Vatikán 11. augusta – Svätý Otec František dnes opäť prekvapil. K obedňajšiemu stolu v Dome sv. Marty pozval 21-člennú skupinu sýrskych utečencov, ktorí momentálne žijú v Ríme a o ktorých sa stará Komunita sv. Egídia. Sú medzi nimi rodiny, ktoré pápež so sebou priviezol z aprílovej apoštolskej cesty na grécky ostrov Lesbos a ďalšia skupina utečencov, ktorí pricestovali do Ríma v polovici júna.

Na obede sa zúčastnili aj zástupca štátneho sekretára Svätej stolice Mons. Angelo Becciu, zakladateľ Komunity sv. Egídia prof. Andrea Riccardi, spolu s ďalšími členmi komunity, ktorí sa snažia v Ríme vytvoriť pre sýrskych utečencov nový domov. Prítomný bol aj šéf vatikánskeho žandárstva (Gendarmeria) Domenico Giani a ďalší dvaja príslušníci verejnej bezpečnosti vo Vatikáne, ktorí sa podieľali na presune rodín z Lesbosu do Talianska.

Stretnutie prebiehalo v rodinnej atmosfére, pričom hostia opäť vyjadrili vďačnosť pápežovi za gesto solidarity a podelili sa s ním o nové zážitky z uplynulých mesiacov v Ríme. Tí, ktorí utiekli pred krutou vojnou v Sýrii, tak mali možnosť porozprávať Svätému Otcovi o svojom začiatku nového života vo Večnom meste. Do rozhovoru s pápežom Františkom sa zapojili nielen dospelí, ale aj deti. Podarovali mu svoje kresby, pričom on im na oplátku venoval hračky a ďalšie dary.

Pápež František sa za vojnou sužovanú Sýriu opäť verejne prihovoril v uplynulú nedeľu, keď po modlitbe Anjel Pána vyzval prítomných na Námestí sv. Petra, aby sa zjednotili v modlitbe za sýrskych bratov a sestry. -ej-

Vatikán/Severné Írsko 11. augusta – Svätý Otec zaslal sústrastný telegram v súvislosti s úmrtím severoírskeho biskupa Edwarda Dalyho, známeho ako obhajcu mieru a ľudských práv. Posledná rozlúčka s 82-ročným duchovným pastierom sa konala dnes poobede v meste Derry, kde bol Mons. Daly biskupom. Svätej omši predsedal apoštolský nuncius v Írsku Mons. Amaury Medina Blanco, ktorý veriacim prečítal posolstvo pápeža Františka. Uvádzame ho v plnom znení:

„Svätého Otca zarmútilo, keď sa dozvedel o smrti reverenda Edwarda Kevina Dalyho, emeritného biskupa Derry, a vyjadruje úprimnú sústrasť jeho rodine, ako aj kléru, rehoľníkom a laickým veriacim diecézy. So spomienkou na veľkorysú a oddanú biskupskú službu biskupa Dalyho v službe pokoja a spravodlivosti sa Jeho Svätosť s vami spája v zbožnom poďakovaní za jeho život a vo zverení jeho duše milosrdnej láske Boha, nášho Otca. Všetkým, ktorí smútia nad odchodom biskupa, pápež František zo srdca udeľuje apoštolské požehnanie ako záruku nádeje a útechy v našom Pánovi Ježišovi Kristovi.“ -bp-

Ukrajina 11. augusta – Na východe Ukrajiny sa napriek prímeriu z roku 2015 vyplývajúcemu z Minských dohovorov naďalej bojuje. Pred niekoľkými dňami sa po prvý raz počas piatich mesiacov podarilo agentúre Spojených národov distribuovať životne dôležité potreby v regióne Luhansk, a to na území, ktoré ukrajinská vláda nemá pod kontrolou. Situáciu v oblasti pre Vatikánsky rozhlas opísal apoštolský nuncius v krajine Mons. Claudio Gugerotti. Podľa neho potrebujú pomoc najmä tí, ktorí sa nachádzajú na zamínovanom území, kde sú jednak separatisti, a jednak ukrajinská armáda:

„V tej zóne pokračuje bombardovanie, mnohé domy sú bez strechy a ľudia sú v zásade izolovaní. Ďalšie dve najviac postihnuté kategórie sú tí, ktorí žijú v oblasti pod kontrolou separatistov, sú to hlavne starší. Tretia kategória sú utečenci, ktorých je na Ukrajine istotne viac než jeden milión.“

Apoštolský nuncius na Ukrajine odpovedal aj na otázku, čo možno spraviť pre tých najbezbrannejších, teda pre ženy, deti a starých ľudí:

„To je vskutku aj hlavným cieľom pozornosti komisie, ktorú ustanovil Svätý Otec, aby rozdelila veľkú humanitárnu pomoc, ktorú poskytol pre Ukrajinu. Sú mnohé matky, ktoré zostali opustené s deťmi, lebo manžel je na vojne, prípadne opustil rodinu. Prirodzene, keďže tieto matky majú malé deti, vo všeobecnosti nemôžu mať prácu a tak im ide o prežitie jadra rodiny. Ďalšia veľmi riziková kategória sú starí ľudia, ktorým prakticky nik nepomáha: veľmi často majú dom zničený alebo vážne poškodený, majú problém získať potraviny a predovšetkým obrovský problém dostať sa k životne dôležitým liekom. A potom čo sa týka posielania pomoci do rôznych oblastí, to je obzvlášť náročné.“

Ako dodal Mons. Gugerotti, rozdelenie pomoci v takzvaných šedých zónach a v oblastiach pod kontrolou samozvaných autorít je ťažká aj preto, že jednotlivé organizácie musia mať povolenie na distribúciu pomoci, a to nie je ľahké získať.

Na záver uviedol, že zbierka pre Ukrajinu, ktorú vyhlásil pápež František vo všetkých európskych kostoloch v apríli, pomohla obrátiť pozornosť na krajinu:

„Opatrenie, aké chcel Svätý Otec, je predovšetkým humanitárnou operáciou a ľudia sú veľmi vnímaví na tento pápežov zákrok, ktorý dal aj veľký osobný milodar. A musím povedať, že aj Európa prispela s istou štedrosťou. Nepochybne narástla pozornosť voči tomuto teritóriu. Treba tiež povedať, že z politických príčin nie je v móde hovoriť o Ukrajine, lebo práve táto zem takpovediac zhoršila existujúce ťažkosti medzi Spojenými štátmi a Európou na jednej strane a Ruskom na druhej a obe dostala do šachu. A tak hovoriť o tom je ako hovoriť o vlastných zlyhaniach. A ja si nemyslím, že toto ticho je úplne spontánne... V tomto momente Ukrajina prehrala na všetkých frontoch... Teda k problému vojny treba pridať rast všeobecnej chudoby obyvateľstva na celej Ukrajine. A hrozí, že ak sa táto situácia neuvoľní, zrodí sa vojna medzi chudobnými.“ -bp-

Kolumbia 11. augusta – Bogota bude pri príležitosti mimoriadneho Svätého roka milosrdenstva hostiť podujatie s názvom Jubileum milosrdenstva pre americký kontinent. Na štvordňovom stretnutí sa od 27. augusta zúčastní vyše 400 osôb zo Severnej, Strednej a Južnej Ameriky vrátane Karibiku.

Bude medzi nimi aj 15 kardinálov a vyše 120 biskupov, uvádza sa v komuniké Pápežskej komisie pre Latinskú Ameriku, ktorá Kontinentálne jubileum organizuje spolu s Latinskoamerickou biskupskou radu (CELAM). V Bogote budú zastúpené aj biskupské konferencie USA a Kanady.

Cieľom kontinentálneho podujatia je prijať a osláviť dar Božieho milosrdenstva zjaveného a plne uskutočneného v Ježišovi Kristovi prostredníctvom Ducha Svätého. Základnými východiskovými materiálmi budú Dokument z Aparecidy, programový text o pastoračnej obnove Latinkej Ameriky z dielne CELAM-u z roku 2007, a exhortácia pápeža Františka Evangelii gaudium. Očakáva sa, že Svätý Otec účastníkom zašle aj videoposolstvo.

Moderátormi stretnutia budú predseda Pápežskej komisie pre Latinskú Ameriku kardinál Marc Ouellet a arcibiskup Bogoty kardinál Rubén Salazar Gómez, ktorý je aj predsedom CELAM-u. V rámci ústrednej témy organizátori vyhradia veľký priestor domácim americkým svätcom ako „svedkom milosrdenstva“. Na programe bude aj prezentácia diel milosrdenstva, akými sú strediská sociálnej pomoci, centrá pre migrantov a podobne. Účastníci za týmto účelom navštívia niektoré lokality v najchudobnejších častiach Bogoty.

Všetky aktivity Jubilea milosrdenstva pre americký kontinent  bude sprevádzať modlitba za pápeža Františka a jeho pontifikát. Podujatie sa uzavrie 30. augusta tzv. „Kontinentálnym ružencom za pokoj“ a slávením eucharistie. -bp-

Pápež píše kardinálovi Ouelletovi: Cirkev potrebuje laikov vo verejnom živote

Lardinál Ouellet vyzdvihol prácu katolíckych laikov vo verejnom živote

India 11. augusta – Napriek tomu, že blahoslavená Matka Tereza bude kanonizovaná 4. septembra v Ríme, „Mesto radosti“, ako mnohí prezývajú Kalkatu, sa tiež pripravuje na historický deň. Kňazi, študenti či umelci v týchto dňoch organizujú rôzne semináre, výstavy a modlitbové stretnutia naprieč celým mestom, aby šírili „odkaz Matky Terezy celému ľudstvu“.

„Namaľovala som niekoľko nových obrazov zachytávajúcich jej posolstvo, ktoré budú vystavené na výstave umenia v Škole sv. Xaviéra v Kalkate až do kanonizácie,“ prezradila pre americkú agentúru CNS umelkyňa Sunita Kumar, ktorá v jednej z komunít Misionárok lásky pôsobí ako dobrovoľníčka. 

Ďalšou iniciatívou je projekt skupiny mladých fotografov, ktorí pripravujú výstavu na viacerých miestach v Ríme počas kanonizácie Matky Terezy. Ide o súbor fotografií z Kalkaty a zo života Kongregácie Misionárok lásky. 25-ročná manažérka Deb Burmanová, ktorá patrí do skupiny umeleckých dobrovoľníkov, verí, že „prostredníctvom týchto snímok sa im podarí znázorniť inšpiráciu, ktorá pritiahla Matku Terezu do tohto mesta“.   

K hrobu Matky Terezy sa prichádzajú dennodenne modliť stovky pútnikov a nielen kresťanského vierovyznania. „Matka Tereza bola vždy ikonou spolunažívania náboženstiev a to je tiež dôvod, prečo si ju tak nesmierne vážim,“ povedal Aarti Kumari, hinduista, ktorý prichádza do komunity po rady a pomoc sestier. -ej- 

Škótsko 11. augusta – „Viere treba umožniť, aby zohrávala úlohu vo verejnom živote“. Túto požiadavku vyjadril Anthony Horan, nový riaditeľ „Škótskeho parlamentného katolíckeho úradu“, ktorý je zodpovedný za vzťahy medzi Katolíckou cirkvou a Škótskym parlamentom.

Anthony Horan, ktorého do funkcie zvolili na konci júla, v článku publikovanom škótskym denníkom „The Scotsman“ uviedol na pravú mieru tvrdenie množiace sa najmä na sociálnych sieťach, že sa údajne rastúci počet osôb nestotožňuje s cirkvou či s náboženstvom, klesá nábožnosť a že je treba odstrániť Boha z verejného priestoru. Horan upozorňuje, že ak ľudia vo formulároch sčítania obyvateľstva nezaškrtnú náboženskú príslušnosť, neznamená to, že ich viac nezaujíma duchovná stránka života alebo viera. V skutočnosti, ako uvádza, „na globálnej úrovni Katolícka cirkev naďalej rastie. V Škótsku je v súčasnosti viac seminaristov ako ich bolo v posledných desiatich rokoch, zatiaľ čo sa počet katolíkov podľa národného sčítania obyvateľstva medzi rokmi 2001 a 2011 zvýšil.“

Novozvolený riaditeľ „Škótskeho parlamentného katolíckeho úradu“ taktiež uviedol, že „rôzne náboženské tradície slúžia spoločnosti hlavne posolstvom, aké hlásajú. Volajú po tom, aby jednotlivci a komunity uctievali Boha, zdroj všetkého života, slobody a šťastia“.

Anthony Horan taktiež pripomenul, že sa teší na stretnutie s politikmi a s inými osobami, aby mohli budovať pozitívne a priateľské vzťahy s cieľom propagovať učenie Cirkvi v politike: „Katolícka cirkev je oddaná spoločnému dobru a má na srdci blaho všetkých“. -bp-

Mons. Marián Gavenda sa vo svojom komentári zamýšľa nad posolstvom arcibiskupa Dominika Hrušovského, ktorý odišiel do domu Pána 27. júla 2016. 

Pred dvomi týždňami sme sa v kostole a na cintoríne vo Veľkej Mani rozlúčili s arcibiskupom Dominikom Hrušovským. V pietnych príhovoroch odzneli precítené slová i veľké myšlienky, striedali sa oprávnené superlatívy o veľsynovi slovenského národa. Vyjadriť uznanie a vďaku za všetko, čo pre veriacich, spoločnosť a krajinu pod Tatrami vykonal je „dôstojné a správne“. Otvorenou zostáva otázka, čím sa z jeho života necháme motivovať v súčasnosti i budúcnosti. V tom sa ukáže či neukáže veľkosť či malosť, vďačnosť či nevďačnosť nás, bežných synov a dcér slovenského národa... Okrem mnohých iných aktivít bol arcibiskup Hrušovský aj dlhoročným spolupracovníkom slovenskej sekcie Vatikánskeho rozhlasu a dokonca jedným z jej prvých hlásateľov, keď od decembra 1947 začalo tri krát do týždňa pravidelné vysielanie aj v slovenskom jazyku. Právom mu teda patrí pár myšlienok i v rámci našich štvrtkových komentárov. Chceme si všimnúť aspoň základné črty jeho osobnosti a spirituality a to najmä na základe jeho málo známych vlastných výpovedí.

Spiritualita otcovstva

Na svojich rodičov Dominik Hrušovský spomína: „Dali mi v prvom rade dobrý príklad. V našej rodine sa podľa viery žilo. Hlavným duchom celej rodiny bol otec. Od začiatku, teda od roku 1914, bol v Prvej svetovej vojne, kde po krátkom čase padol do ruského zajatia, kde bol sedem rokov. Zhodou okolností slúžil v bohatej rodine, kde po Októbrovej revolúcii býval Trockij, občas Lenin, Stalin a viacerí iní. Otec týchto ľudí zblízka poznal. A to ho poznačilo na celý život. Komunizmu mal plný žalúdok a preto nám vždy hovoril: „Chlapci, len aby na nás toto Pán Boh nedopustil!“ Otec bol aj dušou náboženského života. U nás sa veľa čítalo, boli sme horliteľmi náboženskej tlače a ja som tiež od chlapca chodil z domu do domu a predával a vyberal predplatné za katolícku literatúru.“ Ako bolo možné vidieť zo slov a postojov arcibiskupa Hrušovského, práve obraz otca, z lásky sa doslova zodierajúceho v práci na zabezpečenie svojej rodiny, bol ideálom aj jeho kňazského otcovstva. I jeho patriotizmu, ktorý je tiež odvodený od slova pater - otec. Obetovať sa za svoju vlasť, zodierať sa v službe pre veriacich na ťažko skúšanom Slovensku bolo motorom jeho aktivít. Podľa jeho slov práve strata obetavej pracovitosti, doslova driny, je aj základom súčasných kňazských kríz.

Charizma „Ústavu“

Pojem „Ústav“, náboženské knihy z „Ústavu“, to v 70-tych a 80-tych rokoch minulého storočia veriacich priam magnetizovalo. Slovenský ústav svätých Cyrila a Metoda v Ríme bol ohniskom duchovnej vitality, najmä prostredníctvom kníh, ktoré odtiaľ na Slovensko prichádzali. Dominik Hrušovský bol viac ako dve desaťročia jeho direktorom i animátorom. Čo podľa neho tvorilo onú zvláštnu charizmu Ústavu? „Ústav tvorili mladí kňazi, čo sme sa tam stretli a veľmi dobre sa nám spolupracovalo aj so skupinou sestier. Pracovalo sa bez denného poriadku, od rána do večera. Zásadou bola láska k Slovensku a žili sme svojmu kňazstvu pre službu Slovensku. A to boli asi najkrajšie roky. Obetavosť a zápal. Mali sme aj veľkú lásku k Svätému Otcovi a k slovenským veriacim doma i k tým, čo prichádzali do emigrácie.

Návrat na Slovensko

Ako vnímal arcibiskup Hrušovský milované Slovensko, pre ktoré celý život obetavo pracoval, po návrate do vlasti? Neprinieslo mu rozčarovanie? Na delikátnu otázku odpovedá pokojne a jasne: „Bolo to isté novum pre mňa i pre tých, čo ma mohli spoznať zblízka. Mnohí vnímali, že som tým pobytom vonku poznačený. Iste, mnohé som videl inak, ale vďaka cudzine aj lepšie. Lebo napríklad Petržalka pre mňa nebola novota. V Paríži som stretol takých Petržaliek zo tridsať a vážne som študoval ich problematiku a pastoráciu v takom prostredí. Novotou nebol ani proces odkresťančovania. No hoci som komunizmus, myslím, poznal dosť dobre, nikdy by som nebol veril, že jeden režim dokáže za pár desaťročí tak hlboko poznačiť ľudí. Ešte hlbšie to bolo v Bielorusku, kde aj komunizmus dlhšie pôsobil. Mnohé skúsenosti sme my už mali za sebou a na Slovensku vtedy nechceli veriť, že neobídu ani našu krajinu.

Láska k vlasti

Hovoriac o Slovákoch a Slovensku pýta sa na svet delikátna otázka, ktorou je vzťah či rozdiel medzi láskou k vlasti, patriotizmom a partajníckym politikárčením či nacionalizmom. Arcibiskup Hrušovský, na rozdiel od mnohých jeho interpretov, mal k tejto téme vždy jasný postoj: „Slovenskí kňazi v zahraničí sa zásadne vyhýbali politickej činnosti. Že sme boli Slováci, to nám nikto nemôže zazlievať. Bolelo nás, keď nám nevedeli ani na meno prísť, a preto sme jasne cítili, ako potrebujeme svoju samostatnosť. Ale proti miešaniu politického a cirkevného sme sa vždy stavali veľmi jasne. Taký bol môj postoj aj keď som sa vrátil na Slovensko, hoci ma vykresľovali ako sympatizanta istých politikov. Ale aj odmietať jedných znamenalo podporovať druhých, vtedy sa miešali do politiky aj tí, čo kritizovali moje kroky. Išlo skôr o boj rôznych egoizmov ako o boj strán a ich ideí. Tam sa, žiaľ, premrhalo veľa možností pomôcť obyvateľom Slovenska. A ďalšou škodou bolo, že vec patriotizmu si neprisvojili všetky strany. Takto zostala len v agende niektorých a nutne sa stal jednou z tém politického boja a ľahko nabral nádych nacionalizmu. Čo sa týka mňa, mojou prioritou bolo vždy kňazstvo.

Obeta a príprava na smrť

Keď arcibiskup Hrušovský končil svoju misiu apoštolského nuncia v Bielorusku, pápež Ján Pavol II. sa ho okrem iného spýtal: „A čo budeš robiť teraz?“. Dominik Hrušovský mu odpovedal: „Budem sa pripravovať na smrť“. Sám arcibiskup na toto stretnutie spomína: „Pápež bol už veľmi chorý, ale prijal ma. Po rozhovore vstal, objal ma a povedal: „Ja viem, že biskup Hrušovský je „dobry człowiek“. Poprosil som ho o požehnanie a to bola naša rozlúčka. Veľa som s ním spolupracoval, často sme sa stretali, a tak tie slová považujem za vzácne uznanie. Myslím, že to si môže vziať za svoje každý: snažiť sa byť dobrým človekom a žiť plne pre Boha.“

Viac než desaťročie v tichom ústraní a narastajúcom utrpení je najneznámejšou, no pravdepodobne duchovne najsilnejšou životnou etapou arcibiskupa Hrušovského. Vie o nej veľa tých niekoľko ľudí, čo mu boli na blízku. Vyzdvihujú veľkú trpezlivosť v znášaní chorôb a bolesti. Jednému z najbližších krátko pred smrťou povedal: „Drž sa za ruku Pána Boha. Je to veľmi dobrá ruka“. Možno testament aj pre nás.

Štvrtkové vysielanie vo zvukovej podobe: