Vatikán 6. novembra - V dnešnú nedeľu vo Vatikáne vyvrcholil dvojdňový program Jubilea väzňov v rámci Svätého roku milosrdenstva. Spolu s trestancami z Talianska a iných krajín pozval Svätý Otec František do Baziliky sv. Petra aj ich rodiny, väzenských kaplánov, príslušníkov väzenskej polície, ako aj dobrovoľníkov z asociácií, ktoré  poskytujú pomoc vo vnútri a aj mimo väzníc. Svätý Otec František spolu s nimi slávil  eucharistiu pri oltári nad hrobom sv. Petra. 

Pred začiatkom svätej omše zaznelo niekoľko svedectiev. O procese svojej záchrany hovoril 19-ročný Daniel pôvodom z Ríma, ktorý sa dostal v 17-tich rokoch do polepšovne. So silným svedectvom sa podelila pani Elisabetta, ktorá odpustila vrahovi svojho 15-ročného syna a dnes sa venuje pomoci väzňom. Spolu s ňou sa podelil so svedectvom väzeň Ciro odsúdený na doživotie, ktorý má za sebou 25 rokov trestu. Duchovným obrátením prešiel vo väznici v Miláne po stretnutí s hnutím obnovy v Duchu Svätom a s pani Elisabettou. Drámu boja proti zločinu priblížil kňaz, ktorý je postulátorom procesu blahorečenia sudcu Rosaria Livatinu, zavraždeného mafiou v roku 1990 na Sicílii. Napokon pracovníčka väzenskej polície hovorila o nevyhnutnom rozmere nádeje na znovuzačlenenie zo skúsenosti svojej služby v dennom kontakte s odsúdenými.

Po svedectvách nasledovala modlitba ruženca počnúc rozjímaním nad Kristovým zmŕtvychvstaním. Socha Madony s dieťaťom v náručí umiestnená pri oltári osobitne vyjadrovala posolstvo Jubilea väzňov. Malý Ježiško má na nej vo svojich rukách rozlámané väzenské okovy. Tomuto symbolu sa venoval aj Svätý Otec vo svojej homílii s dôrazom na kľúčový význam nádeje. Ako povedal, nádej je „Boží dar“ a  „vnútorný dôkaz sily Božieho milosrdenstva“. Garantom nádeje je samotný Boh, ktorý nikdy neprestane dúfať v návrat toho, kto pochybil.

Plné znenie homílie Svätého Otca

Trestanci i pracovníci väzníc sa do liturgie aktívne zapojili. Liturgické čítania 32. nedele predniesli v angličtine a španielčine, v prosbách veriacich zaznela aj arabčina, čínština a albánčina. Pri slávnosti účinkoval spevácky zbor Papageno z Bologne, zložený z väzňov a dobrovoľníkov apoštolátu vo väzniciach.

Pri poludňajšej modlitbe Anjel Pána pápež František v príhovore z okna Apoštolského paláca predniesol výzvu v záujme „zlepšenia životných podmienok vo väzniciach, aby sa plne rešpektovala ľudská dôstojnosť zadržiavaných“. Zároveň zdôraznil dôležitosť uvažovať nad poslaním trestnej justície, „aby nebola výlučne kárna, ale otvorená nádeji a perspektíve znovuzačlenenia previnilca do spoločnosti.“

Napokon Svätý Otec pripomenul, že Rok milosrdenstva ponúka príležitosť udeliť milosť niektorým odsúdeným: „Osobitným spôsobom predkladám na zváženie kompetentných verejných autorít možnosť urobiť v tomto Svätom roku milosrdenstva akt milosti voči tým väzňom, u ktorých možno považovať takéto opatrenie za prospešné.“  

Do Jubilea väzňov sa zapojilo okolo tisíc väzňov a ďalšie štyri tisícky ich príbuzných, ako aj väzenských kaplánov, pracovníkov väzenskej stráže a členov dobročinných združení. Duchovný program koordinovaný Pápežskou radou pre novú evanjelizáciu na čele s Mons. Rinom Fisichellom prebiehal už od soboty. Vo vybraných rímskych kostoloch mali účastníci Jubilea väzňov príležitosť na duchovnú obnovu pri adorácii a prijatí sviatosti zmierenia, ako aj putovaním k Svätej bráne Vatikánskej baziliky. -jb-

Don Balducchi o Jubileu väzňov: Pápež prijme tisícku väzňov vo svojom dome

Vatikán 6. novembra - V plnom znení prinášame homíliu Svätého Otca Františka pri dnešnom slávení Jubilea väzňov v rámci Svätého roka milosrdenstva. Svätá omša v Bazilike sv. Petra mala formulár 32. nedele cez rok cyklu C.

Posolstvo, ktoré nám chce dnešné Božie slovo odovzdať, je určite posolstvom nádeje. Tej nádeje, ktorá neklame.

Jeden zo siedmich bratov odsúdených na smrť kráľom Antiochom Epifanom hovorí: «Môžeme s nádejou očakávať, že Boh nás znova vzkriesi» (2 Mach 7,14). Tieto slová svedčia o viere týchto mučeníkov, ktorí napriek utrpeniu a mučeniu majú silu hľadieť ďalej. [Svedčia o] viere, ktorá v Bohu spoznáva prameň nádeje a ukazuje túžbu dosiahnuť nový život.

Rovnako v evanjeliu sme počuli, ako Ježiš jednoduchou ale dokonalou odpoveďou zmazáva celú tú banálnu kazuistiku, ktorú mu saduceji predložili. Svojím vyjadrením: «On nie je Bohom mŕtvych, ale živých, lebo pre neho všetci žijú» (Lk 20,38) zjavuje pravú Otcovu tvár, ktorý si praje len život pre všetky svoje deti. Sme teda pozvaní osvojiť si túto nádej znovuzrodiť sa pre nový život, aby sme boli verní Ježišovej náuke.

Nádej je Boží dar. Musíme o ňu prosiť. Má miesto v najväčšej hĺbke srdca každého človeka, aby mohla svojím svetlom ožiariť prítomnosť, veľakrát nepokojnú a zatemnenú mnohými situáciami, ktoré prinášajú smútok a bolesť. Potrebujeme neustále upevňovať korene našej nádeje, aby mohli prinášať ovocie. [Upevňovať] na prvom mieste istotu Božej prítomnosti a jeho spolucítenia napriek zlu, ktoré sme vykonali. Nejestvuje miesto v našom srdci, kam by Boh nemohol dosiahnuť svojou láskou. Kde jestvuje človek, ktorý pochybil, tam sa ešte viac sprítomňuje Božie milosrdenstvo, aby vzbudilo ľútosť, odpustenie, zmierenie, pokoj.

Dnes slávime Jubileum milosrdenstva pre vás a s vami, väznení bratia a sestry. A cítime potrebu konfrontovať sa práve s týmto vyjadrením Božej lásky: s milosrdenstvom. Zaiste, chýbajúce rešpektovanie zákona si zaslúžilo odsúdenie; a zbavenie slobody je najťažšou formou trestu, pretože sa dotýka človeka v jeho nahlbšom jadre. No aj tak nádej nesmie ochabnúť. Totiž, jedna vec je, čo si zasluhujeme za spáchané zlo, iná vec je však ten „dych“ nádeje, ktorý nemôže nik a nič udusiť. Naše srdce vždy dúfa v dobro, sme dlžníkmi milosrdenstva, ktorým nám Boh prichádza v ústrety bez toho, že by nás niekedy opustil (porov. Augustín, Sermo 254, 1).

V liste Rimanom apoštol Pavol hovorí o Bohu ako o «Bohu nádeje» (Rim 15,13). To ako keby chcel povedať aj nám: „Boh dúfa“; a hoci by sa to mohlo zdať paradoxné, je to presne tak: Boh dúfa! Jeho milosrdenstvo ho nenechá pokojným. Je ako ten Otec z podobenstva, ktorý stále dúfa v návrat syna, ktorý pochybil (porov. Lk 15,11-32). Nieto odmlky ani odpočinku pre Boha, kým len znovu nenájde tú ovečku, čo sa stratila (porov. Lk 15,5). Ak teda Boh dúfa, potom nádej nemožno nikomu vziať, lebo predstavuje silu ísť ďalej, je tým pnutím smerujúcim do budúcnosti na zmenu života, je pohnútkou k zajtrajšku, aby sa láska, ktorou sme napriek všetkému milovaní, mohla stať novou cestou... Skrátka, nádej je tým vnútorným dôkazom sily Božieho milosrdenstva, ktorý si žiada hľadieť vpred a s vierou a v odovzdaní sa Bohu premáhať náklonnosť k zlu a hriechu.

Milí väzni, toto je deň vášho Jubilea! Nech sa dnes pred Pánom vaša nádej rozhorí. Jubileum, zo samej svojej podstaty, prináša so sebou zvesť oslobodenia (porov. Lv 25,39-46). Nezávisí odo mňa, aby som ho mohol udeliť, avšak vzbudiť v každom z vás túžbu po pravej slobode, to je úloha, ktorej sa Cirkev nemôže vzdať. Neraz nás istá dávka pokrytectva ženie vidieť vo vás iba ľudí, ktorí pochybili a pre ktorých jedinou cestou je väzenie.

Poviem vám: zakaždým, keď vstúpim do väznice, kladiem si otázku: „Prečo oni a nie ja?“ Všetci máme možnosť pochybiť. Všetci. Takým či onakým spôsobom sme pochybili. A to pokrytectvo spôsobuje, že nemyslíme na možnosť zmeny života, máme málo dôvery v nápravu, v znovuzaradenie do spoločnosti. No takto zabúdame, že všetci sme hriešnikmi a často aj väzňami bez toho, aby sme si to uvedomovali.

Ak zotrvávame uzavretí do svojich predsudkov alebo sme otrokmi predstavy falošného blahobytu, keď sa pohybujeme vo vnútri ideologických schém či absolutizujeme trhové zákony, ktoré utláčajú ľudí, vtedy v skutočnosti stojíme medzi úzkymi stenami cely individualizmu a sebestačnosti, pozbavení pravdy, ktorá plodí slobodu. A ukazovať prstom na niekoho, kto pochybil, to nemôže byť alibi na ukrývanie vlastnej rozporuplnosti.  

Veď vieme, že pred Bohom sa nik nemôže považovať za spravodlivého (porov. Rim 2,1-11). Ale nik nemôže žiť bez istoty, že nájde odpustenie! Kajúci zločinec, ukrižovaný spolu s Ježišom, ho sprevádzal do raja (porov. Lk 23,43). Preto nech sa nik z vás neuzatvára do minulosti! Iste minulosť, hoci by sme to chceli, už nemožno prepísať. Ale príbeh, ktorý začína dnes a ktorý hľadí do budúcnosti, treba ešte celý napísať, s Božou milosťou a s vašou osobnou zodpovednosťou. Poučiac sa z chýb  minulosti možno otvoriť novú kapitolu života. Neupadnime do pokušenia myslieť si, že pre nás niet odpustenia. Čokoľvek, či malé a či veľké by nám srdce vyčítalo, «Boh je väčší ako naše srdce» (1 Jn 3,20). Musíme sa len zveriť jeho milosrdenstvu.

Viera, hoci malá ako horčičné zrnko, môže vrchy prenášať (porov. Mt 17,20). Koľkokrát sila viery dovolila vysloviť slovo „odpúšťam“ v ľudsky nemožných podmienkach! Ľudia, ktorí utrpeli násilie či bezprávie na sebe, na svojich drahých alebo na majetku... Iba Božia sila, milosrdenstvo, može zahojiť isté rany. A kde sa na násilie odpovedá odpustením, tam aj srdce pomýleného môže premôcť láska, ktorá premáha každú formu zla. A tak medzi obeťami i medzi vinníkmi Boh vzbudzuje pravých svedkov a  preukazovateľov milosrdenstva.

Dnes si uctievame Pannu Máriu touto sochou, ktorá ju zobrazuje ako Matku, držiacu v náručí Ježiša s rozlomenou reťazou, reťazou otroctva a uväznenia. Nech obráti na každého z vás svoj materinský pohľad. Nech dá vytrysknúť z vášho srdca sile nádeje na nový život, ktorý je hodný prežiť ho v plnej slobode a službe blížnym.

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -ak, jb-

Vatikán 6. novembra – Pri poludňajšej modlitbe Anjela Pána pápež František v katechéze priblížil veriacim odkaz Božieho slova z nedeľného evanjelia z dôrazom na kresťanskú vieru vo vzkriesenie. V závere vyzval k zlepšeniu životných podmienok väzňov a podporil aj konferenciu o klíme. Z okna Apoštolského paláca sa Svätý Otec prihovoril sa veriacim týmito slovami:

„Milí bratia a sestry, dobrý deň!

Len pár dní po sviatku Všetkých svätých a Spomienke na zosnulých, nás dnešná liturgia opäť pozýva zamyslieť sa nad vzkriesením zomrelých. Evanjelium (porov. Lk 20,27-38) predstavuje Ježiša konfrontovaného niekoľkými saducejmi, ktorí neverili v zmŕtvychvstanie a  vzťah s Bohom chápali len na úrovni pozemského života. Aby zosmiešnili zmŕtvychvstanie a  spôsobili Ježišovi ťažkosti, predložili mu paradoxný a absurdný prípad ženy, ktorá mala sedem manželov, všetko rodných bratov, ktorí ale jeden po druhom postupne zomreli. A toto bola ich zákerná otázka pre Ježiša: Koho manželkou bude táto žena po zmŕtvychvstaní? (v. 33)

Ježiš sa nedá chytiť do pasce. Potvrdzuje pravdu o vzkriesení a vysvetľuje, že existencia po smrti bude iná od tej na zemi. Svojím poslucháčom pomáha pochopiť, že kategórie tohto sveta nemožno aplikovať na skutočnosti, ktoré prekračujú tento svet a prevyšujú to, čo vidíme teraz v našom živote. V podstate hovorí: «Synovia tohto veku sa ženia a vydávajú. Ale tí, čo sú uznaní za hodných tamtoho veku a zmŕtvychvstania, už sa neženia, ani nevydávajú» (vv. 34-35). Úmyslom týchto Ježišových slov je vysvetliť, že v tomto svete žijeme skutočnosti poznačené dočasnosťou, ktoré raz skončia; ale v onom svete, po vzkriesení, už nebude naším horizontom smrť, a všetko, aj ľudské vzťahy, budeme žiť v Božej dimenzii, premeneným spôsobom. Aj manželstvo, znak a nástroj Božej lásky v tomto svete, zažiari premenené v plnom svetle osláveného spoločenstva svätých v raji.

A «synovia tamtoho veku a zmŕtvychvstania», to nie je zopár privilegovaných, ale sú nimi všetci mužovia a ženy, lebo Ježiš priniesol spásu pre každého z nás. Život vzkriesených bude podobný životu anjelov (porov. v. 36), t. j. celý bude ponorený do Božieho svetla, celý určený na jeho chválu, vo večnosti plnej radosti a pokoja. Ale pozor! Zmŕtvychvstanie nie je iba fakt vzkriesenia po smrti, ale novým druhom života, ktorý zažívame už dnes; je to víťazstvo nad ničotou, ktorého predchuť môžeme zakusovať už dnes. Zmŕtvychvstanie je fundamentom kresťanskej viery a nádeje! Bez odkazu na raj a večný život by sa kresťanstvo zredukovalo len na etiku, na filozofiu života. Avšak posolstvo kresťanskej viery pochádza z neba, je zjavené Bohom a presahuje tento svet. Veriť vo zmŕtvychvstanie je zásadne dôležité, aby žiadny náš kresťanský skutok lásky nebol iba chvíľkový a samoúčelný, ale aby mal úlohu semienka, ktoré vzklíči v Božej záhrade a prinesie ovocie večného života.

Panna Mária, Kráľovná neba a zeme, nech nás utvrdí v nádeji na zmŕtvychvstanie a  pomáha nám, aby sa slovo jej Syna zasiate v našich srdciach úrodne prejavilo v našich dobrých skutkoch.“

*

Po spoločnej modlitbe Anjel Pána a apoštolskom požehnaní pápež František predniesol niekoľko výziev. Prvá sa týkala dnešného slávenia Jubilea väzňov v rámci Svätého roka milosrdenstva:

„Drahí bratia a sestry, pri príležitosti dnešného Jubilea väzňov chcem apelovať v záujme zlepšenia životných podmienok vo väzniciach, aby sa plne rešpektovala ľudská dôstojnosť zadržiavaných. Navyše by som chcel zdôrazniť dôležitosť uvažovať nad nevyhnutnou potrebou takej trestnej justície, ktorá nebude výlučne kárna, ale otvorená nádeji a perspektíve znovuzačlenenia previnilca do spoločnosti. Osobitným spôsobom predkladám na zváženie kompetentných verejných autorít možnosť urobiť v tomto Svätom roku milosrdenstva akt milosti voči tým väzňom, u ktorých možno považovať takéto opatrenie za prospešné.“ 

Svätý Otec ďalej vyjadril podporu pokračujúcemu úsiliu na ochranu klímy:

„Pred dvomi dňami vstúpil do platnosti Parížsky dohovor o klíme na našej planéte. Tento dôležitý krok vpred je dôkazom toho, že ľudstvo je schopné spolupracovať na záchrane stvorenstva (porov. Laudato si’, 13); na tom, aby ekonómia bola v službách ľudí a na vytváraní pokoja a spravodlivosti. Zajtra zas v marockom Marakéši začne nové zasadanie Konferencie o klíme, nacielené okrem iného na uvedenie spomínaného Dohovoru do praxe. Nádejam sa, že celý tento proces sa bude riadiť vedomím našej zodpovednosti za ochranu spoločného domova.“

Do tretice dal pápež František do pozornosti Cirkvi vzory nových albánskych blahoslavených:

„Včera bolo v Albánsku v meste Škodra vyhlásených za blahoslavených tridsaťosem mučeníkov: dvaja biskupi, mnoho kňazov a rehoľníkov, jeden seminarista a niekoľko laikov, všetko obete tvrdého prenasledovania ateistického režimu, ktorý v tej krajine vládol po dlhú dobu v minulom storočí. Všetci títo dali radšej prednosť väzeniu, mučeniu a nakoniec i smrti, len aby zostali verní Kristovi a Cirkvi. Ich príklad nech nám pomáha nachádzať v Pánovi silu, ktorá nás podrží v ťažkých chvíľach a nech nás inšpiruje k postojom láskavosti, odpustenia a pokoja.“

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -mk, jb-

P. Peter Dufka SJ sa vo svojej rubrike o spiritualite venuje úlohe vzťahu so svätými a zosnulými.

Sprevádzanie svätými

Od 1. novembra, kedy sme slávili Sviatok všetkých svätých, až do 8. novembra trvá oktáva modlitieb za duše verných zosnulých. Pri spomienke na svätých a verných zosnulých nám akosi spontánne zíde na um myšlienka, akú úlohu zohrávajú v našom živote títo ľudia a aké prepojenie jestvuje medzi nimi a nami.

Toto prepojenie má celkom isto viacero úrovní. Jednou z nich je príklad života, ktorý nám zanechali a ktorý je stále živý. Sú to vzory, ktoré nás motivujú, nadchýnajú a neustále sprevádzajú. Podmienkou tohto sprevádzania sú však dve skutočnosti, ktoré vyjadrujú latinské slová: anamnesis a imitatio. Skúsme si ich všimnúť trochu bližšie. Latinské slovo anamnesis znamená pripomínanie si, pamätanie.

Pre Izraelitov to znamenalo pripomínať si udalosti, pri ktorých Boh zázračne zasiahol do dejín ich národa. Tieto udalosti ich formovali a posilňovali vieru a nádej, že Boh sa i v budúcnosti postará tak, ako to bolo v minulosti. Podobne to je i v Novom zákone. Samotný Ježiš používa anamnesis pri vyučovaní svojich apoštolov. „Ešte nerozumiete, ani sa nepamätáte na päť chlebov pre päťtisíc ľudí a koľko košov ste nazbierali?“ (Mt 16, 9).

Duchovní autori však zdôrazňujú dôležitosť pamäte i našich osobných dejín. Pripomínať si udalosti z nášho života, v ktorých nám Pán pomohol a takmer zázračne v nich zasiahol, majú nesmierny význam i pre náš momentálny život. Duchovní autori hovoria o tom, že tieto Božie zásahy do nášho života sa vždy dejú na základe príhovoru svätých, našich nebeských patrónov, ktorí nás sprevádzajú a nie sú ďaleko od nás. 

Ján Kronštatský je presvedčený o tom, že svätí žijú i po smrti a sú nám stále na blízku. Podľa neho sú nám mimoriadne blízko pri sv. omši, modlitbe a meditácii. Hovorí: „Často cítim, ako mi slová Matky Božej vnikajú do srdca a podobne je to i so slovami starozákonných prorokov. Toto je dôkaz nesmrteľnosti duše.“ Títo ľudia sú  mŕtvi, a predsa hovoria i dnes. Neustále nás poučujú a vzdelávajú, pohýnajú nás k činom, nadchýnajú nás a citovo priťahujú. I keď jestvujú viaceré úrovne sprevádzania svätými, najprirodzenejšia z nich je cesta napodobňovania, inšpirácie a motivácie prostredníctvom poznávania. Len prostredníctvom poznávania sa v nás vzbudia vznešené túžby, ktoré postupne budujú i silné vôľové vlastnosti.

Druhou podmienkou sprevádzania svätými je imitatio - napodobňovanie, imitovanie. O dôležitosti pozitívnych vzorov v našom bežnom živote nikto nepochybuje. Už antická literatúra podčiarkuje úlohu vzorov a ich napodobňovanie ako dôležitý aspekt výchovy. Je známy výrok Seneku, rímskeho filozofa, ktorý hovorí: „Dlhá je cesta príkazov a nariadení, ale krátka a účinná je cesta príkladov.“  Význam napodobňovania pre kresťanský život zdôrazňuje i sv. Pavol, keď vo svojom prvom liste Solúnčanom píše: „A vy ste napodobňovali nás i Pána, keď ste vo veľkom súžení s radosťou Ducha Svätého prijímali slovo, takže ste sa stali vzorom všetkým veriacim“  (1 Sol 1, 6).

Každé štúdium súvisí s  princípom napodobňovania. Ja si osobne veľmi živo pamätám na pedagóga, ktorý ma svojím talentom a muzikalitou mnohonásobne prevyšoval. Nikdy mi však nedal pocítiť tento rozdiel, ale po malých dávkach ma akoby vovádzal do sveta hudobného umenia. Neraz sa stalo, že po vysvetľovaní zobral do rúk nástroj a ukázal to, o čom hovorí. Z tejto názornej ukážky som si vždy odniesol najviac. Obdivoval som jeho ľahkosť, prirodzenosť a akúsi spontánnu schopnosť vyjadriť svoje myšlienky a city hudobným jazykom.  I v duchovnej oblasti je to podobne. I tu potrebujeme vzory, ktoré nás prevyšujú a ktoré nás svojím príkladom postupne  vovádzajú do umenia ducha.

Pripomínanie a napodobňovanie svätých by však nikdy nemalo mať len vonkajšiu podobu bez vniknutia do vnútornej podstaty ich motívov. Poznal som mladého dirigenta sláčikového orchestra, ktorý v túžbe po kariére a úspechu imitoval gestá slávneho rakúskeho dirigenta Herberta von Karajana. Výsledkom tohto napodobňovania boli prázdne, neosobné a umelé gestá, ktorým nezodpovedalo vnútro. Všetci sme to cítili. Vonkajšie gestá musia vychádzať z vnútorného pochopenia ducha a z myšlienky hudobného diela. I pri napodobňovaní svätých je to podobne. I tu treba štúdiom a modlitbou vniknúť do podstaty a hĺbky ich duchovného života.

Duchovné vzťahy medzi veriacimi môžu byť niekedy intenzívnejšie ako medzi rodinnými príbuznými. Rovnako to platí i vo vzťahu k tým, ktorí nás predišli do večnosti. Môžu sa stať našimi priateľmi, sprievodcami na ceste životom. Preto je celý cirkevný rok bohatý na spomienky a sviatky svätých a preto je dôležité nechať sa nimi inšpirovať. Je zaujímavé sledovať, aké je pre niektorých kresťanov Východu ťažké predstaviť si Krista inak, ako v strede svätých. Sú v jeho tesnej blízkosti, sú s ním zjednotení.

Ján Kronštatský si kladie otázku: „Ako môžu svätí vypočuť naše prosby, keď sa na nich obraciame?“ A odpovedá: „Duša, ktorá je zjednotená s Bohom ako so slnkom, ktoré osvecuje celý svet a pozná všetky potreby ľudí, prosí za to isté, čo on už dávno vie. Pozri teda, aké je jednoduché komunikovať so svätými. Stačí, aby tvoje srdce bolo čisté, aby uprelo zrak na jedného alebo viacerých svätých, tebe známych, a môžeš prosiť o čo chceš a dostaneš to.“

Podmienkou tejto komunikácie je teda i čisté srdce a  poznanie životov svätých. Na vyjadrenie tejto prvej podmienky Soloviev používa známe prirovnanie, keď uvažuje nad podobnosťou uhľa a diamantu. Štruktúra oboch nerastov je veľmi podobná. Rozdiel je podľa neho len v tom, že diamant prepúšťa svetelné lúče, kým uhoľ nie. Tak je to i so srdcom človeka. Ak nie je čisté, neprepustí lúče svätých  a ani ich krása v ňom nezažiari v nových farbách.

Nedávno som navštívil pútnické miesto neďaleko Ríma - Mentorellu. Je to benediktínsky kláštor na osamelom mieste vysoko v horách. Bolo to obľúbené miesto sv. Jána Pavla II. Malý kláštor vznikol neďaleko malej jaskyne, kde prežil niekoľko rokov svojho pustovníckeho života sv. Benedikt. Do jaskyne, v ktorej je teraz kamenný oltár, sa vchádza cez úzky otvor. Pri vstupe do tejto jaskyne je v skale vytvorený presklený priestor, v ktorom sa nachádzajú telesné pozostatky zosnulých benediktínov z tohto kláštora. Je to už len niekoľko kostí a lebky, ktoré čas ešte celkom nerozložil. Na ľavej strane tejto vitrínky je nápis. „Quello che voi siete stati, noi eravamo, quello che noi siamo voi sarete. To, čo ste teraz, i my sme boli; to, čo sme my teraz, i vy budete“.

Milí priatelia, nechajme sa sprevádzať svätými.  Mnohým chybným krokom či rozhodnutiam v našom živote sa dá predísť, ak si v pamäti uchováme ich duchovné odkazy, ak ich spoznávame a necháme sa nimi inšpirovať.  

Vo zvukovej podobe prinášame prehľad hlavných udalostí uplynulého týždňa vo Vatikáne.

Týždenný 10-minútový spravodajský súhrn Vatikánskeho rozhlasu vysiela RTVS každú nedeľu ráno o 6.05 a v repríze večer o 17.50 na okruhoch Rádia Regina.

Nedeľňajšie vysielanie vo zvukovej podobe: