Assisi 4. augusta – Svätý Otec František dnes navštívil Assisi, ktoré slávi 800. výročie udelenia odpustkov viazaných na kaplnku Porciunkula, ktorá je považovaná za kolísku františkánskej rehole. Pápež sa modlil v historickej kaplnke uprostred Baziliky Panny Márie Anjelskej a pri kajúcej liturgii pozval k uvažovaniu nad významom odpúšťania ako základu povolania kresťana. Pri krátkej návšteve, ktorá spojila okrúhle výročie odpustkov s aktuálnym Svätým rokom milosrdenstva, venoval pápež František čas aj spovedaniu veriacich a návšteve františkánskeho domu pre chorých. 

Dnešné popoludnie si Svätý Otec vyhradil na návštevu miesta, ktoré sa od čias sv. Františka Assiského nazýva Porciunkula, čiže „malá čiastočka“. Po prílete vrtuľníkom niečo po 15.30 privítal pápeža Františka miestny arcibiskup Mons. Domenico Sorrentino spolu s politickými predstaviteľmi regiónu Umbria, mesta Assisi a Perugia.

Pred Baziliku Panny Márie Anjelskej pápeža očakávali zástupy zhromaždené po oboch stranách námestia. Do chrámu vstúpil po ornamentovom koberci z lupeňov kvetov.  Vo vchode ho privítal generálny minister Rádu menších bratov P. Michael Anthony Perry spolu s predstaveným františkánskej provincie Umbria a s kustódom samotnej Porciunkuly.

Kroky pápeža Františka smerovali do prednej časti lode, kde pod kupolou priestrannej baziliky stojí kaplnka zdobená nástennými maľbami. Na jej oltár položil Svätý Otec veniec kvetov a zotrval asi desať minút v tichom rozjímaní posediačky. Potom  pri vstupe do kaplnky predsedal liturgii slova s úkonom kajúcnosti a čítaním z 18. kapitoly Matúšovho evanjelia, ktorá obsahuje Ježišove slová Petrovi o povinnosti odpúšťať nie 7-ráz, ale 77-ráz a podobenstvo o odpúšťaní, v ktorom kráľ veľkodušne odpustil obrovský dlh sluhovi, no tento však už nemal súcit so svojím spolusluhom, ktorý mu dlhoval menšiu sumu (Mt 18,21-35).

Pápež František sa prihovoril prítomným v úvahe o kresťanskom povolaní odpúšťať, s poukazom na túžbu sv. Františka v Assisi sprostredkovať všetkým pútnikom prichádzajúcim do Pociunkuly dar Božieho milosrdenstva a dosiahnutie spásy v nebi.    

Príhovor Svätého Otca Františka pri návšteve Porciunkuly

Svätý Otec v závere svojho príhovoru pozval prítomných františkánskych kňazov a biskupov, aby zaujali miesto v spovedniciach a pozval veriacich prijať sviatosť zmierenia. Sám sa tiež odobral do bočnej lode, aby vyspovedal niekoľkých veriacich, zatiaľ čo zhromaždenie zotrvalo v modlitbe ruženca. Počas približne hodiny Svätý Otec vyspovedal spolu 19 osôb. Boli medzi nimi napr. skauti v rovnošatách, kňazi, františkánsky rehoľník či imobilná starenka na vozíčku.

Pred záverom kajúcej liturgie sa spoločne pomodlili Otčenáš. V závere návštevy sa Svätý Otec zastavil v susednom komunitnom dome pre chorých, ktorý je domovom približne 15 členov rehole, ako aj jedného diecézneho kňaza.

Rozlúčku Svätého Otca z Assisi po návšteve, ktorá trvala len dva a pol hodiny, sprevádzal jasajúci dav na námestí pred mariánskou bazilikou. Medzi tými, ktorí Svätého Otca osobne pozdravili bol okrem biskupov a členov františkánskej komunity aj imám z Perugie. veriacich, zatiaľ čo zhromaždenie zotrvalo v modlitbe ruženca. Počas približne hodiny Svätý Otec vyspovedal spolu 19 osôb. Boli medzi nimi napr. skauti v rovnošatách, kňazi, františkánsky rehoľník či staršia pani na vozíčku.

Pred záverom kajúcej liturgie sa spoločne pomodlili Otčenáš. V závere návštevy sa Svätý Otec zastavil v susednom komunitnom dome pre chorých, ktorý je domovom približne 15 členov rehole, ako aj jedného diecézneho kňaza.

Rozlúčku Svätého Otca z Assisi po návšteve, ktorá trvala len dva a pol hodiny, sprevádzal jasajúci dav na námestí pred mariánskou bazilikou. Medzi tými, ktorí pápeža osobne pozdravili bol okrem biskupov a členov františkánskej komunity aj imám z Perugie. -jb-

Assisi 4. augusta – V plnom znení prinášame príhovor Svätého Otca Františka pri návšteve Porciunkuly v Assisi 4. augusta 2016. Bezprostredne pred príhovorom zaznelo čítanie z Matúšovho evanjelia (Mt 18,21-35), ktorého znenie uvádzame nižšie.

Dnes by som chcel, drahí bratia a sestry, ponajprv pripomenúť slová, ktoré podľa starobylej tradície predniesol sv. František práve tu, pred celým ľudom a biskupmi: „Všetkých vás chcem poslať do raja!“ Čo krajšie mohol žiadať assiský „Poverello“ ako dar spásy, večného života s Bohom a  radosti bez konca, ktorý nám Ježiš získal svojou smrťou a zmŕtvychvstaním?

Čo iné je raj - zase z iného pohľadu - než tajomstvo lásky, ktoré nás spája navždy s Bohom, aby sme ho kontemplovali bez konca? Cirkev odjakživa vyznáva túto vieru, keď hovorí, že verí v spoločenstvo svätých. V prežívaní viery nikdy nie sme sami. Robia nám spoločnosť svätí a blahoslavení a tiež aj naši blízki, ktorí žili vieru s jednoduchosťou a radosťou a svedčili o nej svojim životom. Je tu neviditeľné puto, ale o nič menej reálne, ktoré z nás vytvára „jedno telo“, v sile jediného krstu, ktorý sme prijali, a hýbe nami „jeden Duch“ (porov. Ef 4,4).

Možno keď sv. František prosil u pápeža Honória III. o dar odpustkov pre všetkých, čo navštívia Porciunkulu, mal na mysli Ježišove slová učeníkom: „V dome môjho Otca je mnoho príbytkov. Keby to tak nebolo bol by som vám povedal, že vám idem [domov] pripraviť miesto?! Keď odídem a pripravím vám miesto, zasa prídem a vezmem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja” (porov. Jn 14,2-3).

Cesta odpustenia je bezpochyby tou vzorovou cestou, ktorú by sme mali nasledovať, aby sme dosiahli miesto v raji. Je náročné odpúšťať. Koľko nás to stojí, odpustiť druhým? Trochu sa zamyslime. A tu v Porciunkule všetko hovorí o odpustení! Aký veľký dar nám dal Pán, keď nás učil odpúšťať - alebo aspoň mať ochotu odpustiť -, aby sme sa tak rukou mohli dotknúť Otcovho milosrdenstva!

Vypočuli sme si podobenstvo, ktorým nás Ježiš učí odpúšťať (porov. Mt 18,21-35). Prečo by sme mali odpustiť človeku, ktorý nám urobil zle? Pretože nám ako prvým bolo odpustené, a nekonečne viac. Niet tu nikoho medzi nami, komu by nebolo bývalo odpustené. Každý premýšľajme... myslime v tichu na nepekné veci, ktoré sme urobili a ako nám Pán odpustil.

Podobenstvo nám hovorí práve toto: Ako Boh odpúšťa nám, tak aj my máme odpustiť tomu, kto nám robí zle. To je pohladenie odpustením. Srdce, ktoré odpúšťa, pohládza. Je to tak veľmi vzdialené od onoho gesta: ‚to mi zaplatíš!‘ Odpustenie je celkom iná vec. Presne ako v modlitbe, ktorú nás Ježiš naučil - Otče náš -, keď hovoríme: „Odpusť nám naše viny, ako aj my odpúšťame svojim vinníkom“ (Mt 6,12). Tieto viny (podlžnosti) sú naše hriechy pred Bohom a našimi vinníkmi (dlžníkmi) sú tí, ktorým aj my musíme odpúšťať.

Každý z nás môže byť tým sluhom z podobenstva, ktorý má veľký dlh na splatenie,  je však taký veľký, že by to nikdy nedokázal. Aj my, keď v spovednici pokľakáme pred kňazom, nerobíme iné než opäť toto isté gesto sluhu. Hovoríme: „Pane, maj so mnou trpezlivosť“. Premýšľali ste niekedy nad trpezlivosťou Boha? Má [s nami] trpezlivosť. Dobre totiž vieme, že sme plní nedostatkov a upadáme často do tých istých chýb. A predsa, Boh sa neunaví, keď nám vždy ponúka svoje odpustenie, zakaždým keď ho žiadame. Je to odpustenie plné, totálne, s ktorým nám dáva istotu, že hoci by sme upadli do tých istých hriechov, on má s nami zľutovanie a neprestane nás milovať.

Ako pán z podobenstva, Boh sa zmilúva, čiže zakusuje zľutovanie spojené s nehou: je to výraz na označenie jeho milosrdenstva voči nám. Náš Otec sa totiž zmilúva vždy, keď sme kajúcni, a posiela nás domov s upokojeným a vyrovnaným srdcom, keď nám hovorí, že nám celý dlh prepáčil a všetko nám odpustil. Božie odpustenie nepozná hranice; prekračuje našu predstavivosť a dosahuje každého, kto v hĺbke svojho srdca uznáva, že schybil a chce sa k Nemu vrátiť. Boh pozerá na srdce, ktoré prosí o odpustenie.          

Problém sa však, žiaľ, rodí vtedy, keď sa ocitáme v konfrontácii s naším bratom, ktorý nám spôsobil nejakú drobnú krivdu. Reakcia, ktorú sme počuli v podobenstve, je veľmi výrečná: „Chytil ho pod krk a kričal: »Vráť, čo mi dlhuješ!« (Mt 18,28). V tejto scéne nachádzame celú drámu našich ľudských vzťahov. Celú tú drámu. Keď sme my v podlžnosti voči iným, nárokujeme si milosrdenstvo. Keď sme však veriteľmi, dovolávame sa spravodlivosti! A všetci tak robíme, všetci.

Toto nie je reakcia Kristovho učeníka a toto nemôže byť štýl života kresťanov. Ježiš nás učí odpúšťať, a robiť to bez obmedzení: „Hovorím ti: Nie sedem ráz, ale sedemdesiatsedem ráz“ (v. 22). Skrátka, to čo nám predkladá, je Otcova láska, a nie nami nárokovaná spravodlivosť. Keby sme zostali pri tom, neboli by sme rozpoznateľní ako Kristovi učeníci, ktorí obsiahli milosrdenstvo pri päte kríža čisto mocou lásky Božieho Syna. Nezabudnime teda na tvrdé slová, ktorými sa uzatvára podobenstvo: „Tak aj môj nebeský Otec urobí vám, ak neodpustíte zo srdca každý svojmu bratovi“ (Mt 18,21-35).

Drahí bratia a sestry, odpustenie, ktorého sa sv. František stal „kanálom“ tu v Porciunkule aj naďalej pokračuje „plodiť raj“, aj po ôsmich storočiach. V tomto Svätom roku milosrdenstva je to ešte zrejmejšie, ako cesta odpustenia môže skutočne obnoviť Cirkev a svet. Ponúkať svedectvo milosrdenstva v dnešnom svete je úloha, od ktorej sa nikto z nás nemôže odťahovať. Opakujem: Ponúkať svedectvo milosrdenstva v dnešnom svete je úloha, od ktorej sa nikto z nás nemôže odťahovať.  Svet potrebuje odpustenie. Príliš mnohí ľudia žijú uzavretí v nevraživosti a živia v sebe nenávisť, pretože nie sú schopní odpustiť, a tak nivočia vlastný život, ale aj životy druhých namiesto toho, aby našli radosť vyrovnanosti a pokoja. Prosme sv. Františka, aby sa za nás prihováral, aby sme sa nikdy nevzdali byť pokornými znameniami odpustenia a nástrojmi milosrdenstva.

A môžeme sa za toto pomodliť. Každý tak, ako to cíti. Pozývam bratov [františkánov], biskupov, aby išli do spovedníc – aj ja tam pôjdem – aby sme boli k dispozícii pre odpustenie. Osoží nám prijať ho dnes, tu, spoločne. Nech nám Pán dá tú milosť vysloviť to slovo, ktoré nám Otec nenechá dopovedať, to, ktoré povedal márnotratný syn: „Otče, zhrešil som proti...“ a on mu prikryl ústa, objal ho. My začneme hovoriť a on nám prikryje ústa a oblečie nás. - „Ale, otče, bojím sa, že zajtra spravím to isté.“ – Ale vráť sa! Pán vždy vyzerá na cestu, vyzerá v očakávaní, či sa nevracia stratený syn; a my všetci ním sme. Kiež nám Pán dá túto milosť.

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -ľm, jb-

***

Text evanjelia, ktorý Svätý Otec komentoval

Mt 18,21-35

„Vtedy k nemu pristúpil Peter a povedal mu: „Pane, koľko ráz mám odpustiť svojmu bratovi, keď sa proti mne prehreší? Azda sedem ráz?“ Ježiš mu odpovedal: „Hovorím ti: Nie sedem ráz, ale sedemdesiatsedem ráz.

Preto sa nebeské kráľovstvo podobá kráľovi, ktorý sa rozhodol vyúčtovať so svojimi sluhami. Keď začal účtovať, priviedli mu jedného, ktorý bol dlžen desaťtisíc talentov. Ale pretože nemal skadiaľ vrátiť, pán rozkázal predať jeho aj jeho ženu, aj deti i všetko, čo mal, a dlh splatiť. Vtedy mu sluha padol k nohám a na kolenách ho prosil: »Pozhovej mi a všetko ti vrátim.« A pán sa nad sluhom zľutoval, prepustil ho a odpustil mu aj dlžobu. No len čo ten sluha vyšiel, stretol sa so svojím spolusluhom, ktorý mu dlhoval sto denárov. Chytil ho pod krk a kričal: »Vráť, čo mi dlhuješ!« Jeho spolusluha mu padol k nohám a prosil ho: »Pozhovej mi a dlžobu ti splatím.« On však nechcel, ale odišiel a vrhol ho do žalára, kým dlh nesplatí.

Keď jeho spolusluhovia videli, čo sa stalo, veľmi sa zarmútili. Išli a rozpovedali svojmu pánovi všetko, čo sa stalo. A tak si ho pán predvolal a povedal mu: »Zlý sluha, ja som ti odpustil celú dlžobu, pretože si ma prosil. Nemal si sa teda aj ty zľutovať nad svojím spolusluhom, ako som sa ja zľutoval nad tebou?« A rozhnevaný pán ho vydal mučiteľom, kým nesplatí celú dlžobu. Tak aj môj nebeský Otec urobí vám, ak neodpustíte zo srdca každý svojmu bratovi.“ (Zdroj: www.kbs.sk)

Vatikán 4. augusta – Kázanie, svedectvo, láska. To sú tri hlavné body príhovoru pápeža Františka, ktorý dnes ráno vo Vatikáne prijal účastníkov Generálnej kapituly dominikánov. Rehoľa kazateľov si v tomto roku pripomína 800. výročie od svojho založenia. 276. generálna kapitula sa začala v piatok 15. júla a potrvá do zajtra, 5. augusta v kláštore sv. Dominika v Bologni.

Svätý Otec pozdravil na úvod stretnutia magistra rehole Fra Bruna Cadorého a všetkým poďakoval za „významný prínos pre Cirkev a za spoluprácu s Apoštolskou stolicou, ktorú [rehoľa] vo vernom duchu služby udržiavala od svojich začiatkov až po dnešok“. V súvislosti s okrúhlym výročím ďalej povedal: 

„Táto osemstoročnica nás pozýva pripomenúť si mužov a ženy viery (...), ktorí niesli Božie pohladenie a nehu kdekoľvek, obohacujúc Cirkev a ukazujúc nové možnosti uživotňovania Evanjelia prostredníctvom kázania, svedectva a lásky: troch pilierov, ktoré posilňujú budúcnosť Rádu, udržujúc sviežosť zakladajúcej charizmy“. 

Pápež František na úvod svojho príhovoru pripomenul, že zakladateľ rehole sv. Dominik hovorieval: «Najprv kontemplovať, potom vyučovať». Ako ďalej vysvetlil, pri zameraní sa na kázanie, na to, aby sme mohli evanjelizovať, musíme dovoliť Bohu, aby nás najskôr evanjelizoval on:

„Bez silného osobného spojenia s ním, môže byť kázeň naozaj perfektná, veľmi premyslená, dokonca obdivuhodná, ale nedotkne sa srdca, ktoré má zmeniť. Vážne a vytrvalé štúdium teologických matérií je rovnako nevyhnutné, ako všetko to, čo nám dovoľuje priblížiť sa k realite a načúvať Božiemu ľudu. Kazateľ má kontemplovať Slovo a tiež kontemplovať ľud, ktorý dúfa, že bude pochopený (porov. Evangelii gaudium, 154)“. 

Druhým významným znakom dobrého kazateľa je, podľa slov Svätého Otca, svedectvo. Na tomto mieste použil úryvok z Písma o Mojžišovi, ktorý si pred horiacim krom musel vyzuť sandále. Aj sv. Dominik sa preslávil tým, že chodieval evanjelizovať bosý:

„Dobrý kazateľ si je vedomý toho, že sa pohybuje na svätej zemi, lebo Slovo, ktoré so sebou prináša, je sväté a tí, ktorí ho prijímajú, sú nimi tiež. Veriaci nielen že potrebujú prijať Slovo v jeho celistvosti, ale tiež zakúsiť svedectvo života toho, kto o ňom káže (porov. Evangelii gaudium, 171). Svätí dosiahli veľkého ovocia preto, lebo svojím životom a misiou hovoria jazykom srdca, ktorý nepozná bariéry a je pre všetkých zrozumiteľný“. 

Na záver pápež František dominikánom predložil tretí pilier dobrého kazateľa, ktorým je láska. Lebo bez lásky, vysvetlil Rímsky biskup, „budete spochybňovaní a podozriví“:

„Je to Kristovo telo, živé a trpiace, ktoré volá na kazateľa a nenechá ho na pokoji. Krik chudobných a vylúčených prebúdza a dáva chápať súcit, ktorý mal Ježiš s ľuďmi (Mt 15,32)“ (...). V stretnutí so živým telom Krista sme evanjelizátormi a znovu získavame vášeň, aby sme boli kazateľmi a svedkami jeho lásky; a oslobodzujeme sa od nebezpečného pokušenia, tak aktuálneho dnes: [pokušenia] gnosticizmu“.

Dominikáni si tento rok tiež volia nového najvyššieho predstaveného, teda magistra rehole na šesťročné obdobie. Slovenskú dominikánsku provinciu na zhromaždení v Bologni zastupuje jej provinciál Reginald Adrián Slavkovský. -ej- 

Odpustenie Boha nepozná hraníc... Boh hľadí na srdce, ktoré prosí o odpustenie. #Assisi #Porziuncola (Tvít pápeža Františka zo 4. augusta 2016). -ej-

Assisi 4. augusta – Pri príležitosti 800. výročia udelenia odpustkov spojených s Porciunkulou biskup z Assisi Mons. Domenico Sorrentino venoval pastoračný list milosrdenstvu a významu odpustkov. Dnešnú návštevu pápeža Františka v Porciunkule považuje za gesto, ktoré je úzko spojené s práve prebiehajúcim Rokom milosrdenstva. Taliansky prelát pre Vatikánsky rozhlas prezradil: 

„Nikto nemohol tušiť, že 800. výročie udelenia odpustkov spojených s Porciunkulou, ktorá podčiarkuje práve rozmer milosrdenstva, padne na rok, ktorý je venovaný milosrdenstvu. Myslím si, že aj táto zhoda podnietila pápeža, aby prišiel: cíti krásu posolstva, ktoré 800 rokov dozadu vyšlo z Assisi; on, pápež, ktorý prijal meno František vníma túto krásnu a hlbokú zhodu.“  

Pri príležitosti 800. výročia udelenia odpustkov ste napísali pastoračný list s názvom „Odpustenie z Assisi, cesta Cirkvi“. Čo vás k tomu inšpirovalo?

„Táto udalosť má pre nás, ako Cirkev v Assisi, nezvyčajný význam, ale je to tiež výborná príležitosť povedať niečo objasňujúce o rozmere, ktorý nie je vždy dnes správne chápaný. Keď sa hovorí o odpustkoch, občas sa už nevie, o čo skutočne ide. Chcel som to všetkým jednoduchými slovami vysvetliť a vysvetlil som to takto: sme určení pre Božie milosrdenstvo, ktoré k nám prichádza rozličnými spôsobmi, a povedal by som, aj v rôznych etapách. Je tu základné milosrdenstvo, ktoré predstavuje odpustenie našich hriechov: pomyslime na Podobenstvo o márnotratnom synovi. Syn sa vracia domov a nachádza objatie a bozk Otca: to je Božie milosrdenstvo, ktoré odpúšťa náš hriech. Avšak hriech má aj druhú dimenziu, ktorú zakúšame, ale ktorú nemáme vždy na pamäti, a to je: že ide o chorobu Ducha, lebo zakaždým, keď hrešíme, vzďaľujeme sa, a to nielen od Boha, ale aj od seba samých, vzďaľujeme sa od druhých, vznikajú v nás zranenia; zranenia, ktoré môžu byť aj zahojené, avšak mnohokrát, ako sa to s chorobou stáva, musia byť aj dodatočne liečené, musia byť pod kontrolou... Čiže v klasickom zozname teológie ide o skutočnosť dočasných trestov“.           

A ako je to dnes?   

„Teologické prehĺbenie, ktoré prevzalo aj Magistérium, napríklad v Katechizme Katolíckej cirkvi, nám dnes pomáha pochopiť, že trest z hriechu je ovocím samotného hriechu. Hriech nesie v sebe samom trest, lebo zakaždým, keď hrešíme, robíme si zle, cítime sa zle a rodia sa v nás procesy, dynamizmy, ktoré nás potom nútia ďalej hrešiť, a to nás prirodzene vzďaľuje od Boha, robí nás to nepokojnými, plodí rozkol s inými...  A to je veľmi nepríjemná skutočnosť, ktorú treba liečiť alebo uzdraviť. A pre toto všetko je samozrejme potrebné osobné úsilie, avšak bez zvláštnej Pánovej milosti to nedokážeme. A tou je milosť, ktorú nám zaručujú odpustky skrze účinné sprostredkovanie Cirkvou... Tak ako to robil sv. František: prosil Pána o túto špeciálnu milosť, ktorá by pomohla každému z nás nechať sa skutočne uzdraviť zo svojich rán a stať sa krásnym zvnútra, lebo v synovskom vzťahu s Bohom, ktorý sa stáva žiarivým, sa stávame schopnými vládnuť našim vášňam, našim vnútorným únavám a v tomto zmysle nám spôsobuje vnútornú radosť, tú, ktorú František nazýval „rajom“... A čím viac sa naše srdce otvorí Bohu, tým viac zakúsime tento raj, pocítime krásu toho farbistého vyjadrenia, ktoré použil František: „Chcem vás všetkých poslať do raja“.... Avšak táto radosť si vyžaduje uzdravenie nášho ducha, odpustenie hriechov a milosť, ktoré nám umožňujú práve tento proces uzdravenia“.  -ej-               

Štvrtkové vysielanie vo zvukovej podobe: