Vatikán 8. októbra - Od včerajšej liturgickej spomienky Panny Márie Ružencovej prebieha vo Večnom meste Mariánske jubileum. Zúčastňujú sa na ňom najmä cirkevné hnutia a združenia s osobitnou úctou k Panne Márii, ako aj rehole či farnosti, ktoré sú jej zasvätené. Program sa včera začal v Bazilike Santa Maria Maggiore.

Dnes podvečer sa na Námestí sv. Petra uskutočnila procesia s rímskou mariánskou ikonou Salus Populi Romani, po ktorej za účasti pápeža Františka nasledovala modlitbová vigília pozostávajúca z meditácie nad tajomstvami slávnostného ruženca spolu s biblickými čítaniami a spevmi hymnov ako aj Loretánskych litánií. Svätý Otec, ktorý sa modlil sústredený pred starobylou mariánskou ikonou, sa v závere prihovoril v homílii. Zameral sa v nej na úlohu modlitby ruženca v živote kresťana.

Plné znenie homílie Svätého Otca pri mariánskej vigílii

„Drahí bratia a sestry,

pri tejto vigílii sme si prešli hlavnými momentmi Ježišovho života, v sprievode Márie. Mysľou i srdcom sme vstúpili do dní, v ktorých sa uskutočňovalo Kristovo poslanie vo svete. Vzkriesenie - ako znak najvyššej Otcovej lásky, ktorá všetko privádza k životu, a ako predzvesť nášho budúceho stavu. Nanebovstúpenie - ako účasť na Otcovej sláve, kde aj naša ľudskosť nachádza privilegované miesto. Turíce - výraz misie Cirkvi v dejinách až do konca čias, pod vedením Ducha Svätého. V posledných dvoch tajomstvách sme navyše kontemplovali Pannu Máriu v nebeskej sláve, tú, ktorá sa vzýva už od prvých storočí ako Matka Milosrdenstva.

Modlitba ruženca je z mnohých aspektov syntézou dejín Božieho milosrdenstva, ktoré sa premieňa v dejiny spásy pre tých, ktorí sa nechajú stvárňovať milosťou. Tajomstvá, ktoré sa pred nami dejú, sú konkrétnymi gestami, v ktorých postupuje Božie konanie voči nám. Prostredníctvom modlitby a meditácie o živote Ježiša opäť vidíme jeho milosrdnú tvár, ktorá ide v ústrety všetkým v rôznych životných potrebách. Mária nás na tejto ceste sprevádza, ukazujúc na Syna, ktorý vyžaruje samotné Otcovo milosrdenstvo. Ona je naozaj Hodigitria, Matka, ktorá ukazuje cestu, ktorou sme povolaní kráčať, aby sme boli pravými Ježišovými učeníkmi. V každom tajomstve ruženca cítime, že je nám nablízku a rozjímame o nej ako o prvej učeníčke svojho Syna, ktorá uskutočňuje Otcovu vôľu (porov. Lk 8,19-21).

Modlitba ruženca nás nevzďaľuje od životných starostí; naopak, žiada od nás, aby sme ju stelesnili v príbehu každého dňa, aby sme vedeli rozpoznať znaky Kristovej prítomnosti medzi nami. Vždy keď rozjímame nad určitým momentom, nad určitým tajomstvom Kristovho života, sme pozvaní rozpoznať, akým spôsobom Boh vstupuje do nášho života, aby sme ho potom prijali a nasledovali. Tak objavujeme cestu, ktorá nás vedie k nasledovaniu Krista v službe bratom. Tým, že prijímame a vnútorne si osvojujeme niektoré význačné udalosti Ježišovho života, zúčastňujeme sa na jeho diele evanjelizácie, aby Božie kráľovstvo rástlo a šírilo sa vo svete. Sme učeníkmi, ale aj misionármi a nositeľmi Krista tam, kde od nás žiada, aby sme boli prítomní. Preto nemôžeme dar jeho prítomnosti uzatvoriť v nás samých. Naopak sme povolaní všetkým dať účasť na jeho láske, jeho nežnosti, jeho dobrote, jeho milosrdenstve. Je to radosť z podelenia sa, ktorá sa nezastavuje pred ničím, lebo prináša zvesť oslobodenia a spásy.

Mária nám umožňuje pochopiť, čo znamená byť Kristovými učeníkmi. Ona, odjakživa vyvolená byť Matkou, sa naučila učeníctvu. Jej prvým činom bolo to, že načúvala Bohu. Poslúchla anjelovu zvesť a otvorila svoje srdce, aby prijala tajomstvo Božieho materstva. Nasledovala Ježiša načúvaním každého slova, ktoré vychádzalo z jeho úst (porov. Mk 3,31-35); zachovávala všetko vo svojom srdci (porov. Lk 2,19) a stala sa živým svedectvom znamení, ktoré vykonal Boží Syn, aby v nás vzbudil vieru.

A predsa nestačí len počúvať. Je to istotne prvým krokom, ale potom treba načúvanie pretaviť do konkrétneho činu. Učeník vskutku dáva svoj život do služby evanjeliu. Práve tak sa Panna Mária hneď vydala za Alžbetou, aby jej pomohla počas jej tehotenstva (porov. Lk 1,39-56); v Betleheme priviedla na svet Božieho Syna (porov. Lk 2,1-7); v Káne si vzala na starosť dvoch mladomanželov (porov. Jn 2,1-11); na Golgote neustúpila pred bolesťou, ale zostala pod Ježišovým krížom a z vlastnej vôle sa stala Matkou Cirkvi (porov. Jn 19,25-27); po Vzkriesení povzbudila apoštolov zídených na večeradle v očakávaní Ducha Svätého, ktorý ich premenil v odvážnych ohlasovateľov evanjelia (porov. Sk 1,14). V celom svojom živote Mária realizovala to, čo sa vyžaduje od Cirkvi pri uskutočňovaní trvalej spomienky na Krista. Vo jej viere  vidíme, ako otvoriť bránu nášho srdca, aby sme poslúchali Boha; v jej sebazaprení objavujeme, nakoľko musíme byť pozorní voči potrebám druhých; v jej slzách nachádzame silu utešiť tých, ktorí trpia. V každom z týchto okamihov Mária vyjadruje bohatstvo Božieho milosrdenstva, ktoré ide v ústrety každému v každodenných potrebách.

Vzývajme tento večer našu nežnú Nebeskú Matku tou najstaršou modlitbou, ktorou sa na ňu kresťania obracali predovšetkým v ťažkých okamihoch a počas mučeníctva. Vzývajme ju s istotou, že nám pomáha jej materinské milosrdenstvo, aby ona, „slávna a požehnaná“, mohla byť ochranou, pomocou a požehnaním na každý deň nášho života:

Pod tvoju ochranu sa utiekame, svätá Božia Rodička, neodvracaj zrak od našich prosieb, pomôž nám v núdzi a z každého nebezpečenstva nás vysloboď, ty Panna slávna a požehnaná.“

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -bp, jb-

Panna Mária chce nám všetkým priniesť veľký dar, ktorým je Ježiš; a s ním nám prináša jeho lásku, jeho pokoj, jeho radosť. (Tvít pápeža Františka, 8. októbra 2016)

Vatikán/Argentína 8. októbra – Pápež František sa vo videoposolstve prihovoril účastníkom národného stretnutia „Manos Abiertas“ (doslova „Otvorené ruky“), ktoré v týchto dňoch prebieha v meste Santa Fe na severozápad od Buenos Aires. Ide v poradí už o 14. stretnutie rovnomennej asociácie, ktorú v roku 1992 založil jezuita Ángel Rossi s mottom „Milovať a slúžiť“. Jej cieľom je slúžiť a prinavracať dôstojnosť tým, ktorí to najviac potrebujú.

Svätý Otec vo videoposolstve komentuje tohtoročnú tému stretnutia: „Milosrdenstvo, cesta od srdca k rukám“. Ježišovo srdce, podobne ako srdce Dobrého Samaritána sa nechalo dotknúť biedou ľudí. Toto je podmienkou milosrdenstva, vysvetľuje pápež František:

„Srdce zdieľa biedu druhého, a toto je milosrdenstvo. Keď bieda druhého vchádza do môjho srdca, pociťujem milosrdenstvo, čo nie je to isté, ako niekoho poľutovať. Súcit, to je iný pocit.“

Ako pokračoval Petrov nástupca, súcit môžeme cítiť pred zraneným zvieraťom či pri smutnej situácii. Milosrdenstvo však musí vyjsť zo srdca zraneného biedou druhého a prejavuje sa rukami. Nejde tu však len o filantropiu, vysvetľuje ďalej pápež:

„Jedna vec je mať dobré úmysly. To však ešte nie je milosrdenstvo, sú to dobré úmysly. Vložiť ruky do filantropie je jedna vec, niečo iné je milosrdenstvo... Je veľmi dobré (...) konať filantropiu, ale nie je to milosrdenstvo, to je iná vec. Milosrdenstvo je tá jednosmerná cesta, ktorou bieda prichádza k môjmu srdcu, ťaží moje srdce, pohne ním, a ktorá ním občas hýbe až tak, že srdce tak ako kompas sledujúci Severný pól nemôže zostať stáť, kvôli tomu, čo cíti.

Istotne, niekto z vás sa ma môže spýtať: ,Otče, ako zakúsiť milosrdenstvo a nie súcit?‘ V poriadku, najprv treba žiadať o milosť mať milosrdenstvo. Je to milosť a musíte o ňu prosiť Pána. Avšak jediná cesta k tomu, aby ste mali milosrdenstvo, vedie cez náš hriech, ktorý sme uznali a ktorý Pán odpustil: cez priznaný a odpustený hriech. Možno byť milosrdnými, len ak naozaj cítime, že sme prijali Pánovo milosrdenstvo.“

Svojim krajanov pápež František vo videoposolstve pripomenul, že ak cítia, že ich hriech Boh na seba zobral, odpustil ho a zabudol, potom sa môžu stať milosrdnými:

„A tu sa začína spiatočná cesta. Ak príchodovou cestou bolo nechať si zraniť srdce biedou druhého, pravidelnou cestou v mojom srdci je uznávať môj hriech, moju biedu, moju ničomnosť a cítiť, že mi bolo odpustené a Pán je ku mne milosrdný, teraz sa začína spiatočná cesta, od srdca smerom k rukám.“ -bp-

Vatikán/Jordánsko – Cirkev si o týždeň pripomenie osobnosť proroka Mojžiša. Stane sa tak na vrchu Nebo na dnešnom území Jordánska, kde stojí svätyňa venovaná pamiatke veľkého Božieho muža. Na tomto mieste podľa knihy Deuteronómium prorok zomrel (porov. Dt 34,5), keď najprv mohol z Moabských vrchov stojacich na východ od Jordánu vidieť Zasľúbenú zem a ochutnať z jej plodov (porov. Nm 13,27).

Slávnosť znovuotvorenia Svätyne Mojžišovej pamiatky sa uskutoční na hore Nebo v dňoch 15. - 16. októbra za účasti osobitného vyslanca Svätého Otca Františka, ktorým je prefekt Kongregácie pre východné cirkvi kardinál Leonardo Sandri. Ďalšími členmi pápežskej delegácie budú dvaja františkáni: gvardián komunity v jordánskom Ammáne a farár v Betleheme. Hlavným hostiteľom na slávnosti bude kustód Svätej zeme páter Francesco Patton OFM.

Dnes publikovala Svätá stolica list pápeža Františka v latinčine, v ktorom zveruje kardinálovi Sandrimu úlohu osobitného vyslanca. Pripomína v ňom, že udalosť časovo zapadá do Svätého roka milosrdenstva a  všetkých, čo sa na nej zúčastnia povzbudzuje, aby si „na príhovor proroka Mojžiša vrúcnou modlitbou vyprosovali dary Ducha Svätého, privádzajúce ľudské srdcia k väčšiemu obráteniu sa k Bohu, otvárajúce oči mysle a umožňujúce hlbšie porozumenie Božieho zjavenia“.  Mojžiša nazýva „predchodcom Kristovho príchodu“ a pripomína, že miesto jeho smrti „na končiari Fasgy, oproti Jerichu“ (porov. Dt 34,1) je doložené biblickou tradíciou. -jb-

Kard. Sandri pápežovým vyslancom v Jordánsku pri slávnosti na vrchu Nebo

Slovensko 8. októbra – Dnes uplynulo desať rokov od smrti „biskupa umlčanej Cirkvi“ Mons. Pavla M. Hnilicu. Pamiatku člena Spoločnosti Ježišovej prinúteného žiť mimo vlasti, ktorý sa vyznačoval veľkou láskou k Panne Márii a bol šíriteľom úcty k Božiemu milosrdenstvu si Cirkev pripomenula pri jeho hrobe v katedrálnom chráme v Trnave. Svätú omšu celebroval miestny arcibiskup Mons. Ján Orosch, kázal  nitriansky biskup Mons. Viliam Judák, modlitbu v krypte katedrály viedol vladyka Ján Babjak SJ, prešovský arcibiskup metropolita. Koncelebrovali aj spišský biskup Štefan Sečka a emeritný trnavský arcibiskup Ján Sokol spolu s takmer 70 kňazmi, medzi ktorými boli štyri desiatky členov Spoločenstva Pro Deo et fratribus - Rodina Panny Márie, založeného biskupom Pavlom Hnilicom.

Pavol Hnilica sa narodil 30. marca 1921 v Uňatíne. V roku 1951 ako jezuita prijal 29-ročný tajne biskupskú vysviacku. Zomrel 8. októbra 2006 v Kláštore Božieho milosrdenstva v Nových Hradoch v Českej republike. -jb-

CCEE/Monako 8. októbra - Novým predsedom Rady biskupských konferencií Európy (CCEE) je taliansky kardinál Angelo Bagnasco, arcibiskup Janova a súčasný predseda Konferencie biskupov Talianska. Jeho predchodca, maďarský kardinál Péter Erdő, zastával úrad po dve funkčné obdobia od roku 2006. Plenárne zhromaždenie CCEE, ktoré sa zajtra ukončí v Monaku, dnes zároveň zvolilo aj dvoch podpredsedov. Sú nimi kardinál Vincent Nichols, arcibiskup londýnskeho Westminsteru a arcibiskup poľskej Poznane Mons. Stanislav Gądecki. Noví predstavitelia sa funkcie ujímajú odo dňa zvolenia. -jb-

Pápež František zaslal pozdrav európskym biskupom CCEE do Monaka

Zamyslenie pátra Milana Bubáka SVD na 28. nedeľu cez rok, cyklus C (4 Kr 5, 14-17; Lk 17, 11-19): Prekvapenie, podmienka k vďačnosti 

Milí priatelia, dnešná nedeľa nám predkladá na uvažovanie otázku vďačnosti. Evanjeliový príbeh o desiatich uzdravených malomocných, z ktorých iba jeden Ježišovi poďakoval, je nepríjemný. No je to naše zrkadlo. Prečo je vďačnosť takou zriedkavosťou?

Rakúsky benediktín David Steindl-Rast vo svojej knihe Vďačnosť, srdce modlitby píše, že ak sa chce človek opravdivo naučiť modliť (a dnešné evanjelium je v skutočnosti o modlitbe, pretože ten, čo sa vrátil, sa vrátil preto, aby velebil Boha, čiže aby sa modlil), musí sa naučiť byť vďačný. A on sa pýta, prečo však niektorí ľudia nie sú vďační a to aj napriek tomu, že v podstate nie sú zlými ľuďmi, alebo dokonca aj napriek tomu, že vďační byť chcú? Odpovedá si takto: Je tomu tak preto, lebo väčšina ľudí nie je otvorených na prekvapenia života. A prečo nie sú otvorení na prekvapenia života? Lebo spia, lebo nie sú živí. A tak prvá podmienka k tomu, aby si bol vďačný. je, aby si sa prebudil.

To, že si prebudený, je viditeľné na tom, že dokážeš žasnúť nad bežnými vecami života. Napríklad, nad slnkom, ktoré ráno vyšlo, alebo nad dúhou, ktorá prišla po daždi. Filozof Platón hovorí, že „prekvapenie je začiatkom filozofie“. No prekvapenie je aj začiatkom vďačnosti. Brat David tu spomína jeden zážitok zo svojho vlastného života. Bolo to počas druhej svetovej vojny. Vo Viedni prišlo k leteckému bombovému útoku. Bolo to náhle. David bol vtedy ešte malým chlapcom a v tej chvíli sa nachádzal ďaleko od domova a od akéhokoľvek leteckého krytu. A tak v strachu vbehol do otvoreného kostola, pri ktorom sa práve nachádzal. Vliezol pod lavicu, schúlil sa, rukami si zakryl hlavu a čakal. Čakal, kedy sa mu mohutná klenba kostola zrúti na hlavu a pochová ho navždy. Nestalo sa tak. Nálet pominul, nastalo ticho a on vyliezol zo svojho chabého úkrytu. Keď sa dostal na ulicu, s prekvapením pozeral na rumovisko, ktoré ostalo z okolitých domov, ktoré ešte pred pár minútami stáli neporušené. Avšak najväčšie prekvapenie prežíval vtedy, keď si uvedomil, že on žije. Bolo to naozaj prekvapenie, aj napriek tomu, že tu na tomto svete žil už nejaký ten rok. V tejto chvíľke mu však jeho život bol darom. Nezomrel v ruinách kostola. A David pokračuje: „Nikdy predtým mi tráva nepripadala taká krásne zelená, ako v tomto okamihu.“

Prekvapenie je teda začiatkom tej nádhernej plnosti života, ktorá sa nazýva vďačnosť. Avšak iba začiatkom. Udalosť, ktorá v nás náhle vyburcuje pocit prekvapenia, nesmie ostať osamotená. Musia nasledovať ďalšie, až sa postoj prekvapenia stane naším trvalým postojom. Avšak pre človeka, ktorý celý život spí, alebo je apatický, či znudený, je prekvapenie náročným procesom. Ako ho v sebe rozvinúť? Brat Dávid nám odpovedá: Postoj prekvapenia si vybudujeme, keď si osvojíme zvyk nad vecami, ktoré pred nami stoja, postáť, premýšľať nad nimi a uznať, že sú darom. Jedným slovom, je to proces, ktorý musí prejsť cez naše tri schopnosti: cez náš rozum, našu vôľu a naše city.

Ako sa to robí, pozrime sa zblízka. rozum. Nie je možné byť vďačným, ak sa do procesu prekvapenia nad darom nezapojí náš rozum. To, že rozpoznáme dar ako dar, sa deje prostredníctvom nášho rozumu. Pre niektorých ľudí toto nie je ľahké ani jednoduché. Je to preto, lebo si zvykli pozerať sa na mnohé veci svojho života ako na samozrejmosť a teda brať ich automaticky. Sú príliš ustrnutí a leniví na to, aby sa zastavili a o nich pouvažovali. Niektorí z nás sme si na to, že nám veci padajú priamo do lona, zvykli až príliš. Nikdy sme v živote nemuseli o nič bojovať. Nikdy sme sa nemuseli pre nič namáhať. Veci nám zaobstarával vždy niekto iný. Ponajprv rodičia, ktorí chceli, aby sme mali ľahký a bezstarostný život (ľahší a bezstarostnejší ako oni) a potom neskôr sa vždy našiel niekto, kto nám poslúžil podobne. A tak sme sa naučili brať veci ako samozrejmosť. A za samozrejmosť neďakujeme. Samozrejmosť je predsa samozrejmá. V takomto samozrejmom pozeraní sa na dary života tkvie jeden z najväčších problémov súčasného človeka.

Vôľa je ďalšou zastávkou nášho procesu stať sa vďačnými. Rozum rozpozná, že čosi je darom, vôľa to za dar musí uznať. Rozpoznať a uznať: toto sú dve odlišné, avšak veľmi dôležité skutočnosti. Je totiž možné rozpoznať niečo aj proti vlastnej vôli a tak to vlastne neuznať: „Je to tak,“ môže si človek povedať, „ale ja tie veci neprijímam, hnevajú ma...” Po postoji prekvapenia nad vecami, ktoré sme dostali, človek ich musí rozpoznať ako dar. Daný svet, v ktorom žijem, mi je naozaj daný. Daná chvíľa, v ktorej prežívam svoj život, mi je naozaj daná. Daný kontext, v ktorom sa momentálne nachádzam, mi je naozaj daný. Ja som to nevytvoril. Bolo mi to dané. Iba keď toto uznám svojou vôľou, môžem byť vďačný. Uznanie daru môže byť často ďaleko obtiažnejšie ako jeho rozpoznanie. Prečo? Lebo na to treba pokoru. A je veľa ľudí, ktorí sú až príliš hrdí, aby ju mali.

City: Tretím krokom je potom prejav vďačnosti, ktorý zahŕňa city. Najlepšie sa tomuto postoju učíme od detí. Pred časom som videl fotografiu dvoch afrických detí, ktoré sa prekrásne smiali. Pod obrázkom bol nápis: „Radosť to je vďačnosť Božích detí!” Citové vyburcovanie, výbuch radosti to je to, ako sa prejavuje navonok vďačnosť. Vďačnosť je vecou srdca. Pre mnohých z nás je toto však veľmi ťažké. Zvlášť u tých, ktorí vyrastali s citovými ranami. Predstavte si napríklad situáciu, kedy sa na vás niekto usmeje. A vy sa usmejete naspäť. No po chvíli zistíte, že úsmev nepatril vám, ale niekomu, kto stojí za vami. Reakcia? Cítite sa citovo zranení. Predstavte si človeka, ktorého city boli takto opakovane zraňované, hlavne počas detstva. Tento človek niečo dostal, uznal, že to je dar, no vzápätí na to sa presvedčil, že to vôbec nebol dar, ale že za tým všetkým bolo čosi úplne iné. Ak sa to opakovalo, človek sa postupne stane emocionálne stuhnutým. A tu je možno pôvod aj nedostatku vďačnosti.

Toto všetko sa však dá zmeniť. Ľudia nás zaiste môžu sklamať, no určite nie všetci. Treba sa viacej sústreďovať na tých, ktorí nás brali vážne. Takí v živote nikoho z nás určite nechýbali. No ak by aj, Boh nás nesklame. Kiež dokážeme vo svojom srdci kultivovať svoju vďačnosť hlavne k nemu.

Želám vám, milí priatelia, požehnanú nedeľu.

Sobotňajšie vysielanie vo zvukovej podobe: