Vatikán 18. novembra – Vlastnosť, ktorú ľudia ťažko odpúšťajú kňazom je, ak sú pripútaní k peniazom. Nech nám Pán dá milosť kresťanskej chudoby. S týmito myšlienkami sa dnes ráno pápež František prihovoril vo svojej homílii v Dome sv. Marty sekretárom apoštolských nunciov z mnohých krajín sveta. Vo Vatikáne sa nachádzajú pri príležitosti Jubilea spolupracovníkov pápežských zastupiteľstiev pod patronátom Štátneho sekretariátu.

V dnešnom evanjeliovom čítaní Ježiš vyháňa z chrámu predavačov, ktorí premenili Boží dom, miesto modlitby, na „brloh zlodejov“ (Mt 14,22-33). Ako ďalej Svätý Otec vo svojej homílii uviedol, „Pán nám pomáha pochopiť, kde sa nachádza semeno antikrista, semeno nepriateľa, semeno, ktoré ničí jeho kráľovstvo“: a tým je pripútanosť k peniazom. „Srdce, ktoré je pripútané k peniazom je modloslužobné srdce,“ dodal pápež. Ježiš hovorí, že „sa nedá slúžiť dvom pánom“, Bohu i peniazom. Peniaze tu podľa slov Rímskeho biskupa stoja proti Pánovi; my si však môžeme vybrať: 

„Pán Boh, dom Pána Boha, ktorý je domom modlitby. Stretnutie s Pánom, s Bohom lásky. A [na druhej strane je tu] pán peňazí, ktorý vniká do Božieho domu, stále sa tam snaží vojsť. A tí, čo menili peniaze alebo niečo predávali, tí si tieto miesta prenajímali! Od koho? Od kňazov... kňazi prenajímali, a následne prichádzali peniaze. Toto je ten pán, ktorý môže zničiť náš život a môže priviesť náš život k zlému koncu, a aj nešťastnému, bez radosti slúžiť skutočnému Pánovi, ktorý jediný je schopný dať nám pravú radosť“.

Či si zvolíme Boha lásky alebo bôžika peňazí, „to je osobná voľba“ každého z nás, vysvetlil Svätý Otec a vzápätí prítomným položil nasledovnú otázku: „Aký je váš postoj voči peniazom? Ste pripútaní k peniazom?“ a pokračoval:

„Boží ľud, ktorý má dobrý čuch, tak ohľadom prijatia a kanonizovania, ako aj odsúdenia – lebo Boží ľud je schopný aj odsúdiť –, vie kňazom odpustiť mnohé slabosti, mnoho hriechov; avšak dve veci odpustiť nevie: pripútanie k peniazom – keď vidí kňaza pripútaného k peniazom, toto mu neodpustí – alebo zlé zaobchádzanie s ľuďmi, keď kňaz zle zaobchádza k veriacimi: toto Boží ľud nedokáže stráviť a odpustiť. Pri iných veciach, iných slabostiach, ostatných hriechoch [si povedia]: ,Áno, nie je na tom dobre, no je chudák sám’... a akosi sa ho snažia ospravedlniť. Nuž, tu odsúdenie nie je také silné a definitívne: Boží ľud dokázal mať pre to  pochopenie. [Nie však] vtedy, keď sú pánom peniaze a privádzajú kňaza k tomu, že sa z neho stane šéf podniku či mocipán, alebo môžeme ísť ešte vyššie.“   

Svätý Otec František na záver vo svojej homílii pripomenul biblický termín „terafim“, čiže domácich bôžikov, ktorých u seba skrývala Ráchel, manželka patriarchu Jakuba:

„Je to smutné vidieť kňaza, ktorý sa dostáva ku koncu svojho života, je v agónii, je v kóme a jeho príbuzní číhajú, hľadiac čo by mohli vziať. Urobte radosť Pánovi ozajstným spytovaním svedomia: ,Pane, si mojím Pánom ty, alebo toto «terafim» – ako u Ráchel – ukryté v mojom srdci, tento bôžik peňazí?’ A odvážne, buďte odvážni. Urobte rozhodnutia: peniaze natoľko, aby sa dalo vystačiť, ako má čestný zamestnaný človek; postačujúce úspory, ako má čestný zamestnaný človek. Avšak neslobodno sa zameriavať na zisk, je to modloslužba. Nech nám všetkým Pán dá milosť kresťanskej chudoby.“

„Nech nám Pán dá milosť tejto chudoby robotníkov, tých, čo pracujú a zarobia koľko je spravodlivé a nehľadajú niečo navyše,“ dodal na záver svojej rannej homílie pápež František. -ej-

.

Vatikán 18. novembra – Na záver Mimoriadneho svätého roka milosrdenstva vydá Svätý Otec František apoštolský list. Ako dnes informovalo Tlačové stredisko Svätej stolice, list s názvom  „Misericordia et Misera“ (Milosrdenstvo a bieda) predstavia verejnosti v pondelok 21. novembra na poludnie. V aule Tlačového strediska sa pri prezentácii stretne s novinármi Mons. Rino Fisichella, predseda Pápežskej rady na podporu novej evanjelizácie, ktorý viedol organizovanie centrálnych podujatí Svätého roka milosrdenstva v Ríme.

Svätý rok milosrdenstva slávnostne ukončí pápež František na Slávnosť Krista Kráľa 20. novembra, keď v úvode svätej omše o 10. hodine na Námestí sv. Petra slávnostne uzavrie Svätú bránu Vatikánskej baziliky. Na slávnosti sa zúčastnia aj noví kardináli, kreovaní pri konzistóriu v sobotu 19. novembra. -jb-

Vatikán 18. novembra – Dnešné vydanie talianskeho katolíckeho denníka Avvenire prinieslo obsažný rozhovor s pápežom Františkom o význame práve sa končiaceho Jubilea milosrdenstva a o tom, aké je jeho ovocie. Otázky novinárky Stefanie Falascovej mieria tiež k posunu v oblasti ekumenizmu za posledné obdobie.

Na úvodnú otázku, čo pre neho znamenal tento Rok milosrdenstva Svätý Otec odpovedá:

„Kto zistí, že je veľmi milovaný, začína sa dostávať von zo zlej osamelosti, z odlúčenia, ktoré prináša nenávisť voči iným a voči sebe samému. Dúfam, že mnohé osoby objavili, že Ježiš ich veľmi miluje a nechali sa ním objať. Milosrdenstvo je meno Boha a aj jeho slabosť, jeho slabé miesto. Jeho milosrdenstvo privádza vždy k odpusteniu, k zabudnutiu na naše hriechy. S radosťou myslím na to, že Všemohúci má zlú pamäť. V momente, keď ti odpúšťa, zabúda. Lebo je šťastný, keď odpúšťa. Mne to stačí. Ako pre cudzoložnicu z evanjelia, «ktorá veľmi milovala». Lebo «On veľmi miloval». Celé kresťanstvo je tu.“

Ale bolo to Jubileum svojho druhu s mnohými emblematickými gestami, pokračuje v otázke talianska novinárka. Svätý Otec ďalej odpovedá:

„Ježiš nežiada veľké gestá, ale len odovzdanie sa a uznanie. Svätá Terézia z Lisieux, ktorá je učiteľkou Cirkvi, vo svojej ,malej ceste‘ k Bohu ukazuje odovzdanosť dieťaťa, ktoré bezvýhradne zaspí v náručí svojho otca a pripomína, že láska nemôže ostať  uzavretá. Božia láska a láska k blížnemu sú dve neoddeliteľné lásky.“

Dosiahli sa zámery, s ktorými ste vyhlásili Jubileum?

„Ale ja som si nespravil plán. Jednoducho som urobil to, k čomu ma inšpiroval Duch Svätý. Veci prišli samy. Nechal som sa viesť Duchom. Išlo len o to, byť poslušnými Duchu Svätému, nechať konať jeho. Cirkev to je evanjelium, je to dielo Ježiša Krista. Nie je cestou ideí, nástrojom na ich potvrdzovanie. A do Cirkvi veci vstupujú postupne v čase, keď čas dozrie, keď sa naskytne.“

Je príkladom toho aj Mimoriadny svätý rok?

„Bol to proces, ktorý dozrel v čase prostredníctvom Ducha Svätého. Predo mnou bol svätý Ján XXIII., ktorý svojím príhovorom Gaudet Mater Ecclesiae o „lieku milosrdenstva“ naznačil pri otvorení [Druhého vatikánskeho] koncilu cestu, ktorou treba ísť, potom blahoslavený Pavol VI., ktorý videl v príbehu o Samaritánovi jeho paradigmu. Potom tu bolo učenie svätého Jána Pavla II. s jeho druhou encyklikou Dives in misericordia a s ustanovením sviatku Božieho milosrdenstva. Benedikt XVI. povedal, že ,meno Boha je milosrdenstvo‘. To všetko sú piliere a tak Duch posúva procesy v Cirkvi až do ich naplnenia.“

Teda Jubileum bolo aj Jubileom koncilu, hic et nunc, v tomto momente keď čas jeho vnášania do života a čas odpustenia splývajú...

„Zakúšať živú skúsenosť odpustenia, ktorá objíma celú ľudskú rodinu, je milosťou, ktorú ohlasuje apoštolská služba. Cirkev existuje len ako nástroj na sprostredkovanie milosrdného Božieho plánu ľuďom. Na koncile Cirkev pocítila zodpovednosť byť vo svete ako živý znak Otcovej lásky. S Lumen gentium vystúpila ku zdrojom svojej podstaty, k evanjeliu. Toto posúva os kresťanskej koncepcie od istého legalizmu, ktorý môže byť ideologický, k Božej osobe, ktorá sa stala milosrdenstvom vo vtelení Syna. Niektorí – pomyslite na isté reakcie na Amoris laetitia – naďalej nechápu, buď biele, alebo čierne, hoci práve v prúde života je potrebné rozlišovať. Toto nám povedal koncil, ale historici hovoria, že koncil na to, aby bol v tele Cirkvi dobre prijatý, potrebuje storočie... Sme v polovici.“

Jednako významné sú v tomto čase podniknuté ekumenické stretnutia a cesty. Na Lesbose s patriarchami Bartolomejom a Hieronymom, na Kube s moskovským patriarchom Kirillom, v Lunde na spoločnej pripomienke Lutherovej reformácie. Napomohol Rok milosrdenstva týmto iniciatívam s inými kresťanskými cirkvami?

„Nepovedal by som, že tieto stretnutia sú ovocím Roka milosrdenstva. Nie. Lebo aj tieto všetky sú súčasťou trasy, ktorá prichádza zďaleka. Nie je to niečo nové. Sú to len ďalšie kroky na ceste, ktorá sa začala už dávno. Odkedy bol pred viac než 50 rokmi vyhlásený koncilový dekrét Unitatis redintegratio a bolo znovuobjavené kresťanské bratstvo založené na jedinom krste a na rovnakej viere v Krista, napredovanie po ceste hľadania jednoty sa uberalo vpred malými i veľkými krokmi a vydalo svoje ovocie. Nasledujem tieto kroky.“

Tie, ktoré spravili Vaši predchodcovia...

„Všetky tie, ktoré vykonali moji predchodcovia. Tak ako bol krokom ďalej ten rozhovor pápeža Lucianiho (Ján Pavol I.) s ruským metropolitom Nikodimom, ktorý mu umrel v náručí a v objatí brata rímskeho biskupa mu Nikodim povedal mnohé pekné veci o Cirkvi. Spomínam si na pohreb svätého Jána Pavla II., boli na ňom všetci čelní predstavitelia východných cirkví: toto je bratstvo. Stretnutia a aj cesty pomáhajú tomuto bratstvu, aby rástlo.“

Vy ste sa však počas menej než štyroch rokov stretli so všetkými prímasmi a hlavnými predstaviteľmi kresťanských cirkví. Tieto stretnutia prechádzajú Vaším pontifikátom. Prečo tento rozbeh?

„Je to cesta od koncilu, ktorá napreduje, zintenzívňuje sa. Ale je to cesta, nie som to ja. Táto cesta je cestou Cirkvi. Stretol som sa s prímasmi a s hlavnými predstaviteľmi, to je pravda, ale aj iní moji predchodcovia sa stretli s týmito či s inými predstaviteľmi. Nezrýchlil som to. V miere, akou po ceste napredujeme, sa zdá, že ideme rýchlejšie, je to motus in fine velocior (pohyb sa ku koncu zrýchľuje), ak by som to mal povedať podľa procesu vyjadreného v aristotelovskej fyzike.“

Ako osobne prežívate túto starostlivosť pri stretnutiach s bratmi z iných kresťanských cirkví?

„Veľmi ju prežívam v bratstve. To bratstvo cítiť. Ježiš je v jeho strede. Pre mňa sú všetci bratia. Žehnáme sa navzájom, brat žehná druhého. Keď sme s patriarchom Bartolomejom a Hieronymom šli na Lesbos v Grécku, aby sme sa stretli s utečencami, cítili sme sa byť jedným. Boli sme jedno. Jedno. Keď som šiel za patriarchom Bartolomejom do Fanaru v Istanbule na sviatok sv. Andreja, mal som veľkú radosť. V Gruzínsku som stretol patriarchu Iľju, ktorý nešiel na panortodoxný koncil na Kréte. Zakúsil som s ním hlboký duchovný súlad. Cítil som sa ako pred svätcom, Božím mužom, ktorý ma vzal za ruku, povedal mi mnoho pekných vecí viac gestami ako slovami. Patriarchovia sú mníchmi. Poza konverzáciu vidíš, že sú mužmi modlitby. Kirill je muž modlitby. Aj koptský patriarcha Tawadros, ktorého som stretol, si pri vstupe do kaplnky vyzul topánky a šiel sa modliť. Patriarcha Daniel z Rumunska mi pred rokom daroval zväzok v španielčine o svätom Silvestrovi z vrchu Athos. Život tohto svätého mnícha som čítal už v Buenos Aires: «Modliť sa za ľudí znamená vyliať vlastnú krv». Svätí sa zjednocujú vo vnútri Cirkvi a aktualizujú jej mystérium. S bratmi pravoslávnymi sme na ceste, sú to bratia, máme sa radi, zdieľame naše starosti, prichádzajú študovať k nám a s nami. Aj Bartolomej tu študoval.“

S ekumenickým patriarchom Bartolomejom, nástupcom apoštola Andreja, ste už spravili mnoho krokov v plnom súlade vzájomných prejavov. Podporuje vás v tom táto láska, ktorá premenila život apoštolov: Peter a Andrej boli bratia...

„Na Lesbose, pri tom ako sme spoločne všetkých zdravili, sklonil som sa k jednému dieťaťu. Ale nebol som preň zaujímavý, hľadelo poza mňa. Obzriem sa a vidím prečo: Bartolomej mal vrecká plné cukríkov a dával ich deťom. To je Bartolomej, človek schopný napredovať uprostred mnohých ťažkostí s Veľkým pravoslávnym koncilom, hovoriť o teológii na vysokej úrovni, i byť jednoducho s deťmi. Keď prichádzal do Ríma, býval v izbe Domu Svätej Marty, ktorú teraz obývam ja. Jediná výčitka, ktorú ku mne mal, bola tá, že ju musel zmeniť.“

Pokračujete v častých stretnutiach s hlavnými predstaviteľmi iných cirkví. No nemá sa Rímsky biskup venovať na plný čas Katolíckej cirkvi?

„Sám Ježiš sa modlí k Otcovi, aby jeho učeníci boli jedno, lebo takto svet uverí. Je to jeho modlitba k Otcovi. Rímsky biskup je odjakživa povolaný chrániť túto jednotu, vyhľadávať ju a slúžiť jej. Vieme tiež, že rany našich rozdelení, ktoré trýznia Kristovo telo, nemôžeme zahojiť my sami. Teda nemožno vnucovať projekty či systémy, na základe ktorých by sme sa vrátili do jednoty. Pre vyprosenie jednoty medzi nami kresťanmi môžeme jedine hľadieť na Ježiša a žiadať, nech medzi nami koná Duch Svätý. Nech je to on, kto vytvorí jednotu. Na stretnutí s luteránmi v Lunde som zopakoval Ježišove slová, keď vraví svojim učeníkom: «Bezo mňa nemôžete nič urobiť».“

Aký význam mala pripomienka päťstoročnice reformácie s luteránmi vo Švédsku? Bol to «únik smerom vpred»?

„Stretnutie s luteránskou cirkvou v Lunde bolo ďalším krokom na ekumenickej ceste, ktorá sa začala pred 50 rokmi a v teologickom luteránsko-katolíckom dialógu, ktorý vydal svoje ovocie Spoločným vyhlásením podpísaným v roku 1999 ohľadom náuky o ospravodlivení, teda o tom, ako nás Ježiš robí spravodlivými, keď nás zachraňuje svojou nevyhnutnou milosťou, teda je to bod, z ktorého vychádzali Lutherove úvahy. Teda ide o návrat k podstate viery na odhalenie podstaty toho, čo nás spája. Predo mnou Benedikt XVI. išiel do Erfurtu a  hovoril o tomto veľmi precízne a jasne. Zopakoval, že otázka o tom, ako môžeme mať milosrdného Boha prenikla do hĺbky Lutherovho srdca, a stála za každým jeho teologickým a vnútorným hľadaním. Bolo to očistenie pamäti. Luther chcel urobiť reformu, ktorá mala byť ako liek. Potom sa veci skryštalizovali, zatuhli, premiešali sa s politickými záujmami tej doby a skončilo sa pri cuius regio eius religio, z čoho plynula povinnosť nasledovať náboženské vyznanie toho, kto mal moc.“

Ale sú aj takí, ktorí si myslia, že na týchto ekumenických stretnutiach sa „rozpredáva“ katolícka náuka. Niekto povedal, že sa tým chce „protestantizovať“ Cirkev.

„Neoberá ma to o spánok. Pokračujem na ceste tých, ktorí boli predo mnou, nasledujem Koncil. Čo sa týka názorov, treba vždy rozoznať ducha, s akým sa to hovorí. Ak nejde o nedobrého ducha, vtedy aj pomáhajú napredovať. Inokedy ihneď vidieť, že kritiky sa chápu kadečoho, aby ospravedlnili už prijatú pozíciu, nie sú čestné, sú vyslovené so zlým duchom na vyvolanie rozdelenia. Hneď sa vidí, že isté rigorizmy sa rodia z určitého nedostatku, v úsilí skryť za pancier vlastné smutné neuspokojenie. Ak si pozriete film Babetina hostina, tam vidieť toto rigidné správanie.“

Aj s luteránmi ste vydali silný apel spoločne pracovať v prospech tých, čo sa nachádza v stave núdze. Čiže treba dať nabok teologické a sviatostné otázky a zamerať sa len na spoločný sociálny a kultúrny záväzok?

„Nejde tu o dávanie niečoho nabok. Slúžiť chudobným znamená slúžiť Kristovi, lebo chudobní sú Kristovým telom. A ak slúžime chudobným spoločne, znamená to, že my kresťania sa ocitáme zjednotení pri dotyku Kristových rán. Mám na mysli prácu, ktorú po stretnutí v Lunde môžu spoločne robiť Caritas a charitatívne luteránske organizácie. Nie je to inštitúcia, je to cesta. Určité spôsoby stavania do protikladu „záležitostí náuky“ a „záležitostí pastorálnej lásky“ naopak nie sú podľa evanjelia a vytvárajú zmätok.“

Aj moskovskému patriarchovi Kirillovi ste povedali, že «k jednote sa kráča», «jednota nepríde ako zázrak na konci, spoločné kráčanie už je vytváraním jednoty». Opakujete to často. Ale čo to znamená?

„Jednota sa netvorí preto, že sa dohodneme medzi sebou, ale preto, že kráčame nasledujúc Ježiša. A kráčajúc, vďaka pôsobeniu toho koho nasledujeme môžeme objaviť, že sme zjednotení. Je to kráčanie za Ježišom, ktorý zjednocuje. Obrátiť sa znamená dovoliť, aby Pán žil a konal v nás. Tak zistíme, že sme zjednotení aj v našej spoločnej misii ohlasovania evanjelia. Pri spoločnom kráčaní a spolupráci si uvedomujeme, že už sme zjednotení v Pánovom mene a teda že jednotu nevytvárame my. Všímame si, že je to Duch, ktorý nás poháňa a dáva nám napredovať. Ak si poslušný Duchu, bude to on, kto ti povie, aký krok máš spraviť, zvyšok spraví on. Nemožno ísť za Kristom, ak ťa nevedie Duch, ak ťa neženie so svojou silou. Preto je Duch tvorcom jednoty medzi kresťanmi. Preto hovorím, že jednota sa vytvára kráčajúc, lebo jednota je milosť, o ktorú treba prosiť a aj preto opakujem, že každý prozelytizmus medzi kresťanmi je hriešny. Cirkev nikdy nerastie vďaka prozelytizmu, ale «vďaka príťažlivosti», ako napísal Benedikt XVI. Prozelytizmus medzi kresťanmi je teda sám osebe veľkým hriechom.“

Prečo?

„Lebo protirečí samotnej dynamike, ako sa stávame a ostávame kresťanmi. Cirkev nie je futbalový klub, ktorý hľadá fanúšikov.“

Pokračovanie…

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -bp, jb-

Ak chcete mať srdce naplnené láskou, buďte milosrdní! (Tvít pápeža Františka 18. novembra 2016)

Vatikán 18. novembra – Rok milosrdenstva mal obrovský význam, lebo do centra Cirkvi vložil Božie milosrdenstvo. Týmito slovami bilancoval Mimoriadny rok milosrdenstva, ktorý sa končí v nedeľu 20. novembra, predseda Pápežskej rady na podporu novej evanjelizácie Mons. Rino Fisichella. Prelát, ktorý mal v Ríme na starosti priebeh jubilea a s ním spojené aktivity, pre Vatikánsky rozhlas ďalej prezradil:

„Myslím si, že za sebou zanecháva obrovskú radosť predovšetkým vďaka tomu, že do centra života Cirkvi opäť vstúpilo milosrdenstvo. Milosrdenstvo je najmä zdrojom radosti a vo chvíli tak silnej na neistotu, nestálosť, pochybnosť z budúcnosti, mať istotu kresťanskej nádeje, s akou k nám Boh prichádza a nikdy neopúšťa, naopak ti dá útechu svojej prítomnosti a svojej blízkosti, myslím si, že to bude niečo, čo ostane ešte na dlhý čas v srdciach ľudí“. 

Počas Roku milosrdenstva upriamil Svätý Otec František pozornosť prostredníctvom jubilejných podujatí na rôzne skupiny ľudí: na mladých, kňazov, diakonov, seminaristov, chorých a znevýhodnených, katechétov, väzňov, chudobných a podobne. Podľa slov Mons. Fisichella, ktorý pápeža sprevádzal pri všetkých významných udalostiach spojených s Rokom milosrdenstva, sa ľudí dotkli najmä tzv. «piatky milosrdenstva». Argentínsky pápež spravidla raz v mesiaci nečakane opustil Dom sv. Marty a navštívil v okolí Ríma ľudí v núdzi: 

„Milosrdenstvo má mnoho tvárí, nie je možné ich ani spočítať. Povedal by som, že tie najviditeľnejšie gestá sú tie, ktoré sa nejakým spôsobom stali hmatateľnými počas tzv. «piatkov milosrdenstva». Pápež František chcel naozaj urobiť gestá, sú to však gestá, ktoré sa dotkli nových foriem chudoby. Myslím na pápežovu návštevu ľudí, mladých, ktorí žijú vo vegetatívnom stave a ktorých dnešná spoločnosť odmieta, nechce vedieť o ich existencii. Myslím na pápeža, ktorý ide do hospicu a chodí z izby do izby hladiac a objímajúc ľudí, ktorí o niekoľko dní opustia tento svet, aby sa stretli s Pánom, v kultúre, ktorá nechce myslieť na smrť alebo ktorá hovorí o smrti len ako o fikcii... Všetky tieto gestá podľa mňa na jednej strane lomcujú vlažným a ľahostajným svedomím a na druhej strane ukazujú veľké úsilie, ktoré sa dotýka každého jedného z nás“.     

Podľa slov predsedu Pápežskej rady na podporu novej evanjelizácie, najmä Cirkev na západe by mala opustiť „formy komfortu a tie formy organizácie, o ktorých si myslíme, že s nimi obrátime srdcia“. Výzva, pred ktorou dnes stojí Cirkev, je podľa slov Mons. Rina Fisichellu „vyjsť von“:

„Srdcia sa neobrátia vďaka nejakým nadstavbám a ani nie vďaka obrovským ľudským zdrojom: srdce sa obráti vtedy, keď zažije vierohodné ohlasovanie a keď toto ohlasovanie sprevádza životný štýl, ktorý je s ním koherentný. Teda kapacita Cirkvi sa dnes nachádza predovšetkým v tom «vyjdení von», ako hovorí pápež František: to znamená nezostať zabarikádovaní za tými istotami múru, ktorý, opakujem, dal najmä na západe falošné garancie, ale naopak, znovu vyjsť do ulíc na cestu, aby sme sa osobne stretli s kýmkoľvek, kto sa k nám priblíži... a tak ohlasovali zmŕtvychvstalého Ježiša“. -ej-    

Papua Nová Guinea 18. novembra – Pápež František počas slávnostnej liturgie v sobotu 19. novembra v Bazilike sv. Petra kreuje sedemnásť nových kardinálov. Medzi nimi bude aj prvý kardinál v histórii Papuy Novej Guiney, súčasný arcibiskup Port Moresby Mons. John Ribat MSC. Pre Vatikánsky rozhlas sa o vnímaní významu tejto udalosti zo strany obyvateľov krajiny vyjadril nasledovne:

„Doteraz sme boli ďaleko a cítili sme sa byť ďaleko, táto nominácia nám však dáva pocítiť niečo iné: je to pocit blízkosti, pocit, že ak budeme mať nejaké otázky a témy na prediskutovanie, teraz je tu niekto, kto skutočne bude našim hlasom a kto bude zastupovať Cirkev z Papuy Novej Guiney, zo Šalamúnových ostrovoch a ďalších krajín, ktoré sú nablízku. Zaujímavosťou je, že aj iné kresťanské denominácie zdieľajú tento pocit blízkosti: pracujeme pre jednotu. Osobne som predsedom nášho ekumenického hnutia v Papue Novej Guiney, kde sme prešli dlhú cestu s anglikánmi a luteránmi“. 

Papua Nová Guinea je prímorský štát v Oceánii a susedí s Indonéziou a so Šalamúnovými ostrovmi. Ďalej už Mons. Ribat:

„Katolícka Cirkev je rozšírená vo všetkých provinciách. V Papue Novej Guinei je približne dvadsať provincií, pričom dve z nich vznikli nedávno. Počet katolíkov sa pohybuje okolo 1,3 milióna ľudí, zatiaľ čo luteráni sú s počtom na druhom mieste. Snažíme sa zachovať si s nimi dobré vzťahy. Veľa na tom pracujeme: snažíme sa objať aj ostatných. Hovoria, že Katolícka cirkev je Cirkev matka, a že ak je matka, musí byť pripravená objať aj ostatných“. -ej- 

Piatkové vysielanie vo zvukovej podobe: