Vatikán 19. októbra – Svätý Otec dnes pozdravil na Námestí sv. Petra až 700 pútnikov zo Slovenska. Pri generálnej audiencii sa im prihovoril po katechéze, ktorú venoval skutkom telesného milosrdenstva: nasýtiť hladných a dať piť smädným. Slovákom pripomenul blížiacu sa Misijnú nedeľu a pozval ich evanjelizovať prostredie, v ktorom žijú. Pápežove slová pútnikom pretlmočil Mons. Jozef Krištof zo Štátneho sekretariátu Svätej stolice:

AUDIO: 

„Zo srdca pozdravujem pútnikov zo Slovenska, osobitne farské skupiny a saleziánsku mládež z Bratislavy. Bratia a sestry, budúcu nedeľu budeme sláviť Svetový deň misií. Je to vzácna príležitosť na  uvažovanie o nutnosti misijného poslania Cirkvi i každého kresťana. Aj my sme povolaní evanjelizovať to prostredie, v ktorom žijeme a pracujeme. S týmto želaním ochotne žehnám vás i vaše rodiny. Pochválený buď Ježiš Kristus!”

Medzi výnimočne vysokým počtom Slovákov bolo pätnásť väčších skupín. Prišli z farností Beluša, Čerín, Dolný Kubín, Hronské Kosihy, Humenné, Jarovnice, Košeca, Košice, Mužľa, Trenčín-Mesto, Trenčianske Biskupice, Vranov-Čemerné, Zákopčie, Zvolen a z diecézy Banská Bystrica. Navyše v sektore v blízkosti pápeža Františka bola aj tridsaťčlenná slovenská skupina dobrodincov a organizátorov Medzinárodných saleziánskych športových hier, ktoré sa konali v máji tohto roka v Bratislave. -jb-

«Bratia moji, čo osoží, keď niekto hovorí, že má vieru, ale nemá skutky? Môže ho taká viera spasiť? Ak je brat alebo sestra bez šiat a chýba im každodenná obživa a niekto z vás by im povedal: „Choďte v pokoji! Zohrejte sa a najedzte sa!“, ale nedali by ste im, čo potrebujú pre telo, čo to osoží?! Tak aj viera: ak nemá skutky, je sama v sebe mŕtva» (Jak 2,14-17).

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Jedným z dôsledkov takzvaného „blahobytu“ je to, že privádza ľudí k uzatváraniu sa do seba, čím sa stávajú necitlivými voči potrebám druhých. Je tu snaha všemožnými spôsobmi ich držať v ilúzii, predstavujúc im prchavé modely života, ktoré po niekoľkých rokoch pominú, akoby bol náš život módou, ktorú treba nasledovať a ktorá sa zakaždým mení podľa sezóny. Tak to však nie je. Realitu treba prijať tak ako je a čeliť jej, čo nás častokrát privádza do kontaktu so situáciami urgentnej núdze. Práve preto sa medzi skutkami milosrdenstva spomína aj poukaz na hlad a smäd: sýtiť hladných – a tých je dnes dosť – a dávať piť smädným. Koľkokrát nás médiá informujú o národoch, ktoré trpia nedostatkom jedla a vody, s vážnym dosahom osobitne na deti.

Tvárou v tvár istým správam a osobitne istým obrazom sa verejná mienka cíti byť dotknutá a z času na čas sa spúšťajú kampane na pomoc s cieľom stimulovať solidaritu. Štedro sa prispieva a takýmto spôsobom sa dá pričiniť o zmiernenie utrpenia mnohých ľudí. Táto forma charity je dôležitá, avšak azda nás nezapája priamo. Naopak keď kráčajúc po ceste stretneme osobu v núdzi, či keď chudobný príde klopať na dvere nášho domu, je to veľmi odlišné, lebo už viac nie sme pred akýmsi obrazom, ale je to priamo osobné. Už tu viac nie je vzdialenosť medzi mnou a ním či ňou, a cítim, že sa ma to dotýka.

Abstraktná chudoba nás nezasahuje, avšak dáva nám rozmýšľať, posťažovať sa; keď však vidíš chudobu priamo na koži u nejakého muža, ženy, dieťaťa, toto nás už zasahuje! A preto je tu ten zvyk, ktorý máme: utekať pred núdznymi, nepribližovať sa k nim, či tak trochu maskovať realitu núdznych cez zaužívané praktiky, čo sú práve v móde. Tak sa od tejto skutočnosti vzďaľujeme. Neexistuje však žiadna vzdialenosť medzi mnou a chudobným vtedy, keď ho stretávam. Aká je moja reakcia v týchto prípadoch? Odvrátim zrak, prejdem ďalej? Alebo sa pristavím a zaujímam sa o jeho stav? A ak takto konáš, nebude chýbať niekto, čo povie: „Toto je blázon, keď hovorí s chudobným!“ Zisťujem, či môžem nejakým spôsobom vyhovieť tejto osobe, alebo sa snažím čím skôr vykĺznuť z tejto situácie? Možno však žiada len o nevyhnutné: niečo na jedenie a na uhasenie smädu. Pomyslime na chvíľu: koľkokrát sa modlíme Otčenáš, a predsa nedávame skutočne pozor na slová: „Chlieb náš každodenný daj nám dnes“.

V Biblii jeden žalm hovorí, že Boh je ten, čo «dáva pokrm každému stvoreniu» (136,25). Skúsenosť hladu je tvrdou skutočnosťou. Vie o tom niečo ten, kto žil v období vojny či biedy. A predsa sa táto skúsenosť opakuje každý deň a existuje popri hojnosti a plytvaní. Vždy aktuálne sú slová apoštola Jakuba: «Bratia moji, čo osoží, keď niekto hovorí, že má vieru, ale nemá skutky? Môže ho taká viera spasiť? Ak je brat alebo sestra bez šiat a chýba im každodenná obživa a niekto z vás by im povedal: „Choďte v pokoji! Zohrejte sa a najedzte sa!“, ale nedali by ste im, čo potrebujú pre telo, čo to osoží?! Tak aj viera: ak nemá skutky, je sama v sebe mŕtva» (2,14-17). Je neschopná konať skutky, preukazovať dobro, lásku. Vždy je tu niekto, kto má hlad a smäd a potrebuje ma. Nemôžem to delegovať na niekoho iného. Tento chudobný potrebuje mňa, moju pomoc, moje slovo, moje úsilie. Všetkých sa nás to týka.

Učí nás tomu aj evanjelium, na tom mieste, kde sa Ježiš pri pohľade na množstvo ľudí, ktorí celé hodiny kráčali za ním pýta svojich učeníkov: «Kde nakúpime chleba, aby sa títo najedli?» (Jn 6,5). A učeníci odpovedajú: „Je to nemožné, je lepšie, ak dav rozpustíš...“ Ježiš im naopak hovorí: „Nie, vy im dajte jesť“ (porov. Mt 14,16). Nechá si priniesť zopár chlebov a rýb, ktoré mali so sebou, požehnáva ich, láme a dáva rozdávať medzi všetkých. Je to pre nás veľmi dôležitá lekcia. Hovorí nám, že ak to málo, ktoré máme, zveríme do Ježišových rúk a s vierou sa oň podelíme, stane sa prekypujúcim bohatstvom.

Pápež Benedikt XVI. v encyklike Caritas in veritate potvrdzuje: «Dať sa najesť chudobným (porov. Mt 25,35.37.42) je etický imperatív pre všeobecnú Cirkev. [...] Právo na výživu nadobúda rovnako ako právo na vodu dôležitú úlohu pri uznaní ďalších práv. [...] Je nevyhnutné, aby vyzrievalo solidárne svedomie, ktoré bude považovať výživu a prístup k vode za všeobecné práva všetkých ľudí bez rozdielov a diskriminácií» (č. 27). Nezabúdajme na Ježišove slová: «Ja som chlieb života» (Jn 6,35) a «ak je niekto smädný[...], nech príde ku mne» (Jn 7,37). Tieto slová sú pre nás všetkých veriacich istou provokáciou, provokáciou uznať, že cez nasýtenie hladných a napojenie smädných sa odvíja náš vzťah s Bohom – s Bohom, ktorý v Ježišovi zjavil svoju tvár milosrdenstva.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

V závere generálnej audiencie Svätý Otec v príhovore Poliakom pripomenul odkaz blahoslaveného Jerzyho Popiełuszka, ktorého liturgická spomienka pripadá na dnešný deň. Skupina pútnikov z Argentíny mu zase predstavila sochu svojho nového svätca Josého Gabriela Brochera, apoštola argentínskych gaučov, sediaceho na mulici. Rozmernú sochu v životnej veľkosti priniesli priamo na Vatikánske námestie. Svätý Otec dnes osobitne pozdravil aj Slovákov. -zk, jb-

Svätosť znamená žiť s láskou a vydávať kresťanské svedectvo v každodenných situáciách. (Tvít pápeža Františka, 19. októbra 2016)

Vatikán 19. októbra – Dnes sa v Ríme začína medzinárodný kongres o pastorácií povolaní, ktorý zastrešuje Kongregácia pre klerikov. Spolu s troma stovkami účastníkov z celého sveta sa na stretnutí zúčastňujú aj kardináli Beniamino Stella, Alberto Suarez Inda a Vincent Nichols. V piatok je na programe audiencia u pápeža Františka. O dôležitosti kongresu a perspektívach na poli povolaní v rozhovore pre Vatikánsky rozhlas viac prezradil sekretár dikastéria pre klerikov arcibiskup Jorge Carlos Patrón Wong:

„Len pred pár dňami bola publikované rozhodnutie pápeža Františka venovať nasledovné zhromaždenie synody biskupov aktuálnej téme: «Mladí, viera a rozlišovanie povolania». Je to vskutku dokonalá syntéza toho, čo my nazývame pastorácia povolaní. Sprevádzať mladých na ceste ich duchovnej skúsenosti života smerom k dospelosti, aby skrze proces, cestu rozlišovania mohli objaviť Ježišovo volanie. Celá skúsenosť Pánovho volania vychádza z milosrdnej lásky Boha. Mladý človek zakúša, ako je láska milosrdná: Boh ma miluje, Boh koná túto osobnú voľbu, volá ma po mene, nie preto, lebo si to zaslúžim, ale preto, lebo ma má tak rád. A táto skúsenosť Boha Otca, ktorý miluje, je tou, ktorá umožňuje mladému človeku otvoriť sa životu ako povolaniu, ako Božiemu volaniu“. -ej- 

Švédsko 19. októbra – „Je to veľké povzbudenie a radosť, že pápež František nás chce vo Švédsku navštíviť, a to predovšetkým pre nás katolíkov.“ Týmito slovami zhrnul atmosféru v škandinávskej krajine biskup Anders Arborelius, prvý švédsky katolícky biskup od čias reformácie, ktorý stojí na čele jedinej tamojšej diecézy v Štokholme. V rozhovore pre taliansky mediálny portál Acistampa predseda Škandinávskej biskupskej konferencie a poradca Pápežskej rady pre laikov prezradil, že na blížiacu sa pápežovu apoštolskú cestu do Švédska sa tešia aj nekatolíci:

„Je zjavné, že aj kresťania z iných cirkví a vierovyznaní, a áno, aj osoby iných vierovyznaní či neveriaci, oceňujú pápeža Františka a jeho jednoduchosť a dôveryhodnosť v ohlasovaní evanjelia. Sú tu veľké očakávania. Pripomienka reformácie zostáva tak trochu na druhom mieste a zdá sa, že to bude hlavne záujem o pápeža Františka a o jeho osobu.“

Biskup Arborelius, ktorý sa narodil v roku 1949 vo Švajčiarsku švédskym rodičom, uviedol, že Cirkev v severskej krajine pozostáva z ľudí, ktorí prichádzajú z celého sveta, pričom  v poslednej dobe prišli mnohí utečenci zo Sýrie a z Eritrey. Ako dodal, „každoročne sa 70 až 100 Švédov stane katolíkmi“:

„Často je to katolícka spiritualita a pevnosť vo viere, ktoré priťahujú ľudí, ako aj medzinárodný charakter Cirkvi. Tí, ktorí konvertujú, môžu mať veľmi odlišné príbehy, v poslednom čase mnohí prichádzajú z takzvaných slobodných cirkví. Každoročne konvertuje aj nejaký kňaz zo Švédskej luteránskej cirkvi, a to aj ženy.“

To bol taktiež prípad samotného Andersa Arboreliusa, ktorý na katolicizmus konvertoval z Luteránskej cirkvi.

Duchovný pastier Štokholmu, ktorý prijal biskupskú vysviacku v roku 1998, tiež povedal, že na svätej omši s pápežom na štadióne v Malmö schopnom pojať 19 000 osôb očakávajú aj účastníkov z Dánska a z iných blízkych krajín. Spočiatku program pápežovej návštevy nepočítal s omšou, avšak ako pripomenul, „z mnohých strán tu bola požiadavka mať omšu a pápež František čoskoro oznámil, že by chcel sláviť svätú omšu,“ uzavrel biskup Arborelius v interview pre mediálny portál Acistampa. -bp-

Škandinávski biskupi: 500. výročie reformácie si treba pripomenúť, nie oslavovať

Južný Sudán 19. októbra – „Centrum Dobrého Pastiera pre pokoj“. Takto znie názov strediska, ktoré v krajine sužovanou občianskou vojnou otvorili v sobotu 15. októbra v lokalite Kit v arcidiecéze hlavného mesta Juba. Na inaugurácii bolo približne 800 ľudí: apoštolský nuncius v krajine Mons. Charles Daniel Balvo, miestny arcibiskup Paulino Lukudu Loro, ďalší traja biskupi, kňazi, rehoľníci, príslušníci diplomatického zboru a veriaci.

„Centrum bude pozitívnou silou pri hľadaní mieru v tejto mladej krajine“, uviedol predseda Asociácie rehoľných predstavených v krajine otec Daniele Moschetti. Stredisko disponuje izbami, kaplnkou, konferenčnými priestormi a bude schopné prijať 60 mladých ľudí. Novú inštitúciu budú spravovať kňazi a rehoľníci z rôznych kontinentov.

Podľa otca Daniela Moschettiho samotná skutočnosť, že Centrum existuje, ukazuje, že sa dá veľa vykonať napriek všetkým ťažkostiam:

„Centrum je darom nádeje pre ľud v Južnom Sudáne, obzvlášť pre všetkých tých, ktorým sa od tohto Centra dostane formácia. Je tiež veľkým znamením, že Katolícka cirkev sa prostredníctvom svojich rehoľníkov a miestnej Cirkvi angažuje za pokoj, spravodlivosť a zmierenie v krajine.“ -bp-

Stredajšie vysielanie vo zvukovej podobe: