Vatikán 7. decembra – Veriacich, ktorí dnes prišli na generálnu audienciu Svätý Otec prijal v Aule Pavla VI. Podľa svojho zvyku požehnal chorých a znevýhodnených, ktorým usporiadatelia vyhradili prvé rady. V katechéze pápež František začal nový cyklus venovaný kresťanskej nádeji. Dnes sa zameral na adventnú tému prípravy cesty pre Pána v duchu Izaiášovho utešujúceho proroctva nádeje.

Plné znenie katechézy Svätého Otca

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnes začíname s novou sériou katechéz na tému kresťanskej nádeje. Je veľmi dôležitá, lebo nádej nesklame. Optimizmus sklame, nádej nie! Je to jasné? Veľmi ju potrebujeme v týchto časoch, ktoré sa javia temnými, v ktorých sa niekedy cítime stratení zoči-voči zlu a násiliu, ktoré nás obklopujú, tvárou v tvár bolesti mnohých našich bratov. Je treba nádej! Cítime sa byť stratení a aj tak trochu malomyseľní, lebo narážame na vlastnú bezmocnosť a zdá sa nám, akoby táto tma nikdy nemala skončiť.

Netreba však dovoliť, aby nás nádej opustila, lebo Boh so svojou láskou kráča s nami. Mám nádej, lebo Boh je pri mne. A toto môžeme povedať my všetci. Každý z nás môže povedať: „Dúfam, mám nádej, lebo Boh kráča so mnou!“ Kráča so mnou a vedie ma za ruku. Boh nás nenecháva osamote! Pán Ježiš zvíťazil nad zlom a otvoril nám cestu života.

A teda osobitne v tomto čase Adventu, ktorý je časom očakávania, keď sa pripravujeme ešte raz znovu prijať utešujúce tajomstvo Vtelenia a svetlo Vianoc, je dôležité uvažovať nad nádejou. Nechajme sa poučiť Pánom o tom, čo to znamená dúfať. Počúvajme teda slová Svätého písma, počínajúc prorokom Izaiášom, veľkým prorokom Adventu, veľkým poslom nádeje.

V druhej časti svojej knihy sa Izaiáš obracia na ľud s posolstvom útechy:

«Potešujte, potešujte môj ľud, vraví váš Boh. Hovorte k srdcu Jeruzalema a volajte mu, že sa skončilo jeho otroctvo a je odčinená jeho vina, že dostal z Pánovej ruky dvojmo za každý svoj hriech. Čuj! Ktosi volá: „Na púšti pripravte cestu Pánovi. Vyrovnajte na pustatine chodník nášmu Bohu! Každá dolina nech sa zdvihne a každý vrch a kopec zníži; čo je kopcovité, nech je rovinou, a čo hrboľaté, nížinou. A zjaví sa Pánova sláva a zrazu ju uvidí každé stvorenie, lebo sa ozvali ústa Pánove.“» (40,1-2.3-5).

Toto hovorí prorok Izaiáš. Boh Otec utešuje vzbudzujúc utešiteľov, od ktorých vyžaduje povzbudiť ľud, jeho deti, ohlasujúc, že jeho trápenie sa skončilo, bolesť sa pominula a hriech bol odpustený. Práve toto uzdravuje skľúčené a vystrašené srdce. Preto prorok žiada pripraviť cestu Pánovi, otvárajúc sa pre jeho dary a jeho spásu.

Útecha sa pre ľud začína možnosťou kráčať po Božej ceste – ceste novej, vyrovnanej a schodnej, po ceste na prekonanie púšte, aby tak ňou mohol prejsť a vrátiť sa do domoviny. Lebo ľud, na ktorý sa obracia prorok, prežíval v tej dobe tragédiu vyhnanstva do Babylonu a teraz naopak počúva, že sa bude môcť vrátiť do svojej zeme, a to po ceste upravenej na pohodlnú a širokú, bez údolí a hôr, ktoré robia cestu namáhavou, po vyrovnanej ceste cez púšť. Pripraviť túto cestu znamená teda pripraviť cestu spásy, cestu oslobodenia od každej prekážky a oštary.

Vyhnanstvo izraelského ľudu bolo dramatickým momentom dejín, keď ľud prišiel o všetko. Ľud stratil vlasť, slobodu, dôstojnosť a aj dôveru v Boha. Cítil sa byť opustený a bez nádeje. Naproti tomu je tu výzva proroka, ktorá znovuotvára srdce pre vieru. Púšť je miestom, kde sa ťažko žije, avšak práve tam sa teraz bude dať kráčať, aby sme sa vrátili nielen do vlasti, ale vrátili sa k Bohu a vrátila sa nám nádej a úsmev. Keď sme v tme, v ťažkostiach, úsmev neprichádza. Je to práve nádej, ktorá nás na tej ceste nachádzania Boha učí usmievať sa.

Jednou z vecí, z prvých vecí, ktoré sa prihodia osobám, ktoré sa odlučujú od Boha je, že sú osobami bez úsmevu. Možno sú schopní vyvolať výbuch smiechu, sypať jeden za druhým vtipy, žarty a smiech... Avšak úsmev chýba! Úsmev dáva jedine nádej. Pochopili ste to? Je to úsmev nádeje na dosiahnutie Boha.

Život je častokrát púšťou, je ťažké kráčať životom, avšak, ak sa zveríme Bohu, môže sa stať krásnym a širokým ako diaľnica. Stačí nikdy nestrácať nádej, stačí vytrvalo veriť, vždy, napriek všetkému. Keď sa ocitneme tvárou v tvár dieťaťu, azda môžeme mať aj mnoho problémov, mnoho ťažkostí, avšak keď stojíme pred dieťaťom, v našom vnútri sa rodí úsmev, jednoduchosť, lebo stojíme pred nádejou: dieťa je nádejou! A tak musíme v živote, pri tomto putovaní, vidieť nádej, že nájdeme Boha, Boha, ktorý sa pre nás stal Dieťaťom. A toto nám daruje úsmev, daruje nám všetko.

Práve tieto Izaiášove slová neskôr využíval Ján Krstiteľ vo svojom kázaní, ktorým pozýval k obráteniu. Hovorí takto: «Hlas volajúceho na púšti: Pripravte cestu Pánovi!» (Mt 3,3). Je to hlas kričiaci tam, kde sa zdá, že nikto nemôže počúvať – veď kto už môže počúvať na púšti, vari vlci? A je to hlas, ktorý volá uprostred poblúdenosti spôsobenej krízou viery.

Nemôžeme zaprieť, že dnešný svet je v kríze viery. Áno, neraz povieme: „Ja verím v Boha, som kresťanom, patrím k tomu náboženstvu...“ Tvoj život je však od kresťana riadne ďaleko; je poriadne vzdialený od Boha. Náboženstvo a viera sa scvrkli do jediného slova: „Verím?“ – „Áno!“ Nuž nie, tu sa žiada návrat k Bohu, obrátiť srdce k Bohu a kráčať touto cestou, aby sme ho našli. On nás čaká.

Toto je kázanie Jána Krstiteľa: pripravovať. Pripraviť stretnutie s týmto Dieťaťom, ktoré nám prinavráti úsmev. Keď Ján Krstiteľ ohlasuje Ježišov príchod, Izraeliti akoby boli ešte vo vyhnanstve, lebo sú pod rímskou nadvládou, ktorá ich robí cudzincami v ich vlastnej domovine, vládnu im mocní okupanti, ktorí rozhodujú o ich životoch. Avšak skutočnými dejinami nie sú tie, ktoré vytvárajú mocní, ale tie vytvorené Bohom spoločne s jeho maličkými.

Skutočné dejiny – tie, ktoré pretrvajú vo večnosti – sú tie, ktoré píše Boh so svojimi maličkými: Boh s Máriou, Boh s Ježišom, Boh s Jozefom, Boh s maličkými. S tými maličkými a jednoduchými, ktorých nachádzame okolo Ježišovho narodenia: Zachariáš a Alžbeta, v pokročilom veku a poznačení neplodnosťou, Mária, mladé dievča, panna, zasnúbená s Jozefom, pastieri, ktorými sa opovrhovalo a ktorí neboli považovaní za nič. Sú to maličkí, ktorých viera urobila veľkými, maličkí, ktorí vedia naďalej dúfať. A nádej je čnosťou maličkých. Veľkí, uspokojení ľudia nepoznajú nádej, nevedia čo to je.

Sú to maličkí spolu s Bohom, s Ježišom, ktorí premieňajú púšť vyhnanstva, zúfalej osamelosti, utrpenia, na rovnú cestu, po ktorej treba kráčať, aby sme šli v ústrety Pánovej sláve. A prichádzame teda k tomuto: nechajme sa vyučovať nádeji. Nechajme sa vyučovať nádeji! Očakávajme s dôverou príchod Pána a akákoľvek je púšť nášho života – každý vie, akou kráča púšťou – akákoľvek je púšť nášho života, stane sa rozkvitnutou záhradou. Nádej nesklame! Povedzme to ešte raz: „Nádej nesklame!“ [zhromaždenie opakuje] Ďakujem.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

Na záver generálnej audiencie pápež František povzbudil k ochrane ľudských práv a boju proti korupcii. Urobil tak nasledovnou výzvou: 

„V najbližších dňoch si pripomenieme dva dôležité dni vyhlásené OSN: Medzinárodný deň boja proti korupcii – 9. decembra – a Svetový deň ľudských práv – 10. decembra. Sú to dve úzko prepojené skutočnosti. Korupcia je negatívnym aspektom, proti ktorému treba bojovať, počínajúc od osobného svedomia a bdejúc nad oblasťami občianskeho života, osobitne nad tými najrizikovejšími. Ľudské práva sú pozitívnym aspektom, ktorý treba šíriť vždy s obnovenou rozhodnosťou, aby nikto nebol vylúčený z uznania základných práv ľudskej osoby. Pán nech nás podporuje v tomto dvojnásobnom úsilí.“ -zk, jb-

Vatikán 7. decembra – Pápež František sa opäť podelil formou rozhovoru o svoje pohľady  na cirkevné i spoločenské témy. Interview pre belgický katolícky týždenník Tertio dnes v španielskom origináli a talianskom preklade publikovala Svätá stolica. Pápež, ktorý sa s belgickými novinármi stretol tesne pred záverom Svätého roka milosrdenstva, vyjadruje spokojnosť s priebehom Jubilea a vysvetľuje, ako ho k jeho vyhláseniu priviedla inšpirácia od Boha.

Pri otázke o probléme vytláčania náboženstva z verejného života Svätý Otec upozorňuje na prežitok osvietenstva, spočívajúci vo falošnej predstave o náboženstve ako subkultúre. Ide tu podľa jeho slov o okyptenie človeka o transcendentný rozmer. Ďalej pápež hovorí o potrebe posilňovania synodality v Cirkvi, pričom poukazuje na priebeh nedávnej synody o rodine. Za cennú označuje synodálnu prax, ktorú si zachovalo pravoslávie i východné katolícke cirkvi.  

Medzi témami je aj náboženský fundamentalizmus a vzťah medzi náboženstvom a vojnou. Pápež František sa tiež vyjadruje k problematike komunikačných prostriedkov. Hovorí o ich pozitívnej úlohe i o nebezpečenstvách ich zneužitia. Expresívnymi slovami sa vyjadruje o veľkých škodách, ktoré môžu médiá napáchať dezinformovaním, polopravdami a očierňovaním osôb, využívajúc chorobný sklon ľudí kŕmiť sa správami o škandáloch.

Svätý Otec dáva stručné a výstižné rady mladým, aby sa nehanbili za vieru a boli aktívni pri hľadaní nových ciest. Tých, čo nie sú veriaci, povzbudzuje hľadať zmysel života. Všetkých napokon pozýva objavovať horizonty a neodchádzať do penzie v dvadsiatke. Na záver radí kňazom, aby sa synovsky držali Matky Božej, nechali na sebe spočívať Ježišov pohľad a s citlivosťou pristupovali k trpiacim.  

Rozhovor charakterizuje priateľský tón i prvky humoru. Pápež si okrem iného zaspomínal na svoje niekdajšie pravidelné návštevy Belgicka vo funkcii rehoľného predstaveného. Na ďalšiu návštevu sa nechystá, no ako prezradil, jeho najobľúbenejším belgickým mestom sú Bruggy. -jb-

Odpovede pápeža Františka pre belgický katolícky týždenník Tertio

Vatikán 7. decembra – Prinášame odpovede Svätého Otca Františka z interview pre belgický katolícky časopis Tertio, ktoré poskytol pred záverom Svätého roka milosrdenstva.

V našej krajine zažívame obdobie, v ktorom chce národná politika oddeliť náboženstvo od verejného života, napríklad v oblasti výchovy. Existujú názory, že v čase sekularizácie by malo byť náboženstvo vymedzené len na súkromný život. Ako môžeme byť misionárskou Cirkvou, vychádzajúc v ústrety spoločnosti, a zároveň znášať toto napätie vytvorené touto verejnou mienkou?

„Nechcem nikoho uraziť, ale tento postoj je postojom zastaraným. Je to dedičstvo, ktoré nám zanechalo osvietenstvo - nie je tak? -, kde každý náboženský jav je subkultúrou. Existuje rozdiel medzi laicizmom a laickosťou. Hovoril som o tom s Francúzmi. Druhý vatikánsky koncil nám hovorí o autonómii vecí alebo procesov či inštitúcií. Existuje istá zdravá laickosť, napríklad laickosť štátu. Vo všeobecnosti je laický štát dobrý. Je to lepšie než konfesijný štát, lebo konfesijné štáty končia zle.

Avšak jedna vec je laickosť a druhá vec je laicizmus. Laicizmus zatvára dvere pred transcendentnom: a to dvojakým transcendentnom, či už pred transcendenciou voči druhým, ako aj, a to predovšetkým, pred transcendenciou voči Bohu; či voči tomu, čo je po smrti. A otvorenosť pre transcendenciu je súčasťou ľudskej podstaty. Je súčasťou človeka. Nehovorím o náboženstve, hovorím o otvorení sa transcendentnu. Čiže taká kultúra alebo taký politický systém, čo nerešpektuje otvorenosť ľudskej bytosti k transcendentnu, ľudskú osobu obtína, okliešťuje ju. Čiže nerešpektuje ľudskú osobu. Toto je približne to, čo si myslím. Teda poslať do sakristie akýkoľvek akt transcendencie je „asepsa“, ktorá nemá nič dočinenia s ľudskou prirodzenosťou, ktorá odtína ľudskej prirodzenosti podstatnú časť života, ktorou je táto otvorenosť.“

Svätý Otče, na srdci vám veľmi ležia medzináboženské vzťahy. V dnešnej dobe zažívame terorizmus spolu s vojnou. Niekedy počuť hlasy, že koreň týchto súčasných vojen sa nachádza v rozdielnosti medzi náboženstvami. Čo si o tom myslíte?

„Myslím si, že áno, existuje taký názor. Avšak žiadne náboženstvo ako také nemôže podnecovať vojnu. Lebo v takom prípade ohlasuje boha skazy, boha nenávisti. Nedá sa viesť vojnu v Božom mene alebo v mene nejakého náboženského postoja. V žiadnom náboženstve neslobodno viesť vojnu. A preto terorizmus, vojna, nie sú vo vzťahu s náboženstvom. Používajú sa náboženské deformácie na ich ospravedlnenie. To áno. Vy ste toho svedkami, zažili ste to vo svojej vlasti. Sú to však náboženské deformácie, ktoré sa netýkajú podstaty náboženskosti.  Tou je v prvom rade láska, jednota, rešpekt, dialóg, všetky tieto veci... Takže nie onen aspekt, a v tomto treba byť taxatívnymi, žiadne náboženstvo nevyhlasuje ako náboženský akt vojnu. Náboženské deformácie áno. Napríklad, všetky náboženstvá majú fundamentalistické skupiny. Všetky náboženstvá. Aj my. A na základe toho ničia, vychádzajúc zo svojho fundamentalizmu. Sú to tie malé náboženské skupiny, ktoré zdeformovali, „schorobnili“ svoje náboženstvo, a z tejto pozície bojujú, vedú vojnu alebo vytvárajú rozdelenie v komunite, čo je tiež forma vojny. Sú to však fundamentalistické skupiny, ktoré máme vo všetkých náboženstvách. Vždy sa nájde nejaká skupinka...“  

Zostaňme ešte pri otázke vojny. Pripomíname si sto rokov od Prvej svetovej vojny. Aký je váš odkaz pre európsky kontinent v duchu hesla «Už nikdy viac vojna?»

„K európskemu kontinentu som prehovoril už trikrát: dvakrát v Štrasburgu a potom tiež - pred rokom alebo tento rok, už sa nepamätám, - pri prevzatí ceny Karola Veľkého [6. mája 2016, pozn. red.]. Myslím si, že to «Nikdy viac vojna» nie je brané vážne, lebo po prvej vojne prišla druhá a po druhej je tu táto tretia, ktorú teraz zažívame v rozkúskovanej podobe. Sme vo vojne. Svet vedie tretiu svetovú vojnu: Ukrajina, Blízky Východ, Afrika, Jemen... Je to veľmi vážne.

Takže zatiaľ čo vyslovujeme do vzduchu «Nikdy viac vojna», vyrábame zbrane a predávame ich a predávame ich tým, čo proti sebe bojujú. Lebo ten istý výrobca zbraní ich predáva tomu i tomu druhému, ktorí sú medzi sebou vo vojne. Je to pravda. Existuje ekonomická teória, ktorú som neskúšal overiť, ale čítal som o nej vo viacerých knihách: že v histórii ľudstva, keď nejaký štát zistil, že jeho rozpočet na tom nebol dobre, spustil vojnu a tým uviedol svoje finančné plány do rovnováhy. To znamená, je to jeden z najjednoduchších modelov, ako vytvoriť bohatstvo. Samozrejme, cena je veľmi jasná: krv.

Myslím si, že to «Nikdy viac vojnu» je niečo, čo Európa povedala úprimne, naozaj úprimne. Schuman, De Gasperi, Adenauer... vyslovili to úprimne. Ale neskôr... Dnes chýbajú lídri; Európa potrebuje vodcov, lídrov, ktorí kráčajú vpred... Nechcem ale zopakovať to, čo som už povedal v tých troch príhovoroch.“

Existuje nejaká šanca, že navštívite Belgicko pri príležitosti tejto spomienky na 100. výročie Prvej svetovej vojny?

„Nie, nie je to v pláne. Do Belgicka som chodieval každý rok a pol, keď som bol provinciálom, lebo je tam združenie priateľov Katolíckej univerzity z Córdoby. Bol som kancelárom... Takže som tam chodieval sa s nimi porozprávať. Oni si robili duchovné cvičenia a ja som im chodieval poďakovať. Obľúbil som si Belgicko. Myslím si, že najkrajším mestom v Belgicku nie je to vaše, ale Bruggy... (smiech).“

Pokračovanie...

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -ej, jb-

Cirkev nerastie vďaka prozelytizmu, ale vďaka príťažlivosti. (Tvít pápeža Františka, 7. decembra 2016) -ej-

Viedeň 6. december – V dňoch 5. až 9. decembra sa koná vo Viedni zasadnutie Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu (MAAE, IAEA) pod názvom „Snahy a účinky“. Na zasadnutí vystúpil aj reprezentant Svätej stolice Mons. Antoine Camilleri, podsekretár pre vzťahy so štátmi. Vo svojom príspevku pripomenul, že medzinárodná komunita nesmie zabúdať na zodpovednosť, ktorú má pri šírení jadrovej bezpečnosti. Logika globálnej etiky nahradzuje logiku strachu. Potrebujeme etiku zodpovednosti, solidarity a spolupráce v oblasti bezpečnosti, aby sme dokázali mať pod kontrolou silu atómových technológií. Hrozby v oblasti jadrovej bezpečnosti tvoria výzvy v oblasti technológií i v diplomatickej oblasti.

Mons. Camilleri pomenoval dve oblasti v ktorých vidí potrebu zlepšiť situáciu. Prvá je oblasť fyzickej ochrany nukleárnych materiálov. Ak dôjde k zneužitiu týchto materiálov, môže to mať katastrofálne následky. Druhá oblasť je ochrana pred útokmi na internete. Je dôležité zamedziť úniku citlivých informácií v oblasti jadrovej bezpečnosti.

Mons. Camilleri poďakoval všetkým štátom, ktoré sú členmi Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu za ich snahu pri dodržiavaní právnych a etických noriem.

Na záver svojho vystúpenia Mons. Camilleri povedal: „Nemôžeme si robiť ilúzie ohľadne výziev, ktoré stoja pred medzinárodným spoločenstvom, ale Svätá stolica pri týchto výzvach zdôrazňuje svoju podporu MAAE“. Citoval slová Svätého Otca Františka z príhovoru, ktorý predniesol na pôde OSN v roku 2015: «Máme povinnosť vložiť sa do snahy o svet bez jadrových zbraní, uplatňovaním Dohody o nešírení zbraní hromadného ničenia v jej plnosti, ako litery tak aj ducha, smerom k úplnému zákazu týchto zbraní.» -ab-

Vatikán/Luxembursko 7. decembra – Novým apoštolským nunciom v Luxembursku sa stal Mons. Augustine Kasujja, ktorý je od októbra zároveň nunciom v Belgicku. Jeho menovanie Svätým Otcom dnes zverejnilo Tlačové stredisko Svätej stolice. 70-ročný titulárny arcibiskup pochádza z Ugandy a v minulosti viedol apoštolskú nunciatúru v Nigérii. V roku 1998 sa Mons. Augustine Kasujja stal vôbec prvým nunciom afrického pôvodu v dejinách vatikánskej diplomacie. -jb-

Stredajšie vysielanie vo zvukovej podobe: