Vatikán 3. októbra – Pri tlačovej konferencii počas spiatočného letu z Baku do Ríma pápež František odpovedal novinárom na viacero otázok. Okrem dojmov z bohatstva kultúr Gruzínska a Azerbajdžanu hovoril o perspektíve ekumenizmu s gruzínskym pravoslávím, o dialógu ako jedinej ceste vyriešenia konfliktu medzi Arménskom a Azerbajdžanom, ako aj o ohrozeniach manželstva teóriou gender a odkaze exhortácie Amoris laetitia. Novinárom prezradil, že plánuje cesty do Fatimy, do Indie a Bangladéša a do Afriky. Pápež reagoval aj na otázky amerických volieb či napredovania vzťahov Svätej stolice s Čínou. Prinášame hlavné obsahy tlačovej konferencie, ktorú moderoval riaditeľ Tlačového strediska Svätej stolice Greg Burke.

Perspektívy ekumenických vzťahov s Gruzínskou pravoslávnosu cirkvou 

Ketevan Kardava z gruzínskej verejnoprávnej televízie sa opýtala: „Vidíte po vašom stretnutí s gruzínskym patriarchom základy pre budúcu spoluprácu a konštruktívny dialóg medzi ... Pravoslávnou a Katolíckou cirkvou ohľadne rozdielov v náuke, ktoré existujú? Povedali ste nám, že máme mnoho spoločného, čo nás viac spája než rozdeľuje...“

Pápež František: „Zažil som v Gruzínsku dve prekvapenia. Jednou je samotné Gruzínsko. Nikdy som nepomyslel, že má toľkú kultúru, toľkú vieru, toľko kresťanstva. Je to veriaci národ veľmi starobylej kresťanskej kultúry, národ mnohých mučeníkov. A objavil som jednu vec, čo som nepoznal: šírku tejto gruzínskej viery. Druhým prekvapením bol patriarcha: je to Boží muž, bol som pohnutý týmto mužom. Zo stretnutí s ním som odchádzal s pohnutím v srdci a s pocitom, že som stretol Božieho muža. Naozaj Božieho muža. O veciach, ktoré nás spájajú a rozdeľujú, poviem toto: nepúšťajme sa do diskusií o veciach náuky, to nechajme teológom, oni to dokážu lepšie ako my. Diskutujú a sú skvelí, teológovia na jednej i druhej strane majú dobrú vôľu. Čo máme robiť my, ľud? Modliť sa jedni za druhých. Toto je veľmi dôležité: modlitba. A po druhé, robiť veci spoločne: sú tu chudobní, pracujme spoločne s chudobnými; je tu ten a ten problém: môžeme na ňom robiť spoločne? pracujme na tom spoločne. Sú tu migranti? Robme veci spoločne... Konajme dobro pre druhých. Spoločne. Toto môžeme robiť. A toto je cesta ekumenizmu. Nielen cesta náuky: to je to posledné. Prídeme do cieľa. Ale začnime spoločne kráčať. A s dobrou vôľou sa to dá urobiť. Musí sa to urobiť.“

Riešenie konfliktu o Náhorný Karabach

Tassilo Forchheimer, vatikánsky korešpondent nemeckého ARD, sa spýtal na konflikt o Náhorný Karabach: „Svätý Otec, po tom, čo ste hovorili so všetkými osobami, ktoré môžu zmeniť túto nepeknú históriu medzi Arménskom a Azerbajdžanom, čo sa musí stať, aby sme dospeli k trvalému mieru, ktorý by chránil ľudské práva? Aké sú problémy a akú úlohu môže mať Vaša Svätosť?“

Pápež František: „Myslím, že jediná cesta je dialóg, úprimný dialóg, bez vecí pod stolom, úprimne, tvárou v tvár. Úprimné rokovanie. A ak k tomu nemožno dospieť, nuž treba mať odvahu ísť pred Medzinárodný súd, ísť napríklad do Haagu a podriadiť sa medzinárodnému verdiktu. Nevidím inú cestu. Alternatívou je vojna a vojna vždy ničí, vojnou sa stráca všetko! A navyše pre kresťanov je tu modlitba: modliť sa za pokoj, aby sa srdcia vydali touto cestou dialógu, vyjednávania, alebo išli na medzinárodný súd.“

Rozvodovosť a „svetová vojna proti manželstvu“

Maria Elena Ribezzová zo Švajčiarska, ktorá pracuje pre časopis „La Presse“, sa Petrovho nástupcu opýtala, či sú jeho slová z Tbilisi o prebiehajúcej „svetovej vojne proti manželstvu“ a o tom, že „rozvod špiní Boží obraz“ v súlade s tým, čo predtým hovoril v súvislosti so Synodou a s otvorenosťou Cirkvi voči rozvedeným.

Pápež František v odpovedi odkázal na pravdu o manželstve ako zväzku muža a ženy ako „jednom tele“, ako to vyjadruje exhortácia Amoris laetitia. „Svetovou vojnou proti manželstvu“ je podľa jeho slov rozvodová mentalita dnešnej doby, voči ktorej „musíme byť ostražití, aby sme tieto idey nenechali do nás vniknúť“. Pápež ďalej s odvolávkou na Amoris laetitia vysvetlil, ako v situáciách zranených manželstiev „nemá posledné slovo hriech, ale milosrdenstvo“:

„Rád hovorím o tom, ... že v Kostole sv. Márie Magdalény vo Vézelay [Francúzsko] ... je krásna hlavica približne z 13. storočia. V stredoveku sa robili katechézy pomocou sôch katedrál. Na jednej strane hlavice je obesený Judáš s vyplazeným jazykom, vypadnutými očami, a na druhej strane hlavice je Ježiš, Dobrý pastier, ktorý ho berie a nesie so sebou. A keď sa dobre pozrieme na Ježišovu tvár, na jednej strane Ježišových pier je smútok, ale s malým úsmevom spoluúčasti na druhej strane. Oni pochopili, čo je milosrdenstvo! S Judášom!“

Ďalej pápež František pripomenul štyri základné prístupy pomoci zraneným manželstvám v duchu exhortácii Amoris laetitia: vľúdne prijatie, sprevádzanie, rozlišovanie v každom jednotlivom prípade a napokon začlenenie, obnova. Ohľadom exhortácie Svätý Otec tiež upozornil na potrebu celostného chápania jej odkazu:  

„O Amoris laetitia chcem povedať toto: všetci si nalistujú ôsmu kapitolu. Nie, nie: treba ju čítať od začiatku do konca. A čo je stredom? Nuž... záleží na každom jednom. Pre mňa je stredom, jadrom Amoris laetitia štvrtá kapitola, ktorá poslúži na celý život. Ale treba exhortáciu čítať celú, nanovo si ju celú prečítať a prediskutovať ju celú, tvorí jeden celok. Je tam hriech, je tam rozpad, ale je tam taktiež milosrdenstvo, vykúpenie, starostlivosť.“

Pastoračné sprevádzanie transsexuálnych osôb

Joshua McElwee z amerického periodika „National Catholic Reporter“ sa Svätého Otca opýtal: „V Gruzínsku ste hovorili podobne ako v mnohých iných krajinách o teórii gender ako o veľkom nepriateľovi, hrozbe voči manželstvu. Ale chcel by som sa spýtať: čo by ste povedali osobe, ktorá roky trpela kvôli svojej sexualite a naozaj cíti, že má biologický problém, že jej fyzický výzor nie je v súlade s tým, čo on alebo ona považuje za svoju sexuálnu identitu? Ako by ste vy ako duchovný pastier a kňaz sprevádzali tieto osoby?“

Pápež František: „Ponajprv, v mojom živote kňaza, biskupa – aj pápeža – som sprevádzal osoby s homosexuálnou tendenciou i s homosexuálnymi praktikami. Sprevádzal som ich, viedol som ich bližšie k Pánovi, niektorí nemôžu, ale sprevádzal som ich a nikdy som nikoho neopustil. Toto je to, čo treba robiť. Osoby je treba sprevádzať, ako ich sprevádza Ježiš. Keď osoba s takouto situáciou príde pred Ježiša, Ježiš jej istotne nepovie: „Choď preč, lebo si homosexuál!“ Nie.

To, čo som povedal, sa týka tej zloby, ktorá sa dnes vytvára indoktrináciou teórie gender. Jeden francúzsky otec mi rozprával, že sa za stolom rozprávali s deťmi – je to katolík, manželka je katolíčka, deti sú katolíci, hoci len náznakoví, ale katolíci –, a spýtal sa desaťročného syna: „A ty čím chceš byť, keď budeš veľký?“ – „Dievčaťom!“ A otec si všimol, že v učebniciach sa vyučovala teória gender. A toto ide proti prirodzeným veciam. Jedna vec je to, že osoba má túto tendenciu, túto možnosť; a sú aj takí, čo si zmenia pohlavie. A je niečo iné učiť na školách v tejto línii, aby sa zmenila mentalita. Toto nazývam „ideologickými kolonizáciami“.

Minulý rok som dostal list od jedného Španiela, ktorý mi rozprával svoj príbeh od detstva a dospievania. Bolo to dievčatko, dievča, a mnoho si vytrpela, lebo sa cítilo byť chlapcom, ale fyzicky bola dievčaťom. Povedala to mame už ako 20-ročná, 22-ročná, a povedal jej, že by chcela podstúpiť chirurgický zákrok a všetky tieto veci. A mama ju poprosila, aby to nerobila, pokiaľ je ona nažive. Bola vo vysokom veku a zakrátko umrela. A tak podstúpila operáciu. Dnes je zamestnancom ministerstva v jednom meste v Španielsku. Išiel za biskupom a biskup sa mu veľmi venoval sprevádzaním. Je to skvelý biskup: „strácal“ čas, aby sprevádzal tohto človeka. Potom sa oženil; zmenil svoju občiansku identitu, oženil sa a napísal mi list, že by pre neho bolo útechou prísť so svojou manželkou: on, kto bol „ona“, ale je to „on“. A prijal som ich. Boli spokojní.

A v štvrti, kde býval, bol starý 80-ročný kňaz, staručký farár, ktorý zanechal faru a pomáhal tam vo farnosti sestrám... A bol tam nový [farár]. Keď ho uvidel, okríkol ho z chodníka: „Pôjdeš do pekla!“ Keď zašiel za starým farárom, ten mu povedal: „Kedy si bol naposledy na spovedi? Veď príď, príď, vyspovedám ťa a tak budeš môcť ísť na prijímanie.“ Pochopil si? Život je život a veci treba prijímať, ako prichádzajú. Hriech je hriech. Tendencie či hormonálne nerovnováhy spôsobujú mnoho problémov a musíme byť veľmi opatrní, aby sme nepovedali: „Veď je to všetko rovnaké, spravíme oslavu“. Nie, takto nie. Ale každý prípad prijať, sprevádzať ho, skúmať ho, rozlišovať a integrovať ho. Toto je to, čo by dnes spravil Ježiš.

Prosím vás, nepovedzte: „Pápež posvätí transsexuálov!“ Prosím vás! Lebo už vidím titulné stránky novín... Nie, nie. Je nejaká pochybnosť ohľadom toho, čo som povedal? Chcem, aby to bolo jasné. Je to morálny problém. Je to problém. Je to ľudský problém. A treba to vyriešiť tak ako sa dá, vždy s Božím milosrdenstvom, s pravdou, ako sme hovorili v prípade manželstva, čítajúc celé Amoris laetitia, ale vždy takto, vždy s otvoreným srdcom. A nezabúdajte na tú hlavicu vo Vézelay: je to veľmi pekné. Veľmi pekné.“

Návšteva zemetrasením postihnutých obyvateľov Stredného Talianska

Taliansky novinár Gianni Cardinale z denníka Avvenire sa Svätého Otca opýtal, kedy plánuje menovať nových kardinálov a akými kritériami sa bude riadiť. Zároveň ho zaujímalo, či pápež navštívi, ako sa v minulosti zmienil, oblasti v strednom Taliansku, ktoré 24. augusta postihlo silné zemetrasenie a aký bude mať jeho cesta charakter.

Pápež František najprv odpovedal o prisľúbenej návšteve:

„Boli mi navrhnuté tri možné termíny. Dva si nespomínam dobre, tretí si spomínam dobre, je ním prvá adventná nedeľa. Povedal som, že keď sa vrátim, vyberiem si dátum. Sú tri: musím si vybrať. Chcem ísť súkromne, sám, ako kňaz, ako biskup, ako pápež. Avšak sám. Tak to chcem urobiť. Chcem byť nablízku ľuďom, zatiaľ ale neviem ako.“

Otázka menovania nových kardinálov

„Čo sa týka kardinálov: kritéria budú tie isté, ako počas dvoch konkláve, dvoch konzistórií. Tak trochu zovšadiaľ, veď Cirkev je na celom svete... Zoznam je dlhý, ale je iba 13 miest. A je potrebné myslieť na rovnováhu. Mne sa páči, keď v kardinálskom kolégiu vidieť univerzálnosť Cirkvi: nielen takpovediac ,európske’   centrum: ale zovšadiaľ, z piatich kontinentov, ak sa dá... Môže to byť koncom roku, môže to byť začiatkom budúceho roku.“

Budúce zahraničné cesty: Portugalsko, India a Bangladéš, Afrika

Portugalská novinárka Aura Miguel z rádia Renescença položila Svätému Otcovi otázku, ktorá sa týka budúcich apoštolských ciest: „V týchto dňoch ste už Argentíncom povedali, že vaša agenda je veľmi plná a hovorili ste o Afrike a Ázii: môžeme vedieť, ktoré krajiny to budú? Je tiež medzi nami kolega z Kolumbie, ktorý vás očakáva v Kolumbii a samozrejme ja v Portugalsku, čakáme na vás! Ako to bude konkrétne prebiehať v Portugalsku? 12 a 13? Lisabon a Fatima?“

Pápež František: „Zatiaľ je isté, že pôjdem do Portugalska a pôjdem len do Fatimy. Zatiaľ je to 13-teho, uvidí sa však...  Prečo? Lebo je tu problém. Tento Svätý rok boli zrušené návštevy ad limina; na budúci rok musím absolvovať návštevy ad limina tohto roku a budúceho. A ostáva málo priestoru pre cestovanie. Do Portugalska však pôjdem. Do Indie a Bangladéšu takmer určite. Do Afriky, zatiaľ nie je isté kam, všetko závisí od klímy, aký mesiac, lebo ak to bude do severozápadnej Afriky, to je jedna vec, a ak na juhozápad, to je druhá vec. A tiež závisí od politickej a vojnovej situácie na mieste... Sú však možnosti, nad ktorými sa uvažuje, čo sa týka Afriky. Pokiaľ ide o Ameriku, povedal som, že keď vyjde mierový proces, chcem sa tam vydať, keď bude všetko isté, ak referendum uspeje, keď bude všetko nezvrátiteľne isté...“

(Pozn. Krátko po tlačovej konferencii s novinármi na palube lietadla v médiách vyšla správa, že v nedeľnom referende kolumbijskí voliči s tesným rozdielom len 61 tisíc hlasov mierovú dohodu  s povstalcami neodsúhlasili. V 47-miliónovej krajine prišlo hlasovať 37% oprávnených voličov.) 

Vývoj vzťahov medzi Vatikánom a Čínou

Ďalšou otázkou sa na pápeža Františka obrátil novinár Jean-Marie Guénois z denníka Le Figaro, ktorého zaujímalo či v najbližšom čase plánuje cestu do Číny.

Pápež František: „Poznáte dobre históriu Číny a Cirkvi: vlastenecká Cirkev, skrytá Cirkev... Máme však dobré vzťahy, veci sa študujú a hovorí sa o nich, existujú pracovné komisie... Som optimista. Myslím, že Vatikánske múzeá pripravili expozíciu v Číne a Číňania urobia ďalšiu vo Vatikáne.  Sú mnohí profesori, ktorí chodia účinkovať na čínske univerzity, mnohé rehoľníčky, mnohí kňazi, ktorí tam môžu dobre pracovať... Vzťahy medzi Vatikánom a Čínou... treba sa zacieliť na nadviazanie vzťahov a o tom sa pomaly hovorí... Pomalé veci vždy idú dobre. Veci uponáhľané nejdú dobre. Čínsky ľud má moje najvyššie uznanie. Predvčerom bol napríklad dvojdňový kongres, myslím že na [Pápežskej] akadémii vied, o encyklike Laudato si´ a zúčastnila sa na ňom čínska prezidentská delegácia. A čínsky prezident mi poslal dar. Máme dobré vzťahy.“  

Svätý Otec ešte na záver po zopakovaní tej istej otázky, či navštívi Čínu alebo nie, odpovedal: „Rád by som, ale nemyslím si, že nastal ten čas“.

Možné blahorečenie francúzskeho kňaza Jacquesa Hamela

Jean-Marie Guénois chcel zároveň vedieť, prečo sa pápež František rozhodol povoliť začiatok beatifikačného procesu francúzskeho kňaza Jacquesa Hamela zavraždeného počas slávenia omše, bez toho, aby vzal do úvahy pravidlo o päťročnej čakacej lehote.

Pápež František: „Hovoril som s kardinálom Amatom, budeme prípad študovať a on podá správu. Úmysel je však ísť touto cestou, urobiť potrebný prieskum a vidieť, či sú pre blahorečenie dôvody.“            

Novinár: „Vyhlásili ste, že bol otvorený proces blahorečenia...“

Pápež František: „Nie, že treba hľadať svedectvá, aby sa proces otvoril; neprísť o svedectvá: to je veľmi dôležité. Lebo čerstvé svedectvá, to, čo ľudia videli, neskôr časom niekto zomrie, niekto zabudne... Po latinsky sa hovorí: ne perdeat probationem.“

Nevinné obete vojen si zasluhujú osobitnú pamiatku

Španielsky novinár Juan Vicente Boo z denníka ABC chcel vedieť, kto by si podľa Svätého Otca zaslúžil najväčšie uznanie za prácu v oblasti šírenia mieru. Petrov nástupca odpovedal:

Pápež František: „Prial by som si, aby aj na medzinárodnej úrovni, odhliadnuc od Nobelovej ceny za mier, bola spomienka, uznanie či deklarácia o deťoch, hendikepovaných, maloletých, civilistoch, ktorí zomreli pod bombami. Myslím si, že to je veľký hriech! Hriech proti Ježišovi Kristovi, lebo telo tých detí, tých chorých ľudí, tých bezbranných starých ľudí je Kristovým telom. Bolo by teda treba, aby ľudstvo vyslovilo niečo v prospech obetí vojen. Tým, čo vytvárajú mier Ježiš v Blahoslavenstvách povedal, že sú blahoslavení: ,tvorcovia pokoja’. Musíme však niečo povedať, čo sa týka vojnových obetí, a vziať si to k srdcu! Keď hádžu bombu na detskú nemocnicu a zomrú tam tri-štyri desiatky ľudí... Alebo na školu... To je jedna tragédia našich dní.“

Prezidentské voľby v USA

Americký novinár John Jeremiah Sullivan z New York Times Magazine sa na pápeža Františka obrátil s otázkou, ktorá sa týkala prezidentských volieb v Spojených štátoch: „Mnohí americkí katolíci a ľudia so svedomím majú ťažkosti pri voľbe medzi dvoma kandidátmi. (...) Akú radu by ste dali veriacim v USA?“

Pápež František: „Kladiete mi otázku, v ktorej opisujete háklivú voľbu, lebo je podľa vás prekážka u jedného i u druhého [kandidáta]. Počas volebnej kampane ja nikdy nehovorím ani slovo. Národ je suverénny, a poviem iba jednu vec: pozorne skúmajte návrhy, modlite sa a zvoľte si vo svedomí! Opustím teraz tento problém a ponúknem imaginárny príklad, lebo nechcem hovoriť o konkrétnom probléme. Keď sa stane, že v akejkoľvek krajine sú dvaja, traja, štyria kandidáti, ktorí nedávajú uspokojenie, znamená to, že politický život tej krajiny je azda príliš spolitizovaný, no nemá veľkú politickú kultúru. A jednou z úloh Cirkvi a vyučovania na fakultách je učiť politickej kultúre. Sú krajiny – myslím na Latinskú Ameriku – ktoré sú príliš spolitizované, avšak nemajú politickú kultúru; sú z tej alebo onej strany, ale v skutočnosti bez jasne premyslených základov, bez ponúk.“

Otázka rešpektovania testamentu sv. Jána Pavla II.

Francúzska novinárka Caroline Pigozziová z televíznej stanice Europe 1, ktorá sa špecializuje tiež na históriu Vatikánu, chcela vedieť, „či zachovanie svedectva pre budúcnosť je dôležitejšie než vôľa pápeža“. Sv. Ján Pavol II. totiž podľa jej slov zanechal testament, v ktorom žiadal, aby boli spálené mnohé dokumenty a listy, ktoré však boli neskôr zverejnené v knihe. Novinárku tiež zaujímalo, či nemá pápež František problémy so zápalom šľachy, keď toľkým tisíckam ľudí podáva ruku a s úsmevom sa ho spýtala, ako to zvláda: 

Pápež František: „Zatiaľ ešte necítim tendinitídu (zápal šľachy)... Čo sa týka prvej otázky, vy hovoríte: pápež, ktorý dá spáliť papiere, listy... Veď to je právo každého muža a ženy, má právo to urobiť pred svojou smrťou...“

Caroline Pigozziová: „No u pápeža Wojtylu sa to nerešpektovalo... bola tu tá kniha...“  

Pápež František: „Kto to nerešpektoval, bude vinný: neviem, nepoznám dobre tento prípad. Ale každý človek, keď povie: ,Toto treba zničiť’, je to preto, lebo je to niečo konkrétne. Ale možno existuje kópia niekde inde a to on nevedel... Je to však právo každého človeka urobiť testament ako si praje.“

Caroline Pigozziová: „Aj pápež, no on však nebol rešpektovaný...“

Pápež František: „U toľkých ľudí testament nebol rešpektovaný...“

Caroline Pigozziová: „Pápež je však dôležitejší...“

Pápež František: „Nie. Pápež je úbohý hriešnik, ako ostatní. Ďakujem.“

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -bp, ej, jb-

Rím 3. októbra – „Úloha žien v Cirkvi.“ Takto znela téma sympózia, ktorú minulý týždeň na Pápežskej Urbanovej univerzite zorganizovala Kongregácia pre náuku viery za účasti približne 50 teologičiek, historičiek, zasvätených žien či laičiek. Na medzinárodnej konferencii, ktorú otvoril prefekt Kongregácie kardinál Gerhard Müller, bola aj rektorka Pápežskej univerzity Antonianum v Ríme Mary Melone či novinárka a historička Lucetta Scaraffia.

Účastníci sympózia diskutovali o témach ako je dôležitosť žien pri formácii kňazov,  miesto žien pri sprevádzaní v duchovných cvičeniach či otázky kánonického práva ohľadom spolupráce žien na úlohách spojených s rozhodovaním. -bp-

Vatikán 3. októbra – Vo Vatikáne premietnu historický dokumentárny film zachytávajúci príbehy vojenských kaplánov v dobe Prvej svetovej vojny. Dokument s názvom „V zákope – malé príbehy Veľkej vojny“ (In trincea ‐ Piccole storie della Grande Guerra) je výsledkom spolupráce filmových tvorcov z oblasti Bergama za podpory talianskeho Vojenského ordinariátu a vatikánskeho Sekretariátu pre komunikáciu. Projekcia naplánovaná na piatkové dopoludnie v priestoroch Vatikánskej filmotéky prinesie svedectvo o nasadení kňazov v službe človeku uprostred hraničných situácií. Spolu s filmom vychádza aj kniha s názvom „V zákope za mier“. -jb-

Márii zverujem úzkosti a bolesti národov, ktoré sú v toľkých kútoch sveta nevinnými obeťami konfliktov. (Tvít pápeža Františka, 3. októbra 2016) -ej-

Azerbajdžan 2. októbra – Prinášame príhovor Svätého Otca Františka na medzináboženskom stretnutí v Mešite Hejdara Alijeva v Baku:

Je požehnaním, že sa tu nachádzame spoločne. Chcel by som poďakovať predsedovi Rady moslimov Kaukazu, ktorý nás so zvyčajnou zdvorilosťou hostí, a miestnym náboženským predstaviteľom Ruskej pravoslávnej cirkvi a židovských obcí. Je veľkým znamením stretnúť sa v bratskom priateľstve na tomto mieste modlitby, znamením, ktoré ukazuje tú harmóniu, ktorú môžu náboženstvá spoločne budovať počnúc osobnými vzťahmi a dobrou vôľou zodpovedných. Tu to dokazuje napríklad konkrétna pomoc, ktorú predseda Rady moslimov Kaukazu zabezpečil katolíckej komunite pri viacerých príležitostiach, a múdre rady, o ktoré sa s ňou v rodinnom duchu delí; treba tiež podčiarknuť pekné puto, ktoré spája katolíkov s pravoslávnou komunitou v konkrétnom bratstve a v každodennej náklonnosti, ktoré sú príkladom pre všetkých, a srdečné priateľstvo so židovskou komunitou.

Azerbajdžan, ktorý je charakteristický prijatím a pohostinnosťou, má z tejto priaznivej zhody prospech v podobe darov, ktoré som mohol zakúsiť v tento pamätný deň, za čo som veľmi vďačný. Tu je vôľa opatrovať veľké náboženské dedičstvo a zároveň úsilie o väčšiu a plodnú otvorenosť: napríklad aj katolicizmus nachádza svoje miesto a harmóniu medzi inými omnoho početnejšími náboženstvami, čo je konkrétnym znakom, ktorý ukazuje, že nie protiklad, ale spolupráca pomáha vybudovať lepšie a pokojnejšie spoločnosti. To, že sme sa spoločne stretli, je tiež pokračovaním početných stretnutí, ktoré sa dejú v Baku na podporu dialógu a multikultúrnosti. Otváraním brán prijatiu a integrácii sa otvárajú brány sŕdc každého a brány nádeje pre všetkých. Verím, že táto krajina, «brána medzi Východom a Západom» (Ján Pavol II., Príhovor pri uvítacej ceremónii, Baku, 22. máj 2002), bude neustále kultivovať svoje povolanie k otvoreniu sa a k stretnutiu, čo sú nevyhnutné podmienky na vytvorenie pevných mostov pokoja a budúcnosti hodnej človeka.

Bratstvo a delenie sa navzájom, ktoré si želáme rozhojniť, neocení ten, kto chce vyhraňovať rozdelenia, roznecovať napätia a ťažiť zisky z protikladov a kontrastov. Sú však žiadané a očakávané zo strany tých, čo túžia po spoločnom dobre, a hlavne sú milé Bohu, Súcitnému a Milosrdnému, ktorý chce, aby boli synovia a dcéry jedinej ľudskej rodiny medzi sebou viac zjednotení a neustále v dialógu. Veľký básnik, syn tejto zeme, napísal: «Ak si človek, zmiešaj sa s ľuďmi, lebo ľuďom sa dobre darí medzi sebou» (Nizami Ganjavi, Kniha o Alexandrovi, I, O vlastnom stave a plynutí času). Otvorenie sa iným neochudobňuje, ale obohacuje, lebo pomáha byť ľudskejšími: prihlásiť sa k aktívnej účasti na väčšom celku a interpretovať život ako dar pre druhých; mať za cieľ nie vlastné záujmy, ale dobro ľudstva; konať bez idealizovania a bez dirigovania zhora, bez škodlivého zasahovania a silených činov, ale vždy v úcte k dynamike dejín, kultúry a náboženských tradícií.

Práve náboženstvá majú veľkú úlohu: sprevádzať ľudí pri hľadaní zmyslu života, pomáhať im pochopiť, že obmedzené schopnosti ľudskej bytosti a dobrá tohto sveta sa nikdy nesmú stať absolútnymi hodnotami. Ten istý Nizami napísal: «Nespoliehaj sa mocne na tvoje sily, kým si nenašiel príbytok v nebi! Ovocie sveta nie je večné, neklaňaj sa tomu, čo zahynie»(Leyla a Majnun, Smrť Majnuna na hrobe Leyly). Náboženstvá sú povolané upovedomiť nás o tom, že centrum človeka je mimo neho, že sme nasmerovaní k nekonečným výšinám a smerom k druhému, ktorý je naším blížnym. Život je povolaný vydať sa na cestu práve tam, smerom k najvznešenejšej a taktiež najkonkrétnejšej láske: táto musí byť nevyhnutne vrcholom každej skutočne náboženskej túžby; lebo – ako znova hovorí básnik – «láska je to, čo nikdy neutíchne, láska je to, čo neskončí» (tamže, Majnunova beznádej).

Náboženstvo je tak pre človeka nevyhnutnosťou, aby zrealizoval svoj cieľ, kompasom, ktorý ho nasmerúva k dobru a vzďaľuje ho od zla, ktoré neustále číha pri dverách jeho srdca (porov. Gn 4,7). V tomto zmysle majú náboženstvá výchovnú povinnosť: napomôcť človeku vydať zo seba to najlepšie. A my máme ako sprievodcovia veľkú zodpovednosť ponúknuť autentické odpovede na hľadanie človeka, ktorý je dnes často stratený v paradoxných víroch našej doby. Vskutku vidíme, ako v terajších dňoch na jednej strane zúri nihilizmus toho, kto viac neverí ničomu, ak len nie vlastným záujmom, výhodám a prospechu, toho, kto zahadzuje život a pomaly sa prispôsobuje tomu, že «ak niet Boha, všetko je dovolené (porov.  F.M. Dostojevskij, Bratia Karamazovovci, XI, 4.8.9); na druhej strane sa stále viac objavujú neúprosné a fundamentalistické reakcie toho, kto chce násilím slova a gest vynucovať extrémne a radikalizované postoje, najväčšmi vzdialené od živého Boha.

Náboženstvá, ktoré naopak pomáhajú rozpoznať dobro a uskutočňovať ho skutkami, modlitbou a námahou vnútorného úsilia, sú povolané budovať kultúru stretnutia a pokoja tvorenú trpezlivosťou, pochopením, pokornými a konkrétnymi krokmi. Takto sa slúži ľudskej spoločnosti. Ona je zo svojej strany vždy povinná prekonať pokušenie využiť náboženský činiteľ: náboženstvá nikdy neslobodno zneužívať a nikdy sa nesmú podieľať na vyhrocovaní konfliktov a rozporov.

Ovocie naopak prináša zdravý vzťah medzi spoločnosťou a náboženstvami, úctivé spojenectvo, ktoré treba budovať a opatrovať, a chcel by som ho symbolizovať obrazom, ktorý je tejto krajine taký drahý. Odvolávam sa na cenné umelecké vitráže už po stáročia prítomné v tejto zemi, zhotovené čisto z dreva a farebného skla (shebeke). Pri ich remeselnej výrobe ide o jedinečnú zvláštnosť: nepoužíva sa lepidlo ani klince, ale dávajú sa dokopy drevo a sklo tým, že sa do seba zakliňujú  dlhou a precíznou prácou. Tak drevo podopiera sklo a sklo necháva prenikať svetlu. Rovnakým spôsobom je úlohou každej občianskej spoločnosti podporovať náboženstvo, ktoré umožní vstup svetla nevyhnutného pre život: preto je nutné zabezpečiť účinnú a opravdivú slobodu. Nemožno teda používať umelé ,lepidlá‘, ktoré nútia človeka veriť, nanucujúc mu vymedzené krédo a pozbavuje ho slobody voľby; do náboženstiev nesmú vniknúť ani vonkajšie ,klince‘ svetských záujmov, dychtivosti po moci a po peniazoch. Lebo Boha nemožno vzývať pre skupinové záujmy a egoistické ciele, nemôže ospravedlniť žiadnu formu fundamentalizmu, imperializmu a kolonializmu. Teda ešte raz, z tohto takého významného miesta stúpa naliehavý výkrik: už nikdy viac násilie v Božom mene! Nech je jeho sväté meno uctievané, a nie hanobené a využívané na kšeftovanie ľudskou nenávisťou a rozbrojmi.  

Uctievajme naopak prozreteľné milosrdenstvo Božie voči nám vytrvalou modlitbou a konkrétnym dialógom, «nevyhnutnou podmienkou pokoja vo svete, a preto povinnosťou pre kresťanov, ako aj pre ostatné náboženské spoločenstvá» (Apoštol. exhortácia Evangelii gaudium, 250). Modlitba a dialóg sú medzi sebou hlboko prepojené: vychádzajú z otvorenosti srdca a sú zamerané na dobro iných; vzájomne sa teda obohacujú a posilňujú. Katolícka cirkev v línii Druhého vatikánskeho koncilu presvedčivo «povzbudzuje svojich synov a dcéry, aby s múdrosťou a láskou vydávali svedectvo o viere a kresťanskom živote, nadväzovali dialóg a spoluprácu s vyznávačmi iných náboženstiev a uznávali, chránili i zveľaďovali duchovné, mravné a kultúrno-spoločenské hodnoty, ktoré sa u nich nachádzajú» (Deklarácia Nostra aetate, 2).

Žiadny «zmierlivý synkretizmus», nie akási «diplomatická otvorenosť, ktorá súhlasí so všetkým, len aby sa vyhla problémom» (Evangelii gaudium, 251), ale vedenie dialógu s inými a modlitba za všetkých: toto sú naše prostriedky na premenu kopijí na viničné nože (porov. Iz 2,4), aby nastúpila láska na miesto nenávisti a odpustenie na miesto urážky, aby sme sa neunavili úpenlivo prosiť a kráčať cestami pokoja. Opravdivého pokoja, založeného na vzájomnej úcte, na stretnutí a na podelení sa, na vôli ísť poza predsudky a omyly minulosti, na odmietnutí dvojtvárnosti a straníckych záujmov; trvalého pokoja živeného odvahou prekonávať bariéry, premáhať chudobu a neprávosti, odsudzovať a ukončiť šírenie zbraní a nespravodlivé zárobky vykorisťovaním druhých.

Hlas priveľkého množstva krvi volá k Bohu zo zeme, nášho spoločného domu (porov. Gn 4,10). Teraz sa od nás žiada dať odpoveď, ktorú už nemožno odkladať, vybudovať spoločne budúcnosť pokoja: nie je čas na násilné a náhlivé riešenia, ale je najvyšší čas začať trpezlivé procesy zmierenia. Ozajstná otázka našej doby nie je tá, ako ďalej udržiavať naše záujmy – toto nie je tá opravdivá otázka -, ale akú životnú perspektívu ponúknuť budúcim generáciám, ako zanechať svet lepším než aký sme ho prijali. Boh a samotné dejiny sa nás budú spytovať, či sme sa dnes nasadili za pokoj; už nás o to naliehavo žiadajú mladé generácie, ktoré snívajú o inej budúcnosti.

V noci konfliktov, ktorou prechádzame, sú náboženstvá úsvitmi pokoja, semienkami znovuzrodenia uprostred pustošenia smrti, ozvenami dialógu, ktoré neúnavne rezonujú, cestami stretnutia a zmierenia, aby sme dospeli aj tam, kde pokusy o oficiálne vyjednávanie ako sa zdá neprinášajú výsledky. Obzvlášť v tomto milovanom kaukazskom regióne, ktorý som si veľmi želal navštíviť a do ktorého som prišiel ako pútnik pokoja, nech sú náboženstvá aktívnymi nástrojmi na prekonanie tragédií minulosti a napätí dneška. Nech sa neoceniteľné bohatstvá týchto krajín stanú známymi a docení sa ich hodnota: starobylé i stále nové poklady múdrosti, kultúry a nábožnosti národov Kaukazu sú veľkým zdrojom pre budúcnosť regiónu a osobitne pre európsku kultúru, vzácne dobrá, ktorých sa nemôžeme vzdať. Ďakujem.

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -bp, jb-

Aktualizované

Rím 3. októbra - V nedeľu 2. októbra sa v hlavnom jezuitskom kostole Del Gesú v Ríme začala v poradí 36. generálna kongregácia Spoločnosti Ježišovej. Pri otváracej sv. omši predsedal P. Bruno Cadoré, majster Rádu bratov kazateľov. Podľa starej tradície je najvyšší predstavený dominikánov tým, ktorý pochováva zosnulého generálneho predstaveného Spoločnosti Ježišovej. V tomto prípade však bol majster rehole bratov kazateľov pozvaný, aby predsedal slávnosti otvorenia 36. generálnej kongregácie, ktorá prijme demisiu súčasného generálneho predstaveného jezuitskej rehole, P. Adolfa Nicolása. Práve toto je prvou úlohou generálnej kongregácie pred pokračovaním diskusie o stave Spoločnosti a samotnou voľbou jej nového generálneho predstaveného.

Počas eucharistie sa P. Bruno Cadoré vo svojej homílii inšpiroval čítaniami zo dňa. Do pozornosti prítomných jezuitov ponúkol požiadavku apoštolov, ktorú adresovali Ježišovi: „Daj nám väčšiu vieru. Toto je postoj, ktorý má mať na začiatku generálna kongregácia. Viera je nevyhnutná – dokonca aj vtedy, ak bude maličká ako horčičné semienko – a znamená odvahu dosiahnuť „nepravdepodobné“. Zhromaždenie ako je to vaše sa bude nepochybne pohybovať medzi povinnosťou neustáleho povolania Spoločnosti prosiť o odvahu pre „nepravdepodobné“ a evanjeliovou pokorou vykonať veci veľké a nepravdepodobné s pokorou tých, ktorí vedia, že v tejto službe, v ktorej človek venuje celú svoju energiu, „všetko závisí od Boha“.

V pondelok, 3. októbra, sa 215 členov generálnej kongregácie zhromaždilo v aule generálnej kongregácie a začalo prvé zasadanie 36. generálnej kongregácie. Doterajší generálny predstavený rehole P. Adolfo Nicolás ponúkol zhromaždenej generálnej kongregácii svoju rezignáciu a kongregácia jeho rezignáciu prijala.

Slovenskú provinciu Spoločnosti Ježišovej na generálnej kongregácii zastupujú páter Rudolf Uher SJ, provinciál jezuitov na Slovensku, a páter Peter Dubovský SJ z Pápežského Biblického inštitútu v Ríme. (Zdroj: jezuiti.sk) -jb-

Francúzsko 3. októbra – Po prvýkrát od 26. júla, kedy dvaja mladí džihádisti zavraždili počas omše 85-ročného kňaza Jacquesa Hamela, sa včera popoludní opäť otvorili dvere kostola Saint-Etienne du Rouvray na severe Francúzska. Na záver liturgie, píše agentúra AsiaNews, arcibiskup Rouenu Mons. Dominique Lebrun vyhlásil, že pápež František dal svoj súhlas s prípravnými krokmi smerujúcimi k začatiu oficiálneho preskúmania svätosti kňaza.

„Je to výnimočné; je to gesto útechy a nasadenia sa pre farníkov, ktorí sa s touto otázkou obrátili na pápeža počas audiencie 14. augusta v Ríme,“ neskrýval svoju radosť arcibiskup Lebrun. Zvyčajne si začiatok procesu blahorečenia vyžaduje päť rokov od smrti kandidáta. Svoje rozhodnutie vysvetlil aj pápež František, keď reagoval na otázku novinára na spiatočnom lete z Baku do Ríma. Ako povedal, rozhodnutie o tom, či možno oficiálne začať proces blahorečenia zverejní v prípade kladného výsledku predbežného skúmania prefekt Kongregácie pre kauzy svätých kard. Angelo Amato.

Pred začiatkom omše, na ktorej sa zúčastnilo viac než tisíc veriacich, arcibiskup Rouenu najskôr vykonal akt očisty, aby „zmyl to, čo bolo poškvrnené“ násilím. Prelát pokropil svätenou vodou múry, strop kostola, miesto, kde bol zavraždený otec Hamel, oltár, ktorí páchatelia niekoľkokrát zasiahli nožom, ako aj veľkonočný paškál. Mons. Lebrun vo svojom príhovore vysvetlil, že obrad je dôležitým krokom pre žiadanie odpustenia „za všetky hriechy sveta, za vlastné hriechy a za všetkých ostatných... Kresťania nemôžu prosiť o odpustenie pre druhých, ak nežiadajú odpustenie pre seba samých“.

72-ročná rehoľná sestra Danielle, ktorá utiekla pred násilím vrahov, ako aj 86-ročný Guy Coponet, ktorý bol veľmi vážne zranený, čítali texty kajúcnosti a odpustenia stojac na miestach, kde boli napadnutí. Na slávnosti sa zúčastnili aj niektorí verejní činitelia a miestni moslimovia z neďalekej mešity. Hrob o. Hamela sa stal miestom, ktoré navštevuje stále viac ľudí, či už kresťanov alebo moslimov. -ej-     

Rusko 3. októbra – K petícii o úplnom zákaze potratov sa doteraz pridalo vyše 300-tisíc ruských občanov. Pod iniciatívu hnutia „Za život” a „Pravoslávni dobrovoľníci” sa v utorok 27. septembra podpísal aj ruský patriarcha Kirill, informoval vatikánsky denník L’Osservatore Romano. Podporu občianskej akcii vyjadril aj najvyšší mufti v krajine Talgat Tadžhudin.

Podpis patriarchu Kirilla len povrdzuje principiálnu pozíciu Ruskej pravoslávnej cirkvi, ktorá sa nemení, a upozorňuje na závažnosť problému, uviedol hovorca Ruského patriarchátu. Vyjadril želanie, aby šlo o prvý krok smerom k spoločnosti bez potratov.

Organizátori petície chcú okrem zamedzenia interrupcii bojovať aj proti antikoncepcie s abortívnym účinkom či formám asistovanej reprodukcie nerešpektujúcim hodnotu ľudského života. V Ruskej federácii sa každoročne uskutoční jeden až dva milióny dobrovoľných interrupcií. Potrat je pre ženy voľne prístupný a bezplatný do 12. týždňa tehotenstva, od 13. do 22. týždňa sa vykonáva na základe žiadosti s uvedením dôvodu. -bp-

Podelňajšie vysielanie vo zvukovej podobe: