Vatikán 6. októbra – Najbližšia synoda biskupov sa bude konať v októbri 2018 na tému „Mladí, viera a rozlišovanie povolania“. Rozhodol o tom Svätý Otec František po konzultácii s cirkevnými predstaviteľmi z celého sveta. Ako sa uvádza v komuniké Tlačového strediska Svätej stolice, zvolená téma „je vyjadrením pastoračnej starostlivosti Cirkvi o mladých, nadväzuje na to, čo priniesli nedávne synodálne zhromaždenia o rodine a na obsahy posynodálnej apoštolskej exhortácie Amoris laetitia. Má za cieľ sprevádzať mladých na ich existenciálnej ceste smerom k dospelosti, aby prostredníctvom procesu rozlišovania mohli objaviť svoj životný projekt a s radosťou ho uskutočňovať, v otvorení sa stretnutiu s Bohom a s ľuďmi a s aktívnym podielom na zveľaďovaní Cirkvi a spoločnosti.“

Výberu témy 15. riadneho generálneho zhromaždenia Biskupskej synody predchádzala zo strany Svätého Otca konzultácia s biskupskými konferenciami, východnými katolíckymi cirkvami a Úniou generálnych predstavených reholí, pričom sa zohľadnili aj návrhy biskupov prítomných na minuloročnej synode, ako aj mienka stálej rady Synody. -bp-

Vatikán 6. októbra – Pravá náuka nie je rigidné lipnutie na zákone, ktoré pomúti hlavu ako to robia ideológie, ale je to zjavenie Boha, ktorý sa každý deň necháva nájsť tými, ktorí sú otvorení Duchu Svätému. Tak znela hlavná myšlienka dnešnej rannej homílie pápeža Františka, ktorú predniesol pri slávení omše v Dome sv. Marty.

Dnešné čítanie z Listu Galaťanom hovorí o Duchu Svätom (Gal 3,1-5), ktorý je podľa slov pápeža Františka „veľkým darom od Otca“; je silou, ktorá pomáha Cirkvi, aby s odvahou vyšla von a išla až na kraj sveta. Duch je „protagonista tohto napredovania Cirkvi“. Bez neho je len „uzatvorenosť, strach“.

Svätý Otec František predostrel prítomným tri postoje, ktoré môže človek zaujať voči Duchu Svätému. Prvým je ten, pre ktorý sv. Pavol karhá Galaťanov: presvedčenie, že sme ospravedlnení zákonom a nie Ježišom, „ktorý dáva zákonu zmysel“. A tak sa z nich stali „veľmi rigidní“ ľudia, pokračoval ďalej pápež. Boli to oni, ktorí napádali Ježiša a ktorých Pán nazval „pokrytcami“:

„A toto lipnutie na zákone znamená ignorovanie Ducha Svätého. Nedovolí, aby sila Kristovho vykúpenia ďalej pôsobila cez Ducha Svätého. Ignorovanie: jedine zákon. Je to pravda, sú tu prikázania a my ich musíme dodržiavať, je to však vždy z milosti tohto veľkého daru, ktorý nám daroval Otec, jeho Syn: je to dar Ducha Svätého. A takto je možné porozumieť zákonu. Teda nie umenšiť Ducha a Syna na zákon. To bol problém tých ľudí: ignorovali Ducha Svätého a nevedeli ísť vpred. Boli uzavretí, uzatvorení v predpisoch: treba robiť toto, treba robiť tamto. Niekedy sa aj nám môže stať, že upadneme do tohto pokušenia“.

Svätý Otec sa opäť vrátil k Listu Galaťanom, v ktorom sv. Pavol komunite veriacich vyčíta, že si nechali popliesť hlavu:

„Lebo ideológie sa snažia pomútiť hlavu; a tak Pavol na tomto mieste začína: «Nerozumní Galaťania, kto vám počaril?». Tým, čo kážu ideologicky, všetko sedí, dokážu očariť: všetko im je jasné! Avšak pozri, nie je Božie zjavenie jasné? Zjavenie Boha sa odkrýva každý deň viac a viac; stále napreduje. Je jasné? Áno! Celkom jasné! Je ním On (sám), my ho však musíme zachytiť postupným napredovaním. A tí, čo sa nazdávajú, že majú všetku pravdu v rukách, nie sú ignoranti, Pavol hovorí ešte viac: «Hlúpi!» Tí, čo si nechali počariť“. 

Druhým postojom je zarmucovať Ducha Svätého: k tomu dochádza, „keď nedovolíme, aby nás on inšpiroval, aby nás viedol vpred v kresťanskom živote“, keď „nedovolíme, aby nám on povedal, nie skrze teológiu zákona, ale so slobodou Ducha, čo treba robiť“. A tak – vysvetlil ďalej pápež František – „sa stávame vlažnými“, upadáme do „kresťanskej priemernosti“, lebo Duch Svätý „v nás nemôže konať veľké veci“.

Tretím postojom „je otvoriť sa Duchu Svätému a nechať, aby nás Duch viedol vpred. A to je to, čo urobili apoštoli: je to odvaha Turíc. Stratili strach a otvorili sa Duchu Svätému“. „Aby sme pochopili, aby sme prijali Ježišove slová,“ dodal na záver svojej homílie Svätý Otec František, „je potrebné otvoriť sa sile Ducha Svätého. A keď sa muž, žena otvorí Duchu Svätému, je to, ako keď sa plachetnica nechá ťahať vetrom a ide vpred, stále ďalej vpred a už sa viac nezastaví“. Treba sa však „modliť, aby sme sa otvorili Duchu Svätému“:   

„Môžeme si dnes v niektorej chvíli dňa položiť otázku: ignorujem Ducha Svätého? Myslím si, že ak idem v nedeľu na omšu, ak robím to alebo ono, stačí to? Po druhé: je môj život polovičatým životom, vlažným, ktorý zarmucuje Ducha Svätého a nenechá vo mne silu ísť vpred, otvoriť sa, alebo je môj život nepretržitou prosbou o otvorenosť Duchu Svätému, aby ma s evanjeliovou radosťou poháňal vpred a dával mi porozumieť Ježišovej náuke, pravej náuke, tej, ktorá nemúti hlavu, tej, ktorá nás nerobí nerozumnými, ale ktorá je pravá? Aby nám pomáhal pochopiť, kde je naša slabosť, tá, ktorá ho zarmucuje; a aby nás viedol vpred, nesúc zároveň Ježišovo meno druhým a učiac ceste spásy. Nech nám Pán dá túto milosť: otvoriť sa Duchu Svätému, aby sme sa nestali nerozumnými, počarenými, ani mužmi a ženami, ktorí zarmucujú Ducha“. -ej-  

Vatikán 6. októbra – Modlitba, svedectvo, misia. To sú tri kľúčové slová, s ktorými sa dnes ráno po včerajších spoločných vešperách obrátil pápež František na prímasov anglikánskych provincií pod vedením canterburského arcibiskupa Justina Welbyho. Séria stretnutí súvisí s 50. výročím vzájomných vzťahov a spolupráce medzi katolíkmi a anglikánmi. Počiatok siaha do roku 1966, kedy 23. marca došlo k historickému stretnutiu medzi bl. Pavlom VI. a vtedajším anglikánskym prímasom Michaelom Ramseyom v Bazilike sv. Pavla za hradbami v Ríme.    

Pápež František na dnešnom stretnutí zdôraznil význam ovocia, ktoré počas päťdesiatich rokov priniesol ekumenický dialóg. Ten nepovažuje za „ochudobnenie“, ale vždy za „obohatenie“. Canterburský arcibiskup Justin Welby vo svojom príhovore zase vyzdvihol dôležitosť spoločne priniesť evanjelium všetkým, predovšetkým tým, ktorí trpia: „Kráčajme spoločne, nech svet uzrie nový život a silu, cieľ, radosť a nádej v modlitbe, misii a v svedectve“.     

Plné znenie príhovoru pápeža Františka prímasom anglikánskych provincií

„Vaša Milosť, drahí bratia a sestry v Kristovi, ďakujem za vašu prítomnosť. Je to krásny bratský znak vidieť prímasov toľkých provincií anglikánskeho spoločenstva spolu s Vašou Milosťou tu v Ríme. Slávnostne sme si pripomenuli 50. výročie od historického stretnutia medzi blahoslaveným Pavlom VI. a arcibiskupom Michaelom Ramseyom. To prinieslo mnoho ovocia: stačí pomyslieť na zrod Anglikánskeho centra v Ríme, na menovanie stáleho zástupcu arcibiskupstva pri Svätej stolici a na začiatok nášho teologického dialógu, ktorého znakom je zväzok, ktorý zhrňuje päť dokumentov druhej fázy Anglikánsko-rímskokatolíckej medzinárodnej komisie ARCIC (1982-2005). Kým sa spoločne delíme o toto ovocie, pomyslime, že pochádza zo stromu, ktorý má svoje korene v stretnutí, ktoré sa uskutočnilo pred päťdesiatimi rokmi.

Premýšľajúc o pokračovaní našej spoločnej cesty, prichádzajú mi na myseľ tri slová: modlitba, svedectvo, misia.

Modlitba: včera večer sme slávili vešpery, dnes ráno ste sa modlili na tomto mieste, pri hrobe apoštola Petra: neunavme sa v spoločnej prosbe a naliehaní na Pána o dar jednoty.

Svedectvo: týchto päťdesiat rokov stretnutí a výmeny, ako aj reflexie a spoločných textov, nám rozprávajú o kresťanoch, ktorí si skrze vieru a s vierou navzájom načúvali a delili sa o čas a sily. Vzrástlo presvedčenie, že ekumenizmus nie je nikdy ochudobnením, ale je bohatstvom; dozrela istota, že to, čo Duch zasial v tom druhom, prináša spoločnú úrodu. Ceňme si toto dedičstvo a uvedomme si, že sme každý deň povolaní vydať svetu, ako nás o to žiada Ježiš, svedectvo o láske a jednote medzi nami (porov. Jn 15,12; 17,21).

Misia: všetko má svoj čas (porov. Kaz 3,1) a toto je čas, v ktorom nás Pán zvláštnym spôsobom vyzýva vyjsť zo seba samých a z našich prostredí, aby sme priniesli jeho milosrdnú lásku svetu, ktorý je smädný po mieri. Pomôžme si navzájom umiestniť do centra požiadavky evanjelia a nechať sa stráviť touto misiou. A aby sme boli schopní prosiť o milosť rásť v modlitbe, vydať svedectvo a ísť na misiu, dovolím si vás pozvať, aby sme sa spoločne pomodlili Otče náš.“ -ej-     

Vatikán 6. októbra – Organizácia Spojených národov a Svätá stolica môžu veľa spraviť pre dobro ľudstva. Aj s týmto presvedčením odchádzal generálny tajomník OSN Pan Ki-mun zo včerajšej audiencie, na ktorej ho prijal pápež František. Pan Ki-mun sa poďakoval Svätému Otcovi, Vatikánu a Medzinárodnému olympijskému výboru za to, že zorganizovali svetovú konferenciu s názvom „Šport v službe ľudstva“, ktorá prebieha až do piatka 7. októbra.

V rozhovore pre Vatikánsky rozhlas generálny tajomník OSN vyzdvihol úlohu pápeža Fratiška pri podpore pokoja a rozvoja, keďže ho považuje za „muža pokoja, muža s víziou, muža, ktorého hlas má váhu“:

„Bolo pre mňa veľkým privilégiom a cťou, že som s ním mohol spolupracovať. Keď napríklad svetoví lídri prijali agendu (do roku) 2030 pre udržateľný rozvoj, pápež František adresoval všetkým svetovým lídrom naliehavú výzvu, ... aby mali silnejší záväzok s víziou pre svet – ľudí a planétu – aby tak mohli žiť v pokoji a v prosperite prostredníctvom partnerstva. A bola to opäť Jeho Svätosť, kto svojou encyklikou o klimatických zmenách, o spoločnom dome povedal, že naša planéta je náš spoločný dom. Je nás sedem miliárd ľudí a celé stvorenstvo by malo žiť spolu, a to bolo veľkou inšpiráciou. Bol to silný hlas, čo napomohol tomu, že svetoví lídri prijali zmluvu o klimatických zmenách v Paríži z uplynulého roku. Počas mojej audiencie s Jeho Svätosťou som mu vyjadril môj hlboký obdiv a moju vďačnosť.“

Podľa slov Pan Ki-muna kresťanstvo a iné náboženstvá „zdieľajú rovnaké ciele, vízie a hodnoty ako Charta Spojených národov: mier, úcta k človeku a k ľudských právam“. Aj preto môže OSN spolupracovať so Svätou stolicou pre spoločné dobro ľudstva:

„A aj prostredníctvom športu môžeme podporovať udržateľný rozvoj. V tomto zmysle je veľmi dôležité, že Organizácia Spojených národov veľmi úzko pracuje so Svätou stolicou a má aj silné partnerstvo s Medzinárodným olympijským výborom. Za celou touto myšlienkou spojenia viery a športu pre pokoj a rozvoj je Jeho Svätosť a tiež Spojené národy a Medzinárodný olympijský výbor. Práve preto je táto spolupráca medzi generálnym tajomníkom OSN, Medzinárodným olympijským výborom a Svätou stolicou pre spoločné dobro ľudstva taká mimoriadna.“ -bp-

Boh Láska sa ohlasuje milujúc. (Tvít pápeža Františka, 6. októbra 2016) -ej-

Vatikán 6. októbra – „Utrpenie nevinných“. Takto znie názov symfónie, ktorá zajtra zaznie v Aule Pavla VI. v rámci Jubilea milosrdenstva a obzvlášť Mariánskeho jubilea, ktoré v Ríme prebieha od piatka 7. októbra až do nedele 9. októbra. Symfóniu skomponoval spoluzakladateľ Neokatechumenátnej cesty Kiko Argüello.

Podľa Argüellových slov orchestrálna skladba tematizuje jednak utrpenie Panny Márie pri Ježišovom umučení a smrti a jednak súženie matiek, ktoré sú svedkami smrti vlastných detí. Symfónia zároveň zapadá do kontextu utrpenia v dnešnom svete a násilia, ktoré spôsobuje nevinné obete.

Na koncerte, ktorý bude zajtra o 16.30 vo vatikánskej aule s kapacitou 7000 miest dirigovať český dirigent Tomáš Hanus, sa zúčastnia početní kardináli, biskupi, občianski predstavitelia, ako aj členovia Neokatechumenátneho hnutia z Talianska a iných krajín. Symfóniu „Utrpenie nevinných“ už predstavil neokatechumenátny orchester v Budapešti, Jeruzaleme, Osvienčime a tiež v Japonsku a v USA. -bp-

Vatikán 6. októbra – V súvislosti s Jubileom milosrdenstva vyjde pamätná dvojeurová minca s vyobrazením sv. Martina z Tours. Predlohu mince, ktorá bude k dispozícii od štvrtka 13. októbra zhotovila talianska umelkyňa Mariangela Crisciottiová. Umelecké dielo zobrazuje sv. Martina z Tours ako vojaka Rímskej ríše na koni, ktorý chudobnému dáva kus svojho plášťa, čím koná jeden zo skutkov milosrdenstva: odievať nahých. Podľa tradície sa svätcovi po tomto láskavom geste vo sne zjavil Ježiš v podobe chudáka a poďakoval mu. Následne sa sv. Martin rozhodol pokrstiť a bojovať len pod zástavou Krista. -bp-

Rím 5. októbra – Pápež František sa dnes večer spolu s anglikánskym prímasom Justinom Welbym zúčastnil na vešperách v Kostole sv. Gregora na vŕšku Celio neďaleko Kolosea. Išlo o významné podujatie pri príležitosti 50. výročia historického stretnutia medzi bl. Pavlom VI. a vtedajším anglikánskym prímasom Michaelom Ramseym. Rovnako pred polstoročím vzniklo v Ríme aj Anglikánske centrum, ktoré dodnes vyvíja ekumenickú činnosť. Pri historickom stretnutí 23. marca 1966 v Bazilike sv. Pavla za hradbami urobil pápež Pavol VI. symbolické gesto, keď sňal zo svojej ruky prsteň a nasadil ho canterburskému arcibiskupovi Michaelovi Ramseymu. 

Počas vešpier sa prihovorili duchovným slovom pápež František i prímas Welby. V závere podpísali text spoločnej deklarácie pri príležitosti polstoročia obnovených vzťahov oboch cirkví a tiež založenia Medzinárodnej anglikánsko-katolíckej komisie. Na dnešnej modlitbe so začiatkom o 18. hodine bolo prítomných aj 20 anglikánskych a 20 katolíckych biskupov, ktorí pochádzajú z krajín, kde je prítomná Katolícka i Anglikánska cirkev. Ako gesto vzájomnej spolupráce medzi katolíkmi a anglikánmi boli biskupi vo dvojiciach symbolicky rozoslaní na misiu späť do svojich krajín.

Silným momentom stretnutia bola aj vzájomná výmena darov. Arcibiskup Welby sňal z krku biskupský náprsný kríž a odovzdal ho pápežovi Františkovi, ktorý si ho nasadil. Svätý Otec zase venoval anglikánskemu prímasovi zlaté umelecké zakončenie biskupskej palice s vyobrazením Baránka podľa vzoru starobylej berly sv. Augustína z Canterbury. 

Plné znenie homílie Svätého Otca Františka pri ekumenických vešperách

,,Prorok Ezechiel s výrečným obrazom opisuje Boha ako Pastiera, ktorý zhromažďuje svoje roztratené ovce. Ony sa oddelili jedny od druhých «v oblačný a hmlistý deň» (Ez 34,12). Pán sa tak zdá na nás dnes večer obracia s dvojitým posolstvom. Na prvom mieste: posolstvo jednoty. Boh, ako Pastier, chce vo svojom ľude jednotu a túži po tom, aby to zažívali predovšetkým pastieri. Po druhé, je nám povedaný motív rozdelenia stáda: v oblačný a hmlistý deň sme stratili z pohľadu brata, ktorý bol vedľa nás, stali sme sa neschopnými rozpoznať sa a tešiť sa z našich príslušných darov a prijatej milosti. Toto sa stalo, lebo sa okolo nás nahromadili hmly nepochopenia a podozrenia a nad nami temné mraky rozkolov a kontroverzií, častokrát utvorené pre historické a kultúrne dôvody a nie len pre teologické motívy.    

Máme však pevnú istotu, že Boh rád prebýva medzi nami, svojim stádom a vzácnym darom. On je neúnavný Pastier, ktorý pokračuje v práci (porov. Jn 5,17), povzbudzujúc nás, aby sme kráčali k väčšej jednote, ktorú možno dosiahnuť jedine s pomocou jeho milosti. Preto naďalej dôverujme, lebo do nás, i keď sme krehkými hlinenými nádobami (porov. 2 Kor 4,7), Boh rád vlieva svoju milosť. On je presvedčený o tom, že môžeme prejsť z hmiel do svetla, z roztrúsenia do jednoty, z nedostatku do plnosti. Táto cesta spoločenstva je cestou všetkých kresťanov a je vašou zvláštnou misiou, ako pastierov Medzinárodnej anglikánsko-katolíckej komisie pre jednotu a misiu.

Pôsobiť ako nástroje spoločenstva vždy a všade je veľkým povolaním. Znamená to zároveň šíriť jednotu kresťanskej rodiny a jednotu ľudskej rodiny. Obe oblasti si nielenže neodporujú, ale sa navzájom obohacujú. Keď ako Ježišovi učeníci ponúkame svoju službu spoločným spôsobom, jedny vedľa druhých, keď podporujeme otvorenosť a stretnutie, víťaziac nad pokušením uzatvorenia a izolácií, súčasne tak konáme, či už v prospech jednoty kresťanov alebo jednoty ľudskej rodiny. Uznávame sa ako bratia, ktorí patria do rôznych tradícií, ale sú poháňaní tým istým evanjeliom, aby vo svete podnikli tú istú misiu. Takže bolo by vždy dobré, ešte pred tým, než sa podnikne nejaká aktivita, aby ste si položili tieto otázky: prečo to nerobíme spolu s našimi bratmi anglikánmi?; môžeme svedčiť o Ježišovi spolu s našimi bratmi katolíkmi?

Keď konkrétne zdieľame ťažkosti a radosti služby, vtedy sa približujeme jedni k druhým. Kiež vám Boh udelí, aby ste boli šíriteľmi odvážneho a skutočného ekumenizmu, vždy na ceste za hľadaním otvorenia nových ciest, z ktorých budú mať osoh na prvom mieste vaši spolubratia v provinciách a v biskupských konferenciách. Ide vždy a predovšetkým o nasledovanie Pánovho príkladu, jeho pastoračnej metodológie, ktorú nám pripomína prorok Ezechiel: vydať sa hľadať stratenú ovcu, odohnané zavrátiť, poranené obviazať, nemocné posilniť (porov. Ez 34,16). Jedine tak sa zhromaždí roztrúsený ľud.

Chcel by som hovoriť o našej spoločnej ceste v nasledovaní Krista Dobrého Pastiera, inšpirujúc sa pastierskou palicou sv. Gregora Veľkého, ktorá by mohla dobre symbolizovať veľký ekumenický význam tohto nášho stretnutia. Pápež Gregor si z tohto východiskového miesta misie zvolil a vyslal sv. Augustína z Canterbury a jeho mníchov k anglosaským národom, slávnostne otvoriac veľkú etapu evanjelizácie, ktorá predstavuje našu spoločnú históriu a ktorá nás nerozlučne zaväzuje. Preto je správne, aby táto pastierska palica bola spoločným symbolom našej cesty jednoty a misie.

V strede zatočenej časti palice je zobrazený Zmŕtvychvstalý Baránok. Takým spôsobom, zatiaľ čo nám pripomína Pánovu vôľu zhromaždiť stádo a ísť hľadať stratenú ovcu, sa zdá, že palica nám tiež naznačuje ústredný obsah ohlasovania: Božiu lásku v Ukrižovanom a Zmŕtvychvstalom Ježišovi, obetovanému a žijúcemu Baránkovi. Je to láska, ktorá prenikla tmou zapečateného hrobu a dokorán otvorila dvere svetlu večného života. Láska víťazného Baránka nad hriechom a smrťou je skutočným inovačným posolstvom, ktoré treba spoločne priniesť tým, ktorí sú dnes zatúlaní a ktorí ešte nemajú radosť poznať súcitnú tvár a milosrdné objatie Dobrého Pastiera. Naša služba spočíva v osvetľovaní temnôt s týmto jemným svetlom, so silou bezbrannej lásky, ktorá víťazí nad hriechom a prekonáva smrť. Máme radosť poznať a sláviť spoločne srdce viery. Na toto sa sústreďme, bez toho, aby sme sa rozptyľovali nechajúc sa zlákať duchom sveta, ktorý by nás chcel obrať o pôvodnú sviežosť evanjelia. Odtiaľ pramení naša spoločná zodpovednosť, jednotné poslanie slúžiť Pánovi a ľudstvu.

Niektorí autori tiež poukázali na to, že pastierske palice majú často na druhom konci hrot. Možno tak myslieť na to, že palica nepripomína len poslanie viesť a zhromažďovať ovce v mene Ukrižovaného Zmŕtvychvstalého, ale tiež postrkávať tie, ktoré sa snažia byť príliš blízko seba a uzavreté, nútiac ich tak vyjsť von. Misia pastierov je pomôcť stádu, ktoré im bolo zverené, aby vyšlo von, bolo v pohybe pri ohlasovaní radosti Evanjelia; nie uzatvorené v úzkych kruhoch, v cirkevných „mikroklímach“, ktoré by nás viedli k oblačným a hmlistým dňom. Prosme spoločne Boha o milosť napodobňovať ducha a príklad veľkých misionárov, skrze ktorých Duch Svätý obnovil Cirkev, aby tak ožila, keď vyjde zo seba samej, aby zažila a ohlasovala evanjelium na cestách sveta. Myslime na to, čo sa udialo v Edinburgu  pri začiatkoch ekumenického hnutia: bol to vskutku oheň misie, ktorý umožnil začiatok a prekonanie bariér a povalenie plotov, ktoré nás izolovali a spoločnú cestu robili nemožnou. Modlime sa spolu za toto: aby Pán dovolil, že z tohto miesta vytryskne nový impulz spoločenstva a misie.“

Slová anglikánskeho prímasa Justina Welbyho

Canterburský arcibiskup Justin Welby sa prihovoril krátkym zamyslením v závere vešpier. Zameral sa na Ezechielovu víziu Boha ako Dobrého pastiera a výzvu nebyť zlými pastiermi ľudu ani zlými ovcami. Okrem iného povedal:

,,Nesmieme byť zlými pastiermi, pretože tí sú zavrhnutí. Ak sa bijeme a ak zabúdame na povinnosť mať podiel na milosrdenstve a odpúšťaní, nielenže výslovne nepočúvame modlitbu a príkaz nášho Pána, ale stávame sa pastiermi, ktorí pustošia. Takto sa z Cirkvi stáva aréna pre gladiátorský zápas, v ktorom voči porazeným niet zľutovania. Augustín v komentári k Žalmu 32 hovorí o donatistoch: ,,Nechajte nás za nimi trúchliť, drahí priatelia, tak ako by boli našimi vlastnými bratmi a sestrami. Pretože práve tým sú, či sa im to páči alebo nie“ (Augustín, Komentár k Žalmu 32 (33), 2,29). Úžasné sila Roku milosrdenstva spočíva v jeho priťahovaní k Božiemu milosrdnému srdcu, v ktorom musíme byť navzájom k sebe milosrdní.

Nesmieme byť ani zlými ovcami, upadajúc do zahľadenosti do seba a odďaľovaním sa od Spasiteľa, ktorý sám išiel pred nami k chudobným, migrantom, otrokom a utečencom. Dobrý Pastier hľadá svoj ľud; náš život dosahuje plnosť, ak hľadáme spolu s ním. Minulé Vianoce sme v mojej kaplnke počuli svedectvo mladej ženy, obete vykorisťovania na prostitúciu, ktorú kresťania objavili a ona vďaka nim našla Dobrého Pastiera. Všetci sme plakali nad týmto znovuzrodením nádeje, a cesta uzdravenia sa takto začala.“ 

Zajtra Svätý Otec František prijme  vo Vatikáne cirkevných predstaviteľov z približne polovice všetkých anglikánskych provincií na svete. Pri tejto príležitosti sa na Pápežskej Gregoriánskej univerzite uskutoční diskusia o dialógu medzi anglikánmi a katolíkmi.

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -ej, jb, mp-   

Aktualizované

Slovensko 6. októbra – Vo veku 86 rokov včera večer zomrel na zlyhanie srdca prvý slovenský prezident Michal Kováč. V súvislosti s úmrtím kondoloval v mene Katolíckej cirkvi predseda Konferencie biskupov Slovenska, bratislavský arcibiskup metropolita Mons. Stanislav Zvolenský: „S úctou spomíname na pôsobenie pána Michala Kováča v úrade prezidenta a na statočnosť v prijatí zdravotných ťažkostí v poslednom období. Teraz, po skončení jeho pozemského života, sa modlíme za jeho večné šťastie v Božom kráľovstve a vyjadrujeme našu hlbokú spoluúčasť na bolesti manželke a celej rodine.“ (Tlačová správa TK KBS)

Prezident Michal Kováč ako hlava štátu po prvý raz navštívil Vatikán 7. júna 1993, sto dní od prevzatia úradu, za pontifikátu Jána Pavla II. Vo svojom príhovore sa pápežovi poďakoval za jeho návštevu Slovenska hneď po páde komunizmu:

„Na vykročení k ceste slobody, keď sa i krajiny strednej a východnej Európy začali zbavovať komunistického jarma, sa uskutočnila Vaša návšteva Bratislavy v apríli 1990. Ak Váš predchodca Pavol VI. dňa 30. decembra 1977 zriadil slovenskú cirkevnú provinciu, ktorej hranice sa kryjú s hranicami súčasného samostatného štátu, tak Vy ste, Svätý Otče, 22. apríla 1990 pobozkaním slovenskej zeme potvrdili jej zvrchovanosť už dva roky pred jej skutočným naplnením. Za to všetko v mene našich občanov úprimne ďakujem“.

Pápež Ján Pavol II. si vo svojom príhovore zaspomínal na skupiny slovenských pútnikov, ktoré vo veľkých počtoch po páde komunizmu prúdili do Večného mesta. Pripomenul dôležitosť koreňov Európy pre jej ďalšie napredovanie: 

„Udalosti, ktoré umožnili Európe obrátiť tmavú stránku svojich dejín, nie sú také vzdialené. Urobil sa už značný kus cesty. Vieme však, že treba ešte veľa prejsť, aby celý kontinent mohol žiť v pokoji a dosiahol vyrovnaný blahobyt. K tomu je potrebné, aby hlboké korene, ktoré v jeho krajinách nikdy neodumreli, živili činné vedomie a nádej Európanov, počnúc bohatstvom ich tradície".

Svätý Otec Ján Pavol II. na záver adresoval všetkým Slovákom pozdrav a udelil im svoje apoštolské požehnanie: 

„V tejto chvíli, keď Vás prijímam, pán prezident, mysľou sa vraciam k Slovenskej republike, vzývajúc Pána, Pannu Máriu a všetkých svätých vašej vlasti, zvolávajúc na Vás, na Vašich spolupracovníkov a na všetkých Vašich rodákov Božie požehnanie". 

Prezident Michal Kováč navštívil spolu so svojou manželkou Emíliou aj hrob sv. Cyrila v Bazilike sv. Klementa a Ústav sv. Cyrila a Metoda v Ríme, kde sa zúčastnil na omši, ktorej predsedal kardinál Jozef Tomko.

V rámci svojej druhej návštevy Vatikánu 17. decembra 1994, spojenej s odovzdaním slovenského vianočného stromu zo Zázrivej ako daru Svätému Otcovi, zasadil prezident Michal Kováč vo Vatikánskych záhradách slovenskú lipu. Z malého stromčeka je dnes strom, ktorý zdobí priestor v hornej časti záhrad neďaleko Lurdskej jaskyne. Návštevníkov naň upozorňuje informačná tabuľka s nápisom: „Lipka darovaná prezidentom Slovenskej republiky Michalom Kováčom v roku 1994“. -ej, jb-

Štvrtkové vysielanie vo zvukovej podobe: