Vatikán 23. októbra – V deň, keď Cirkev slávi Svetový deň misií, tzv. „Misijnú nedeľu“, sa Svätý Otec vo Vatikáne spolu s veriacimi pomodlil na poludnie mariánsku modlitbu. V katechéze ich vyzval k misijnej odvahe a plnej dôvere v pôsobenie Ducha Svätého. V tomto im dal za vzor Apoštola národov sv. Pavla i Pannu Máriu, ktorá je vzorom Cirkvi „vychádzajúcej von“ a „poslušnej Duchu Svätému“.

Osobitnú výzvu venoval pápež František na podporu obyvateľov Iraku, ťažko skúšaným vojnou. Osobitne pritom pamätal na obyvateľov Mosulu, bez ohľadu na náboženskú príslušnosť.

Na námestí bolo prítomných 50-tisíc pútnikov z Talianska i celého sveta. Svätý Otec medzi nimi osobitne pozdravil veriacich z Poľska, ktorí sú v Ríme spolu so svojimi biskupmi na ďakovnej púti pri 1050. výročí evanjelizácie Poľska. Pápež pozdravil aj účastníkov Jubilea speváckych zborov a liturgických animátorov, ktoré dnes vyvrcholilo vo Večnom meste ako podujatie Svätého roka milosrdenstva. Rovnako prišli aj početné farské skupiny z rôznych častí Talianska.

Príhovor Svätého Otca pred modlitbou Anjel Pána

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!   

Druhé čítanie dnešnej liturgie nám predstavuje slová povzbudenia svätého Pavla Timotejovi, jeho spolupracovníkovi a milovanému synovi, v ktorých uvažuje nad svojou vlastnou existenciou apoštola úplne zasväteného misii (por. 2 Tim 4,6-8.16-18). Vidiac blížiaci sa koniec svojho pozemského putovania, opisuje ho odvolávajúc sa na tri obdobia: súčasnosť, minulosť, budúcnosť.

Súčasnosť interpretuje metaforou obety: „Mám vyliať svoju krv na obetu“ (v. 6). Čo sa týka minulosti, Pavol poukazuje na svoj minulý život obrazmi „dobrého boja“ a „behu“ človeka, ktorý bol verný svojim záväzkom a svojej zodpovednosti  (pozri v 7.); v dôsledku toho, do budúcnosti  dúfa  v uznanie zo strany Boha, ktorý je „spravodlivý sudca“ (v. 8). Avšak Pavlova misia bola účinná, spravodlivá a verná len vďaka blízkosti a sile Pána, ktorý ho učinil ohlasovateľom evanjelia všetkým národom. Toto je jeho vyjadrenie: „Pán stál pri mne a posilňoval ma, aby sa cezo mňa naplnilo ohlasovanie a aby ho počuli všetky národy“ (v. 17).

V tomto Pavlovom autobiografickom rozprávaní sa odzrkadľuje Cirkev, osobitne dnes, vo Svetový deň misií, ktorého témou je „Misionárska Cirkev, svedkyňa milosrdenstva“. V Pavlovi kresťanské spoločenstvo nachádza svoj vzor, v presvedčení, že je to prítomnosť Pána, ktorá robí apoštolskú prácu a evanjelizačné diela účinnými. Skúsenosť Apoštola národov nám pripomína, že sa máme zapájať do pastoračných a misijných aktivít, a to na jednej strane tak, ako keby výsledok závisel od nášho úsilia, v duchu obety športovca, ktorý sa nezastaví ani pred porážkami; na strane druhej však s vedomím, že skutočný úspech našej misie je darom milosti: je to Duch Svätý, ktorý dáva účinnosť poslaniu Cirkvi vo svete.

Dnešok je časom misie a je časom odvahy! Odvaha posilniť váhavé kroky, znovu nabrať chuť obetovať sa pre evanjelium, znovunadobudnúť dôveru v silu, ktorú misia so sebou prináša. Je časom odvahy, i keď odvaha ešte neznamená žiadnu záruku úspechu. Žiada sa od nás odvaha bojovať, avšak nie nevyhnutne pre výhru; pre ohlasovanie, nie nevyhnutne pre obrátenie. Žiada sa od nás odvaha byť alternatívou k svetu, nikdy sa však nestať polemickými ani agresívnymi. Žiada sa od nás odvaha otvoriť sa všetkým, nikdy však neumenšovať absolútnosť a jedinečnosť Krista, jediného Spasiteľa všetkých. Požaduje sa od nás odvaha postaviť sa nevere, bez toho aby sme sa stali arogantnými. Žiada sa od nás tiež odvaha mýtnika z dnešného evanjelia, ktorý sa s pokorou neodvažuje ani oči k nebu zdvihnúť, ale bijúc sa do pŕs, hovorí: „Bože, buď milostivý mne hriešnemu“. Dnešok je časom odvahy! Dnes to chce odvahu!

Panna Mária, vzor Cirkvi „vychádzajúcej von“ a poslušnej Duchu Svätému, nech nám všetkým pomáha byť mocou nášho krstu učeníkmi misionármi v prinášaní posolstva spásy pre celú ľudskú rodinu.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

Svoju výzvu veriacim v Misijnú nedeľu znásobil Svätý Otcec aj nasledovným odkazom cez  sociálnu sieť Twitter:

„Buďme učeníkmi, misionármi, ktorí prinášajú Krista tam, kde on sám chce byť prítomný.“

-jb, as-

Cirkev slávi Svetový deň misií už po 90. raz

Vatikán/Irak 23. októbra – Pápež František dnes reagoval na súčasnú vojnovú drámu v Iraku vyjadrením solidarity, povzbudením k nádeji a výzvou veriacim k modlitbe. Krajina už niekoľko dní prežíva ťažké chvíle vojenskej ofenzívy na vyslobodenie Mosulu z rúk fundamentalistických teroristov ISIS-u. Svätý Otec pri poludňajšom stretnutí s veriacimi na Vatikánskom námestí predniesol nasledované slová:

„V týchto dramatických hodinách som nablízku celému obyvateľstvu Iraku, osobitne obyvateľom mesta Mosul. Sme otrasení na duchu krutými činmi násilia, ktoré sa už dlhú dobu páchajú proti nevinným občanom, či sú to moslimovia, či sú to kresťania, či sú to príslušníci iných etník a náboženstiev. Bolestne ma zasiahli správy o chladnokrvnom zavraždení početných synov a dcér tejto zeme, medzi nimi aj toľkých detí. Táto ukrutnosť nás núti plakať, zostávajúc bez slov. K vyjadreniu solidarity pripájam uistenie, že pamätám v modlitbe, aby Irak, hoci je tvrdo zasiahnutý, bol silný a pevný v nádeji, že dokáže ísť smerom k budúcej bezpečnosti, zmiereniu a pokoju. Preto vás všetkých prosím, aby ste sa pripojili k mojej modlitbe, v tichosti.“

Po týchto slovách zavládla na Námestí sv. Petra minúta ticha. Pápež sa potom pomodlil spolu s prítomnými „Zdravas, Mária“. Na námestí bolo prítomných 50-tisíc pútnikov z Talianska i celého sveta. Pápežovu výzvu prenášali médiá v priamom prenose. -jb-

Sekretár Kongregácie pre východné cirkvi arcibiskup Cyril Vasiľ SJ pre Vatikánsky rozhlas približuje mimoriadne aktuálnu tému pastoračnej starostlivosti o východných katolíkov, ktorí sa pri migrácii presúvajú na iné územia, často práve do Európy. Otázka patrila k ústredným témam stretnutia východných katolíckych hierarchov Európy vo Fatime v dňoch 20. - 23. októbra 2016.

Arcibiskup Cyril Vasiľ: Stretnutie biskupov vo Fatime a otázka migrácie východných katolíkov

Dnes sa v portugalskej Fatime ukončilo štvordňové stretnutie katolíckych východných biskupov Európy konané pod záštitou Rady európskych biskupských konferencií. Toto pravidelné stretnutie sa venovalo osobitne dôležitej téme, ktorá hýbe celoeurópskou pozornosťou, téme migrácie. Biskupi sa však nezaoberali natoľko všeobecnými demografickými, či politickými dôsledkami migračného procesu, ale hodnotili  faktor migrácie z hľadiska života východných katolíckych cirkví a predovšetkým z aspektu zabezpečenia pastoračnej starostlivosti pre východných katolíkov.

Migrácia je fenomén starý ako celé ľudstvo, je neoddeliteľnou súčasťou jeho histórie. Hľadanie lepšieho miesta pre život bolo neraz  hybnou silou dejín a pokroku a to aj so všetkými sprievodnými javmi, ktoré sú s týmto procesom spojené. Tieto nútia migrujúce skupiny - ale aj spoločenstvá ktoré ich prijímajú - k vytváraniu vzájomných vzťahov, k prehĺbeniu pocitu vlastnej identity, ale aj k potvrdeniu alebo niekedy práve k znovu vytvoreniu nových seba identifikačných etnických, sociálnych, kultúrnych a náboženských charakteristík. 

Cirkev prežíva spolu so všetkými svojimi členmi všetky ich životné situácie, a preto jej nemôže byť cudzím ani taký hlboký a radikálny jav ako je ľudská migrácia. K tradičným praktickým spôsobom, podľa ktorého duchovenstvo sprevádzalo skupiny emigrantov kolonizujúcich nové krajiny, od polovice 19. storočia sa ukázalo, že je nevyhnutné, aby sa táto otázka riešila viac vedomým spôsobom, pri ktorom by sa stanovili určité normy usporadúvajúce organizáciu pastorácie emigrantov.

Cirkev si je veľmi dobre vedomá, že „dnešná migrácia predstavuje najväčší pohyb ľudí všetkých čias“, a preto je potrebné „aktualizovať pastoračnú starostlivosť o migráciu, s prihliadnutím na nové migračné toky a ich charakteristiky“.

Výsledkom tohto nového uvedomenia si nevyhnutnosti hľadania najlepšieho spôsobu, ako pastoračne čeliť fenoménu migrácie, je nedávna inštrukcia Erga Migrantes Caritas Christi (odteraz len EMCC) Pápežskej rady pre pastoráciu emigrantov a putujúcich, ktorá bola schválená pápežom Jánom Pavlom II. 1. mája 2004 a vyhlásená 3. mája 2004. Tento dokument sa okrem iného osobitne zmieňuje o migračnej situácii východných katolíkov.

V skutočnosti,  ako uvádza čl. 19 „v minulom storočí, po druhej svetovej vojne, sa fenomén migrácie stal ešte dramatickejším  a to nielen pre skazy spôsobené konfliktom, ale aj vzhľadom na zvyšovanie sa počtu utečencov (predovšetkým z tzv. východných krajín), mnohí z ktorých patril do rôznych východných katolíckych cirkví.“

Vzhľadom k tomu, že migrácia východných katolíkov sa  rokmi nezmenšuje, ale práve naopak, „ku krajinám Západu sa dali do pohybu celé légie aj spomedzi veriacich východných katolíckych cirkví z Ázie a Blízkeho východu, strednej a východnej Európy, pričom  vzniká evidentný problém zabezpečenia ich pastoračnej starostlivosti, ktorá vždy ostáva na rozhodujúcej zodpovednosť ordinára v mieste ich príchodu.  Je teda potrebné brať do úvahy pastoračné a právne dôsledky stále viac konzistentnej prítomnosti mimo ich tradičných území a potreby kontaktov, ktoré prebiehajú medzi celou komunitou a jej jednotlivými členmi na rôznych úrovniach, úradných alebo súkromných, individuálnych alebo kolektívnych. Špecifické pravidlá, ktoré umožňujú Katolíckej cirkvi dýchať už určitým spôsobom oboma stranami pľúc, sú obsiahnuté v CCEO [Kódex kánonov východných cirkví]“ (n. 25).

Cirkev už dlho rieši zložitý fenomén východnej migrácie na takzvaný „Západ“, a to aj tým, že pre veriacich vytvára primerané hierarchické štruktúry. Pripomeňme si len, že v čase II. vatikánskeho koncilu existovalo na Západe 17 hierarchických štruktúr troch východných katolíckych cirkví, dnes vidíme  v tzv. „východnej diaspore“ už desať východných katolíckych cirkví organizovaných do 50 cirkevno-právnych jednotiek. V prípade veriacich niektorých cirkví je dnes už dokonca ťažké hovoriť o „diaspore na Západe“, pretože teraz sa prakticky väčšina ich veriacich nachádza na „Západe,“ zatiaľ čo na „Východe“ (najmä tzv.  Blízkom východe) sa postupne znižuje prítomnosť východných kresťanov v prospech expanzie islamu. Táto úplne nová situácia je výzvou ako pre ekleziológiu tak aj pre cirkevné právo,  ba aj  pre samotné pojmy „východ“ a „západ“ ako teritoriálne a ekleziologické kategórie.

Ako zabezpečiť zachovanie tejto obohacujúcej cirkevnej rozmanitosti v ére zjednotenia a globalizácie? Aj na tieto otázky hľadá odpoveď Inštrukcia EMCC.

V súčasnosti je jednou z pálčivých otázok v živote východných cirkví otázka ich prežitia ako organizovaných  celkov na ich tradičných územiach. Máme tu na mysli predovšetkým situáciu na Blízkom východe, kde dochádza k masovému odlivu veriacich z mnohonásobných dôvodov. Dlhodobý kultúrny a spoločenský tlak vyvolávaný vládnucou moslimskou väčšinou, ktorý stavia  neraz kresťanov do pozície občanov  druhej  kategórie oberá  mnohých členov týchto komunít o záujem a o nádej, či zmysluplnosť investovania svojich plánov do života v týchto krajinách. K tomu sa pridáva politická nestabilita regiónu, vnútroštátne i medzinárodné vojnové konflikty, terorizmus. Migrácia do bohatších a kultúrne im bližších krajín európskeho Západu či Ameriky je teda pochopiteľným lákadlom, aj za cenu opustenia vlasti a popretŕhania spoločenských, kultúrnych a náboženských väzieb na svoje doterajšie kresťanské menšinové komunity.

Dokument EMCC, po technickej a cirkevnoprávnej stránke, upresňuje pravidlá takého prijímania východných kresťanov, ktoré by im pomohlo nielen rýchlejšie sa integrovať do  novej  spoločenskej a kultúrnej situácie krajín, v ktorých sa ocitli, ale ktoré by im súčasne pomohlo zachovať základné identifikačné prvky ich duchovnej i ekleziálnej osobitosti.

V zmysle čl. 49 Inštrukcie, zatiaľ čo smerom k migrantom latinského obradu sa javí ako pastoračný cieľ ich „plné a rýchle integrovanie do miestnych územných farností“, pre východných veriacich by cieľom pastoračnej starostlivosti malo byť „erigovanie vlastných farností či hierarchie pre veriacich patriacich do jednotlivých cirkví sui iuris“.

Takže by sa dalo povedať, že pre rímskokatolíckeho biskupa  do starostlivosti ktorého boli  dočasne zverení východní katolícki migranti, by malo byť konečným cieľom jeho starostlivosti – paradoxne, ale logicky - aby im pomohol „dostať sa z jeho pastoračnej starostlivosti“, teda aby im poskytol všetku možnú pomoc k tomu, aby sa čím skôr zorganizovali do vlastných farností a nakoniec, aby sa zo skupiny týchto farností mohol založiť exarchát alebo eparchia príslušnej cirkvi sui iuris na čele s vlastným hierarchom.

Vytváranie osobitných cirkevnoprávnych štruktúr pre východných kresťanov, ktorí sa ocitli v novom kontexte tzv. kresťanských krajín západného sveta by nemalo byť chápané ako pokus o „getizáciu“ východných kresťanov, ktorá bude sťažovať ich všeobecnú integráciu, ale ako prejav úcty voči ich starobylej duchovnej tradícii, zánik ktorej by bol nenahraditeľnou starou pre celý kresťanský svet. Pre tradičné „domáce“ cirkevné spoločenstvá a pre ich predstaviteľov bude nevyhnutné zmieriť sa so skutočnosťou, že na doteraz nábožensky jednoliatych územiach dôjde k multiplikácii katolíckych jurisdikcií. Ale nestačí len „zmieriť sa“ s týmto neodvratným javom. Dôležité je, aby episkopát väčšinových cirkví nechápal tento proces len ako trpený ústupok voči doteraz jednoliatej a uniformnej cirkevnej správe, ale práve naopak, aby túto skutočnosť vítal a podporoval, nevidel ju ako trieštenie, či narúšanie jednoty, ale práve naopak, ako najlepší prostriedok zabezpečenia komplexnej duchovnej starostlivosti pre všetkých katolíckych veriacich.

AUDIO: 

Taliansko/Slovensko 22. októbra – „Umlčaná Cirkev a pápežská diplomacia v období 1945 – 1965“ je témou medzinárodnej konferencie 27. októbra v Patriarchátnom seminári v Benátkach. Organizátormi sú Spišská diecéza, Fakulta kánonického práva sv. Pia X. v Benátkach a Cyrilometodská bohoslovecká fakulta Univerzity Komenského v Bratislave, v spolupráci s Pápežským výborom pre historické vedy, Padovskou univerzitou a Slovenským historickým ústavom v Ríme.

S príspevkami vystúpia početní vedci zo Slovenska, Talianska, Poľska, Maďarska, Chorvátska, odborníci zo Štátneho sekretariátu Svätej stolice a z Kongregácie pre kauzy svätých, ako aj rektori viacerých katolíckych univerzít. Podujatie slávnostne otvoria kardinál Jozef Tomko, Mons. Francesco Moraglia a prof. Bernard Ardura, predseda Pápežského výboru pre historické vedy. Prítomných pozdraví aj spišský biskup Mons. Štefan Sečka.

Riaditeľka Slovenského historického ústavu v Ríme prof. Emília Hrabovec z Univerzity Komenského, ktorá je aj členkou Pápežského výboru pre historické vedy, vystúpi na konferencii s príspevkom o vzťahu Svätej stolice a Československa v dvoch desaťročiach bezprostredne po skončení II. svetovej vojny. Ďalší slovenský účastník prof. Róbert Letz z Univerzity Komenského v Bratislave priblíži zinscenovaný proces proti trom slovenským biskupom Pavlovi Petrovi Gojdičovi, Jánovi Vojtaššákovi a Michalovi Buzalkovi. -jb-

Vo zvukovej podobe prinášame prehľad hlavných udalostí uplynulého týždňa vo Vatikáne.

Týždenný 10-minútový spravodajský súhrn Vatikánskeho rozhlasu vysiela RTVS každú nedeľu ráno o 6.05 a v repríze večer o 17.50 na okruhoch Rádia Regina.

Nedeľňajšie vysielanie vo zvukovej podobe: