Vatikán 20. september – Dnešný veľký deň v Assisi, tridsať rokov po prvom stretnutí za účasti Jána Pavla II., sa začal už v Kaplnke Domu sv. Marty. „Dnes sa, muži a ženy všetkých náboženstiev, vydáme do Assisi. Nie preto, aby sme robili divadlo: jednoducho preto, aby sme sa modlili, modlili za pokoj.“ Tak zneli prvé slová, ktoré pápež František adresoval veriacim vo svojej homílii.  

Ako ďalej pripomenul, všetkých biskupov na svete požiadal v liste, aby zorganizovali „modlitebné stretnutia“, na ktoré pozvú „katolíkov, kresťanov, veriacich a všetkých mužov a ženy dobrej vôle akéhokoľvek náboženstva, aby sa modlili za pokoj,“ lebo ako dodal: „Svet je vo vojne! Svet trpí!“ Túto vojnu však nespôsobuje Boh. Vychádzajúc z dnešného liturgického čítania z knihy Prísloví (Prís 21,1-6. 10-13), Svätý Otec jasne uviedol: „Neexistuje boh vojny“:

„Dnešné prvé čítanie sa končí takto: «Kto si zapcháva ucho pred krikom bedára, raz bude volať tiež, a vyslyšaný nebude». Ak si zapcháme ucho pred krikom týchto ľudí, ktorí trpia pod bombami, ktorí trpia vykorisťovaním obchodníkov so zbraňami, môže sa stať, že keď príde rad na nás, nebudeme vyslyšaní. Nemôžeme si zapchať ucho pred krikom bolesti týchto našich bratov a sestier, ktorí trpia kvôli vojne.“

My vojnu nevidíme, pokračoval pápež František. „Sme vystrašení... pre nejaký teroristický čin,“ ale „to nemá nič do činenia s tým ,čo sa deje v tých krajinách, na tých územiach, kde vo dne v noci opakovane padajú bomby“ a „zabíjajú deti, starých, mužov, ženy...“ Svätý Otec tiež položil prítomný veriacim nasledovnú otázku: „Je vojna ďaleko?... Nie! Je veľmi blízko“, odpovedal vzápätí. „Vojna sa dotýka všetkých... Vojna sa začína v srdci“:

„Nech nám Pán dá pokoj v srdci, odníme z nás každú chamtivú, nenásytnú túžbu i túžbu bojovať. Nie! Pokoj, pokoj! Nech je naše srdce srdcom muža či ženy pokoja. Aj napriek rozdielom medzi náboženstvami: nami všetkými, všetkými, všetkými! Lebo všetci sme Božími deťmi. A Boh je Bohom pokoja. Neexistuje boh vojny: ten, kto vojnu spôsobuje, je zlomyseľník, je diabol, ktorý chce všetkých zavraždiť.“

Ako ďalej povedal Svätý Otec, nestačí ďakovať Bohu za to, že vojna „sa nás nedotýka“. „Áno, ďakujme za to, ale myslíme aj na ostatných“, dodal a svoju rannú homíliu ukončil želaním:

 „Pomyslime dnes nielen na bomby, na mŕtvych, na zranených; ale aj na ľudí – deti a starých – ku ktorým nemôže doraziť humanitárna pomoc, aby sa nasýtili. Nemôžu doraziť lieky. Sú hladní, chorí! Pretože bomby tomu zabraňujú. A zatiaľ čo sa my dnes modlíme, bolo by správne, aby každý z nás pocítil hanbu. Hanbu za to: že ľudia, naši bratia, sú schopní robiť niečo také. Dnešok je dňom modlitby, pokánia, náreku za pokoj; dňom, v ktorom počuť nárek bedára. Nech nám tento nárek otvorí srdce pre milosrdenstvo, lásku a zachráni nás od egoizmu.“ -bp-

Assisi 20. septembra – Svätý Otec František dnes predpoludním pricestoval do rodiska sv. Františka, aby sa zúčastnil na záverečnej slávnosti medzináboženského stretnutia s názvom „Smäd po mieri“, ktoré v spolupráci s miestnou Cirkvou a bratmi františkánmi organizuje Komunita sv. Egídia.

Rímsky biskup ešte pred príchodom do Assisi, počas rannej omše v Kaplnke sv. Marty, upozornil na pravý dôvod stretnutia: „Každý muž a žena zastupujúci všetky náboženstvá budú v Assisi nie kvôli divadlu, ale jednoducho kvôli tomu, aby sa modlili za pokoj“ a dodal: „Dnes bude mať svet svoje centrum v Assisi pre deň modlitby, pokánia a náreku, lebo svet sa nachádza vo vojne... Boh otec všetkých, kresťanov i nekresťanov, chce pokoj. Neexistuje Boh vojny, ten, ktorý ju spôsobuje je diabol“.

Pápež sa po zvítaní s arcibiskupom Assisi Mons. Domenicom Sorrentinom a miestnymi autoritami odobral do centra mesta, kde ho vo františkánskom kláštore prijali zástupcovia rôznych svetových cirkví a náboženstiev. Boli medzi nimi ekumenický patriarcha Bartolomej I., canterburský arcibiskup Justin Welby, patriarcha Sýrskej pravoslávnej cirkvi Antiochie Efrem II., hlavný rímsky rabín Riccardo Di Segni a vicerektor káhirskej univerzity Al-Azhar Abbas Shuman. S niektorými z nich sa neskôr Svätý Otec stretol osobitne. 

Všetci sa spoločne odobrali do kláštorného dvoru, kde ich už očakávali zástupcovia svetových cirkví a biskupi Umbrie. Po priateľskom zvítaní Svätý Otec obedoval s dvanástimi vojnovými utečencami, ktorých príbehy si s veľkým záujmom vypočul. Ústredným bodom programu bola Modlitba za pokoj, ktorá sa konala na rôznych miestach zo začiatkom o 16.00 hod. Kresťania sa spoločne modlili v Bazilike sv. Františka. Súčasťou ekumenickej modlitby boli meditácie pápeža Františka, ekumenického patriarchu Bartolomeja I. a anglikánskeho prímasa Justina Welbyho.

Po hodinovej modlitbe sa všetci zišli pred bazilikou, kde ich zástupcovia predniesli príhovory. Medzi nimi boli izraelský rabín David Brodman či hlavný predstaviteľ budhistickej školy Tendai v Japonsku Koei Morikawa. So svojim svedectvom tiež vystúpila Tamar Mikalliová, ktorá pochádza z vojnou zmietanej Sýrie. Ako posledný sa prítomným prihovoril pápež František.

Po príhovore Svätého Otca nasledovala chvíľa ticha, ako spomienka na obete vojny a terorizmu. Na záver slávnosti zaznel text Mierovej výzvy, ktorú náboženskí lídri symbolicky odovzdali do rúk detí, aby ju zaniesli zástupcom národov. Po podpísaní dokumentu si udelili znak pokoja. Okolo siedmej hodiny Svätý Otec nastúpil do helikoptéry a vrátil sa späť do Vatikánu. -ej-

Text bol aktualizovaný

Assisi 20. Septembra – Hlavným bodom medzináboženského stretnutia v kolíske františkánskeho rádu bola Modlitba za pokoj, ktorá sa konala na rôznych miestach. Kresťania sa spoločne modlili v Bazilike sv. Františka. Súčasťou ekumenickej modlitby boli meditácie pápeža Františka, ekumenického patriarchu Bartolomeja I. a anglikánskeho prímasa Justina Welbyho.

Plné znenie meditácie pápeža Františka v Bazilike sv. Františka

„Pred ukrižovaným Ježišom aj nám zaznievajú jeho slová: «Žíznim» (Jn 19,28). Smäd, ešte viac ako hlad, je extrémnou potrebou ľudskej bytosti, ale zároveň predstavuje aj extrémnu biedu. Tak kontemplujeme tajomstvo Najvyššieho Boha, ktorý sa kvôli milosrdenstvu stal bedárom medzi ľuďmi.

Po čom žízni Pán? Určite po vode, ktorá je základným prvkom pre život. Ale predovšetkým má smäd po láske, ktorá je nemenej dôležitým prvkom pre život. Žízni, aby nám daroval živú vodu svojej lásky, ale aj aby prijal našu lásku. Prorok Jeremiáš takto vyjadril zaľúbenie Boha v našej láske: «Spomínam na milotu tvojej mladosti, na lásku tvojich zásnub» (Jer 2,2). Dal hlas aj božskému utrpeniu, keď nevďačný človek zanechal lásku a zdá sa, že aj dnes to hovorí Pán, «mňa opustili, prameň živých vôd, aby si vykopali popraskané cisterny, ktoré vodu udržať nemôžu» (jer 2,13). Je to dráma „vyschnutého srdca“, neopätovanej lásky, dráma, ktorá sa obnovuje v evanjeliu, keď na Ježišov smäd človek odpovedá octom, ktorý je skazeným vínom. Ako sa prorocky vyjadril aj žalmista: «Keď som bol smädný, napojili ma octom» (Ž 69,22).

„Láska nie je milovaná“, podľa niektorých textov, toto bola skutočnosť, ktorá znepokojovala sv. Františka z Assisi. On z lásky k trpiacemu Pánovi sa nehanbil plakať a sťažovať sa nahlas (por. Františkánske pramene, č. 1413). Túto skutočnosť musíme mať na srdci, kontemplujúc ukrižovaného Boha, smädného po láske. Matka Tereza z Kalkaty chcela, aby v kaplnke každej komunity, bol vedľa kríža nápis „Žíznim“. Uhasenie smädu Ježiša na kríži po láske prostredníctvom služby najchudobnejším z chudobných bolo jej odpoveďou. Pán si totiž uhasí smäd našou súcitnou láskou a poteší sa, keď v jeho mene, sa skloníme nad biedy druhých. Pri súde nazve „požehnanými“ všetkých tých, ktorí dali piť tomu, kto bol smädný, všetkých tých, ktorí ponúkli konkrétnu lásku tomu, kto bol v núdzi: «Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili» (Mt 25,40).

Ježišove slová sú pre nás otázkou, žiadajú prijatie v srdci a odpoveď životom. V jeho „Žíznim“ môžeme počuť hlas trpiacich, ukrytý výkrik nevinných maličkých, ktorým bolo zabránené uvidieť svetlo tohto sveta, úpenlivú prosbu chudobných a tých, ktorí potrebujú pokoj. Obete vojen, ktoré nakazia národy nenávisťou a zem zbraňami, vzývajú pokoj. Vzývajú pokoj naši bratia a sestry, ktorí žijú v ohrození bombardovania, alebo sú nútení opustiť domov a migrovať do neznáma, zbavení všetkého. Všetci títo sú bratmi a sestrami ukrižovaného, maličkí jeho kráľovstva, zranení a vyprahnutí členovia jeho tela. Majú smäd. Ale často je im podaný, tak ako Ježišovi, iba ocot odmietnutia. Kto im načúva? Kto sa stará o to, aby im odpovedal? Oni často narážajú iba na ohlušujúce ticho nezáujmu, egoizmu toho, kto cíti, že mu znepríjemňujú život, chlad toho, kto uháša ich prosby o pomoc s ľahkosťou, akou prepína televízne kanály.

Pred ukrižovaným Kristom «Božiu moc a Božiu múdrosť» (1 Kor 1,24) sme my kresťania povolaní kontemplovať tajomstvo nemilovanej Lásky a vylievať milosrdenstvo na svet. Na kríži, strome života, bolo zlo premenené na dobro. Aj my, učeníci Ukrižovaného, sme povolaní byť „stromami života“, ktoré absorbujú znečistenie ľahostajnosti a vracajú svetu kyslík lásky. Z Kristovho boku vyšla voda, symbol Ducha, ktorý dáva život (por. Jn 19,34); tak nech z nás jeho veriacich nech vychádza spoluúčasť so všetkým smädnými dnešnej doby.

Nech nám Pán, tak ako aj Márii pri kríži, daruje byť v jednote s Ním a byť nablízku tým, ktorí trpia. Keď sa pristavíme pri tých, ktorí sú dnes ukrižovaní a budeme čerpať silu milovať od Ukrižovaného a Vzkrieseného, bude medzi nami ešte viac rásť harmónia a spoločenstvo. «Veď on je náš pokoj!» (Ef 2,14); On, ktorý prišiel, aby ohlasoval pokoj blízkym i vzdialeným (por. Ef 2,17). Nech nás všetkých zachová v láske a zhromaždí v jednote, ku ktorej kráčame, aby sme sa stali tým, po čom On túži: «aby všetci boli jedno» (Jn 17,21).“

Preklad: Ľudovít Malík

Assisi 20. septembra – Pápež František sa zúčastnil na medzináboženskom stretnutí v rodisku sv. Františka, aby sa spoločne so predstaviteľmi rôznych svetových cirkví a náboženstiev modlil za pokoj.

Plné znenie príhovoru Svätého Otca Františka

„Svätosť, vážení predstavitelia Cirkví, kresťanských komunít a náboženstiev, drahí bratia a sestry!

Pozdravujem vás s veľkým rešpektom a láskou a ďakujem vám za vašu prítomnosť. Ďakujem Komunite sv. Egídia, assiskej diecéze a františkánskym rodinám, ktoré pripravili tento deň modlitby. Prišli sme do Assisi ako pútnici hľadajúci pokoj. Nesieme v nás a kladieme pred Boha očakávania a obavy mnohých národov a ľudí. Sme smädní po pokoji, túžime svedčiť o pokoji a predovšetkým sa potrebujeme modliť za pokoj, pretože pokoj je Božím darom a od nás sa očakáva, aby sme ho vzývali, prijímali ho a každý deň budovali s tvojou pomocou.

«Blahoslavení tí, čo šíria pokoj» (Mt 5,9). Mnohí z vás prešli dlhú cestu, pokiaľ prišli na toto požehnané miesto. Vyjsť, vydať sa na cestu, stretnúť sa spoločne, pracovať pre pokoj. Nie je to iba fyzický pohyb, ale predovšetkým pohyb ducha. Sú to konkrétne duchovné odpovede na prekonanie uzatvorenia otvorením sa Bohu a bratom. Žiada to od nás Boh a vyzýva nás, aby sme čelili veľkej chorobe našej doby: ľahostajnosti. Je to vírus, ktorý paralyzuje, robí nás nečinnými a necitlivými, je to choroba, ktorá sa dotýka centra samotnej religiozity a plodí nové veľmi smutné pohanstvo: pohanstvo ľahostajnosti.

Nemôžeme ostať ľahostajní. Dnešný svet je veľmi smädný po pokoji. V mnohých krajinách trpia kvôli vojnám, ktoré sú síce často zabudnuté, ale vždy spôsobujú utrpenie a chudobu. Na ostrove Lesbos, s drahým ekumenickým patriarchom Bartolomejom, sme videli v očiach utečencov bolesť vojny, obavy národov smädných po pokoji. Myslím na rodiny, ktorých život bol obrátený na ruby; na deti, ktoré v živote nepoznali nič iné, iba násilie; na starých, donútených opustiť vlastnú zem. Tí všetci majú veľký smäd po pokoji. Nechceme, aby tieto tragédie upadli do zabudnutia. My spoločne chceme dať hlas všetkým, ktorí trpia, tým, ktorí nemajú hlas a nikto ich nepočúva. Oni veľmi dobre vedia, často lepšie ako mocní, že vo vojne neexistuje žiadne zajtra a že sila zbraní ničí radosť života.

My nemáme zbrane. Veríme ale v poníženú a pokornú silu modlitby. V tento deň sa smäd po pokoji stal vzývaním Boha, aby prestali vojny, terorizmus a násilie. Pokoj, o ktorý prosíme v Assisi nie je jednoduchým protestom proti vojne a nie je ani „výsledkom rokovaní, politických kompromisov, alebo ekonomických záujmov. Ale je výsledkom modlitby“ (Ján Pavol II., Príhovor, Bazilika Anjelskej Panny Márie, 27. októbra 1986: Učenie IX.,2 1986, 1252). V Bohu, ktorý je prameňom spoločenstva, hľadáme čistú vodu pokoja, po ktorej túži ľudstvo. Ona nemôže vyvierať v púšti pýchy a osobných záujmov, na vyprahnutej zemi zisku za každú cenu a z obchodu so zbraňami.

Naše náboženské tradície sú rozdielne. Rozdielnosť však pre nás nie je dôvodom pre konflikt, polemiku, alebo studený odstup. Dnes sme sa nemodlili jedni proti druhým, ako sa to bohužiaľ stalo niekedy v histórii. Bez synkretizmu a bez relativizmu sme sa modlili jedny vedľa druhých, jedny za druhých. Svätý Ján Pavol II. na tomto mieste povedal: „Možno nikdy v histórii ľudstva nebolo všetkým tak viditeľné vnútorné puto medzi autenticky náboženským postojom a veľkým dobrom pokoja“ (ID., Príhovor, Piazza inferiore Baziliky sv. Františka, 27. októbra 1986: I.c., 1268). Pokračujúc po ceste, ktorá začala pred tridsiatimi rokmmi v Assisi, kde je živá pamiatka na Božieho muža a muža pokoja, ktorým bol sv. František, „opätovne my tu zhromaždení potvrdzujeme, že ten, kto používa náboženstvo na podnecovanie násilia, stavia sa proti jeho skutočnej a hlbokej inšpirácii“ (ID., Príhovor zástupcom náboženstiev, Assisi, 24. januára 2002: Učenie XXV., 1 2002, 104), a akákoľvek forma násilia nepredstavuje „pravú povahu náboženstva. Je to naopak jeho prekrútenie a prispieva to k jeho zničeniu“ (Benedikt XVI., príhovor na dni reflexie, dialógu a modlitby za pokoj a spravodlivosť vo svete, Assisi, 27. októbra 2011: Učenie VII,2 2011, 512). Neunavíme sa opakovať, že Božie meno nemôže nikdy ospravedlniť násilie. Iba pokoj je svätý. Iba pokoj je svätý, nie vojna!

Dnes sme prosili o svätý dar pokoja. Modlili sme sa, aby sa svedomia zmobilizovali pri obrane posvätnosti ľudského života, aby podporovali pokoj medzi národmi a ochranu stvorenstva, nášho spoločného domu. Modlitba a konkrétna spolupráca pomáhajú nezostať uväznení v logike konfliktov a odmietnuť prístup rebelov, ktorí vedia iba zúriť a protestovať. Modlitba a vôľa k spolupráci vedú k pravému nie iluzórnemu pokoju. Nie pokoju toho, kto sa vyhýba ťažkostiam a obracia sa na druhú stranu, ak sa to netýka jeho záujmov; nie cinizmu toho, kto si umýva ruky pred problémami druhých; nie virtuálnemu prístupu toho, kto súdi všetko a všetkých pri klávesnici počítača, bez otvorenia očí pre potreby bratov a zašpinenia si rúk pre toho, kto to potrebuje. Naša cesta spočíva v ponorení sa do situácií a postavení na prvé miesto toho, kto trpí; pomenovania konfliktov a ich uzdravenia z vnútra; kráčania po cestách dobra, odmietajúc skratky zla; trpezlivo podporovať, s Božou pomocou a dobro vôľou, procesy pokoja.       

Pokoj, niť nádeje, ktorá spája zem s nebom, tak jednoduché slovo a zároveň ťažké. Pokoj znamená odpustenie, ovocie obrátenia a modlitby, ktoré prichádza z vnútra, a v Božom mene umožňuje uzdravenie rán minulosti. Pokoj znamená prijatie, pripravenosť viesť dialóg, prekonanie uzavretostí, ktoré nie sú stratégiami bezpečnosti, ale mostmi postavenými na prázdnote. Pokoj znamená spolupráca, živá a konkrétna výmena s druhým, ktorý predstavuje dar a nie problém, brat, s ktorým sa dá vybudovať lepší svet. Pokoj znamená výchova: pozvanie naučiť sa každý deň náročné umenie spoločného života, osvojiť si kultúru stretnutia, očisťujúc svedomie od každého pokušenia násilia a neústupčivosti, ktoré sú v rozpore s Božím menom a s dôstojnosťou človeka.

My tu, spoločne a v mieri, veríme a dúfame v bratský svet. Prajeme si, aby sa muži a ženy rôznych náboženstiev zišli a vytvorili svornosť, najmä tam, kde dochádza ku konfliktom. Naša budúcnosť znamená žiť spoločne. Z toho dôvodu sme povolaní, aby sme sa oslobodili od ťažkých bremien nedôverčivosti, od fundamentalizmov a od nenávisti. Veriaci sú umeleckými remeselníkmi mieru vo vzývaní Boha a v konaní pre človeka! A my, ako náboženskí lídri, sme povinní byť pevnými mostmi dialógu, kreatívnymi sprostredkovateľmi pokoja.

Obraciame sa tiež na tých, ktorí majú najvyššiu zodpovednosť v službe národom, na lídrov národov, aby sa neunavili v hľadaní a šírení života mieru, hľadiac ponad stranícke a momentálne záujmy: bez povšimnutia neostanú Boží apel na svedomia, výkrik mieru chudobných a správne očakávania mladých generácií. Pred tridsiatimi rokmi Ján Pavol II. na tomto mieste povedal: „Pokoj je stavenisko otvorené pre všetkých, nie len pre odborníkov, vzdelaných a stratégov. Pokoj je univerzálnou zodpovednosťou“ (Príhovor, Piazza inferiore Baziliky sv. Františka, 27. október 1986: I.c., 1269). Bratia a sestry, prijmime túto zodpovednosť, znovu potvrďme naše áno byť spoločne budovateľmi pokoja, ktorý chce Boh a po ktorom prahne ľudstvo.“

Preklad: Ľudovít Malík a Eva Jánošíková

Assisi 20. septembra – Na záver medzináboženského stretnutia za pokoj v Assisi podpísal pápež František spolu s ďalšími zástupcami rôznych svetových cirkví a náboženstiev Mierovú výzvu.

Plný text Mierovej výzvy podpísanej na medzináboženskom stretnutí v Assisi

„Muži a ženy z rôznych náboženstiev, zišli sme sa ako pútnici v meste sv. Františka. Na tomto mieste sa, na pozvanie pápeža Jána Pavla II. pred 30 rokmi v roku 1986, zišli náboženskí predstavitelia z celého sveta po prvý raz v tak početnej a slávnostnej forme, aby potvrdili nerozlučné puto medzi veľkým dobrom pokoja a autentickým náboženským postojom. Od tej historickej udalosti sa začala dlhá púť, ktorá dotknúc sa mnohých miest sveta zapojila toľkých veriacich do dialógu a do modlitby za pokoj; bez zmätku zjednotila, oživujú silné medzináboženské priateľstvá a prispejúc tak k ukončeniu nemalého počtu konfliktov. Toto je duch, ktorý nás pobáda: stretnúť sa v dialógu, postaviť sa proti každej forme násilia a zneužívania náboženstva na ospravedlnenie vojny a terorizmu. A predsa boli v uplynulých rokoch stále mnohé národy bolestivo zranené vojnou. Nie vždy sa stretlo s pochopením, že vojna robí svet horším, zanechávajúc dedičstvo bolesti a nenávisti. Vo vojne sú všetci porazení, aj víťazi.

Našu modlitbu sme obrátili k Bohu, aby daroval svetu pokoj. Uznávame nevyhnutnosť nepretržite sa modliť za pokoj, lebo modlitba ochraňuje svet a osvetľuje ho. Pokoj je menom Boha. Kto vzýva Božie meno na ospravedlnenie terorizmu, násilia a vojny, nekráča Jeho cestou: vojna v mene náboženstva sa stáva vojnou proti samotnému náboženstvu. S pevným presvedčením tak potvrdzujeme, že násilie a terorizmus odporujú skutočnému náboženskému duchu.

Počuli sme hlas chudobných, detí, mladých generácií, žien a mnohých bratov a sestier, ktorí trpia kvôli vojne; s nimi jasne hovoríme: Nie vojne! Nech nezostane bez odpovede bolestný krik toľkých nevinných. Žiadame predstaviteľov národov, aby sa skoncovalo s podnetmi, ktoré vedú k vojne: dychtivosť po moci a peniazoch, nenásytnosť ľudí, ktorí obchodujú so zbraňami, so straníckymi záujmami, s pomstami kvôli minulosti. Nech vzrastie  konkrétne úsilie na odstránenie základných príčin konfliktov: chudoba, nespravodlivosť a nerovnosť, vykorisťovanie a neúcta k ľudskému životu.

Nech konečne začne nová doba, v ktorej sa globalizovaný svet stane rodinou národov. Nech nesieme zodpovednosť za budovanie opravdivého pokoja, ktorý bude pozorný voči skutočným potrebám ľudí a národov, nech sa predíde konfliktom spoluprácou, ktorá víťazí nad nenávisťou a prekonáva zábrany vďaka stretnutiam a dialógom. Nič nie je stratené, ak sa účinne vedie dialóg. Nič nie je nemožné, ak sa v modlitbe obrátime na Boha. Všetci môžu byť tvorcami pokoja; z Assisi s pevným odhodlaním obnovujeme náš záväzok sa nimi stať s Božou pomocou spoločne so všetkými mužmi a ženami dobrej vôle.“ -bp-

Každé stretnutie s druhým je semienkom, z ktorého môže vyrásť košatý strom, kde mnohí nájdu odpočinok a pokrm (Tvít pápeža Františka, 20. septembra 2016). -ej-  

Utorkové vysielanie vo zvukovej podobe: