Vatikán 3. decembra – V dňoch 2. a 3. decembra sa konalo vo Vatikáne stretnutie popredných svetových podnikateľov, ktoré organizovalo americké vydavateľstvo Time. Účastníkom stretnutia Fortune-Time Global Forum s hlavnou témou „Výzva 21. storočia: vytvoriť novú sociálnu dohodu“ sa dnes prihovoril Svätý Otec František, ktorý ich prijal na audiencii vo Vatikáne. Reagujúc na tému stretnutia, vyjadril naliehavú potrebu nájsť nové, spravodlivejšie ekonomické modely. Pripomenul podnikateľom, že je potrebné mať v centre pozornosti dôstojnosť ľudskej osoby. Pápež František okrem iného povedal:

„Ak ignorujeme volanie mnohých našich bratov a sestier v každej časti sveta, nielenže popierame ich práva a dary, ktoré dostali od Boha, ale odmietame ich múdrosť a nedovoľujeme im ponúknuť svetu ich talenty, tradície a ich kultúru. Takéto správanie zväčšuje utrpenie chudobných a utláčaných a my sami sa tým stávame chudobnejšími,  a to nielen materiálne, ale aj morálne a duchovne.“

Svätý Otec vyjadril aj nádej, ktorá plynie z tohto stretnutia. Ako povedal, je dôležité, že sme spoznali zlo medzi nami, lebo tak ho môžeme začať správne liečiť. Upozornil na skutočnosť, že „táto základná obnova sa nemá len zaoberať jednoducho trhovou ekonomikou, výnosmi, zdrojmi a zlepšovaním infraštruktúry. Nie, to o čom tu hovoríme, je spoločné dobro ľudstva, právo každej osoby mať účasť na zdrojoch tohto sveta a mať rovnaké príležitosti rozvíjať svoje schopnosti, schopnosti ktoré sú koniec koncov založené na dôstojnosti Božích detí, stvorených na Boží obraz a podobu. Našou veľkou výzvou je odpovedať na globálnej úrovni na nespravodlivosť, podporiť zmysel pre zodpovednosť lokálnu a dokonca až osobnú, tak, aby nikto nebol vylúčený zo sociálnej spolupráce.“

Pri obnove, očiste a posilnení zaužívaných ekonomických modelov ide o naše osobné obrátenie a o našu nezištnosť voči núdznym, pripomenul Svätý Otec. Prítomné štyri stovky účastníkov fóra najúspešnejších podnikateľov podľa rebríčka amerického časopisu pápež povzbudil, aby pri obnove inštitúcií a štruktúr načúvali tým, ktorým chcú pomáhať:

„Prosím tiež, aby ste zapojili do vašich snáh tých, ktorým chcete pomáhať, dajte zaznieť ich hlasu, počúvajte ich príbehy, učte sa z ich skúseností a chápte ich potreby. Viďte v nich brata a sestru, syna a dcéru, matku a otca. Uprostred súčasných výziev hľaďte do ľudskej tváre toho, komu chcete úprimne pomôcť.“ -ab-

Vatikán 3. decembra - Na sviatok spolupatróna misií svätého Františka Xaverského, jezuitského misionára v Indii a Japonsku zo 16. storočia (1506-1552), pápež František v odkaze rozoslanom cez sociálnu sieť Twitter pripomína: „Všetci sme pozvaní vyjsť ako misionári a priniesť posolstvo Božej lásky každému človeku a do každého prostredia.“ -ab-

Succisa virescit (2. adventná nedeľa cyklu A, Iz 11, 1-10)

Tí z vás, milí priatelia, ktorí ste cestovali diaľnicou z Ríma do Neapola ste si určite všimli po ľavej strane diaľnice vysoko na kopci mohutný kláštor. Je to benediktínsky kláštor Monte Cassino a bol to prvý kláštor, ktorý r. 529 založil pre svoju rehoľu sv. Benedikt z Norcie. Tento kláštor má veľmi pohnuté dejiny. Počas svojej takmer 1500-ročnej histórie bol štyri krát úplne zničený. Najprv to boli Longobardi, ktorí ho r. 577 zrovnali so zemou, potom r. 883 Saracéni. Tretie spustošenie nastalo pri veľkom zemetrasení r. 1349. No a to štvrté, snáď zo všetkých najhroznejšie sa odohralo 15. februára 1944, keď ho Američania, mylne si mysliac, že v kláštore sa ukrývajú nacisti, úplne zbombardovali. Počas šialeného bombardovania naň zvrhli 1400 ton bômb. Z kláštora neostalo nič a mnohí si mysleli, že to je jeho definitívny koniec. Krátko po vojne sa však talianska vláda rozhodla kláštor znovuvybudovať a to „tam, kde bol a taký, aký bol“. Dnes ho teda znova obdivujeme v jeho pôvodnej veľkosti a kráse. Možno to, čo pomáha kláštoru Monte Cassino vždy povstať z ruín je motto, ktoré sa nachádza na jeho erbe. Je to zoťatý kmeň duba, z ktorého vyrastá krásny zelený výhonok a pri ňom je nápis: Succisa virescit, čo znamená „hoci zoťatý, znova sa zazelená“. Alebo v prenesenom zmysle: „Aj keď kláštor bude zničený, znova povstane k životu“.

Succisa virescit. Toto motto kláštora Monte Cassino krátko a pekne vyjadruje, milí priatelia, aj hlavnú myšlienku Božieho slova dnešnej 2. adventnej nedele. Je to slovo o nádeji na dobrý koniec toho, o čom sa zdá, že je to definitívne zničené a pochované. „Z kmeňa Jesseho vzíde ratolesť a z jeho koreňov vyženie výhonok“, hovorí v prvom čítaní prorok Izaiáš. Čo Izaiáš popisuje? O čom to hovorí?

Doba, v ktorej prorok Izaiáš žil – čo bolo 8. storočie pred Kristom – bola pre neho samotného i pre jeho národ dobou veľmi ťažkou. Asi 300 rokov už vládli v Izraeli králi z Dávidovho rodu, ale ich vláda stále viac a viac upadala. Sám prorok Izaiáš ich počas svojho života zažil štyroch. V roku 722 severná časť s desiatimi kmeňmi padla do rúk asýrskeho kráľa a ľudia boli odvlečení do zajatia. Z veľkého Dávidovho kráľovstva zostal už iba Jeruzalem. Prorok to popísal takto: „Len drahý Sion zostal, ako búdka vo vinici, ako koliba na poli uhoriek, ako osamelé strážne mesto“ (1, 8). Veriaci boli zo situácie zdesení, mali dojem, že ich opustil Boh a tak k nemu volali: „Pane, kam sa podela tvoja niekdajšia láska, tvoje sľuby dané Dávidovi?“ (Ž 89, 50).

A práve do tejto biednej situácie Izraela, adresuje prorok Izaiáš slová z dnešného čítania. Sú to slová silnej nádeje, avšak zároveň aj slová silne provokujúce. Prečo provokujúce? Preto, lebo Izaiáš zasadzuje nádej v pozitívnu budúcnosť nie do toho, čo očakávali Izraeliti, totiž, že Dávidova kráľovská dynastia bude upevnená a že bude trvať naveky. Pravdu povediac, Izaiáš im prorokuje presný opak: Dávidova kráľovská dynastia zanikne a to už čoskoro. A mal pravdu. Asi o 130 rokov neskôr, r. 586, sú židia odvlečení do babylonského zajatia, Dávidova kráľovská dynastia skončí a nikdy sa viac už  zmysle svetského panovania neobnoví. Z Dávidovho kráľovského kmeňa zostane len takpovediac pahýľ: orezaný peň s koreňom. Avšak z tohto pňa s koreňom, ktorým je Dávidov otec Jesse, vypučí čosi nové: nový výhonok, ktorý Božie prisľúbenie o „večnom kráľovstve Dávidovom“ splní, no bude to v inom zmysle, než očakávali Izaiášovi súčasníci.

Slová Izaiášove o zániku dávidovskej politickej dynastie museli byť pre židov zaiste silne provokujúce ba až devastujúce; no boli to zároveň aj slová úžasnej nádeje. Podľa Izaiáša základom pravého duchovného kráľovstva Dávidovho bolo pomazanie, ktoré kedysi Dávidovi udelil v Betleheme prorok Samuel. Králi, nástupcovia kráľa Dávida, mali žiť a vládnuť podľa vízie, vyplývajúcej z tohto pomazania. No nežili. Králi Izraela sa od nej odklonili a preto Dávidovo kráľovstvo muselo byť ako strom zoťaté.  No nebolo zoťaté úplne. Ostal kmeň aj s koreňmi a succisa virescit, teda hoci zoťaté, predsa sa znova zazelená.

Izaiáš to popisuje takto: „V ten deň: Z kmeňa Jesseho vzíde ratolesť a z jeho koreňov vyženie výhonok.“ Touto ratolesťou a výhonkom bude „kráľ pokoja“ (Iz 9, 5), Mesiáš Ježiš. Izaiáš jeho kraľovanie popisuje takto: „A spočinie na ňom duch Pánov: duch múdrosti a rozumu, duch rady a sily, duch poznania a bázne pred Pánom. ... Nebude súdiť podľa zdania očí, ani nebude karhať podľa počutia, ale podľa spravodlivosti bude súdiť chudobných a podľa práva bude rozhodovať v prospech ponížených zeme.“ Hľa, takto bude kraľovať kráľ, ktorý je už teraz verný svojmu poslaniu.

A keď tohto kráľa na konci vekov príjmu a uznajú za svojho kráľa všetci ľudia, vtedy sa definitívne uskutoční to kráľovstvo pokoja, ktoré Izaiáš obrazne popisuje, ako miesto kde „vlk bude bývať s baránkom, leopard si ľahne vedľa kozliatka. Teliatko i lev budú žrať spolu a chlapček ich bude zaháňať. Krava a medvedica sa budú spolu pásť, ich mláďatá budú vedno odpočívať. Lev sťa vôl sa bude kŕmiť slamou, dojča sa bude hrať nad dierou hada, do skrýše vretenice siahne rukou batoľa. Nik nebude škodiť ani pustošiť na celom mojom svätom vrchu; lebo poznaním Pána bude naplnená zem, ako vody napĺňajú moria.“

Ktorýsi autor sa, milí priatelia, raz vyjadril, že žiť znamená pochovávať nádeje. A je to, žiaľ, pravda. Mnohé nádeje a plány, ktoré sme v mladosti mali sa ukážu ako neuskutočniteľné a my často stojíme nad ich hrobmi. Mnohé naše pochované pozemské nádeje svedčia o našej obmedzenosti. No svedčia aj o našej hriešnosti. Niektoré nádeje totiž nemuseli zomrieť, tak ako nemusela zaniknúť ani dynastia Dávidova, ak by sa králi boli správali, ako sa mali. Nám sa stáva často to isté.

Boh je však veľký a preto on za nás napravuje to, čo sme pokazili a ponúka nám nové možnosti. Boh je verný a svojich prísľubov sa nevzdáva. Advent je preto naším obdobím. Je to obdobie, kedy by sme mali povstať zo smútku a svoje nádeje si nielen znova obnoviť, ale hlavne ich konečne zakoreniť v realite, teda v učení a v osobe Ježiša Krista. 

Milí priatelia, želám vám požehnanú 2. adventnú nedeľu.