Vatikán 13. októbra – Kiež by kresťania vždy pociťovali túžbu po odpustení a boli na ceste k stretnutiu s Bohom. Tak znela hlavná myšlienka homílie pápeža Františka, ktorý dnes ráno slúžil omšu v Dome sv. Marty vo Vatikáne. Svätý Otec načrtol príklad dobrého kresťana, ktorý by mal podľa jeho slov vždy cítiť nad sebou Pánovo požehnanie a kráčať vpred robiac dobro.

„Kresťan je požehnaný od Otca, od Boha,“ uviedol na úvod Petrov nástupca, pričom sa nechal inšpirovať dnešným prvým čítaním z Listu Efezanom. Sv. Pavol povzbudzuje komunitu veriacich slovami, že Boh si „nás ešte pred stvorením sveta vyvolil“ (Ef 1,1-10). Pápež sa preto zamyslel nad tým, aké sú „charakteristiky tohto požehnania“ pre kresťana. „Kresťan je vyvolenou osobou,“ zdôraznil Svätý Otec, podľa ktorého nás Boh volá každého jednotlivo, „nie ako bezbrehú masu“. Boli sme vyvolení a očakávaní, vysvetlil pápež na nasledovnom príklade:  

„Pomyslime na pár, ktorý očakáva dieťa: ,Aké bude? Aký bude jeho úsmev? Ako bude hovoriť?’ Ja si však dovolím povedať, že aj o nás, o každom jednom z nás, [Nebeský] Otec sníval tak ako otec a matka snívajú o dieťati, ktoré čakajú. A to nám dáva veľkú istotu. Otec chcel teba, nie masu ľudí, nie: teba, teba a teba. Každého jedného z nás. To je základ, je to základ nášho vzťahu s Bohom. My hovoríme s Otcom, ktorý nás má rád, ktorý si nás vyvolil, ktorý nám dal meno“.

Kresťan je teda „vyvolený a je vysnívaný Bohom“. A keď žijeme s týmto pocitom, dodal Rímsky biskup, „cítime v srdci veľkú útechu“, necítime sa „opustení“, nie sme v situácii „poraď si, ako môžeš“. Druhá charakteristika požehnania kresťana je cítiť, že mi bolo odpustené. „Muž alebo žena, ktorý necíti, že mu je odpustené,“ pokračoval v myšlienke Svätý Otec, nie je naplno „kresťanom“: 

„Nám všetkým bolo odpustené cenou Kristovej krvi. Ale čo mi bolo odpustené? Rozpamätaj sa a trochu si pripomeň nepekné veci, ktoré si urobil. Nie tie, ktoré urobil tvoj nepriateľ, tvoj sused, tvoja suseda: ale tvoje: ,Čo to bolo, tá nepekná vec, ktorú som v živote spravil?’ - Pán nám tieto veci odpustil. Hľa, som požehnaný, som kresťan. Teda prvá charakteristika: som vyvolený, vysnívaný Bohom, s menom, ktoré mi dal Boh, som Bohom milovaný. Druhá charakteristika: je mi Bohom odpustené“.   

Poslednou, treťou charakteristikou kresťana, na ktorú vo svojej rannej homílii poukázal pápež František je, že kresťan „je muž a žena na ceste smerom k plnosti, smerom k stretnutiu s Kristom, ktorý nás vykúpil“: 

„Nie je možné pochopiť kresťana, ktorý stojí na mieste. Kresťan musí ísť vždy vpred, musí kráčať. Taký kresťan, ktorý stojí, to je ten človek, ktorý dostal talent a v strachu zo života, v strachu, že ho stratí, zo strachu alebo z pohodlnosti talent zakopal a nechal ho tam, a v nerušenosti necháva život plynúť bez toho, aby napredoval. Kresťan, to je človek, muž či žena, čo kráčajú, sú na ceste, ktorí vždy robia dobro, ktorí sa snažia konať dobro, ísť vpred“. 

Toto je identita kresťana, dodal na záver Svätý Otec František: sme „požehnaní, keďže sme vyvolení, keďže nám bolo odpustené a keďže sme na ceste“. „Nie sme anonymní, nie sme ani pyšní“, ako keby sme boli bez „potreby odpustenia“. „Nestojíme ani na mieste,“ dodal pápež a zakončil svoju homíliu modlitbou: „Nech nás sprevádza Pán touto milosťou požehnania, ktoré nám dal, to jest požehnaním spočívajúcim v našej kresťanskej identite“. -ej-    

Vatikán 13. októbra – Buďme slobodní od predsudkov a s Božou pomocou kráčajme k plnej jednote. Tak znel hlavný odkaz pápeža Františka, ktorý dnes ráno v Aule Pavla VI. prijal tisícku účastníkov púte katolíkov a luteránov pochádzajúcich z Nemecka. Ekumenickú púť mladých, na ktorej sa zúčastnili aj viacerí biskupi, symbolicky ukončili vo Večnom meste. Svätý Otec sa im na úvod prihovoril týmito slovami:

„Vzdajme vďaky Bohu za to, že dnes luteráni a katolíci kráčajú po ceste, ktorá vedie z konfliktu k spoločenstvu. Spoločne sme už urazili významný kus cesty. Na ceste zakúšame protichodné pocity: bolesť kvôli rozdeleniu, ktoré medzi nami stále existuje, ale tiež radosť vďaka už znovu nájdenému bratstvu. Vaša tak početná a horlivá prítomnosť je jasným znakom tohto bratstva a napĺňa nás nádejou, že vzájomné pochopenie môže pokračovať a rásť“. 

Svätý Otec František ďalej vo svojom príhovore pokračoval úryvkom z Prvého listu Korinťanom, v ktorom sv. Pavol upozorňuje na to, že všetci tvoríme Kristovo telo (porov. 1 Kor 12,12-26). „S dôverou môžeme pokračovať v našej ekumenickej ceste, lebo vieme, že ponad toľké otvorené otázky, ktoré nás ešte stále rozdeľujú, sme už zjednotení,“ dodal pápež a pokračoval:

„Na záver tohto mesiaca, ak to bude Božia vôľa, sa odoberiem do mesta Lund vo Švédsku a spolu so Svetovou luteránskou federáciou si pripomenieme po piatich storočiach začiatok Lutherovej reformácie a poďakujeme Pánovi za päťdesiat rokov oficiálneho dialógu medzi luteránmi a katolíkmi. Dôležitou časťou tejto spomienky bude upretie našich pohľadov smerom k budúcnosti, so zreteľom na spoločné kresťanské svedectvo dnešnému svetu, ktorý je tak smädný po Bohu a jeho milosrdenstve. Svedectvom, ktoré svet od nás očakáva je predovšetkým zviditeľnenie milosrdenstva, ktoré má Boh voči nám, a to skrze službu najchudobnejším, chorým, tým, ktorí opustili svoju vlasť v hľadaní lepšej budúcnosti pre seba a svojich drahých. V službe tým najnúdznejším zakusujeme, že sme už zjednotení: je to Božie milosrdenstvo, ktoré nás zjednocuje“.   

Na záver svojho príhovoru Svätý Otec povzbudil mladých, aby boli „svedkami milosrdenstva“: „Zatiaľ čo teológovia napredujú v dialógu v doktrinálnej oblasti, vy s vytrvalosťou pokračujte v hľadaní príležitosti na to, aby ste sa stretli, lepšie spoznali, spoločne modlili, pomáhali si navzájom a ponúkli pomoc všetkým tým, ktorí to potrebujú. Tak oslobodení od každého predsudku a vkladajúc dôveru jedine do evanjelia Ježiša Krista, ktorý ohlasuje pokoj a zmierenie, budete skutočnými protagonistami novej éry na tejto ceste, ktorá – s Božou pomocou – povedie k plnej jednote“. -ej-

Vatikán 13. októbra - Na naliehavosť situácie mladistvých migrantov upozornil Svätý Otec v dnes zverejnenom posolstve k Svetovému dňu migrantov, ktorý si pripomenieme 15. januára. Na túto tému poukázal aj viacerými myšlienkami, ktoré rozoslal cez sociálnu sieť Twitter:

„V kresťanskom spoločenstve nikto nie je cudzincom.“

„Evanjelium žijeme vtedy, keď pomáhame tým najmenším a najzraniteľnejším.“

„Deti majú právo na zdravé a bezpečné rodinné prostredie.“

„Zverujem všetkých neplnoletých migrantov do ochrany Svätej rodiny z Nazaretu.“ -jb-

Vatikán 13. októbra – Posolstvo Svätého Otca Františka ku Svetovému dňu migrantov, ktorý sa bude sláviť 15. januára 2017, zverejnili dnes v Tlačovom stredisku Svätej stolice za účasti predsedu Pápežskej rady pre migrantov a cestujúcich kardinála Antonia Mariu Vegliò. Pápež upriamuje pozornosť na dramatickú situáciu miliónov detí a neplnoletých. Téma jeho posolstva znie „Maloletí migranti, zraniteľní a bez hlasu“.

Podľa odhadov medzinárodných organizácií ide až o 50 miliónov detí, ktoré sú z rôznych dôvodov nútené opustiť svoju vlasť. Kardinál Vegliò počas dnešnej tlačovej konferencie poukázal na jeden z kľúčových bodov pápežovho posolstva, ktorým je využívanie opustených a bezbranných detí:

„Je to obrovský problém, lebo sa vie, ako tie deti skončia: tak, že budú páchať trestné činy. Nie z vlastnej vôle, chúďatá, sú ešte malí, hoci sú vo veku dorastu. Ak nemajú pokojné prostredie, ak nežijú v prostredí, ktoré ich prijíma a chápe, skôr či neskôr skončia ako kriminálnici, dobrovoľne alebo z donútenia. Ak hovoríme o deťoch, oni to nechcú, nemôžu to chcieť: chcú byť deťmi, ale nemôžu nimi byť“.

Kardinál Vegliò na otázku, ako môže v tejto dramatickej situácii pomôcť Cirkev odpovedá:

„Myslím si, že tá najdôležitejšia vec, ktorú by mala Cirkev konať a ktorú koná je robiť ľudí citlivejšími voči druhým: je to človek, ktorý má právo byť rešpektovaný, a ak hovoríme o migrantoch, má právo na migrovanie, na štúdium, na to, aby mal domov, ako každý z nás. Jednoducho prebúdzať cit pre takýto spôsob zmýšľania“.    

Tisícky migrantov prichádzajú do vyspelých európskych krajín za lepším životom, no mnohí z nich utekajú pred vojnou, ako napríklad obyvatelia Sýrie. Reaguje kardinál Vegliò:

„Je to vážne pre všetkých, ale pre malé deti je situácia vždy vážnejšia. Dieťa, chúďa, je bezbranné, malé, a je tiež cudzincom, keď sem príde. Takže, ak sa nad tým zamyslíme, je to smutné, keď niekto povie: ,Vráť sa odkiaľ si prišiel!’ Ale odkiaľ? Vrátiť sa tam, kde je vojna, v ústrety smrti?“.

Priblížme si niekoľko myšlienok z pápežovho posolstva:

„«Kto prijme jedno z takýchto detí v mojom mene, mňa prijíma. A kto prijíma mňa, nie mňa prijíma, ale toho, ktorý ma poslal» (Mk 9,37; porov. Mt 18,5; Lk 9,48; Jn 13,20). Týmito slovami evanjelisti pripomínajú kresťanskému spoločenstvu Ježišovo učenie, ktoré je zároveň uchvacujúce i veľmi záväzné.“ (...)

„Evanjelisti sa však vyjadrujú aj o zodpovednosti tých, ktorí konajú proti milosrdenstvu: «Ale pre toho, kto by pohoršil jedného z týchto maličkých, čo veria vo mňa, bolo by lepšie, keby mu zavesili mlynský kameň na krk a ponorili ho do morskej hlbiny» (Mt 18,6; porov. Mk 9,42; Lk 17,2). Ako si nespomenúť na toto prísne napomenutie pri pomyslení na vykorisťovanie mnohých detí, ktoré ľudia bez škrupúľ nútia k prostitúcii alebo zneužívajú na pornografiu, robia z nich maloletých otrokov či najímajú ich ako vojakov, zapájajú do obchodu s drogami a ďalších foriem zločinnosti, a pritom sú tieto deti nútené utekať od konfliktov a prenasledovania, riskujúc, že sa niekde ocitnú samy a opustené?“ (...)

 „Hranica medzi migráciou a obchodom s ľuďmi je často veľmi tenká. K ľahkej zraniteľnosti migrantov, zvlášť ak ide o deti, prispievajú mnohé faktory: núdza a nedostatok prostriedkov na prežitie, ku ktorým sa pripájajú nereálne očakávania navodené médiami; nízka úroveň vzdelanosti; neznalosť zákonov, kultúry a často i jazyka hostiteľskej krajiny. Všetko to ich robí fyzicky i psychicky závislými. No najsilnejším popudom k vykorisťovaniu a zneužívaniu detí je existujúci dopyt. Ak sa nenájde spôsob, ako prísnejšie a dôraznejšie zasiahnuť voči tým, čo z toho majú úžitok, nebude možné zabrániť mnohým formám otroctva, ktorých obeťami sú mladiství.

Preto je nevyhnutné, aby s ohľadom na dobro svojich detí imigranti čo najužšie spolupracovali so spoločenstvami, ktoré ich prijali. S veľkou vďačnosťou preto hľadíme na cirkevné i občianske organizácie a inštitúcie, ktoré s veľkým úsilím venujú svoj čas i sily na ochranu maloletých pred rozličnými formami zneužívania. Je dôležité, aby sa nadväzovala čoraz účinnejšia a konkrétne zameraná spolupráca, založená nielen na výmene informácií, ale aj na posilnení sietí, ktoré budú schopné zaistiť, že sa zasiahne včas a cielene. Pritom nepodceňujeme mimoriadnu silu cirkevných spoločenstiev, ktorá sa prejavuje predovšetkým vtedy, keď sú zjednotené v modlitbe a bratskom spoločenstve.“

„Podstatnú úlohu napokon zohráva prijatie adekvátnych národných procedúr a projektov spolupráce medzi domovskými a hostiteľskými krajinami, zameraných na odstránenie príčin nútenej emigrácie maloletých.“ -ej, ms, jb-  

Rím 13. októbra – Štvrtý list adresovaný zasväteným osobám s názvom „Ohlasujte“ prezentovali včera v Ríme predstavitelia Kongregácie pre inštitúty zasväteného života a spoločenstvá apoštolského života. V aule Pápežskej univerzity Urbaniany vystúpili kardinál prefekt João Braz de Aviz a sekretár Mons. José Rodríguez Carballo spolu s ďalšími zástupcami rehoľníkov. Medzi inými bol prítomný aj P. Xabier Larrañaga, ktorý je na čele Inštitútu teológie zasväteného života Claretianum.

List s plným názvom „Ohlasujte. Zasväteným mužom a ženám, svedkom evanjelia medzi národmi“ nadväzuje na predchádzajúce listy „Radujte sa“, „Skúmajte“ a „Kontemplujte“, ktoré vyšli počas Roka zasväteného života a boli vydané aj v slovenčine. -jb- 

Portugalsko 13. októbra – Mária nás učí, ako zostať pod krížom, prijmime ju ako Matku. Týmito slovami sa dnes ráno pri príležitosti medzinárodnej púte vo Fatime prihovoril veriacim štátny sekretár Svätej stolice kardinál Pietro Parolin, ktorý na pútnickom mieste predsedal slávnostnej liturgii. Vo svojej homílii prítomných povzbudil slovami, že Panna Mária nás utešuje v temných chvíľach, lebo nám pomáha zostať pred ukrižovaným Kristom.  

Kardinál Parolin včera navštívil aj portugalskú metropolu Lisabon, kde na pôde Katolíckej univerzity, ktorá slávi 50 rokov od svojho vzniku, predniesol príhovor na tému „Identita Európy“. Podľa vatikánskeho diplomata je potrebné „znovuobjaviť kresťanské korene, na ktorých sa vyvíjala história Európy, aby sme tak mohli naplno uplatňovať našu verejnú zodpovednosť. V prvom rade my kresťania“.  

Prelát navštívil v uplynulých dňoch aj niekoľko kostolov a stretol sa s miestnymi náboženskými predstaviteľmi. Svätý Otec František navštívi pútnické miesto pri príležitosti 100. výročia od zjavenia Panny Márie vo Fatime 13. mája na budúci rok. Pápež to potvrdil novinárom počas spiatočného letu z Azerbajdžanu na tlačovej konferencii. -ej-  

Mons. Marián Gavenda sa vo svojom komentári zamýšľa nad návratom k úprimnému životu podľa evanjelia.  

Pred pár dňami sa v záplave správ objavila a čoskoro aj utopila informácia nasledujúceho znenia: „V piatok, 30. septembra 2016 večer, zaútočil mladý čierny moslim z Ghany na štyri katolícke kostoly v historickom centre Ríma. Brutálny útok sa osobitne bolestne týka Slovákov. Jedným z postihnutých kostolov je totiž starobylá bazilika svätej Praxédy, pochádzajúca z 9. storočia. Obeťou jeho vyčíňania v bazilike sa stali vzácne sochy sv. Antona a sv. Praxédy, ktoré opakovanými údermi ťažko poškodil, odseknúc im hlavy a ruky. Potom poprevracal svietniky a iné predmety a dal sa na útek. Pokračoval v tej istej štvrti Monti, kde v kostole San Martino ai Monti poškodil sochu Madony s dieťaťom Ježišom. Ráno 1. októbra pokračoval v ďalších dvoch bazilikách, kde tiež poškodil sochy, svietniky a krucifix. Keď ho chytala polícia, protestoval, že "nie je správne, aby sme Bohu vzdávali úctu takýmto spôsobom". Koniec správy. Udalosť, ako mnohé podobné, vyvolá bezprostredné rozhorčenie nad barbarským činom. Človek si opätovne uvedomí, ako sa aj nad európskym kresťanstvom čoraz viac zmráka, ako tlak na kresťanov silnie a ako justícia i tvorcovia verejnej mienky používajú tak nápadne dvojitý meter, že to už i krátkozrakým a plytko-duchým bije do očí. Heslom dňa sa stáva: „Každý drobný prejav kresťanského názoru maximálne kriminalizovať a každý prejav protikresťanského násilia maximálne tolerovať.“ Dolieha zvláštna úzkosť, či nebodaj predtucha...

Bolo by však mylné zostať pri rozhorčovaní sa či úzkostlivých pocitoch. Boh bol, je a bude Pánom dejín, ktorý dokáže obrátiť na dobré aj najväčšie zlo. Veď i počas nie tak dávneho totalitného prenasledovania sa často potvrdilo, že čím zúrivejší bol boj proti Cirkvi a veriacim, tým radikálnejšie napomáhal ich očistu. Každý kameň, hodený do kresťana a Cirkvi treba teda uchopiť ako zrkadlo a kriticky sa doň zadívať. Keď sa autor mnohých vzácnych biblických zamyslení, Jozef Ondrej Markuš zamýšľa nad starozákonnými dejinami, pri dobytí Jeruzalema Babylončanmi, znesvätení a vyrabovaní chrámu rozvíja odvážnu úvahu: Izrael sa dávno predtým, ako vtrhli Babylončania do jeho krajiny a chrámu stal Babylonom, spohanštel, osvojil si ducha sveta, ducha Babylonu. Babylon si teda prišiel vziať len to, čo už bolo fakticky jeho. Až keď sa Izrael v babylonskom zajatí stal opäť Božím Izraelom, mohol sa vrátiť do vlasti, znova postaviť chrám a nadšene v ňom vzdávať úctu pravému Bohu.

V Európe, na Americkom kontinente i vo Svätej Zemi vstupujú do kresťanských chrámov prevažne kresťania. Keď ich pozorujeme, česť výnimkám sa správajú evidentne pohansky. Aj keď sa záujmom o kultúrne a umelecké pamiatky snažia nabudiť dojem akejsi kultivovanosti. Práve vtedy sa správajú najpohanskejšie. Vidno, že na soche vidia len sochu – a ešte radšej, keď pri nej môžu vyfotografovať SEBA! -, že nedovidia ďalej než po obraz a k tomu, koho zobrazuje nemajú žiaden osobný vzťah. Svätostánok väčšinou ani nerozoznajú, nepokľaknú, kľudne sa tu otočení chrbtom rozprávajú o najbanálnejších veciach. Nie je teda silným prorockým výkrikom, ak medzi takýchto spohanštených kresťanov vtrhne moslim, porozbíja sochy, ktoré im už nič nehovoria a zvolá, že sa nepatrí uctievať Boha tak, ako si ho oni uctievajú, teda vôbec neuctievajú?! Hoci to on myslí po svojom a úplne inak. I vojaci, ktorí dali Ježišovi purpurový plášť a tŕňovú korunu na hlavu, aby ho potupili a vysmievali, to mysleli po svojom – a predsa oni a nie náboženské elity národa ho vyhlásili za kráľa, podobne ako Pilát s nápisom, čo dal na výsmech zavesiť na Ježišov kríž. O soli, ktorá stratí svoju chuť nehovorí Ježiš, že sa stane zbytočná. Hovorí, že ju vyhodia von, aby po nej ľudia šliapali.

Možno sa takéto závery zdajú príliš odvážne či provokačné. Pravda si však niekedy vyžaduje veľkú odvahu. Mal ich aj v tom čase mladý 31- ročný biskup Pavol Hnilica, ktorý práve počas brutálneho a barbarského vyčíňania nastupujúceho komunizmu dokázal napísať v roku 1953 neobvykle odvážne hodnotenia, a to priamo do správy pre pápeža Pia XII. Odznievajú tu napríklad takéto slová: „Základnou príčinou komunistického úspechu je sociálna nespravodlivosť v dnešnom svete. Vidíme, ako ďaleko bola svojím životom od sociálnej náuky Cirkvi aj samotná hierarchia, čím sme dláždili komunistom cestu k úspechu. Zanedbávali sme svojich veriacich. Neohlasovali sme im evanjelium tak, aby mu každý rozumel. Ani náš verejný a súkromný život nebol dostatočne preniknutý duchom evanjelia. Kládli sme morálne požiadavky, ale nevysvetľovali sme ich význam pre život. Komunisti aktívne vyhľadávali svojich stúpencov, my sme sa venovali len tým, čo prišli do kostola. Ostatných sme odsudzovali, zabúdajúc, že lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí. Neangažovali sme laikov. Komunisti hlásali: „každý komunista je pionier.“ My sme zabúdali hlásať: „Každý laik je apoštol.“ Až v koncentračných táboroch sme si museli priznať, že sme využívali postavenie našej duchovnej dôstojnosti, aby sme sa zaradili medzi tých, ktorým sa posluhuje. Často sme sa najedli do sýtosti a žili sme v pekných a vždy dobre vyhriatych miestnostiach a nemysleli sme na Krista, ktorý hladoval a triasol sa zimou v telách našich bratov niekedy priamo pod našimi farskými oknami. Keď sme im aj niečo dali, boli to obyčajne len odrobiny z nášho bohatého stola. ... Komunizmus je reakcia proti určitým sociálnym krivdám. Je však aj reakcia na náš nedostatok kresťanskej lásky voči chudobným,“ P.M. Hnilica (A. Michel), Náboženské problémy v krajine, ovládanej komunistami, Trnava: Dobrá kniha, 2006).

Základná téza marxizmu hlásala, že „hlavnou hybnou silou proletárskej revolúcie je triedna nenávisť a triedny boj“. Marx a marxisti len objavili, že v ukrivdených a vykorisťovaných masách novovzniknutého proletariátu je obrovský potenciál krivdy a hnevu a stačí málo, aby sa mohol zapojiť do plachiet revolúcie. Ale to, že situácia takejto krivdy nastala, za to bola zodpovedná spohanštelá kresťanská šľachta i kresťanské bohaté vrstvy. História sa opakuje až nápadne podobne. Nemôžeme čakať, kým Európa vďaka odmietnutiu života podľa evanjelia úplne vyhynie a potom tento prázdny priestor začne pokojne napĺňať niekto iný. Napokon, podľa štatistík by to samotným Európanom netrvalo veľmi dlho. Nastáva miešanie a pnutia so všetkými dôsledkami. Správy o nich nás zaplavujú z každej strany. Najsprávnejšie pochopíme ich význam ale aj odkaz pre nás, ak ich budeme vnímať ako nastavené zrkadlá. Aby sme začali s nápravou tam, kde sa všetko zlo začína, návratom k úprimnému životu podľa evanjelia. Lebo Európu i so všetkým krásnym čo sa v nej zrodilo a vyrástlo nezachráni nič iné. Ani kresťanstvo ako také. Len kresťania, žijúci ako kresťania. 

Štvrtkové vysielanie vo zvukovej podobe: