Vatikán 24. júla – Pri poludňajšej modlitbe Anjel Pána dnes Svätý Otec predniesol naliehavú výzvu v súvislosti s nedávnymi prejavmi násilia v Mníchove a Kábule. Pred blížiacimi sa Svetovými dňami mládeže v Krakove vopred pozdravil ich účastníkov a poďakoval organizátorom a k duchovnej účasti pozval i tých, ktorí budú sledovať podujatie na diaľku cez médiá.

V katechéze pápež František nazval modlitbu „prvým a hlavným pracovným nástrojom v našich rukách“. Vychádzajúc z evanjelia 17. nedele cezročného obdobia rozobral Ježišovu modlitbu Otče náš.

Príhovor pred modlitbou Anjel Pána v plnom znení

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Evanjelium tejto nedele (Lk 11,1-13) otvára scéna, v ktorej sa Ježiš modlí sám, osamote. Keď skončí, učeníci ho žiadajú: «Pane, nauč nás modliť sa» (v. 1). A on odpovedá: «Keď sa modlíte, hovorte: Otče...» (v. 2). Toto slovo je „tajomstvom“ Ježišovej modlitby, je to kľúč, ktorý nám on sám dáva, aby sme mohli aj my vstúpiť do toho vzťahu dôverného dialógu s Otcom, ktorý sprevádzal a podopieral celý jeho život.

K osloveniu „Otče“ Ježiš pripája dve prosby: «posväť sa tvoje meno, príď tvoje kráľovstvo» (v. 2). Ježišova modlitba, a teda kresťanská modlitba, predstavuje predovšetkým dať priestor Bohu, keď mu dovolíme, aby v nás zjavil svoju svätosť a keď dávame napredovať jeho kráľovstvu, počnúc tým, že umožníme, aby v našom živote zavládla moc jeho lásky.

Túto modlitbu, ktorú nás Ježiš učí, „Otče náš“, robia kompletnou ďalšie tri prosby. Sú to tri žiadosti, ktoré vyjadrujú naše základné potreby: chlieb, odpustenie a pomoc v pokušeniach (porov. v. 3-4). Nedá sa žiť bez chleba, nedá sa žiť bez odpustenia a nemožno žiť bez Božej pomoci v pokušeniach.

Chlieb, o ktorý nám Ježiš káže prosiť je tým nevyhnutným, nie nadbytočným. Je to chlieb pútnikov, ten spravodlivý, ktorý sa nehromadí a s ktorým sa neplytvá, ktorý nezaťažuje náš pochod.

Odpustenie je predovšetkým to, čo my sami prijímame od Boha: len vedomie toho, že sme hriešnici, ktorým odpustilo nekonečné Božie milosrdenstvo nás môže uschopniť konať konkrétne gestá bratského zmierenia. Ak sa niektorý človek necíti byť hriešnikom, ktorému bolo odpustené, nikdy nebude môcť vykonať gesto odpustenia alebo zmierenia. Začína sa od srdca, kde sa cítime omilostenými hriešnikmi.

Posledná žiadosť, «neuveď nás do pokušenia», vyjadruje vedomie našej situácie, že sme vždy vystavení nástrahám zla a korupcie. Všetci vieme, čo je to pokušenie!

Ježišovo učenie o modlitbe pokračuje dvoma podobenstvami, v ktorých používa ako vzory postoj priateľa voči inému priateľovi a postoj otca voči svojmu synovi (porov. v. 5-12). Obe nás chcú naučiť, aby sme mali plnú dôveru v Boha, ktorý je Otcom. On pozná lepšie než my sami naše potreby, ale chce, aby sme mu ich predkladali s odvahou a nástojčivosťou, pretože toto je náš spôsob, ako sa podieľame na jeho pláne spásy. Modlitba je prvým a hlavným „pracovným nástrojom“ v našich rukách! Naliehať na Boha neslúži na to, aby sme ho presvedčili, ale aby sme spevnili našu vieru a našu trpezlivosť, čiže našu schopnosť zápasiť spolu s Bohom za veci naozaj dôležité a nevyhnutné. V modlitbe sme vo dvojici: Boh a ja spoločne bojujeme za dôležité veci.           

Medzi nimi je jedna vec, to veľmi dôležité, o čom Ježiš hovorí v dnešnom evanjeliu, ale o čo takmer nikdy nežiadame, a tým je Duch Svätý. „Daruj mi Ducha Svätého!“ A Ježiš to hovorí: «Keď teda vy, hoci ste zlí, viete dávať dobré dary svojim deťom, o čo skôr dá nebeský Otec Ducha Svätého tým, čo ho prosia!» (v. 13). Ducha Svätého! Musíme prosiť, aby Duch Svätý prišiel do nás. Ale na čo je potrebný Duch Svätý? Je potrebný na to, aby sme žili dobre, žili s múdrosťou a láskou, konajúc Božiu vôľu. Akou krásnou modlitbou by bolo počas tohto týždňa, keby každý z nás prosil Otca: „Otče, daj mi Ducha Svätého!“ Panna Mária nám to ukazuje celou svojou existenciou, ktorou naplno hýbe Duch Svätý. Nech nám pomôže prosiť Otca v zjednotení s Ježišom, aby sme žili nie svetským spôsobom, ale podľa Evanjelia, vedení Duchom Svätým.“

***     

Po spoločnej modlitbe Anjel Pána udelil pápež František všetkým prítomným i spojeným cez médiá apoštolské požehnanie. Po ňom predniesol výzvu v súvislosti s prejavmi násilia v rôznych častiach sveta:

„V týchto hodinách sme v duši opäť otrasení smutnými správami v súvislosti so zaplakaniahodnými činmi terorizmu a násilia, ktoré zapríčinili bolesť a smrť. Myslím na dramatické udalosti v Mníchove v Nemecku a v Kábule v Afganistane, kde prišli o život početné nevinné osoby.

Som nablízku rodinám obetí a zraneným. Pozývam vás spojiť sa s mojou modlitbou, aby Pán všetkých inšpiroval k zámerom dobra a bratstva. Čím viac sa zdajú byť pochmúrnymi perspektívy bezpečnosti a pokoja a ich prekážky neprekonateľnými, tým naliehavejšou sa musí stať naša modlitba.“

***

Ďalšiu výzvu zameral Svätý Otec na blížiace sa Svetové dni mládeže, ktoré sa začnú už zajtra v poľskom Krakove:

„Drahí bratia a sestry, v týchto dňoch sa mnohí mladí zo všetkých častí sveta vydávajú na cestu do Krakova, kde sa budú konať 31. svetové dni mládeže. Aj ja sa tam vyberiem túto stredu, aby som sa stretol s chlapcami a dievčatami a slávil s nimi a pre nich Jubileum milosrdenstva, na príhovor sv. Jána Pavla II. Prosím vás, aby ste nás sprevádzali modlitbou.

Už teraz pozdravujem a ďakujem tým, ktorí pracujú na prijatí mladých pútnikov s početnými biskupmi, kňazmi, rehoľníkmi a rehoľníčkami, laikmi. Osobitne myslím na veľký počet ich vrstovníkov, ktorí hoci nebudú môcť byť prítomní osobne, budú sledovať toto podujatie cez komunikačné prostriedky. Budeme všetci zjednotení v modlitbe!“

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -jb-

Je užitočné občas sa pozastaviť nad náboženskou situáciou na svete a uvedomiť si, koľko je nás katolíkov, ktorí sa hlásime ku Katolíckej cirkvi a tiež koľko je nás všetkých kresťanov, ktorí veríme v Ježiša Krista.

Cirkev je ako živý organizmus, ktorý sa prejavuje tak, že behom rokov a storočí rastie a rozvíja sa, alebo upadá a starne. Preto krátky pohľad na štatistiky môže byť užitočný a inšpirovať aj misijné úsilie ako znak duchovného zdrvia a vnútornej sily.

Prinášam tu úradné údaje, ktoré možno nájsť v „Štatistickej ročenke Cirkvi 2014“, ktorú vydala „Libreria Editrice Vaticana“. Podľa tohto prameňa, celkový počet obyvateľov na našej zemi bol vtedy 7,160.739.000, okrúhlo povedané, niečo nad sedem miliárd ľudí. Z nich sa za katolíkov hlásilo 1,272.281.000 (jedna miliarda dvesto sedemdesiatdva miliónov), čiže 17,8 % ľudstva.

Štatistická ročenka Cirkvi“, ktorá vyšla v roku 1984, čiže tridsať rokov predtým, uvádza celkový počet obyvateľov sveta 4 miliardy 749 miliónov, z ktorých 840 miliónov, 17,7 % bolo katolíkov.

Dá sa povedať, že počet členov Katolíckej cirkvi za posledných tridsať rokov rástol súbežne a úmerne s počtom všetkých obyvateľov zeme, s nepatrne malým percentuálnym nárastom katolíkov.

Čo znamená prakticky tento údaj?

Ponajprv jedno: že naša cirkev nepokročila skoro vôbec v misionárskom duchu, a že sa stala „maintenance church“, čiže údržbárska cirkev. Niekto sa môže utešovať, že sme si počas uplynulých tridsať rokov udržali krok s prirodzeným nárastom ľudského pokolenia, čo je znakom dostatočnej životnej dynamiky. Náročnejší katolícki veriaci, najmä v starých katolíckych krajinách, si budú právom žiadať silnejšieho misijného ducha a viac misionárskeho konania.

Veľký pápež, sv. Ján Pavol II. upozornil už v roku 1990 v misijnej encyklike „Redemptoris missio“ na nové situácie a otázky vo svete, aj v samej cirkvi: „Vnútorné i vonkajšie ťažkosti ochromili misionárske nadšenie cirkvi zamerané na nekresťanov. Nad touto skutočnosťou sa musíme všetci veriaci v Krista zamyslieť“ (RM 2). Aj dnes prežívame určité javy, ktoré už sám Pápež pobadal: „Naša doba poskytuje cirkvi nové možnosti: zrútenie ideológií a utláčajúcich politických systémov, otvorenie hraníc a vznik zjednocujúceho sa sveta vďaka hojnejšej možnosti informácií, presadenie sa v národoch tých evanjeliových hodnôt, ktoré Ježiš stelesnil vo svojom živote (pokoj, spravodlivosť, bratstvo, starosť o núdznych), rozvoj hospodárstva a techniky bez duše, to všetko priam núti hľadať pravdu o Bohu, o človekovi, o zmysle života. Boh otvára cirkvi horizonty ľudstva, ktoré je pre semeno evanjelia pripravenejšie“ (RM 3).

Pri tejto činnosti majú katolíci hľadať spoluprácu iných ľudí, ktorí prijímajú hlavné Kristove pravdy, čiže kresťanov iných vyznaní, ako sú evanjelici, protestanti, anglikáni a najmä pravoslávni, lebo s tými nás spája takmer celá viera.

Náboženská situácia ľudstva

Ústrednou postavou svetových dejín bol Ježiš z Nazaretu, ktorý sa predstavil ľudstvu ako vtelený Boží Syn. Viera v neho sa rozšírila, dnes sú jeho učeníci roztrúsení prakticky po celom svete. Po jeho mene sa volajú „Christi-ani“ –kresťania a utvárajú celú tretinu svetového obyvateľstva. Žiaľ Bohu, v priebehu storočí sa rozdelili na menšie cirkvi alebo spoločnosti. Medzi nimi katolícka cirkev je, ako sme videli, počtom najväčšia, vierou je nám najbližšia pravoslávna cirkev. Ostatní kresťania tvoria svoje spoločenstvá. Dnes všetci kresťania silnejšie preciťujú príkaz Ježiša Krista , aby jeho učeníci boli jedno. Ekumenické hnutie zosilnieva vo všetkých kresťanských vyznaniach ako túžba po jednote. Rozdelenie kresťanov je vlastne prekážkou pre nekresťanov, ktorí obdivujú osobu Ježiša Krista a majú túžbu ho nasledovať. Misionári dobre poznajú, aká veľká prekážka to môže byť, keď rôzni misionári im predstavujú Ježiša Krista a najmä jeho cirkev v rôznej podobe. Ježiš Kristus a jeho posolstvo ostáva pri tom hlavný prostriedok a cieľ každého kresťanského ohlasovania, ako hovorí apoštol Pavol. Všetci kresťania by mali vydávať svedectvo Kristovi a hlásať jeho posolstvo najmä ľuďom, ktorí ho ešte vierou nepoznajú.

Misijná úloha kresťanov je obrovská, keď si uvedomíme jej cieľ a dosah. My katolíci to vyjadríme jednoducho: hlásať Ježiša Krista, vteleného Božieho Syna. Komu? -Ide tu o tie dve tretiny ľudstva, ktoré sme spomínali. Vo svetovom meradle sú to ozajstní ateisti, ktorých počet ťažko odhadnúť, ani uviesť ako  „nepokrstených“, alebo „bez vyznania“. Sú to potom príslušníci tak zvaných „kmeňových, čiže tribálnych náboženstiev“. Tých počítame medzi takzvaných „pohanov“;  označujeme tak vieru v mnohobožstvo. Medzi veľké náboženstvá patria predovšetkým moslimi, čiže mohamedáni („islam“), ktorých štatistiky odhadujú na 21% ľudstva. Na indickú oblasť sa zväčša obmedzuje hinduistické náboženstvo so 14%, na stredoázijskú oblasť budhizmus (okolo 6%), v Číne je stále početný taoizmus a v Japonsku shintoizmus.

V Európe sú rôzne štatistické údaje, z ktorých stačí uviesť z rôznych prameňov zaokrúhlené niektoré čísla (v miliónoch): katolíci 287, pravoslávni 170,  evanjelici a protestanti 80, anglikáni 30, moslimi 32, hebreji 3,4, iné malé skupiny (hinduisti, budhisti, sikhovia) 3,7.

Pojem, cieľ a názov „misie“ sa dnes dosť zmenil. Aj celková náboženská situácia vo svete i v samej Európe, sa pomerne zmenila a stále sa trochu mení. Ale misijný rozkaz Ježiša Krista ostáva nezmenený: „Choďte do celého sveta, učte všetky národy a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal...“ A čo je hlavné, sám Ježiš Kristus nám  zaručil svoju prítomnosť : „A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (por. Mt 28, 19-20).

AUDIO: 

Vo zvukovej podobe prinášame prehľad hlavných udalostí uplynulého týždňa vo Vatikáne.

Týždenný 10-minútový spravodajský súhrn Vatikánskeho rozhlasu vysiela RTVS každú nedeľu ráno o 6.05 a v repríze večer o 17.50 na okruhoch Rádia Regina.

Nedeľňajšie vysielanie vo zvukovej podobe: