Vatikán 12. novembra – Už len týždeň pred ukončením Svätého roka milosrdenstva sa Svätý Otec stretol na Námestí sv. Petra s účastníkmi poslednej z tzv. „jubilejných“ generálnych audiencií. Pri tejto príležitosti sa pápež František poďakoval dobrovoľníkom, ktorí počas roka slúžili jubilejným pútnikom. V katechéze sa sústredil na dôležitý aspekt milosrdenstva, ktorým je začlenenie každého človeka do spoločenstva a predchádzanie situáciám vylúčenia.

Medzi slovenskými pútnikmi možno spomenúť skupinu veriacich z farnosti Žilina-Solinky pod vedením duchovného otca Mareka Smatanu. Úvodom ku katechéze Svätého Otca boli nasledovné Ježišove slová zachytené evanjelistom Matúšom:

«V tom čase Ježiš povedal: „Zvelebujem ťa, Otče, Pán neba i zeme, že si tieto veci skryl pred múdrymi a rozumnými a zjavil si ich maličkým. Áno, Otče, tebe sa tak páčilo. Môj Otec mi odovzdal všetko. A nik nepozná Syna, iba Otec, ani Otca nepozná nik, iba Syn a ten, komu to Syn bude chcieť zjaviť. Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním» (Mt 11, 25-28).

Plné znenie katechézy Svätého Otca

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Pri tejto poslednej sobotnej jubilejnej audiencii by som chcel predstaviť jeden dôležitý aspekt milosrdenstva: začlenenie. Boh vo svojom pláne lásky nechce nikoho vylúčiť, ale chce začleniť všetkých. Napríklad, prostredníctvom krstu nás robí svojimi deťmi v Kristovi, členmi jeho tela, ktorým je Cirkev. A my kresťania sme pozvaní použiť to isté kritérium: milosrdenstvo je ten spôsob konania, ten štýl, s ktorým sa snažíme začleniť do nášho života druhých, vyhýbajúc sa uzatváraniu do seba samých a do našich egoistických istôt.

V úryvku z Matúšovho evanjelia, ktorý sme si práve vypočuli, Ježiš vyslovuje jedno skutočne univerzálne pozvanie: «Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním» (11,28). Nikto nie je vylúčený z tohto apelu, lebo Ježišovou misiou je zjaviť každému človeku Otcovu lásku. Je na nás otvoriť srdce, dôverovať Ježišovi a prijať toto posolstvo lásky, ktoré nám dáva vstúpiť do tajomstva spásy.

Tento aspekt milosrdenstva, začlenenie, sa prejavuje v roztváraní náručia, aby sme prijímali bez vylučovania; bez klasifikovania ostatných na základe spoločenskej pozície, jazyka, rasy, kultúry, náboženstva: pred nami stojí jedine osoba, ktorú treba milovať tak, ako ju miluje Boh. Ten, koho stretávam na pracovisku či v susedstve, je osobou, ktorú treba milovať tak ako miluje Boh. ‚Ale tento je z tej a tej krajiny, odlišnej, takého náboženstva, odlišného...‘ – Je to človek, ktorého Boh miluje, a ja ho musím milovať. Toto znamená začleňovať a toto je začlenenie.   

Koľko unavených a preťažených ľudí stretávame aj dnes! Na ulici, na úradoch, v lekárskych ambulanciách... Ježišov pohľad sa upiera na každú z tých tvárí, aj prostredníctvom našich očí. A naše srdce, aké je? Je milosrdné? A náš spôsob myslenia a konania? Je začleňujúci? Evanjelium nás volá rozpoznať v dejinách ľudstva obraz jedného veľkého diela začleňovania, ktoré, plne rešpektujúc slobodu každej osoby, každého spoločenstva, každého národa, volá všetkých formovať jednu rodinu bratov a sestier, v spravodlivosti, v solidarite a v pokoji, a byť súčasťou Cirkvi, ktorá je Kristovým telom.

Aké pravdivé sú slová Ježiša, ktorý pozýva tých, čo sú unavení a preťažení prísť k nemu, aby našli odpočinok! Jeho roztvorené náručie na kríži ukazuje, že nikto nie je vylúčený z jeho lásky a z jeho milosrdenstva. Nikto nie je vylúčený z jeho lásky a z jeho milosrdenstva, ani ten najväčší hriešnik: nikto! Všetci sme začlenení do jeho lásky a milosrdenstva.

Tým najbezprostrednejším prejavom, vďaka ktorému sa cítime byť prijatí a včlenení do neho, je prejav jeho odpustenia. Všetci potrebujeme, aby nám Boh odpustil. A všetci potrebujeme stretnúť bratov a sestry, ktorí by nám pomohli ísť za Ježišom, otvoriť sa jeho daru, ktorý nám daroval na kríži. Neprekážajme si navzájom! Nikoho nevylučujme! Naopak, s pokorou a jednoduchosťou sa stávajme nástrojmi začleňujúceho Otcovho milosrdenstva. Otcovo začleňujúce milosrdenstvo - je to tak.

Svätá Matka Cirkev vo svete rozširuje veľké objatie Krista, ktorý zomrel a vstal z mŕtvych. Aj toto námestie so svojou kolonádou vyjadruje toto objatie. Nechajme sa zapojiť do tohto pohybu začleňovania iných, aby sme boli svedkami milosrdenstva, s ktorým Boh prijal a prijíma každého z nás.“

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

V závere audiencie Svätý Otec osobitne poďakoval štyrom tisíckam dobrovoľníkov Svätého roka milosrdenstva, ktorí počas uplynulých mesiacov vykonávali dobrovoľnícku službu na pomoc pútnikom, prichádzajúcim do Večného mesta. Ako nedávno informovala Pápežská rada na podporu novej evanjelizácie, počet návštevníkov jubilejných podujatí v Ríme už presiahol 20 miliónov. Svätý Otec sa dobrovoľníkom prihovoril týmito slovami:

„Osobitne srdečne zdravím vás, dobrovoľníci Mimoriadneho jubilea milosrdenstva, pochádzajúci z rozličných krajín, a ďakujem vám za vzácnu službu preukázanú pútnikom, aby mohli dobre zažiť túto skúsenosť viery. V priebehu týchto mesiacov som si všímal vašu diskrétnu prítomnosť na námestí s emblémom Jubilea a s obdivom vnímam vaše odhodlanie, trpezlivosť a nadšenie s akými ste zvládli toto vaše dielo.“

Každý z dobrovoľníkov Jubilejného roka konal svoju službu v Ríme minimálne týždeň. Väčšinu tvorili Taliani, ale boli medzi nimi aj príslušníci iných národov, pričom nechýbali ani Slováci. V celkovom počte 4000 dobrovoľníkov bolo aj 1800 zdravotníkov, ktorí slúžili v rámci organizácie Maltézkeho rádu. Na Námestie sv. Petra dnes fyzicky prišlo okolo 600 dobrovoľníkov. -zk, jb-

Vatikán 12. novembra – Svätý Otec zaslal posolstvo účastníkom 31. medzinárodnej konferencie na tému „Za kultúru zdravia, ktorá prijíma a je solidárna v službe ľuďom, ktorí trpia zriedkavými alebo zanedbávanými ochoreniami“. 

Podujatie, ktoré sa od štvrtka do soboty prebiehalo v Aule Pavla VI., zorganizovala Pápežská rada pastoráciu v zdravotníctve a zúčastnili sa na ňom kardináli Pietro Parolin, Peter Turkson či Francesco Montenegro.

Pápež František vo svojom písomnom posolstve spomína odhady Svetovej zdravotníckej organizácie, podľa ktorých tzv. zriedkavými chorobami trpí na celom svete 400 miliónov ľudí. Tzv. zanedbávané choroby sa dokonca týkajú vyše miliardy ľudí, najmä  najchudobnejšieho obyvateľstva sveta, často v krajinách, kde prístup k zdravotníckym službám nedokáže pokryť základné potreby. Ide najmä o Afriku, Latinskú Ameriku, oblasti s tropickým podnebím, s nedostatkom pitnej vody či so slabými hygienickými, potravinovými a sociálnymi podmienkami, pripomenul Svätý Otec. Čo odporúča v tejto situácii robiť?

„Je to veľká výzva, ale nie nemožná. Keď vezmeme do úvahy zložitosť tejto otázky, vskutku nám z toho nevyhnutne vychádza multidisciplinárny prístup so spojením síl, úsilie, ktoré povoláva všetky zainteresované ľudské spoločenstvá, inštitucionálnej či inej podstaty, a medzi nimi je aj Katolícka cirkev, ktorá odjakživa nachádza motiváciu a podnet vo svojom Pánovi, Ježišovi Kristovi, Ukrižovanom a Zmŕtvychvstalom, v osobe či už chorého (,Christus patiens‘), alebo lekára (,Christus medicus‘, Dobrý Samaritán).“

Pápež František zhrnul svoje podnety do troch bodov:  prvoradá hodnota ľudskej osoby, nutnosť, aby Cirkev bola „poľnou nemocnicou“ a vychádzala von, a do tretice požiadavka spravodlivosti. K prvému bodu pápež František v posolstve zdravotníkom píše:

„Základom každej iniciatívy... je predovšetkým slobodná a odvážna vôľa konať dobro s cieľom vyriešiť tento závažný globálny zdravotný problém: ozajstná ,múdrosť srdca‘. Spolu s vedeckým a technickým štúdiom sú preto kľúčovými odhodlanie a svedectvo tých, ktorí sa nasadzujú nielen v existenciálnych perifériách sveta, ale aj v tých charitatívnych, čo je často prípad zriedkavých a zanedbávaných chorôb.“

Petrov nástupca v tomto zmysle ocenil dôraz aktuálnej zdravotníckej konferencie na informovanosť, kvalitu liečby a tiež aspekt životného prostredia. Zdôraznil, že tu ide o „pravý skutok milosrdenstva: informovať, aby sa dvíhala úroveň znalostí ako vedeckých, tak aj klinických a v poskytovaní pomoci; lepšie liečiť s logikou prívetivého a solidárneho prístupu k životu pacienta; udržiavať životné prostredie človeka“.

Na starostlivosť o životné prostredie dal pápež František zvláštny dôraz:

„Vzťah medzi týmito chorobami a životným prostredím je rozhodujúci. Naozaj mnohé zriedkavé choroby majú genetické príčiny, pre iné majú veľkú závažnosť faktory životného prostredia, ale aj keď sú príčiny genetické, znečistené prostredie znásobuje škody. A najväčšie bremeno zaťažuje najchudobnejšie obyvateľstvo. Preto chcem opäť  zdôrazniť absolútny význam úcty a ochrany voči stvorenstvu, nášmu spoločnému domu.“

Druhou pápežovou myšlienkou bolo to, „aby Cirkev prednostne ostala a dynamicky sa udržovala  v stave ,vychádzania‘, aby konkrétne svedčila o Božom milosrdenstve a bola ,poľnou nemocnicou‘ pre marginalizované osoby, ktoré žijú v každej periférii -  existenciálnej, sociálno-ekonomickej, zdravotnej, environmentálnej či geografickej“.

Napokon Svätý Otec podčiarkol dôležitosť spravodlivosti ako „rovného prístupu k účinnej liečbe rovnakých zdravotných potrieb nezávisle od situačných sociálno-ekonomických, geografických a kultúrnych faktorov. Je to odôvodnené troma základnými princípmi sociálnej náuky Cirkvi.“ Týmito princípmi sú podľa pápeža Františka sociálnosť, solidarita, subsidiarita. Sociálnosť znamená, že „dobro osoby sa odráža na celom spoločenstve“, teda „čím viac rastie individuálne zdravie, o to viac má z toho osoh kolektívne zdravie“.

Pápež František vo svojom posolstve pripomenul aj osobnosť bývalého predsedu Pápežskej rady pre zdravotníkov Mons. Zygmunta Zimowskeho, ktorý zomrel v júli tohto roku. -bp-

Rozhovor so slovenskými účastníkmi konferencie

Vatikán/Slovensko 12. novembra – Medzi 320 účastníkmi 31. medzinárodnej konferencie Pápežskej rady pre pastoráciu v zdravotníctve, ktorá sa v dňoch od 10. do 12. novembra vo Vatikáne venovala problematike zriedkavých a zanedbávaných ochorení, boli aj piati odborníci zo Slovenska. Plný názov vedeckej konferencie znel „Za kultúru zdravia, ktorá prijíma a je solidárna v službe tým ľuďom, ktorí trpia zriedkavými alebo zanedbávanými ochoreniami“. 

MUDr. Helena Glasová, PhD. na podujatí s účasťou z 50 krajín vystúpila s príspevkom na tému „Príbeh alkaptonúrie na Slovensku a vo svete“. Slovenskí lekárski vedci dosiahli špičkové výsledky pri bádaní po príčinách tohto ochorenia. Podľa slov doktorky Glasovej to súvisí aj s tým, že Slovensko má oproti iným krajinám výrazne vyšší výskyt alkaptonúrie. Ide o zriedkavé ochorenie genetického charakteru prejavujúcej sa v strednom veku najmä vážnym poškodením kĺbov. K významným bádateľom v tejto oblasti patrí aj známy lekár a diplomat MUDr. Anton Newirth.

Jednotlivé podnety i celkový význam konferencie priblížili na mikrofón Vatikánskeho rozhlasu aj manželia Andrej a Viera Hrádockí, ktorí sú obaja detskými lekármi, ako aj doc. Mária Glasová a páter Ján Ďačok SJ.

Rozhovor v audiiopodobe:

Pripravil: Jozef Bartkovjak SJ

Vatikán 12. novembra – Arcibiskup Claudio Maria Celli sa na základe menovania Svätým Otcom Františkom stal členom Kongregácie pre kauzy svätých. O menovaní talianskeho preláta, ktorý v minulosti stál na čele Pápežskej rady pre spoločenské komunikačné prostriedky dnes informovalo Tlačové stredisko Svätej stolice. Arcibiskup Celli sa v poslednej dobe z poverenia Svätého Otca angažuje aj ako diplomat pri sprostredkovaní národného zmierenia a prekonania politickej krízy vo Venezuele. -jb-

Zamyslenie pátra Milana Bubáka SVD na 33. nedeľu cez rok, cyklus C (Lk 21, 5-19): Choď ho hĺbky 

Milí priatelia, vítam vás pri počúvaní tejto našej úvahy nad čítaniami nasledujúcej nedele. Skôr však, ako sa do nej pustíme, chcel by som vám položiť jednu otázku: Ako sa teraz, v tejto chvíli, cítite? Skúste sa na okamih do seba ponoriť a zistiť, ako sa práve teraz cítite. Možno niektorí ste napätí, niektorí nahnevaní, deprimovaní. No iste medzi nami nechýbajú ani takí, ktorí sú v dobrej nálade, spokojní a vyrovnaní. Ono to všetko závisí od toho, čo práve vo svojom živote prežívate. Ak ste prežili niečo zlé, nepríjemné, potom sa necítite dobre. Ak naopak niečo dobré, potom ste prirodzene v dobre nálade. Oba stavy či pocity sú súčasťou bežného života. Naša nálada a vnútorné pocity sa menia. Je tomu tak preto, lebo náš život a jeho obsah sa mení.

Dnešné evanjelium je v tomto zmysle pre nás dobrou školou. Ježiš mal pred sebou Židov, ktorí boli vo veľmi dobrej nálade. Ukazovali mu na svoj chrám. Bola to nádherná stavba. Architektonicky vydarená, ozdobená vzácnymi kameňmi a pamätnými tabuľami. Navštevovaná množstvom ľudí. Chrám bol znakom stability a pohody židovského národa. Aj keď im strpčovala život myšlienka na Rimanov, ktorých bolo vidieť všade, ako národ boli predsa v pohode. Chválili sa. Boli hrdí. Kto bol viac?

No Ježiš bez toho, že by im bol chcel pokaziť ich dobrú náladu, ich vedie do hĺbky. To, čo vidia a čo im spôsobuje taký dobrý pocit, tu nebude naveky. Nech sa pozrú na svoje dejiny. Tento chrám, ktorý je tu pred nimi, je už štvrtý v poradí. Tie predchádzajúce boli spustošené. Tiež boli krásne a tiež boli pýchou ich súčasníkov. No prišla pohroma a bolo po nich. A tento dopadne podobne. Na chráme a na jeho kráse nemožno teda stavať svoju existenciu a svoju istotu. Prameňom istoty je niekto iný. Ten, ktorý tu je večne a kto sa vo svojej existencii nekláti a nemení. A to je Boh. Kto si toto neuvedomí, koleduje si o nepohodu a sklamanie.

A toto isté, milí priatelia, chce Ježiš povedať aj nám. To, aby sme boli pripravení na nepohodu. Nie, nemyslime si, že nám chce otráviť radosť, ktorú práve prežívame. To určite nie je jeho zámer. Skôr nás volá k tomu, aby sme boli realistami, lebo nepohoda je nutnou súčasťou nášho života a  teda keď príde, aby sme z nej namiesto problémov mohli radšej čosi vyťažiť.

O aké nepohody môže ísť? Evanjelium menuje niekoľko podôb nepohody, ktoré sa u človeka objavujú a aj nebezpečenstvá, ktoré z nich môžu pochádzať. Prvou je zrútenie sa toho, čím sme tak veľmi chválili, na čom sme si zakladali, na čo sme boli takí hrdí. Prídu momenty, kedy sa nám – obrazne – náš chrám „ozdobený vzácnymi kameňmi a pamätnými darmi” zosype na hlavu ako domec z karát. Z nám úplne neznámych dôvodov sa Boh z nášho života zrazu akoby vzdiali. Ježiš – bude sa nám zdať –, ako keby bol úplne ticho, pochovaný v hrobe. Modlitba sa stane suchou a namiesto radosti, ktorú sme z nej zvykli cítiť, sa nám stane bremenom. „[Z našej bývalej spirituality] nám nezostane kameň na kameni, všetko bude zborené.”

Alebo sa môže stať, že naše posvätné miesto, ktoré sme si tak vážili a na ktorom sme si tak zakladali a na ňom lipli, sa stane „znesväteným“, málo svätým alebo dokonca nezmyselným. Môže to byť naše manželstvo, naše kňazstvo, naše povolanie k rehoľnému životu alebo nejaké iné miesto, kde sa realizujeme, naše povolanie, naše zamestnanie, náš stav. Toto miesto sa nám bude zdať ako keby z neho odišiel Boh a akoby stratilo pre nás ten predchádzajúci charakter posvätnosti.

V takýchto situáciách je nesmierne dôležité, aby sme počúvali, čo nám radí Ježiš: „Dajte si pozor, aby vás nezviedli. Lebo prídu mnohí, a budú hovoriť: Ja som to [ten alebo to, čo hľadáš]! a: Ten čas je už blízko! Nechoďte za nimi.”

Takéto chvíle sú naozaj nebezpečnými chvíľami. Ony iste prídu do každého šťastného manželstva, ku každému vnútorne spokojnému kňazovi, rehoľníkovi alebo vyrovnanému človeku. Volania a ponuky, ktoré nám v takomto momente prichádzajú, sú zvyčajne spojené s odvedením nás od správnej cesty, od vernosti k Bohu a tým, ktorým sme sa zaviazali, a ktorí nás milujú. Sú nebezpečnými preto, lebo sú to chvíle, kedy sme špeciálne zraniteľní.

Ďalšou skúškou, v ktorej sa bude nebo triasť „hrôzou a veľkými znameniami”, budú zrady a kompromisy voči nám. To sú chvíle, kedy máme pocit, že naši bývalí priatelia, dokonca naši blízki príbuzní sa obracajú hlučne proti nám a že nás nechápu. Ježiš nám tieto chvíle predstavuje a popisuje takto: „Budú vás zrádzať aj rodičia, bratia, príbuzní a priatelia...”

To, ako v takýchto chvíľach zareagujeme a ako na to odpovieme, nemôže byť vopred nacvičené alebo pripravené. Pripraviť sa na zradu jednoducho nie je možné. K tomuto typu problémov sa treba postaviť inak ako k tým predchádzajúcim. S tými predchádzajúcimi treba počítať a teda vopred sa na ne pripraviť. No s týmito počítať a teda sa na ne pripraviť nemožno. Ak by tomu tak bolo, potom by sme žili vlastne v ustavičnej upodozrievavosti voči svojmu manželskému partnerovi, svojej rodine, rehoľnej komunite. A je jasné, že takýto život by za veľa nestál. Preto Ježiš hovorí: „Zaumieňte si, že sa nebudete vopred pripravovať, ako sa brániť. Lebo ja vám dám výrečnosť i múdrosť, ktorej vaši protivníci nebudú môcť odolať ani protirečiť... Ak vytrváte, zachránite si život.”

Sú tu naznačené dve formy reakcie. Prvá je spontánna. Človek má byť otvorený voči tomu, čo sa proti nemu hovorí. Ale má byť otvorený aj voči Duchu Svätému, ktorý mu hovorí v jeho vnútri. Ak toto nezaberie, nasleduje ďalší krok, ktorý je v evanjeliu vyjadrený poslednou vetou. Tá nám naznačuje, že našou konečnou odpoveďou a reakciou na zlomyseľné skutky zo strany tých, ktorým sme dôverovali a verili, bude ticho. Avšak bude to ticho plné sily, vernosti a dôstojnosti. Tak ako tomu bolo u trpiaceho Služobníka Pánovho z proroka Izaiáša, teda u Ježiša na kríži. Ak vytrváte, zachránite si život.” Alebo, ako táto veta znie v latinskom preklade: „in patientia vestra possedebitis animas vestras” – „vo svojej trpezlivosti budete vlastniť svoje duše“.

Milí priatelia, želám nám všetkým takúto trpezlivosť; trpezlivosť ktorá by nám v našich vzťahoch umožnila nie strácať, ale naopak pevnejšie vlastniť svoju dušu. 

Sobotné vysielanie vo zvukovej podobe: