Vatikán 10. septembra – Otroctvo, do ktorého človek upadá paradoxne v mene ilúzie slobody, sa bolestne týka našich dní. Či sú to drogy alebo iná spútanosť, ide o biedu, ktorá volá po vykúpení. Človek nutne potrebuje vykúpenie, ktoré Ježiš uskutočnil svojím krížom. Boh vykupiteľ je vždy nablízku so svojím milosrdenstvom a ponúka nám záchranu. To je odkaz dnešného stretnutia Svätého Otca Františka s veriacimi pri generálnej audiencii na Vatikánskom námestí. Konala sa mimoriadne v sobotu z dôvodu rozšíreného pápežovho programu v rámci Jubilejného roka.

Pápež dnes pozdravil českých pútnikov, ktorí pod vedením svojich biskupov vrátane kardinála Vlka prišli na celonárodnú púť v rámci Svätého roka milosrdenstva. Spolu s udelením požehnania im pápež František poďakoval za dar v podobe sochy sv. Anežky Českej. Umelecké dielo z bieleho kameňa bolo počas audiencie umiestnené v blízkosti pódia.

Svätý Otec sa prihovoril aj veľkej skupine rumunských veriacich sprevádzaných biskupmi, ktorí prišli na jubilejnú púť historicky po prvý krát v zastúpení všetkých diecéz a eparchií. Medzi pútnikmi zo Slovenska dnes boli aj farníci z Hornej Stredy sprevádzaní kňazmi.

V závere audiencie pápež František pozdravil účastníkov Jubilea univerzít a výskumných centier z celého sveta, ktorí sa v týchto dňoch v Ríme spoločne zamýšľajú nad rozmerom milosrdenstva v univerzitnom vzdelávaní a výskume.

Dnešnú katechézu Svätého Otca uviedlo biblické čítanie z Prvého listu apoštola Petra: «Veď viete, že zo svojho márneho spôsobu života, zdedeného po otcoch, boli ste vykúpení nie porušiteľným striebrom alebo zlatom, ale drahou krvou Krista, bezúhonného a nepoškvrneného Baránka. On bol vopred vyhliadnutý, ešte pred stvorením sveta, zjavil sa však až v posledných časoch kvôli vám, čo skrze neho veríte v Boha, ktorý ho vzkriesil z mŕtvych a dal mu slávu, aby sa vaša viera a nádej upínali na Boha.» (1 Pt 1,18-21)

Katechéza pápeža Františka: Milosrdenstvo a vykúpenie

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Úryvok, ktorý sme si vypočuli nám hovorí o milosrdenstve Boha, ktoré sa uskutočňuje vo vykúpení, teda v spáse, ktorá nám bola darovaná skrze krv jeho Syna Ježiša (porov. 1 Pt 1,18-21). Slovo „vykúpenie“ sa málo používa, no jednako je zásadne dôležité, lebo označuje to najradikálnejšie oslobodenie, aké mohol Boh uskutočniť pre nás, pre celé ľudstvo a pre celé stvorenstvo. Zdá sa, že človek dneška sa už nerád zamýšľa nad tým, že bol oslobodený a spasený Božím zásahom; dnešný človek si robí ilúzie o vlastnej slobode ako o sile, vďaka ktorej sa dá všetko získať. A aj sa tým vystatuje. Avšak v skutočnosti to tak nie je. Koľké ilúzie sa predávajú pod zámienkou slobody a koľko nových druhov otroctva sa v dnešných dňoch vytvára v mene falošnej slobody! Toľké množstvo otrokov... – „Robím si to, čo ja sám chcem; vezmem si drogu, lebo sa mi to páči, som slobodný, a urobím aj iné.“ – Sú to otroci! Stávajú sa otrokmi v mene slobody. Všetci sme videli ľudí tohto druhu, ktorí nakoniec končia na zemi. Potrebujeme, aby nás Boh oslobodil od každej formy ľahostajnosti, egoizmu a pocitu sebestačnosti.

Slová apoštola Petra veľmi dobre vyjadrujú zmysel nového stavu života, ku ktorému sme povolaní. Stávajúc sa jedným z nás, Pán Ježiš nielenže na seba prijíma náš ľudský stav, ale nás pozdvihuje k možnosti byť Božími deťmi. Svojou smrťou a zmŕtvychvstaním Ježiš Kristus, Baránok bez poškvrny, zvíťazil nad smrťou a hriechom, aby nás oslobodil od ich nadvlády. On je Baránkom, ktorý bol za nás obetovaný, aby sme mohli prijať nový život spočívajúci v odpustení, láske a radosti. Všetko to, čo prijal na seba, bolo aj vykúpené, oslobodené a spasené. Iste, je pravda, že život nás stavia pred skúšku a niekedy pre to trpíme. Každopádne, v týchto chvíľach sme pozvaní zamerať svoj pohľad na ukrižovaného Ježiša, ktorý trpí za nás a spolu s nami, ako istý dôkaz toho, že Boh nás neopúšťa. Nikdy však nezabudnime, že v súženiach a prenasledovaní, ako aj v každodenných bolestiach nás vždy oslobodzuje milosrdná ruka Boha, ktorý nás pozdvihuje k sebe a vedie nás k novému životu.

Láska Boha je bezhraničná: môžeme objaviť vždy nové znaky ukazujúce jeho pozornosť voči nám a predovšetkým jeho vôľu zachytiť nás a predchádzať. Celý náš život, aj keď poznačený krehkosťou hriechu, sa deje pred pohľadom Boha, ktorý nás miluje. Koľké stránky Svätého písma nám hovoria o Božej prítomnosti, blízkosti a jemnocite voči každému človeku, osobitne voči maličkým, chudobným a sužovaným! Boh má veľkú citlivosť, veľkú lásku voči maličkým, voči najslabším, voči vyradeným zo spoločnosti. Čím viac sme v núdzi, tým viac sa jeho pohľad na nás napĺňa milosrdenstvom. Zakúša k nám dojímavý súcit, lebo pozná naše slabosti. Pozná naše hriechy a odpúšťa nám. Vždy nám odpúšťa! Je taký dobrotivý. Taký dobrý je náš Otec.

Preto, drahí bratia a sestry, otvorme sa mu, prijmime jeho milosť! Lebo, ako hovorí žalm, «u Pána je milosrdenstvo a hojné vykúpenie» (Ž 130,7). [Pápež na záver pozval prítomných a trikrát spolu s nimi zopakoval tieto slová žalmu.]  

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -zk, jb-

Vatikán 10. septembra – Šestnásťročný Giuseppe sediaci na vozíčku dnes prijal sviatosť birmovania od Svätého Otca Františka. Chlapec ťažko chorý na rakovinu pochádza zo Sicílie a na pápeža sa pred časom obrátil listom. Sviatosť kresťanskej dospelosti mu Svätý Otec vyslúžil pod priečelím Vatikánskej baziliky ešte pred dnešnou mimoriadnou generálnou audienciou v rámci Jubilejného roka milosrdenstva. Giuseppe Chiolo prišiel do Ríma z nemocnice vo Florencii v sprievode rodičov a sestry, ako aj nemocničného kaplána a dobrovoľníkov, ktorí sa postarali o jeho prevoz. -jb-   

Kazachstan 10. septembra – Prefekt Kongregácie pre kauzy svätých kardinál Angelo Amato bude v nedeľu 11. septembra v Karagande predsedať beatifikačnej slávnosti v katedrále Panny Márie Fatimskej, Matky všetkých národov. Novým blahoslaveným sa stane rímskokatolícky diecézny kňaz Vladislav Bukovinský (1904-1974), apoštol Kazachstanu.

Vladislav Bukovinský (Władysław Bukowiński) sa narodil v roku 1904 vo vtedajšom východnom Poľsku, ktoré dnes patrí Ukrajine. Na krakovskej Jagelovskej univerzite vyštudoval v rokoch 1921-1931 právo a teológiu. Nezabudnuteľnou lekciou v živote mu však bola vážna choroba, ktorá ho naučila trpezlivosti a priblížila ho viac k Bohu. Po kňazskej vysviacke v roku 1931 a neskôr v čase Druhej svetovej vojny zasvätil svoju pastoračnú službu práve chorým a núdznym, prezradil pre Vatikánsky rozhlas prefekt Kongregácie pre kauzy svätých kardinál Angelo Amato:

„Bol obvinený, uväznený a viackrát poslaný na nútené práce, kde strávil viac než trinásť rokov v pracovných táboroch. Počas náboženského prenasledovania, ktoré prinieslo fyzické i morálne utrpenie, don Bukovinský nachádza svoj bezpečný prístav vo viere v Boha a v jeho prozreteľnosť. Jeho viera bola skutočne hlboká, pevná a neochvejná, ako tá Abrahámova“.

V 1940 bol Vladislav Bukovinský zajatý nemeckými vojskami. Po opustení väzenia v roku 1941 aktívne pomáhal ľuďom na úteku a väzňom. V rokoch 1945 – 1954 už prechádzal sovietskymi väznicami: postupne v Kyjeve, Bakale, Čeľjabinsku, Dzezkazgane. Navštevoval chorých vo väzenskej nemocnici, posilňoval väzňov vo viere a nádeji, vysluhoval sviatosti.

V 1954 bol zaslaný do Karagandy s povinnosťou pracovať ako strážca, zatiaľ čo on tajne evanjelizoval. Podnikol misijné výpravy do Tadžikistanu, Almaty, Semipalatinska, Aktiubinska. V roku 1958 ho znovu uväznili na tri roky a poslali do lágrov. Trikrát väznený strávil vo väzbe 13 rokov, 5 mesiacov a 10 dní.

Väzenský tábor sa pre otca Bukovinského stal školou, kde sa učil Božej láske a zmiereniu s blížnym, lebo aj v tej najponižujúcejšej skúsenosti pre človeka, nikdy nezabúdal na svoje kňazské poslanie. Skoro ráno, zatiaľ čo ostatní spali, slúžieval svätú omšu na lavici, na ktorej spával. Po desiatich hodinách namáhavých prác navštevoval chorých a udeľoval sviatosti. Okrem toho organizoval duchovné cvičenia. A samozrejme sa veľa modlil, najmä k Panne Márii. Vždy pri sebe nosil malú sošku spolu s ružencom, ktorý tvorili chlebové guľky spojené povrazom. Kríž vytvoril zo železného drôtu. Často spieval hymny, i keď boli zakázané.

Po odpykaní trestu sa mohol vrátiť do Poľska, ale rozhodol sa zostať a pokračoval v Karagande v pastoračnej práci: slúžil omše v domoch, katechizoval, udeľoval sviatosti. Ďalej už kardinál Amato:

„Odmietol, lebo chcel zostať v Kazachstane, aby pomáhal a povzbudzoval verných na mieste. Uprostred pokoreného a utláčaného národa bol mužom nádeje. Bol presvedčený o znovuzrodení východných cirkví a predovšetkým o návrate Krista do Ruska“.

Vladislav Bukovinský zomrel v Karagande 3. decembra 1974. Slúžil až do konca. Zachovala sa spomienka, ktorá hovorí, že raz, keď slúžil omšu, prišli mužovia z milície a prikázali mu skončiť. Po ich odchode veriacim povedal: „Kto chce odísť, nech ide, ja omšu odslúžim“. Nikdy vtedy neodišiel. Podľa slov kardinála Amata, otec Vladislav Bukovinský predstavuje nasledovaniahodný príklad aj pre dnešného človeka:

„Moja radosť spočíva v radosti druhých, povedal raz. Don Bukovinský nám zanechal posolstvo radosti, bratstva a nádeje. Jednoducho, svätci vždy pozývajú k veselosti a k dôvere v Božiu prozreteľnosť. Ako hovorieval sv. Pavol: kto nás odlúči od lásky Kristovej?“

Poľský týždenník Niedziela v súvislosti s blahorečením píše o Vladislavovi Bukovinskom ako o „pastierovi prenasledovaných“. Prináša odpoveď postulátora v kauze beatifikácie na otázku, aký prínos v období súčasných problémov sveta má blahorečenie Vladislava Bukovinského. Postulátor o. Jan Nowak odpovedá:

,,Ak sa dnes pozrieme na svet, vidíme, že ho opantal strach z terorizmu a násilia. Kňaz Vladislav Bukovinský násilie nikdy nepoužíval. V ,,Spomienkach z Kazachstanu“ uviedol: «Nikdy som sa nenechal otráviť nenávisťou». Týmto spôsobom ukazuje, že jediným liekom na strach je milosť odpustenia. To je konkrétny dar, ktorý prináša beatifikácia Vladislava Bukovinského. Cirkev ňou odkazuje tým, ktorí veria, že dosiahnuť víťazstvo je možné cez odpustenie.

Kňaz Bukovinský aj v lágroch a medzi vyhnancami naliehal, že treba odpustiť, nenosiť hnev v sebe, pretože nás to paralyzuje, ničí. Postava tohto kňaza mala vplyv na život iných ľudí vo väzeniach, zvlášť lágroch. Vďaka nemu mnoho ľudí zažilo Božie odpustenie, ktoré následne ovplyvnilo ich existenciu. Dôsledkom jeho evanjelizácie odpustenia bolo, že čoraz viac bolo takých, ktorí vyhrávali nad násilím a nenávisťou.“ -ej, mp, jb-

Svätá zem/Taliansko 10. septembra – V Bergame dnes prijal biskupskú vysviacku františkánsky páter Pierbattista Pizzaballa, ktorý donedávna pôsobil ako kustód Svätej zeme. Svätý Otec František ho 24. júna 2016 vymenoval za apoštolského administrátora Jeruzalemského latinského patriarchátu s hodnosťou arcibiskupa.

51-ročný arcibiskup Pizzaballa pochádza zo severotalianskej provincie Bergamo. Za biskupské heslo si zvolil slová z Druhého listu sv. Pavla Korinťanom „Stačí ti moja milosť“ (2 Kor 12,9).

Svätiteľmi v bergamskej katedrále boli prefekt Kongregácie pre východné cirkvi kardinál Leonardo Sandri, emeritný jeruzalemský patriarcha Fouad Twal a bergamský biskup Francesco Boschi. -jb-

Vatikán/Taliansko 10. septembra – Cenu Roberta Bressona si z Filmového festivalu v Benátkach tento rok odniesol ruský režisér Andrej Končalovskij. Pri včerajšom ceremoniáli mu ju odovzdal prefekt vatikánskeho Sekretariátu pre komunikáciu Mons. Dario Edoardo Viganò.

79-ročný Andrej Sergejevič Michalkov-Končalovskij pochádza z rodiny známych ruských filmových tvorcov a v začiatkoch spolupracoval aj s Andrejom Tarkovským. Na Filmovom festivale v Benátkach prezentoval svoj film Raj (Paradise). V čiernobielom umeleckom spracovaní rozpráva príbeh odohrávajúci sa vo Francúzsku v období nacistickej okupácie.

Cenu Roberta Bressona určenú pre režisérov udeľuje od roku 2000 v súčinnosti s Pápežskou radou pre kultúru a vatikánskym dikastériom pre spoločenskú komunikáciu Nadácia Ente dello Spettacolo spolu s časopisom Rivista del Cinematografo. Vyjadruje sa ňou uznanie významného „úprimného a intenzívneho svedectva o náročnej ceste hľadania duchovného zmyslu nášho života“. V histórii laureátov figuruje v roku 2007 ďalší ruský režisér Alexander Sokurov. -jb-

Zamyslenie pátra Milana Bubáka SVD na 24. nedeľu cez rok, cyklus C (Lk 15, 1-32): Stratená ľudskosť 

Jestvuje veľa spôsobov, milí priatelia, ako vykladať Písmo. Jedným z najobľúbenejších bol zvlášť v prvých storočiach kresťanstva tzv. alegorický výklad, ktorého autorom bol ranokresťanský mysliteľ Origenes (185-255). Tento výklad umožňoval čitateľovi Písma ísť ďaleko poza zrejmý a na prvý pohľad viditeľný zmysel biblického textu. Na rozdiel od iných výkladov si všímal hlavne symboly. Nakoľko alegorický výklad Písma praktizovali po Origenovi aj iní ranokresťanskí autori, zachovalo sa nám veľa cenných textov, ktoré zaujímavým spôsobom vykladajú niektoré úryvky Písma.

Napríklad u sv. Gregora Nyssenského v jeho monumentálnom diele Adversus Eunomium nájdeme aj výklad podobenstva dnešnej nedele o stratenej drachme. Podľa neho peniaz, ktorý žena stratila predstavuje jednu časť nej samej, ktorú v procese získavania peňazí, tzn. vo svojej snahe zbohatnúť, stratila. Sv. Gregor je presvedčený, že to o čo išlo, a čo teda stratila, bola jej ľudskosť. Gregor myslí, že stratený peniaz prestavuje jej srdce a dušu, ktoré sú dominantnými časťami ľudskej stránky bytia človeka. Žena stratila srdce a dušu a bez nich, hoci veľa jej ešte ostalo, nemohla fungovať. A to bol dôvod, prečo sa tak urputne dala do ich hľadania.

Pri hľadaní zapálila lampu a začala prehrabávať veci a zametať špinu. A za pomoci týchto dvoch predmetov – lampy a metly – stratený peniaz našla. Lampa podľa Gregora Nyssenského „bez pochyby predstavuje naše vedomie, ktoré vrhá svetlo na najhlbšie zákutia nášho bytia (Adversus Eunomium, kniha XII.). Dôležitým faktom tiež je, že žena si lampou svieti a smeti prehrabuje vo vlastnom dome. Stratený peniaz hľadá vo svojom dome, nie mimo neho, alebo v dome niekoho iného. To znamená že naše stratené srdce a duša môžu byť nájdené len v našom vlastnom dome, t.j. v našom najhlbšom vnútri; nikdy nie mimo neho.

Čo tieto dve hodnoty – srdce a duša – reprezentujúce našu ľudskosť predstavujú? Odpoveďou sú prvé tri vety zo začiatku dnešného evanjelia: „K Ježišovi prichádzali mýtnici a hriešnici a počúvali ho. Farizeji a zákonníci šomrali ´Prijíma hriešnikov a jedáva s nimi.´ Preto im povedal toto podobenstvo.“ Toto podobenstvo – a ďalšie dve po ňom, o stratenej ovci a o stratenom synovi – bolo adresované zákonníkom a farizejom a nie hriešnikom. Farizeji mali možno na sebe menej chýb, než hriešnici, ktorými pohŕdali, no nemali v sebe ľudskosť, lebo nechápali a ani nechceli chápať týchto úbohých, padlých a zblúdených ľudí svojej doby.

Pod srdcom a dušou teda sv. Gregor Nyssenský myslel na ľudskú stránku našich činov a nášho bytia: niektorí z nás totiž v procese získavania hodnôt – podobne ako zákonníci a farizeji – strácame svoju ľudskosť, stávame sa neľudskými, alebo ľuďmi bez srdca. Prestaneme mať na ľudí čas, prestaneme mať pre nich úsmev, venovať im pozornosť. Prestaneme ich chápať. Zatvoria sa nám uši, a zatvorí sa nám aj srdce. V našej snahe stať sa anjelmi sa môžeme stať neľudskými, ako dokonalí farizeji z dnešného evanjelia, ktorí Ježišovi vyčítali, že sa stretáva so spodinou spoločnosti a s hriešnikmi, a že im – dokonalým – nevenuje patričnú pozornosť. Dokonalí farizeji sa vo svojej snahe vlastniť drachmy dokonalosti stali neľudskými. Drachmu srdca a duše stratili. Možno získali množstvo iných vecí a hodnôt, no stratili tú hodnotu, ktorá ostatným hodnotám tú ich opravdivú hodnotu dáva.

Nestáva sa to často aj mnohým „dokonalým“ spomedzi nás? Nevidíme sa napríklad v staršom synovi z podobenstva o márnotratnom synovi? V reálnej praxi to môže vyzerať napríklad tak, že v istom momente som človekom dobrého a príjemného srdca, ktorého ľudia práve pre túto dobrotu jeho srdca vyhľadávajú. No aj napriek tomu nie som predsa len celkom spokojný so sebou samým – čo je samo o sebe veľmi prospešná nespokojnosť. No v snahe stať sa dokonalejším začnem praktizovať veci, ktoré ma na jednej strane síce naplnia pocitom spokojnosti a dobre vykonanej práce na sebe samom, no v konečnom dôsledku ma odcudzia aj iným, aj sebe, aj Bohu. Ľudia, ktorí ma kedysi zvykli vyhľadávať, budú nadomnou pokyvovať hlavou a hovoriť: „Ten človek sa ale zmenil. Stal sa z neho možno napohľad dokonalo vyzerajúci, no v skutočnosti neľudský človek. Aj jeho úsmev je taký umelohmotný: niet za ním ani kúska srdca.“ Toto bol prípad farizejov, preto im Ježiš porozprával tie dnešné tri podobenstvá.

Ak, milí priatelia, cítime, že sme stratili svoju ľudskosť v snahe o dokonalosť, treba postupovať ako žena z podobenstva: zapáliť lampu, zobrať metlu a vyzametať vo vlastnom dome. Nie mimo; doma, v sebe, vo svojom vnútri. Zažatá lampa, ktorá je podľa sv. Gregora naše rozsvietené vedomie, by nám mala pomôcť posvietiť si na chyby, ktoré sme vykonali v celom tom procese našej snahy o dokonalosť. Mala by nám pomôcť nájsť všetky tie chyby, ktorých sme sa dopustili, v snahe o to, aby sme sa stali lepšími. A všetky tieto chyby a krámy (ktoré môžu byť nesprávnymi praktikami nášho duchovného života, alebo chybnými presvedčeniami a názormi), potom bez milosrdenstva vymiesť z nášho vnútra von.

Gregor ide vo svojom výklade dokonca ešte ďalej, keď nám pripomína, že „podobenstvo o žene a stratenej drachme mieri na obraz Kráľa v našom vnútri, na Kráľa, ktorý ešte nie je celkom a úplne stratený. Je iba zahádzaný smeťami a haraburdím.“ Týmto kráľom je Ježiš, ktorý nás prišiel nájsť (teda vykúpiť). No on zároveň čaká, že aj my budeme hľadať jeho, a to v sebe samých, v našom vnútri. Ak ho v sebe nenájdeme, potom sa nikdy nestaneme tým, čím sme sa mali stať a čím máme byť. 

Preto, milí priatelia, privítajme a často vítajme Ježiša v našom vnútri, ktorý k nám prichádza, aby nás uchránil pred farizejskou mrzutosťou a neohybnosťou. Kiež sa stávame jeho nasledovníkmi, no kiež na ceste nasledovania jeho osoby zo seba nestratíme to, čo už dávno vlastníme: srdce a dušu. A kiež nezabúdame klásť kľúčový dôraz na radosť, na spev, hostinu, tanec a oslavu, ktoré doprevádzali nájdenie toho, čo sa bolo stratilo. Ak sa budeme schopní úprimne radovať, tešiť a zabávať spolu aj so svojím okolím, potom sa nemusíme báť o svoju ľudskosť. Radosť, ktorá sa prejavuje slávením – prežívaná v čistote srdca – je vlastnosť, ktorá sama o sebe stačí k tomu, aby sme si uchránili svoju ľudskosť.

Milí priatelia, želám vám požehnanú nedeľu. 

Sobotňajšie vysielanie vo zvukovej podobe: