Vatikán/Nemecko 2. júla – Svätý Otec František sa dnes vo videoposolstve prihovoril účastníkom medzinárodného kongresu s názvom „Spoločne za Európu“, ktorý od 30. júna do 3. júla prebieha v Mníchove. Iniciatívu podporilo viac než 300 hnutí a združení rôznych kresťanských denominácií.

Cieľom stretnutia je poukázať na to, že jednota a zmierenie v Európe je možné, aj napriek rozmanitosti a rôznosti. Pápež vo svojom odkaze podčiarkuje, že Európa musí opäť objaviť svoju kresťanskú tvár, musí sa opäť stať „otvoreným a pohostinným kontinentom“.

Plné znenie videoposolstva pápeža Františka  

„Drahí priatelia [iniciatívy] «Spoločne za Európu»,

Viem, že ste sa zišli v bavorskom Mníchove mnohé hnutia a skupiny, pochádzajúce z rôznych cirkví a spoločenstiev, na vašom kongrese s názvom: «Stretnutie – zmierenie – budúcnosť».

Máte pravdu. Nastal čas dať sa dokopy, aby sme so skutočným európskym duchom čelili problémom dneška. Okrem niektorých viditeľných múrov sa posilňujú aj tie neviditeľné, ktoré sa snažia rozdeliť tento kontinent. Múry, ktoré povstávajú v srdciach ľudí. Múry postavené zo strachu a agresivity, z nedostatku porozumenia voči osobám iného pôvodu alebo náboženského presvedčenia. Múry politického a ekonomického egoizmu bez rešpektu k životu a dôstojnosti každej osoby.

Európa sa nachádza v zložitom a meniacom sa svete, ktorý je stále viac globalizovaný a preto, stále menej eurocentrický.

Ak uznáme tieto epochálne problematiky, potom musíme mať odvahu povedať: potrebujeme zmenu! Európa je povolaná premýšľať a pýtať sa seba samej, či jej obrovské dedičstvo, tak impregnované kresťanstvom, patrí do múzea alebo je ešte stále schopné inšpirovať kultúru a ponúknuť svoje poklady celému ľudstvu.

Stretli ste sa, aby ste spoločne čelili týmto otvoreným výzvam v Európe a aby ste vydali svedectvo o občianskej spoločnosti, ktorá pracuje spoločne na prijatí a solidarite voči tým najslabším a znevýhodneným, na budovaní mostov, na prekonávaní vypovedaných alebo skrytých konfliktov.

História Európy je históriou nepretržitého stretnutia medzi Nebom a zemou: Nebo poukazuje na otvorenosť Transcendentnu, Bohu, [otvorenosť] ktorá odjakživa vystihovala Európanov; a zem predstavuje jej praktickú a konkrétnu schopnosť čeliť situáciám a problémom.

Tak aj vy, kresťanské spoločenstvá a hnutia, ktoré vznikli v Európe, ste nositeľmi mnohých chariziem, Božích darov, ktoré majú byť sprístupnené. «Spoločne za Európu» je zjednocujúca sila s jasným cieľom preložiť hodnoty, ktoré sú základom kresťanstva, ako konkrétna odpoveď na výzvy kontinentu, ktorý sa nachádza v kríze.

Váš životný štýl sa zakladá na vzájomnej láske, prežitej s evanjeliovou radikálnosťou. Kultúra vzájomnosti znamená konfrontovať sa, vážiť si jeden druhého, prijať sa, navzájom sa podopierať. Znamená to vážiť si rôznosť chariziem, aby to viedlo k jednote a jej obohateniu. Očividná a hmatateľná prítomnosť Krista medzi vami je svedectvom, ktoré vedie k viere.

Každá autentická jednota žije z bohatstva rozmanitostí, ktoré ju tvoria – tak ako rodina, ktorá je tým viac jednotnejšia, čím viac môže byť každý z jej členov celkom sám sebou bez strachu. Ak chce celá Európa byť rodinou národov, musí opäť postaviť do centra človeka, musí byť otvoreným a pohostinným kontinentom, musí pokračovať v realizovaní foriem spolupráce nielen ekonomických, ale tiež sociálnych a kultúrnych.   

Boh vždy prináša novosť. Koľkokrát ste to už zažili vo vašich životoch! Sme aj dnes otvorení jeho prekvapeniam? Vy, čo ste odpovedali na Pánovo volanie s odvahou, ste povolaní ukázať jeho novosť v živote a priniesť tak ovocie evanjelia, ovocie, ktoré rastie vďaka kresťanským koreňom, a ktoré už viac než 2000 rokov živí Európu. A prinesiete ešte väčšie ovocie! Udržte si čerstvosť vašich chariziem; pokračujte vo vašom «spoločne» a rozširujte ho! Dovoľte, aby vaše príbytky, komunity a mestá boli dielňami spoločenstva, priateľstva a bratstva, schopnými integrovať, otvorenými celému svetu.  

«Spoločne za Európu»? Práve dnes je to potrebnejšie, než inokedy predtým. V Európe toľkých národov vydávate svedectvo o tom, že ste synovia jediného Otca a bratia a sestry jeden druhému. Ste semienkom vzácnej nádeje, aby tak Európa opäť objavila svoje povolanie napomáhať jednote všetkých.“ -ej-

Vatikán/Maďarsko 2. júla – Svätá stolica dnes zverejnila list pápeža Františka adresovaný pražskému arcibiskupovi kardinálovi Dominikovi Dukovi, ktorý ho 9. septembra bude zastupovať na slávnosti 1700. výročia narodenia sv. Martina Tourského v Szombathely.

„Sv. Martin z Tours sa správne nazýva otcom chudobných,“ píše v liste Svätý Otec. Už ako pohan „sa správal ako kandidát na krst vďaka svojím skutkom lásky: pomáhal chorým, nešťastným, dával jesť hladným, zaodieval nahých, z vojenského platu si nič nenechával pre seba, len toľko, čo potreboval na každodennú obživu. Už vtedy nebol hluchý voči zásadám evanjelia a nestaral sa o zajtrajšok“ (Sulpicio Severo, Život sv. Martina, 2,8). 

Svätý Martin Tourský je jedným z najznámejších a najpopulárnejších svätcov Katolíckej cirkvi. Bol synom pohanského rímskeho dôstojníka, neskôr sa stal mníchom a potom biskupom v Tours. Pápež František vo svojom liste pripomína, ako sv. Martin pri vstupnej bráne do mesta Amiens stretol nahého chudobného, ktorý márne prosil ľudí, aby sa nad ním zmilovali. Obraz „vojaka na koni“, ktorý svojim mečom rozdeľuje svoj plášť a jednu časť dáva chudobnému, je známy na celom svete. Svätý Otec častokrát obdarúva hlavy štátov a vysokých politických predstaviteľov, ktorých prijíma na súkromných audienciách, práve medailou s týmto obrazom. Gesto svätca im má pripomenúť nevyhnutnosť chrániť práva a dôstojnosť chudobných. 

„Martin, ktorý sa obrátil na kresťanstvo,“ píše na záver listu pápež František, sa stáva „neúnavným Kristovým vojakom“ ohlasujúc a svedčiac tak o evanjeliu v mnohých európskych krajinách. Svätý Otec verím, že oslavy výročia narodenia sv. Martina Tourského napomôžu evanjelizácii „starého kontinentu“ a väčšiemu záujmu o chudobných. -ej- 

Vatikán/Bangladéš 2. júla – Pápež František odsúdil včerajší útok v bangladéšskej metropole Dháka, ktorý si vyžiadal viac než 20 mŕtvych. Označil ho ako „barbarský čin proti Bohu a ľudstvu“. K útoku sa už prihlásil Islamský štát.

V telegrame, ktorý podpísal štátny sekretár kardinál Pietro Parolin, sa píše:

„Hlboko zarmútený bezdôvodným násilím spáchaným na nevinných obetiach v Dháke, vyjadruje Jeho Svätosť František úprimnú sústrasť a odsudzuje takéto barbarské činy ako zločiny proti Bohu a ľudstvu. Odovzdávajúc obete do Božieho milosrdenstva, Jeho Svätosť ubezpečuje o svojich modlitbách smútiace rodiny a zranených“. -ej- 

Vatikán 2. júla – Pápež František sa v mesiaci júl v rámci Apoštolátu modlitby modlí za rešpektovanie domorodých kmeňov. Všeobecný úmysel na júl má nasledovné znenie: 

„Aby boli rešpektované domorodé kmene, ktorých identita a právo na existenciu boli a aj dnes sú neraz potláčané.“

Pápežov evanjelizačný úmysel na tento mesiac znie:

„Aby Cirkev, prostredníctvom svojej misijnej činnosti, ohlasovala evanjelium v Latinskej Amerike a v oblasti Karibiku s novou silou a s nadšením.“

Slovenskí biskupi zase pozývajú modliť sa v mesiaci júl za mládežnícke stretnutie so Svätým Otcom Františkom v Poľsku:   

„Aby Svetové dni mládeže, ktoré sa budú konať v Krakove, povzbudili mladých do zakotvenia svojho života v Kristovi.“ -ej-

Skutočná radosť, ktorá sa zakúša v rodine, nie je náhodná a prchavá, ale hlboká a trvalá (Tvít pápeža Františka z 2. júla 2016). -bp-

Taliansko 2. júla – „Posledné rozhovory“. Tak znie názov knižného rozhovoru nemeckého novinára Petra Seewalda s emeritným pápežom Benediktom XVI.. Dvestoosemdesiatosem stranová publikácia vyjde v septembri tohto roku v taliančine a v nemčine.

Ako informovali niektoré talianske denníky, Benedikt XVI. rozpovie obdobie svojho detstva, objavenie kňazského povolania, vojnové roky, pôsobenie vo Vatikáne až do zvolenia za Rímskeho biskupa, ako aj vzťah s jeho nástupcom pápežom Františkom.Peter Seewald vydal už tri knižné rozhovory s Josephom Ratzingerom, ktoré vyšli aj v slovenčine. -bp-

Zamyslenie pátra Milana Bubáka SVD na 14. nedeľu cez rok, cyklus C (Lk 10, 1-12, 17-20): Niesť pokoj 

Milí priatelia, každý z nás pozná veľa ľudí. Okruh ľudí, medzi ktorými sa pohybujeme, môže pre niektorých z nás byť vskutku veľký. No nie k všetkým z nich máme rovnaký vzťah. Sú ľudia, ktorých máme radi a už len púha myšlienka na nich nás naplní pocitom blaha a radosti. A keby nás prišli navštíviť, verím, že nech by sme mali v tú chvíľu čo ako urgentnú prácu, všetko by sme nechali a týmto ľuďom by sme sa venovali.

No sú aj takí, ktorým sa naopak vyhýbame. Ich prítomnosť nás nepriťahuje. Medzi nimi môžu byť dokonca až takí, na ktorých už len púha spomienka vyvolá v našom vnútri doslova pozdviženie: zaleje nás pot, stiahne nám žalúdok alebo nás chytí triaška. Od čoho to závisí? Závisí to od našej skúsenosti s nimi. Keď hovoríme o skúsenosti, hovoríme o pocitoch. Stretnutie s každým človekom v nás zanechá nejaké  pocity, pozitívne alebo negatívne. Niekedy vieme prečo istého človeka odmietame – napríklad sa voči nám správal násilne alebo povýšenecky – inokedy to však nevieme. Jednoducho tak to cítime a vieme, že naše pocity nás neklamú. Jeden autor to vyjadril takto: „Ľudia zabudnú na to, čo si im povedal. Ľudia zabudnú aj na to, čo si pre nich urobil. Avšak nikdy nezabudnú, ako sa v tvojej prítomnosti cítili.“ Z nejakého neznámeho dôvodu sme tak stavaní, že isté veci cítime.

Avšak predsa: Je dobre nechať sa vo svojom prístupe k ľuďom viesť iba pocitmi? Je aj nie je. Je, preto, lebo pocity sú pre nás darom od Boha, ktorý nám ich dal na to, aby nám pomohli nedostať sa do situácií, ktoré by pre nás mohli byť nebezpečné. Nie je, preto, lebo sú situácie, kedy sa musíme s ľuďmi stretať a s nimi spolupracovať, či sa nám to páči, alebo nie. Sme jednoducho navzájom poprepájaní a od seba navzájom závislí. V takých prípadoch sa nemôžeme riadiť iba pocitmi, ale musíme sa zaprieť a správať sa voči týmto ľuďom tak slušne a veľkoryso, ako to len dokážeme. Je to presne to, čo hovorí istý jezuita: „Dôveruj svojím pocitom, avšak používaj hlavu!“

Ďalším dôvodom pre to, aby sme sa nenechali viesť iba svojimi pocitmi, je pre nás kresťanov naša viera. Jej jadrom je láska a láska vo svojej podstate nie je cit, ale rozhodnutie vôle ísť často proti všetkým – hoci aj oprávneným – dôvodom a pocitom a správať sa – dokonca i k svojim nepriateľom – tak, ako sa správal Kristus.

Lenže aj napriek tomu hodnota citov v našej duchovnej formácii predsa zostáva. Táto ich hodnota by sa dala formulovať takto: Nemali by sme sa pýtať, či sa mám, alebo nemám približovať i k ľuďom, pri ktorých sa mi otvára nôž vo vrecku, ktorí ma iritujú a vo mne vyvolávajú celú škálu negatívnych pocitov. Skôr by sme sa mali pýtať, čo mám robiť ja, aby sa v mojej prítomnosti ľudia cítili dobre, aby sa mi nevyhýbali, ale naopak ma vítali, aby som bol človekom, ktorý automaticky v ľuďoch vyvoláva pozitívne pocity.

Odpoveď na túto otázku sa nachádza v dnešnom evanjeliu. Ježiš posiela svojich sedemdesiatich dvoch učeníkov na misijnú cestu a dáva im inštrukcie. Medzi inými aj inštrukciu o pokoji: „Keď vojdete do niektorého domu, najprv povedzte: ,Pokoj tomuto domu!’ Ak tam bude syn pokoja, váš pokoj na ňom spočinie; ak nie, vráti sa k vám.“ Čo tieto slová znamenajú? To, že ak ideme k ľuďom a chceme, aby z nášho stretnutia vznikol dobrý pocit, vzájomná sympatia a tiež otvorenosť pre naše slovo, musíme my ako prví mať na svojich perách, ale hlavne v svojom srdci pokoj. A tento pokoj je výsledkom našej formácie v škole Ježišovej a práce na sebe samých. Je výsledkom vplyvu Ježišovho na náš život. Takýto pokoj nie je niečo, čo sa dá predstierať alebo hrať. Je to dobré ovocie dobrého stromu.

Tieto slová Ježišove však znamenajú aj niečo iné. Totiž mať v sebe autentický pokoj nám automaticky nezaistí to, že ľudia nás budú vždy prijímať. Nie vždy je posol pokoja prijatý pokojne. Pravdu povediac, z dejín poznáme množstvo príkladov svedčiacich o presnom opaku. Apoštol pokoja však na to nedbá. Ak on alebo jeho pokoj nie je prijatý, ide ďalej.

A do tretice, tieto slová Ježišove nám tiež hovoria, že náš apoštolát medzi ľuďmi, ku ktorému sme ako kresťania povolaní, nespočíva v slovách, ale skôr v našej prítomnosti, alebo lepšie v príklade nášho života. Pekne to vyjadruje príbeh zo života sv. Františka z Assisi. Vraj raz pri východe z kláštora stretol brata Junipera. Bol to jednoduchý a dobrý brat. Pri stretnutí mu hovorí: „Brat Juniper, poď, pôjdeme kázať.“ „Otče,“ povedal Juniper, „vieš, že ja toho moc neviem. Ako by som mohol kázať ľuďom?“ Keď sv. František naliehal, brat Juniper súhlasil. Pochodili celé mesto. Ticho sa modlili za všetkých, ktorí pracovali v obchodoch a záhradách. Usmievali sa na deti, najmä na tie najbiednejšie. Sem-tam prehodili slovko s najstaršími. Vľúdne sa prihovárali chorým. Pomohli žene odniesť ťažkú nádobu plnú vody. Keď tak niekoľko krát prešli mestom, svätý František povedal: „Brat Juniper, je čas vrátiť sa do kláštora.“ „A kedy budeme kázať?“ „Už sme kázali... Už sme kázali,“ odpovedal s úsmevom svätý.

A je to pravda, „ak máš vo vrecku voňavku, nemusíš o tom hovoriť každému. Vôňa hovorí za seba. Najlepšou kázňou si ty,“ dodáva k tomu Bruno Ferrero. Sv. František v tomto zmysle svojim bratom odporúčal: „Choďte kázať a ak to bude nutné, môžete použiť i slová!“

Modlime sa, milí priatelia, na záver známu modlitbu sv. Františka Assiského za to, aby sme sa stali nástrojmi Ježišovho pokoja:

„Pane, urob ma nástrojom svojho pokoja. Daj, aby som vnášal lásku tam, kde panuje nenávisť, odpustenie tam, kde sa množia urážky, jednotu tam, kde vládne nesvornosť. Daj, aby som prinášal pravdu tým, čo blúdia, vieru tým , čo pochybujú, nádej tým, čo si zúfajú, svetlo tým, čo tápu vo tmách, radosť tým, čo smútia.Pane, daj, aby som sa snažil skôr potešovať iných, než aby mňa potešovali, skôr chápať iných, než aby mňa chápali, skôr milovať iných, než aby mňa milovali. Pretože len keď dávame, nadobúdame, len keď zabúdame na seba, nachádzame seba samých, len keď odpúšťame, dostáva sa nám odpustenia, len keď odumierame sebe, povstávame k večnému životu. Amen.“

Sobotňajšie vysielanie vo zvukovej podobe: