Arménsko 25. júna – Návštevou Pamätníku arménskej genocídy na Vrchu lastovičiek (Tzitzernakaberd) nad Jerevanom sa začal druhý deň apoštolskej cesty pápeža Františka v „prvej kresťanskej krajine“. Modlitbou a položením kvetinového venca vo vatikánskych farbách so stuhou s nápisom „Ku cti mučeníkov“ si Svätý Otec uctil obete masového vyvražďovania Arménov v roku 1915 za čias Osmanskej ríše, označovaného ako Mec Jegern  - „Veľké zlo“.

Pápeža na pietnom mieste sprevádzali arménsky prezident Serž Sarkisian spolu s katolikosom Arménskej apoštolskej cirkvi Karekinom II. Do hlbokého ticha zaznela spoločná modlitba Otče náš a monumentálny zborový spev. Pápež František v taliančine predniesol modlitbu, v ktorej sa na príhovor Panny Márie Bohorodičky a všetkých svätých, ako aj tých, na ktorých sa práve koná spomienka, obrátil s nasledovnou prosbou k Ježišovi Kristovi:

„Vyslyš nás, Pane, a zmiluj sa, odpusť nám, vykúp a zotri naše hriechy. Urob nás hodnými oslavovať ťa vo vedomí vďačnosti, spolu s Otcom a Duchom Svätým.“

Centrom pamätníka, vybudovaného v roku 1967, je pietne miesto v tvare kruhu, uprostred ktorého horí neuhasínajúci plameň. Pamätník v roku 1995 rozšírili o múzeum dokumentujúce obete a historické okolnosti tragédie. Súčasťou komplexu je záhrada, kde pápež František na pamiatku svojej návštevy požehnal strom a symbolicky ho zavlažil vodou. Na terase múzea sa následne stretol s desiatkou potomkov prenasledovaných Arménov, ktorých kedysi pápež Pius XI. zachránil a prichýlil v Castel Gandolfe. Pred odchodom zanechal pápež František v pamätnej knihe pri svojom podpise tieto slová:

„Modlím sa tu, s bolesťou v srdci, aby už nikdy nebolo tragédií ako táto, aby ľudstvo nezabudlo a dokázalo dobrom premôcť zlo. Nech Boh udelí milovanému arménskemu národu a celému svetu pokoj a útechu. Nech Boh udržiava pamäť arménskeho národa. Pamäť sa nemá rozrieďovať ani upadnúť do zabudnutia; pamäť je prameňom pokoja a budúcnosti.“

Už v predchádzajúci deň pri stretnutí s predstaviteľmi verejného života Arménska dal Svätý Otec František tragédiu Mec Jegern do súvisu s inými tragédiami ľudstva, keď sa vyjadril, že „tá genocída, žiaľ, odštartovala smutnú sériu strašných katastrof minulého storočia, ktorým dali priechod zvrátené rasové, ideologické či náboženské pohnútky, ktoré zatemnili myseľ katov až tak, že si zaumienili vyhladiť celé národy. Je tak smutné, že – ako v tomto prípade, tak i v ďalších dvoch – veľké medzinárodné mocnosti odvracali pohľad bokom.“

Svätá omša v Gjumri, hlavnom centre arménskych katolíkov

Po návšteve pamätníka obetí genocídy v Jerevane sa Svätý Otec letecky presunul do mesta Gjumri, ktoré je od arménskej metropoly vzdialené 120 kilometrov. Ide o druhé najväčšie mesto v Arménsku, ktoré preslávili najmä školy a divadlá. Gjumri preto prezývajú „mesto remeselníckych výrobkov a umenia“.

Život hlavného priemyselného a výchovného centra na severe krajiny radikálne zmenilo ničivé zemetrasenie v roku 1988. Ekonomika mesta je aj desiatky rokov po prírodnom živle v troskách.

Na centrálnom námestí Vartanàns slávil pápež František slávnostnú omšu latinského obradu s votívnym formulárom o Božom milosrdenstve. Pri eucharistii sprevádzanej bohatými spevmi východného arménskeho obradu koncelebrovali cilícijský patriarcha Arménov z Libanonu Grégoire Pierre Ghabroyan a ordinár pre arménskych katolíkov Východnej Európy arcibiskup Raphael Minassian, ako aj ďalší arménski biskupi a kňazi. Prítomný bol aj čelný predstaviteľ Arménskej apoštolskej cirkvi, katolikos všetkých Arménov Karekin II., ktorý predniesol svoj pozdravný príhovor pred začiatkom svätej omše.

Svätý Otec vo svojej homílii predložil približne 20-tisíc prítomným tri piliere, na ktorých treba postaviť kresťanský život: pamäť, viera a milosrdná láska. Na pozadí Izaiášovho proroctva o znovuvybudovaní starých zrúcanín poukázal na osud mesta Gjumri, ktoré opäť povstalo zo sutín zemetrasenia. Pápež František citoval viaceré myšlienky o Božom milosrdenstve z pera arménskeho svätca a básnika Gregora z Nareku, ktorému len pred nedávnom priznal titul učiteľa Cirkvi.

Na slávnosti boli prítomní aj veriaci z neďalekého Gruzínska. V spoločných modlitbách zaznela aj prosba v ruskom jazyku. Na záver svätej omše sa arcibiskup Minassian pápežovi Františkovi poďakoval v mene všetkých arménskych katolíkov za jeho návštevu.  Svätý Otec ešte pred záverečným požehnaním krátko oslovil prítomných týmito slovami:

„Na záver tejto slávnosti chcem vyjadriť živú vďačnosť katolikosovi Karekinovi II. a arcibiskupovi Minassianovi za láskavé slová, ktorými sa mi prihovorili, ako aj patriarchovi Ghabroyanovi a prítomným biskupom, kňazom a verejným predstaviteľom, ktorí nás prijali.

Ďakujem vám všetkým, ktorí ste sa zúčastnili a prišli ste do Gjumri aj z rôznych regiónov a z neďalekého Gruzínska. Chcel by som osobitne pozdraviť tých, ktorí s veľkou štedrosťou a konkrétnou láskou pomáhajú ľuďom, ktorí sa nachádzajú v núdzi. Mám na mysli predovšetkým nemocnicu v Ašotsku otvorenú pred 25 rokmi a známu pod menom „Pápežova nemocnica“ – zrodila sa v srdci sv. Jána Pavla II. a až dodnes je dôležitou pomocou naporúdzi trpiacim; mám na mysli diela, ktoré uskutočňuje miestna katolícka komunita, Arménske sestry Nepoškvrneného počatia a Misionárky Lásky blahoslavenej Matky Terezy z Kalkaty.

Nech  vás Panna Mária, naša Matka, neustále sprevádza a vedie kroky všetkých po ceste bratstva a pokoja.“

Po skončení liturgie pápež František spolu s katolokosom Karekinom vystúpili do papamobilu a na ploche celého námestia spoločne pozdravovali veriacich a žehnali im. Svätý Otec sa potom odobral do kláštora Rádu sestier Nepoškvrneného počatia Panny Márie v Gjumri, ktoré sa starajú o opustené deti a poskytujú im domov i vzdelávanie. -jb, ej-

Ekumenická modlitba pápeža a katolikosa v Jerevane za pokoj a zmierenie

Arménsko 25. júna – Záver druhého dňa apoštolskej cesty pápeža Františka v Arménsku patril ekumenickej modlitbe za pokoj a zmierenie pre Arménsko a celý svet. Na Námestí republiky v centre Jerevanu sa spolu s pápežom a arménskym katolikosom modlili desaťťtisíce ľudí. V kruhovom priestore, ktorý pojme až 50-tisíc osôb, organizátori pripravili monumentálne pódium s emblémom žehnajúceho Krista Pantokrátora a siluetami Araratu a kaukazských hôr. Pápeža Františeka sprevádzaného katolikosom Arménskej apoštolskej cirkvi Karekinom II. a početnými arménskymi biskupmi privítali na námestí o 17. hodine (19.00 miestneho času).

Symfonický orchester a mohutný spevácky zbor vytvorili úctyhodnú duchovnú atmosféru. Po modlitbe Otče náš a biblických čítaniach s témou pokoja (Rim 12,16-19, Jn 14,27-31) sa ako prvý prihovoril Karekin II. Začal citáciou blahoslavenstva o tvorcoch pokoja a pripomenul, že na modlitbe sa zúčastňujú aj obete vojen, terorizmu a násilia, ktorí sú utečencami z Azerbajdžanu, Sýrie a Iraku. Ako povedal, „s nádejou v Boha čakajú na príchod pokojných dní do ich rodných krajín“. Hovoril aj o konkrétnych bolestivých miestach, ktoré si vyžadujú zmierenie. Spomenul poldruha milióna obetí genocídy spred sto rokov, negovanej zo strany Turecka, súčasnú nevyhlásenú vojnu medzi Arménskom a Azerbajdžanom o Náhorný Karabach, ako aj nedávne teroristické činy v rôznych častiach sveta.

Pápež František vo svojom príhovore postavil za vzor budovania pokoja osobnosť z 12. storočia, sv. Nersesa Šnorhaliho (1102-1173), ktorý bol arménskym katolikosom. Citoval tiež myšlienky o láske k nepriateľom od arménskeho svätca Gregora z Nareku, ktorého označil za „učiteľa pokoja“. V jednom momente sa Svätý Otec citlivo dotkol pálčivých vzťahov Arménska s Tureckom a Azerbajdžanom, keď osobitne oslovil mladých, aby sa ambiciózne ujali budúcnosti:

„Čerpajúc z pokladu veľkej múdrosti vašich starých ľudí, majte ambíciu stať sa tvorcami pokoja: nie notármi určitého status quo, ale aktívnymi šíriteľmi kultúry stretnutia a zmierenia. Nech Boh žehná vašu budúcnosť a dovolí, aby sa začala cesta zmierenia medzi arménskym a tureckým ľudom a nech pokoj vytryskne aj v Náhornom Karabachu.“

V závere pápež a katolikos vyjadrili bratský vzťah oboch cirkví bozkom pokoja a udelili prítomným požehnanie. Nasledovala choreografia, v ktorej krojovaní chlapci a dievčatá prichádzajúci v sprievode s krčahmi, aby symbolicky zavlažili vinič zasadený v umelecky stvárnenej Noemovej arche spočívajúcej na hore Ararat s emblémom holubice mieru. Svätý Otec potom po jednom postupne požehnal prítomných chorých na vozíčkoch. -jb-

Vatikán 25. júna – V plnom znení prinášame príhovor Svätého Otca Františka na ekumenickom modlitbovom stretnutí za pokoj v sobotu 25. mája 2016 v Jerevane spolu s katolikosom Karekinom II. a za masovej účasti veriacich.

Ctený a drahý brat, najvyšší patriarcha a katolikos všetkých Arménov, pán prezident, drahí bratia a sestry, požehnanie a Boží pokoj nech je s vami všetkými!

Veľmi som si želal navštíviť túto milovanú zem, vašu krajinu, ktorá ako prvá prijala kresťanskú vieru. Je pre mňa milosťou, že sa nachádzam na týchto výšinách, kde sa pod pohľadom hory Ararat zdá, že aj ticho k nám hovorí; kde chačkary - kamenné kríže – rozprávajú jedinečnú históriu poznačenú skalopevnou vierou a nesmiernym utrpením, históriu bohatú na veľkolepé evanjeliové svedectvá, ktorých ste vy dedičmi. Prišiel som ako pútnik z Ríma, aby som sa s vami stretol a vyjadril vám sympatiu, ktorá vychádza z hĺbky srdca: je to dojatie vášho brata, je to bratské objatie celej Katolíckej cirkvi, ktorá vás má rada a je vám nablízku.

V uplynulých rokoch sa návštevy a stretnutia medzi našimi cirkvami, vždy veľmi srdečné a často významné, vďaka Bohu zintenzívnili; Prozreteľnosť chce, že práve v deň, v ktorom sa tu pripomínajú svätí Kristovi apoštoli, sme opäť spolu, aby sme posilnili apoštolské spoločenstvo medzi nami. Som veľmi vďačný Bohu za «skutočnú a dôvernú jednotu» medzi našimi cirkvami (porov. Ján Pavol II., Ekumenická slávnosť, Jerevan 26. sept. 2001) a ďakujem vám za vašu často hrdinskú vernosť evanjeliu, ktorá je neoceniteľným darom pre všetkých kresťanov. Naše opätovné stretnutie nie je výmenou názorov, je výmenou darov (porov. Ján Pavol II., Ut unum sint, 28): zbierame to, čo Duch zasial v nás ako dar pre každého (porov. Evangelii gaudium, 246). Delíme sa s veľkou radosťou o mnohé kroky na spoločnej ceste, ktorá už veľmi pokročila, a naozaj hľadíme s dôverou na deň, keď budeme s Božou pomocou zjednotení pri Kristovom obetnom oltári v plnosti eucharistického spoločenstva. Smerom k tak vytúženému cieľu «sme pútnici a kráčame spolu [...] zveriac srdce človeku, ktorý nás sprevádza na ceste bez podozrievavosti a nedôvery» (tamže, 244).

Na tejto trase nás predchádzajú a sprevádzajú mnohí svedkovia, osobitne mnohí mučeníci, ktorí krvou spečatili spoločnú vieru v Krista: sú našimi hviezdami v nebi, ktoré na nás žiaria a ukazujú cestu, ktorú ešte treba na zemi prejsť smerom k plnému spoločenstvu. Medzi veľkými otcami by som chcel spomenúť sv. Katolikosa Nersesa Shnorhaliho. On živil veľkú a neobyčajnú lásku k svojmu ľudu a k jeho tradíciám a súčasne bol naklonený iným cirkvám, neúnavne hľadal jednotu, dychtivý po tom, aby konal Kristovu vôľu: aby veriaci «všetci boli jedno» (Jn 17,21). Jednota v skutočnosti nie je strategickou výhodou, ktorú treba vyhľadávať pre vzájomný záujem, ale tým, čo od nás žiada Ježiš, a čo je na nás, aby sme to naplnili dobrou vôľou a zo všetkých síl uskutočňovali našu misiu: darovať svetu evanjelium so súdržnosťou.

Aby sme uskutočnili nevyhnutnú jednotu, nestačí podľa Nersesa dobrá vôľa niekoho v Cirkvi: je nutná modlitba všetkých. Je krásne, že sme tu zhromaždení modliť sa jedni za druhých, jedni s druhými. A je to predovšetkým dar modlitby, o ktorý som vás dnes večer prišiel požiadať. Z mojej strany vás ubezpečujem, že pri obete chleba a kalicha na oltári nezabudnem predstaviť Pánovi Arménsku cirkev a váš drahý ľud.

Svätý Nerses upozorňoval na potrebu rozhojnenia vzájomnej lásky, lebo len milosrdná láska je schopná uzdraviť pamäť a zahojiť rany minulosti: len láska odstraňuje predsudky a dovoľuje rozpoznať, že otvorenie sa bratovi očisťuje a zlepšuje vlastné presvedčenia. Pre toho svätého katolikosa je na ceste smerom k jednote podstatné napodobňovať štýl lásky Krista, ktorý «hoci bol bohatý» (2 Kor 8,9), «sa uponížil» (Flp 2,8). Na jeho príklad sme povolaní mať odvahu zanechať strnulé presvedčenia a vlastné záujmy v mene lásky, ktorá sa ponižuje a daruje sa, v mene pokornej lásky: to je požehnaný olej kresťanského života, vzácna duchovná masť, ktorá lieči, posilňuje a posväcuje. «Nedostatky vyvažujeme zjednotenou láskou», písal svätý Nerses (Listy Nersesa Shnorhaliho, katolikosa Arménov, Benátky 1873, 316) a dokonca – naznačoval – s osobitnou nežnosťou srdca, ktorá zjemňuje tvrdosť sŕdc kresťanov, neraz uzavretých do seba samých a do vlastného prospechu. Nie výpočty a výhody, ale pokorná a veľkorysá láska priťahuje Otcovo milosrdenstvo, požehnanie Krista a hojnosť Ducha Svätého. Modlite sa a «zo srdca sa navzájom vrúcne milujte!» (porov. 1 Pt 1,22) s pokorou a otvorenosťou duše sa pripravme na prijatie Božského daru jednoty. Pokračujme na našej ceste s odhodlaním, či skôr bežme smerom k plnému spoločenstvu medzi nami!

«Svoj pokoj vám dávam. Ale ja vám nedávam, ako svet dáva» (Jn 14,27). Počuli sme tieto slová z evanjelia, ktoré nás pripravujú na úpenlivú prosbu k Bohu o ten pokoj, ktorý sa svet s toľkou námahou usiluje nájsť. Aké veľké sú dnes prekážky na ceste k pokoju a aké tragické sú dôsledky vojen! Myslím na obyvateľstvo nútené opustiť všetko, osobitne na Blízkom východe, kde mnohí naši bratia a sestry zakúšajú násilie a prenasledovanie kvôli nenávisti a konfliktom neustále podnecovaných pohromou šírenia zbraní a obchodom s nimi, od pokušenia uchýliť sa k sile a od nedostatku úcty voči ľudskej osobe, obzvlášť voči slabým, voči chudobnými a voči tým, ktorí len túžia mať dôstojný život.

Nedokážem nemyslieť na hrozné skúšky, ktoré váš ľud zakúsil: práve uplynulo storočie od „Veľkého zla“, ktoré na vás dopadlo. Toto „nesmierne a šialené ničenie“ (Homília, Svätá omša pre veriacich arménskeho rítu, 12. apr. 2015), toto tragické tajomstvo ohavnosti, ktoré váš ľud zakúsil na svojom tele, ostáva vtlačené v pamäti a horí v srdci. Chcem zdôrazniť, že vaše súženia patria k nám: «sú to súženia údov mystického Tela Kristovho» (Ján Pavol II., Apoštolský list pri príležitosti 1700. výročia Krstu arménskeho ľudu, 2001); pripomínať si ich nie je len vhodné, je to povinné: sú varovaním v každom čase, aby svet opäť neupadol do špirály podobných hrôz!

Želám si zároveň s obdivom pripomenúť, ako kresťanská viera «bola aj v najtragickejších momentoch arménskych dejín hnacou silou, ktorá poznačila začiatok obnovy ťažko skúšaného ľudu» (tamže, 276). Je vašou opravdivou silou, ktorá umožňuje otvoriť sa tajomnej a spásonosnej ceste Veľkej noci: rany, čo zostali otvorené a spôsobené ukrutnou a nezmyselnou nenávisťou, sa môžu istým spôsobom pripodobniť ranám zmŕtvychvstalého Krista, tým ranám, ktoré mu spôsobili a ktoré ešte nosí so sebou vryté do jeho tela. On ich slávne ukázal učeníkom večer na Veľkú noc (porov. Jn 20,20): tie rany hroznej bolesti zakusovanej na kríži, premenené láskou, sa stali zdrojom odpustenia a pokoja. Tak aj najväčšia bolesť premenená spásonosnou silou Kríža, ktorého sú Arméni poslami a svedkami, sa môže stať semenom pokoja pre budúcnosť.

Pamäť, ktorú postretla láska, sa naozaj stáva schopná vydať sa na cestu po nových a prekvapivých chodníkoch, kde sa nenávistné intrigy obracajú na projekty zmierenia, kde možno dúfať v lepšiu budúcnosť pre všetkých, kde sú «blahoslavení tí, čo šíria pokoj» (Mt 5,9). Prospeje nám všetkým angažovať sa za položenie základov budúcnosti, ktorá nás nepohltí klamlivou silou pomsty; budúcnosti, kde sa nikdy neunavíme vytvárať podmienky pre mier: dôstojnú prácu pre všetkých, starostlivosť o najnúdznejších a neúnavný boj proti korupcii, ktorá musí byť vykorenená.

Drahí mladí, takáto budúcnosť vám patrí, ale čerpajúc z pokladu veľkej múdrosti vašich starých ľudí. Majte ambíciu stať sa tvorcami pokoja: nie notármi určitého status quo, ale aktívnymi šíriteľmi kultúry stretnutia a zmierenia. Nech Boh žehná vašu budúcnosť a «dovolí, aby sa začala cesta zmierenia medzi arménskym a tureckým ľudom a nech pokoj vytryskne aj v Náhornom Karabachu» (Posolstvo Arménom, 12. apríl 2015).

V tejto perspektíve by som chcel na záver spomenúť ďalšieho veľkého svedka a tvorcu Kristovho pokoja, svätého Gregora z Nareku, ktorého som vyhlásil za učiteľa Cirkvi. Mohol by byť definovaný aj ako „učiteľ pokoja“. Toto napísal v tej neobyčajnej Knihe, o ktorej rád premýšľam ako o „duchovnej ústave arménskeho ľudu“: „Spomeň si, [Pane,…] na tých, ktorí sú v ľudskom rode naši nepriatelia, ale pre ich dobro: konaj v nich odpustenie a milosrdenstvo [...] Nezahub tých, ktorí ma hryzú: premeň ich! Vykynož nerestné pozemské konanie a zakoreň to, čo je dobré vo mne a v nich“ (Kniha  žalospevov, 83,1-2). Narek «v hlbokom uvedomovaní si každej núdze» (tamže, 3,2) sa dokonca chcel stotožniť so slabými a hriešnikmi každej doby a miesta, aby sa prihovoril v prospech všetkých (porov. tamže, 31,3; 32,1; 47,2): urobil sa «modlitebníkom za celý svet» (tamže, 28,2). Táto jeho všeobecná  solidarita s ľudstvom je veľkým kresťanským posolstvom pokoja, naliehavým výkrikom, ktorý prosí o milosrdenstvo pre všetkých. Arméni prítomní v mnohých krajinách, a ktorých si odtiaľto želám bratsky objať, sú poslami tejto túžby po spoločenstve. Celý svet potrebuje toto vaše ohlasovanie, potrebuje vašu prítomnosť, potrebuje vaše najrýdzejšie svedectvo. Pokoj vám!

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -bp, jb-

Arménsko 25. júna - Prinášame plné znenie homílie pápeža Františka na námestí v Gjumri postihnutom pred 28 rokmi zemetrasením.

«Vybudujú odveké sutiny, obnovia spustošené mestá» (Iz 61,4). Môžeme povedať, drahí bratia a sestry, že na týchto miestach sa uskutočnili slová proroka Izaiáša, ktoré sme počuli. Po strašných pohromách zemetrasenia sme dnes tu a ďakujeme Bohu za všetko, čo bolo opätovne vybudované.

Mohli by sme sa však aj spýtať, čo nás pozýva Pán budovať v živote dnes, a najmä: Na čom nás povoláva stavať svoj život? V snahe odpovedať na túto otázku by som vám chcel predložiť tri stabilné základy, na ktorých môžeme stavať a znova neúnavne prebudovávať kresťanský život.

Prvým základom z týchto troch fundamentov je pamäť. Milosť, o ktorú treba prosiť, je obnovenie pamäti, spomienky na to, čo Pán v nás a pre nás vykonal. Vybaviť si v mysli, ako hovorí dnešné evanjelium, že Pán na nás nezabudol, ale „spomenul si“ (Lk 1,72) na nás – vyvolil si nás, miloval nás, povolal nás a odpustil nám. Veľké udalosti sa odohrali v našom osobnom príbehu lásky s ním, ktoré treba oživovať mysľou i srdcom. Ale treba zachovať aj inú pamäť – pamäť národa. Tak ako ľudia, aj národy majú svoju pamäť. A pamäť vášho národa je veľmi stará a vzácna. Vo vašich hlasoch zaznievajú hlasy múdrych svätcov z minulosti, vo vašich slovách je ozvena tvorcov vašej abecedy s cieľom ohlasovať Božie slovo, vo vašich piesňach splývajú navzájom vzdychy a radosti vašich dejín. Pri pomyslení na toto všetko môžete istotne spoznať prítomnosť Boha. On vás neopustil. Aj uprostred hrozných protivenstiev by sme mohli povedať dnešným evanjeliom, že Pán navštívil váš ľud (porov. Lk 1,68). Rozpamätal sa na vašu vernosť Evanjeliu, na prvotiny vašej viery, na všetkých, čo dokázali svedčiť aj za cenu krvi, že Božia láska zaváži viac než život (porov. Ž 63,4). Je pre vás krásne môcť si s vďačnosťou pripomenúť, že kresťanská viera sa stala dychom vášho národa a srdcom jeho pamäti.

Viera je aj nádejou pre vašu budúcnosť, svetlom na ceste života. Je tým druhým základom, o ktorom by som vám chcel hovoriť. Vždy je tu nebezpečenstvo, ktoré môže nechať vyblednúť svetlo viery – pokušenie zredukovať ju na niečo z minulosti, niečo dôležité, ale patriace do inej doby, ako keby viera bola krásnou knihou s miniatúrami na uchovanie v múzeu. Ak je však viera uzavretá v archívoch dejín, stráca svoju premieňajúcu silu, živú krásu a pozitívnu otvorenosť voči všetkým. Viera sa však opätovne rodí z oživujúceho stretnutia s Ježišom, zo skúsenosti jeho milosrdenstva, ktoré dáva svetlo všetkým životným situáciám. Prospeje nám dennodenne oživovať toto živé stretnutie s Pánom. Prospeje nám čítať Božie slovo a v tichej modlitbe sa otvárať jeho láske. Prospeje nám dovoliť, nech stretnutie s Pánovou nehou zapáli radosť v srdci – radosť väčšiu od smútku, radosť, ktorá znáša bolesť a premieňa sa na pokoj. Toto všetko obnovuje život, oslobodzuje ho a robí ho vnímavým na nečakané situácie, pripraveným pre Pána a pre iných. Môže sa stať, že Pán povolá nasledovať ho viac zblízka, darovať život jemu a bratom. Keď pozýva najmä vás mladých, nebojte sa a povedzte mu „áno“. On nás pozná, opravdivo miluje a túži oslobodiť srdce od ťarchy strachu a pýchy. Ak mu vytvoríme priestor, staneme sa schopnými vyžarovať lásku. Tak budete môcť pokračovať vo vašom veľkom príbehu evanjelizácie, ktorú Cirkev i svet potrebujú v týchto utrápených časoch, ktoré však sú aj časom milosrdenstva.

Tretí fundament, po pamäti a viere, je práve milosrdná láska: práve na tejto skale, na skale lásky prijatej od Boha a ponúknutej blížnemu, sa zakladá život Ježišovho učeníka. A práve žitím lásky sa tvár Cirkvi omladzuje a stáva sa príťažlivou. Konkrétna láska je vizitkou kresťana: iné spôsoby prezentovania sa môžu byť mätúce a dokonca aj zbytočné, pretože podľa tohto všetci spoznajú, že sme jeho učeníci: ak máme medzi sebou vzájomnú lásku (porov. Jn 13,35). Sme povolaní predovšetkým budovať a rekonštruovať cesty spoločenstva, a to neúnavne, budovať mosty jednoty a prekonávať bariéry rozdelenia. Nech veriaci vždy podávajú príklad, spolupracujúc medzi sebou vo vzájomnej úcte a v dialógu, vediac, že «jediná možná súťaživosť medzi Pánovými učeníkmi je tá, kto je schopný ponúknuť väčšiu lásku!» (Ján Pavol II., Homília, 27. septembra 2001).

Prorok Izaiáš nám v prvom čítaní pripomenul, že Pánov duch je vždy s tým, kto nesie radostnú zvesť úbohým, obväzuje rany zlomených sŕdc a utešuje zarmútených (porov. 61,1-2). Boh prebýva v srdci toho, kto miluje; Boh sídli tam, kde sa miluje, osobitne tam, kde sa – s odvahou a súcitom – poskytuje starostlivosť slabým a chudobným. Toto je veľmi treba: potrebujeme kresťanov, ktorí sa nenechajú ubiť námahami a nestrácajú odvahu v protivenstvách, ale sú ochotní a otvorení, pripravení slúžiť; je tu potreba ľudí dobrej vôle, ktorí by skutkami a nie iba slovne pomáhali bratom a sestrám v ťažkostiach; potrebujeme spravodlivejšiu spoločnosť, v ktorej by každý mohol mať dôstojný život a na prvom mieste spravodlivo zaplatenú prácu. 

Mohli by sme si teda položiť otázku: ako sa dá stať milosrdnými, so všetkými chybami a biedami, ktoré každý vidí vo svojom vnútri a vo svojom okolí? Chcel by som sa inšpirovať konkrétnym príkladom, jedným veľkým poslom Božieho milosrdenstva, na ktorého som chcel všetkých upozorniť, keď som ho zaradil medzi  učiteľov univerzálnej Cirkvi: svätým Gregorom z Nareku – slovom a hlasom Arménska. Je ťažké nájsť niekoho jemu rovného v skúmaní priepastných bied, ktoré sa môžu zahniezdiť v srdci človeka. On však vždy uvádzal do dialógu ľudské biedy a milosrdenstvo Boha, vznášajúc úpenlivú prosbu tvorenú slzami i dôverou k Pánovi, ktorý je «darca darov, dobrota samou prirodzenosťou [...], hlas útechy, zvesť posily, impulz radosti, [...] nežnosť, aká nemá páru, prekypujúce milosrdenstvo [...] spásonosný bozk» (Gregor z Nareku: Kniha nárekov, 3,1), v istote, že «svetlo jeho milosrdenstva nie je nikdy nezatienené hnevom» (tamtiež, 16,1). Gregor z Nareku je učiteľom života, lebo nás učí, že je predovšetkým dôležité uznať sa za tých, čo potrebujú milosrdenstvo a potom, tvárou v tvár biedam a ranám, ktoré vnímame, neuzavrieť sa do seba samých, ale otvoriť sa s úprimnosťou a dôverou Pánovi, «blízkemu Bohu, nežnosti dobra»(tamtiež, 17,2), «plnému lásky k človeku, [...] ohňu, spaľujúcemu konáre hriechu» (tamtiež , 16,2).

Jeho slovami by som chcel nakoniec vzývať Božie milosrdenstvo a dar neúnavnosti v láske: Duchu Svätý, «mocný ochranca, orodovník a mierotvorca, k tebe smerujeme naše prosby […]. Udeľ nám milosť nabrať odvahu k milosrdnej láske a k dobrým skutkom […]. Duch miloty, spolucítenia, lásky k človeku a milosrdenstva […], ty, ktorý nie si ničím iným než milosrdenstvom, […] zmiluj sa nad nami, Pane, Bože náš, podľa tvojho veľkého milosrdenstva» (Gregor z Nareku: Turíčny hymnus).

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -ak, zk, jb-

Utrpenia Arménov sú aj našimi, sú to utrpenia údov Tajomného tela Kristovho. (Tvít pápeža Františka 25. júna 2016)

Arménsko 25. júna – Pápež František použil slovo „genocída“, aby pripomenul rany a aby sa uzdravili, nie preto, aby ich opäť otvoril a obnovil. Ide o pripomenutie s cieľom budovať zmierenie a mier v budúcnosti. Týmito slovami komentoval príhovor Svätého Otca, ktorý včera predniesol na stretnutí so štátnymi predstaviteľmi a diplomatmi v Jerevane, hovorca Svätej stolice páter Federico Lombardi:

„Nedá sa prísť sem, nedá sa prejaviť záujem o arménsky ľud bez prejavenia úcty voči spomienke trpiaceho ľudu, toho, ktorý poznačila táto tragédia. Kedykoľvek, keď sa táto tragédia spomenie, spomenie sa s jasnosťou, Arménov sa to veľmi dotýka, sú veľmi zasiahnutí a vďační“.

Páter Lombardi ďalej vysvetlil, že pápež František hovoril vo svojom príhovore veľmi jasno. Slovo „genocída“ dokonca spontánne doplnil v pripravenom texte. Zároveň upozornil na to, že Svätý Otec sa snaží upozorniť na potrebu mieru na celom svete, nielen v Arménsku:  

„Ak sa chce budovať mier, je potrebné vedieť to, že mier je ohrozený, lebo v minulosti došlo k istým chybám a môžeme ich teraz opäť komentovať. Pápež František pripomína nielen tragédiu Arménov, ale pripomína, že v minulom storočí ich bolo oveľa viac: napríklad násilie nacizmu, násilie sovietskeho režimu, potom Rwanda v Afrike, ďalej Bosna na Balkáne... bolo ich toľko veľa a sú stále ďalšie. Teraz si pripomíname utrpenie minulosti pre budovanie mieru budúcnosti“.

Podľa hovorcu Svätej stolice sa treba na bolestivú minulosť pozerať ako na príležitosť nezopakovať chyby, ale sa z nich poučiť. Páter Lombardi pritom citoval slová sv. Jána Pavla II., ktorý tento postoj nazýval „očisťovaním pamäti“: 

„Je dôležité pochopiť, že pamäť z hľadiska kresťanskej viery, z hľadiska pápeža, je pamäťou pre uzdravenie rán, nie na ich znovuotvorenie a obnovenie; pripomínajú nám zlo, treba sa poučiť z minulosti, odvrátiť sa od zlých postojov a vidieť všetko to, čo slúži na budovanie zmierenia a mieru v budúcnosti“. -ej- 

Zamyslenie pátra Milana Bubáka SVD na 13. nedeľu cez rok, cyklus C (Lk 9,51-62): Od záväzku k zasväteniu   

Milí priatelia, verím, že väčšina z nás vie, čo to je bojovať s časom. Máte pred sebou ako študenti ťažkú skúšku, ako učiteľ prednášku, ako kňaz nedeľnú kázeň alebo duchovné cvičenia a vy sa potrebujete na toto pripraviť. Čas beží a vy ste stále ešte len na začiatku. Rastie vo vás napätie a pocit frustrácie. Nakoniec si uvedomíte, že problém nie je až tak v nedostatku času, ako skorej v jeho kvalite. Stále vás ktosi vyrušuje, jeden chce to, druhý iné, každých päť minút vám zvoní telefón, každých desať minút je niekto pri dverách a vy musíte znova a znova od práce odbiehať a znova začínať. Nakoniec sa rozhodnete odísť na izolované miesto, vypnúť telefón a venovať sa iba tejto jednej činnosti. Sebe samým a svojmu okoliu dáte jednoducho najavo, že ak máme v tom, čo teraz robíte obstáť alebo urobiť to dobre nie je možné venovať sa tisícim veciam naraz, ale iba tej jednej a ísť v nej naozaj do hĺbky.

Možno by niekto povedal, že toto je čisto mužský prístup – ako to v jednej svojej prednáške o rozdiele medzi mužmi a ženami veľmi vtipne rozvíja manželský poradca Mark Gongor. Podľa neho zatiaľ čo ženy sú schopné v jednom a tom istom čase robiť mnoho činností naraz, muži sú schopní robiť naraz iba jednu vec. Či to je pravda alebo nie neviem, no skôr si myslím, že bez ohľadu na to, či sme muži alebo ženy, ak chceme robiť veci dobre a ísť v nich naozaj do hĺbky, treba si zo svojej práce, ktorú máme pred sebou urobiť záväzok a venovať sa mu naplno.

V evanjeliu dnešnej nedele nás Ježiš upozorňuje na to isté. Istému človeku, ktorý sa zdal byť ochotný ho nasledovať povedal: „Poď za mnou!” On odpovedal: „Pane, dovoľ mi najprv odísť a pochovať si otca.” Ale Ježiš mu povedal: „Nechaj, nech si mŕtvi pochovávajú mŕtvych. Ty choď a zvestuj Božie kráľovstvo!” Aj iný hovoril: „Pane, pôjdem za tebou, ale najprv mi dovoľ rozlúčiť sa s rodinou.” Ježiš mu povedal: „Kto položí ruku na pluh a obzerá sa späť, nie je súci pre Božie kráľovstvo.” Na dialógu s týmito dvoma kandidátmi práce na jeho diele vidíme, že každý z nich bol ochotný prijať účasť na tomto jeho diele a stať sa jeho spolupracovníkom, no až po tom, čo si porobí iné veci, alebo popri iných veciach. Toto pre Ježiša však nebolo prijateľné. Ježiš chce pracovníkov, ktorí by boli naplno oddaní tomu, čo robili, bez iných záväzkov alebo by sa mu chceli zaviazať sa len tak napoly alebo podmienečne. V prvom čítaní z Prvej knihy kráľov vidíme to isté. Elizeus bol Eliášovým nástupcom. Bol roľníkom, čo symbolizoval jeho pluh ťahaný volmi. Po tom, čo prijal pozvanie stať sa prorokom, svoje voly zabil a na pluhu ich upiekol ako pokrm na rozlúčku. Tým dal najavo toto: „Svoju minulosť hoci úspešnú uzatváram a bezpodmienečne sa zaväzujem budúcnosti, nech mi ona prinesie čokoľvek“.

Schopnosť zaviazať sa je pre človeka veľmi dôležitá a to až tak, že spisovateľka Susan Muto ju nazýva kľúčom ku kresťanskej zrelosti. Možno by som išiel ešte ďalej a nazval ju dokonca kľúčom k ľudskej zrelosti. Bez schopnosti a ochoty bezvýhradne sa zaviazať projektu, životnému stavu alebo človeku, človek ľudsky nielen že nedozrie, ale jeho život zostane bez ovocia.

Záväzky robíme stále. Keď sa niekde zamestnáme, keď sa ženíme alebo vydáme, keď začneme svoje štúdiá, keď vstúpime do rehoľnej komunity alebo sme vysvätení za kňaza. To isté sa odohrá keď vstúpime do politickej strany, keď sa staneme členmi nejakého klubu, družiny, stretka alebo podobného zoskupenia, ktorého činnosť závisí od toho, ako sa mu jeho členovia oddajú a zaviažu. Čo je to záväzok? Človek má v sebe vrodenú schopnosť zasvätiť sa inému človeku, projektu alebo spoločenstvu, ktoré chce milovať a im naplno slúžiť. Je však rozdiel medzi záväzkom trvalým a dočasným. Dočasný záväzok je, ako to hovorí už to samotné slovo, dočasný, človek ho môže po čase zrušiť a z neho odísť. Trvalý záväzok ale túto možnosť nemá. Trvalý záväzok je trvalý a človek by mal v ňom ostať nech sa okolnosti zmenia akokoľvek.

Je možné urobiť trvalý záväzok v profánnom svete? Mám dojem, že nie je. Možno sa mýlim, ale neviem si spomenúť na záväzok, ktorý by bol v nenáboženskom svete celoživotný a nezrušiteľný. V nenáboženskom svete jestvujú dočasné záväzky a je veľa prípadov, kde sa trvá – pod trestom sankcií – na ich zachovávaní. A je to prirodzené, veď ktorá firma, klub či asociácia by mohla fungovať bez aspoň základných záruk svojich pracovníkov alebo členov. No trvalý záväzok je konceptom čisto náboženským, alebo – povedzme to užšie – kresťanským. Trvalý záväzok totiž počíta s Bohom, s jeho volaním a s jeho pomocou pri jeho zachovávaní. Trvalý záväzok je vlastne záväzok Bohu cez vernosť tomu, k čomu ma Boh konkrétne povolal.

Urobiť trvalý záväzok nie je jednoduché. Mnohí sa ho boja. „Ktovie, čo mi život prinesie!?“, povedia. „Ako sa môžem zaviazať budúcnosti, ktorá je neistá?“ Neveriacemu človeku trvalý záväzok nedáva logiku. Preto v profánnom svete jestvujú na jednej strane napríklad manželské rozvody a na druhej strane nejestvuje žiaden stav, ktorému by sa človek nejakým verejným úkonom bezvýhradne oddal. U veriaceho je to ale inak. Veriaci človek je presvedčený, že Boh ho jeho životom sprevádza a ak počúva jeho volanie, Boh mu vždy bude dávať to, čo potrebuje, aby vo svojom povolaní – nech sa okolnosti vyvinú akokoľvek – vytrval a bol úspešný.

Veriaci človek je schopný – aj keď nie bez strachu – prísť pred oltár a tam v manželskom sľube sľúbiť, že bude svojej manželke verný aj keď bude chorá, aj keď sa dostanú do nedorozumení, keď sa im narodia choré alebo postihnuté deti, alebo keď do ich života prídu finančné problémy, rôzne straty či osobné zlyhania. Ak sa niečo také stane, to bude pre neho – alebo naopak pre ňu – dôvod nie na rozchod, ale na prinesenie obety na oltár vernosti. Alebo ako rehoľník či zasvätený laik príde pred oltár a tam sľúbi, že bude zachovávať evanjeliové sľuby, a že im bude verný nech by do jeho života prišlo čokoľvek. A keď bude mať krízu nebude to pre neho dôvod na porušenie záväzku, ale na hľadanie jej príčin. Kríza v záväzku nebude pre neho dôvodom k odchodu ale pozvaním k očisťovaniu si svojich pôvodných motívov, ktoré nás k záväzku viedli a tak cestou k jeho prehĺbeniu.

Nech nám kresťanom dnešné Božie slovo dá silu hlbšie uveriť v pomoc toho, kto nás do nášho záväzku povolal.     

Harmonogram apoštolskej cesty pápeža Františka do Arménska

2. DEŇ

Svätý Otec tvítuje z Arménska: Utrpenia Arménov sú aj našimi

Príhovor Svätého Otca pri ekumenickej modlitbe za pokoj v Jerevane

Ekumenická modlitba pápeža a katolikosa v Jerevane za pokoj a zmierenie

Páter Lombardi: Pápež pripomenul genocídu Arménov na „očistu pamäti“

Homília pápeža Františka na námestí v Gjumri

Druhý deň pápeža v Arménsku: pamiatka obetí genocídy i zemetrasenia

1. DEŇ

Pápež počas cesty v Arménsku tvítuje o úsilí o jednotu kresťanov

Príhovor pápeža Františka v Prezidentskom paláci v Jerevane

Príhovor pápeža Františka v katedrále Arménskej apoštolskej cirkvi v Ečmiadzine

Prezident Arménska ocenil posilnenie vzťahov so Svätou stolicou

Pápež počas letu odpovedal novinárom o Brexite a mieri v Kolumbii

Začala sa trojdňová apoštolská cesta pápeža Františka do Arménska

PRED CESTOU

Náboženské zloženie Arménska a cirkevná hierachia v skratke

Videoposolstvo pápeža Arménom: Návšteva ako impulz ekumenizmu

Otec Youssefian o prípravách na návštevu pápeža Františka v Arménsku

Pápež František už o tri dni navštívi Arménsko, vo Vatikáne predstavili podrobnosti

Časový harmonogram (Arménsko má časový posun + 2 hodiny)

Logo a motto apoštolskej cesty

Zverejnili program apoštolskej cesty pápeža do Arménska 24. - 26. júna 2016

Sobotňajšie vysielanie vo zvukovej podobe: