Vatikán 22. októbra – Milosrdenstvo sa prakticky prejavuje v dialógu, zdôraznil pápež František v katechéze pri dnešnej mimoriadnej generálnej audiencii v rámci Svätého roka milosrdenstva. Pripomenul osobnosť sv. Jána Pavla II., ktorého liturgická spomienka sa dnes slávi. Presne pred 38 rokmi zazneli na Námestí sv. Petra jeho slová „Nebojte sa! Otvorte dokorán dvere Kristovi!“ z úvodného príhovoru, ktorým  sa začal jeho požehnaný pontifikát.

V stotisícovom zhromaždení, ktoré siahalo až do priľahlých ulíc, bolo desaťtisíc poľských pútnikov v sprievode vyše 50 biskupov a 250 kňazov na ďakovnej púti pri 1050. výročí krstu Poľska. Okolo deväťtisíc bolo účastníkov jubilejného podujatia pre spevácke zbory a liturgických animátorov a štyri tisícky z talianskeho Združenia katolíckych lekárov. Prítomní boli aj členovia duchovnej rodiny bl. Karola de Foucaulda, ktorá si pripomína 100. výročie jeho smrti. Okrem kongregácie Malých sestier Ježišových, ktorá je so svojím modrým habitom dobre známe aj na Slovensku, boli na Vatikánskom námestí zastúpené aj vetva kňazov a ďlšie fraternity. 

Ozajstný dialóg sa zakladá na vzájomnom počúvaní a vedie k spoločnému dobru. Na evanjeliovom príbehu stretnutia Ježiša so Samaritánkou (Jn 4,5-27) pri studni pápež František v katechéze vysvetlil, ako dialóg rúca múry a vyjadruje lásku Boha k človeku. Na úvodom zaznelo biblické čítanie:

«V tom čase Ježiš prišiel do samarijského mesta menom Sychar a unavený z cesty sadol si k studni. Bolo okolo poludnia. Tu prišla po vodu istá Samaritánka. Ježiš jej povedal: „Daj sa mi napiť!“ Samaritánka mu povedala: „Ako si môžeš ty, Žid, pýtať vodu odo mňa, Samaritánky?“ Židia sa totiž so Samaritánmi nestýkajú. Ježiš jej odvetil: „Každý, kto pije túto vodu, bude znova smädný. Ale kto sa napije z vody, ktorú mu ja dám, nebude žízniť naveky. A voda, ktorú mu dám, stane sa v ňom prameňom vody prúdiacej do večného života.“ Žena mu vravela: „Pane, daj mi takej vody, aby som už nebola smädná a nemusela sem chodiť čerpať!“» (Jn 4,6b-7.9.13-15).

„Milosrdenstvo a dialóg“ - katechéza Svätého Otca

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Úryvok z Jánovho evanjelia, ktorý sme si vypočuli (porov. 4,6-15), rozpráva o stretnutí Ježiša s jednou samaritánskou ženou. To, čím nás oslovuje toto stretnutie, je veľmi blízky dialóg medzi ženou a Ježišom. Toto nám dnes umožňuje zdôrazniť jeden veľmi dôležitý aspekt milosrdenstva, ktorým je práve dialóg.

Dialóg osobám dovoľuje vzájomne sa poznať a vzájomne porozumieť našim potrebám. Predovšetkým je to znak veľkej úcty, lebo stavia osoby do postoja načúvania a do stavu prijatia tých najlepších aspektov partnera dialógu. Po druhé, dialóg je výrazom lásky k blížnemu, lebo zatiaľ čo neignoruje rozdiely, môže pomôcť hľadať a zdieľať spoločné dobro. Ďalej, dialóg nás pozýva predstúpiť pred druhého vo vedomí, že je Božím darom, ktorý sa nás týka a žiada si, aby sme ho rozpoznali.

Mnohokrát sa nestretávame s bratmi, hoci žijeme po ich boku, a to predovšetkým vtedy, keď nadraďujeme našu pozíciu nad pozíciu druhého. Nevedieme dialóg, keď dostatočne nepočúvame alebo keď máme tendenciu druhého prerušovať, aby sme ukázali, že máme pravdu. Nuž, koľkokrát, keď počúvame nejakého človeka, zastavíme ho so slovami: „Nie, nie! Tak to nie je!“, a nenecháme ho vysvetliť, čo chce povedať. Toto bráni dialógu, toto je agresia. Skutočný dialóg si naopak vyžaduje chvíle ticha, v ktorých sa dá vnímať mimoriadny dar prítomnosti Boha v bratovi.

Drahí bratia a sestry, vedenie dialógu napomáha poľudšťovať vzťahy a prekonávať nedorozumenia. V našich rodinách je veľká potreba dialógu a ako by sa len omnoho ľahšie vyriešili problémy, keby by sme sa naučili vzájomne si načúvať! Tak je to vo vzťahu medzi manželom a manželkou a medzi rodičmi a deťmi. Koľko pomoci môže vzísť aj z dialógu medzi učiteľmi a ich žiakmi; alebo medzi vedúcimi a robotníkmi, pre objavenie priaznivejších pracovných požiadaviek.

Aj Cirkev žije dialógom s mužmi a ženami každých čias, aby porozumela potrebám, ktoré sú v srdci každej osoby a aby prispela k uskutočneniu spoločného dobra. Pomyslime na veľký dar stvorenia a na zodpovednosť, ktorú máme všetci, chrániť náš spoločný dom: dialóg na tak ústrednú tému je nevyhnutnou požiadavkou. Pomyslime na dialóg medzi náboženstvami, aby sme objavili hlbokú pravdu o ich poslaní uprostred ľudí a aby sme prispeli k budovaniu pokoja a siete úcty a bratstva (porov. Enc. Laudato si´, 201).

Na záver, všetky formy dialógu sú výrazom veľkej požiadavky lásky Boha, ktorý ide všetkým v ústrety a do každého vkladá semienko svojej dobroty, aby mohol spolupracovať na jeho stvoriteľskom diele. Dialóg rúca múry rozdelení a nedorozumení; vytvára mosty komunikácie a nedovoľuje, aby sa niekto izoloval v uzavretí sa do svojho vlastného malého sveta.

Nezabudnite: viesť dialóg znamená počúvať, čo mi hovorí ten druhý a povedať s miernosťou to, čo si myslím ja. Ak sa to deje takto, potom v rodine, v susedstve, na pracovisku sa bude lepšie dariť. Ak však nenechám druhého, aby povedal všetko, čo má na srdci a začnem kričať – dnes sa toľko kričí – nedospeje tento náš vzájomný vzťah k dobrému, nedospeje k dobrému vzťah medzi manželom a manželkou, medzi rodičmi a deťmi. Počúvať, vysvetliť, s miernosťou, neštekať na druhého, nekričať. Otvorené srdce.

Ježiš dobre poznal to, čo bolo v srdci Samaritánky, veľkej hriešnice; no neuprel jej možnosť vyjadriť sa, nechal ju dohovoriť až do konca, a kúsok po kúsku vstúpil do tajomstva jej života. Toto ponaučenie platí aj pre nás. Skrze dialóg môžeme dať rásť znameniam Božieho milosrdenstva, aby sa stali prostriedkami prijatia a úcty.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

V závere audiencie pozdravil Svätý Otec osobitne poľských pútnikov. V príhovore k nim vyzdvihol veľkosť svätého Jána Pavla II. ako „pápeža hlbokej duchovnosti, sformovanej tisícročným dedičstvom poľskej histórie a kultúry odovzdávanej v duchu viery z generácie na generáciu. Toto dedičstvo bolo pre neho zdrojom nádeje, sily a odvahy, s akou povzbudzoval svet, aby otvoril doširoka dvere Kristovi. Toto pozvanie sa v ňom premenilo na neúnavné ohlasovanie Evanjelia milosrdenstva pre svet a pre človeka, čoho pokračovaním je tento Jubilejný rok.“

Napokon Svätý Otec pripomenul aj zajtrajšiu Misijnú nedeľu:

„Na prahu Svetového dňa misií všetkých povzbudzujem, aby modlitbou a konkrétnou pomocou sprevádzali evanjelizačnú činnosť Cirkvi na misijných územiach.“ 

-zk, jb-

Vatikán 22. októbra – Kongregácia pre náuku viery predstaví novú smernicu s názvom „Ad resurgendum cum Christo“ o pochovávaní zosnulých a uchovávaní popola v prípade spopolnenia osôb. Na konferencii v Tlačovom stredisku Svätej stolice ju v utorok 25. októbra prezentuje prefekt Kongregácie kardinál Gerhard Ludwig Müller. Text dokumentu bude zverejnený práve pri tlačovej konferencii. -bp-

Vatikán 22. októbra – Pápežská akadémia sociálnych vied na budúci týždeň hostí workshop na tému „Inkluzívna solidarita a integrácia marginalizovaných osôb”. Cieľ semináru, ktorý prebehne v dňoch 28. - 29. októbra, je dvojaký. Účastníci stretnutia sa pokúsia vysvetliť, prečo výrazný ekonomický rast a mnohé iniciatívy medzinárodných organizácií nepriniesli výrazné výsledky a občas vytvorili nerovnosť či spoločenské vyradenie ľudí. Zároveň budú diskutovať nad tým, ako pripraviť praktickú stratégiu na prekonanie fenoménu sociálnej marginalizácie.

Dvojdňové stretnutie sa uskutoční v sídle Pápežskej akadémie sociálnych vied vo vile Casina Pio IV vo Vatikánskych záhradách. -bp-

Benin 22. októbra – Svätá stolica podpísala včera v meste Cotonou rámcovú zmluvu s Republikou Benin, ktorá sa týka právneho štatútu Katolíckej cirkvi v západoafrickej krajine. Zo strany Svätej stolice zmluvu uzatvorili traja tamojší biskupi Mons. Eugène Houndékon, Mons. François Gnonhossou a Mons. Aristide Gonsallo.

Rámcová zmluva pozostávajúca z preambuly a z 19 článkov garantuje Cirkvi možnosť misijne pôsobiť v Benine, pričom sa spolu s jej inštitúciami uznáva ako právnická osoba. Obe strany sa pri zachovaní vlastnej nezávislosti a autonómie zaväzujú spolupracovať na morálnom, duchovnom a materiálnom blahu ľudskej osoby a na podpore spoločného dobra. Dokument nadobudne platnosť výmenou ratifikačných listín. -bp-

Slovensko 22. októbra – V súvislosti so storočnicou narodenia spoluzakladateľa a prvého rektora Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda v Ríme sa uskutoční konferencia s názvom „Msgr. Štefan Náhalka – perla slovenského kňazstva“. Podujatie o významnej osobnosti Štefana Náhalku s bohatou účasťou prednášateľov, ktorí pôsobia na Slovensku i v zahraničí, prebehne v dňoch 7. a 8. novembra v Univerzitnej knižnici  Katolíckej univerzity v Ružomberku.

Odbornú konferenciu organizuje Konferencia biskupov Slovenska, Pápežský slovenský ústav sv. Cyrila a Metoda v Ríme, Únia slovenských spisovateľov, umelcov a kultúrnych tvorcov žijúcich mimo územia Slovenska v spolupráci s ďalšími ustanovizňami. -bp-

Zamyslenie pátra Milana Bubáka SVD na 29. nedeľu cez rok, cyklus C (Lk 18, 9-14): Farizej a mýtnik zmierení: 

Na Sväté písmo môžeme pozerať ako na veľkú drámu, na dômyselne skomponovanú hru, so scénami, ktoré vytvoril Boží dramatik, aby nám cez ne ukázal, aký je zmysel spásy. Jedným z obľúbených nástrojov používaných v dráme sú dvojice proti sebe stojacich postáv. Keď autor uvedie na javisko dva úplne odlišné charaktery, tým vyvolá porovnávanie a rozpor. Scéna je nabitá energiou. Výsledkom potom môže byť nový pohľad, nové chápanie a nový impulz pre náš život.

Keď sa pozrieme do Starého zákona, tieto kontrastné dvojice tam vidíme všade: Kain stojaci proti svojmu bratovi Ábelovi, Jakub a Ezau, Jakub a synovia Lábana, Jozef a jeho bratia, Mojžiš a Áron, Rút a Noemi, Dávid a Šaul, Dávid a jeho rebelujúci syn Absolón. Zoznam môže pokračovať do nekonečna, všetky tieto postavy nás pozývajú, aby sme na ich pozadí uvažovali nad podobnými situáciami v našom živote.

Dnešné evanjelium je ďalším biblickým miestom, kde sa nachádza interakcia medzi dvoma úplne odlišnými charaktermi. Na javisko, vlastne do chrámu, vystupujú dvaja ľudia: farizej a mýtnik. Aké poučenie z tohto ich krátkeho vystúpenia v dráme spásy by sme si mohli odniesť pre svoj život?

Veľkí dramatici používajú slová veľmi obozretne. Dnešná dráma nie je výnimkou. Ježiš vyberá slová veľmi cielene. Všimnime si, akú formu má päť slovies, ktoré farizej používa vo svojej krátkej reči. Je to forma JA: „Farizej sa postavil a takto sa v sebe modlil: ,Bože, ďakujem ti, že nie som ako ostatní ľudia: vydierači, nespravodlivci, cudzoložníci alebo aj ako tento mýtnik. Postím sa dva razy do týždňa, dávam desiatky zo všetkého, čo mám.“ Farizejovo JA sa pyšne povznáša nad všetky ostatné jeho slová a nemôže nevyvolať pozornosť. Ďalším slovom je, že sa modlil v sebe, teda nie k Bohu, ale k sebe samému.

Nemusíme byť veľkými svätcami ani mystikmi aby sme akosi spontánne vycítili, že s týmto jeho jazykom nie je čosi v poriadku. Každý z nás zo svojej skúsenosti vie, že takáto modlitba určite nepochádza zo srdca obráteného k Bohu, ale zo srdca zahľadeného do svojho poblúdeného JA. Pochádza od človeka, ktorý si uvedomuje viac seba, ako Boha, ktorý Boha vlastne ani nepotrebuje. Ak počujeme niekoho takto sa vyjadrovať, obyčajne to v nás vyvolá silnú reakciu. Voči takýmto ľuďom máme odpor, pripadajú nám odpudiví a máme tendenciu ich vypískať. Za takéto reakcie v nás by sme mali byť vďační, pretože sú presne to, v čo Boží dramatik dúfal, že príbeh v nás vyvolá.

No náš odpor nie je všetko. Dobrý dramatik čaká, že jeho diváci pôjdu ešte hlbšie. Každá hra má viac úrovní. Naše podobenstvo nie je výnimkou. Čo hlbšieho nám dramatik Ježiš chcel ešte týmto podobenstvom povedať? Mystik Thomas Merton hovorí, že láska k sebe a zahľadenosť do seba, ktoré pozorujeme u farizeja, nevyhnutne vedú k zúfalstvu. Keď si človek vystačí sám, keď nepotrebuje pomoc nikoho, dokonca ani Boha, výsledkom musí byť opustenosť, sebaľútosť ba až pocit ničoty. Zahľadenosť do seba alebo pýcha, hovorí Merton, majú korene v každom z nás a vedú k zúfalstvu preto, lebo vlastné zdroje u nikoho z nás nie sú nevyčerpateľné. Merton vysvetľuje aj dôvod, prečo modlitbu farizeja odmietame. Preto, hovorí, lebo každý vie, že takýto postoj vedie nie k radosti zo spásy, ale k smútku izolácie od Boha a od iných.

Avšak druhá postava z dnešného evanjelia – mýtnik – nie je pre nás o nič menšou výzvou než farizej. Áno, je to postava pozitívna. Ježiš povedal, že domov sa vrátil ospravedlnený on a nie ten druhý. Mýtnik nám symbolizuje pokoru. Ani raz nepoužíva sloveso vo forme JA. Slová v jeho krátkej reči sú ponížené a pokorné: „Bože, buď milostivý mne hriešnemu.“ Dokonca aj reč jeho tela hovorí o pokore: je schúlený vzadu, bije sa v prsia a svoje oči neodvažuje zdvihnúť k nebu. Akosi inštinktívne cítime, tento človek je pred Bohom v tom správnom postoji, že jeho vzťah k Bohu je pravý. Niečo, čo by sme si želali mať aj my.

No mýtnik je pre nás aj výzvou. Jeho hriechy sú pravé a naozaj veľké. Od Boha dostal dar ospravedlnenia. Z chrámu odchádzal čistý. Veríme, že svoj život bol potom už naozaj iný.

Tieto dve postavy z evanjelia, sú veľmi rozdielne a je dôležité, aby sme ich vedeli jasne popísať a jasne odlíšiť. A predsa, kdesi v hĺbke svojho srdca zaiste cítime, že by nebolo zle, keby sa tieto dve postavy nejako spolu zmierili. Táto naša túžba vychádza z pocitu, že ony nie sú len nejakými fiktívnymi charaktermi na javisku, na ktoré sme sa prišli pozrieť ako diváci. Nie. Ak sme úprimní, musíme priznať, že obe tieto postavy sa nachádzajú v každom z nás, že obe hrajú svoju rolu deň čo deň v našich životoch. Hodinu som farizej a potom zasa dve hodiny mýtnik, a potom znova farizej... Kto z nás by chcel povedať, že to tak nie je? Tento zápas nie je ľahký a bude trvať celý život.

Ako by sme teda mohli týchto dvoch zmieriť? Kľúčovou vecou je uznať, že všetko čo máme, všetko čo robíme, všetko čo sme, je darom od Boha. Farizej, ktorý sa postil 104 dní v roku, hoci bol povinný sa postiť len raz a ktorý platil desiatky zo všetkého, hoci bol povinný ich dávať len z troch produktov, nerobil nič zlého. Čo mu však bránilo vychutnávať radosť zo spásy, bola jeho sebestačnosť. Všetko, čo máme pochádza od Boha. Ak máme dobrý hlas, je to dar Boží. Ak nám to dobre myslí a sme schopní sa jasne vyjadrovať, to je tiež dar od Boha. Ak sme schopní sa postiť a byť veľkorysí voči chudobným, aj to je od Boha. Dokonca ja naša túžba po raste, naše prahnutie po veľkých a duchovných veciach je od Boha. Všetko je teda dar. A mýtnik by zasa mal uznať, že by mu nezaškodilo dať sa tak trocha aj na cestu, ktorou kráčal farizej. Trocha sa viac sa trénovať v čnostiach a menej hrešiť a podvádzať.

Akonáhle si toto uvedomíme, náš zápas medzi pýchou a pokorou sa skončí. A potom, farizej a mýtnik v našom vnútri sa objímu. Scéna sa uzavrie, herci sa nám uklonia, opona sa spustí, my odídeme z hľadiska a vojdeme trocha plnšie do Božieho kráľovstva, ktoré máme žiť deň čo deň.

Milí priatelia, želám vám požehnanú nedeľu.

Sobotné vysielanie vo zvukovej podobe: