Vatikán 9. decembra – Kňazi sú prostredníkmi, čiže mediátormi Božej lásky,  nie dohadzovačmi alebo platenými sprostredkovateľmi, ktorí myslia len na vlastný záujem. Tak znela hlavná myšlienka dnešnej homílie pápeža Františka, ktorý ráno slúžil omšu v Dome sv. Marty. Celú kázeň zameral na pokušenia, ktoré môžu ohroziť službu kňazov. Svätý Otec varoval pred „rigidnými ľuďmi“, ktorí nakladajú na plecia veriacich polená, ktoré sami nenesú. Zároveň upozornil na pokušenie svetskosti, ktoré je schopné premeniť kňaza na funkcionára a robí z neho „smiešneho“ človeka. 

Sú ako deti, ktorým keď niečo ponúkneš, nepáči sa im to, keď im dáš pravý opak, tiež to nechcú. Pápež František sa nechal vo svojej homílii inšpirovať dnešným čítaním z Evanjelia podľa Matúša (Mt 11,16-19). Ježiš v ňom poukazuje na nespokojnosť ľudu, vždy nespokojného. Aj dnes, podčiarkol Svätý Otec, „sú mnohí nespokojní kresťania, ktorí nie sú schopní pochopiť to, čo nás naučil Pán; nie sú schopní pochopiť podstatu zjavenia evanjelia“. Pri tejto myšlienke sa zameral na „nespokojných“ kňazov, ktorí „spôsobujú mnoho zla“. Žijú nespokojní, hľadajú stále nové projekty, „lebo ich srdce je ďaleko od Ježišovej logiky“ a preto „si sťažujú alebo žijú smutní“. 

Ježišova logika, pokračoval ďalej pápež František, by mala kňaza „plne uspokojiť“. „Je to logika mediátora“. „Ježiš je mediátorom medzi Bohom a nami. A my musíme ísť po tejto ceste mediátorov“, „nie inou, ktorá sa veľmi podobá, ale nie je tá istá: [cesta] dohadzovačov“. Dohadzovač „si urobí svoju prácu a zoberie za to plácu“, „on nikdy nestráca“. Je to presný opak od mediátora:  

„Mediátor stráca sám seba, aby zjednotil druhých, dáva život, seba samého, to je tá cena: vlastný život, platí vlastným životom, vlastnou únavou, vlastnou prácou, toľkými vecami, avšak – v tomto prípade farár – preto, aby zjednotil stádo, aby zjednotil ľudí, aby ich priviedol k Ježišovi. Ježišova logika ako mediátora je logikou poníženia seba samého. Sv. Pavol v Liste Filipanom hovorí na túto tému jasne: ,Zriekol sa seba samého, uponížil sa’, aby mohol vytvoriť túto jednotu, až na smrť, smrť na kríži. Toto je tá logika: uponížiť sa, zrieknuť sa“.

Pravý kňaz, vysvetlil Svätý Otec, „je mediátorom, ktorý je veľmi blízko svojmu ľudu“; na druhej strane dohadzovač si urobí svoju prácu, ale vždy si z nej „ako funkcionár“ niečo zoberie, „nevie zašpiniť si ruky“ uprostred reality. A práve preto, keď „kňaz sa mení z mediátora na dohadzovača, nie je šťastný, je smutný“. A hľadá trochu toho šťastia „v snahe zviditeľniť sa, vystupovať ako autorita“. Napokon pápež dodal: dohadzovačom „Ježiš hovorieval, že sa im páči prechádzať sa po námestiach“, aby ich bolo vidno a aby im ľudia vzdali úctu:

„Kňazi dohadzovači, aby sa stali dôležitými, kráčajú po ceste rigidnosti: toľkokrát, odtrhnutí od ľudí, nevedia ani, čo znamená ľudská bolesť; strácajú to, čo sa naučili doma, pri práci otca, mamy, starého otca, starej mamy, bratov... Strácajú tieto veci. Sú rigidní, tak rigidní, že nakladajú na veriacich toľké veci, ktoré oni sami nenesú, ako hovoril Ježiš dohadzovačom v jeho dobe. Rigidita. Bič v ruke na Boží ľud: ,Toto sa nesmie, toto sa nemôže...’. A toľko ľudí, ktorí sa priblížia hľadajúc trochu útechy, trochu porozumenia, je vyhnaných touto rigidnosťou“.

Podľa slov Svätého Otca Františka sa však táto rigidnosť „nedokáže udržiavať dlhý čas úplne. V podstate je psychopatická: skončíš tak, že budeš vyzerať rigidne, ale vo vnútri budeš pohroma“. A s rigidnosťou ide ruka v ruke svetskosť. Pápež dodal: „Svetský kňaz, rigidný je nespokojný, lebo vykročil po nesprávnej ceste“:    

„Čo sa týka rigidnosti a svetskosti, je tomu už dávno, čo za mnou prišiel jeden starší monsignor z kúrie, ktorý pracuje, normálny človek, dobrý človek, zamilovaný do Ježiša a ktorý mi rozprával, že išiel do [predajne] Euroclero, aby si kúpil pár košieľ a pred zrkadlom videl chlapca – podľa neho nemal viac než 25 rokov, či mladého kňaza alebo ktorý sa mal stať kňazom – [bol] pred zrkadlom vo veľkom, dlhom, zamatovom kabáte so striebornou retiazkou a hľadel na seba. A potom si nasadil klobúk a pozeral na seba. Svetský rigidný človek. A ten kňaz, ten múdry, veľmi múdry monsignor, dokázal prekonať bolesť so zdravým humorom a dodal: ,A potom sa hovorí, že Cirkev nedovoľuje kňazstvo ženám!’ Povolanie, ktoré vykonáva kňaz, ak sa stane funkcionárom, sa potom končí zosmiešnením, vždy“.

Vo svojej rannej homílie si Svätý Otec František položil nasledovné otázky: „Pri spytovaní svedomia si všimnite toto: dnes som sa správal ako funkcionár, alebo mediátor? Strážil som seba samého, hľadal som seba samého, svoje pohodlie, svoj poriadok alebo som dovolil, aby bol celý deň v službe druhým?“ Pápež si tiež zaspomínal, ako mu raz jeden človek povedal: „Hovorieval, že vedel poznať kňazov podľa [ich] postoja k deťom: podľa toho, či vedia pohladiť dieťa, usmiať sa naň, hrať sa s ním... Je to zaujímavé,“ dodal Svätý Otec, „lebo to znamená, že sa vedia znížiť, priblížiť sa k malým veciam“. Naopak, „dohadzovač je smutný, vždy s tou smutnou tvárou alebo príliš vážnou, temnou. Dohadzovač ma temný pohľad, veľmi temný! Mediátor je otvorený: úsmev, prijatie, porozumenie, pohladenia“.  

Na záver svojej kázne ponúkol pápež František veriacim tri „ikony“ takých kňazov, ktorí sú „mediátormi a nie dohadzovačmi“. Prvým obrazom je „veľký Polykarp“, ktorý „nevyjednával o svojom povolaní, ale išiel odvážne na hranicu [na upálenie] a keď ho obkľúčil oheň, veriaci, ktorí tam boli, pocítili vôňu chleba“. „Takto končí mediátor,“ dodal Svätý Otec, „ako kúsok chleba pre svojich veriacich“.

Druhou ikonou je podľa pápežových slov sv. František Xaverský, ktorý zomrel na pláži Šang-čchuan  „hľadiac na Čínu“, kam chcel ísť, ale nemohol, lebo Pán si ho povolal k sebe. A napokon, poslednou ikonou je staručký sv. Pavol pri Troch fontánach: „V to skoré ráno prišli k nemu vojaci, vzali ho a on kráčal skrivený. Veľmi dobre vedel, že k tomu došlo kvôli zrade niektorých vo vnútri kresťanskej komunity, on však toľko bojoval, toľko, vo svojom živote, že sa daroval Pánovi ako obeta“.

„Tri ikony,“ dokončil Svätý Otec, „ktoré nám môžu pomôcť. Zamyslime sa: ako chceme, aby skončil môj život kňaza? Ako funkcionára, ako dohadzovača alebo ako mediátora, to znamená na kríži?“. -ej-      

Vatikán 9. decembra - Na Námestí sv. Petra dnes po prvý raz rozsvietili svetlá vianočného smreku i betlehemu, stalo sa tak počas slávnostnej ceremónie o 16.30. Prítomných pozdravil predseda vatikánskeho Governatorátu kardinál Giuseppe Bertello. Prihovorili sa aj arcibiskup Malty Mons. Charles J. Scicluna a arcibiskup severotalianskeho Trenta Mons. Lauro Tisi, ako aj občianski predstavitelia Malty a autonómnej provincie Trento, ktoré darovali spomínané symboly Vianoc. Počas slávnosti zazneli rôzne vianočné piesne.

Výnimočnosťou tohtoročného betlehema je, že milodary pútnikov a turistov budú tento rok použité na pomoc oblastiam postihnutým zemetrasením v strede Talianska.

Delegácie z Trenta a Malty dnes krátko predpoludním prijal aj Svätý Otec. Približne 1500 prítomným v Aule Pavla VI. poďakoval za výzdobu Vatikánskeho námestia a prihovoril sa aj malým umelcom – detským pacientom onkologických oddelení rozličných talianskych nemocníc. Tí vo svojich dielach, ktoré už visia na vianočnom strome, znázornili hodnoty života, lásky a pokoja, ktoré nám Vianoce každý rok pripomínajú.

Betlehem v strede námestia vytvoril maltský výtvarník Gozo Manwel Grech. Jeho dielo zobrazuje maltskú krajinu, v ktorej sú okrem betlehemských postáv zasadené aj symboly maltézskeho kríža a typická maltézska loď nazývaná „luzzu“. Jej úlohou je pripomínať smutnú a tragickú realitu migrantov smerujúcich do Talianska.

Svätý Otec vo svojom príhovore okrem poďakovania darcom vianočnej výzdoby poukázal práve na súvis Vianoc s aktuálnou bolestnou výzvou migrácie: „V bolestnej skúsenosti týchto bratov a sestier vidíme skúsenosť dieťaťa Ježiša, ktorý v momente narodenia nenachádza príbytok a príde na svet v jaskyni v Betleheme.“

Svätý Otec ďalej pripomenul, že jasličky kdekoľvek umiestnené nám majú pripomínať aby sme vytvorili priestor Bohu, ktorý sa skrýva za tvárami mnohých ľudí.

Vianočný strom nás svojou krásou pozýva kontemplovať Stvoriteľa a rešpektovať prírodu ním stvorenú, poznamenal ďalej pápež František. Jasličky a strom spoločne vytvárajú posolstvo nádeje a lásky a pomáhajú vytvárať vianočnú klímu, ktorá napomáha prežívať s vierou tajomstvo narodenia Spasiteľa, ktorý prichádza v jednoduchosti a pokore. Na záver svätý Otec poprial prítomným a ich rodinám plné prežitie Vianoc. -ab-

Vatikán 9. decembra – Vo svojej druhej adventnej kázni sa páter Raniero Cantalamessa OFM Cap. zameral na úlohu Ducha Svätého pri duchovnom rozlišovaní. Dal jej názov „Duch Svätý a charizma rozlišovania“. O rozlišovaní duchov hovoril pápežský kazateľ na dvoch úrovniach. Ponajprv sa sústredil na rozlišovanie v cirkevnom živote,  ktoré sa prejavuje v „skúmaní znamení čias“, robení rozhodnutí na úrovni cirkevného spoločenstva ako aj vo vývoji cirkevnej náuky.

Druhou úrovňou, na ktorej však rovnako ide o pôsobenie Ducha Svätého, je rozlišovanie v osobnom živote jednotlivého kresťana. Pápežský kazateľ vysvetlil, že tu ide o rozlišovanie v zmysle rozoznávania Božej vôle v situácii, keď človek stojí pred nejakým rozhodnutím. Pri rozhodnutí sa medzi dvoma vecami, ktoré sú obe samy osebe dobré, človek potrebuje svetlo Ducha Svätého a vnútorný pokoj a slobodu, tzv. postoj „indiferencie“.

Známu metódu rozlišovania duchov od svätého Ignáca z Loyoly zasadil páter Raniero Cantalamessa do kontextu dejín kresťanskej spirituality. Stručne pripomenul konkrétne zásady ignaciánskej metódy. Jednou z nich je, že človek reflektuje vnútorné pocity, ktoré v ňom každá z alternatív vyvoláva. Indikátorom rozhodnutia v súlade s Božou vôľou je pociťovanie pokoja v srdci po tom, ako človek svoju voľbu dlhšiu dobu a sústredene vkladal do modlitby.

Ako osvedčený prostriedok na udržanie si vnútornej citlivosti na Božiu vôľu slúži pravidelné spytovanie svedomia, pripomenul ďalej kazateľ. Nie však v zúženom zmysle spočítavania hriechov pred spoveďou, ale ako nadobudnutie trvalej vnútornej vnímavosti na udalosti života v Božom svetle.  

Ako však upozornil kapucínsky páter, „Duch Svätý zvyčajne nevlieva svoje svetlo človeku do duše zázračným a mimoriadnym spôsobom, ale veľmi jednoducho, skrze slovo Písma. Najvýznamnejšie rozhodnutia v dejinách Cirkvi sa udiali takto.“ V tejto súvislosti spomenul rozhodnutie svätého opáta Antona pre mníšsky život či rozhodnutie sv. Františka z Assisi pre radikálnu formu evanjeliovej chudoby. Cieľom rozlišovania je vložiť svoj život do Božích rúk, čiže „nechať sa viesť Duchom Svätým“.

P. Cantalamessa ilustroval pôsobenie Ducha Svätého pri rozlišovaní aj na biblických príkladoch. Pripomenul oblak, ktorý viedol Izraelitov k rozhodnutiu pokračovať v ceste alebo zostať na mieste a tiež radu, ktorou pomohol Mojžišovi jeho svokor Jetro správne sa rozhodnúť. Najjasnejším vzorom duchovného rozlišovania je však samotný Ježiš, ktorý „nikdy nič nepodnikol bez Ducha Svätého. S Duchom Svätým išiel do púšte, v sile Ducha Svätého sa vrátil a začal svoje kázanie, v Duchu Svätom si vyvolil svojich apoštolov, v Duchu sa modlil a obetoval seba samého Otcovi“. -jb-

Vatikán 9. decembra – Formácia kňazov musí byť „oživená, obnovená a znovu postavená do centra“. Týmito slovami charakterizoval kardinál Beniamino Stella jeden z motívov, ktoré podnietili vznik nového dokumentu o formácii kňazov. Prefekt Kongregácie pre klerikov pre vatikánsky denník L´Osservatore Romano spresnil, že vypracovanie nových noriem Ratio fundamentalis institutionis sacerdotalis chce byť účinným a aktuálnym nástrojom pre „integrálnu formáciu“ kňazov.    

Podľa kardinála Stellu má ísť o formáciu, ktorá je schopná „zjednotiť vyváženým spôsobom ľudskú, duchovnú, intelektuálnu a pastoračnú dimenziu prostredníctvom pedagogickej cesty, ktorá je postupná a individualizovaná“. Prelát potvrdil, že počas úpravy dokumentu, sa cítili byť „povzbudení a osvietení magistériom pápeža Františka, vďaka duchovnosti a prorockosti, ktoré charakterizujú jeho slovo“. Starostlivosť o kňazov a ich formáciu, dodal kardinál Stella, tvorí „základný aspekt cirkevnej činnosti tohto pontifikátu“. 

Prefekt Kongregácie pre klerikov vysvetlil, že „novosť nie je vôbec oddelená od tradície“, práve naopak, „snaží sa ju integrovať a prehĺbiť“. Dokument dopĺňajú usmernenia o integrálnej formácii z apoštolskej exhortácie Pastores dabo vobis z roku 1994. Nový dokument sa snaží „prekonať niektoré automatizmy, ktoré vznikli v minulosti; výzva je ponúknuť cestu integrálnej formácie, ktorá by pomohla človeku dospieť v každom ohľade a ktorá by uprednostnila konečné hodnotenie na základe súhrnu prejdenej cesty,“ vysvetlil kardinál Stella. V skratke to znamená, že „aby bol človek dobrým kňazom, okrem absolvovania všetkých skúšok je potrebná ľudská, duchovná i pastoračná zrelosť“.    

Prelát ponúka tri „kľúčové slová“ pre pochopenie dokumentu. Predovšetkým je to ľudskosť: potrebujeme kňazov schopných „vľúdneho správania, autentických, oddaných, vnútorne slobodných, stabilných, schopných záujmu o pokojné medziľudské vzťahy a schopných žiť evanjeliové rady bez rigidity, či pokrytectva alebo výhovoriek,“ vysvetlil kardinál Stella. 

Druhým kľúčovým slovom pri formácii kňazov je duchovnosť: kňaz nie je podľa slov prefekta Kongregácie pre klerikov „cirkevným organizátorom alebo náboženským funkcionárom, ale je učeníkom zamilovaným do Pána, ktorého život a ktorého služba sú založené na intímnom vzťahu s Bohom“.      

Po tretie, je to rozlišovanie. Kardinál Stella poukázal na slová pápeža Františka v rozhovore s členmi  generálnej kongregácie Spoločnosti Ježišovej. Svätý Otec prejavil obavy z toho, že do seminárov „sa vrátila rigidita, ktorá nie je blízka rozlišovaniu situácií“. Hlavnou výzvou preto podľa kardinála Stellu ostáva, aby sa nový dokument snažil „formovať kňazov prezieravých v rozlišovaní“. -ej-    

Vatikán/Mauritánia 9. decembra – Svätá stolica a Mauritánska islamská republika sa rozhodli uzavrieť dohodu o nadviazaní vzájomných diplomatických vzťahov na úrovni apoštolskej nunciatúry zo strany Svätej stolice a veľvyslanectva zo strany Mauritánskej islamskej republiky. Rozhodnutie vyplynulo z túžby oboch strán zaistiť vzájomné priateľské vzťahy, informovalo dnes vatikánske Tlačové stredisko. -ab-

Modlime sa za všetky obete genocíd a zasaďme sa za to, aby sa vo svete už viac nediali tieto zločiny. (Tvít pápeža Františka, 9. decembra 2016) -ab-

Vatikán 9. decembra – Zamestnankyne najmenšieho štátu na svete sa spojili a vytvorili Asociáciu žien Vatikánskeho mestského štátu. Združenie má v súčasnosti šesťdesiat členiek a je otvorené pre súčasné i bývalé zamestnankyne Vatikánu. V službách Svätého Otca dnes pracuje približne 750 rehoľných sestier a laičiek z celého sveta.

Podpredsedníčka Združenia ženy vo Vatikáne, ktoré má skratku D.VA (Donne in Vaticano) Romilda Ferrauto, ktorá dlhé roky viedla francúzsku sekciu Vatikánskeho rozhlasu, vysvetlila, že iniciatíva vyplýva z potreby „odpovedať na výzvu pápeža Františka a jeho predchodcov, aby žena prevzala v Cirkvi viac zodpovednosti“:

„Treba povedať, že táto iniciatíva vznikla úplne spontánne. Zrodila sa zo skupiny žien, ktoré sa poznali, ktoré sa stretávali a pociťovali potrebu vytvoriť sieť, sieť priateľstiev a solidarity“.

Romilda Ferrauto dodala, že ide o „nápad, ktorý vznikol ešte pred pápežom Františkom počas pontifikátu Benedikta XVI. a postupne sa rozvíjal“. Štatút združenia schválili a 1. septembra 2016 podpísali kompetentné autority zastupujúce Governatorát Mestského štátu Vatikán. -ej-

Vatikán 7. decembra – Prinášame odpovede Svätého Otca Františka z interview pre belgický katolícky časopis Tertio, ktoré poskytol pred záverom Svätého roka milosrdenstva.

V našej krajine zažívame obdobie, v ktorom chce národná politika oddeliť náboženstvo od verejného života, napríklad v oblasti výchovy. Existujú názory, že v čase sekularizácie by malo byť náboženstvo vymedzené len na súkromný život. Ako môžeme byť misionárskou Cirkvou, vychádzajúc v ústrety spoločnosti, a zároveň znášať toto napätie vytvorené touto verejnou mienkou?

„Nechcem nikoho uraziť, ale tento postoj je postojom zastaraným. Je to dedičstvo, ktoré nám zanechalo osvietenstvo - nie je tak? -, kde každý náboženský jav je subkultúrou. Existuje rozdiel medzi laicizmom a laickosťou. Hovoril som o tom s Francúzmi. Druhý vatikánsky koncil nám hovorí o autonómii vecí alebo procesov či inštitúcií. Existuje istá zdravá laickosť, napríklad laickosť štátu. Vo všeobecnosti je laický štát dobrý. Je to lepšie než konfesijný štát, lebo konfesijné štáty končia zle.

Avšak jedna vec je laickosť a druhá vec je laicizmus. Laicizmus zatvára dvere pred transcendentnom: a to dvojakým transcendentnom, či už pred transcendenciou voči druhým, ako aj, a to predovšetkým, pred transcendenciou voči Bohu; či voči tomu, čo je po smrti. A otvorenosť pre transcendenciu je súčasťou ľudskej podstaty. Je súčasťou človeka. Nehovorím o náboženstve, hovorím o otvorení sa transcendentnu. Čiže taká kultúra alebo taký politický systém, čo nerešpektuje otvorenosť ľudskej bytosti k transcendentnu, ľudskú osobu obtína, okliešťuje ju. Čiže nerešpektuje ľudskú osobu. Toto je približne to, čo si myslím. Teda poslať do sakristie akýkoľvek akt transcendencie je „asepsa“, ktorá nemá nič dočinenia s ľudskou prirodzenosťou, ktorá odtína ľudskej prirodzenosti podstatnú časť života, ktorou je táto otvorenosť.“

Svätý Otče, na srdci vám veľmi ležia medzináboženské vzťahy. V dnešnej dobe zažívame terorizmus spolu s vojnou. Niekedy počuť hlasy, že koreň týchto súčasných vojen sa nachádza v rozdielnosti medzi náboženstvami. Čo si o tom myslíte?

„Myslím si, že áno, existuje taký názor. Avšak žiadne náboženstvo ako také nemôže podnecovať vojnu. Lebo v takom prípade ohlasuje boha skazy, boha nenávisti. Nedá sa viesť vojnu v Božom mene alebo v mene nejakého náboženského postoja. V žiadnom náboženstve neslobodno viesť vojnu. A preto terorizmus, vojna, nie sú vo vzťahu s náboženstvom. Používajú sa náboženské deformácie na ich ospravedlnenie. To áno. Vy ste toho svedkami, zažili ste to vo svojej vlasti. Sú to však náboženské deformácie, ktoré sa netýkajú podstaty náboženskosti.  Tou je v prvom rade láska, jednota, rešpekt, dialóg, všetky tieto veci... Takže nie onen aspekt, a v tomto treba byť taxatívnymi, žiadne náboženstvo nevyhlasuje ako náboženský akt vojnu. Náboženské deformácie áno. Napríklad, všetky náboženstvá majú fundamentalistické skupiny. Všetky náboženstvá. Aj my. A na základe toho ničia, vychádzajúc zo svojho fundamentalizmu. Sú to tie malé náboženské skupiny, ktoré zdeformovali, „schorobnili“ svoje náboženstvo, a z tejto pozície bojujú, vedú vojnu alebo vytvárajú rozdelenie v komunite, čo je tiež forma vojny. Sú to však fundamentalistické skupiny, ktoré máme vo všetkých náboženstvách. Vždy sa nájde nejaká skupinka...“  

Zostaňme ešte pri otázke vojny. Pripomíname si sto rokov od Prvej svetovej vojny. Aký je váš odkaz pre európsky kontinent v duchu hesla «Už nikdy viac vojna?»

„K európskemu kontinentu som prehovoril už trikrát: dvakrát v Štrasburgu a potom tiež - pred rokom alebo tento rok, už sa nepamätám, - pri prevzatí ceny Karola Veľkého [6. mája 2016, pozn. red.]. Myslím si, že to «Nikdy viac vojna» nie je brané vážne, lebo po prvej vojne prišla druhá a po druhej je tu táto tretia, ktorú teraz zažívame v rozkúskovanej podobe. Sme vo vojne. Svet vedie tretiu svetovú vojnu: Ukrajina, Blízky Východ, Afrika, Jemen... Je to veľmi vážne.

Takže zatiaľ čo vyslovujeme do vzduchu «Nikdy viac vojna», vyrábame zbrane a predávame ich a predávame ich tým, čo proti sebe bojujú. Lebo ten istý výrobca zbraní ich predáva tomu i tomu druhému, ktorí sú medzi sebou vo vojne. Je to pravda. Existuje ekonomická teória, ktorú som neskúšal overiť, ale čítal som o nej vo viacerých knihách: že v histórii ľudstva, keď nejaký štát zistil, že jeho rozpočet na tom nebol dobre, spustil vojnu a tým uviedol svoje finančné plány do rovnováhy. To znamená, je to jeden z najjednoduchších modelov, ako vytvoriť bohatstvo. Samozrejme, cena je veľmi jasná: krv.

Myslím si, že to «Nikdy viac vojnu» je niečo, čo Európa povedala úprimne, naozaj úprimne. Schuman, De Gasperi, Adenauer... vyslovili to úprimne. Ale neskôr... Dnes chýbajú lídri; Európa potrebuje vodcov, lídrov, ktorí kráčajú vpred... Nechcem ale zopakovať to, čo som už povedal v tých troch príhovoroch.“

Existuje nejaká šanca, že navštívite Belgicko pri príležitosti tejto spomienky na 100. výročie Prvej svetovej vojny?

„Nie, nie je to v pláne. Do Belgicka som chodieval každý rok a pol, keď som bol provinciálom, lebo je tam združenie priateľov Katolíckej univerzity z Córdoby. Bol som kancelárom... Takže som tam chodieval sa s nimi porozprávať. Oni si robili duchovné cvičenia a ja som im chodieval poďakovať. Obľúbil som si Belgicko. Myslím si, že najkrajším mestom v Belgicku nie je to vaše, ale Bruggy... (smiech).“

Skončili sme Mimoriadny rok milosrdenstva. Mohli by ste nám, Svätý Otče, prezradiť, ako ste prežívali tento rok a aké sú Vaše očakávania po skončení tohto Jubilea?     

(...) „Vnímal som, že to je to, čo chce Pán. Bolo to... Neviem ako sa v mojom srdci utvorila táto myšlienka, keď som raz o tom povedal Mons. Fisichellovi, ktorý prišiel ohľadom otázok svojho dikastéria: „Ako veľmi by sa mi páčilo urobiť Jubileum, Jubilejný rok milosrdenstva“. A on mi odpovedal: „A prečo nie?“ A tak sa začal Rok milosrdenstva. Toto je tá najväčšia záruka toho, že nešlo o ľudský nápad, ale že prišiel zhora. Verím, že ju vnukol Pán.“ (...) 

Nemecký teológ Dietrich Bonhoeffer rozlišoval medzi „lacnou“ a „drahou“  milosťou. Čo pre vás znamená „lacné“ alebo „drahé“ milosrdenstvo?

„Milosrdenstvo je ,drahocenné’ i ,za dobrú cenu’. Neviem, aký je Bonhoefferov text, nepoznám, ako to vysvetľuje. Ale... Je za dobrú cenu, lebo netreba nič platiť, je to dar; a je ,vzácne’, lebo je to ten najvzácnejší dar. Pripomína mi to jedného kňaza, ktorého som mal v Buenos Aires, ktorý naďalej slúži omšu a pracuje a má pritom 92 rokov! A na začiatku omše dáva vždy nejaké oznamy. - Je veľmi energický. ... Káže veľmi dobre, ľudia ho chodia počúvať... - „Prosím, vypnite si telefóny!“... a počas omše, začalo sa obetovanie, zrazu zazvoní telefón. Zastavil sa a povedal: „Prosím vás, vypnite ten telefón“. A miništrant, ktorý bol vedľa neho mu hovorí: „Otče, to je váš“. A on si ho vybral a povedal: „Haló?“ (smiech).“ 

Zdá sa nám, že dnes naznačujete Druhý vatikánsky koncil; naznačujete cesty obnovy v Cirkvi, Cirkvi synodálnej.... Na synode ste vysvetlili svoju víziu Cirkvi budúcnosti. Mohli by ste ju vysvetliť pre našich čitateľov?

„Synodálna Cirkev. Budem vychádzať z tohto výrazu. Cirkev vzniká z komunít, vzniká zo základu, zo spoločenstva, vzniká z krstu a zriaďuje sa okolo biskupa, ktorý ju zvoláva, dáva jej silu. Biskupa, ktorý je nasledovník apoštolov. Toto je Cirkev. Avšak vo svete máme veľa biskupov, mnoho zriadených cirkví a je tu Peter. Takže, buď je tu pyramídová Cirkev, kde to, čo povie Peter sa urobí, alebo je synodálna Cirkev, kde Peter je Peter, avšak sprevádza Cirkev a pomáha jej rásť, počúva ju; ešte viac, on sa z toho učí a pokračuje harmonizujúc, rozlišujúc to, čo prichádza z cirkví a doplňuje to. Tou najbohatšou skúsenosťou toho boli dve ostatné synody. Na nich sa vypočuli všetci biskupi sveta, vo fáze prípravy pracovali všetci cirkvi, diecézy sveta. Toto všetko bolo vypracované počas prvej synody, ktorá Cirkvi priniesla svoje ovocie; a potom sa pokračovalo na druhýkrát – druhá synoda – aby sa toto všetko doplnilo. A odtiaľ vzišlo Amoris laetitia. Bohatstvo rôznych odtieňov je zaujímavé. Je to charakteristické pre Cirkev. Je to jednota v odlišnosti. Toto je synodalita. Nie ísť zhora nadol, ale načúvať cirkvám, zosúladiť ich, rozlišovať. A tak je tu posynodálna exhortácia,  Amoris laetitia, ktorá je výsledkom dvoch synod, na ktorých pracovala celá Cirkev, a s ktorou sa pápež stotožnil. Vyjadruje to harmonickým spôsobom. Je to zaujímavé: všetko to, čo je tam [v Amoris laetitia], bolo na synode schválené s vyše dvojtretinovou väčšinou všetkých otcov. A toto znamená istú záruku. Synodálna Cirkev znamená, že funguje tento pohyb odhora smerom dolu, odhora nadol. Rovnako aj v diecézach. Existuje však jedna latinská formula, ktorá hovorí, že cirkvi budú vždy cum Petro et sub Petro [s Petrom a pod Petrom]. Peter je garant jednoty Cirkvi, ručiteľ. Je to v tomto význame. A  treba napredovať v synodalite; táto je  jednou z tých vecí, ktoré si zachovali pravoslávni. A východné katolícke cirkvi tiež. Je to ich bohatstvo, a v encyklike to uznávam.“

(...)

Na Svetových dňoch mládeže v Krakove ste mladým ponúkli dôležité impulzy. Aký odkaz by ste adresovali mladým v Belgicku?

„Aby nemali strach, aby sa nehanbili za vieru, aby sa nehanbili hľadať nové cesty. Sú mladí, ktorí nie sú veriaci: neboj sa, hľadaj zmysel života. Mladému človeku by som dal dve rady: hľadať horizonty a nestať sa dôchodcami v dvadsiatke. Je veľmi smutné vidieť mladého človeka, ktorý „odchádza do dôchodku“ v 20-25 rokoch. Hľadaj horizonty, choď vpred a pokračuj v práci v tomto ľudskom nasadení.“

Posledná otázka sa týka, Svätý Otče, médií: Aký je Váš pohľad na komunikačné prostriedky...

„Komunikačné prostriedky majú veľmi veľkú zodpovednosť. Dodnes majú v rukách túto možnosť a schopnosť formovať verejnú mienku. Môžu formovať dobrú alebo zlú mienku. Komunikačné prostriedky sú budovateľmi spoločnosti. Sami o sebe slúžia na budovanie. Na vzájomnú výmenu. Na budovanie bratských vzťahov, na pobádanie k mysleniu, na výchovu. Samy o sebe sú pozitívne. Samozrejme, že tak, ako sme všetci hriešnici, aj médiá sa môžu – my, ktorí používame tieto prostriedky, ja ktorý používam určitý komunikačný prostriedok – môžu sa stať škodlivými. A komunikačné prostriedky majú svoje pokušenia. Môžu byť pokúšané šíriť klebety a byť zneužité na pošpinenie ľudí, a to predovšetkým vo svete politiky. Môžu byť použité na očierňovanie. Každý človek má právo na dobré meno. Možno že niekedy vo svojom predchádzajúcom živote, v minulosti, hoci pred desiatimi rokmi, mal nejaký problém so spravodlivosťou alebo problém vo svojom rodinnom živote. A vytiahnuť to na svetlo dnes, toto je vážne, poškodzuje to, anuluje to toho človeka! (...)  

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -ej, jb-

Piatkové vysielanie vo zvukovej podobe: