Vatikán 21. augusta – „Brána Božieho milosrdenstva je tesná, ale vždy dokorán otvorená pre všetkých.“ Je to  „tesná brána na zadržanie našej pýchy a nášho strachu“, no zároveň „brána dokorán otvorená, pretože Boh nás prijíma bez rozdielov“. Takto vysvetlil pápež František evanjelium dnešnej 21. nedele cezročného obdobia pri stretnutí s veriacimi na Námestí sv. Petra. Po katechéze a požehnaní z okna Apoštolského paláca Svätý Otec pozval k modlitbe za Turecko zasiahnuté teroristickým útokom na svadobnú sálu.

Príhovor Svätého Otca pred modlitbou Anjel Pána

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnešná stať evanjelia nás povzbudzuje rozjímať na tému spásy. Evanjelista Lukáš rozpráva, ako sa Ježiš uberá smerom do Jeruzalema a cestou k nemu pristupuje istý človek, ktorý mu kladie túto otázku: «Pane, je málo tých, čo budú spasení?» (Lk 13,23). Ježiš nedáva priamu odpoveď, ale presúva diskusiu na inú rovinu, so sugestívnym jazykom, ktorému spočiatku učeníci azda nerozumejú: «Usilujte sa vojsť tesnou bránou, lebo hovorím vám: Mnohí sa budú pokúšať vojsť, a nebudú môcť» (v. 24). Obrazom brány chce dať svojim poslucháčom pochopiť, že to nie je otázka počtu – koľkí sa spasia –, nie je dôležité vedieť koľkí, ale je dôležité, aby všetci vedeli, aká cesta privádza k spáse.

Takýto postup predpokladá prejsť bránou. No kde je tá brána? Aká je to brána? Kto je tá brána? – Tou bránou je sám Ježiš. Hovorí to v Jánovom evanjeliu: «Ja som brána» (Jn 10,9). On nás privádza do spoločenstva s Otcom, kde nachádzame lásku, pochopenie a ochranu. Ale prečo je táto brána tesnou? Možno sa tak opýtať? Prečo hovorí, že je tesná? Je to tesná brána nie preto, že by utláčala, ale preto, lebo nás žiada obmedziť a zadržať našu pýchu a náš strach, aby sme sa mu otvorili so srdcom poníženým a dôverujúcim v neho, uznali sa za hriešnikov, odkázaných na jeho odpustenie. Pre toto je tesná: aby zadržala našu pýchu, ktorá nás nadúva. Brána Božieho milosrdenstva je tesná, ale vždy dokorán otvorená pre všetkých! Boh nerobí preferencie, ale vždy prijíma všetkých, bez rozdielov. – Brána tesná na zadržanie našej pýchy a nášho strachu; brána dokorán otvorená, pretože Boh nás prijíma bez rozdielov. A spása, ktorú nám darúva, je neutíchajúci prúd milosrdenstva, ktorý strháva každú bariéru a otvára prekvapivé perspektívy svetla a pokoja. Tesná brána, ale vždy roztvorená dokorán: nezabudnime na to!       

Ježiš sa na nás dnes opäť obracia s naliehavým pozvaním prísť k nemu, vstúpiť cez dvere plného života, zmiereného a šťastného. On očakáva každého z nás, akýkoľvek je hriech, čo sme spáchali, aby nás objal, aby nám ponúkol svoje odpustenie. On jediný môže premeniť naše srdce, on jediný môže dať plný zmysel našej existencii, darujúc nám pravú radosť. Vstúpiac Ježišovou bránou, bránou viery a Evanjelia, dokážeme uniknúť zo svetských postojov, zo zlých návykov, z egoizmov a uzavretostí. Keď je tu kontakt s láskou a milosrdenstvom Boha, je to opravdivá zmena. A náš život je osvietený svetlom Ducha Svätého: neuhasiteľným svetlom!

Chcel by som vám niečo navrhnúť: Myslime teraz v tichosti chvíľku na veci, ktoré máme vo svojom vnútri a ktoré nám bránia prekročiť bránu: moja pýcha, moja povýšenosť, moje hriechy. A potom myslime na ďalšie dvere, ktoré dokorán otvára milosrdenstvo Boha, ktorý nás na druhej strane očakáva, aby nám daroval odpustenie.

Pán nám ponúka toľké príležitosti, aby nás zachránil a vstúpili sme bránou spásy. Táto brána je príležitosťou, ktorú nemáme premárniť: netreba robiť akademické prejavy o spáse, ako ten dotyčný, čo sa obrátil na Ježiša, ale máme sa chopiť príležitostí spásy. Pretože v istom momente «hospodár vstane a zatvorí dvere» (v. 25), ako nám to pripomenulo evanjelium. No ak Boh je dobrý a miluje nás, prečo dvere v istom momente zatvorí? Pretože náš život nie je videohra alebo telenovela; náš život je vážny a cieľ, ktorý máme dosiahnuť je dôležitý: večná spása.

Pannu Máriu, Bránu do neba, prosme, aby nám pomohla chopiť sa príležitostí, ktoré nám Pán ponúka, aby sme vkročili dverami viery a vstúpili tak na priestrannú cestu: je to cesta spásy, schopná prijať všetkých, čo sa dajú zachytiť láskou. Je to láska, ktorá zachraňuje, láska, ktorá už na zemi je zdrojom blaženosti všetkých, čo v miernosti, trpezlivosti a spravodlivosti zabúdajú na seba a rozdávajú sa pre druhých, zvlášť pre tých najslabších.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)              

Po modlitbe Anjel Pána a prosbe za spásu všetkých zosnulých Svätý Otec udelil veriacim apoštolské požehnanie. Pozval ich aj k osobitnej modlitbe za obete teroristického masakru v Turecku. Mladistvý samovražedný atentátnik pri svadobnej oslave v meste Gaziantep v sobotu 20. augusta vyhasil životy vyše 50 osôb prevažne kurdskej národnosti, okolo sto je zranených. Svätý Otec vyzval k solidarite týmito slovami:  

„Drahí bratia a sestry, dostala sa ku mne smutná správa o krvavom atentáte, ktorý včera zasiahol drahé Turecko. Modlime sa za obete, za mŕtvych a zranených, a vyprosujme dar pokoja pre všetkých. Zdravas Mária, ...“ – modlil sa pápež František ďalej spolu s veriacimi na Vatikánskom námestí. -jb-

Milosrdenstvo nie je dobráctvom ani čírou sentimentálnosťou. Je kritériom pravdivosti toho, či sme Ježišovi učeníci. (Tvít pápeža Františka 21. augusta 2016)

V audiopodobe prinášame druhý zo série troch návratov k myšlienkam Svätého Otca Františka zo stretnutia s mladými pri SDM v Krakove pri modlitbovej vigílii 30. júla 2016.

Vigília mladých s pápežom Františkom - 2. časť

AUDIO: 

Pri modlitbovej vigílii Svätý Otec reagoval na svedectvá Natálie z Poľska, sýrskej dievčiny Rand a Paraguajčana Miguela, pričom hovoril o vzájomnom bratstve ako spoločnej odpovedi mladých na vojny vo svete. Účastníkov SDM pozval k odvážnemu životu v duchu Turíc. Všimnime si teraz ďalšie myšlienky Svätého Otca Františka, ktorý dal mladým návod, ako sa nedať paralyzovať a nezostať pri akomsi „vegetovaní“, ale žiť naplno:

„Počuli sme tri svedectvá; dotkli sme sa našimi srdcami ich príbehov, ich životov. Videli sme ako i oni, podobne ako učeníci, prežili rovnaké momenty, prežili momenty, v ktorých boli naplnení strachom, v ktorých sa zdalo, že všetko sa zrúti. Strachom a úzkosťou, ktoré sa rodia z vedomia, že ak niekto vyjde z domu, už nemusí znovu vidieť svojich drahých, strachom z toho, že sa človek nebude cítiť cenený a milovaný, strachom, že nebudú mať ďalšie príležitosti. Podelili sa s nami o rovnakú skúsenosť, akú mali učeníci, zakúsili strach, ktorý vedie na jediné miesto. Kam nás vedie strach? Do uzavretosti. A keď sa strach zahrabáva v uzavretosti, ide vždy so svojou ,sestrou dvojičkou‘, paralýzou; s pocitom paralýzy.

Pociťovanie toho, že v tomto svete, v našich mestách, v našich komunitách už viac nie je miesto pre rast, pre snívanie, pre tvorbu, pre pohľad na obzor a napokon pre život, je jedným z najhorších ziel, ktoré sa nám môžu v živote stať, a zvlášť v mladosti. Kvôli paralýze strácame chuť užiť si stretnutie, priateľstvo, chuť spoločne snívať, kráčať s inými. Vzďaľuje nás od druhých, bráni nám podať ruku, ako sme to videli [v choreografii], všetci pouzatváraní v tých malých búdkach zo skla.

Ale v živote je ďalšia paralýza ešte nebezpečnejšia a neraz ju ťažko zistiť, a stojí dosť veľa, kým ju rozpoznáme. Páči sa mi nazvať ju paralýzou, ktorá sa rodí, keď si pomýlime šťastie s pohovkou, s gaučom! Áno, viera, že k šťastiu potrebujeme dobrú pohovku. Pohovku, ktorá nám pomôže, aby sme boli v pohodlí, v pokoji, v bezpečí. Pohovku ako tie, ktoré teraz existujú, moderné, vrátane uspávacej masáže, ktoré nám garantujú hodiny pokoja, aby sme sa premiestnili do sveta videohier a trávili hodiny pred počítačom. Pohovku proti každému typu bolesti a strachu. Pohovku, ktorá by nám umožnila zostať zavretí v dome bez namáhania sa a bez obáv. Toto „pohovkové šťastie“, „gaučové šťastie“, je pravdepodobne tou tichou paralýzou, ktorá nás môže zničiť najviac; ktorá môže najviac zničiť mládež.

„A prečo sa to deje, otče?“ -  Lebo kúsok po kúsku, bez toho, aby sme si to všimli, sa stávame ospalými, stávame sa omámenými, otupenými. Predvčerom som hovoril o mladých, ktorí idú do penzie v 20-tich rokoch; dnes hovorím o mladých, ktorí sú ospalí, omámení, otupení, zatiaľ čo iní – možno živší, avšak nie lepší – rozhodujú o budúcnosti za nich. Istotne je pre mnohých jednoduchšie a výhodnejšie mať mladých omámených, otupených, ktorí si pletú šťastie s pohovkou; pre mnohých je toto výhodnejšie než mať mladých čulých, túžiacich odpovedať, odpovedať na Boží sen a na všetky ašpirácie srdca.“

Pápež František si vzápätí overil účinnosť svojich slov. Urobil tak sériou otázok:

„Pýtam sa vás: chcete byť uspatými, omámenými, ohlúpnutými mladými? [hromadná odpoveď: Nie!] Chcete, aby iní rozhodovali o budúcnosti za vás? [Nie!]  Chcete byť slobodní? [Áno!] Chcete byť čulí? [Áno!] Chcete bojovať za vašu budúcnosť? [Áno!] Nie ste veľmi presvedčiví... Chcete bojovať za vašu budúcnosť? [Áno!]

Avšak pravda je iná: drahí mladí, neprišli sme na svet, aby sme „žili v stave vegetovania“, aby nám to tu ušlo čo najpohodlnejšie, aby sme zo života urobili pohovku, ktorá nás uspí; naopak, prišli sme pre niečo iné, aby sme zanechali istú stopu. Je veľmi smutné prechádzať životom bez toho, aby sme zanechali stopu. No keď si zvolíme pohodlnosť, zamieňajúc si šťastie s konzumovaním, vtedy je cena, ktorú platíme veľmi, ale veľmi drahá: strácame slobodu. Nie sme slobodní na to, aby sme zanechali stopu. Stratíme slobodu. Toto je tá cena. A je mnoho ľudí, ktorí chcú, aby mladí neboli slobodní; je mnoho ľudí, ktorí vám nechcú dobre, ktorí chcú, aby ste boli ohlúpnutí, omámení, uspatí, ale nikdy nie slobodní. Nie, toto nie! Musíme brániť našu slobodu!

Práve tu je jedna veľká paralýza – keď si začneme myslieť, že radosť je synonymom pohodlnosti, že byť šťastnými znamená kráčať v živote ospalí či omámení, že jediný spôsob, ako byť šťastnými je byť otupení. Iste, že droga robí zle, avšak sú tu mnohé iné spoločensky akceptované drogy, ktoré končia tak, že nás veľmi zotročujú alebo nás robia otrokmi čoraz viac. Jedny aj druhé nás zbavujú nášho najväčšieho dobra: slobody. Oberajú nás o slobodu.

Priatelia, Ježiš je Pánom rizika, je Pánom toho, čo vždy presahuje „poza“. Ježiš nie je Pánom komfortu, istoty a pohodlnosti. Na to, aby sme nasledovali Ježiša, je potrebné mať dávku odvahy, je potrebné rozhodnúť sa zameniť pohovku za pár topánok, ktoré ti pomôžu kráčať po cestách, o ktorých si nikdy ani nesníval a ani len nepomyslel, po cestách, ktoré môžu otvoriť nové obzory, schopné nakaziť radosťou, tou radosťou, ktorá sa rodí z lásky Boha, radosťou, ktorú v tvojom srdci zanecháva každé gesto, každý postoj milosrdenstva.

Ísť po cestách nasledujúc „bláznovstvo“ nášho Boha, ktorý nás učí stretávať ho v hladnom, v smädnom, v nahom, chorom, v priateľovi, ktorý zle skončil, vo väzňovi, v utečencovi a v migrantovi, v susedovi, ktorý je sám. Ísť cestami nášho Boha, ktorý nás pozýva byť politickými aktérmi, osobami, ktoré premýšľajú, spoločenskými hýbateľmi (sociálnymi animátormi). Ktorý nás stimuluje k premýšľaniu o solidárnejšej ekonómii, než je táto. Vo všetkých oblastiach, v ktorých sa nachádzate, nás láska Boha pozýva prinášať Dobrú novinu, robiac z nášho života dar pre neho a pre ostatných. A toto znamená byť odvážnymi, toto znamená byť slobodnými!“

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -ej, jb-

Vigília mladých s pápežom Františkom - 1. časť

Vo zvukovej podobe prinášame prehľad hlavných udalostí uplynulého týždňa vo Vatikáne. 

Týždenný 10-minútový spravodajský súhrn Vatikánskeho rozhlasu vysiela RTVS každú nedeľu ráno o 6.05 a v repríze večer o 17.50 na okruhoch Rádia Regina.

Nedeľňajšie vysielanie vo zvukovej podobe: