Vatikán/Švédsko 29. októbra – Pápež František navštívi 31. októbra Lund a Malmö, kde sa zúčastní na ekumenickej pripomienke 500. výročia reformácie, ktorú organizuje Svetový luteránsky zväz v spolupráci s Pápežskou radou na podporu jednoty kresťanov. Časopis švédskych jezuitov Signum a paralelne taliansky jezuitský časopis La Civiltà Cattolica priniesli pred blížiacou sa návštevou viacstranový rozhovor so Svätým Otcom. Prinášame odpovede pápeža Františka na niektoré z otázok, ktoré mu položil páter Ulf Jonnson SJ:

„Aké sú Vaše nádeje a očakávania pred týmto historickým stretnutím?“

„Prichádza mi na myseľ jediné slovo: priblížiť sa. Moja nádej a moje očakávanie sú, aby som sa viac priblížil k mojim bratom a mojim sestrám. Priblíženie sa prospieva všetkým. Z odstupu naopak ochorieme. Keď sa vzďaľujeme, uzatvárame sa do seba a stávame sa svetskými, neschopnými stretávať sa. Necháme sa ovládnuť strachom. Je potrebné naučiť sa povzniesť ponad seba samých, aby sme sa stretli s inými. Ak to neurobíme, aj my kresťania upadneme do choroby rozdelenia. Moje očakávanie je, aby sa podarilo spraviť krok priblíženia sa, byť viac blízkym mojim bratom a mojim sestrám, ktorí žijú vo Švédsku.“

V ekumenických dialógoch by sa mali rozličné komunity pokúsiť navzájom obohatiť tým najlepším z ich tradícií. Čo by sa mohla Katolícka cirkev naučiť od luteránskej tradície?

„Prichádzajú mi na myseľ dve slová: «reforma» a «Písmo». Pokúsim sa to vysvetliť. Prvé slovo je «reforma». Na začiatku Luther vyjadroval reformné gesto v ťažkom okamihu pre Cirkev. Luther chcel podať liek na komplexnú situáciu. Potom sa toto gesto aj kvôli politickým okolnostiam, pomyslime na cuis regio eius religio (koho panstvo, toho náboženstvo), stalo «stavom» oddelenia a nie «procesom» reformy celej Cirkvi, ktorá je naopak kľúčová, lebo Cirkev je semper reformanda (stále sa obnovuje). Druhé slovo je «Písmo», Božie slovo. Luther učinil veľký krok, aby sa dostalo Božie slovo do rúk ľudu. Reforma a Písmo sú dve zásadné veci, ktoré môžeme prehĺbiť s pohľadom na luteránsku tradíciu. Prichádzajú mi teraz na myseľ generálne kongregácie pred konkláve a to, aká živá a prítomná bola požiadavka reformy v našich diskusiách.“

„Kde budú podľa Vás najživšie komunity Katolíckej cirkvi v najbližších 20 rokoch? A akým spôsobom budú môcť európske Cirkvi prispieť k budúcnosti Katolíckej cirkvi?“

„Toto je otázka spojená s priestorom, s geografiou. Mám alergiu hovoriť o priestoroch, ale vždy hovorím, že z periférií vidieť veci lepšie ako z centra. Živosť cirkevných komunít nezávisí od priestoru, od geografie, ale od ducha. Je pravda, že mladé cirkvi majú čerstvejšieho ducha, a na druhej strane sú tu zostarnuté cirkvi, cirkvi trochu zaspaté, ktoré ako sa zdá zaujíma len to, aby si uchovali svoj priestor. Nehovorím, že by v týchto prípadoch chýbal duch: je tam, áno, ale uzavretý v štruktúre, rigidným spôsobom, v ustráchanosti o stratu priestoru. V cirkvách niektorých krajín je vidieť práve to, že chýba sviežosť. V tomto zmysle čerstvosť periférií dáva viac miesta duchu. Je potrebné vyhnúť sa dôsledkom zlého zostarnutia Cirkví. Osoží opäť si prečítať tretiu kapitolu proroka Joela, kde hovorí, že starci budú snívať a mladí budú mať vízie. Na snoch starých ľudí spočíva to, aby naši mladí mohli mať nové vízie, opäť mali budúcnosť. Naopak Cirkvi sú občas zatvorené v programoch, v programovaní. Pripúšťam to: viem, že sú nutné, ale veľmi sa zdráham vkladať veľa nádeje do organizačných schém. Duch je pripravený pohnať nás, ísť vpred. A duch sa nachádza v schopnosti snívať a v schopnosti prorokovať. Toto je pre mňa výzvou pre celú Cirkev. A jednota medzi starými a mladými je pre mňa výzvou tejto chvíle pre Cirkev, výzvou byť schopnou sviežosti. Preto som v Krakove počas Svetových dní mládeže odporučil mladým, aby hovorili so starkými. Mladá Cirkev sa omladí o to viac, keď sa mladí rozprávajú so staršími a keď starší vedia snívať o veľkých veciach, lebo toto umožňuje, aby mladí prorokovali. Ak mladí neprorokujú, Cirkvi dochádza dych.“

Vaša návšteva vo Švédsku sa dotkne jednej z najsekularizovanejších krajín sveta. Značná časť jej obyvateľstva neverí v Boha a náboženstvo hrá veľmi skromnú úlohu vo verejnom živote a v spoločnosti. Čo podľa vás stráca osoba, ktorá neverí v Boha?

„Nejde o stratu niečoho. Ide o to, že sa primerane nerozvinie schopnosť transcendencie, nadprirodzena. Cesta nadprirodzena dáva miesto Bohu a v tomto sú dôležité aj malé kroky, dokonca aj ten od ateizmu k agnosticizmu. Pre mňa je problém to, keď sme uzavretí a považujeme vlastný život za dokonalý sám osebe, a teda uzavretý sám v sebe bez potreby  radikálneho nadprirodzena. Ale na to, aby sme druhých otvorili voči nadprirodzenu netreba hovoriť mnohé slová a prejavy. Kto žije nadprirodzenosťou, je to [na ňom] vidieť, je živým svedectvom. Pri obede, ktorý som mal v Krakove s niekoľkými mladými, sa ma jeden z nich spýtal: «Čo mám povedať môjmu kamarátovi, ktorý neverí v Boha? Ako ho obrátim?» Odpovedal som mu: «Posledná vec, čo treba robiť, je niečo hovoriť. Konaj! Ži! Potom pri pohľade na tvoj život, na tvoje svedectvo, sa ťa druhý možno opýta, prečo takto žiješ». Som presvedčený, že ten, kto neverí alebo nehľadá Boha možno nepocítil nepokoj svedectva. A toto je veľmi späté s blahobytom. Nepokoj ťažko nájsť v blahobyte. Preto si myslím, že proti ateizmu, teda proti uzavretiu sa voči nadprirodzenu, naozaj platia jedine modlitba a svedectvo.“

Katolíci vo Švédsku sú malá menšina a navyše pozostávajúca z imigrantov z rôznych národov sveta. S niektorými z nich sa stretnete počas slávenia svätej omše 1. novembra v Malmö. Ako vidíte úlohu katolíkov v kultúre ako je tá švédska?

„Vidím zdravé spolužitie, kde každý môže žiť svoju vieru a vyjadriť vlastné svedectvo žijúc otvoreným a ekumenickým duchom. Nemožno byť katolíkmi a sektármi. Treba sa snažiť byť spoločne s ostatnými. «Katolícky» a «sektársky» sú dve protichodné slová. Preto som na začiatku neplánoval sláviť omšu pre katolíkov pri tejto ceste: chcel som nástojiť na ekumenickom svedectve. Potom som dobre zvážil moju úlohu pastiera katolíckeho stáda, ktoré príde aj z iných blízkych krajín ako Nórsko a Dánsko. A tak ako odpoveď na vrúcnu žiadosť  katolíckej komunity som sa rozhodol sláviť omšu a predĺžiť tak cestu o jeden deň. Vskutku som nechcel, aby sa omša slávila v ten istý deň a na tom istom mieste ako ekumenické stretnutie, aby som sa vyhol tomu, že sa pomiešajú jednotlivé roviny. Ekumenické stretnutie treba uchovať v jeho hlbokom význame podľa ducha jednoty, ktorý je mojím duchom. Toto spôsobilo organizačné problémy, to viem, lebo budem vo Švédsku aj na deň Všetkých svätých, ktorý je tu v Ríme dôležitý. Ale aby som vylúčil nedorozumenia, chcel som, aby sa to udialo takto.“

Vaše záverečné slovo, Svätý Otec, o tejto ceste do Švédska...

„To, čo mi teraz spontánne prichádza na myseľ ako dodatok, je jednoducho: ísť, kráčať spoločne! Neostávať uzavretí v rigidných perspektívach, lebo v takýchto niet možnosti reformy.“ -bp, jb-

Zanechajme jazyk odsudzovania, aby sme prijali za svoj jazyk milosrdenstva. (Tvít pápeža Františka, 29. októbra 2016)

Vatikán 29. októbra – Tretie svetové stretnutie tzv. „ľudových hnutí“ sa uskutoční už na budúci týždeň, v dňoch 2. - 5. novembra v Ríme. Bude sa zaoberať témami ako sú práca, domov a pôda, starostlivosťou o stvorenstvo a tiež problematikou migrácie a utečencov.

Zámer stretnutia s účasťou 200 predstaviteľov 92 ľudových hnutí zo 65 krajín včera v tlačovom stredisku Svätej stolice predstavili delegovaný sekretár Pápežskej rady pre spravodlivosť a pokoj arcibiskup Silvano Maria Tomasi a konzultor rady Juan Grabois, ktorý je spoluzakladateľom argentínskeho „Hnutia vylúčených pracujúcich“ (Movimiento de Trabajadores Excluidos), začleneného v tzv. „Ľudovej hospodárskej konfederácii“ (Confederación de la Economía Popular).

Po troch dňoch konferenčného programu v priestoroch Medzinárodného pápežského kolégia „Maria Mater Ecclesiae“ sa účastníci v sobotu 5. novembra presunú do vatikánskej Auly Pavla VI., kde sa stretnú so Svätým Otcom Františkom. Po svetových stretnutiach ľudových hnutí v roku 2014 v Ríme a v roku 2015 v bolívijskom Santa Cruz pôjde už o tretí ročník podujatia. -jb-

Švédsko - Svetový luteránsky zväz (The Lutheran World Federation) vznikol v roku 1947 vo švédskom meste Lund ako „spoločenstvo cirkví“, ktorých je v súčasnosti 145 a sú prítomné v 98 krajinách s celkovým počtom veriacich vyše 72 miliónov. K zakladajúcim členom Svetového luteránskeho zväzu patrí aj Evanjelická cirkev augsburského vyznania na Slovensku.

Cirkvi sú združené v siedmich regiónoch, ktorých delegáti sa zúčastňujú na valnom zhromaždení. Tento najvyšší orgán Zväzu zasadá v sedemročných intervaloch. Pri hlavnom úrade vo švajčiarskej Ženeve sídli predsedníctvo, generálny sekretariát, rada a riadiace grémium, ktoré majú na starosti realizáciu programov, o ktorých rozhoduje zhromaždenie. Činnosť federácie sa týka troch strategických oblastí: teológia a dialóg, ďalej evanjelizácia a na záver humanitárna angažovanosť.

Súčasným predsedom Svetového luteránskeho zväzu je biskup Munib Younan, ktorý pochádza z Jeruzalema, a je tiež hlavným predstaviteľom Luteránskej evanjelickej cirkvi v Jordánsku a Svätej zemi. Na čelo organizácie bol zvolený v roku 2010 na obdobie siedmich rokov. Generálnym sekretárom je čilský teológ Martín Junge, ktorému obnovili mandát až do roku 2024.

Voľba času a miesta spoločnej ekumenickej modlitby, na ktorú Svetový luteránsky zväz pozval aj pápeža Františka má viacero dôvodov. Zväz, ktorý na budúci rok oslávi svoje 70. výročie, vznikol práve v Lunde. Dátum 31. október je tiež známy ako „Deň reformácie“ a viaže sa na dátum, keď v roku 1517 Martin Luther pribil svojich 95 téz  na bránu kostola vo Wittenbergu. Blížiace sa stretnutie v Lunde sa tak spája s výročím reformácie, ktorú si luteránske cirkvi pripomenú v roku 2017, keď zároveň uplynie 50 rokov dialógu medzi katolíkmi a luteránmi, ktorý sa začal v roku 1967. -bp, jb-

Španielsko 29. október – V Madride dnes blahorečili štyroch benediktínskych mníchov, ktorých zavraždili z nenávisti voči viere v roku 1936, keď v krajine vládla občianska vojna. Novými blahoslavenými mučeníkmi sú P. José Antón Gómez, P. Antolín Pablos Villanueva, ďalej P. Rafael Alcocer Martínez a napokon P. Luis Vidaurrázaga González.

V Almudenskej katedrále v Madride slávnostnému beatifikačnému obradu predsedal prefekt Kongregácie pre kauzy svätých kardinál Angelo Amato. -bp-

Zamyslenie pátra Milana Bubáka SVD na 31. nedeľu cez rok, cyklus C (Lk 19, 1-10): Dajte mi pevný bod 

Sú ľudia, ktorí sa boja zmeny, lebo podľa nich k zmene sa ide iba cez bolesť a trápenie a jej výsledkom je znova iba smútok a bolesť. Možno je tomu tak, no bojím, že iba v prípade zmeny zlej. Dobrá zmena vyvoláva v človeku vždy radosť a nadšenie. A hlavne, dáva mu nový život.

Na ilustráciu si vypočujme príbeh, ktorý rozpráva istý mládežnícky pracovník. „Poslali ma do mládežníckeho tábora. Bol som mladý a študoval som poradenstvo mládeže. Tento tábor mal byť pre mňa praxou. Veľmi som túžil obstáť a ukázať všetkým, čo viem.

Deti boli v predpubertálnom veku. Robilo sa s nimi dobre, aj keď pokusov o to, ako ma vytočiť, nebolo z ich strany málo. Bol tam však jeden chlapec, z ktorého som bol bezradný. Bol negatívny, nepriateľský, mrzutý a keď som sa ho na niečo spýtal, odmietal hovoriť. Nevychádzal si s nikým ani so svojimi rovesníkmi. Na slabších sa vŕšil a beda tomu, kto by bol na neho niečo povedal. Často som mu dohováral a keď niečo počas našich aktivít vykonal, poslal som ho von alebo mimo skupinu. Nič ale nezaberalo, ba naopak sa to zhoršovalo.

Raz som sa tak medzi rečou posťažoval na neho u vedúceho tábora. On mi na to: „Vieš čo, zajtra ráno mi ho pošli.“ Poslal som. Asi po týždni a pol sa veci zrazu zmenili. Chlapec sme síce videli zriedkavejšie, pretože sa väčšinou zdržiaval u vedúceho, ale keď prišiel, bol veselý, smial sa, správal sa slušne k ostatným a zapájal sa aj do aktivít. Bol som z toho úplne vyvalený. Šiel som teda za vedúcim a hovorím mu: „Čo si s tým chalanom urobil? To nie je on.“ „Počúvaj,“ hovorí mi. „Keď si pred asi viac ako týždňom chlapca poslal za mnou, ako sme sa dohodli, prišiel, keď som práve odchádzal autom do mesta na nákupy. Hovorím mu: „Sadni, ideme do mesta nakupovať potraviny.“ Nasadol a ja som sa mu posťažoval, aké je to náročné vždy na všetko myslieť vopred a nemusieť za každou maličkosťou bežať vždy do mesta. Keby som mal niekoho, kto by to ustrážil, bolo by mi hneď ľahšie. Nedal by si sa na to ty?“, pýtam sa ho. „Na čo?“ „No, že budeš sledovať v kuchyni zásoby a budeš ma upozorňovať, čo všetko chýba, aby som to kúpil naraz. Budeš taká spojka medzi kuchárom a mnou!“ Chlapcovi sa to zapáčilo. „A nielen to. Neskôr sa zoznámil aj s našim stolárom, ktorý práve opravoval loďky na našom jazere. Ten ho učil, ako sa zatĺkajú klince, ako sa lepia škáry a množstvo iných vecí.“ A tak tento namrzený a negatívny mladík mal nielen novú prácu, ale aj zodpovednosť. A to ho podľa mňa prebudilo.“ „Pekne“, hovorí študent. „To vám teda všetkým ďakujem!“

A tak to pokračovalo ďalej. Zatiaľ čo rovesníci chlapca sa zabávali, jazdili na koni, hrali basketbal, on trávil čas s vedúcim tábora, s kuchárom a stolárom, ktorí si ho obľúbili, a ktorí sa s ním často dokonca i radili, keď išlo o to, ako niečo spraviť, aby sa to páčilo jemu a jeho rovesníkom. On im to vždy ochotne vysvetlil a aj im s tým pomohol. Z času na čas ho poslali aj medzi rovesníkov, aby sa bavil aj s nimi s tým, že „za takú hodinu nech si späť, lebo ťa potrebujeme“, povedali mu. To mu, samozrejme, dodalo ešte viac hrdosti.

Vedúci tábora – ako vidíme – na rozdiel od ostatných našiel kľúč, ktorým by otvoril chlapcovo srdce. Hľa takto funguje zmena.

Ešte jeden príklad. Kaplán má v škole na hodine katechizmu skupinu detí. Jeden z nich  je na nevydržanie. Je drzý, neposlušný a ustavične sa predvádza a ťažko ho je skrotiť. Raz im dá úlohu, aby namaľovali, tak ako vedia, jeden príbeh z evanjelia. Maľby boli samozrejme rôzne; podľa toho, ako to ktoré dieťa videlo a aj aký malo talent. Kaplán kresby vyhodnotil. Potom si zavolá spomínaného chlapca a hovorí mu: „Tvoja kresba sa mi najviac páčila. Na budúce ti dám do žiackej knižky pochvalu!“ Chlapec stratil reč. Po chvíli príde za kaplánom so žiackou knižkou a hovorí mu: „Nemohli by ste mi do nej napísať pochvalu už dnes? Moji rodičia sú rozvedení, s mamou sa stretám iba občas. A práve tento víkend sa stretneme a chcel by som jej to ukázať!“ Znova, hľa takto funguje zmena.

Učenec Archimedes vraj kedysi povedal: „Ukážte mi pevný bod a ja pohnem zemeguľou!“ Každý máme takýto pevný bod, milí priatelia, a blažení tí, ktorí nám ho pomôžu nájsť.

Takýmto objaviteľom pevného bodu u ľudí bol bezosporu Ježiš. Dnešné evanjelium hovorí, že Ježiš prechádzal cez Jericho. Myslia sa tým dve veci. Jednou je, že Jericho nebolo jeho cieľom. Cieľom bolo pre neho niečo iné – my vieme, že Jeruzalem. Jericho bolo len miesto, kadiaľ musel na svojej ceste do Jeruzalema nevyhnutne prejsť. No prechádzať Jerichom znamenalo aj niečo iné: to, že je tu – na mieste, cez ktoré prechádza – ľuďom k dispozícii. Ako keď povieme: dedinou prechádzal drotár, obuvník, zubár. Títo odborníci prechádzajú dedinami preto, aby obyvateľom poslúžili. Tak nejako to bolo aj s Ježišom. Ktovie, koľkí o jeho služby stáli v Jerichu. Áno, boli zvedaví, to vieme. Len či túžili aj po Ježišových službách, to nie je celkom isté. Je však úplne isté, že po nich túžil Zachej. Inak by sa nebol vo svojej profesii – čo ako rozpačitej – takto strápnil, aby vyliezol na strom. Ježiš videl Zachejovi do srdca a rozpoznal v ňom túžbu. Túžbu po tom, aby sa konečne našiel niekto, kto by v ňom rozpoznal a našiel aj niečo dobrého. Ježiš to urobil a Zachej sa už nikdy nevrátil k svojmu výnosnému povolaniu. Ani v jeho prípade – tak ako ani v prípade chlapcov z našich príbehov – nebola zmena ani bolestná, ani smutná.

Brat, sestra, možno aj ty sa chúliš ukrytý kdesi v korune stromu, nech je tým stromom pre teba čokoľvek. Možno aj ty podobne ako Zachej chceš vidieť, ale nechceš byť videný. Si pozorovateľom, ale nie účastníkom života. Čoho sa bojíš? Ježiš dnes pozýva aj teba: „Poď rýchlo dolu, lebo dnes musím zostať v tvojom dome!” Aká bude tvoja odpoveď?

Sobotné vysielanie vo zvukovej podobe: