Vatikán 24. októbra – Za strnulosťou vo viere sa vždy niečo skrýva, dvojitý život alebo pýcha, avšak Pánovi sa naopak páči pokora, láskavosť, dobrota i odpustenie. Takto by sme mohli zhrnúť hlavnú myšlienku rannej homílie, v ktorej sa dnes Svätý Otec prihovoril veriacim prítomným na svätej omši v Kaplnke Domu sv. Marty. Vychádzal pritom z dnešného liturgického čítania z Evanjelia podľa Lukáša (Lk 13, 10-17), v ktorom evanjelista opisuje, ako Ježiš uzdravil ženu z ducha neduživosti. Predstavený synagógy sa nahneval, pretože zázrak sa udial v slávnostný deň, v sobotu, čím sa podľa neho porušil zákon. Ako povedal pápež František, „nie je ľahké napredovať v Pánovom Zákone“, ide tu o „milosť, ktorú si musíme vyprosovať“. Ježiš v evanjeliovom úryvku obviňuje predstaveného synagógy z pokrytectva. Toto obvinenie „mnoho ráz opakoval rigidným, tým, ktorí majú strnulý postoj v plnení zákona“, ktorí nemajú synovskú slobodu, ale „sú otrokmi zákona“.

Naopak „Zákon tu nie je nato, aby nás zotročil, ale aby nás oslobodil, aby nás spravil synmi“, povedal Svätý Otec a dodal: „Za strnulosťou sa skrýva čosi iné, a to vždy! A preto Ježiš hovorí: pokrytci!“

„Za strnulosťou je niečo, čo je v živote osoby ukryté. Strnulosť nie je Božím darom. Miernosť, tá áno, láskavosť - áno, dobrota - áno, odpustenie - áno. Ale strnulosť nie! Za strnulosťou sa vždy niečo skrýva, v mnohých prípadoch dvojitý život. Ale je v nej aj niečo nezdravé. Ako len trpia rigidní: keď sú úprimní a všimnú si to, trpia! Lebo nedokážu mať slobodu Božích detí; nevedia, ako kráčať v Pánovom zákone a nie sú blažení. A veľmi trpia! Zdajú sa byť dobrými, lebo dodržiavajú Zákon, ale v pozadí je niečo, čo ich nerobí dobrými: buď sú zlí, pokrytci, alebo sú chorí. Trpia!“

V tejto súvislosti pápež František pripomenul podobenstvo o márnotratnom synovi (Lk 15,11–32), kde sa starší brat s dobrým správaním nahneval na otca, keď prijal jeho mladšieho brata, ktorý premrhal svoju časť majetku. Tento prístup nám dáva možnosť nahliadnuť poza istú dobrotu, ktorá je podľa pápežových slov len „pýchou namýšľania si, že sme spravodliví.“

„Za týmto dobrým správaním je pýcha. Tamten (márnotratný) syn vedel, že má otca, a v najtemnejšom okamihu svojho života šiel za otcom. Tento (starší syn) chápal otca iba ako pána, ale nikdy ho nepociťoval ako otca. Bol rigidný: kráčal podľa Zákona so strnulosťou. Ten (prvý) opustil Zákon, odišiel bez Zákona, proti Zákonu, ale v istom momente pomyslel na otca a vrátil sa. A dostalo sa mu odpustenia. Nie je ľahké kráčať v Pánovom Zákone bez upadnutia do strnulosti.“

Svätý Otec svoju dnešnú homíliu uzatvoril nasledovnou  modlitbou:

„Modlime sa k Pánovi, modlime sa za našich bratov a za naše sestry, ktorí si myslia, že kráčať v Pánovom Zákone znamená stať sa rigidnými. Nech im Pán dá pocítiť, že on je Otcom a že sa mu páči milosrdenstvo, nežnosť, dobrota, miernosť, pokora. A nech nás všetkých naučí kráčať v Pánovom zákone s týmito postojmi.“ -bp-

Vatikán 24. októbra –  „Kráčať spoločne - slobodní a poslušní - prichádzajúc na periférie, kam sa iní nedostanú, pod Ježišovým pohľadom a sledujúc horizont, ktorým je vždy väčšia sláva Boha, ktorý nás prekvapuje bez prestania.“ To je poslanie jezuitov vyjadrené ústami pápeža Františka pri jeho dnešnom stretnutí s vyše dvesto členmi 36. generálnej kongregácie Spoločnosti Ježišovej.

Jezuiti z celého sveta už tri týždne zasadajú v Ríme. Zvolili si nového generálneho predstaveného, ktorým je páter Arturo Sosa z Venezuely a v súčasnosti pracujú na príprave dokumentov pre usmernenie života rehole v ďalšom období. Generálne zhromaždenie zvyčajne prichádza za Svätým Otcom na audienciu do Vatikánu. Tentoraz však pápež František sám prekonal niekoľko sto metrov, ktoré delia jeho rezidenciu v Dome sv. Marty od Generálneho domu Spoločnosti Ježišovej.

Jezuiti privítali medzi sebou Svätého Otca o 9. hod. ráno. Zúčastnil sa spolu s nimi na spoločnej modlitbe v stíšení, ktorým denne začínajú svoj program v rokovacej sále. V zhromaždení boli aj pátri Rudolf Uher a Peter Dubovský zo Slovenska.

Svätý Otec sa rehoľným spolubratom prihovoril vo svojej rodnej reči. Dôraz položil na poslanie jezuitov, zacielené už od počiatku rehole v roku 1540 na samotnú vieru, jej „obranu a šírenie“ a na všetko, „čo osoží dušiam v kresťanskom živote a náuke“ (šp. aprovechamiento, lat. ad profectum). Tento osoh „nie je individuálny, ale spoločný“, pripomenul Svätý Otec s poukázaním na diela milosrdenstva, ktoré boli od počiatkov spojené s rehoľnou charizmou jezuitov: „Skutky milosrdenstva - starostlivosť o chorých v nemocniciach, žobranie a rozdeľovanie almužny, vyučovanie maličkých, trpezlivé znášanie príkorí... – boli životným prostredím v ktorom sa sv. Ignác a jeho prví spoločníci pohybovali a existovali, ich každodenným chlebom. Boli pozorní, aby všetko ostatné nebolo na prekážku!“

Po pripomenutí slávneho výroku španielskeho jezuitu zo 16. storočia Hieronyma Nadala, ktorý charakterizoval Spoločnosť Ježišovu jedným slovom ako „horlivosť“ (La Compañía es Fervor) predložil pápež František členom 36. generálnej kongregácie tri body vychádzajúce z nosných zásad ignaciánskej spirituality.

Pri prvom bode: „vytrvalo si vyprosovať útechu“ vyzdvihol pápež František radosť. Radosť je podstatná, nie je iba niečím navyše ako nejaká prídavná ozdoba:

„Služba radosti a duchovnej útechy korení v modlitbe. Spočíva v povzbudzovaní sa a povzbudzovaní všetkých «vytrvalo si vyprosovať útechu od Boha».“

Toto vychádza z objavu samotného Ignáca, ktorý sa v Duchovných cvičeniach označuje ako „rozlišovanie duchov“, pripomenul pápež František. Pri zdôraznení kľúčového významu útechy a radosti citoval aj významného francúzskeho mysliteľa Michela de Certeau SJ, keď povedal:

„Jezuita je služobník radosti Evanjelia, či už vtedy, keď pracuje «remeselne» formou rozhovorov a dávaním duchovných cvičení jednotlivej osobe, pomáhajúc jej nájsť to «vnútorné miesto, odkiaľ jej prichádza sila Ducha [Svätého], ktorý ju vedie, oslobodzuje a obnovuje» (Pierre Favre, Denník, Paríž, Desclée, 1959; porov.  Úvod Michela de Certeau, s. 74), či už vtedy, keď pracuje v rámci štruktúr organizovaním diel formácie, milosrdenstva, reflexie, ktoré sú inštitucionálnym predĺžením toho zlomového momentu, v ktorom sa prekonáva vlastná vôľa a vstupuje do činnosti Duch [Svätý]. Správne tvrdil M. de Certeau: Duchovné cvičenia sú «apoštolskou metódou par excellence», pretože umožňujú «návrat k srdcu, k princípu poddajnosti Duchu [Svätému], ktorý prebúdza a pobáda toho, kto si robí exercície k osobnej vernosti Bohu» (Tamže, s. 76)“.

V ďalšom bode pápež poukázal na prežívanie pohnutia nad postojom Krista na kríži: „nechať sa vnútorne pohnúť Pánom, ktorý je na kríži, ním osobne a ním, ktorý je prítomný v toľkých našich bratoch, ktorá trpia – veľká väčšina ľudstva! Páter Arrupe vravieval, že tam, kde je utrpenie, tam je Spoločnosť.“ Páter Pedro Arrupe bol generálnym predstaveným jezuitov v období 1965-1983 a je známy svojou silnou skúsenosťou z Hirošimy ako aj založením Jezuitskej služby utečencom. „Jubileum milosrdenstva je vhodný čas na uvažovanie nad službami milosrdenstva“, pokračoval pápež František. Pripomenul, že byť milosrdným predpokladá v prvom rade zakúsiť na vlastnej koži milosrdenstvo Boha: „Jedine ak zakusujeme túto uzdravujúcu moc naživo na našich vlastných ranách, ako osoby a ako organizmus (komunita), zbavíme sa strachu nechať sa pohnúť nesmiernosťou utrpenia našich bratov a pustíme sa do trpezlivého kráčania s naším ľudom, učiac sa od neho, ako najlepšie mu môžeme pomáhať a slúžiť (porov. 32. generálna kongregácia, 4. dekrét, č. 50)“.

Napokon ako posledný tretí bod svojho príhovoru zdôraznil Svätý Otec požiadavku „konať dobro s vľúdnosťou a cítením s Cirkvou“. „Je vlastným Spoločnosti konať veci s cirkevným cítením. Robiť to bez strácania pokoja a s radosťou, berúc do úvahy hriechy, ktoré vidíme ako na nás ako osobách, tak aj na štruktúrach, ktoré sme vytvorili, z tohto vyplýva niesť kríž, zakusovať chudobu a ponižovania, kontext ku ktorému nás Ignác povzbudzuje, aby sme si vybrali, či ho budeme trpezlivo znášať alebo po ňom túžiť (porov. Rukopisné direktórium, 23). Tam, kde bolo protirečenie najvypuklejšie, Ignác dával príklad uzobranosti vo vlasnom vnútri prv než budeme hovoriť alebo konať, aby sme pracovali s vľúdnou mysľou.“

Celý príhovor pápeža Františka v španielčine

-jb-

Vatikán 24. októbra – Pred medzinárodnou konferenciou s názvom „Mlčiaca Cirkev a pápežská diplomacia 1945-1965“, ktorá sa uskutoční už o tri dni, vo štvrtok 27. októbra v Benátkach, prinášame rozhovor s prof. Emíliou Hrabovec z Cyrilometodskej bohosloveckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, členkou Pápežského výboru pre historické vedy a riaditeľkou Slovenského historického ústavu v Ríme.

Popredná slovenská historička vysvetľuje význam konferencie vzhľadom na relatívne málo prebádanú tému vzťahov vatikánskej diplomacie k mlčiacej cirkvi strednej a východnej Európy, pokiaľ ide o obdobie pontifikátu pápeža Pia XII. V súvislosti s nedávnym 80. výročím vzniku Cyrilometodskej bohosloveckej fakulty v Bratislave prof. Emília Hrabovec približuje vtedajší spoločensko-cirkevný kontext, v ktorom sa fakulta sľubne rozbehla, no s nástupom komunizmu od roku 1948 bola tvrdo postihnutá priamo uprostred svojho rozkvetu.

Rozhovor v audiopodobe: 

-jb-

Rím/Slovensko 24. októbra – Divadelný súbor Jána Palárika z Čadce predstaví v Ríme hru slovenského klasika Ivana Stodolu s názvom „Jožko Púčik a jeho kariérny rast“. Dramatické vystúpenie v réžii Vlada Moresa sa uskutoční v nedeľu 6. novembra o 19.00 v priestoroch rehoľného inštitútu Istituto Figlie del Divino Zelo, Circonvallazione Appia 144.

Kultúrne podujatie sa uskutoční v spolupráci s Veľvyslanectvom SR pri Svätej stolici a Veľvyslanectvo SR v Taliansku, Slovenským inštitútom v Ríme a tiež so Slovenskou katolíckou misiou vo Večnom meste. -bp-

Pondelňajšie vysielanie vo zvukovej podobe: