Vatikán 5. decembra - Nechajme sa premeniť Ježišom, dovoľme mu, aby nás „znova stvoril“ oslobodením od našich hriechov. Tak znela hlavná myšlienka homílie pápeža Františka, ktorý dnes ráno slávil omšu v Dome sv. Marty.

Púšť zakvitne, slepí vidia a hluchí počujú. Prvé čítanie z Knihy proroka Izaiáša „hovorí o obnove“, poznamenal pápež František. Všetko bude zmenené „zo škaredého na pekné, zo zlého na dobré“. Práve „zmena k lepšiemu“ bola tým, čo ľud Izraela očakával od Mesiáša.

Svätý Otec venoval hlavnú pozornosť evanjeliovej udalosti o uzdravení chromého (Lk 5,17-26). Ježiš „dal ľuďom vidieť cestu zmeny, a preto ho ľudia nasledovali.“ Nenasledovali ho „lebo bol moderný: nasledujú ho, lebo Ježišovo posolstvo sa dotýka srdca.“ Pápež František ďalej vysvetlil:

„Ale to, čo robil Ježiš nebola len zmena zo škaredého na pekné, zo zlého na dobré: Ježiš urobil premenu. Nie je problém niečo skrášliť, nie je problém niečo kozmeticky upraviť, primaľovať: on premenil všetko zvnútra! Zmenil to ‚znovustvorením‘. Boh stvoril svet, človek upadol do hriechu; Ježiš prichádza svet ‚znovustvoriť‘. A to je posolstvo, posolstvo Evanjelia, ktoré sa vidí jasne: skôr ako uzdraví človeka, odpúšťa mu hriechy. Ide tam, k ‚znovustvoreniu‘, pretvorí toho človeka z hriešnika na spravodlivého: znova ho stvorí ako spravodlivého. Urobí ho úplne novým. A toto pohoršuje, toto vyvoláva pohoršenie!“

A preto, zdôrazňuje pápež, zákonníci „začínajú diskutovať a šomrať“, lebo nedokázali prijať jeho autoritu. Ježiš „je schopný z nás hriešnikov, urobiť nových ľudí,“ opäť pripomenul Svätý Otec. „To je niečo, čo vytušila Magdaléna, ktorá bola zdravá, ale mala ranu vo svojom vnútri, bola hriešnicou.“ Vytušila že „tento muž môže uzdraviť nie telo, ale ranu v duši. Môže ju znova stvoriť! A k tomu je potrebná veľká viera.“ Svätý Otec pokračuje:

„Všetci sme hriešnici, ale pozri na korene svojho hriechu, nech Pán ide k nim a nech ich znova stvorí, a tie horké korene zakvitnú, zakvitnú v spravodlivosti a ty budeš novým mužom, novou ženou. Ale ak my hovoríme: «Áno, áno, som hriešnik, idem, vyspovedám sa pár slovami, a potom pôjdem ďalej ako predtým», vtedy sa nenechávam znova stvoriť Pánom. Len dva „ťahy štetcom“ ako vonkajší náter a veríme, že tak je všetko spravené? Nie! (Vyznám) svoje hriechy, jasne pomenované menom a priezviskom – urobil som toto a toto, a hanbím sa v hĺbke srdca! Otvorím svoje srdce: «Pane, jediný, koho mám. Pretvor ma! Znovu ma stvor!» - A tak budeme mať odvahu ísť so skutočnou vierou – ako sme o to prosili – v ústrety Vianociam“.

My máme vždy „sklon zakrývať váhu našich hriechov,“ upozornil ďalej Svätý Otec. Je to napríklad vtedy, keď zľahčujeme hriech závisti, ktorý je podľa pápežových slov  „tá najškaredšia vec“, ako „hadí jed“, ktorý chce zničiť druhého.

Svätý Otec v homílii povzbudil ísť k základom našich hriechov a potom ich odovzdať Pánovi, lebo on ich zmaže a pomôže nám ísť ďalej s vierou. Ilustroval to príbehom svätca, znalca Biblie, avšak človeka so sklonmi k hnevu, ktorý si vyprosoval od Pána odpustenie cez mnohé skutky odriekania a kajúcnosti:

„Tento svätec sa Pána spytuje: Si spokojný, Pane? - Nie! - Veď som ti dal všetko! - Nie, niečo chýba... - A tento chudák sa opäť kajal, modlil a bdel: Pane, toto som ti dal? Stačí? - Nie! Niečo chýba... - Ale čo chýba, Pane? - Chýbajú tvoje hriechy! Daj mi tvoje hriechy!

To je to, čo dnes Pán od nás žiada: «Odvahu! Daj mi tvoje hriechy a ja ťa urobím novým mužom, novou ženou». Nech nám Pán dá vieru, aby sme v to verili“. -ab-

Ježiš nás učí ísť vždy k podstate a brať zodpovedne vlastné poslanie, našu misiu. (Tvít pápeža Františka, 5. decembra 2016) -ab-

Vatikán 5. decembra – Ďalší rozhovor s pápežom Františkom priniesol časopis La Civiltà Cattolica. Ide o prepis odpovedí Svätého Otca Františka pri stretnutí s jezuitmi zhromaždenými na 36. generálnej kongregácii, s účasťou vyše 200 reprezentantov rehole z celého sveta.

Pri návšteve dňa 24. októbra 2016 na pôde Generálnej kúrie Spoločnosti Ježišovej sa pápež František najprv pripojil k spoločnej modlitbe a následne predniesol príhovor. Napokon dal Svätý Otec priestor otázkam, na ktoré odpovedal spontánne, bez toho, aby si ich vopred vyžiadal na prípravu. V slovenskom preklade prinášame odpovede na niektoré z celkovo 15 otázok z prepisu publikovaného spomenutým jezuitským časopisom (č. 3995, 10. dec. 2016, s. 417-431):

Svätý Otče, ste živým príkladom prorockej odvahy. Ako to robíte, že ju viete vyjadriť s takou účinnosťou? Ako to môžeme robiť aj my?

„Odvaha nespočíva len v robení hluku, ale tiež v tom, že ho viete robiť, že viete, kedy ho robiť a ako ho robiť. Ba dokonca, ešte skôr než čokoľvek iné, treba rozlíšiť, či hluk robiť alebo nie. Odvaha je konštitutívna pre akúkoľvek apoštolskú činnosť. A dnes viac než kedykoľvek predtým je potrebné mať odvahu a prorockú smelosť. Aby sme nemali strach, je potrebná istá aktualizovaná parézia, prorocká smelosť. Je jedinečné, že toto bola prvá vec, čo  sv. Ján Pavol II. povedal, keď bol zvolený za pápeža: «Nebojte sa». Pripomenul všetky problémy východných krajín a odvaha mu pomohla im všetkým čeliť.

Aká prorocká odvaha sa od nás žiada dnes? To treba rozlíšiť. Čiže klásť si otázku: kam treba nasmerovať túto prorockú odvahu? Je to postoj, ktorý sa rodí z magis. A magis je parézia! Magis spočíva v Bohu, ktorý je vždy väčší. A teda, hľadiac na tohto vždy väčšieho Boha, rozlišovanie sa prehlbuje v hľadaní miest, ku ktorým treba odvahu nasmerovať. Verím, že toto je vaša práca na tejto kongregácii: rozlíšiť «kam» vlastne nasmerovať magis, prorockú odvahu, paréziu.

Niekedy sa prorocká odvaha snúbi s diplomaciou, s istým dielom presviedčania a zároveň tiež so silným znakmi. Napríklad, prorocká odvaha je povolaná zaútočiť na korupciu, tak veľmi rozšírenú v niektorých krajinách. Korupciu, vďaka ktorej, napríklad, keď sa vyčerpajú ústavné obdobia mandátu, hneď vzniknú snahy o reformu ústavy, aby bolo možné ešte zostať. Myslím si, že práve tu by Spoločnosť [Ježišova], vo svojej práci vyučovania a sociálneho scitlivovania, mala konať dobrú odvážnu prácu, s cieľom presvedčiť, že nejaká krajina nemôže rásť, ak sa nerešpektujú právne základy, ktoré si samotná krajina položila preto, aby v budúcnosti dokázala sama sebe vládnuť.“

*

Vo vašom príhovore ste nám jasne navrhli morálku, ktorá sa zakladá na rozlišovaní. Ako nám navrhujete pokračovať v morálnej oblasti vzhľadom na túto dynamiku rozlišovania morálnych situácií? Zdá sa mi, že nebude možné zastaviť sa pri takej interpretácii, že sa deduktívne (sylogisticky) uplatneňuje norma, ktorá sa obmedzuje na to, že vidí jednotlivé situácie ako prípady všeobecnej normy...

„Rozlišovanie, schopnosť rozlišovať, je kľúčový prvok. A práve nedostatok rozlišovania si všímam pri formácii kňazov. Vskutku riskujeme, že si privykneme na postoj «buď biele alebo čierne» a na to, čo je legálne. Voči rozlišovaníu sme v princípe dosť uzavretí. Jedna vec je jasná: dnes v niektorých seminároch znovu nadobudla priestor istá rigídnosť, ktorá je vzdialená rozlišovaniu situácií. A je to nebezpečná vec, lebo nás môže priviesť k chápaniu morálky, ktorá má kazuistický zmysel. Hoci s odlišnými formuláciami, bola by to však stále v tej istej línii. To mi naozaj naháňa strach. Už som to povedal na stretnutí s jezuitmi v Krakove počas Svetových dní mládeže. Tam sa ma jezuiti pýtali, čo môže spraviť Spoločnosť, a odpovedal som, že jej dôležitou úlohou je formácia seminaristov a kňazov v rozlišovaní.

Ja a moja generácia – možno nie tí najmladší, ale moja generácia a niektoré z tých neskorších – sme boli vychovaní dekadentnou scholastikou. Študovali sme s manuálom teológiu a aj filozofiu. Bola to dekadentná scholastika. Napríklad mi je vždy do smiechu, keď si spomeniem na vysvetlenie ,metafyzického kontinua‘, lebo nás učili teóriu puncta inflata (teória zo začiatku 17. storočia, pozn. red.). Keď veľká scholastika začala strácať na výške, stáva sa tou dekadentnou školastikou, akú sme študovali, aspoň moja generácia a iné.

Bola to táto dekadentná scholastika, ktorá vyprovokovala kazuistický prístup. A je kuriózne. Na vyučovanie matérie «sviatosti zmierenia» na teologickej fakulte boli zvyčajne – ale nie všade –  profesori sviatostnej morálky. Celá morálna oblasť bola obmedzená na «môže sa», «nemôže sa», «potiaľ áno, potiaľ nie». Na skúške ad audiendas (skúška odbornej pripravenosti na službu spovedania, pozn. red.) jeden môj spolubrat, ktorému položili dosť komplikovanú otázku, jednoducho povedal: «Ale otče, prosím vás, tieto veci sa v skutočnosti nedejú!» A skúšajúci odpovedal: «Ale je to v knihách!»

Bola to morálka veľmi cudzia rozlišovaniu. V tej dobe bol strašiakom prízrak situačnej morálky...  Myslím, že Bernard Häring bol prvý, ktorý začal hľadať novú cestu k rozkvetu morálnej teológie. Samozrejme v našich časoch morálna teológia spravila veľký pokrok vo svojich úvahách a vo svojej zrelosti; dnes už viac nie je «kazuistikou».

V morálnej oblasti treba napredovať bez toho, aby sme upadli do «situacionizmu»; ale na druhej strane treba prebudiť to veľké bohatstvo obsiahnuté v rozmere rozlišovania, a to je vlastné veľkej scholastike. Všimnime si jednu vec: svätý Tomáš a svätý Bonaventúra tvrdia, že všeobecný princíp platí pre všetkých, ale – hovoria to explicitne – v miere, v akej sa zostupuje do jednotlivostí, sa otázka rôzni a nadobúda odtiene bez toho, že by sa princíp musel zmeniť. Táto scholastická metóda má svoju platnosť. Je to morálna metóda, ktorú použil Katechizmus Katolíckej cirkvi. A je to metóda použitá v poslednej apoštolskej exhortácii Amoris laetitia, po rozlišovaní vykonanom celou Cirkvou prostredníctvom dvoch synod. Morálka použitá v Amoris laetitia je tomistická, ale je tou od svätého Tomáša a nie tou od autora puncta inflata.

Je jasné, že na poli morálky treba pokračovať s vedeckou prísnosťou a s láskou k Cirkvi a k rozlišovaniu. Sú isté body morálky, ku ktorým jedine v modlitbe možno nadobudnúť dostatočné svetlo, aby sme dokázali postúpiť v teologickom uvažovaní. A pokiaľ ide o túto vec, dovolím si zopakovať: treba robiť «teológiu na kolenách». Nemožno robiť teológiu bez modlitby. Je to kľúčový bod a treba to tak robiť.“

*

Pápež František si želá Spoločnosť chudobnú a pre chudobných. Akú radu nám dá, aby sme kráčali týmto smerom?

„Myslím, že v tomto bode chudoby nás svätý Ignác v mnohom prekonal. Keď čítame, ako chápal chudobu a sľub nezmeniť chudobu, ak nie k jej väčšiemu sprísneniu, musíme pouvažovať.  Ignác nemá len čisto asketický prístup, akési poštípanie sa, aby to človek bolestnejšie pocítil, ale je to láska k chudobe ako životný štýl, ako cesta ku spáse, cesta Cirkvi. Lebo pre Ignáca – a toto sú dve kľúčové slová, ktoré používa – je chudoba matkou a múrom. Chudoba plodí, je matkou, plodí duchovný život, život svätosti, apoštolský život. A je múrom, obraňuje. Koľko cirkevných pohrôm sa začalo pre nedostatok chudoby: aj mimo Spoločnosti, mám na mysli celú Cirkev vo všeobecnosti. Koľké škandály, o ktorých žiaľ musím byť informovaný vzhľadom na pozíciu, v akej sa nachádzam, sa rodia z peňazí. Myslím, že svätý Ignác mal naozaj veľkú intuíciu. V ignácovskej vízii chudoby máme zdroj inšpirácie, ktorá nám pomôže.

Klerikalizmus, ktorý je jedným z najvážnejších ziel v Cirkvi, je vzdialený od chudoby. Klerikalizmus je bohatý. A ak nie je bohatým peniazmi, je takým pýchou. Ale je bohatým: je tam pripútanosť k vlastníctvu. Nenechá sa plodiť matkou chudobou, nenechá sa ochraňovať múrom chudoby. Klerikalizmus je jednou z najzávažnejších foriem bohatstva, akými dnes v Cirkvi trpíme. Aspoň na niektorých miestach v Cirkvi. Dokonca v tých úplne každodenných skúsenostiach. Chudobná Cirkev pre chudobných je tá evanjeliová, tá z Reči na vrchu z Evanjelia podľa Matúša a tá z Reči na rovine z Evanjelia podľa Lukáša, ako aj ,protokol’ z 25. kapitoly Matúšovho evanjelia, podľa ktorého budeme súdení. Myslím, že v tomto je evanjelium veľmi jasné a treba ísť tým smerom. Ale tiež by som nástojil na skutočnosti, že by bolo pekné, ak by Spoločnosť pomohla prehĺbiť Ignácovu víziu o chudobe, lebo si myslím, že je víziou pre celú Cirkev. Niečo, čo môže pomôcť nám všetkým.“

Veľmi dobre ste hovorili o dôležitosti, akú má útecha. Keď si robíte reflexiu na záver každého dňa, aké veci Vám dodávajú útechu a aké Vás o ňu oberajú?

„Hovorím tu v rámci rodiny, a teda môžem povedať: som vždy skôr pesimista. Nevravím, že som depresívny, lebo to nie je pravda. Ale je pravdou, že zvyknem vždy hľadieť na tú časť, ktorá nefungovala. A tak je útecha pre mňa najlepším antidepresívom, aké som našiel! Nachádzam ju, keď sa postavím pred Pána a nechám ho, aby mi ukázal to, čo urobil počas dňa. Keď si na konci dňa uvedomím, že ma vedie, keď si uvedomím, že napriek môjmu kladeniu odporu, bol tu sprievodca, tak ako vlna, ktorá ma pohnala vpred, to ma naozaj utešuje. Je to ako počuť: «On je tu». Čo sa týka môjho pontifikátu, utešuje ma počuť vo vnútri: «V poriadku, to, čo ma dostalo do tohto  ,tanca‘, nebola zhoda hlasov, ale má to do činenia s Ním». To ma veľmi utešuje. A keď si uvedomím, koľko ráz zvíťazila moja vzdorovitosť, prenikne ma bolesť a privádza ma to žiadať o odpustenie. A je to dosť častá skutočnosť. A prospieva mi to: uvedomiť si, ako hovorí svätý Ignác, že človek «len čo tu prekáža», uznať, že každý má svoje vzdorovitosti, že s nimi žije každý deň a že niekedy nad nimi víťazí, inokedy nie. Táto skúsenosť zaisťuje, aby si človek namýšľal, že je ktoviekým. To pomáha. Toto je moja osobná skúsenosť, povedané najjednoduchšie ako sa dá.“

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -bp, ej, jb-

Vatikán/Taliansko 5. decembra – „Významné uznanie“, či „znak vďačnosti“ za službu ekumenického patriarchu Bartolomeja „pri šírení stále väčšieho spoločenstva medzi všetkými veriacimi v Krista“. Týmito slovami označil pápež František „Cenu sv. Mikuláša“, ktorú konštantínopolskému patriarchovi dnes udelila Apúlijská teologická fakulta v talianskom Bari.

Pri slávnosti prečítali pozdravný telegram Svätého Otca. V krátkom texte adresovanom miestnemu arcibiskupovi Mons. Francescovi Cacuccimu pápež František píše, že sa duchovne pripája „k drahému bratovi Bartolomejovi v úcte k svätému biskupovi Mikulášovi z Myry, ktorého relikvie sa uchovávajú v Bari takmer tisíc rokov, odovzdávajúc do príhovoru tohto pastiera tak milovaného na východe i západe“ v spoločnej modlitbe „za tak túžobne očakávané dosiahnutie plnej jednoty kresťanov“.

S „chvályhodnou iniciatívou“ tohto ocenenia, dodáva na záver telegramu pápež František, „Apúlijská teologická fakulta a celá Cirkev v Apúlii vydávajú svedectvo o svojej vernosti povolaniu byť mostom medzi kresťanmi východu a západu“. -ej-   

Taliansko 5. decembra – Bazilika sv. Rity v Cascii (Kašši) opäť otvorila svoje brány pre veriacich po októbrovom hrozivom zemetrasení. Slávnostnému obradu znovuotvorenia pútnického miesta včera popoludní predsedal arcibiskup Spoleta-Norcie Mons. Renato Boccardo. Viac už pre Vatikánsky rozhlas prezradil rektor Baziliky sv. Rity v Cascii otec Bernardino Piciaroli:  

„Po zemetrasení, predovšetkým po tom z 30. októbra, boli bazilika a kláštor kvôli škodám, ku ktorým tam došlo, z bezpečnostných dôvodov uzavreté. Po zásahu hasičov, ktorí zabezpečili niektoré časti baziliky, dnes môžeme aspoň minimálne pokračovať v činnosti. Teda môžeme znovu otvoriť, predovšetkým obnoviť prístup k urne“.  

Sanktuárium sv. Rity v Cascii ročne pritiahne státisíce pútnikov z celého sveta. Dôvodom sú práve pozostatky talianskej svätice, ktoré odpočívajú v krištáľovej urne. Miestni obyvatelia sú za znovusprístupnenie baziliky vďační, pokračuje otec Piciaroli:

„Baziliku sv. Rity sme otvorili v duchu vďačnosti Pánovi, lebo nás ochránil pred ťažkými, veľmi závažnými situáciami. V Cascii ani v okolí neboli žiadne obete na životoch. Mnohé príbytky miestnych sú však zničené. Máme veľké šťastie, že sme mohli znovu otvoriť našu baziliku“.

Na nedeľnej slávnosti znovu otvorenia sa zúčastnil aj veľký počet hasičov a členov záchrannej služby. Otrasy zeme na konci októbra tohto roku poškodili v diecéze Spoleto-Norcia približne 250 kostolov a cirkevných budov. Miestnym obyvateľom, ktorí naďalej žijú v strachu z ďalších otrasov zeme, vyjadril duchovnú blízkosť aj pápež František. Ďalej otec Piciaroli:  

„Ľudia ešte stále prežívajú strach, ešte stále sú omráčení a poznačení nedostupnosťou k svojim príbytkom: mnohí z nich stále žijú v obytných prívesoch, v stanoch a mnohí sú ubytovaní v ubytovniach a hoteloch. Aj my sme dali k dispozícii dom pre duchovné cvičenia, kde sa môže nejakým spôsobom pomôcť ľuďom prežiť, kde môžu spať a najesť sa. Pomoc, ktorú im možno ešte dať – predovšetkým hľadiac do budúcna – je určite blízkosť v potrebách, ktoré isto nastanú, lebo cesta obnovenia práce a činnosti podnikov bude dlhá a ťažká. Myslím si, že toto je prvá vec, ktorú treba urobiť: pomôcť, ako každý vie. Rovnako je potrebný aj nejaký zásah zo strany verejných inštitúcií a vlády, aby boli skutočne prítomní pri hľadaní riešenia problémov ľudí“.    

Podľa slov rektora Baziliky sv. Rity v Cascii otca Piciaroliho znovu otvorenie sanktuária tiež znamená pre ľudí obnovenie modlitby k sv. Rite na vyprosenie „útechy, ktorá plynie z Pánovej milosti“:

„Hľadieť zblízka na osobu tejto ženy určite pomôže mnohým rodinám, aby znovu objavili nádej a tiež aby sa obnovil príliv pútnikov. Znamená to otvoriť srdce a myseľ nádeji napriek všetkému, napriek zemetraseniam a ťažkostiam...“. -ej-

Mjanmarsko 5. decembra - Na severe Mjanmarska vládna armáda zbombardovala katolícky kostol. Ako informovala agentúra AsiaNews pri leteckom útoku 3. decembra v lokalite Mung Koe neboli obete na životoch. Z modernej železobetónovej stavby, dokončenej pred 10 rokmi, zostala stáť iba zvonica. K útoku došlo práve na sviatok patróna kostola, svätého Františka Xaverského. Miestni kňazi a rehoľné sestry boli nútení uchýliť sa spolu s troma tisíckami obyvateľov do stanového tábora za neďalekou hranicou Číny.

Sever krajiny je dejiskom zrážok medzi vládnymi jednotkami a národnostnými rebelmi z mjanmarských zväzových štátov Kachin a Shan. Po 17 rokoch relatívneho mieru a pokoja sa v roku 2011 v Mjanmarsku opäť obnovili boje medzi vládnymi jednotkami a povstalcami. Tieto boje si doteraz vyžiadali desiatky civilných obetí a 120 tisíc utečencov, ktorí žijú v 167 utečeneckých táboroch. Mjanmarský kardinál Charles Maung Bo, arcibiskup najväčšieho mesta krajiny Rangúnu, opakovane vyzýva celú krajinu k nastoleniu mieru. -ab-

Nedeľné vysielanie vo zvukovej podobe: 

Pondelkové vysielanie vo zvukovej podobe: