Vatikán 16. októbra - Pri kanonizačnej omši na Námestí sv. Petra dnes dopoludnia pápež František vyhlásil siedmich nových svätých, pôvodom z Argentíny, Španielska, Francúzska, Talianska a Mexika. Ide o sv. Salomona Leclercqa (1745-1792), francúzskeho kňaza z rehole Školských bratov zavraždeného v období po Francúzskej revolúcii, ďalej mladého, len 15-ročného mučeníka sv. Josého Sáncheza del Río (1913-1928), mexického laika  z obdobia prenasledovania Cirkvi ateistickým režimom koncom 20. rokov minulého storočia, ako aj španielskeho biskupa sv. Manuela Gonzáleza Garcíu (1877-1940), ktorý začiatkom 20. storočia založil dve kongregácie s eucharistickou spiritualitou.

Ďalšími novými svätými sú talianski kňazi a zakladatelia reholí sv. Lodovico Pavoni (1784-1849) a sv. Alfonso Maria Fusco (1839-1910). Argentínsky diecézny kňaz sv. José Gabriel del Rosario Brochero (1840-1914) bol na prelome 19. a 20. storočia horlivým ľudovým misionárom vidieka. Portrétisti ho zobrazujú v sedle na mulici a s pončom na pleciach, tak ako prichádzal do odľahlých oblastí medzi chovateľov dobytka, tzv. gaučov, čím si vyslúžil prívlastok „farár gaučo“. Sv. José Brochero hrdinsky znášal utrpenie po tom, ako sa pri návštevách biednych ľudí nakazil leprou.

Skupinu siedmich nových svätých uzatvára mladá svätica francúzskeho pôvodu, karmelitánska mystička sv. Alžbeta od Najsvätejšej Trojice. Rodným menom Elisabeth Catez (1880-1906), narodila sa vo vojenskom tábore ako dcéra dôstojníka. Po vstupe do kláštora bosých karmelitánok v Dijone hrdinsky prežívala ťažkú chorobu i duševné mučeníctvo vnútornej prázdnoty, no rovnako i hlbokú mystiku Boha v troch Osobách. Zomrela ako 26-ročná.

Pri kanonizačnom akte kardinál Angelo Amato ako prefekt Kongregácie pre kauzy svätých predstavil životopisné črty siedmich kandidátov. Svätý Otec po latinsky predniesol kánonickú formulu a rozhodol o ich zápise do zoznamu svätých v rámci univerzálnej Cirkvi. Zástupcovia postulatúr jednotlivých káuz následne na čestnom mieste pri oltári vystavili relikvie nových svätých.

Po biblických čítaniach z 29. nedele cezročného obdobia sa Svätý Otec v homílii zameral na zmysel modlitby ako vytrvalého zápasu kresťana v spolupráci s Duchom Svätým. V tejto súvislosti charakterizoval aj nových svätých ako mužov a ženy, ktorí v modlitbe zápasili až do dna a v spojení s Bohom dosiahli víťazstvo.

Homília pápeža Františka pri kanonizačnej omši v plnom znení

„Na začiatku dnešnej slávnosti sme sa na Pána obrátili s touto modlitbou: «Stvor v nás veľkodušné a verné srdce, aby sme ti vždy mohli slúžiť s oddanosťou a čistotou ducha» (Modlitba dňa – kolekta). My sami od seba nie sme v stave sformovať si takéto srdce, jedine Boh to môže urobiť, a preto ho v modlitbe o to prosíme, vyprosujeme si to od neho ako dar, ako jeho „stvorenie“. Takto sa dostávame k téme modlitby, ktorá je v centre biblických čítaní tejto nedele a ktorá je výzvou aj pre nás, tu zídených pri kanonizácii niekoľkých nových svätcov a svätíc. Oni dosiahli cieľ, mali veľkodušné a verné srdce, a to vďaka modlitbe: modlili sa zo všetkých síl, zápasili a zvíťazili.  

Takže, ide o modlitbu. Tak ako u Mojžiša, ktorý bol predovšetkým Božím mužom, mužom modlitby. Dnes ho vidíme v epizóde boja proti Amalekovi, ako stojí so zdvihnutými rukami na končiari vrchu; stalo sa ale, že Mojžišovi ruky oťažievali a klesli; vtedy sa ľudu nedarilo; preto Áron a Hur usadili Mojžiša na kameň a podopierali mu zdvihnuté ruky až do víťazného konca. A toto je štýl duchovného života, ktorý od nás Cirkev žiada: nie na vybojovanie vojny, ale na vybojovanie mieru!

Epizóda o Mojžišovi má dôležité posolstvo: úloha modliť sa si žiada, aby sme sa vzájomne podopierali. Únava je neodvrátiteľná, niekedy už skutočne viac nevládzeme. Ale s podporou bratov bude môcť naša modlitba pokračovať, aby Pán dokončil svoje dielo.

Svätý Pavol odporúča v liste svojmu učeníkovi a spolupracovníkovi Timotejovi, aby zostal pevný v tom, čo sa naučil a v čo pevne verí (porov. 2 Tim 3,14). Ale ani Timotej to nemohol zvládnuť sám: „boj“ vytrvalosti sa totiž nedá vyhrať bez modlitby. Nejde však o modlitbu sporadickú alebo váhavú, ale o takú, akej nás Ježiš učí v dnešnom evanjeliu: „stále sa modliť a neochabovať“ (Lk 18,1). Takýto je spôsob konania kresťanov: byť pevní v modlitbe, aby sme zostali pevní vo viere a svedectve.

Tu sa ale v nás znova ozýva vnútorný hlas: „Ale Pane, ako sa dá neunaviť? Veď sme ľudia... aj Mojžiš sa predsa unavil!...“ Skutočne, každý z nás sa unaví. Ale my nie sme sami, sme súčasťou jedného Tela! Sme údmi Kristovho Tela, Cirkvi, ktorej ruky sú zdvihnuté k nebu dňom i nocou vďaka prítomnosti Vzkrieseného Krista a jeho Svätého Ducha. Iba v Cirkvi a vďaka modlitbe Cirkvi môžeme zostať pevnými vo viere a svedectve.

V evanjeliu sme počuli Ježišov prísľub: Boh obráni svojich vyvolených, ktorí k nemu volajú dňom i nocou (porov. Lk 18,7). Tajomstvom modlitby je teda volať, neochabovať, a ak sa dostaví únava, prosiť o pomoc, aby ruky zostali zdvihnuté. Toto je modlitba, ktorú nám Ježiš zjavil a daroval v Duchu Svätom. Modliť sa neznamená utekať preč do akéhosi ideálneho sveta, ani unikať do nejakej egoistickej nerušenosti. Naopak, modliť sa znamená zápasiť a nechať, aby sa aj Duch Svätý modlil v nás. Je to práve Duch Svätý, čo nás učí modliť sa, čo nás vedie v modlitbe a umožňuje nám modliť sa ako deti.

Svätci sú tí muži a ženy, ktorí až do dna prenikajú do tajomstva modlitby. Sú to muži a ženy, ktorí zápasia s modlitbou, keď nechávajú v sebe modliť sa a zápasiť Ducha Svätého; zápasia až po samý koniec, zo všetkých svojich síl. A víťazia, no nie sami: Pán víťazí v nich a spolu s nimi.

Aj títo siedmi svedkovia, ktorí dnes boli kanonizovaní, viedli dobrý boj viery a lásky s modlitbou. Preto zostali pevní vo viere, s veľkodušným a verným srdcom. Nech skrze ich príklad a na ich príhovor aj nám Boh udelí, aby sme boli mužmi a ženami modlitby; aby sme neúnavne dňom i nocou volali k Bohu; aby sme v nás nechali modliť sa Ducha Svätého a aby sme sa modlili vzájomne sa podopierajúc a tak zostali so zdvihnutými rukami, aby mohlo zvíťaziť Božie Milosrdenstvo.“

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

Svätý Otec v závere slávnosti osobitne poďakoval za účasť štátnym delegáciám Argentíny, Španielska, Francúzska, Talianska a Mexika. Argentínu reprezentoval osobne prezident krajiny Mauricio Macri, na čele ďalších delegácií boli španielsky minister vnútra Jorge Fernández Díaz, francúzska ministerka životného prostredia Ségolène Royal a talianska ministerka Maria Elena Boschi. Mexiko zastupoval riaditeľ úradu pre náboženské záležitosti Roberto Herrera Mena. Pápež František sa na všetkým prítomných obrátil s týmto žičením:

„Príklad a príhovor týchto žiarivých svedkov nech je každému oporou pri úsilí v príslušnej oblasti práce a služby, pre dobro Cirkvi a občianskej spoločnosti.“

Pred záverečným požehnaním Svätý Otec pripomenul zajtrajší Deň boja proti chudobe:

„Zajtra si pripomenieme Medzinárodný deň boja proti chudobe. Spojme naše sily, morálne i ekonomické, aby sme spoločne bojovali proti chudobe, ktorá degraduje, uráža a zabíja toľkých bratov a sestry, a to uplatňovaním serióznej politiky v prospech rodiny a práce.“

V dnešný deň svätorečenia siedmich nových svätých rozoslal pápež František cez sociálnu sieť Twitter nasledujúcu výzvu: „Poďme odvážne vpred po ceste ku svätosti!“ -jb, mk-

„Po tom, čo nás naučil žiť, naučil nás aj zomierať...“ Svedectvo o nesení kríža v ťažkej chorobe – zo života svätého pápeža Jána XXIII. 

Pred pár dňami, 11. októbra, sme si pripomenuli v liturgickom kalendári svätého pápeža Jána XXIII.   V novembri uplynie 135 rokov od jeho narodenia. Vedeli ste, že usmievavý pápež sa na svoj odchod do večnosti pripravoval cez ťažkú chorobu? Práve o tom je nasledujúce svedectvo, tak, ako ho zaznamenal taliansky autor Anacleto Mosconi. Ponúkame vám ho v interpretácii pani Hildy Michalíkovej.

Rok 1963 – posledný rok jeho pontifikátu a jeho pozemského života – zažiaril tým najsilnejším svetlom a najvyšším učiteľským duchom. 15. mája sa konala posledná verejná audiencia, hoci práve v tých dňoch výraznejšie pociťoval fyzické utrpenie. Utiahol sa teda do svojho bytu a pripravoval sa na návrat k Pánovi. 20. mája si pápež zapísal do svojho denníka:

„Ó, môj drahý svätý Bernardín, obľúbený medzi mojimi svätými, v tvojej nežnosti si mi dal mnoho znamení, že moje veľké utrpenie, ktoré ma neopúšťa, bude pokračovať. Veľa myslím a trpím. Dnes ráno už po tretí raz som sa musel uspokojiť so svätým prijímaním v posteli miesto toho, aby som sa tešil z vysluhovania svätej omše: trpezlivosť, trpezlivosť! Nemohol som však odrieknuť návštevu kardinála Wyszynského, poľského prímasa, arcibiskupa Gniezdna a Varšavy, ktorý sa prišiel so mnou rozlúčiť spolu so štyrmi svojimi biskupmi, ktorí sa vracali do vlasti. Zvyšok dňa som strávil v posteli, s niekoľkými záchvatmi osobitnej fyzickej bolesti.“

Anacleto Mosconi ďalej píše: 22. mája mu ošetrujúci lekári dovolili vstať z lôžka, ukázať sa zástupu ľudí zhromaždených na preplnenom Svätopeterskom námestí, čo ho chcú vidieť a počuť, a povedať im niekoľko slov:

„Drahí moji, očakával som vás na poludnie. Avšak urobme naše stretnutie trošku v predstihu. Zaiste sa pamätáte, že sa malo konať v bazilike. No pri svätom Petrovi je vždy dobre, či vonku či vnútri. Trochu urýchlime poludnie... Prajem vám radostný sviatok Nanebovstúpenia.“

Potom sa s veriacimi pomodlil antifónu Zdravas, Kráľovná a širokým znakom ich požehnával. Potom opäť začal hovoriť:

„Túžobne sa ponáhľame za Pánom, ktorý stúpa na nebesia. Nemôžeme však ísť za ním a musíme zostať tu na zemi, v jeho svätej Cirkvi. Napodobňujme teda apoštolov, ktorí sa zhromaždili a vzývali Ducha svätého. Robte tak teraz a po všetky dni: všetko v mene Otca, syna a Ducha svätého.“ Opäť sa zastavil a s úsmevom zvolal: „Pozdravujem vás, pozdravujem vás!“

A aké boli posledné slová, ktorými sa obracal na tých, čo mu boli nablízku v jeho dlhej agónii?

„Svet sa modlí za chorého pápeža a preto je prirodzené, aby som týmto spoločným prosbám dal úmysel: ak Pán chce obetu môjho života, nech moje utrpenie slúži na dosiahnutie hojných milostí pre ekumenický koncil, pre Cirkev, pre ľudstvo, ktoré túži po mieri. Ak však je jeho vôľa, aby sa táto pápežská služba predĺžila, nech slúži na posvätenie duše pápeža a všetkých, čo s ním spolupracujú a trpia zato, aby sa kráľovstvo nášho Pána šírilo v celom svete, tak v starých, ako aj v mladých kresťanských spoločenstvách.

Ach, aký som vďačný! Dojíma ma, že som predmetom toľkej pozornosti, ale zachovávam si úplný pokoj a cítim sa spojený s toľkými, čo trpia v nemocniciach či doma, s tými, čo prežívajú rôzne úzkosti. Chcel by som, aby všetci pocítili znamenie mojej vďačnosti a aby spojenie so mnou bolo pohnútkou a impulzom ku vzájomnej bratskej láske.

Toto lôžko je oltárom a oltár chce obetu: hľa, tu som... Tajomstvo môjho kňazstva spočíva v Ukrižovanom, ktorého som chcel mať oproti mojej posteli. On  hľadí na mňa a ja mu hovorím. V dlhých a častých nočných rozhovoroch myšlienka spasenia sveta sa mi javí naliehavejšia ako kedykoľvek predtým... Moje pozemské dni sa končia, ale Kristus žije a Cirkev ďalej plní svoju úlohu. Duše, len duše, aby boli jedno... Trpím bolesti, ale s láskou.“

3. júna na svätodušný pondelok, keď sa kríza stupňovala, niekoľkokrát opakoval:

„Pane, ty vieš, že ťa milujem.“

Anacleto Moscani píše: „Je 19 hodín 49 minút. Pápež Ján zomiera pokojne a sväto, tak, ako žil. Po tom, čo nás naučil žiť, naučil nás aj zomierať. To je tá najťažšia skúška, ktorú treba zložiť, a tá najdôležitejšia lekcia, ktorú sa treba naučiť.“

Pápež Ján XXIII. bol svätorečený v r. 2014 – spolu s pápežom Jánom Pavlom II.

Pripravila Andrea Eliášová

Vo zvukovej podobe prinášame prehľad hlavných udalostí uplynulého týždňa vo Vatikáne. 

Týždenný 10-minútový spravodajský súhrn Vatikánskeho rozhlasu vysiela RTVS každú nedeľu ráno o 6.05 a v repríze večer o 17.50 na okruhoch Rádia Regina.

Nedeľňajšie vysielanie vo zvukovej podobe: