Azerbajdžan 2. októbra – Záverečný deň 16. apoštolskej cesty pápeža Františka v kaukazskom regióne patrí Azerbajdžanu. „Všetci sme bratia“ - tak znie motto návštevy, ktorej cieľom je okrem povzbudenia miestnych katolíkov aj upevnenie spolunažívania rozličných kultúr a osobitne medzináboženského dialógu s islamom.  

Svätý Otec sa v ranných hodinách rozlúčil s Gruzínskom na tbiliskom letisku. O 9.30 miestneho času (7.30 nášho času) ho už privítali v Baku, hlavom meste ležiacom na pobreží Kaspického mora. Pred nastúpenou čestnou jednotkou ho oficiálne pozdravili predstaviteľ vlády i apoštolský prefekt Azerbajdžanu, slovenský salezián don Vladimír Fekete. Spolu s apoštolským nunciom Mons. Marekom Solczyńským a ďalšími členmi sprievodu, v ktorom sú aj kardináli Kurt Koch a Leonardo Sandri sa pápež odobral priamo do Kostola Nepoškvrneného Počatia Panny Márie. V jedinej katolíckej farnosti v celom Azerbajdžane už dve desiatky rokov pôsobia saleziáni, z ktorých väčšinu tvoria Slováci.

V moslimskej krajine s prevahou šiítov a jednou tretinou sunnitov má katolícka komunita len približne 700 členov, z väčšej časti cudzincov pracujúcich v krajine. Dnešné eucharistické slávenie s formulárom 27. cezročnej nedele odrážalo mnohokultúrny charakter katolíckeho spoločenstva  v Baku. Za účasti okolo troch stoviek veriacich Svätý Otec prednášal omšové texty v angličtine, čítania predniesli miestni lektori v ruštine a angličtine, evanjelium prečítal v rodnej  reči diakon, ktorý je azerbajdžanského pôvodu. V homílii pápež hovoril po taliansky, jeho slová postupne prekladal jeden z kňazov. Svätý Otec sa zameral na prepojenie viery so službou:

„Keď sa k viere naviaže služba, srdce sa udržiava otvorené a mladé a rozširuje sa v konaní dobra. Takže viera, ako hovorí Ježiš v evanjeliu, sa stáva mocnou a koná divy. Ak kráča po tejto ceste, dozrieva a silnie, s podmienkou, že vždy zostane spojená so službou.“

Svätý Otec ilustroval tieto slová obrazom blízkym miestnej kultúre, akým je tkanie koberca, v ktorom sa zatkávajú vlákna služby do pevnej osnovy viery.  Pri výzve, aby sa služba neskĺzla do vlažnosti použil aj ďalší obraz, ktorým je pitie čaju:

„Vlažný človek vyhradzuje Bohu a druhým isté „percentá“ vlastného času a vlastného srdca, nikdy nepreháňa, naopak, snaží sa vždy ušetriť. Tak jeho život stráca chuť: stáva sa akoby čajom, ktorý bol skutočne dobrý, avšak keď vychladne, nedá sa viac piť. Som si však istý, že vy, hľadiac na príklady tých, čo vás predišli vo viere, nedovolíte, aby vaše srdce zvlažnelo.“

Plné znenie homílie Svätého Otca

Pri slávení bohatom na hudbu a spevy v podaní farského speváckeho zboru koncelebroval aj jeden zo slovenských biskupov, vojenský ordinár Mons. František Rábek. Prítomné boli aj rehoľné sestry pôsobiace vo farnosti. Okrem komunity sestier Matky Terezy sú to aj dve saleziánske sestry zo Slovenska.

V závere sa Svätému Otcovi v mene celého spoločenstva poďakoval don Vladimír Fekete SDB, apoštolský prefekt v Azerbajdžane. Pripomenul ovocie predchádzajúcej návštevy sv. Jána Pavla II. na tomto mieste a vyjadril vďaku a radosť z tejto novej návštevy pápeža, ktorá je impulzom pre život farnosti do budúcnosti. Veriaci odovzdali Svätému Otcovi svoj dar, umelecky tkaný koberec s vyobrazením siluety kostola Nepoškvrnenej Panny Márie v Baku. Od pápeža dostala farnosť do daru zlatý omšový kalich.

Pred záverom slávenia sa Svätý Otec prihovoril slovami poďakovania za prijatie a povzbudil všetkých členov spoločenstva. Po spoločnej modlitbe Anjel Pána im udelil apoštolské požehnanie. Pred rozlúčkou sa však neformálne prihovoril ešte raz, keď uistil veriacich, že pre neho vykonať dlhú cestu kvôli tak maličkému spoločenstvu veriacich nie je v žiadnom prípade stratou času, ale niečím, na čom mu naopak mimoriadne záleží:

„Niekto si môže myslieť, že pápež stráca toľko času: precestovať toľko kilometrov kvôli návšteve malej 700-člennej komunity, v dvojmiliónovom meste... A predsa nie je to jednotvárna komunita, lebo medzi vami sa hovorí po azerbajdžansky, po taliansky, anglicky, španielsky: toľkými jazykmi... Je to komunita na periférii.

Nuž, pápež v tomto imituje Ducha Svätého: aj On zostúpil z neba na malú komunitu na periférii uzatvorenú vo večeradle. A to spoločenstvo bolo v strachu, cítilo sa byť chudobné a možno prenasledované alebo odstrčené. Dodáva mu odvahu, silu, parresiu (nebojácnosť ducha), aby išlo vpred a ohlasovalo Ježišovo meno. A dvere jeruzalemskej komunity, ktoré boli zatvorené zo strachu alebo hanby, sa otvárajú dokorán a vychádza sila Ducha. A pápež stráca čas tak, ako ho vtedy strácal Duch Svätý.

Sú len potrebné dve veci: V tom spoločenstve bola Matka. Netreba zabúdať na Matku! V tej komunite bola láska, bratská láska, ktorú do nich vlial Duch Svätý. Odvahu! Vpred! Go ahead! (angl. Kráčajte vpred!) Bez strachu, vpred!“

Ceremoniárom pri liturgii bol Mons. Ján Dubina, ktorý sprevádzal Svätého Otca aj počas predchádzajúcej etapy v Gruzínsku. Pokojná radostná atmosféra v modernom a umelecky stvárnenom kostole zasvätenom Panne Márii ukázala multikultúrny charakter miestneho spoločenstva a výsledok dlhoročnej pastoračnej prítomnosti Cirkvi na tomto mieste.

Z kostola sa Svätý Otec odobral do priestorov farského centra, kde ho čakal spoločný obed s miestnou komunitou saleziánov a členmi pápežského sprievodu. Petrovho nástupcu obsluhovali aj saleziánky zo Slovenska. -jb-

Vatikán 2. októbra – Prinášame v plnom znení homíliu Svätého Otca Františka, ktorú predniesol pri slávení eucharistie s farskou komunitou v Baku v Kostole Nepoškvrneného Počatia Panny Márie v nedeľu 2. októbra 2016.

Božie slovo nám dnes predstavuje dva základné aspekty kresťanského života: vieru a službu. V súvislosti s vierou sú Pánovi predložené dve osobitné prosby.

Prvá je od proroka Habakuka, ktorý úpenlivo prosí Pána, aby zasiahol a znovunastolil spravodlivosť a pokoj, ktoré ľudia narušili násilím, nesvármi a súperením: «Dokedy mám volať, Pane, a nevyslyšíš?» (Hab 1,2), pýta sa prorok. Boh odpovedajúc nezasahuje priamo, nerieši situáciu náhle, nestáva sa prítomným za pomoci sily. Naopak, pozýva k čakaniu s trpezlivosťou, s tým aby sme nikdy nestratili nádej; predovšetkým zdôrazňuje dôležitosť viery. Lebo pre svoju vieru bude človek žiť (porov. Hab 2,4). Tak koná Boha aj s nami: neuspokojuje naše túžby, ktoré by chceli zmeniť svet a druhých rýchlo a neprestajne, ale má na zreteli predovšetkým uzdravenie srdca, môjho srdca, tvojho srdca, srdca každého; Boh mení svet meniac naše srdcia a toto nemôže urobiť bez nás. Pán túži, aby sme mu otvorili dvere srdca, aby mohol vstúpiť do nášho života. A táto otvorenosť voči nemu, táto dôvera v neho je práve «víťazstvom, ktoré premohlo svet: naša viera» (1Jn 5,4). Lebo keď Boh nájde srdce otvorené a plné dôvery, tam môže uskutočniť zázraky.

Avšak mať vieru, vieru živú, nie je ľahké; a tu je ďalšia požiadavka, tá s ktorou sa v evanjeliu apoštoli obracajú na Pána: «Daj nám väčšiu vieru!» (Lk 17,5). Je to jedna dobrá požiadavka, modlitba, s ktorou by sme sa aj my mohli každý deň obrátiť na Boha. Avšak Božia odpoveď je prekvapujúca a aj v tomto prípade obracia otázku: «Keby ste mali vieru...». Je to on, kto od nás žiada, aby sme mali vieru. Lebo vieru, ktorá je Božím darom a o ktorú treba vždy prosiť, treba zároveň aj rozvíjať z našej strany. Nie je akousi magickou silou, zostupujúcou z neba, nie je istou „schopnosťou“, ktorú prijmeme raz a navždy, ani len super-mocou pre vyriešenie životných problémov. Lebo viera slúžiaca na uspokojenie našich potrieb by bola vierou egoistickou, zameranou úplne na nás samých. Viera sa nesmie zamieňať za blaho či za dobrý pocit, za duševnú útechu, lebo máme trochu pokoja v srdci. Viera je zlatou niťou spájajúcou nás s Pánom, čistou radosťou z toho, že sme s ním, že sme s ním spojení; je darom, ktorý má hodnotu celého života, ktorý však prináša ovocie vtedy, ak konáme našu časť práce.

A ktorá je tá naša časť práce? Ježiš nám pomáha porozumieť tomu, čo je to služba. V evanjeliu Pán hneď po slovách o moci viery pokračuje slovami o službe. Viera a služba sa nedajú oddeliť, naopak, sú úzko prepojené, vzájomne zviazané. Pre to, aby som to lepšie vysvetlil, by som chcel použiť obraz, ktorý je vám veľmi dobre známy, obraz pekného koberca: vaše koberce sú skutočnými umeleckými dielami a pochádzajú z pradávnych dejín. Aj kresťanský život každého človeka prichádza z diaľavy, je darom, ktorý sme prijali v Cirkvi a ktorý má pôvod v srdci Boha, nášho Otca, ktorý túži urobiť z každého z nás majstrovské dielo stvorenia a histórie. Každý koberec, a vy to dobre viete, treba tkať podľa útku a osnovy; jedine s touto štruktúrou je celok kompaktný a harmonický. Tak je to aj s kresťanským životom: každý deň ho treba trpezlivo utkávať, zatkávať do seba dobre definované útko a osnovu: útko viery a osnovu služby. Keď sa k viere naviaže služba, srdce sa udržiava otvorené a mladé a rozširuje sa v konaní dobra. Takže viera, ako hovorí Ježiš v evanjeliu, sa stáva mocnou a koná divy. Ak kráča po tejto ceste, dozrieva a silnie, s podmienkou, že vždy zostane spojená so službou.

Avšak čo je služba? Môžeme si myslieť, že pozostáva len z vernosti vlastným povinnostiam či z konania nejakých dobrých skutkov. Ale pre Ježiša je to oveľa viac. V dnešnom evanjeliu od nás žiada, aj prostredníctvom veľmi silných, radikálnych slov, úplnú disponovateľnosť, život plne k dispozícii, bez kalkulácií a bez ziskov. Prečo je Ježiš tak náročný? Lebo on nás tak miloval, robiac zo seba nášho sluhu až «do krajnosti» (Jn 13,1), prichádzajúc, «aby slúžil a položil svoj život» (Mk 10,45). A toto sa ešte deje zakaždým, keď slávime Eucharistiu: Pán prichádza medzi nás a akokoľvek si môžeme zaumieniť, že mu budeme slúžiť a milovať ho, je to vždy on, kto nás predchádza, slúžiac nám a milujúc nás viac než si predstavujeme a než si zasluhujeme. Daruje nám svoj vlastný život. A pozýva nás, aby sme ho napodobňovali, hovoriac nám: «Ak mi niekto slúži, nech ma nasleduje» (Jn 12,26).

Nie sme teda povolaní slúžiť len pre to, aby sme mali istú odmenu, ale preto, aby sme napodobňovali Boha, ktorý sa stal sluhom z lásky k nám. A nie sme povolaní slúžiť len z času na čas, ale žiť slúžiac. Služba je teda istý štýl života, ba dokonca zhŕňa v sebe celý životný štýl kresťana: slúžiť Bohu v adorácii a v modlitbe; byť otvorenými a k dispozícii; milovať blížneho konkrétne; s nadšením sa nasadiť pre spoločné dobro.

Ani veriacim nechýbajú pokušenia, ktoré vzďaľujú od štýlu služby a končia tým, že život robia nepotrebným. Tam, kde niet služby, život sa stáva neužitočným! Aj tu môžeme zdôrazniť dve (z pokušení). Jedným je dovoliť, aby naše srdce zvlažnelo. Vlažné srdce sa uzavrie do lenivého života a udúša plameň lásky. Vlažné srdce sa uzatvára do života, ktorý lenivosťou udúša oheň lásky. Ten, kto je vlažný, žije pre uspokojenie požiadaviek vlastného komfortu, ktorému nikdy nie je dosť a tak nikdy nie je spokojný; kúsok po kúsku končí uspokojac sa s priemerným životom. Vlažný človek vyhradzuje Bohu a druhým isté „percentá“ vlastného času a vlastného srdca, nikdy nepreháňa, naopak, snaží sa vždy ušetriť. Tak jeho život stráca chuť: stáva sa akoby čajom, ktorý bol skutočne dobrý, avšak keď vychladne, nedá sa viac piť. Som si však istý, že vy, hľadiac na príklady tých, čo vás predišli vo viere, nedovolíte, aby vaše srdce zvlažnelo. Celá Cirkev, ktorá živí osobitnú sympatiu voči vám, na vás hľadí a povzbudzuje vás: ste malým stádom veľmi vzácnym Božím očiam!

Je tu druhé pokušenie, do ktorého je možné upadnúť nie preto, že by sme boli pasívni, ale preto, že sme „príliš aktívni“: pokušenie pánskeho zmýšľania, činiť sa len kvôli získaniu kreditu a kvôli tomu, aby sme sa stali niekým. Tak sa služba stáva prostriedkom a nie cieľom, lebo cieľ sa stal prestížou; potom príde moc, vôľa byť veľkými. «Medzi vami to tak nebude. Ale kto sa medzi vami bude chcieť stať veľkým, bude vaším služobníkom» (Mt 20,26). Tak sa buduje a skrášľuje Cirkev. Vrátim sa k obrazu koberca, aplikujúc ho na vaše krásne spoločenstvo: každý z vás je ako jedno nádherné vlákno hodvábu, avšak rozličné vlákna vyvárajú jednu prekrásnu kompozíciu len vtedy, ak sú vzájomne dobre naviazané; sami o sebe neslúžia na nič. Zostaňte vždy zjednotení, žijúc pokorne v láske a radosti; Pán, ktorý tvorí harmóniu v rozličnosti, vás bude chrániť.

Nech nám pomáha príhovor Nepoškvrnenej Panny a svätých, osobitne svätej Terézie z Kalkaty, ktorej ovocie viery a služby sú uprostred vás. Prijmime niektoré jej nádherné slová, ktoré zhrňujú dnešný odkaz. Hovorí takto: „Ovocím viery je láska. Ovocím lásky je služba. Ovocím služby je pokoj“ (Jednoduchá cesta, Úvod).

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -zk-

Azerbajdžan 2. októbra – Pápež František sa stretol s viac než tisíckou zástupcov inštitúcií, diplomatického zboru a občianskej spoločnosti v Centre Hejdara Alijeva v Baku. Po príhovore azerbajdžanského prezidenta Ilhama Alijeva sa na prítomných obrátil Svätý Otec František. Jeho príhovor prinášame v plnom znení:

„Pán prezident, vážení štátni predstavitelia, ctení členovia diplomatického zboru, dámy a páni,

som veľmi šťastný, že môžem navštíviť Azerbajdžan a ďakujem vám za srdečné prijatie v tomto hlavnom meste krajiny s výhľadom na brehy Kaspického mora, meste, ktoré radikálne premenilo svoj výzor novými stavbami ako je tá, v ktorej sa odohráva toto stretnutie. Som vám naozaj vďačný, pán prezident, za pozorné uvítacie slová, ktoré ste mi adresovali v mene vlády a azerbajdžanského ľudu, a za to, že ste mi vďaka vášmu zdvorilému pozvaniu ponúkli možnosť opätovať návštevu, ktorú ste vykonali minulý rok vo Vatikáne spolu s vašou láskavou manželkou.

Prišiel som do tejto krajiny nesúc v srdci obdiv voči mnohotvárnosti a bohatstvu jej kultúry ako ovocia toho, čo prinášali mnohé národy, ktoré v priebehu dejín obývali tieto územia a svojím životom utkávali sieť skúseností, hodnôt a osobitostí, ktoré charakterizujú dnešnú spoločnosť a pretavujú sa do rozkvetu moderného azerbajdžanského štátu. Nadchádzajúceho 18. októbra Azerbajdžan oslávi 25. výročie svojej nezávislosti a takýto dátum ponúka možnosť pre súhrnný pohľad na udalosti týchto desaťročí, na dosiahnutý pokrok a na výzvy, pred ktorými krajina stojí.

Cesta, ktorú ste doteraz prešli, jasne ukazuje významné úsilie, ktoré sa vykonalo na konsolidáciu inštitúcií a podporu ekonomického a občianskeho rastu krajiny. Je to postup, ktorý si vyžaduje neustálu pozornosť voči všetkým, obzvlášť voči najslabším, postup, ktorý je možný vďaka spoločnosti uznávajúcej prínos multikulturalizmu a nevyhnutného vzájomného dopĺňania sa kultúr, aby sa tak medzi odlišnými zložkami občianskej komunity a medzi príslušníkmi odlišných náboženských vierovyznaní vytvorili vzťahy vzájomnej spolupráce a úcty.

Toto spoločné úsilie pri budovaní harmónie uprostred rozdielov je zvlášť významné v tomto čase, lebo ukazuje, že je možné prejavovať vlastné myšlienky a vlastné ponímanie života bez pošliapania práv tých, čo sú nositeľmi iných koncepcií a vízií. Každá etnická či ideová príslušnosť, ako aj každá autentická cesta náboženstva nemôže inak než vylúčiť také postoje a koncepcie, ktoré zneužívajú vlastné presvedčenie, vlastnú identitu či Božie meno na ospravedlňovanie zámerov utláčania a nadvlády.

Veľmi si želám, aby Azerbajdžan pokračoval na ceste spolupráce medzi rôznymi kultúrami a náboženskými vyznaniami. Nech harmónia a pokojné spolunažívanie stále viac živia spoločenský a občiansky život krajiny v jeho mnohorakých formách a zaisťujú všetkým možnosti prinášať vlastný príspevok k spoločnému dobru.

Svet žiaľ zakúša drámu mnohých konfliktov, ktoré nachádzajú živnú pôdu v neznášanlivosti podnecovanej násilnými ideológiami a praktickým upieraním práv tých najslabších. Aby sme sa účinne postavili proti týmto nebezpečným úchylkám, potrebujeme, aby rástla kultúra pokoja, ktorá je živená neustálou pripravenosťou k dialógu a vedomím, že neexistuje rozumná alternatíva k trpezlivému a vytrvalému hľadaniu spoločne zdieľaných riešení prostredníctvom čestných a vytrvalých rokovaní.

Tak ako je vo vnútri hraníc krajiny povinnosťou podporovať harmóniu medzi jej rozličnými zložkami, tak je aj medzi štátmi nevyhnutné postupovať s múdrosťou a odvahou na ceste, ktorá vedie k pravému pokroku a ku slobode národov, pričom sa otvárajú nebývalé cesty, ktoré vedú k trvácnym zmluvám a k mieru. Takýmto spôsobom sa národy uchránia od ťažkých útrap a bolestných rán, ktoré nie je ľahké zahojiť.

Aj pokiaľ ide o túto krajinu, želám si z hĺbky srdca vyjadriť moju blízkosť tým, ktorí museli opustiť svoju zem a mnohým osobám, ktoré trpia kvôli krvavým konfliktom. Prajem si, aby medzinárodná komunita vedela stabilne ponúknuť svoju nevyhnutnú pomoc. Zároveň - aby sa mohla otvoriť nová fáza naklonená stálemu mieru v regióne - pozývam všetkých, nech nevynechajú žiadnu možnosť v úsilí, aby sa dospelo k uspokojivému riešeniu. Mám nádej, že s Božou pomocou a prostredníctvom dobrej vôle zúčastnených strán môže byť Kaukaz miestom, kde sa prostredníctvom dialógu a rokovaní dospeje k usporiadaniu a prekonaniu kontroverzií a nezhôd, aby sa tak toto územie, „brána medzi Východom a Západom“ podľa krásneho obrazu, ktorý použil svätý Ján Pavol II., keď navštívil vašu krajinu (porov. Príhovor pri uvítacom ceremoniáli, 22. máj 2002), stalo aj otvorenou bránou pre pokoj a vzorovým príkladom ako riešiť staré i nové konflikty.

Katolícka cirkev, aj keď je v krajine prítomná v nepatrnom počte, je začlenená do občianskeho a spoločenského života Azerbajdžanu, zúčastňuje sa na jeho radostiach a je solidárna pri riešení jeho ťažkostí. Právne uznanie, ktoré umožnila ratifikácia medzinárodnej dohody so Svätou stolicou v roku 2011, navyše poskytlo stabilnejší normatívny rámec pre život katolíckej komunity v Azerbajdžane.

Som navyše osobitne šťastný zo srdečných vzťahov, ktoré katolícka komunita udržuje s moslimskou, pravoslávnou a židovskou komunitou a želám si, aby sa rozrastali znaky priateľstva a spolupráce. Takéto dobré vzťahy nadobúdajú zásadný význam pre pokojné spolužitie a pre pokoj vo svete a ukazujú, že medzi veriacimi rôznych náboženských vyznaní je možná srdečnosť vzťahov, úcta a spolupráca pre dobro všetkých.

Hlásiť sa k pravým náboženských hodnotám je úplne nezlučiteľné so snahou násilne nanucovať druhým vlastné vízie berúc si za štít sväté Božie meno. Nech je viera v Boha naopak zdrojom a inšpiráciou vzájomného porozumenia a úcty a obojstrannej pomoci v prospech všeobecného dobra spoločnosti.

Nech Boh požehná Azerbajdžan harmóniou, pokojom a prosperitou."

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -bp, jb-

Azerbajdžan 2. októbra – Prinášame príhovor Svätého Otca Františka na medzináboženskom stretnutí v Mešite Hejdara Alijeva v Baku:

Je požehnaním, že sa tu nachádzame spoločne. Chcel by som poďakovať predsedovi Rady moslimov Kaukazu, ktorý nás so zvyčajnou zdvorilosťou hostí, a miestnym náboženským predstaviteľom Ruskej pravoslávnej cirkvi a židovských obcí. Je veľkým znamením stretnúť sa v bratskom priateľstve na tomto mieste modlitby, znamením, ktoré ukazuje tú harmóniu, ktorú môžu náboženstvá spoločne budovať počnúc osobnými vzťahmi a dobrou vôľou zodpovedných. Tu to dokazuje napríklad konkrétna pomoc, ktorú predseda Rady moslimov Kaukazu zabezpečil katolíckej komunite pri viacerých príležitostiach, a múdre rady, o ktoré sa s ňou v rodinnom duchu delí; treba tiež podčiarknuť pekné puto, ktoré spája katolíkov s pravoslávnou komunitou v konkrétnom bratstve a v každodennej náklonnosti, ktoré sú príkladom pre všetkých, a srdečné priateľstvo so židovskou komunitou.

Azerbajdžan, ktorý je charakteristický prijatím a pohostinnosťou, má z tejto priaznivej zhody prospech v podobe darov, ktoré som mohol zakúsiť v tento pamätný deň, za čo som veľmi vďačný. Tu je vôľa opatrovať veľké náboženské dedičstvo a zároveň úsilie o väčšiu a plodnú otvorenosť: napríklad aj katolicizmus nachádza svoje miesto a harmóniu medzi inými omnoho početnejšími náboženstvami, čo je konkrétnym znakom, ktorý ukazuje, že nie protiklad, ale spolupráca pomáha vybudovať lepšie a pokojnejšie spoločnosti. To, že sme sa spoločne stretli, je tiež pokračovaním početných stretnutí, ktoré sa dejú v Baku na podporu dialógu a multikultúrnosti. Otváraním brán prijatiu a integrácii sa otvárajú brány sŕdc každého a brány nádeje pre všetkých. Verím, že táto krajina, «brána medzi Východom a Západom» (Ján Pavol II., Príhovor pri uvítacej ceremónii, Baku, 22. máj 2002), bude neustále kultivovať svoje povolanie k otvoreniu sa a k stretnutiu, čo sú nevyhnutné podmienky na vytvorenie pevných mostov pokoja a budúcnosti hodnej človeka.

Bratstvo a delenie sa navzájom, ktoré si želáme rozhojniť, neocení ten, kto chce vyhraňovať rozdelenia, roznecovať napätia a ťažiť zisky z protikladov a kontrastov. Sú však žiadané a očakávané zo strany tých, čo túžia po spoločnom dobre, a hlavne sú milé Bohu, Súcitnému a Milosrdnému, ktorý chce, aby boli synovia a dcéry jedinej ľudskej rodiny medzi sebou viac zjednotení a neustále v dialógu. Veľký básnik, syn tejto zeme, napísal: «Ak si človek, zmiešaj sa s ľuďmi, lebo ľuďom sa dobre darí medzi sebou» (Nizami Ganjavi, Kniha o Alexandrovi, I, O vlastnom stave a plynutí času). Otvorenie sa iným neochudobňuje, ale obohacuje, lebo pomáha byť ľudskejšími: prihlásiť sa k aktívnej účasti na väčšom celku a interpretovať život ako dar pre druhých; mať za cieľ nie vlastné záujmy, ale dobro ľudstva; konať bez idealizovania a bez dirigovania zhora, bez škodlivého zasahovania a silených činov, ale vždy v úcte k dynamike dejín, kultúry a náboženských tradícií.

Práve náboženstvá majú veľkú úlohu: sprevádzať ľudí pri hľadaní zmyslu života, pomáhať im pochopiť, že obmedzené schopnosti ľudskej bytosti a dobrá tohto sveta sa nikdy nesmú stať absolútnymi hodnotami. Ten istý Nizami napísal: «Nespoliehaj sa mocne na tvoje sily, kým si nenašiel príbytok v nebi! Ovocie sveta nie je večné, neklaňaj sa tomu, čo zahynie»(Leyla a Majnun, Smrť Majnuna na hrobe Leyly). Náboženstvá sú povolané upovedomiť nás o tom, že centrum človeka je mimo neho, že sme nasmerovaní k nekonečným výšinám a smerom k druhému, ktorý je naším blížnym. Život je povolaný vydať sa na cestu práve tam, smerom k najvznešenejšej a taktiež najkonkrétnejšej láske: táto musí byť nevyhnutne vrcholom každej skutočne náboženskej túžby; lebo – ako znova hovorí básnik – «láska je to, čo nikdy neutíchne, láska je to, čo neskončí» (tamže, Majnunova beznádej).

Náboženstvo je tak pre človeka nevyhnutnosťou, aby zrealizoval svoj cieľ, kompasom, ktorý ho nasmerúva k dobru a vzďaľuje ho od zla, ktoré neustále číha pri dverách jeho srdca (porov. Gn 4,7). V tomto zmysle majú náboženstvá výchovnú povinnosť: napomôcť človeku vydať zo seba to najlepšie. A my máme ako sprievodcovia veľkú zodpovednosť ponúknuť autentické odpovede na hľadanie človeka, ktorý je dnes často stratený v paradoxných víroch našej doby. Vskutku vidíme, ako v terajších dňoch na jednej strane zúri nihilizmus toho, kto viac neverí ničomu, ak len nie vlastným záujmom, výhodám a prospechu, toho, kto zahadzuje život a pomaly sa prispôsobuje tomu, že «ak niet Boha, všetko je dovolené (porov.  F.M. Dostojevskij, Bratia Karamazovovci, XI, 4.8.9); na druhej strane sa stále viac objavujú neúprosné a fundamentalistické reakcie toho, kto chce násilím slova a gest vynucovať extrémne a radikalizované postoje, najväčšmi vzdialené od živého Boha.

Náboženstvá, ktoré naopak pomáhajú rozpoznať dobro a uskutočňovať ho skutkami, modlitbou a námahou vnútorného úsilia, sú povolané budovať kultúru stretnutia a pokoja tvorenú trpezlivosťou, pochopením, pokornými a konkrétnymi krokmi. Takto sa slúži ľudskej spoločnosti. Ona je zo svojej strany vždy povinná prekonať pokušenie využiť náboženský činiteľ: náboženstvá nikdy neslobodno zneužívať a nikdy sa nesmú podieľať na vyhrocovaní konfliktov a rozporov.

Ovocie naopak prináša zdravý vzťah medzi spoločnosťou a náboženstvami, úctivé spojenectvo, ktoré treba budovať a opatrovať, a chcel by som ho symbolizovať obrazom, ktorý je tejto krajine taký drahý. Odvolávam sa na cenné umelecké vitráže už po stáročia prítomné v tejto zemi, zhotovené čisto z dreva a farebného skla (shebeke). Pri ich remeselnej výrobe ide o jedinečnú zvláštnosť: nepoužíva sa lepidlo ani klince, ale dávajú sa dokopy drevo a sklo tým, že sa do seba zakliňujú  dlhou a precíznou prácou. Tak drevo podopiera sklo a sklo necháva prenikať svetlu. Rovnakým spôsobom je úlohou každej občianskej spoločnosti podporovať náboženstvo, ktoré umožní vstup svetla nevyhnutného pre život: preto je nutné zabezpečiť účinnú a opravdivú slobodu. Nemožno teda používať umelé ,lepidlá‘, ktoré nútia človeka veriť, nanucujúc mu vymedzené krédo a pozbavuje ho slobody voľby; do náboženstiev nesmú vniknúť ani vonkajšie ,klince‘ svetských záujmov, dychtivosti po moci a po peniazoch. Lebo Boha nemožno vzývať pre skupinové záujmy a egoistické ciele, nemôže ospravedlniť žiadnu formu fundamentalizmu, imperializmu a kolonializmu. Teda ešte raz, z tohto takého významného miesta stúpa naliehavý výkrik: už nikdy viac násilie v Božom mene! Nech je jeho sväté meno uctievané, a nie hanobené a využívané na kšeftovanie ľudskou nenávisťou a rozbrojmi.  

Pokračovanie...

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -bp, jb-

Gruzínsko 2. októbra - Pápež František sa dnes ráno po slávení omše v Kostole Nepoškvrneného Počatia Panny Márie v Baku a obede s miestnou komunitou saleziánov presunul do Prezidentského paláca "Genclik", kde absolvoval protokolárnu privítaciu ceremóniu a zdvorilostnú návštevu u prezidenta Ilhama Hejdara Alijeva.

Návšteva Pamätníku padlých v boji za nezávislosť

Po hodinovom stretnutí sa spoločne odobrali k Pamätníku padlých v boji za nezávislosť, kde položili veniec kvetov. Pomník bol postavený v roku 1998 na mieste, ktoré je tiež známe ako „Alej mučeníkov“. Ide o symbol boja za slobodu a národnú integritu Azerbajdžanu. V roku 1918 boli na tomto mieste pochovaní Azerbajdžanci a Turci, ktorí zahynuli pri obrane mesta Baku. V rokoch 1992-1994 sa stalo miestom odpočinku pre obete bojov o Náhorný Karabach.

Stretnutie s verejnými predstaviteľmi v Centre „Heydar Aliyev“ 

Po návšteve pamätníka sa Svätý Otec presunul do Centra Hejdara Alijeva, pomenovaného po otcovi súčasného prezidenta, kde sa stretol so stovkami zástupcov inštitúcií, diplomatického zboru a občianskej spoločnosti. Po príhovore azerbajdžanského prezidenta sa prítomným prihovoril pápež František, pričom okrem iného vyjadril svoju „blízkosť tým, ktorí museli opustiť svoju zem a mnohým osobám, ktoré trpia kvôli krvavým konfliktom“:

„Prajem si, aby medzinárodná komunita vedela stabilne ponúknuť svoju nevyhnutnú pomoc. Zároveň - aby sa mohla otvoriť nová fáza naklonená stálemu mieru v regióne - pozývam všetkých, nech nevynechajú žiadnu možnosť v úsilí, aby sa dospelo k uspokojivému riešeniu. Mám nádej, že s Božou pomocou a prostredníctvom dobrej vôle zúčastnených strán môže byť Kaukaz miestom, kde sa prostredníctvom dialógu a rokovaní dospeje k usporiadaniu a prekonaniu kontroverzií a nezhôd, aby sa tak toto územie, „brána medzi Východom a Západom“ podľa krásneho obrazu, ktorý použil svätý Ján Pavol II., keď navštívil vašu krajinu, stalo aj otvorenou bránou pre pokoj a vzorovým príkladom ako riešiť staré i nové konflikty...

Hlásiť sa k pravým náboženských hodnotám je úplne nezlučiteľné so snahou násilne nanucovať druhým vlastné vízie berúc si za štít sväté Božie meno. Nech je viera v Boha naopak zdrojom a inšpiráciou vzájomného porozumenia a úcty a obojstrannej pomoci v prospech všeobecného dobra spoločnosti. Nech Boh požehná Azerbajdžan harmóniou, pokojom a prosperitou.“

Medzináboženské stretnutie so šejkom a so zástupcami iných náboženských komunít krajiny

Svätý Otec sa po stretnutí s verejnými predstaviteľmi Azerbajdžanu stretol s predstaviteľmi moslimov a ďalších náboženských komunít prítomných v krajine. Najprv jeho kroky smerovali do mešity v severnej časti Baku, kde sa stretol s hlavou kaukazských moslimov šejkom Hadži Allahšukurom Pašazadehom.

Mešita, ktorú z iniciatívy súčasného prezidenta Ilhama Alijeva slávnostne otvorili v decembri 2014, je výnimočná tým, že ju spoločne využívajú obe vetvy islamu, teda šiíti i sunniti. Každodenné modlitby tu vedie šiítsky i sunnitský imám.

Pri vstupe do Mešity Hejdara Aliyeva, ktorá je zároveň najväčším islamský chrámom v Baku, už pápeža Františka čakal veľký mufti Kaukazu. Hadži Allahšukur Pašazadeh pochádza z južnej časti Azerbajdžanu a v 70-tych rokoch absolvoval teologické vzdelanie v uzbeckom hlavnom meste Taškente. Neskôr sa stal takzvaným šejk-ul-islam ako prvá náboženská osoba islamu, ktorá sa stala členom Najvyššieho sovietu, kde mali zastúpenie jednotlivé republiky ZSSR. Šejk bol členom azerbajdžanského parlamentu, ako aj Komisie pre medzináboženské vzťahy. Pápež Ján Pavol II. mu vo Vatikáne udelil vyznamenanie „Rad sv. Gregora“. Čelný predstaviteľ kaukazských moslimov je uznávaný ako popredný teológ v oboch školách islamského sveta, ako v šiítskych, tak aj v sunnitských. Napriek tomu, že sám je šiítom, je tiež jediným veľkým šiítsko-sunnitským muftim, keďže tento titul sa spravidla vyskytuje v sunnistkých krajinách.

Šejk sprevádzal pápeža Františka do vnútra mešity. Na mieste zvanom „mihrab“, ktoré ukazuje, kde sa nachádza Mekka, si slávnostne vymenili dary. Petrov nástupca daroval šejkovi mozaiku Baziliky sv. Petra a on šejka dostal do daru zväzok koránu. Po súkromnom rozhovore v oddelenej miestnosti sa obaja predstavitelia v hlavnej sále mešity stretli s reprezentantmi náboženských komunít Azerbajdžanu. Prítomní boli zástupcovia pravoslávia, židovskej obce a ďalších komunít.

Na úvod sa prihovoril šejk Pašazadeh, ktorý vo svojom prejave vyzdvihol pápežovo angažovanie sa ako náboženského lídra v oblasti migračnej krízy, odsúdenia terorizmu či xenofóbie. Podčiarkol, že pápežovo stretnutie s ruským pravoslávnym patriarchom Kirillom na Kube „otvorilo dôležitú kapitolu vo vzťahoch medzi vierovyznaniami“. Veľký mufti Kaukazu ocenil aj „plodnú a účinnú spoluprácu“ s predstaviteľmi Vatikánu na „medzinárodných podujatiach o dialógu a o medzináboženskej spolupráci“:

„Oceňujeme vaše úsilie o riešenie konfliktov vo svete počas vašich ciest v mene pokoja a aj závažnosť, ktorú prisudzujete medzináboženskemu dialógu. So záujmom a úctou sme prijali vaše slová ako veľkého náboženského lídra v súvislosti s dôležitosťou mierového riešenia konfliktu v Náhornom Karabachu medzi Arménskom a Azerbajdžanom“.

Pápež František hovoril pred zástupcami náboženstiev o úlohe náboženstva a jeho prínose pre človeka i pre celú spoločnosť.  Citoval pri tom aj niektoré moslimské literárne diela. Upozornil, že tak ako náboženstvo je prínosom pre spoločnosť, musí sa spoločnosť vystríhať pred pokušením využívať ho a poslúžiť si ním na vlastné ciele:

„...Náboženstvá nikdy neslobodno zneužívať a nikdy sa nesmú podieľať na vyhrocovaní konfliktov a rozporov. Ovocie naopak prináša zdravý vzťah medzi spoločnosťou a náboženstvami, úctivé spojenectvo, ktoré treba budovať a opatrovať, a chcel by som ho symbolizovať obrazom, ktorý je tejto krajine taký drahý. Odvolávam sa na cenné umelecké vitráže už po stáročia prítomné v tejto zemi, zhotovené čisto z dreva a farebného skla (shebeke). Pri ich remeselnej výrobe ide o jedinečnú zvláštnosť: nepoužíva sa lepidlo ani klince, ale dávajú sa dokopy drevo a sklo tým, že sa do seba zakliňujú  dlhou a precíznou prácou. Tak drevo podopiera sklo a sklo necháva prenikať svetlu. Rovnakým spôsobom je úlohou každej občianskej spoločnosti podporovať náboženstvo, ktoré umožní vstup svetla nevyhnutného pre život: preto je nutné zabezpečiť účinnú a opravdivú slobodu. Nemožno teda používať umelé ,lepidlá‘, ktoré nútia človeka veriť, nanucujúc mu vymedzené krédo a pozbavujúc ho slobody voľby; do náboženstiev nesmú vniknúť ani vonkajšie ,klince‘ svetských záujmov, dychtivosti po moci a po peniazoch. Lebo Boha nemožno vzývať pre skupinové záujmy a egoistické ciele, nemôže ospravedlniť žiadnu formu fundamentalizmu, imperializmu a kolonializmu. Teda ešte raz, z tohto tak významného miesta stúpa naliehavý výkrik: už nikdy viac násilie v Božom mene! Nech je jeho sväté meno uctievané, a nie hanobené a využívané na kšeftovanie ľudskou nenávisťou a rozbrojmi.“

Pri všetkých dnešných stretnutiach v Azerbajdžane sprevádzal Svätého Otca ako prekladateľ slovenský salezián don Martin Bonkálo. Dnešnou návštevou Azerbajdžanu pápež František ukončil 16. apoštolskú cestu na Kaukaze, ktorej predchádzala dvojdňová návšteva Gruzínska a v júni tohto roku cesta do Arménska. -jb,ej,bp- 

Boh mení svet meniac naše srdcia. Keď Boh nájde otvorené a dôverujúce srdce, môže v ňom konať divy. (Tvít pápeža Františka, 2. októbra 2016) -ej- 

Nedeľňajšie vysielanie vo zvukovej podobe:     

Vo zvukovej podobe prinášame prehľad hlavných udalostí uplynulého týždňa vo Vatikáne.

Týždenný 10-minútový spravodajský súhrn Vatikánskeho rozhlasu vysiela RTVS každú nedeľu ráno o 6.05 a v repríze večer o 17.50 na okruhoch Rádia Regina.