Vatikán 27. novembra –  V dnešnú Prvú adventnú nedeľu sa Svätý Otec na poludnie pomodlil spolu s veriacimi mariánsku modlitbu. V katechéze hovoril o troch príchodoch Pána a o adventnej výzve Božieho slova na bdelosť, čo znamená nebyť naviazanými na veci a mať horizont srdca otvorený pre Božie prekvapenia.

Pápež František v závere vyjadril svoju blízkosť obyvateľstvu zasiahnutému živelnými pohromami, a to najmä v oblasti Strednej Ameriky, v Kostarike a Nikarague, ktoré zasiahol uragán a tiež podmorské zemetrasenie. Rovnako povzbudil v ťažkej situácii aj ľudí postihnutých povodňami na severe Talianska.

Medzi skupinami, ktoré na Námestí sv. Petra menovite pozdravil, bola aj 60-členná skupina slovenských pútnikov z Neokatechumenátnej cesty z Bratislavy-Ružinova a Vrútok.

Plné znenie katechézy Svätého Otca:

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnes Cirkev začína nový liturgický rok, čiže nové kráčanie Božieho ľudu na ceste viery. A ako vždy začíname s Adventom. Evanjeliová stať (Mt 24,37-44) nás uvádza do jednej z najpútavejších tém adventného času: Pánovho navštívenia ľudstva. Prvé navštívenie – všetci to vieme – sa udialo Vtelením, narodením Ježiša v betlehemskej jaskyni. Druhé navštívenie sa deje v prítomnosti: Pán nás neustále navštevuje, každý deň, kráča po našom boku a je to prítomnosť útechy. A napokon to bude tretia, posledná návšteva, ktorú vyznávame zakaždým, keď recitujeme Krédo: «Opäť príde v sláve súdiť živých i mŕtvych». Pán nám dnes hovorí o tejto jeho poslednej návšteve, tej, ktorá sa udeje na konci čias, a hovorí nám, kam vyústi naša cesta. 

Božie slovo dáva vyniknúť kontrastu medzi normálnym chodom vecí, každodennou rutinou, a nečakaným príchodom Pána. Ježiš hovorí: «Ako v dňoch pred potopou ľudia jedli a pili, ženili sa a vydávali až do toho dňa, keď Noe vošiel do korába, a nič nezbadali, až prišla potopa a zmietla všetkých» (v. 38-39), tak hovorí Ježiš. Vždy to nami otrasie, keď si pomyslíme na hodiny, ktoré predchádzajú nejakú pohromu: všetci sú v pokoji, robia bežné veci, bez toho aby si uvedomovali, že ich život sa blíži k otrasu. Evanjelium nám zaiste nechce naháňať strach, ale otvoriť náš obzor voči rozmeru presahujúcemu ďalej, väčšiemu, ktorý na jednej strane relativizuje veci každodennosti, ale súčasne ich robí cennými, rozhodujúcimi. Vzťah s „Bohom, ktorý nás prichádza navštíviť“ dáva každému skutku, gestu, každej veci určité odlišné svetlo, váhu a symbolickú hodnotu.

Z tejto perspektívy vychádza aj pozvanie, výzva k striedmosti, aby sme sa nenechali ovládať vecami tohto sveta, materiálnymi skutočnosťami, ale skôr aby sme nad nimi vládli. Ak im naopak dovolíme, aby nás podmieňovali a mali nad nami moc, nemôžeme vnímať, že je tu niečo veľmi dôležité: naše finálne stretnutie s Pánom. A toto je dôležité, toto stretnutie. A každodenné veci musia mať tento horizont, musia byť nasmerované k tomu horizontu. K tomuto stretnutiu s Pánom, ktorý príde kvôli nám. V tej chvíli, ako hovorí Evanjelium, «budú na poli dvaja: jeden bude vzatý, druhý sa ponechá» (v. 40). Je to výzva na bdelosť, pretože nevediac, kedy Pán príde, treba nám byť stále pripravenými na odchod.

V tomto čase Adventu sme pozvaní rozšíriť horizont nášho srdca, nechať sa prekvapovať životom, ktorý sa každý deň predstavuje so svojimi novosťami. Aby sme tak konali, potrebujeme sa naučiť nebyť závislými na našich istotách, na našich zabehnutých schémach, pretože Pán príde v hodinu, o ktorej nemáme predstavu. Príde, aby nás uviedol do dimenzie, ktorá je krajšia a väčšia.

Mária, Panna Adventu, nech nám pomôže nepovažovať sa za vlastníkov nášho života, neklásť odpor, keď Pán prichádza, aby ho zmenil, ale aby sme boli pripravení dať sa ním navštíviť, ako očakávaným a vítaným hosťom, aj keď otrasie našimi plánmi.

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -jb-

Libanon 27. novembra – V sobotu 26. novembra vo večerných hodinách zomrel páter Peter-Hans Kolvenbach SJ, generálny predstavený Spoločnosti Ježišovej v rokoch 1983 až 2008. Zomrel v Bejrúte vo veku nedožitých 88 rokov v dôsledku choroby. Pochádzal z Holandska, kde sa narodil 30. novembra 1928. Do jezuitského noviciátu vstúpil v roku 1948 a kňazstvo prijal v roku 1961 v Libanone v arménskom ríte. Pred tým ako bol zvolený za 29. generálneho predstaveného jezuitov pôsobil v akademickej oblasti ako odborník na lingvistiku, viedol rehoľnú viceprovinciu na Blízkom východe pokrývajúcu Libanon, Egypt a Sýriu a od roku 1981 bol rektorom Pápežského východného inštitútu v Ríme. Páter Peter Hans-Kolvenbach bol na čele Spoločnosti Ježišovej 25 rokov až do roku 2008, keď pápež Benedikt XVI. prijal jeho žiadosť o rezignáciu z dôvodu ubúdajúcich síl. Zvyšné roky prežil v rehoľnej komunite v Bejrúte. -jb-

Kardinál Jozef Tomko vo svojom najnovšom príhovore pre Vatikánsky rozhlas mapuje významné udalosti uplynulého roka na poli ekumenizmu.

AUDIO:  

Druhý vatikánsky koncil priniesol väčšiu snahu po jednote medzi rôznymi kresťanskými cirkvami a náboženskými spoločnosťami. Rozbehli sa iniciatívy na poli pastoračnom, začali sa aj dialogické stretnutia o teologických rozdieloch. Aj katolíci sa zapojili do ekumenických dialógov tak s pravoslávnymi cirkvami, ako aj s protestantskými kresťanmi. Katolícka cirkev má aj svoj centrálny úrad v Ríme, ktorým je Pápežská rada  pre pomoc zjednotenia kresťanov. V jednotlivých krajinách si biskupské konferencie zriadili príslušné ekumenické komisie. Jestvujú aj iné ustanovizne pre ekumenický dialóg a stretnutia.

1.  Končiaci rok 2016 bol pomerne bohatý na ekumenické podujatia. Pápež František sa 12. februára, počas svojej cesty do Ameriky, stretol  s patriarchom Moskvy a celého Ruska Kyrilom, a to ďaleko od Ríma aj od Moskvy, to je na Kube. Tak odpadla jedna nemalá, skôr diplomatická a psychologická ťažkosť pre také stretnutie. Dňa 16. apríla sa pápež František vybral spolu s ekumenickým patriarchom z Carihradu Bartolomejom a s gréckym pravoslávnym arcibiskupom Hieronymom na ostrov Lesbos, aby v duchu lásky spoločne pozdravili a potešili utečencov zo Sýrie a Prednej Ázie. Tak prejavili už konkrétne v skutkoch lásky ekumenickú jednotu. Podobnú krátku návštevu vykonal pápež František do Arménska, kde žijú kresťania, niektorí spojení s Rímom ako aj pravoslávni, ktorí používajú obrady v tej istej reči. O niekoľko mesiacov neskôr nasledovala návšteva  veriacich katolíkov i pravoslávnych georgiánskeho obradu na Kavkaze.

2. V septembri roku 2016 sa zišla v talianskom meste Chieti na svojom už štrnástom plenárnom stretnutí Medzinárodná miešaná komisia pre teologický dialóg medzi Katolíckou cirkvou a ortodoxnou cirkvou.  Pravoslávne cirkvi už predtým v mesiaci júni vydržiavali na Kréte „Svätý a veľký panortodoxný koncil“, podobný nášmu všeobecnému koncilu. Boli teda dobre pripravené na spomínanú medzinárodnú miešanú komisiu v Chieti, ktorá diskutovala o primáte rímskeho biskupa a o synode biskupov. Ako je známe, pravoslávne cirkvi uznávajú rímskemu biskupovi iba prvenstvo hodnosti (primát honoris – čestný, honorárny primát), hoci stále viac sa práve pravoslávnym vynoruje pred očami otázka, či dostatočne uznávajú službu a úlohu udržiavať jednotu v Cirkvi, ktorú podľa katolíckeho chápania evanjelia Kristus nechal Petrovi a jeho nástupcom. Preto je dokument o primáte rímskeho biskupa  a synodalite veľmi dôležitý pre vývoj vzťahov medzi Katolíckou cirkvou a pravoslávnymi cirkvami.

Medzinárodná miešaná pravoslávna-katolícka komisia pre teologický dialóg, založená roku 1980,  týmto dokumentom úspešne pokračuje vo svojom bádaní. Na zasadnutí v talianskom meste Ravenne roku 2007, po mnohých ťažkostiach a po nie celkom jasnom odchode ruskej delegácie, jednohlasne schválila zaujímavý dokument o tom, kto a ako vykonával autoritu v prvom tisícročí, teda pred rozdelením medzi západnou a východnou cirkvou, v miestnej cirkvi i na spoločných podujatiach, ako sú koncily, synody, biskupské konferencie. Biskupi uznávali jedného z nich ako „prvého“ - po grécky „protos“. V priebehu storočí Cirkev rástla a postupne sa organizovala; miestne farnosti sa združili pod autoritu biskupa, biskupstvá zas utvorili cirkevné provincie na čele s arcibiskupom - metropolitom, tie zas sa združili v patriarcháty, v našej dobe v biskupské konferencie. Na ich čele stojí jeden biskup, ktorého ostatní uznávajú ako „prvého“ s určitou autoritou v niektorej obmedzenej oblasti. Biskupi pritom pestujú medzi sebou spoločenstvo jednej viery a bratskej lásky.  

Ako sa to však konkrétne ukazuje na celosvetovej úrovni? Nechal nám Ježiš Kristus, zakladateľ kedysi malej ale dnes už rozsiahlej celosvetovej Cirkvi, nejaký pokyn alebo náznak, ako to chce mať v Cirkvi? Spomínaná komisia odpovedá na tú otázku. Už od počiatku sa jednota viery a disciplíny utvrdzovala všeobecnými koncilmi, návštevami, poradami, listami medzi vedúcimi jednotlivých krajských cirkevných spoločenstiev. Kristus si zhromaždil kolégium dvanástich apoštolov na čele s Petrom, oni a ich nástupci potom zakladali cirkevné spoločenstvá a vysviacali biskupov. Podľa slov Ježiša Petrovi, práve jeho ustanovil Božský učiteľ za „skalu“, na ktorej postavil vzrastajúcu Cirkev: „Ty si Peter (po aramejsky Kefas – Skala) a na tejto Skale postavím svoju Cirkev…” Preto už  v druhom storočí Petrova Rímska cirkev zaujíma prvé miesto a „predsedá v láske“, čiže rímsky biskup je prvý („protos“) medzi patriarchami. Toto „prvenstvo“ rímskych pápežov, nástupcov sv. Petra, značilo (podľa katolíckych i pravoslávnych členov komisie) „aktívnu úlohu“ na všeobecných konciloch prvého tisícročia. Je to krok dopredu. Ako ho chápať a uplatniť spolu so synodalitou, je témou na ďalšie prehĺbenie.

3. Treba nám aspoň krátko spomenúť snahy po jednote s inými kresťanskými vyznaniami. V mesiaci októbri 2016 si anglikáni a katolíci pripomenuli päťdesiate výročie stretnutia anglikánskeho prímasa Michala Ramseya s pápežom Pavlom VI. Teraz to spravili pri slávení vešpier v chráme sv. Andreja a Gregora na rímskom Céliu, keď terajší Svätý Otec František podpísal s anglikánskym arcibiskupom z Canterbury „vyhlásenie o spoločnom súhlase vo viere v podstatnej miere“. Potom spoločne rozoslali 38 biskupov hlásať evanjelium do sveta.

4.  Na konci októbra tohto roku  pápež František navštívil  Švédsko, kde sa zúčastnil v meste Lunde na otvorení  päťstoročného výročia začiatku protestantskej reformy, keď augustiniánsky mních Martin Luther roku 1517 pribil na dvere katedrály vo Wittenbergu svoje reformné prehlásenia. Pápež František pritom uznal, že aj protestantská reforma priniesla niečo dobrého. Pred ním to vyhlásil Druhý vatikánsky koncil v dekréte o obnovení jednoty („Unitatis redintegratio“, č. 4): „Čokoľvek sa u oddelených bratov uskutočňuje milosťou Ducha Svätého, môže slúžiť aj na naše povzbudenie“. V tom duchu sa môžu katolíci zúčastniť na jubileu luteránov vo svete.

Ekumenické vzťahy medzi cirkvou katolíckou a luteránskou sa teda hodne zlepšili. Najlepšie to vyjadrila Medzinárodná katolícko-luteránska komisia pre zjednotenie,  keď dala svojej správe titul „Od konfliktu k zjednoteniu“ s veľmi priliehavým podtitulom: „Spoločne v nádeji“. Ako je známe roku 1999 Katolícka cirkev a Svetová luteránska federácia, ktorá združuje 145 ich cirkví, už vydali „Spoločné vyhlásenie o ospravedlnení“, čiže o jednej z hlavných otázok kresťanskej viery. Pápež František svojou návštevou v silne luteránskom Švédsku, kde je len malé percento katolíkov, posmelil nielen toto malé stádo, ale aj ekumenické snahy v tej krajine a vo svete vôbec.

Naše Slovensko sa všeobecne považuje za kresťanský a prevažne katolícky štát. Viac ako dve tretiny obyvateľov (62% katolíkov rímskeho a 3,8% gréckeho obradu) uznáva rímskeho biskupa, pápeža, ako nástupcu prvého apoštola Petra a hlavu katolíckej Cirkvi. Aj malá Pravoslávna cirkev vyznáva prakticky tú istú vieru, okrem primátu pápeža. K protestantskej reforme sa hlási 5,9% obyvateľov. Iní obyvatelia si pri sčítaní ľudí nepriali odpovedať na otázku náboženskej príslušnosti. Ekumenický problém máme teda čiastočne aj doma, ale zasahuje k nám aj z iných krajín. Nemôžeme zabudnúť na výzvu Ježiša Krista, ktorá zaväzuje všetkých jeho nasledovníkov, „aby všetci jedno boli“. Snahu po zjednotení kresťanov musíme mať zapísanú v mysli i v srdci. Ekumenizmus nie je iba móda, patrí k podstate Kristovej Cirkvi.

Jozef kard. Tomko 

Vo zvukovej podobe prinášame prehľad hlavných udalostí uplynulého týždňa vo Vatikáne.

Týždenný 10-minútový spravodajský súhrn Vatikánskeho rozhlasu vysiela RTVS každú nedeľu ráno o 6.05 a v repríze večer o 17.50 na okruhoch Rádia Regina.

Nedeľné vysielanie vo zvukovej podobe: