radosť lásky, 38).

Tento nedostatok vzorov, svedectiev, tento nedostatok starkých, otcov schopných vyrozprávať sny nedovoľuje mladým generáciám ,mať videnia‘. A ostávajú stáť. Nedovoľuje im to robiť projekty, keďže budúcnosť vytvára neistotu, nedôveru, strach. Jedine svedectvo našich rodičov, môcť vidieť, že bolo možné bojovať za niečo, čo za to stálo, im pomôže pozdvihnúť zrak. Ako môžeme chcieť, aby mladí brali výzvu rodiny, manželstva, ako dar, ak od nás neustále počúvajú, že to bremeno? Ak chceme „videnia“, nechajme našich starkých, aby nám rozprávali, aby sa podelili o svoje sny, aby sme mohli mať proroctvá zajtrajška.

A tu by som sa chcel na chvíľu zastaviť. Toto je hodina povzbudenia starkých, aby snívali. Potrebujeme sny starkých a vypočuť si tieto sny. Spása prichádza odtiaľto. Nie náhodou – nie náhodou! – keď malého Ježiška priniesli do Chrámu, prijali ho dvaja starkí, ktorí rozprávali svoje sny. Ten starec [Simeon] sníval: Duch mu prisľúbil, že uvidí Pána. Nadišla hodina – a nie je to metafora, však? – nadišla hodina, keď starí ľudia musia snívať. Primäť ich snívať, aby nám niečo povedali. Oni sa cítia vyradení, ak nie priamo opovrhnutí. Radi hovoríme v pastoračných programoch: ,Nadišla hodina odvahy‘, ,Nadišla hodina laikov‘, ,Nadišla hodina...‘ – No ak by to bolo na mne, tak ,Nadišla hodina starých ľudí! ‘ – ,Ale, otče, otče, kráčate späť, ste predkoncilový!‘ – Je tu hodina starých ľudí, aby starkí snívali a aby sa mladí učili prorokovať, to znamená uskutočniť svojou silou, svojou fantáziou, svojou prácou sny starkých. Nadišla hodina starých ľudí. A toto by sa mi veľmi páčilo, keby ste sa vo svojom uvažovaní pri tom pristavili.  To by sa mi veľmi páčilo.

Tri obrazy, ako čítať Amoris laetitia:

1. So životom každej osoby, so životom každej rodiny sa musí zaobchádzať s veľkou úctou a veľkou starostlivosťou. Osobitne keď uvažujeme nad týmito vecami.

2. Dávajme si pozor, aby sme nedali priestor pastorácii giet a pre getá.

3. Dajme priestor seniorom, aby sa opäť snívali.

Tri obrazy, ktoré nám pripomenú, že «viera nás neodťahuje od sveta, ale hlbšie nás do neho začleňuje» (Radosť lásky, 181). Nie ako tí dokonalí a bezchybní, ktorí si myslia, že vedia všetko, ale ako osoby, ktoré zakúsili lásku, ktorú má Boh k nám (porov. 1 Jn 4,16). A v takej viere, s takou istotou, s veľkou pokorou a úctou sa chceme priblížiť všetkým našim bratom, aby sme žili radosť z lásky v rodine. S takou dôverou sa zriekame ohrád, «ktoré nám umožňujú držať si odstup od jadra ľudskej drámy, aby sme tak naozaj prijali, že nadviažeme kontakt s konkrétnym bytím druhých a spoznáme silu nežnosti» (Radosť lásky, 308). To od nás vyžaduje rozvinúť rodinnú pastoráciu schopnú prijímať, sprevádzať, rozlišovať a integrovať. Pastoráciu, ktorá nám dovolí a umožní vytvoriť vhodné oporné lešenie, aby život, ktorý je nám zverený našiel oporu, akú potrebuje, aby sa rozvinul podľa sna – dovoľte mi redukcionizmus – podľa sna toho najstaršieho: podľa Božieho sna. Ďakujem.“

Po príhovore Svätého Otca dal kardinál Agostino Vallini priestor na tri otázky, ktoré si členovia Rímskej diecézy pripravili pre Svätého Otca. Ako prvý sa opýtal don Giampiero Palmieri, farár v San Frumenzio:

„Dobrý večer, Vaša Svätosť. V exhortácii Evangelii gaudium tvrdíte, že veľkým problém dneška je „individualizmus pohodlia a chamtivosti“ a v Amoris laetitia hovoríte, že je treba vytvárať medzi rodinami sieť vzťahov. Používate pritom vyjadrenie „rozšírená rodina“, ktoré v taliančine neznie až tak dobre. Rozšírená rodina, sieť vzťahov medzi rodinami, nielen v Cirkvi, ale aj v spoločnosti, kde sú vítaní aj tí najmenší, najchudobnejší, osamelé ženy, starí ľudia. Nevyhnutnou je revolúcia nehy, mystického bratstva. Aj my v našich komunitách pociťujeme tento vírus individualizmu; aj my sme deťmi tejto doby. Potrebujeme preto pomoc, aby sme mohli vytvárať sieť vzťahov medzi rodinami, schopnú prelomiť uzatvorenosť a nájsť k sebe cestu. Možno to bude znamenať, že máme v našich farnostiach zmeniť mnoho vecí, ktoré sa časom postupne usadili ako nános: nevraživosť, rozdelenia, resty z minulosti. Toto je moja otázka.“

Pápež František:

„Je pravdou, že individualizmus sa stal akousi osou súčasnej kultúry. Tento individualizmus má mnoho podôb, podôb ktorých spoločným koreňom je egoizmus: vyhľadávanie iba seba, žiaden ohľad sa na druhých či na ich rodiny... Častokrát to dôjde ku krutostiam v pastorácii. Na príklad, poviem o skúsenosti, ktorú som mal, kým som bol v Buenos Aires: v neďalekej diecéze boli niektorí farári, čo nechceli pokrstiť deti mladých mamičiek, takmer ešte dievčat. Pozrime sa! Akoby išlo o zvieratá. A toto je ten individualizmus: „Nie, my sme tí, čo sú dokonalí; toto je tá správna cesta...“. Je tu tiež individualizmus, ktorý vyhľadáva potešenie, hedonistický individualizmus. Idem teraz povedať trochu silné slovo, no myslím ho v úvodzovkách: ten „prekliaty blahobyt“, čo nám spôsobuje mnoho zla.

Blahobyt. Taliansko zažíva obrovský pokles novonarodených detí: som si istý, že sa pohybuje v záporných číslach. Toto všetko však začalo kultúrou blahobytu niekoľko desaťročí dozadu... Poznal som veľa rodín, ktoré uprednostnili – prosím vás milovníci zvierat, neobviňte ma, nechcem teraz nikoho uraziť – no tie rodiny uprednostnili mať radšej dve-tri mačky, jedného psa, než mať dieťa. Pretože mať dieťa nie je ľahké, a už vôbec nie vychovávať ho... No väčšou výzvou pre rodičov je, že majú dieťa doviesť k osobnej slobode. Pes, mačka, ti môžu prejaviť náklonnosť, ale tá je „naprogramovaná“, len do istej miery, nie je slobodná. Máš jedno, dve, tri, štyri deti, ale tie budú slobodné a budú musieť ísť do života plného rizík. Je to práve táto sloboda, ktorej sa mnohí boja.

Vráťme sa k individualizmu: myslím si, že sa bojíme slobody. Aj v pastorácii: „Čo len povedia, ak to urobím?... Smie sa to?...“. Je to strach. Ak máš strach: zariskuj! Vo chvíli, keď sa ocitneš v obave, a máš sa rozhodnúť, zariskuj! Ak schybíš, je tu spovedník, je tu biskup, no zariskuj! Je to ako s tým farizejom: pastorácia s čistými rukami, všetko musí byť čisté, všetko musí byť na svojom mieste, všetko musí byť uhladené. Ale mimo tohto prostredia, koľká bieda, koľko utrpenia, chudoby, nedostatku možností na rozvoj! Hovoríme o hedonistickom individualizme, individualizme, ktorý má strach zo slobody. Je to individualizmus - neviem, či to talianska gramatika dovolí, ale povedal by som: „zaklietkujúci“ (ingabbiante) -, zatvára ťa do klietky, nenechá ťa voľne lietať.

Potom tu máme tú rozšírenú rodinu. Je pravdou, že som použil slovo, ktoré neznie vždy veľmi dobre, no to závisí od kultúry. Exhortáciu som písal v španielčine... Poznal som také rodiny, napríklad: v jeden deň, týždeň či dva dozadu, prišiel odovzdať poverovacie listiny veľvyslanec istej krajiny. Prišiel on, jeho rodina i pani, ktorá v jeho dome upratovala mnohé roky: toto je rozšírená rodina. Tá žena patrila do rodiny. Žena, ktorá žila sama, a nielenže ju riadne platili, spravodlivo podľa všetkých predpisov, ale keď mali ísť k pápežovi odovzdať poverovacie listiny, povedali: „Poď s nami, veď patríš do rodiny“. Je to príklad ako dať priestor človeku, dbať o ľudí jednoduchých, ale s jednoduchosťou Evanjelia, tou dobrou jednoduchosťou. Sú tu takéto príklady ako rozšíriť rodinu...

A potom, ako ďalšie kľúčové slovo – okrem individualizmu, strachu zo slobody a lipnutí na pôžitkoch, o ktorých si hovoril, spomenul si ďalšie slovo: neha. Neha je Božím pohladením. Raz na istej synode zaznelo: „Musíme uskutočniť revolúciu nehy“. A niektorí kňazi, bolo to pred rokmi, povedali: „Takto nie je vhodné hovoriť, neznie to dobre“. Dnes to ale môžeme povedať: chýba neha. Chýba neha. Pohladenie nepatrí len deťom, chorým, ale všetkým, aj hriešnikom...

A máme dobré príklady prejavu nehy... Neha je vhodným jazykom pre tých najmenších, pre tých, čo nemajú nič: dieťa pozná otca a matku cez pohladenie, potom po hlase, no vždy ide o nehu. Mne sa páči počúvať, ako sa otec a mama prihovárajú svojmu dieťaťu, ktoré ešte len začína rozprávať. Aj otec a mama sa vtedy správajú ako deti, hovoria presne takto... [pápež imituje, zhromaždenie reaguje smiechom] Všetci sme to mohli vidieť, je to tak! Nežnosť je presne takáto. Je to zníženie sa na úroveň druhého. Je to cesta, ktorú urobil Ježiš. Ježiš sa nepridŕžal svojej rovnosti s Bohom: uponížil sa (porov. Flp 2,6-8). Hovoril našou rečou, našimi gestami. To je Ježišova cesta, cesta nehy.

Takže: hedonizmus, strach zo slobody, to je skutočný individualizmus súčasnosti. Je treba z neho vyjsť cestou nehy, načúvaním druhým a ich sprevádzaním bez vyzvedania sa... Áno, týmto jazykom, týmto postojom rodiny rastú. Je tu tá malá rodina, a potom tá veľká rodinou priateľov alebo tých, čo prichádzajú... Neviem, či som zodpovedal otázku, takto sa mi to javí.“

Druhá otázka:

„Dobrý večer, Vaša Svätosť. Vrátim sa k tomu, čo ste už naznačili. Vieme, že ako kresťanské komunity sa nechceme zrieknuť radikálnych požiadaviek Evanjelia ohľadom rodiny: manželstvo ako sviatosť, jeho nerozlučiteľnosť, manželská vernosť; a na druhej strane plné preukazovanie milosrdenstva vo všetkých situáciách, aj v tých najťažších. Ako zabrániť tomu, aby v našich komunitách nevznikla dvojaká morálka – na jednej strane požadujúca a rigoristická, a na strane druhej dovoľujúca, laxná?

Pápež František:

Obe sú nepravdou: ani rigorizmus, ani laxnosť neznamenajú pravdu. Evanjelium si volí inú cestu. Preto sú tu tieto štyri slová – prijímať, sprevádzať, začleňovať, rozlišovať – bez toho, aby sme museli strkať nos do morálneho života ľudí. Pre vaše upokojenie, musím vám povedať, že všetko, čo je v Exhortácii napísané – a použijem slová veľkého teológa kardinála Schönborna, bývalého sekretára Kongregácie pre náuku viery, ktorý Exhortáciu prezentoval – je všetko od začiatku až do konca tomistické. Je to isté a bezpečné učenie. My však častokrát chceme, aby bezpečné učenie bolo založené na tej matematickej presnosti, ktorá neexistuje; či už s laxizmom, so širokými rukávmi, alebo s rigidnosťou.

Pomyslime na Ježiša: príbeh je ten istý, opakuje sa. Keď Ježiš kázal ľudu, ľudia hovorili: „Tento hovorí ako ten, čo má moc, a nie ako zákonníci“ (porov. Mk 1,22). Tamtí zákonníci poznali Zákon, ale na každý jeden prípad mali špecifický zákon, čo  sa nakoniec vyšplhalo až na približne 600 predpisov. Všetko bolo regulované predpismi, všetko. A Pán – vidím ten Boží hnev v 23. kapitole Evanjelia podľa Matúša, ktorá je hrozivá, a predovšetkým na mňa robí dojem, keď hovorí o štvrtom prikázaní: „Protirečíte si, vy, čo namiesto toho, aby ste dali najesť vašim zostarnutým rodičom, im hovoríte: ‘Nie, urobil som sľub, oltár má prednosť pred vami’“ (porov. Mk 7,10-13).

Ježiš bol presne takýto a bol odsúdený z nenávisti. V každej chvíli ho chceli chytiť do pasce: „Smie sa toto robiť alebo nie?“. Pripomeňme si scénu s cudzoložnicou (porov. Jn 8,1-11). Je napísané: musí byť ukameňovaná. Taká je morálka a je jasná. Nie je rigidná, je to jasná morálka. Musí byť ukameňovaná. Prečo? Kvôli posvätnosti manželstva, manželskej vernosti. Ježišovi je to jasné. Hovorí sa tu o cudzoložstve. Je to jasný prípad. Ježiš ale predstiera, akoby nevedel čo robiť, a necháva plynúť čas, píše do zeme... Potom ale povie: „Nuž začnite: kto je bez viny, nech hodí prvý kameňom“. Nevyplnil Ježiš v tomto prípade zákon? - A vtedy tí, čo boli prichystaní ženu ukameňovať, poodchádzali, počnúc staršími. „Žena, kde sú? Nik ťa neodsúdil? ... Ani ja ťa neodsudzujem“. O akú morálku ide v tomto prípade? Malo ísť o ukameňovanie. Ale Ježiš túto morálku nedodržal. Toto nás teda núti uvažovať, že nemôžeme hovoriť o „rigidnosti“, o „istote“, o matematickom prístupe v morálke ako o morálke Evanjelia.

Zostaňme ale naďalej pri ženách: keď tá – neviem či slečna či pani – [Samaritánka, porov. Jn 4,1-27], začne akoby dávať Ježišovi „katechézu“ hovoriac: „Treba sa klaňať Bohu na tomto či onom vrchu...?“, on jej odpovedá: „A tvoj muž?“ – „Nemám muža“ – „Povedala si pravdu“. Mala totiž veľa takpovediac „trofejí“ cudzoložstva, veľa takýchto osobitých „vyznamenaní“… A práve ona bola tou – predtým ako sa jej odpustilo – čo sa stala „apoštolom“ Samárie. Ako teda? Pozrime sa na Evanjelium, pozrime sa na Ježiša! Toto neznamená vylievať so špinavou vodou aj dieťa! Veru nie. Znamená to hľadanie pravdy; aby bola morálka vždy konaním lásky: láska a Boh, láska k blížnemu. Tiež aby bola konaním, ktoré nechá druhému priestor na zmenu; neodsúdi ho ihneď, ale dá mu priestor.

Ste tu mnohí kňazi, ale prepáčte. Keď som bol vymenovaný za arcibiskupa, dal mi môj predchodca – nie, bol to vlastne iný, kardinál Aramburu, ktorý umrel po mojom predchodcovi – on mi dal túto radu: „Keď zbadáš, že niektorí z tvojich kňazov trochu „zakolíše“, „pošmykne sa“, zavolaj si ho a povedz mu: ‚Porozprávajme sa trochu. Dostalo sa mi, že si v tej a tej situácii, že žiješ kvázi dvojaký život. Nuž neviem…’; a keď kňaz začne hovoriť: ‚Nie, nie je to pravda, nie…’, vtedy ho preruš a povedz: ‚Počúvaj ma. Choď domov, porozmýšľaj a vráť sa za pätnásť dní. Potom sa o tom spolu porozprávame‛; za tých pätnásť dní – aspoň tak mi to kardinál povedal – mal kňaz dosť času na rozmýšľanie, premýšľanie pred Ježišom a vrátil sa hovoriac: ‚Áno, je to pravda. Pomôž mi!‛“. Chce to vždy čas. - „Ale, otče, ten kňaz predsa žil a slúžil svätú omšu počas tých pätnástich dní v smrteľnom hriechu, tak to hovorí morálka. Čo na to poviete?“ - Čo je lepšie? Čo bolo bývalo vtedy lepšie? Aby dal biskup kňazovi vo svojej veľkorysosti tých pätnásť dní na rozmýšľanie s rizikom že kňaz bude slúžiť svätú omšu v smrteľnom hriechu, alebo by bolo lepšie niečo iné? Rigidná morálka, napríklad? Čo sa rigidnej morálky týka, poviem vám o niečom, čoho som bol osobne účastný. Keď sme boli ešte študentami teológie, skúška z počúvania spovede – „ad audiendas“ sa to volalo – sa konala v treťom ročníku, ale my – ešte ako druháci – sme dostali dovolenie ísť a zúčastniť sa za účelom prípravy; raz sa stalo jednému nášmu spolužiakovi, že dostal veľmi spletitý prípad spovede – „de justitia et jure“ – týkajúci sa siedmeho prikázania; bol to totálne ireálny prípad...; tento môj spolužiak, ako úplne normálny človek, povedal profesorovi: „Ale, otče, takéto dačo v živote neexistuje.“ A odpoveď znela: „To je pravda, ale existuje to v knihách“. Tohto som bol očitým svedkom.

Pokračovanie...

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

-bp, ej, jb, mk-

inizio pagina

Zo života Cirkvi vo svete



Slovensko sa v Ríme predstaví koncertom o spolupatrónoch Európy

◊  

Rím 16. júna – Vo Večnom meste zaznie koncert „Dvaja bratia Cyril a Metod – patróni Európy“ v podaní známych slovenských sólistov. Na koncerte v utorok 21. júna o 19.30 v rímskej Bazilike sv. Praxedy vystúpia Sisa Lelkes Sklovská, Dušan Jarjabek, Otokar Klein, ako aj dievčenský zbor pod vedením Adriana Kokoša. Texty Milana Rúfusa, Daniela Heviera a Mariána Brezániho zaznejú v recitácii Jozefa Šimonoviča.

Hudobné dielo skladateľa Ľubomíra Horňáka predstavia pri príležitosti začiatku slovenského predsedníctva Rady EÚ a nadchádzajúceho sviatku sv. Cyrila a Metoda, štátneho sviatku Slovenskej republiky. Záštitu nad slávnostným hudobným večerom prevzali minister kultúry Slovenskej republiky Marek Maďarič a emeritný prefekt Kongregácie pre evanjelizáciu národov kardinál Jozef Tomko.

Na organizácii podujatia sa spolu s Veľvyslanectvom Slovenskej republiky pri Svätej stolici pod vedením veľvyslanca Petra Sopka podieľajú Národná rada SR, Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR, Slovenský inštitút v Ríme a Slovenský historický ústav v Ríme.

V minulom roku rovnaký umelecký tím v Ríme s úspechom predviedol hudobnú ódu Proglas. -jb-

inizio pagina

Na Kréte sa začne Svätý veľký koncil bez účasti štyroch cirkví vrátane ruskej

◊  

Grécko 18. júna – Zajtra sa na ostrove Kréta začína Svätý veľký koncil, označovaný aj ako „panortodoxný“. Zhromaždenie tohto druhu sa schádza po prvý raz po vyše tisíc rokoch. Na koncile, ktorý potrvá až do nedele 26. júna, sa však z očakávaných 14 pravoslávnych cirkví pravdepodobne zúčastní len 10.

Svoje výhrady k otázke platnosti uznesení koncilu v prípade neúčasti niektorej z cirkví bezprostredne pred termínom konania prejavili predstavitelia ruskej, bulharskej, gruzínskej a antiochijskej pravoslávnej cirkvi. Moskovský patriarchát sa vyjadril, že nejde o „odmietnutie ani o zrieknutie sa“, s tým, že „je lepšie koncil odložiť na neskôr, než robiť veci unáhlene“.

Svätý veľký koncil dlhodobo pripravovaný Ekumenickým patriarchátom v Konštantínopole na čele s patriarchom Bartolomejom I. sa zajtra slávnostne otvorí svätou liturgiou Turíc v Katedrále sv. Minasa v Heraklione. Pravoslávne cirkvi slávia Zoslanie Ducha Svätého tradične podľa juliánskeho kalendára. V pondelok 20. júna sa začne riadne zhromaždenie koncilu. -bp-

inizio pagina

V Taliansku blahorečili mystičku Máriu Celeste Crostarosovú

◊  

Taliansko 18. júna – V meste Foggia na juhovýchode Talianska dnes blahorečili Máriu Celeste Crostarosovú (1696-1755). Vlastným menom Giulia Marcella Crostarosa pochádzala z Neapola a založila novú vetvu sestier redemptoristiek. Je považovaná za jednu z najväčších mystičiek 18. storočia v Taliansku. Blahorečeniu predsedal prefekt Kongregácie pre kauzy svätých kardinál Angelo Amato. -bp-

inizio pagina

Rubrika



Zamyslenie pátra Milana Bubáka: Volanie k hrdinstvu

◊  

Zamyslenie pátra Milana Bubáka SVD na 12. nedeľu cez rok, cyklus C (Lk 9, 18-24): Volanie k hrdinstvu

 

Milí priatelia, zaiste každý jeden z nás, keď sme boli malí, sme snívali o tom, že sa jedného dňa staneme hrdinami. Slovo hrdina je pre mladých ľudí veľmi príťažlivé. Múdri vychovávatelia toho využívajú a mladým ľuďom predstavujú životy významných hrdinov a tak sa na ich príkladoch snažia formovať ich charaktery.

Nie všetky typy hrdinov však mladých priťahujú rovnako. Predpokladám, že pred takmer piatimi rokmi každý mladý Poliak chcel byť ako ich veľký hrdina, pilot Tadeusz Wrona. Po zázračnom pristátí svojho lietadla Boeing 767 s 231 cestujúcimi na palube na letisku vo Varšave dňa 1. novembra 2011 si ľudia na jeho počesť spievali pieseň „Lietať ako orol, pristávať ako vrana.“ Lietadlo letelo z Newarku pri New Yorku do Varšavy. Krátko po vzlietnutí pilot zistil, že sa mu neotvára podvozok. Olej z jeho hydrauliky vytiekol. Pilot však nestratil hlavu. Po dohode s letiskom vo Varšave sa rozhodol pristáť iba na bruchu lietadla po pristávacej dráhe, na ktorú bola predtým nastriekaná špeciálna pena. Aby sa vyhol požiaru, hodinu pred prestátím krúžil nad mestom, aby spotreboval takmer všetky pohonné hmoty. Pristátie prežili bez zranení všetci cestujúci. Pilota Wronu poľský prezident menoval národným hrdinom.

Niečo podobné sa stalo viac ako dva roky pred tým, 15. januára 2009, pilotovi Chesley Sullenbergerovi, ktorý pristál na rieke Hudson River medzi Manhattanom a New Jersey. Jeho lietadlo, ktoré malo na palube 155 cestujúcich, sa krátko po vzlietnutí z letiska LaGuardia dostalo do kŕdľa kanadských husí, ktoré vleteli do jeho motorov a úplne ich odstavili. Núdzové pristátie na rieke všetci cestujúci prežili. Aj pilot Sullenberger bol menovaný za národného hrdinu.

Takíto hrdinovia sú veľmi príťažliví. No menej príťažliví, aj keď stále silne obdivovaní, sú hrdinovia, ktorí sa síce odhodlali na odvážny čin, no pri ňom stratili svoj život. Napríklad hasiči pri útoku na dvojičky v New Yorku 11. septembra 2001, ktorí zahynuli v ich ruinách, alebo vojaci, ktorí položia svoj život za slobodu iných, či niekto, kto skočí do vody, aby zachránil život topiaceho sa, no pritom on sám neprežije. Ich hrdinský čin nás dojíma, avšak nasledovať ho netúžime. Chceme, aby sme svoje hrdinstvo prežili a oslavu zaň si aj vychutnávali.

A už vôbec nehovoriac o hrdinoch, ktorí položili svoj život alebo ťažko trpeli za nejaké hodnoty alebo princípy. Koľkí ľudia dnes túžia byť tak zapálení za vieru a tak horiaci za ideál nasledovania Ježiša Krista, ako všetci tí mučeníci v histórii kresťanstva. Koľkí z nás túžia byť ako Krčméry, Jukl, Srholec, sr. Zdenka, kapucín P. Vojtech Rajner, a mnohí, mnohí ďalší, ktorí strávili roky v komunistických žalároch, lebo ich viera im bola drahšia ako ich život? Koľkí z nás si vážia svoju mravnú čistotu ako Maria Goretti alebo Anka Kolesárová, ktoré volili radšej smrť než potupu? Koľkých z nás príbehy týchto hrdinov dnes ešte vôbec zaujímajú?

Je pravda, lepšie je byť slávnym pilotom ako slávnym mučeníkom. Lenže nemajú všetci hrdinovia – bez ohľadu na to, v čom sa preslávili – čosi spoločného? Je forma hrdinstva záležitosťou výberu alebo je to tak, že buď si hrdina, alebo nie si hrdina? A keď si hrdina, tak je to vidieť na všetkom, čo robíš a keď nie si hrdina, potom môžeš robiť, čo chceš, žiaden skutok, ktorý by ťa urobil hrdinom, jednoducho nevykonáš? Možno keby sme v takomto uvažovaní pokračovali, prišli by sme k tomu, že tí dvaja piloti v skutočnosti ani hrdinovia neboli. Určite boli nevšedne zruční, ale oni vlastne ani nemali na výber. Keby svoju nevšednú zručnosť neboli použili, boli by zomreli spolu s ostatnými. Hrdina však má na výber. On do toho činu buď ide, alebo nejde. A keď ide, ide dobrovoľne. Hrdina je človek, ktorý má na výber a on sa rozhodne pre vec, ktorá má pre neho hodnotu, a to aj vtedy, keď mu to prinesie strádanie, utrpenie alebo dokonca i násilnú smrť.

Prečo o tom hovoríme a ako to súvisí s dnešným Božím slovom? V evanjeliu Ježiš svojim učeníkom zjavuje svoju budúcnosť. Hovorí im o svojom utrpení a smrti. „Syn človeka musí mnoho trpieť, starší, veľkňazi a zákonníci ho zavrhnú, zabijú ho, ale on tretieho dňa vstane z mŕtvych.” Ježiš svojim učeníkom jasne dáva najavo, že v jeho živote sú hodnoty, ktorých sa nezriekne a to dokonca ani vtedy, keby ho mali mučiť a zabiť. Povedal im to preto, aby lepšie chápali to, čo pred ich očami v ich prítomnosti hlásal a robil. Keď bránil chudobných proti mocným, keď stoloval s verejnými hriešnikmi, keď vyhadzoval predavačov z chrámu, keď nazýval mocných obielenými hrobmi či keď kládol lásku a dobré vzťahy medzi ľuďmi pred chrámovú obetu, vtedy vždy si volil riziko a teda obetu. Ježiš svojím učeníkom ukazoval, ako sa deň čo deň stáva skrytým hrdinom, hrdinom všedného dňa. Dal im najavo, že keď ho raz budú vidieť zomierať za svoje ideály na kríži, že to nebude výsledok bláznivého a neuváženého rozhodnutia, ale bude to skôr ovocie celého  jeho života. Jeho konečné hrdinstvo na kríži bude vyvrcholením množstva hrdinstiev, ku ktorým sa odhodlával, a pre ktoré sa rozhodoval každý deň.

A povedal to svojím učeníkom aj preto, aby aj ich – každého jedného z nich – volal k podobnému hrdinstvu. A všetkým povedal: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme každý deň svoj kríž a nasleduje ma. Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa, zachráni si ho.” Ktovie, aké boli ich reakcie. Niektorí určite záujem o takýto typ hrdinstva nemali – napríklad Judáš. Ostatní možno aj mali, ale pravdepodobne si nedôverovali. Možno si povedali: „Kto som ja, aby som dokázal byť hrdinom, ja zbabelec?“ Dnes, po dvetisíc rokoch, milí priatelia, vieme, že všetci títo jedenásti sa stali hrdinami. Každý jeden z nich bol schopný vydávať svedectvo a nakoniec aj položiť svoj život za to, čomu uverili.

Ako to dokázali? A ako by sme to mohli dokázať i my? Tak, že uveríme, že v každom z nás je hrdina. Jediné, čo sa od nás žiada, je, aby sme ho vyniesli na svetlo a Božiemu Duchu dovolili, aby ho v nás deň čo deň kultivoval.

Skúsme sa na záver započúvať do slov piesne Hero (Hrdina) od speváčky Mariah Carey, ktoré sa nás snažia tiež presvedčiť o tom istom, že totiž v každom z nás je hrdina:

„Ak sa pozrieš dovnútra svojho srdca, nájdeš tam hrdinu. Nemusíš sa báť toho, čím si. Ak siahneš do svojej duše, nájdeš tam odpoveď. A bolesť, ktorú pociťuješ, sa roztopí. A potom sa objaví hrdina, so silou, ktorá ho bude nútiť napredovať. A ty odložíš strachy a budeš vedieť, že si schopný prežiť. A tak, keď sa budeš cítiť, ako keby ti odišla nádej, pozri sa do svojho vnútra a buď silný a konečne spoznáš pravdu, že v tebe sa nachádza hrdina.

Je to dlhá cesta, keď stojíš sám tvárou v tvár svetu. Nikto ti nepodáva ruku, ktorej by si sa mohol chytiť. Ak budeš hľadať vo svojom vnútri, môžeš (tam) nájsť lásku. A prázdnota, ktorú si pociťoval, zmizne.

Pán vie, že nie je ľahké nasledovať sny. No nedovoľ nikomu, aby ti ich vzal. Vytrvaj. Príde zajtrajšok. A v pravý čas objavíš cestu.“

Milí priatelia, želám vám požehnanú nedeľu. 

inizio pagina

Dnešné vysielanie



Vysielanie z 18. júna 2016

◊  

Sobotné vysielanie vo zvukovej podobe: 

inizio pagina