Slovenská rodina Vatikánskeho rozhlasu

01/10/2016

Aktuálne správy z Vatikánu

Zo života Cirkvi vo svete

Rubrika

Dnešné vysielanie

Aktuálne správy z Vatikánu



Druhý deň apoštolskej návštevy Svätého Otca v Gruzínsku

◊  

Gruzínsko 1. októbra – Druhý deň apoštolskej návštevy v Gruzínsku začal Svätý Otec František slávením eucharistie s miestnou katolíckou komunitou. Pri príchode na štadión Meskhi v Tbilisi prekročil symbolický prah Svätej brány milosrdenstva, postavenej na ploche štadióna. Svätý Otec nazval gruzínskych veriacich „milovaným malým stádom“. Pri slávnosti s formulárom liturgickej spomienky sv. Terézie z Lisieux, panny a učiteľky Cirkvi sa v homílii zameral na odkaz jej osobnosti pre život veriacich dnešnej doby. Hovoril o dôležitej úlohe ženy, s poukazom na to, ako Boh materinským spôsobom utešuje človeka.

Viac zo slávenia eucharistie, plné znenie homílie

Na slávnostnú omšu so Svätým Otcom Františkom prišlo približne 7-tisíc veriacich. Prítomní boli aj verejní predstavitelia krajiny vrátane prezidenta Margvelašviliho. Okrem rímskokatolíkov sa na liturgii zúčastnili aj arménski a chaldejskí katolícki veriaci. Z predstaviteľov iných kresťanských cirkví boli prítomní zástupcovia Arménskej apoštolskej cirkvi. So všetkými sa na záver omše Svätý Otec rozlúčil v ich rodnom jazyku vysloviac v gruzínčine slová „Veľká vďaka“: „Dibi madloba!“

Zo štadiónu Meskhi sa pápež František autom presunul do kostola Nanebovzatia Panny Márie, kde sa stretol s kňazmi, rehoľníkmi a rehoľníčkami pôsobiacimi na území Gruzínska. Vypočul si svedectvá kňaza, seminaristu, matky a mladého muža a reagoval na ne spontánnymi slovami.

Z obsahu stretnutia s kňazmi a rehoľníkmi

Vzápätí sa autom odobral do Charitatívneho strediska kamiliánov, kde sa stretol s približne 700 klientmi i pracovníkmi diel milosrdenstva Cirkvi. Kamiliáni alebo Rád služobníkov chorých patrí medzi prvé kongregácie, ktoré prišli do Gruzínska po páde komunistického režimu a začali pracovať predovšetkým v oblasti zdravotníctva. Slová Svätého Otca v charitatívnom centre

Po stretnutí s chorými, s ľuďmi v núdzi a s pracovníkmi charitatívneho strediska sa Svätý Otec presunul do Mtskhety (výslov. Miskhéty), aby sa v katedrále Svetitskhoveli (výslov. Svéti-tkhovéli) stretol s patriarchom Gruzínskej pravoslávnej cirkvi Iľjom II. Mtskheta, niekdajšie hlavné mesto kaukazskej krajiny, slúžilo v minulosti ako dôležitá križovatka obchodných ciest. Mesto sa nachádza 20 kilometrov od dnešnej gruzínskej metropoly Tbilisi a pýši sa pravoslávnou patriarchálnou katedrálou, ktorá je duchovným centrom Gruzínskej pravoslávnej cirkvi.   

Pápeža Františka privítal na mieste patriarcha Iľja II., ktorý ho odprevadil ku kaplnke sv. Sidónie. Podľa tradície bola svätica pochovaná práve na tomto mieste spolu so vzácnou tunikou Ukrižovaného Krista. Na stretnutí boli prítomní aj ďalší významní členovia Gruzínskej pravoslávnej cirkvi a iných kresťanských denominácií, miestne autority, zástupcovia diplomatického zboru ako aj kultúrneho i akademického sveta.

Po príhovore patriarchu Iľja II. sa prítomným prihovoril Svätý Otec. Zameral sa na ekumenickú požiadavku bratstva a jednoty v duchu Ježišovej výzvy učeníkom, pričom práve v súvislosti s históriou posvätného miesta Gruzíncov poukázal na symboliku Ježišovej nezošívanej tuniky.

Plné znenie pápežovho príhovoru v patriarchálnej katedrále

Dnešným dňom sa končí prvá časť 16. apoštolskej cesty pápeža Františka na Kaukaze. Návštevu Gruzínska, ktorá mala predovšetkým silný ekumenický charakter, zhodnotil po stretnutí s patriarchom Gruzínskej pravoslávnej cirkvi Iľjom II. hovorca Svätej stolice Greg Burke nasledovne:

„Hudba, prekrásny zbor a tiež patriarchove slová, ktoré povedal na záver svojho príhovoru: ,Nech Boh žehná Rímsku cirkev’. Bolo to skutočne zo srdca... aj pápež hovoril zo srdca. Takže napriek ťažkostiam bolo vidieť naozaj dobrú vôľu“.  

Svätý Otec sa zajtra v skorých ranných hodinách rozlúči s Gruzínskom a odletí do Azerbajdžanu, kde ho čaká opäť nabitý deň. Program záverečného dňa apoštolskej cesty zahŕňa stretnutie s miestnymi katolíkmi vo farnosti Nepoškvrneného Počatia Panny Márie, ktorú spravujú slovenskí saleziáni. Hlavným hostiteľom pápeža zo strany katolíckej komunity bude apoštolský prefekt v Azerbajdžane, slovenský salezián don Vladimír Fekete.

Svätý Otec v Baku okrem protokolárnej návštevy prezidenta Ilhama Heydara Aliyeva a stretnutia s verejnými predstaviteľmi zavíta aj do mešity a na medzináboženské stretnutie. -ej, jb-

inizio pagina

Pri omši na štadióne v Tbilisi pápež František vyzdvihol úlohu ženy

◊  

Gruzínsko 1. októbra – Druhý deň apoštolskej návštevy v Gruzínsku začal Svätý Otec František slávením eucharistie s miestnou katolíckou komunitou. Pri obrade na futbalovom štadióne „M. Meskhi“ v Tbilisi boli prítomní verejní predstavitelia krajiny vrátane prezidenta Margvelašviliho. Okrem rímskokatolíkov boli prítomní aj arménski a chaldejskí katolícki veriaci. Z predstaviteľov iných kresťanských cirkví boli prítomní zástupcovia Arménskej apoštolskej cirkvi.

Pápež pri príchode na štadión prekročil symbolický prah Svätej brány milosrdenstva, postavenej na ploche štadióna. Je zaujímavosťou, že apoštolský administrátor pre latinských veriacich v oblasti Kaukazu Mons. Giuseppe Pasotto otvoril podobnú bránu na začiatku Roka milosrdenstva v gruzínskom meste Rustavi na otvorenom priestranstve, kde katolícki veriaci už veľmi dlho čakajú na začatie výstavby kostola, v ktorom by sa mohli stretávať. 

Pri slávnosti s formulárom liturgickej spomienky sv. Terézie z Lisieux, panny a učiteľky Cirkvi sa Svätý Otec sa v homílii zameral na odkaz jej osobnosti pre život veriacich dnešnej doby. Hovoril o dôležitej úlohe ženy, s poukazom na to, ako Boh materinským spôsobom utešuje človeka. Pripomenul úlohy Cirkvi, ktorá má byť domom útechy. „Kto sa poníži ako dieťa, stáva sa chudobným na seba, ale bohatým na Boha“, zdôraznil pápež František čerpajúc z duchovnej múdrosti sv. Terezky od Dieťaťa Ježiša. Gruzínskych veriacich nazval „milovaným malým stádom“ a povzbudil ich k dôvere v starostlivosť Dobrého Pastiera a odvahe vydávať svedectvo charitatívnej lásky pre celú spoločnosť.

Plné znenie homílie Svätého Otca

„Medzi mnohými pokladmi tejto nádhernej krajiny vystupuje do popredia veľký význam žien. Ako píše svätá Terézia od Dieťaťa Ježiša, na ktorú si dnes spomíname, ony «milujú Boha v oveľa väčšom počte ako muži» (Autobiografické spisy, Rukopis A, VI). Tu v Gruzínsku je mnoho starých mám a matiek, ktoré naďalej zachovávajú a odovzdávajú vieru, zasiatu na tejto zemi svätou Ninou, a prinášajú čerstvú vodu Božej útechy do toľkých vyprahnutých a konfliktných situácií.

To nám pomáha lepšie pochopiť krásu Pánových slov z dnešného prvého čítania: «Ako keď matka potešuje svoje dieťa, tak vás ja poteším» (Iz 66,13). Ako matka berie na seba ťažkosti a námahy svojich detí, tak sa Boh rád obťažuje našimi hriechmi a starosťami. On, ktorý nás pozná a nekonečne miluje, je vnímavý k našim modlitbám a vie zotrieť naše slzy. Hľadiac na nás s hlbokou láskou sa vždy dojme a obmäkčí, pretože napriek zlu, ktorého sme schopní, sme stále jeho deti. Túži nás vziať do náručia, chrániť a zbaviť nebezpečenstiev a zla. Nechajme zaznieť v našom srdci slová, ktorými sa dnes k nám obracia: «Ako matka vás poteším».

Útechou, ktorú potrebujeme uprostred búrlivých životných udalostí, je práve Božia prítomnosť v srdci. Pretože jeho prítomnosť v nás je prameňom pravej útechy, ktorá ostáva, zbavuje zla, prináša pokoj a zväčšuje radosť. Preto ak chceme žiť ako ľudia útechy, treba v živote urobiť miesto Pánovi. A aby Pán nastálo prebýval v nás, treba mu otvoriť dvere a nenechať ho vonku. Sú niektoré brány útechy, ktoré majú byť vždy otvorené, pretože Ježiš tadiaľ rád vstupuje – evanjelium, ktoré si každodenne čítame a nosíme ho vždy so sebou, tichá a adorujúca modlitba, spoveď, eucharistia. Cez tieto brány Pán vstupuje a dáva veciam novú chuť. Ale keď sa brána srdca zatvára, jeho svetlo neprichádza a človek ostáva v tme. Zvykáme si tak na pesimizmus, na veci, ktoré nefungujú, na skutočnosti, ktoré sa nikdy nezmenia. A napokon sa uzavrieme do smútku, do podzemia úzkosti, do seba samých. Ak však otvoríme dokorán brány útechy, vstúpi Pánovo svetlo.

Ale Boh nás nepotešuje iba v srdci. Prostredníctvom proroka Izaiáša dodáva: «v Jeruzaleme sa potešíte» (66,13). V Jeruzaleme, teda v Božom meste, v spoločenstve: keď sme zjednotení, keď jestvuje spoločenstvo medzi nami, vtedy pôsobí Božia útecha. V Cirkvi sa nachádza útecha, je domom útechy – tu chce Boh potešovať. Môžeme si položiť otázku: ja, ktorý som v Cirkvi, som nositeľom Božej útechy? Dokážem prijať druhého ako hosťa a potešiť toho, kto je unavený a sklamaný? Kresťan, hoci znáša súženia a uzavretia, je vždy pozvaný vlievať nádej rezignujúcim, oživovať skleslých, prinášať Ježišovo svetlo, teplo jeho prítomnosti, útechu jeho odpustenia. Mnohí trpia, zakúšajú skúšky a príkoria, žijú v nepokoji. Je treba mať srdce pomazané touto útechou Pána, ktorý síce neodstraňuje problémy, ale dáva silu lásky, ktorá vie znášať bolesť v pokoji. Prijať a prinášať Božiu útechu – toto je naliehavé poslanie Cirkvi. Drahí bratia a sestry, cíťme sa povolaní k tomuto – neskostnatieť v tom, čo okolo nás nefunguje alebo sa zarmucovať kvôli nesúladu, ktorý vidíme medzi sebou. Nie je dobré zvyknúť si na uzavretú cirkevnú „mikroklímu“; prospeje nám zdieľať široké horizonty, horizonty otvorené nádeji, prežívajúc pokornú odvahu otvoriť brány a vyjsť zo seba samých.

Jestvuje však základná podmienka na prijatie Božej útechy, ktorú nám pripomína dnešné Božie slovo – stať sa malými ako deti (porov. Mt 18,3-4), byť «ako dieťa v matkinom náručí» (Ž 130,2). Na prijatie Božej lásky je potrebná táto umenšenosť srdca – totiž iba ako malí môžeme byť v náručí matky.

Kto sa umenší ako dieťa – hovorí nám Ježiš – «je najväčší v nebeskom kráľovstve» (Mt 18,4). Pravá veľkosť človeka spočíva v umenšení sa pred Bohom. Pretože Boha nespoznávame vysokými myšlienkami a mnohých študovaním, lež malosťou pokorného a dôverného srdca. Aby sme boli veľkými pred Najvyšším, netreba zhromažďovať pocty a slávu, úspechy či pozemský majetok, lež vyprázdniť sa. Dieťa je práve tým, kto nemá čo dať a všetko prijíma. Je krehké a závislé od otca a mamy. Kto sa poníži ako dieťa, stáva sa chudobným na seba, ale bohatým na Boha.

Deti, ktoré nemajú problém chápať Boha, nás majú veľa čo učiť – vravia nám, že Boh koná veľké veci s tými, čo mu nekladú odpor, s ľuďmi jednoduchými a úprimnými, zbavenými falošnosti. Ukazuje nám to evanjelium, kde sa dejú veľké obdivuhodné činy s malými vecami – s piatimi chlebmi a dvoma rybami (porov. Mt 14,15-20), s horčičným zrnkom (porov. Mk 4,30-32), so zrnom padnutým do zeme  (porov. Jn 12,24), s darovaným pohárom vody (porov. Mt 10,42), s dvoma mincami chudobnej vdovy (porov. Lk 21,1-4), s pokorou Márie, Pánovej služobnice (porov. Lk 1,46-55).

Toto je udivujúca veľkosť Boha, ktorý je plný prekvapení a miluje prekvapenia. Nikdy nestraťme túžbu po Božích prekvapeniach a dôveru v neho! A prospeje nám pripomínať si, že sme vždy a predovšetkým jeho deti: nie vlastníci života, lež Otcove deti, nie autonómni a sebestační dospelí, lež deti, ktoré vždy potrebujú byť objaté v náručí,  prijímať lásku a odpustenie. Blažené kresťanské spoločenstvá, ktoré prežívajú túto nefalšovanú evanjeliovú jednoduchosť! Chudobné na prostriedky, bohaté na Boha. Blahoslavení pastieri, ktorí nenasledujú logiku svetského úspechu, lež zákon lásky – prijatie, počúvanie, službu. Blahoslavená Cirkev, ktorá sa nespolieha na kritériá funkčnosti či organizačnej zdatnosti a neupína sa na svoj vonkajší výzor, „imidž“. Milované gruzínske malé stádo, ktoré sa tak veľmi venuješ charite a formácii, prijmi povzbudenie Dobrého Pastiera, zver sa Jemu, ktorý ťa berie na plecia a potešuje ťa!

Chcel by som zhrnúť tieto myšlienky v niekoľkých slovách svätej Terézie od Dieťaťa Ježiša, na ktorú si dnes spomíname. Ona nám ukazuje svoju „malú cestu“ k Bohu, «odovzdanie sa malého dieťaťa, ktoré bez obavy zaspáva v náručí svojho otca», pretože «Ježiš nevyžaduje veľké činy, ale iba odovzdanosť a vďaku» (Autobiografické spisy, Rukopis B). Žiaľ – ako vtedy napísala, a je to pravda aj dnes – Boh nachádza «málo sŕdc, ktoré by sa mu úplne oddali, ktoré by pochopili celú nehu jeho nekonečnej Lásky» (tamže). Mladá svätica a učiteľka Cirkvi bola expertkou vo «vede Lásky» (tamže) a učí nás, že «dokonalá láska spočíva v znášaní chýb druhých, neudivovať sa nad ich slabosťami, budovať čnosti a praktizovať ich». Pripomína nám aj, že «láska nemôže zostať uzavretá v hĺbke srdca» (Rukopis C). Prosme dnes všetci spoločne o milosť jednoduchého srdca, ktoré verí a žije v jemnej sile lásky. Prosme, aby sme žili v pokojnej a úplnej dôvere v Božie milosrdenstvo.“

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -ak, jb-

inizio pagina

Pápež František kňazom a rehoľníkom: Vystríhajte sa pred svetskosťou

◊  

Gruzínsko 1. októbra – Po slávnostnej omši na štadióne Meskhi sa Svätý Otec František presunul autom do kostola Nanebovzatia Panny Márie v Tbilisi, kde ho už čakali desiatky kňazov, rehoľníkov a rehoľníčok.

Na úvod stretnutia privítal Petrovho nástupcu apoštolský administrátor oblasti Kaukazu biskup Giuseppe Pasotto, podľa ktorého je skúsenosť viery tejto malej katolíckej menšiny príležitosťou a zároveň nie vždy ľahkou úlohou. Prítomní si mohli tiež vypočuť štyri svedectvá: arménskeho kňaza, seminaristu, matky rodiny a mladíka.

Následne sa v spontánnom príhovore prítomným prihovoril pápež František, ktorý okrem iného povedal, že na to, aby sme boli „verní vo viere, je potrebné pamätať na minulosť, mať odvahu v prítomnosti a nádej do budúcnosti“:

„My všetci máme v našich životoch – alebo sme mali – temné momenty. Aj zasvätení sme mali temný okamžik. Keď sa zdá, že veci nejdú vpred, keď sú ťažkosti kvôli spolužitiu v komunite, v diecézach... To, čo treba v tých chvíľach urobiť je zastaviť sa. Spomenúť si. Spomenúť si na ten okamih, keď som bol dotknutý alebo dotknutá Duchom Svätým. (...) Vytrvalosť v povolaní je zakorenená v spomienke na ten nežný dotyk, ktorým sa ma Pán dotkol a povedal mi: «Poď. Poď so mnou». A to je to, čo odporúčam všetkým vám zasväteným: nerobte krok späť, keď nastanú ťažkosti. A ak sa chcete obzrieť späť: pamätajte na ten okamih. Jedinečný. A tak viera ostane pevná, povolanie ostane pevné“.

Na záver stretnutia Svätý Otec František vo svojom spontánnom príhovore, pričom reagoval najmä na vypočuté svedectvá. Reagoval aj na otázku o správnom chápaní  ekumenizmu a odsúdil akýkoľvek druh prozelytizmu. Zároveň prítomných kňazov, rehoľníkov a rehoľníčky vystríhal pred svetskosťou a zakončil svoje slová modlitbou:

„Nech nás Pán oslobodí od svetskosti, nech z nás urobí mužov a ženy Cirkvi; pevných vo viere, ktorú sme dostali od starej mamy a mamy; pevných vo viere, ktorá je v bezpečí pod ochranným plášťom Svätej Božej Matky“.

Svätý Otec sa napokon spoločne s prítomnými pomodlil Otče nás a všetkým udelil apoštolské požehnanie. -ej-   

inizio pagina

Gruzínsko: Pápeža Františka prijali v charitatívnom centre kamiliánov

◊  

Gruzínsko 1. októbra - Po stretnutí s kňazmi, rehoľníkmi a rehoľníčkami sa Svätý Otec František odobral autom do Charitatívneho strediska kamiliánov, kde sa stretol s približne 700 klientmi i pracovníkmi diel milosrdenstva Cirkvi. Kamiliáni alebo Rád služobníkov chorých patrí medzi prvé kongregácie, ktoré prišli do Gruzínska po páde komunistického režimu a začali pracovať predovšetkým v oblasti zdravotníctva. Po priateľskom privítaní pápež František prítomných pozdravil týmito slovami:

„Drahí bratia a sestry, s láskou vás pozdravujem a som veľmi rád, že sa s vami môžem stretnúť, pracovníci charity tu v Gruzínsku, ktorí prostredníctvom vašej starostlivosti vyjadrujete výrečným spôsobom lásku k blížnemu, čo je charakteristickým znakom Kristovým učeníkov. Ďakujem pátrovi Zurabovi za slová, ktorými sa na mňa obrátil v mene všetkých. Vy zastupujete rozličné charitatívne centrá krajiny: mužské i ženské rehoľné inštitúty, Charitu, cirkevné asociácie a ďalšie organizácie, skupiny dobrovoľníkov. Každému z vás patrí moje poďakovanie za službu najnúdznejším.

Vaša aktivita je cestou bratskej spolupráce medzi kresťanmi tejto krajiny a medzi veriacimi rôznych obradov. Toto stretnutie v znamení evanjeliovej lásky je svedectvom spoločenstva a podporuje to cestu k jednote. Povzbudzujem vás, aby ste pokračovali po tejto náročnej a plodnej ceste. Chudobní a slabí sú „Kristovým telom“, ktoré je výzvou pre kresťanov každého vierovyznania a povzbudzuje ich konať bez osobných záujmov, sledujúc iba podnety Ducha Svätého.

Osobitne pozdravujem starých, chorých, trpiacich a tých, ktorým pomáhajú rôzne charitatívne diela. Teším sa z toho, že môžem byť chvíľu s vami a povzbudiť vás. Boh vás nikdy neopustí, je vám vždy nablízku, je pripravený vypočuť vás, a dať vám silu vo chvíľach ťažkostí. Vy ste Ježišovými vyvolenými, lebo on sa chcel stotožniť s trpiacim tým, že on sám trpel.

Charitatívne iniciatívy sú zrelým ovocím Cirkvi, ktorá slúži, ktorá ponúka nádej a ktorá zjavuje Božie milosrdenstvo. Drahí bratia a sestry, vaše poslanie je veľké! Aj naďalej udržujte charitatívnu lásku v Cirkvi a prejavujte ju v celej spoločnosti s nadšením lásky, ktorá pochádza od Boha. Nech vás Panna Mária, ikona nezištnej lásky, vedie a ochraňuje. A nech vás podporuje aj Pánovo požehnanie, ktoré z celého srdca zvolávam na všetkých vás." 

Obyvatelia charitného strediska pripravili pre Svätého Otca aj malé umelecké vystúpenie, v ktorom viaceré osoby s hendikepom prejavili svoje talenty. -lm, jb-

 

 

inizio pagina

Pápež František v gruzínskej pravoslávnej katedrále: Nezošívaná tunika jednoty

◊  

Gruzínsko 1. októbra – V závere gruzínskej etapy 16. apoštolskej cesty v kaukazskej oblasti navštívil pápež František starobylý chrám Svetyskhoveli v Mtskete, ktorý je hlavným duchovným centrom Gruzínskej pravoslávnej cirkvi. Za prítomnosti katolikosa a patriarchu celého Gruzínska Iľju II. pápež predniesol príhovor, ktorý prinášame v plnom znení:   

Vaša Svätosť,

pán premiér, vážené autority a ctení členovia diplomatického zboru, drahí biskupi a kňazi, drahí bratia a sestry,

na záver svojej púte v Gruzínsku som vďačný Bohu za príležitosť môcť sa zastaviť a zamyslieť sa v tomto svätom chráme. Na tomto mieste by som zároveň chcel mocne poďakovať za prijatie, ktorého sa mi dostalo, za vaše dojímavé svedectvo viery, ktoré na mňa veľmi zapôsobilo, a aj živo poďakovať za dobré srdce Gruzíncov. Prichádzajú mi na um, Vaša Svätosť, slová Žalmu: «Aké je dobré a milé, keď bratia žijú pospolu. Je to sťa vzácny olej na hlave» (Ž 133,1-2). Drahý brat, nech Pán, ktorý nám dal radosť stretnúť sa a vymeniť si svätý bozk, na nás vyleje voňavú masť svornosti a nech zošle hojné požehnanie na našu cestu a cestu tohto milovaného ľudu.

Gruzínsky jazyk je bohatý na význačné výrazy, ktoré popisujú bratstvo, priateľstvo a blízkosť medzi ľuďmi. Je medzi nimi jeden ušľachtilý a úprimný, ktorý prejavuje ochotu nahradiť druhého, vôľu prevziať jeho zodpovednosť, povedať mu životom ,chcel by som byť na tvojom mieste’: shen genatsvale. Deliť sa v spoločenstve modlitby a jednoty duší o radosti a úzkosti, to nech sa stane bratským kresťanským postojom, ktorý bude ukazovať smer našej spoločnej cesty.

Táto veľkolepá katedrála, ktorá uchováva mnoho pokladov viery a histórie, nás pozýva pripomenúť si minulosť. Je to veľmi potrebné, lebo «pád národa začína tam, kde končia spomienky na minulosť» (I. Čavčavadze, Národ a dejiny, In: Iveria, 1888). Dejiny Gruzínska sú ako starobylá kniha, ktorá na každej strane rozpráva o svätých svedkoch a o kresťanských hodnotách, ktoré stvárnili ducha a kultúru krajiny. Jednako, táto vzácna kniha rozpráva o gestách veľkej otvorenosti, pohostinnosti a integrácie. Sú to neoceniteľné a vždy platné hodnoty, pre túto zem a pre celý región, sú to poklady, ktoré dobre vyjadrujú kresťanskú identitu, ktorá sa takou udržuje vtedy, keď zostáva pevne založená na viere a je zároveň vždy otvorená a pripravená byť k dispozícii, nikdy nie strohá či uzavretá.   

Kresťanské posolstvo – toto posvätné miesto to pripomína – bolo počas storočí pilierom gruzínskej identity: poskytlo stabilitu uprostred mnohých nepokojov, aj vtedy, keď – a žiaľ nezriedka – bola krajina vo svojom trpkom údele ponechaná sama na seba. Avšak Pán nikdy neopustil milovanú zem Gruzínska, lebo on je «vo všetkých svojich slovách pravdivý a svätý vo všetkých svojich skutkoch. Pán podopiera všetkých, čo klesajú, a dvíha všetkých skľúčených» (Ž 145,13-14).

Nežná a súcitná blízkosť Pána je tu reprezentovaná osobitným spôsobom znamením svätej tuniky. Tajomstvo tuniky «nezošívanej, odhora v celku utkanej» (Jn 19,23), pritiahol pozornosť kresťanov už od počiatkov. Starobylý otec svätý Cyprián z Kartága potvrdil, že  v Ježišovej nerozdelenej tunike sa objavuje to «puto svornosti, ktoré neoddeliteľne zjednocuje», tá «jednota, ktorá pochádza zhora, čiže prichádzajúca z neba a od Otca, ktorá nemohla byť absolútne pretrhnutá» (De catholicae Ecclesiae unitate, 7: SCh 1 [2006], 193). Svätá tunika, tajomstvo jednoty nás vyzýva zakúsiť veľkú bolesť kvôli rozdeleniam, ktoré sa votreli medzi kresťanov počas histórie: sú to skutočné tržné rany spôsobené na tele Pána. Zároveň však „jednota pochádzajúca zhora“, láska Krista, ktorý nás zhromaždil darujúc nám nielen svoj odev, ale aj svoje vlastné telo, nás pohýnajú nerezignovať a obetovať seba samých podľa jeho príkladu (porov. Rim 12,1): stimulujú nás k úprimnej láske k blížnemu a k vzájomnému porozumeniu, k oprave trhlín, vedení duchom rýdzeho kresťanského bratstva. Toto všetko si istotne vyžaduje cestu trpezlivú, ktorú treba pestovať s dôverou v druhého a s pokorou, avšak bez strachu a bez toho, aby sme zmalomyseľneli, no v radostnej istote, ktorú nám kresťanská nádej dáva vopred zakúsiť. Ona nás podnecuje k viere, že rozpory možno uzdraviť a prekážky odstrániť, pozýva nás nikdy sa nezriekať príležitostí k stretnutiu a dialógu a k tomu, aby sme spoločne chránili a zlepšovali to, čo už jestvuje. Myslím napríklad na prebiehajúci dialóg v Zmiešanej medzinárodnej komisii a na ďalšie osožné príležitosti k vzájomnému podeleniu sa.

Svätý Cyprián tvrdil aj to, že Kristova tunika, «jediná, nerozdelená, v jednom celku, poukazuje na nerozdeliteľnú svornosť nášho ľudu, nás, čo sme sa zaodeli do Krista» (tamtiež, 195). Tí, čo boli pokrstení v Kristovi, tvrdí apoštol Pavol, si obliekli Krista (porov. Gal 3,27). Preto, napriek našim limitom a ponad každú ďalšiu historickú a kultúrnu odlišnosť, sme povolaní  byť «všetci jedno v Ježišovi Kristovi» (Gal 3, 28) a neklásť na prvé miesto nesúlady a rozdelenia medzi pokrstenými, lebo skutočne je oveľa viac toho, čo nás spája, než toho, čo nás rozdeľuje.

V tejto patriarchálnej katedrále mnohí bratia a sestry prijímajú krst, ktorý v gruzínskom jazyku dobre vyjadruje nový život prijatý v Kristovi, označujúc ho za svetlo, ktoré dáva zmysel všetkému, pretože vyvádza von z temnoty. V gruzínskom jazyku aj slovo „výchova“ má rovnaký koreň a preto je úzko spojená s krstom. Vznešenosť jazyka tak vedie k myšlienke, že krása kresťanského života, ktorá je od začiatku žiarivá, sa takou zachová, ak zotrvá vo svetle dobra a bude odmietať temnoty zla. Ak si uchová vernosť vlastným koreňom, nepodľahnúc uzatvoreniu sa, ktoré robí život temným, ale pestuje si ochotu prijímať a učiť sa, aby sa rozjasňoval všetkým tým, čo je krásne a pravdivé. Nech sú žiarivé bohatstvá tohto národa známe a cenené. Nech stále viac sa môžeme deliť, na spoločné obohatenie, o poklady, ktoré Boh darúva každému z nás a pomáhať si navzájom pri raste v dobre!

Z celého srdca uisťujem o mojej modlitbe, aby Pán, ktorý tvorí všetky veci nové (por. Zjv 21,5), na príhovor svätých bratov apoštolov Petra a Ondreja, mučeníkov a všetkých svätých, posilnil lásku medzi veriacimi v Krista a osvecoval hľadanie toho, čo nás môže zblížiť, zmieriť a zjednotiť. Nech bratskosť a spolupráca vzrastajú na každej úrovni. Nech nám modlitba a láska pomáhajú stále viac si osvojiť vrúcnu Pánovu túžbu týkajúcu sa všetkých, čo v neho veria, prostredníctvom slova apoštolov: aby všetci «boli jedno» (porov. Jn 17,20-21).

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -jb-

inizio pagina

Pápež zablahoželal Židom na celom svete k novému roku 5777

◊  

Taliansko 1. októbra – Pápež František zablahoželal židovskej komunite na celom svete k sviatkom, ktoré budú sláviť v najbližších dňoch. V telegrame určenom vrchnému rímskemu rabínovi Riccardovi di Segnimu Svätý Otec vyjadril želanie, aby Boh „vo svojom nekonečnom milosrdenstve daroval nádej a pokoj našim dňom a posilnil srdečné vzťahy priateľstva medzi nami“.

Zajtra, v nedeľu 2. októbra, Židia slávia Nový rok Roš Hašana 5777. Slávenie vyvrcholí o desať dní na Deň zmierenia známy ako Jom Kippur, a štyri dni po ňom oslávia takzvaný Sukkot, čiže Sviatok stánkov alebo aj sviatok Tabernachu. -bp-

inizio pagina

Tvít pápeža Františka: Chudobní a slabí sú Kristovým telom

◊  

Chudobní a slabí sú telom Krista, ktorý sa obracia s výzvou na kresťanov každého vierovyznania. (Tvít pápeža Františka, 1. októbra 2016) -ej-

inizio pagina

Zo života Cirkvi vo svete



Chorus Salvatoris z Bratislavy vystupuje na slávnostných podujatiach v Ríme

◊  

Rím 1. októbra – Bratislavský spevácky zbor Chorus Salvatoris vystúpil 30. septembra vo večerných hodinách v rímskej Bazilike sv. Praxedy na slávnostnom koncerte s názvom „Ad laudem et gloriam“. Hudobný večer pod taktovkou Zuzany Buchovej Holičkovej a Róberta Mésároša zorganizovali pri príležitosti slovenského predsedníctva Rady EÚ Slovenské veľvyslanectvo pri Svätej stolici spolu so Slovenským inštitútom v Ríme. Na podujatí zazneli umelecké diela od Mikuláša Schneidera Trnavského, Sergeja Rachmaninova či od talianskych autorov, ako aj od súčasných slovenských skladateľov Márie Jašurdovej a Pavla Kršku.

Spevácky zbor z jezuitského kostola v Bratislave Chorus Salvatoris počas niekoľkodňového pobytu v Ríme vystúpil aj na inaugurácii  výstavy slovenskej gotiky v Kvirinálskom paláci a bude účinkovať pri otváracej omši 36. generálnej kongregácie Spoločnosti Ježišovej v kostole Chiesa del Gesù. -bp-

inizio pagina

Rubrika



Zamyslenie pátra Milana Bubáka: Za plnenie povinností sa nechváli

◊  

Zamyslenie pátra Milana Bubáka SVD na 27. nedeľu cez rok, cyklus C (Lk 17, 5-10): Za plnenie povinností sa nechváli 

Mnohí chodíme radi na koncerty. Stretávame sa na nich s umelcami a vždy čakáme – právom – čo nám predvedú. A oni nám vo väčšine prípadov odvedú seriózny výkon. A my im za to právom tlieskame. A je to správne. Ich snaha, námaha a výkon musia byť predsa odmenené uznaním. Je požiadavkou spravodlivosti dať každému, čo mu patrí. Umelcovi potlesk, šikovnému žiakovi dobrú známku, zlodejovi trest.

Preto nás možno prekvapuje, keď sa nás Ježiš v evanjeliu dnešnej nedele pýta: „Je azda [pán] povinný ďakovať sluhovi, že urobil, čo sa mu rozkázalo? Tak aj vy, keď urobíte všetko, čo sa vám prikázalo, povedzte: ,Sme neužitoční sluhovia; urobili sme, čo sme boli povinní urobiť.’” Skrátka, nežiadajte žiadnu odmenu: ani pochvalu, ani potlesk, ani uznanie.

Ako to Ježiš myslí? Jeho postoj sa zdá ísť nielen proti všetkým našich ľudským pocitom a očakávaniam, ale aj proti čnosti spravodlivosti. Je tomu ale naozaj tak?

Keď sa som nad tým tak osobne premýšľal, akosi spontánne mi prišlo na rozum iné rovnako šokujúce miesto z evanjelistu Marka (11, 12-25). Je to udalosť, kedy Ježiš išiel v zime okolo figovníka, a keďže na ňom nenašiel figy, ho preklial. Toto bolo čudné, pretože ako poznamenáva evanjelista, nebol čas fíg. No tento príbeh v istom zmysle vysvetľuje myšlienku dnešného podobenstva. V podobenstve si sluha, ktorý robí to, čo je povinný, nezaslúži odmenu. V príbehu je figovník, ktorý nerobí to, čo nie je povinný – to znamená, neprinesie ovocie v zime – potrestaný. V oboch príbehoch nám čosi nesedí.

Prečo by mal figovník rodiť ovocie aj mimo sezóny? A prečo, ak nerodí, má byť potrestaný? A prečo si sluha, ktorý robí to, čo má, nezaslúži pochvalu?

Preto, lebo sluha i figovník fungujú iba na báze spravodlivosti. A byť spravodlivým nestačí. Sluha žil podľa spravodlivosti. Plnil si do bodky svoje povinnosti, nič viac. Figovník tiež fungoval verne podľa spravodlivosti. Prinášal ovocie vo svojom čase. Mimo neho odpočíval.

Aj keď spravodlivosť je veľká čnosť – je totiž stále veľa ľudí, ktorí podľa nej nežijú – na to, aby človek vošiel do Božieho kráľovstva, táto čnosť nestačí. Na to treba podľa Ježiša viac. A čo je viac ako spravodlivosť? Viac je láska. Láska dáva aj vtedy, keď nemusí. Láska si neplní len svoje povinnosti, ale ide ponad ne. Láska funguje na nadčasoch. Veď si len spomeňme, ako to povedal na inom mieste Ježiš: „Ak vaša spravodlivosť nebude väčšia ako spravodlivosť zákonníkov a farizejov, nevojdete do nebeského kráľovstva.“ (Mt 5, 20). Čo je spravodlivosť väčšia ako spravodlivosť farizejov a zákonníkov? Ježiš to vysvetľuje: „Ak ťa niekto udrie po pravom líci, nadstav mu aj druhé. Tomu, kto sa chce s tebou súdiť a vziať ti šaty nechaj aj plášť. A keď ťa bude niekto nútiť, aby si s ním išiel jednu míľu, choď s ním dve. Tomu, kto ťa prosí, daj, a neodvracaj sa od toho, kto si chce od teba niečo požičať.“ (Mt 5, 39-42). Alebo citujúc naše dnešné texty: Keď budeš ako sluha u svojho pána robiť nielen to, čo máš, ale keď budeš kreatívny a budeš robiť i to, čo nemáš. Alebo keď budeš ako figovník rodiť ovocie i v zime. Keď tvoj čas nebude rozdelený na čas práce a čas voľna. Na úradné hodiny a hodiny odpočinku. Na čas pracovného týždňa a na čas dovolenky. Ale naopak, bude to len jeden čas, čas stálej pripravenosti slúžiť Pánovi, potom si zaslúžiš pochvalu.

Študent sa sťažuje na svojho profesora, že je veľmi prísny na skúške. Ježiš je ešte prísnejší, on na skúške z matematiky skúša aj dejepis. Robotník hovorí o svojom majstrovi, že sa to nedá s ním vydržať, pretože žiada, aby urobil 400 nitov za deň. Ježiš je ešte náročnejší. On žiada, aby si nitoval ešte aj cez dovolenku.

Ježiš je hladný, hľadá figy, chce jesť. A ja odpovedám: „Pane, tu sú: chodím do kostola, modlievam sa ráno a večer. A keď mám čas, niekomu aj pomôžem. A občas čítam aj duchovnú literatúru.“ No dostávam odpoveď: „Nič, len lístie. To je priemernosť. To robí každý, kto sa aspoň trocha snaží o poctivosť. No ak si učeník, musíš ísť ďalej.“

Chápeme na tomto pozadí aj dnešné podobenstvo? Stále ešte pokladáme správanie sa pána voči svojmu sluhovi  za nespravodlivé? Naozaj si zaslúžime pochvalu za veci, ktoré by mali byť pre každého z nás úplnou samozrejmosťou?

 Istý mladý kresťan rozpráva túto príhodu: „Raz som pri spovedi dostal ako kajúcny čin vykonať nejaký dobrý skutok. Ešte v ten deň som uvoľnil miesto v autobuse jednej staršej žene. Ale hneď som sa zahanbil, že takúto bežnú maličkosť chcem vydávať za dobrý skutok. Na druhý deň som sa veľkoryso rozhodol pomôcť manželke pri sobotňajšom upratovaní. Snáď po prvý raz v živote som povynášal a vyprášil všetky koberce a mal som pocit dobre vykonaného dobrého skutku. No hneď som si všimol, že sused naproti – nábožensky ľahostajný – robí to isté a navyše robí to pravidelne. Teda ani s týmto skutkom so sa neuspokojil. Večer som sa rozhodol, že si budem čítať so Svätého Písma. Ale keď som v ňom bezradne listoval, neschopný sa orientovať, spomenul som si na kolegu, ktorý má predo mnou riadny náskok v znalosti Svätého Písma. Nakoniec každý pokus o dobrý skutok dopadol rovnako. S rozpakmi som zisťoval, že všetko čo som chcel pokladať za dobrý skutok, by mi malo byť samozrejmosťou.

Zdá sa, milí priatelia, že tento kresťan je zástupcom každého jedného z nás. Celí oduševnení často začneme robiť veci s povedomím, že sa začína nová éra, kedy ideme robiť čosi výnimočné, a pri tom nakoniec zistíme, že sú to veci úplne samozrejmé, ktoré už dávno mali patriť k našej každodennej rutine a že tak nie je čo chváliť.

Nech nám je vzorom príroda. Tam každé Božie stvorenie robí veci, ktoré do neho vložil Boh a navyše robí to dokonale a bez nároku na pochvalu. Chválime slnko, že každý deň vychádza? Je to jeho povinnosť. Chválime zem, že prijme semeno a urodí plod? Chválime oblaky, že z nich prší dážď? Chválime vietor, že fúka, včely, že opeľujú kvety? To je predsa ich základná služba a povinnosť. A ja chcem pochvalu za veci, ktoré by mali byť pre mňa samozrejmosťou?

Nech dnešné Božie slovo, milí priatelia, vedie každého z nás k dvom veciam: po prvé k otázke, či robím svedomito, to čo robiť mám, a po druhé, ak áno, ako by som mohol pokročiť ešte ďalej a robiť aj to, čo nie som povinný.

Želám vám, milí priatelia, požehnanú nedeľu.

inizio pagina

Dnešné vysielanie



Vysielanie z 1. októbra 2016

◊  

Sobotňajšie vysielanie vo zvukovej podobe:  

inizio pagina