Vatikán 26. novembra – Tohtoročnú Ratzingerovu cenu si pri slávnostnej ceremónii, ktorá sa konala dnes dopoludnia vo Vatikáne prevzali z rúk pápeža Františka dvaja laureáti. Medzinárodne uznávaný taliansky teológ Mons. Inos Biffi z Milána, už v emeritnom veku, bol ocenený za celoživotný teologický prínos. Naopak pre 51-ročného gréckeho pravoslávneho teológa prof. Ioannisa Kourempelesa je cena povzbudením k ďalšiemu bádaniu.

Cenu každoročne udeľuje Nadácia Josepha Ratzingera – Benedikta XVI. V uplynulých dňoch spomenutá nadácia zorganizovala na Pápežskej univerzite Svätého Kríža v Ríme 6. medzinárodné sympózium, tentoraz venované problematike eschatológie. Svätý Otec pri dnešnej ceremónii odovzdávania ceny poďakoval organizátorom sympózia o eschatológii a zároveň poukázal na hlboký teologický odkaz emeritného pápeža:

„Vieme, že téma eschatológie zaujímala veľmi dôležité miesto v teologickej práci prof. Josepha Ratzingera, v jeho činnosti prefekta Kongregácie pre náuku viery a napokon tiež v jeho učení počas pontifikátu. Nemôžeme zabudnúť na jeho hlboké úvahy o večnom živote a o nádeji v encyklike Spe salvi. Téma eschatológie je podstatná pre uvažovanie nad zmyslom nášho života a našich dejín bez toho, aby sme ostali uzatvorení v materialistickom alebo iným spôsobom čisto vnútrosvetskom ponímaní. Práve ukončené Jubileum milosrdenstva nám mnohokrát pripomenulo, že milosrdenstvo je v srdci ,protokolu’, na základe ktorého podľa Ježišových slov budeme súdení: «Lebo som bol hladný a dali ste mi jesť; bol som smädný a dali ste mi piť...» (Mt 25,35). Hĺbka myslenia Josepha Ratzingera, pevne zakoreneného v Písme a v Otcoch, a vždy živeného vierou a modlitbou, nám pomáha byť otvorení horizontu večnosti, dajúc tak zmysel tiež našim nádejam a našim ľudským úsiliam. Je mu vlastné myslenie a plodné učenie, v ktorom sa vedel zamerať na základné odkazy nášho kresťanského života, na osobu Ježiša Krista, na lásku, nádej, vieru. A celá Cirkev mu za to bude navždy vďačná“. 

Podľa slov pápeža Františka dostáva Mons. Biffi Ratzingerovu cenu „ako uznanie za zásluhy celého života, ktorý venoval teologickým štúdiám v Cirkvi a v jej službe“. Prof. Kourempeles si zase zaslúžil ocenenie „ako povzbudenie pri pokračovaní štúdia plodnosti stretnutia medzi Ratzingerovým myslením a pravoslávnou teológiou“. -jb, ej- 

Vatikán 26. novembra – Svätý Otec dnes v Aule Pavla VI. prijal mladých členov talianskej Národnej civilnej služby (Servizio Civile Nazionale) pri príležitosti 15 rokov od jej zriadenia. Národná civilná služba je alternatívou k vojenskej základnej službe a funguje v krajine od roku 2001. Je určená mladým mužom vo veku 18 až 26 rokov a má aj dobrovoľnícku formu, do ktorej sa môžu zapojiť aj ženy.

Pápež František približne 7000 účastníkom audiencie hovoril o dôležitosti ich služby najmä po zemetraseniach, ktoré postihli stred Talianska v uplynulých mesiacoch. Ako dodal, je nutné „chrániť tých, ktorým hrozí ‚ľudské zemetrasenie‘, ktoré prichádza zvnútra, tých, ktorí sú sami, opustení, vyradení, v tejto kultúre, ktorá s takou radosťou vyraďuje ľudí“:

„Vy ste hodnotná sila, dynamická sila krajiny: váš príspevok je nevyhnutný na uskutočnenie spoločenského dobra berúc do úvahy obzvlášť tých najslabších jedincov. Projekt solidárnej spoločnosti prestavuje cieľ pre každú komunitu, ktorá sa usiluje o rovnosť a bratstvo.“

Národná civilná služba zahŕňa sociálnu, občiansku, kultúrnu a profesionálnu formáciu prostredníctvom solidarity, ochrany národného dedičstva i spolupráce na národnej a medzinárodnej úrovni. Pápež František v tejto súvislosti prítomných mladých vyzval, aby sa špeciálnym spôsobom venovali taktiež utečencom a migrantom:

„Žiadajú o pomoc a integráciu v sociálnom tkanive. Taliansko je chvályhodne angažované v tomto diele – ide príkladom – a vyjadrujem moje ocenenie pre toto všetko, povzbudzujem, aby pokračovalo s odvahou či už v oblasti konkrétneho prijímania alebo v oblasti senzibilizácie, a v skutočnej integrácii.“

Petrov nástupca účastníkov audiencie povzbudil, aby si „vzali dokonalý príklad ľudskosti od Ježiša, ktorý uvoľnil miesto druhým... až po darovanie svojho života“:

„Istotne, cesta služby ide proti prúdu v porovnaní s dominantnými vzormi, ale v skutočnosti každý z nás cíti uspokojenie a realizáciu, len keď je pre niekoho užitočný. Toto v nás uvoľňuje nové energie, umožňuje nám to vnímať, že nie sme sami a rozširuje to naše obzory.“

Svätý Otec na záver zdôraznil, že „stupeň kultúrnosti národa sa v skutočnosti meria na základe schopnosti rešpektovať a podporovať práva každej osoby počnúc tými najslabšími.“ -bp-

Vatikán 26. novembra – Svätý Otec zaslal posolstvo účastníkom sympózia o ekonómii s názvom „S vernosťou voči charizme nanovo premýšľať o ekonómii“. Podujatie, na ktorom sa zúčastňuje približne 1000 ekonómov najmä z radov zasvätených osôb, organizuje od piatka až do nedele Kongregácia pre inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života na Pápežskej univerzite Antonianum v Ríme.

Pápež František sa vo svojom posolstve zameral zvlášť na charizmu, vernosť a na opätovné premýšľanie o ekonómii. V súvislosti s charizmou pripomenul grécke korene tohto slova: charis (dar, vďačnosť, milosť):

„Viem, že mnohým, ktorí sa pohybujú v ekonomickej sfére, sa tieto slová zdajú nepodstatné a patria do súkromnej a náboženskej sféry. Naopak dnes je aj medzi ekonómami známe, že spoločnosť bez ,charis‘ nemôže dobre fungovať a končí sa dehumanizáciou. Ekonómia ani  jej uplatňovanie nikdy nie sú eticky a antropologicky neutrálne. Buď prispievajú k budovaniu vzťahov spravodlivosti a solidarity, alebo vytvárajú situácie vyradenia a odmietnutia.“

Petrov nástupca uviedol, že „byť vernými nás zaväzuje“ k rozlišovaniu diel, aby boli „účinnými nástrojmi, ktoré privedú mnohých k Božej nežnosti“:

„Samotné diela, ktorými sa zaoberá toto sympózium, nie sú len prostriedkom na zabezpečenie udržateľnosti vlastného inštitútu, ale patria k plodnosti charizmy. To si vyžaduje, aby sme sa pýtali, či naše diela prejavujú charizmu, ku ktorej sme sa zaviazali sľubmi, alebo ju neprejavujú; či odpovedajú na misiu, ktorú nám zverila Cirkev, alebo nie.  Základným kritériom na vyhodnotenie diel nie je ich ziskovosť, ale to, či sa zhodujú s charizmou a misiou, ktoré je inštitút povolaný napĺňať.“

Svätý Otec taktiež povedal, že nanovo uvažovať o ekonómii znamená vyhnúť sa „logike individualizmu, ktorá môže postihnúť naše komunity“:

„Napätie medzi dielami lokálnymi a všeobecnými, ktoré existuje na úrovni inkulturácie charizmy, existuje aj na ekonomickej úrovni, ale nesmieme sa ho báť, treba ho žiť a čeliť mu. Je potrebné nechať rásť spoločenstvo medzi rozličnými inštitútmi; a aj dobre poznať legislatívne, právne a ekonomické nástroje, ktoré dnes umožňujú vytvárať sieť, dávať nové odpovede, spájať sily, profesionalitu a schopnosti inštitútov v službe Kráľovstvu a ľudstvu. Je veľmi dôležité takisto viesť dialóg s miestnou Cirkvou, aby pokiaľ je to možné cirkevné hmotné dobrá zostali hmotnými dobrami Cirkvi. “

Opätovné premýšľanie o ekonómii sa podľa pápežov slov týka aj „smeru, cieľov, významu a spoločenských i cirkevných dôsledkov ekonomických rozhodnutí inštitútov zasväteného života“. Napokon pápež František na záver posolstva položil účastníkom ekonomického sympózia niekoľko otázok na zamyslenie:

„Koľkí zasvätení si ešte dnes myslia, že ekonomické zákony sú oslobodené od akéhokoľvek etického uvažovania? Koľko ráz sa posudzuje premena diela či predaj nehnuteľností len na základe analýzy zisku a trhovej hodnoty? Nech nás Boh oslobodí od ducha funkcionalizmu a od toho, aby sme padli do pasce lakomstva! ... Nestačí zložiť rehoľné sľuby, aby sme boli chudobnými. Nestačí sa ohradiť tvrdením, že nič nevlastním, lebo som zasvätený, zasvätená, ak mi môj inštitút dovoľuje spravovať a využívať dobrá, aké si len zaželám, a spravovať občianske nadácie založené na podporu vlastných diel, a vyhýbať sa tak kontrolám Cirkvi. Pokrytectvo zasvätených osôb, ktoré žijú ako boháči, zraňuje svedomie veriacich a poškodzuje Cirkev. Treba začať od malých každodenných rozhodnutí. Každý je povolaný konať svoj diel, používať hmotné dobrá na solidárne rozhodnutia, starať sa o tvorstvo, primerať sa k chudobe rodín, ktoré dozaista žijú nablízku.“ -bp-

Vatikán/Kuba 26. novembra – Pápež František zaslal kubánskemu prezidentovi Raúlovi Castrovi kondolenčný telegram k úmrtiu bývalého vodcu Kuby Fidela Castra, ktorý zomrel v noci vo veku 90 rokov.

Svätý Otec vyjadril v liste súčasnej hlave štátu, rodine zosnulého, ako aj celému „milovanému národu“ úprimnú sústrasť. Zároveň dodal: „Modlím sa k Pánovi za jeho odpočinok a celý kubánsky národ odovzdávam do materinského príhovoru Panny Márie z Cobre, patrónky tejto krajiny“. -ej-  

Po Jubileu je čas hľadieť vpred a naďalej s vernosťou, radosťou a nadšením dosvedčovať bohatstvo Božieho milosrdenstva. (Tvít pápeža Františka, 26. novembra 2016)

Vatikán 26. novembra – „Veda a udržateľnosť. Vplyv vedeckého poznania a technológie na ľudskú spoločnosť a jej prostredie.“ Takto znie názov odbornej konferencie, ktorá v týchto dňoch prebieha v sídle Pápežskej akadémie sociálnych vied vo vile Casina Pio IV. uprostred Vatikánskych záhrad.

Na päťdňovej konferencii, ktorá potrvá do utorka 29. novembra, sa zúčastňuje približne 50 vedcov z rôznych vedných odborov, ktorí pochádzajú z Európy, Južnej i Severnej Ameriky, ako aj z Ázie. Jej cieľom je pozvať členov Akadémie k premýšľaniu a diskusii o tom, ako „môže očakávaný vedecký pokrok ovplyvniť udržateľný rozvoj ľudských spoločností a životné prostredie“.

Na medzinárodnom podujatí vystúpil aj svetoznámy vedec Stephen Hawking s prednáškou na tému „Pôvod vesmíru“. Na konferencii sa zúčastňuje aj Anna Hlaváčová zo Slovenskej akadémie vied.

Účastníkov čaká v pondelok 28. novembra audienciu s pápežom Františkom v Apoštolskom paláci a na programe je aj slávnostné odovzdanie Medaily Pia XI. neurológovi Marianovi Sigmanovi z Argentíny. -bp-

Vatikán/Kuba 26. novembra – Bývalý kubánsky vodca Fidel Castro, ktorý zomrel vo veku 90 rokov, sa stretol s troma pápežmi. Nielen o stretnutiach, ale aj o jednom z najkontroverznejších politikov 20. storočia, viac pre Vatikánsky rozhlas prezradil páter Federico Lombardi. Bývalý riaditeľ Tlačového strediska Svätej stolice si zaspomínal na stretnutia pápežov Benedikta XVI. a Františka s komunistickým vodcom Fidelom Castrom:

„Samozrejme vzťah medzi pápežmi a Kubou, medzi pápežmi a Fidelom Castrom, je extrémne dôležitý aspekt z pohľadu dlhej cesty znovuobnovenia vzťahov medzi Kubou a Cirkvou, medzi Kubou a svetom. Sú to udalosti, ktoré zohrali obrovskú úlohu na tejto ceste. Castro sa stretol dvakrát s Jánom Pavlom II. Prvý raz, keď prišiel do Ríma na medzinárodné stretnutie, a tiež neskôr prirodzene počas cesty Jána Pavla II. na Kubu, cesty, ktorá navždy ostane historickou, keďže išlo o prvú cestu pápeža na tento ostrov. Vtedy som tam nebol; bol som však na dvoch ďalších cestách pápežov, Benedikta XVI. a Františka, na ktorých nevyhnutne muselo dôjsť k stretnutiu s Fidelom Castrom. Išlo o jeden z najdôležitejších momentov, i keď už viac nebol hlavným vodcom krajiny“.   

Totalitný vládca, ktorý stál na čele Kuby takmer polstoročie, si vedel získať masy ľudí. Preslávil sa najmä svojimi dlhými prejavmi. Páter Lombardi si zaspomínal, ako vystupoval na stretnutí s pápežom Benediktom XVI. a jeho nástupcom Františkom:  

„To, čo ma najviac zasiahlo bol jeho záujem počúvať. Zatiaľ čo ľudia by si mohli myslieť, že Castro – bol to človek, ktorý veľa hovoril, mával dlhé príhovory – bude na stretnutí s pápežom veľa hovoriť, vôbec nie, opak bol pravdou. Pápežovi chcel klásť otázky, išlo však o hlboké otázky týkajúce sa histórie, viery, Cirkvi, lebo sa nachádzal v životnej etape, kedy viedol rozsiahle úvahy o dejinách, o stave ľudstva. Teda išlo o otázky celkom zásadné, na ktoré chcel počuť názor veľkej svetovej autority dneška, akou je pápež Katolíckej cirkvi.  

Stretnutie s Benediktom bolo poriadne dlhé stretnutie, zdá sa mi medzi pol hodinou a hodinou. Castro kládol otázky a pápež odpovedal s veľkou radosťou, so svojou jasnosťou... A tiež počas nedávneho rozhovoru v rámci cesty pápeža Františka, (...) počas ktorej sa odobral do Castrovej rezidencie, došlo k veľmi srdečnému stretnutiu, kde sa prejavila kultúrna a intelektuálna živosť prezidenta Castra“.  

Obaja pápeži darovali najdlhšie žijúcemu diktátorovi svoje knihy. Pápež František napríklad podaroval Fidelovi Castrovi dokumenty Evangelii gaudium a Laudato si´. Ďalej už páter Federico Lombardi:  

„To bolo to, čo si želal, aby prehĺbil diskusiu a pokračoval v nej. Teda spomínam si na neho, ako na človeka vedomého si dôležitosti morálnej úlohy vedenia pápeža vo svete a ktorý tiež túžil počúvať múdrosť z pohľadu dnešného sveta“. -ej- 

Vatikán 26. novembra – Na pôde Kongregácie pre náuku viery vo Vatikáne prebieha v dňoch 25. – 26. novembra prvé stretnutie Študijnej komisie o diakonáte žien, ktorú Svätý Otec zriadil 2. augusta tohto roku za účelom objektívne preštudovať, aká bola situácia v prvotnom období Cirkvi.

Ako informovalo Tlačové stredisko Svätej stolice, členovia komisie sa stretávajú pod vedením sekretára Kongregácie pre náuku viery Mons. Luisa Ladariu. Komisiu tvoria:

Sr. Nuria Calduch‑Benages z Misijnej kongregácie Dcér Svätej nazaretskej rodiny, členka Pápežskej biblickej komisie; prof. Francesca Cocchini, ktorá prednáša na univerzite „La Sapienza“ a na Patristickom  inštitúte „Augustinianum“ v Ríme; Mons. Piero Coda, prezident univerzitného inštitútu „Sophia“ v Loppiane a člen Medzinárodnej teologickej komisie;

P. Robert Dodaro z rehole augustiniánov, prezident Patristického inštitútu „Augustinianum“ v Ríme a docent patrológie; P. Santiago Madrigal Terrazas zo Spoločnosti Ježišovej, vyučujúci ekleziológiu na Pápežskej univerzite „Comillas“ v Madride; Sr. Mary Melone z kongregácie Františkánskych sestier sv. Angely z Foligna, rektorka Pápežskej univerzity „Antonianum“ v Ríme;

d.p. Karl‑Heinz Menke, emeritný docent dogmatickej teológie na Bonnskej univerzite  a člen Medzinárodnej teologickej komisie;  P. Aimable Musoni z kongregácie saleziánov, docent ekleziológie na Pápežskej saleziánskej univerzite v Ríme; P. Bernard Pottier, jezuita vyučujúci na teologickom inštitúte „Institut d'Etudes Théologiques“ v Bruseli a člen Medzinárodnej teologickej komisie;

prof. Marianne Schlosser, docentka spirituálnej teológie na Viedenskej univerzite a  členka Medzinárodnej teologickej komisie; prof. Michelina Tenace, docentka fundamentálnej teológie na Pápežskej univerzite Gregoriana v Ríme a prof. Phyllis Zagano, ktorá vyučuje v odbore náboženských štúdií na „Hofstra University“ v New Yorku. -jb-

Zamyslenie pátra Milana Bubáka SVD na 1. adventnú nedeľu, cyklus C (Rim 13, 11-14a; Mt 24, 37-44): Aktívne čakanie a trpezlivosť

Neviem, ako vy, ale ja nie som dobrý v čakaní. Mám rád veci radšej okamžite. Čakať napríklad v rade je pre mňa utrpenie. Uvedomujem si však, že niet sa čím chváliť. V takomto postoji totiž chýba jedna zo základných čností zrelého človeka, a to trpezlivosť. Trpezlivosť je pre niektorých ľudí nielen čnosťou nepoznanou, ale v súčasnosti dokonca až neprijateľnou. Mám dojem, že jednou z príčin, ktoré sú zodpovedné za tento stav je podľa mňa Hollywood. Možno sme si všimli, že v jeho akčných filmoch niet miesto pre trpezlivosť. Ak mám problém, napríklad s iným človekom, buď ho donútim, aby sa zmenil, alebo ho zo svojho života odstránim, napríklad tak, že ho zastrelím. A je po probléme. To isté riešenie sa odporúča aj k sebe samému. Buď sa mi situáciu podarí zmeniť, alebo, keď sa zdá situácia neriešiteľná, sa zmárnim.

Avšak Božie Slovo trvá na tom, že najlepším riešením väčšiny problémov je predsa trpezlivosť. A netrvá na tom len Božie Slovo a len kresťanstvo. Trvajú na tom aj iné myšlienkové systémy. Napríklad v čínskom jazyku, ktorý má znakové písmo, sa trpezlivosť (jen) vyjadruje kombináciou dvoch znakov: srdca a noža. Nôž sa nachádza nad srdcom a ako keby sa do neho zabáral svojou špičkou. A naozaj toto je presne to, čo cítime, keď sa nachádzame v neriešiteľnom probléme, keď sme ponorení do čakania na riešenie problému a to nie a nie prísť. Cítime ako keby sa nám do srdca zabáral nôž a rezal nás do živého. Táto bolesť môže byľ niekedy priam neznesiteľná.

Bohužiaľ, ale taký je život. Naplánovaných a presne naprogramovaných vecí máme v živote len veľmi málo. Väčšina vecí je pre nás nepredvídateľných a my sa im musíme neustále prispôsobovať. No človek, ktorý sa tomu naučí, sa stane po čase človekom flexibilným a vnútorne vyrovnaným. Trpezlivosť je cestou k vnútornej integrite. Bolesť pochádzajúca z trpezlivosti – v situáciách, v ktorých nič konštruktívnejšieho nie je naporúdzi – je pre nás v takýchto chvíľach akoby očisťujúcou a transformujúcou páľavou. Keď dokážeme od nej neujsť (veď konečne aj kam?) napríklad tým, že ju budeme zahlušovať inými vecami, veľa sa o sebe dozvieme. Takáto bolesť sa pre nás potom môže stať prvkom, ktorý nás mení.

Adventné obdobie je o čakaní a teda o trpezlivosti. Má to však byť čakanie aktívne a nie pasívne. Pasívne čakanie má dve podoby: prvou je zabudnutie na cieľ a ponorenie sa do pasívneho aktivizmu, druhou je úplné stiahnutie sa zo všetkých aktivít a oddanie sa úplnej pasivite. Božie slovo dnešnej nedele nám hovorí hlavne o tej prvej podobe čakania, o pasívnom aktivizme. Ježiš v evanjeliu hovorí o časoch Noemových, kedy sa ľudia zaoberali množstvom vecí, ktoré ich myseľ odvádzali od myšlienky pripravenosti na koniec. „Ako bolo za dní Noema, tak bude aj pri príchode Syna človeka. Ako v dňoch pred potopou ľudia jedli a pili, ženili sa a vydávali až do toho dňa, keď Noe vošiel do korába, a nič nezbadali, až prišla potopa a zmietla všetkých, tak bude aj pri príchode Syna človeka.“ Mnohé z vecí, ktoré ľudia robili, boli síce užitočné, avšak keďže boli nevyvážené, odvádzali ich od podstaty. Iné boli neužitočné, ba až hriešne, a ľudia sa v nich utápali a duchovne rozkladali. Týchto druhých sa dotýka i sv. Pavol v druhom čítaní z Listu Rimanom, keď popisuje životný štýl niektorých členov kresťanskej komunity. „Zhoďme teda skutky tmy a oblečme sa do výzbroje svetla. Žime počestne ako vo dne; nie v hýrení a v opilstve, nie v smilstve a necudnosti, nie v svároch a žiarlivosti, ale oblečte si Pána Ježiša Krista.“ Ako teda vidíme, ľudia Ježišovej doby neboli ľuďmi aktívneho čakania a pripravenosti. Svoj život napĺňali a zapĺňali hlukom, činnosťou a vecami, ktoré im neumožnili načúvať v tichu svojmu vnútru a svojmu prostrediu. V hluku a činnosti, často hriešnej, udúšali dôležité posolstvo o svojom živote. No o nič lepší neboli ani kresťania neskôr. Darmo, človek sa tak ľahko nemení, hlavne keď zabudne na svoju prvotné nadšenie a upadne do letargie, rutiny a duchovného spánku. Preto Pavol nástojí: „Už nadišla hodina, aby ste sa prebudili zo sna!“ a dodajme: „A začali praktizovať aktívne čakanie na deň zúčtovania!“

Okrem pasívneho aktivizmu, existoval – už v dobe apoštola Pavla – aj postoj úplného pasivizmu, kedy si kresťania zamenili priority a namiesto aktívneho budovania Božieho kráľovstva v každodennom živote sa venovali pasívnemu očakávaniu dňa, kedy príde Kristus a teda ničnerobeniu. Títo ľudia zabudli, že hlavným cieľom ich života nie je stretnutie sa s Kristom, ale nasledovanie Krista. Stretnutie sa s Kristom je logickým dôsledkom nasledovania Krista.

Ak by tak nebolo, jeho Slovo a ich prítomnosť vo svete by boli pre nich a pre svet zbytočnými. Povedzte, aký zmysel by mala existencia skupinky ľudí, ktorí by sa na nejakom nenápadnom mieste zišli a iba čakali a čakali? Myšlienku takéhoto sterilného vyčkávania, ktoré je v podstate premárnením života, pekne ilustruje hra francúzskeho spisovateľa Samuela Becketta: Čakanie na Godota. Dvaja starší muži Vladimír a Estragon, ktorí nemajú ani rodinu, ani bývanie, ani zamestnanie, sedia vedľa cesty a krátia si čas rozprávaním príbehov. Bavia sa o istom podivnom cudzincovi, ktorý na povraze ťahá za sebou čudný ľudský vrak, doťahujú sa navzájom, ukazujú si rozličné triky, ktoré je možné robiť s klobúkom, a navzájom sa pobádajú, aby sa obesili. Čakajú na pána Godota, ktorý nie a nie prísť. Pán Godot je človek, od ktorého očakávajú, že im pomôže vyriešiť ich problémy. No stále mešká, len odkazuje, že už príde, že najprv si musí vybaviť to, potom ono. A Godot neprichádza a ani nepríde. Hra je podobenstvom o spoločnosti ako takej, ale aj o živote každého jedného človeka a o jeho osobnej zodpovednosti za svoj vlastný život. Meno Godot je odvodené od francúzskeho slova „godeau“, čo znamená prúd vody. V tomto zmysle Godot symbolizuje životodárny prameň vody, na ktorý čakajú, no pritom si nevšimnú množstvo iných prameňov osviežujúcej vody, ktoré sa nachádzajú všade okolo nich a aj v ich vnútri. Títo dvaja muži symbolizujú človeka, ktorý sa nehne z miesta, ale len čaká, jeho život je premárneným, a zodpovednosť zaň podľa nich nesie Godot, ktorý neprichádza.

Ježišovo posolstvo je teda jasné: aktívne čakaj. Buduj Božie kráľovstvo v sebe a okolo seba a takto sa pripravuj na stretnutie s ním.

Sobotné vysielanie vo zvukovej podobe: