Vatikán 9. novembra – Pri tradičnej stredajšej generálnej audiencii sa pápež František venoval ďalším dvom skutkom telesného milosrdenstva: navštevovaniu chorých a uväznených. Svätý Otec v katechéze poukázal na to, že chorí aj väzni zakúšajú mnoho limitov a obmedzenie slobody, avšak Ježiš „nám ponúka slobodu pochádzajúcu zo stretnutia s ním a z nového zmyslu, ktorý toto stretnutie prináša do našej osobnej situácie“.

Skutky milosrdenstva sú podľa slov pápeža gestami veľkej ľudskosti, prejavmi spoluúčasti. Veriacich vyzval neponechať samých na seba tých, čo zakúšajú veľkú osamelosť: chorých i väzňov. Kresťan sa podľa jeho slov v týchto situáciách usiluje čo len malými gestami nehy a blízkosti prinavrátiť ľuďom stratenú radosť a dôstojnosť.

Na Námestí sv. Petra dnes nechýbali ani skupiny veriacich zo Slovenska, medzi inými aj vyše sto pútnikov z katolíckej televízie LUX z Bratislavy a skupiny z farnosti pri Bazilike Narodenia Panny Márie Vranov-Sever a tiež z farnosti Vrútky. Ďalej gréckokatolíci z farností Bardejov-Vinbarg a Sečovská Polianka.

Ešte pred samotnou katechézou zaznelo čítanie z Evanjelia podľa Marka:   «Šimonova testiná ležala v horúčke. Hneď mu povedali o nej. Pristúpil k nej, chytil ju za ruku a zdvihol. Horúčka ju opustila a ona ich obsluhovala. Keď sa zvečerilo, po západe slnka, prinášali k nemu všetkých chorých a posadnutých zlými duchmi. A celé mesto sa zhromaždilo pri dverách. I uzdravil mnohých, ktorých trápili rozličné neduhy, a vyhnal mnoho zlých duchov a nedovolil im hovoriť, lebo ho poznali» (Mk 1,30-34).

Plné znenie katechézy pápeža Františka:

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Ježišov život, predovšetkým počas troch rokov jeho verejného pôsobenia, bol neustálym stretávaním sa s ľuďmi. Medzi nimi mali osobitné miesto chorí. Koľké stránky evanjelií rozprávajú o týchto stretnutiach! Ochrnutý, slepý, malomocný, posadnutý zlým duchom, epileptik a nespočetné množstvo chorých každého druhu... Ježiš sa každému z nich stal blízkym a uzdravil ich svojou prítomnosťou a mocou svojej uzdravujúcej sily. Medzi skutkami milosrdenstva teda nemôže chýbať navštevovanie a pomoc chorým.

K tomuto môžeme pripojiť aj skutok byť nablízku osobám, ktoré sa nachádzajú vo väzení. V skutku, ako chorí, tak aj väzni žijú v podmienkach, ktoré obmedzujú ich slobodu. A práve vtedy, keď nám (sloboda) chýba si uvedomujeme, aká je vzácna! Ježiš nám daroval možnosť byť slobodnými aj napriek limitom vyplývajúcim z choroby a obmedzení. Ponúka nám slobodu pochádzajúcu zo stretnutia s ním a z nového zmyslu, ktorý toto stretnutie prináša do našej osobnej situácie.

Prostredníctvom týchto skutkov milosrdenstva nás Pán pozýva ku gestu veľkej ľudskosti: k spoluúčasti. Pamätajme na toto slovo: spoluúčasť. Ten, kto je chorý, sa často cíti osamelo. Nemôžeme ukryť, že osobitne v našich časoch, práve v chorobe najhlbšie zakúšame osamelosť, ktorá prechádza veľkou časťou života. Návšteva môže pomôcť chorej osobe cítiť sa menej osamelou a trochu spoločnosti je vynikajúcim liekom! Úsmev, pohladenie, stisk ruky sú jednoduché gestá, avšak veľmi dôležité pre toho, kto sa cíti byť ponechaný sám na seba. Koľko ľudí sa venuje navštevovaniu chorých v nemocniciach či v ich domoch! Je to nezaplatiteľný dobrovoľnícky čin. Keď sa koná v mene Pána, stáva sa tiež veľavravným a účinným výrazom milosrdenstva. Nenechajme choré osoby osamote! Nebráňme im nachádzať úľavu a my sami budeme obohatení blízkosťou tým, čo trpia. Nemocnice sú skutočnými „katedrálami bolesti“, kde sa však zviditeľňuje aj sila lásky k blížnemu, ktorá poskytuje oporu a spolucíti.

Rovnako myslím aj na tých, ktorí sú uzavretí vo väzení. Ježiš nezabudol ani na nich. Zaradením navštevovania väzňov medzi skutky milosrdenstva nás chcel pozvať predovšetkým k tomu, aby sme nikomu neboli sudcami. Iste, ak je niekto vo väzení, je tam preto, že pochybil, nerešpektoval zákon a občianske spolužitie. Preto si vo väzení odpykáva svoj trest. Avšak akúkoľvek vec by väzeň vykonal, aj tak zostane milovaný Bohom. Kto môže vstúpiť do vnútra jeho svedomia, aby porozumel tomu, čo prežíva? Kto môže pochopiť jeho bolesť a výčitky svedomia? Je príliš jednoduché umývať si ruky tvrdiac, že schybil. Kresťan je skôr povolaný ujať sa ho, aby ten, kto schybil, pochopil zlo, ktoré spôsobil a vstúpil do seba. Chýbajúca sloboda je pre ľudskú bytosť bez pochýb jednou z najväčších obmedzení. Ak sa k nej pridá úpadok z dôvodu podmienok často chýbajúcej ľudskosti, v ktorých sa tieto osoby ocitnú žiť, vtedy je to skutočne prípad, v ktorom sa kresťan cíti byť provokovaný urobiť všetko pre to, aby im prinavrátil dôstojnosť.  

Navštevovať osoby vo väzení je skutkom milosrdenstva, ktorý predovšetkým dnes nadobúda osobitnú hodnotu kvôli rozličným formám justičného legalizmu [tal. orig. „giustizialismo“], ktorému sme podriadení. Nech teda nikto na nikoho neukazuje prstom. Všetci sa naopak stávajme prostriedkami milosrdenstva, s postojmi vzájomnej spoluúčasti a úcty. Často myslím na väzňov... naozaj často, nosím ich v srdci. Kladiem si otázku, čo ich doviedlo k páchaniu zločinov a ako mohli podľahnúť rozličným formám zla. A predsa, spolu s týmito myšlienkami cítim, že oni všetci veľmi potrebujú blízkosť a nehu, lebo Božie milosrdenstvo koná divy. Koľké slzy som videl stekať po lícach väzňov, ktorí možno nikdy vo svojom živote neplakali; a to len preto, že sa cítili byť prijatými a milovanými.

A nezabúdajme, že aj Ježiš a apoštoli zažili skúsenosť väzenia. V rozprávaní o Pánovom utrpení poznáme útrapy, ktorým bol Pán podrobený: bol zajatý, odvlečený ako nejaký zločinec, vysmievaný, bičovaný, korunovaný tŕním... on, jediný Nevinný! A aj svätý Peter a svätý Pavol boli vo väzení (porov. Sk 12,5; Flp 1,12-17). V minulú nedeľu – ktorá bola nedeľou Jubilea väzňov – ma popoludní prišla navštíviť skupinka väzňov z Padovy. Spýtal som sa ich, čo budú robiť v nasledujúci deň, predtým ako sa vrátia do Padovy. Povedali mi: „Pôjdeme do Mamertínskej väznice, aby sme sa podelili o skúsenosť svätého Pavla“. Je to pekné, dobre mi padlo počuť to. Títo väzni chceli navštíviť uväzneného Pavla. Je to pekné, a dobre mi to padlo.

A aj tam, vo väzení, sa [svätí Peter a Pavol] modlili a evanjelizovali. Dojemná je stať Skutkov apoštolov, ktorá rozpráva o Pavlovom väznení: cítil sa osamelý a túžil, aby ho niekto z priateľov navštívil (porov. 2 Tim 4,9-15). Cítil osamelosť, lebo veľká väčšina ho ponechala samého... veľký Pavol. 

Tieto skutky milosrdenstva, ako vidíme, sú starodávne, a predsa vždy aktuálne. Ježiš zanechal to, čo robil, aby šiel navštíviť Petrovu svokru; starodávny skutok lásky k blížnemu. Ježiš ho vykonal. Neupadnime do ľahostajnosti, ale staňme sa nástrojmi Božieho milosrdenstva. My všetci môžeme byť nástrojmi Božieho milosrdenstva, a toto prospeje viac nám, než druhým, lebo milosrdenstvo prechádza cez gesto, slovo, návštevu, a toto milosrdenstvo je činom na obnovenie radosti a dôstojnosti u toho, kto ju stratil.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

Na záver audiencie pripomenul pápež František dnešné výročie posvätenia Lateránskej baziliky. Na veriacich sa obrátil nasledovnými slovami:

„Dnes slávime výročie posvätenia Lateránskej baziliky, rímskej katedrály. Modlite sa za nástupcu apoštola Petra, drahí mladí, aby vždy utvrdil bratov vo viere; pocíťte blízkosť pápeža v modlitbe, drahí chorí, aby ste boli schopní čeliť skúške choroby; s jednoduchosťou vyučujte vo viere vaše deti, drahí novomanželia, posilňujúc ju s láskou voči Cirkvi a jej pastierom“. 

Bazilika sv. Jána v Lateráne, ktorá sa tiež nazýva «matka a hlava všetkých kostolov mesta a sveta» bola prvým chrámom v histórii, ktorý bol verejne posvätený. Po tom, ako sa rímsky cisár Konštantín obrátil a prijal kresťanstvo, Petrovmu nástupcovi daroval Lateránsky palác. Pravdepodobne v roku 324 bola bazilika posvätená pápežom Silvestrom I. a zasvätená Najsvätejšiemu Spasiteľovi. Neskôr bola zasvätená aj sv. Jánovi Krstiteľovi a tiež sv. Jánovi Evanjelistovi. Lateránska bazilika je hierarchicky najvyššie postaveným katolíckym chrámom. -zk, ej, jb- 

Nechajme Božie milosrdenstvo zažiariť v našom svete skrze dialóg, vzájomné prijatie a bratskú spoluprácu. (Tvít pápeža Františka, 9. novembra 2016) -ej- 

Vatikán 9. novembra – Ešte je ďaleko do Vianoc, ale už sú známi darcovia tohtoročnej vianočnej výzdoby pre Námestie sv. Petra. Tento rok pochádza 25-metrový strom z talianskeho mesta Trident na severe krajiny. Vianočné ozdoby vytvorili deti z onkologických oddelení niektorých nemocníc v Taliansku.

Betlehem Vatikánu zase venuje Malta. Umelecké dielo, ktoré zobrazuje maltskú krajinku a odráža miestnu architektúru a kultúru, pripravil Manwel Grech. Jasličky, v ktorých nebude chýbať maltézsky kríž, bude tvoriť sedemnásť postáv vrátane zvierat. Zaujímavosťou je prítomnosť „luzzu“, typickej maltskej loďky, ktorá na Malte reprezentuje nielen tradíciu lovu, ale tiež realitu migrantov, ktorí sa na provizórnych loďkách plavia za lepším životom do Talianska.

Slávnostná inaugurácia vianočného betlehema a osvetlenia stromčeka sa na Námestí sv. Petra uskutoční presne o mesiac. Najsilnejšie symboly Vianoc budú žiariť na Vatikánskom námestí až do 8. januára, kedy Cirkev slávi Pánov krst a v liturgii uzatvára čas Vianoc. -ej-

Vatikán/USA 9. novembra – Spojené štáty americké majú nového prezidenta. Šéfom Bieleho domu sa stane republikán Donald Trump. K výsledkom prezidentských volieb sa vyjadril aj vatikánsky štátny sekretár kardinál Pietro Parolin. V odpovedi na otázky novinárov pri príležitosti otvorenia akademického roku Pápežskej lateránskej univerzity okrem iného povedal:

„S rešpektom berieme na vedomie vôľu vyjadrenú americkým ľudom v tomto úkone demokracie, ktorý – ako mi bolo povedané – charakterizovala veľká účasť pri urnách. A potom, novému prezidentovi chceme zaželať, aby jeho vláda bola skutočne plodná a ubezpečujeme ho o našej modlitbe, aby ho Pán osvecoval a podopieral v službe svojej vlasti, prirodzene, ale tiež v službe blahu a mieru vo svete. Myslím si, že dnes je potrebné, aby všetci pracovali na zmene svetovej situácie, ktorá je situáciou vážnych rozkolov, vážnych konfliktov“.

Novinári sa zaujímali aj o úsudok vatikánskeho štátneho sekretára ohľadom nekompromisných vyhlásení Donalda Trumpa vo volebnej kampani k otázke migrácie a utečencov, vrátane vyhostenia tých, ktorí sa zdržujú v USA nelegálne a vybudovania múru na hranici s Mexikom.  Kardinál Parolin odpovedal nasledovne:

„Uvidíme, ako sa bude prezident správať. Bežne hovoria: iné je byť kandidátom, iné je byť prezidentom, mať zodpovednosť. A mne sa zdá, že v tomto zmysle, aj z toho čo som počul, i keď som nešiel veľmi do hĺbky, budúci prezident sa už vyjadril v zmysle lídra... Čo sa týka špecifických tém, uvidíme, aké budú rozhodnutia a na základe toho bude možné dať nejaký úsudok. Zatiaľ sa mi zdá predčasné robiť úsudky“. -ej-

Stredajšie vysielanie vo zvukovej podobe: