Vatikán/Taliansko 22. augusta – Svätý Otec zaslal posolstvo účastníkom a organizátorom 67. národného liturgického týždňa, ktorého témou je „Liturgia ako miesto milosrdenstva – Sme zmierení, aby sme uzmierovali“. Podujatie dnes otvorili v Gubbiu v stredotalianskom regióne Umbria. Práve biskupovi Gubbia Decentiovi totiž pred 1600 rokmi zaslal pápež Inocent I. list, v ktorom sa podčiarkuje dôležitosť „zmierenia kajúcnikov pred Veľkou nocou“ (porov. PL 20,551-561).  

Na Národnom liturgickom týždni, ktorý potrvá do štvrtka 25. augusta, vystúpi viacero rečníkov vrátane kardinála Gualtiera Bassettiho, sekretára Talianskej biskupskej konferencie Mons. Nunzia Galantina i ďalších biskupov, ako aj priora mníšskej komunity Bose Enza Bianchiho.

V posolstve pápeža Františka adresovanom prezidentovi „Centra liturgickej akcie“ (Centro di Azione Liturgica) biskupovi Claudiovi Maniagovi Svätý Otec upriamuje pozornosť na kľúčové miesto sviatosti pokánia resp. sviatosti zmierenia v liturgickom živote:

„Keď sa usilujeme žiť každú liturgickú udalosť «s pohľadom upretým na Ježiša a na jeho milosrdnú tvár, môžeme zachytiť lásku Najsvätejšej Trojice (...). Táto láska sa stala viditeľnou a hmatateľnou v celom Ježišovom živote (...). Všetko v ňom hovorí o milosrdenstve. Nič v ňom nie je bez súcitu» (Misericordiae vultus 8). Tieto slová pripomína pápež Lev Veľký, ktorý v homílii na Nanebovstúpenie Pána tvrdí: «To, čo bolo viditeľné [a hmatateľné] u nášho Vykupiteľa, prešlo do sviatostí» (PL 54,398).

Takéto priblíženie sa napomáha vnímať celú liturgiu ako miesto milosrdenstva prijatého a zakúseného preto, aby mohlo byť darované, ako miesto, kde sa veľké tajomstvo zmierenia sprítomňuje, ohlasuje, slávi a komunikuje. Špecifické slávenia sviatostí či svätenín sú rozličnými vyjadreniami jediného veľkého daru Božieho milosrdenstva podľa rôznych okolností života.

Dar milosrdenstva však žiari celkom osobitným spôsobom vo sviatosti pokánia alebo zmierenia. Boli sme zmierení, aby sme mohli uzmierovať. Otcovo milosrdenstvo nemožno uzatvoriť do príliš vnútroosobných a ,samoutešujúcich‘ prístupov, lebo ono ukazuje svoju moc v obnove osôb a v ich uschopnení ponúknuť iným živú skúsenosť toho istého daru. Na základe vedomia, že je nám odpustené, aby sme odpúšťali, máme byť svedkami milosrdenstva v každom prostredí, podnecovať túžbu a schopnosť odpúšťať. To je úloha, ku ktorej sme všetci povolaní, zvlášť vzhľadom na nenávisť, do ktorej sa príliš mnohí uzavreli a potrebujú znovuobjaviť radosť vnútornej vyrovnanosti a to, ako chutí pokoj.

Obrad sviatostného pokánia teda treba vnímať ako vyjadrenie Cirkvi, ktorá vychádza smerom von, ako ,bránu‘ slúžiacu nielen pre návrat po tom, ako sme sa vzdialili, ale aj ako otvorený ,prah‘ smerom k rôznym perifériám ľudstva, ktoré stále viac potrebuje spolucítenie. V tomto sa totiž završuje stretnutie so znovuzrodzujúcim Božím milosrdenstvom, z ktorého ženy a muži vychádzajú obnovení, aby ohlasovali dobrý evanjeliový život prostredníctvom zmierenej a zmierujúcej existencie.“

Na záver posolstva Svätý Otec vyjadruje želanie, aby 67. národný liturgický týždeň v Gubbiu prispel k stále hlbšiemu „pochopeniu liturgie ako prameňa a vrcholu (fons et culmen) cirkevného a osobného života naplneného milosrdenstvom a spolucítením, keďže je neustále formovaný v škole evanjelia“. -bp-

Vatikán/Taliansko 22. augusta – Účastníkom Synody valdézskych a metodistických cirkví, ktorá sa koná v dňoch 21. – 26. augusta v Torre Pellice v oblasti Turína, zaslal Svätý Otec František pozdravný telegram. V texte podpísanom kardinálom Pietrom Parolinom ako štátnym sekretárom Jeho Svätosti, ktorý je adresovaný biskupovi katolíckej diecézy Pinerolo Mons. De Bernardimu, sa uvádza:

„Jeho Svätosť pápež František na znak svojej duchovnej blízkosti ochotne posiela účastníkom Synody valdézskej-metodistickej cirkvi svoj srdečný a blahoprajný pozdrav. Ubezpečuje vás o osobitnej spomienke v modlitbe a vyprosuje od Pána dar kráčať s úprimnosťou srdca k plnej jednote, aby sme tak mohli účinným spôsobom svedčiť o Kristovi celému ľudstvu a spoločne ísť v ústrety mužom a ženám dneška, aby sme im odovzdali srdce evanjelia. Svätý Otec žičí tomu, aby rozdiely medzi katolíkmi a valdézskymi nebránili nájsť formy spolupráce na poli evanjelizácie, služby chudobným, chorým a migrantom a v ochrane stvorenstva. S týmto želaním pápež František vzýva Ducha Svätého, aby nám pomáhal žiť toto spoločenstvo, ktoré predchádza každú nezhodu, a aby nám udelil Pánovo milosrdenstvo a pokoj.“ -bp-

EÚ/Brusel 22. augusta – Pri tradičnej „Omši za Európu“ (Missa pro Europa) na začiatku pracovného roka inštitúcií Európskej únie bude 7. septembra v Bruseli koncelebrovať bratislavský pomocný biskup Mons. Jozef Haľko. Symbolicky sa tak stane v období slovenského predsedníctva v Rade EÚ. Mons. Haľko zastupuje slovenský biskupský zbor v Komisii biskupov krajín Európskeho spoločenstva (COMECE).

Pri eucharistickom slávení v kostole „Notre Dame au Sablon“ v stredu 7. septembra o 19.00 bude ako hostiteľ predsedať domáci arcibiskup Mons. Jozef  De Kesel, koncelebrovať bude aj vice-prezident COMECE Mons. Jean Kockerols, ktorý je pomocným biskupom Arcidiecézy Malines-Brusel. -bp-

Rím 22. augusta – Cirkev sa pripravuje na blížiace sa svätorečenie bl. Matky Terezy. Ako to prežívajú samotné sestry, ktorých celý svet pozná podľa ich charakteristického sárí? Generálna predstavená Kongregácie Misionárok lásky sestra Prema v rozhovore pre Vatikánsky rozhlas priblížila postoj, s akým sa sestry pripravujú na slávnosť, ktorej bude 4. septembra vo Vatikáne predsedať pápež František. Blížiaca sa kanonizácia zakladateľky je pre rehoľu veľkou poctou. Je to však zároveň príležitosť skúmať, či sestry i dnes vo svojom živote nasledujú to isté povolanie, ktoré zachytila Matka Tereza. Generálna predstavená sestra Prema, ktorá pochádza z Nemecka, o kanonizácii hovorí takto:

„Dáva nám príležitosť pozrieť sa bližšie na jej život a jej dielo... a pozrieť sa na to, ako naše vlastné životy nasledujú to isté povolanie, ktoré dostala Matka. Takže je to naozaj moment spytovania si svedomia, aby sme videli, ako hlboko a ako dôsledne žijeme povolanie, ktoré sme dostali ako Misionárky lásky, osobitne našu jednotu v modlitbe s Bohom a našu jednotu s Ježišom v tých najchudobnejších z chudobných.“

Matka Tereza bola v roku 1979 ocenená Nobelovou cenu mieru. Podľa slov súčasnej generálnej predstavenej Misionárok lásky, práve hodnota dôvery, odpustenia a zmierenia je jej dôležitým odkazom pre dnešný svet:

„Je to veľmi potrebné pre svet, medzi národmi, v rodinách a komunitách. Pokoj je túžbou každého ľudského srdca, ale ten je výsledkom odpustenia a úsilia o pochopenia druhej osoby, skôr než snahou byť pochopeným a mať vždy pravdu.“

Sestra Prema sa osobne poznala s blahoslavenou zakladateľkou kongregácie od roku 1980 a mala možnosť pravidelne ju vídať najmä v ich generálnom dome v Ríme:

„Žili sme s Matkou a považovali sme za samozrejmé, že je k dispozícii a že je voči nám vždy pozorná. Mali sme radosť z jej prítomnosti a chceli sme sa od nej dozvedieť, ako žije svoj deň a ako pristupuje k práci, ktorú robí. Ale celkom do hĺbky som nevedela, ako bola zjednotená s Ježišom a ako hlboko žila evanjelium, Ježišovo posolstvo. Ale vidím, že skutky milosrdenstva sa stali akoby druhou prirodzenosťou Matky. Nuž, to bola Matka, a my sme to brali so samozrejmosťou.“

Súčasná generálna predstavená vníma ako svoju veľkú zodpovednosť nasledovať charizmu zakladateľky Misionárok lásky. Na otázku, vďaka čomu sa Matka Tereza stala „ikonou“ pre mnohých neveriacich či príslušníkov iných náboženstiev, sestra Prema odpovedá:

„Bola to láska, s ktorou sa Matka stretávala s každou osobou. Nepozerala na národnosť alebo vierovyznanie alebo rasu či farbu pleti. Videla dušu stvorenú Bohom na jeho obraz a podobu, stvorenú pre to, aby milovala a bola milovaná. Preto svoju pozornosť a svoju lásku dávala slobodne a priamo každej  jednotlivej osobe, obzvlášť trpiacim. Stalo sa to, ako som už povedala, priam druhou prirodzenosťou Matky: byť pozornou, vnímavou, citlivou k tomu, čo ľudia prežívajú, ale zvlášť voči ľudskému utrpeniu. V Indii Matku milovali ľudia zo všetkých vierovyznaní a zo všetkých kást, lebo zakúsili, že ona k nim patrí a oni patria k nej. Príslušnosť k Božej rodine, k Matkinej rodine, je veľmi silná v srdciach ľudí, osobitne v Indii.“

Sestra Prema odpovedala aj na otázku, či je dnešná Cirkev takou, po akej blahoslavená Matka Tereza túžila:

„Matka nikdy netrávila čas tým, že by vznášala požiadavky na Cirkev, akou by mala byť alebo nemala byť. Matka hovorila, že Cirkev, to si ty a ja. Ak chceš, aby bola Cirkev svätá, je to moja a tvoja povinnosť byť svätými. Matka netrávila čas analyzovaním a žiadaním druhých, ale prevzala vlastnú zodpovednosť za to, aby bola svätá a naozaj vážne patrila jedine Ježišovi, a tak aj žila.“

Len nedávno svetom otriasla tragická udalosť, keď v marci prišli o život štyri spolusestry pri teroristickom útoku na misiu v jemenskom Adene. Ako sa s tým vyrovnáva rehoľa?

„Ak sa pozrieme čisto očami sveta na smrť našich štyroch sestier, je to ,plytvanie‘ mladými životmi. Ak sa pozrieme očami viery, je to veľké privilégium dať svoj život za tých, ktorým slúžime. Prenasledovanie bolo súčasťou kresťanstva od samotného začiatku a prenasledovanie je nevyhnutné na to, aby naše povolanie mohlo vydať to najlepšie. Naše sestry ochotne a vedome zostali slúžiť chorým v Adene v Jemene. A bola to veľká bolesť a zároveň veľká česť vedieť, že dosiahli cieľ povolania, ktorým je zjednotenie s Bohom a milovať tak, ako miloval Ježiš. A odpustiť tým, ktorí nevedia čo robia.“

Generálna predstavená rehole Misionárok lásky reagovala aj na otázku, či sestry neplánujú zanechať svoju prítomnosť v niektorých krajinách s prítomnosťou vojny a terorizmu, zvlášť v prostredí islamu:

„Sme v krajinách, kde je islamské náboženstvo väčšinovým, aby sme prinášali prítomnosť Ježiša vo svätostánkoch našich kaplniek a cez sviatosti, ktoré cez kňazov, ktorí nás sprevádzajú, robia Ježiša prítomným. A sprítomňujeme Ježiša cez diela milosrdenstva pre najchudobnejších z chudobných, ktorí sú iného náboženstva. Láske a milosrdenstvu vždy rozumejú i tí, čo majú odlišné náboženské chápanie. Potrebujeme tam byť, byť tým svetlom vo tme. Ak sa spýtam sestier: ,Chcete ísť do miest, kde ste viac v bezpečí?‘, sestry si volia zostať na miestach, kde slúžia, a osobitne tam, kde boli poslané. Nepomýšľame na to, že by sme dovolili strachu a kalkulácii udusiť lásku a odhodlanie k misii a k láske voči  najchudobnejším z chudobných, kdekoľvek sa nachádzame.“

Sestra Prema varuje pred tým, aby sa z blahoslavenej Matky Terezy robila iba populárna „ikona“ či „svätý obrázok“ na uctievanie. Pre veriacich má podľa jej slov predstavovať „skôr vzor hodný nasledovania“, pozvanie k napodobňovaniu. Matka Tereza nie je „svätý obrázok“ a robiť z nej niečo také by bolo „nespravodlivé voči nám samým“,  upozorňuje generálna predstavená a vysvetľuje:

„Vidím to špeciálne v Matkinom dome v Kalkate, kde jej hrobku navštevujú tisíce a tisíce pútnikov, chudobných ľudí prichádzajúcich s prosbami, a Matka im načúva. A oni odchádzajú s pokojom v srdci, s dôverou a nádejou, že ich životy sa zlepšia. Matka nie je ,svätým obrázkom‘, je nažive a veľmi činná, všade. Kongregácia a svet potrebujú jej vzor, jej učenie a príhovor“.

Sestra Prema sa zmieňuje aj o jasnosti a jednoduchosti, s akou Matka Tereza hovorila o dôležitých hodnotách. Hoci dokázala hovoriť na jednej úrovni aj s politickými lídrami a vysokými osobnosťami, nevyhľadávala tieto príležitosti:

„Naša Matka nechodila von, aby kázala alebo poúčala ľudí, čo majú robiť. A keď hovorila, hovorila s jasnosťou srdca o hodnotách, ktoré sú principiálne: hodnota života, hodnota duchovného života, modlitby, hodnota rodiny; to, ako treba podporovať vzťahy prijatím utrpenia a vzájomným odpustením; hodnota rehoľného života a pokračovania v Ježišovom živote. Ona poukázala na hodnotu najchudobnejších z chudobných, ktorí sú ľudsky veľkými a učia nás mnohým veciam tým, ako berú svoj život a prijímajú to, čoho sa im dostalo. Naša Matka nepoúčala, ale nezdráhala sa povedať to, čo musela povedať na obranu dôstojnosti ľudí“.

Misionárky láska stále majú nové povolania po celom svete. Ako vysvetľuje sestra Prema, dnes ich nie je toľko, ako to bolo v čase krátko po smrti zakladateľky, ale povolania tu stále sú:

„Mnohých priťahuje radikálnosť povolania a spôsob, akým zdieľame chudobu s tými, ktorým slúžime, v našom štýle života, a tiež priama služba, ktorú v danej chvíli preukazujeme trpiacemu človeku, ktorý je pred nami, ktorou pomáhame v ich aktuálnych potrebách. Prostredníctvom tejto služby sa usídľuje veľká nádej v srdciach ľudí, ktorí prijímajú pomoc, ale aj v mnohých dobrovoľníkoch, ktorí prichádzajú, aby sa podieľali na diele, ktoré konáme. Často od nich počujem: ,Musel som prísť do Kalkaty, aby som ju zmenil, no po istom čase som zistil, že Kalkata mení mňa‘. A to je veľký dar, ktorý nám dávajú chudobní, a tiež skúsenosť, ktorá mení náš život: čiže kontakt s chudobnými a so životom modlitby sestier. Sme teda vďačné za povolania a som si istá, že vďaka Matkinej modlitbe k nám prídu ďalšie povolania.“ -bp, jb-

Pondelňajšie vysielanie vo zvukovej podobe: