Slovenská rodina Vatikánskeho rozhlasu

24/09/2016

Aktuálne správy z Vatikánu

Zo života Cirkvi vo svete

Rubriky

Dnešné vysielanie

Aktuálne správy z Vatikánu



Pápež František sa stretol s rodinami obetí teroristického útoku v Nice

◊  

Vatikán 24. septembra – Úprimné spolucítenie a ľudská blízkosť všetkým, ktorých postihlo vražedné šialenstvo vo francúzskom Nice v polovici júla, ako aj  rozhodná výzva k bratstvu, ktoré má moc odzbrojiť nenávisť. V tomto duchu pápež František prijal dnes v Aule Pavla VI. viac než tisíc rodinných príslušníkov obetí teroristického atentátu, ktorého výsledkom je 86 mŕtvych a množstvo zranených, ktorí si odnášajú trvalé následky.

Medzi pápežom Františkom a prítomnými, ktorých sprevádzal diecézny biskup André Marceau, sa vytvorila dôverná atmosféra s pietnou úctou voči zosnulým. V zhromaždení boli zastúpení aj moslimovia a židia. Svätý Otec hovoril aj o zodpovednosti za budovanie vzťahov pre budúcnosť:

„Vskutku, nadviazať úprimný dialóg a bratské vzťahy medzi všetkými, predovšetkým medzi tými, ktorí vyznávajú jediného a milosrdného Boha, je naliehavá priorita, na ktorú sa politickí i náboženskí zodpovední predstavitelia musia svojím úsilím zamerať a ktorú je každý povolaný realizovať vo svojom okolí. Keď je tu veľké pokušenie stiahnuť sa do seba samých, alebo odpovedať na nenávisť nenávisťou a na násilie násilím, je nevyhnutné skutočné obrátenie srdca. To je posolstvo, s ktorým sa na nás všetkých obracia Ježišovo evanjelium. Na diablove útoky sa dá odpovedať jedine Božími skutkami, ktorými sú odpustenie, láska a úcta voči blížnemu, i keď je rozdielny“

Svätý Otec si na záver stretnutia s každým z vyše tisícky prítomných osobne podal ruku. Mnohí neskrývali slzy nad stratou svojich blízkych a Petrovho nástupcu prosili o požehnanie. -ej-    

 

inizio pagina

Svätý Otec prijal milosrdné sestry, ktorých rehoľným poslaním je nemocnica

◊  

Vatikán 24. septembra – Pápež František prijal dnes ráno v Klementínskej sále milosrdné sestry, ktoré pracujú v nemocniciach a starajú sa o chorých. 130-člennú skupinu viedla matka predstavená Paola Iacovoneová. Zaujímavosťou je, že kongregáciu založila v 19. storočí za pomoci dvoch kňazov laička a matka štyroch detí Božia služobníčka Terézia Orsini Doria Pamphili Landi (1788-1829). Pochádzala z  kniežacieho rodu a zomrela v povesti svätosti. V roku 1998 otvorili v Taliansku beatifikačný proces na diecéznej úrovni.

Ako na úvod svojho príhovoru Svätý Otec povedal, „V konfrontácii s oslabením chorobou nemôžu existovať rozdiely v spoločenskom postavení, rase, jazyku a kultúre; všetci sa raz staneme slabými a musíme dôverovať druhým“ a pokračoval:

„Občas si v našej dobe laická kultúra kladie za cieľ odňať ešte aj z nemocníc každý náznak náboženstva, počnúc samotnou prítomnosťou rehoľných sestier. Keď sa to však stane, často to prináša bolestný nedostatok ľudskosti, naozaj očividný na miestach utrpenia. Nikdy sa neunavte v tom, aby ste boli priateľkami, sestrami a matkami chorých; nech je modlitba miazgou, ktorá udržuje vašu evanjelizačnú misiu.

Na tom nemocničnom lôžku vždy leží Ježiš, prítomný v osobe trpiaceho, a je to On, ktorý prosí o pomoc každú jednu z vás. Je to Ježiš. Niekedy sa nám môže zdať: ,Niektorí chorí sú otravní’. Ale aj my niekedy Pána otravujeme a on nás znáša a sprevádza! Nech je Ježišova blízkosť voči tým najslabším vašou silou“

Na záver stretnutia Svätý Otec František pozval prítomné milosrdné sestry, aby pod vedením matky predstavenej predniesli modlitbu zasvätenia svojho inštitútu Matke milosrdenstva. Milosrdné sestry, ktorých hlavnou charizmou je starostlivosť o chorých a práca v nemocnici, v súčasnosti pôsobia v USA, Indii, na Madagaskare a Filipínach, vo Švajčiarsku, Nigérii či v Argentíne a Čile. -ej-

inizio pagina

V nedeľu vyvrcholí v Ríme Jubileum katechétov

◊  

Vatikán 24. septembra – Nedeľná svätá omša pápeža Františka 25. septembra o 10.30 na Námestí sv. Petra zavŕši Jubileum katechétov, ktoré prebieha už od piatka v rôznych rímskych kostoloch. Jubilejné podujatie je verejným vyjadrením viery i posilnením vnútornej motivácie u katechétov angažujúcich sa pri odovzdávaní hodnôt evanjelia mládeži.  Katechéti pochádzajúci najmä z talianskych farností ale aj z iných krajín sa delili so svedectvami, spoločne slávili vešpery a putovali k Svätej bráne milosrdenstva vo Vatikáne a v Bazilike sv. Pavla za hradbami. Záverečná omša bude mať mnohojazykový charakter, jej súčasťou budú aj modlitby v thajskom a čínskom jazyku. -jb-

inizio pagina

Pápež tvítuje: Starajme sa jeden o druhého a tiež o stvorenstvo

◊  

Kráčajme spoločne starajúc sa jeden o druhého a tiež o stvorenstvo, náš spoločný dom (Tvít pápeža Františka, 24. septembra 2016). -bp-

inizio pagina

Zo života Cirkvi vo svete



V Nemecku blahorečili kňaza Engelmara Unzeitiga, narodeného v Čechách

◊  

Nemecko 24. septembra – Cirkev má nového blahoslaveného: je ním nemecký kňaz narodený v Čechách Engelmar Unzeitig (1911-1945). Ako člen Kongregácie misionárov Mariannhill zomrel v roku 1945 v koncentračnom tábore v Dachau vo veku 34 rokov. Pôvodným krstným menom Hubert Unzeitig sa narodil sa v roku 1911 v obci Hradec nad Svitavou. Po vysviacke v roku 1939 pôsobil ako kňaz v oblasti Sudet, pričom neohrozene vystupoval proti prenasledovaniu Židov i Katolíckej cirkvi.

Dnešnej slávnosti blahorečenia v nemeckom meste Würzburg predsedal prefekt Kongregácie pre kauzy svätých kardinál Angelo Amato. O novom blahoslavenom hovorí nasledovne:

„Otec Unzeitig sa javí ako iskra pravej ľudskosti v temnej noci nacistického teroru. Ukazuje, že nikto nemôže vykoreniť dobro zo srdca človeka. Jeho mučeníctvo nám odovzdáva trojaké posolstvo viery, lásky a sily. Ešte aj dnes, rovnako ako za čias otca Engelmara, je Kristova Cirkev diskriminovaná, prenasledovaná a ponižovaná. A to nielen in partibus infidelium – medzi neveriacimi – ale tiež v našej Európe, ktorá často zabúda na dedičstvo kresťanskej civilizácie. Viera naopak bola pre otca Unzeitiga najvyšším dobrom a najvzácnejším pokladom. Žil svoj status väzňa vždy zjednotený s Bohom, v modlitbe, v radosti a v neprestajnej pripravenosti milovať, pomáhať, utešovať blížneho.“

Otec Engelmar mal odjakživa túžbu stať sa misionárom. Kňazskú vysviacku prijal ako 28-ročný. Neskôr pôsobil ako kňaz v Rakúsku. Napriek hrozbách sa nebál vo svojich homília otvorene kritizovať nacistický režim. V roku 1941 ho zajali a deportovali do Dachau, kde svoju smrť našlo viac než tisíc kňazov a rehoľníkov. Pokračuje kardinál Amato:

„Blahoslavený Engelmar, milujúc Boh so všetkou láskou, bol milosrdný a láskavý s tými, čo ako on trpeli pre útrapy a poníženia väzenia. Aby utešil ruských väzňov preložil veľkú časť Nového zákona do ruštiny, aby oživil ich vieru. Svojou priateľskou prítomnosťou plnou dobroty dával nádej utláčaným a zúfalým väzňom koncentračných táborov. Pomáhal vážne chorým, keď ich sprevádzal s materinskou láskou až do konca (ich života). S ním sa smrť stala pokojným prechodom do večnosti. Jeho vrcholným aktom lásky bola, že dobrovoľne ponúkol svoju pomoc pri liečení chorých na týfus v Dachau. Nakazil sa a, opustený a bez možnosti prijať vhodnú liečbu, zomiera“.      

Blahoslavený Englemar bol kňazom celkom šesť rokov, pričom štyri roky strávil v koncentračnom tábore. V jednom zo svojich listov napísal: „Nech robíme čokoľvek, nech chceme čokoľvek, je to vždy a jedine milosť, ktorá nám pomáha a nesie nás. Milosť všemohúceho Boha nám pomáha prekonať každú prekážku. Láska zdvojnásobuje naše sily, robí nás vynaliezavými, spokojnými a slobodnými. Keby len ľudia vedeli, čo má Boh pripravené pre tých, čo ho milujú“. Otec Unzeitig sa stal prvým blahoslaveným z Kongregácie misionárov Mariannhill. Kardinál Amato, ktorý ho dnes vyhlásil v Nemecku za blahoslaveného, na záver dodal: 

„Napriek neľudským skúsenostiam z koncentračného tábora, zostal trpezlivý a veselý, snažiac sa povzbudzovať vo väzňoch pocit dôstojnosti a ľudskosti. Svoj stav považoval za čestný status, privilégium, aby mohol svedčiť o Kristovej láske. Svojou duševnou silou vzbudzoval obdiv a dával všetkým silu pokračovať v znášaní beznádejnej situácie. «Bol láskou, ktorá sa pretavila do človeka» - povedal o ňom otec Adalbert Balling. Iní nášho blahoslaveného nazývajú mučeníkom lásky, Maximiliánom Kolbem v nemeckom prevedení. Jeho mučeníctvo odpovedá na slová Ježiša, ktorý hovorí: «Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov» (Jn 15,13). Blahoslavený Engelmar Unzeitig ako lúč prenikajúci cez škáru osvetľuje identitu tej časti nemeckého ľudu, ktorá pre vernosť evanjeliu rovnako podstúpila prenasledovanie a smrť“. -ej- 

inizio pagina

Rubriky



Zamyslenie pátra Milana Bubáka: Ako nestratiť vieru?

◊  

Zamyslenie pátra Milana Bubáka SVD na 26. nedeľu cez rok, cyklus C (Lk 16,19-31): Ako nestratiť vieru? 

Milí priatelia, medzi najpálčivejšie otázky nášho života patrí otázka viery. Nie však viery sveta, ani viery našich najbližších, ale viery našej. Aj my, čo si myslíme, že sme veriaci, musíme sa svojou vierou zaoberať, lebo viera nie je vec hotová. Vieru možno totiž ľahko stratiť. Ako?

Tak, ako ju stratili bratia boháča z evanjelia dnešnej nedele. V známom evanjeliu o boháčovi a Lazárovi, boháč po tom, čo skončil v pekle prosí Abraháma za svojich piatich bratov, aby ich varoval, aby zmenili svoj život, aby aj oni neskončili tak, ako on v pekle. Abrahám mu však na to odpovedal: „Majú Mojžiša a Prorokov, nech ich počúvajú.“ Boháč nalieha ale ďalej: „Nie, otec Abrahám. Ak príde k nim niekto z mŕtvych, budú robiť pokánie.“ No Abrahám zakončuje tento dialóg smutnými ale pravdivými slovami: „Ak nepočúvajú Mojžiša a Prorokov, neuveria, ani keby niekto z mŕtvych vstal.“ Čo tým Abrahám chcel povedať? To, že ľudia, zahádzaní materiálnymi pôžitkami nie sú schopní uveriť v Boha alebo svoju vieru v Boha si udržať.

Vo Svätom písme je napísané, že vieru vo všeobecnosti nie je až také ťažké získať. Napríklad sv. Pavol v liste Rimanom píše, že z veľkosti a krásy stvorenia možno pomocou prirodzeného svetla rozumu spoznať Boha (por. Rim 1,20). Ale čo z toho, keď rozum človeka je opantaný honbou za pôžitkami. A sv. Gregor Naziansky vraví, že keď vstúpiš do nejakého domu a vidíš, že v tom dome je všetko upratané, upravené a vyzdobené, ľahko uveríš, že dom má svojho majiteľa, ktorý to všetko zariadil. Podobne keď vstúpiš do domu tohto sveta a všimneš si na nebi a na zemi poriadok, zákon a účelnosť ľahko uveríš, že existuje nebeský Otec, ktorý je krajší, než všetky hviezdy a všetky krásy sveta. Lenže keď je človek zaujatý požitkami, ako kedysi päť bratov boháča, je schopný rozmýšľať o poriadku, zákone a účelnosti v prírode a spoznať tak, že Boh jestvuje? Veď aj apoštol Pavol jasne napísal: „Telesný človek nechápe veci Ducha Božieho“ (1 Kor 2,14).

Vedecky nám poučenie z dnešného evanjelia overuje aj jeden z najväčších psychológov minulého storočia Karl Gustav Jung. On sám bol kedysi neveriaci a odmietal náboženstvo ako nehodnoverné. No keď empiricky preskúmal psychiku človeka do najväčších hĺbok zistil, že v človeku nevyhnutne jestvujú otázky ako: Kto som? Kde som bol pred tým, než som sa narodil? Kam idem? Z akého dôvodu som tu? Načo žijem? „Je možné“, hovorí Jung, „že niektorý človek tieto otázky zahádže hŕbou materiálnych pôžitkov. Ale človek, ktorý sa nimi zaoberá hlbšie a hlbšie, sa postupne dostane do takej hĺbky svojho vnútra, kde sa jeho sebapoznanie stretne s poznaním Boha.“ A presne takto sa aj vedec Jung dopracoval k viere v Boha. Jeho analytickú psychológiu si osvojili mnohí veriaci a to až tak, že za jej pomoci boli schopní čítať ba dokonca lepšie porozumieť veľkých mystikov 16. storočia akými boli sv. Terézia Avilská a sv. Ján z Kríža. Ich knihy Vnútorný hrad alebo Výstup na vrch Karmel sú presne popisom tejto cesty do hĺbok nášho vnútra, ako to vyjadruje Jung. A Jung dodáva: „Najrozhodujúcejšia otázka ľudského života je: Som alebo nie som zameraný na Boha? Od tohto potom závisí, či má alebo nemá môj život hodnotu.“

Z toho vyplýva, že osudnej chyby sa dopúšťa ten človek, ktorý svoju hĺbku zameranú pôvodne na Boha, zahádže materiálnymi pôžitkami a to až tak, že stráca vieru v Boha.

A ďalej z toho vyplýva, že keď chce niekto iného človeka obrať o vieru, nemusí to robiť presviedčaním alebo argumentovaním. Presvedčovanie a argumenty ešte nikoho neobrátili – ani od viery, ani k nej. Na odvrátenie od viery stačí, keď v tomto človeku nastolí konzumný alebo nemravný spôsob života. Keď mu dá dostatok pôžitkov a takto v ňom zahádže záujem o Boha a o veci Božie. Vidíme to na konzumnom spôsobe života mnohých ľudí súčasnosti. Načo by sa zaoberal túžbou po Bohu alebo po veciach ducha človek, ktorý má všetko? Iste toto jeho všetko sa jedného dňa ukáže ako jedna veľká ilúzia, ale kto mu to dnes vysvetlí? Snáď „Keby k nim niekto prišiel z mŕtvych, možno by robili pokánie?“, ako usudzoval boháč. Zabudnime na to! Pokiaľ je človek spokojný so svojimi pôžitkami, „neuverí, ani keby niekto z mŕtvych vstal!“ Nakoniec, veď aj vstal – Ježiš predsa vstal zmŕtvych – a koľkí z pôžitkárov ho berú vážne?

Jedno francúzske príslovie hovorí: „Noblesse oblige!“ Noblesa zaväzuje. My sme neboli stvorení, aby sme si hoveli v pôžitkoch. Boli sme stvorení na vyššie veci a hanba tomu, kto pred lietaním vo výškach dá prednosť váľaniu sa v pôžitkoch. Pekne to popisuje jeden veľmi starý, ale stále dobrý príbeh o farmárovi, ktorý choval sliepky a jedného dňa našiel orlie vajce. Zobral toto orlie vajce a pridal ho k normálnym slepačím vajciam. Čoskoro sa z vajca vyliahol orol. Mladý orol vyrástol so všetkými ostatnými kuriatkami a čokoľvek robili ony, robil on tiež. Myslel si, že je sliepka, rovnako ako boli ony. A pretože sliepka môže lietať iba na veľmi malé vzdialenosti, orol sa tiež naučil lietať len na malé vzdialenosti. Myslel si, že to bolo to, k čomu bol predurčený a teda, že to je všetko, čo dokáže robiť. A výsledkom bolo, že to naozaj bolo všetko, čo bol schopný spraviť. Jedného dňa orol videl vtáka, ktorý lietal vysoko nad ním. Bol ohromený a inšpirovaný. „Kto je to?“ spýtal sa sliepok okolo seba. „To je orol, kráľ vtákov“, povedali mu sliepky. „Patrí na oblohu. My patríme sem, na zem, pretože sme iba sliepky.“ Takže orol žil a aj umrel ako sliepka, pretože to bolo to, čo si myslel, že má robiť.

Dnes by som nás všetkých, milí priatelia, seba samého i vás chcel povzbudiť a povedať nám, že my sme tento orol. Ja, ty, každý jeden z nás. Možno nás vychovávali v prostredí, ktoré nás nasmerovalo – obrazne povedané – medzi sliepky. Možno sme sa takýmito sliepkami stali sami svojím nerozumným a krátkozrakým rozhodnutím oddať sa naplno pôžitkom. Nech to bol čokoľvek, urobme dnes rozhodnutie stať sa orlom. Nastúpme cestu, ktorá nám bola určená: cestu ducha, cestu dôstojnosti, cestu k Bohu. Veď ako hovorieval sv. Alojz: „Ad maiora natus sum“ – „Som stvorený pre vyššie veci.“

Milí priatelia, želám vám požehnanú nedeľu.

inizio pagina

Dnešné vysielanie



Vysielanie z 24. septembra 2016

◊  

Sobotňajšie vysielanie vo zvukovej podobe:  

inizio pagina