Vatikán 14. decembra – V adventnej atmosfére generálnej audiencie sa dnes Svätý Otec František opäť venoval téme nádeje v duchu Izaiášovho proroctva. Podľa svojho zvyku zapojil prítomných do katechézy dialogickou formou. V Aule Pavla VI. s pódiom upraveným pre sobotňajší benefičný koncert si pútnici na úvod vypočuli tieto slová z 52. kapitoly Izaiáša:

«Aké milé sú na horách nohy posla blahozvesti, čo oznamuje pokoj, zvestuje blaho, oznamuje spasenie, hovorí Sionu: „Tvoj Boh kraľuje.“ Plesajte, jasajte spolu, sutiny Jeruzalema, veď Pán potešil svoj ľud, vykúpil Jeruzalem! Pán si obnažil sväté rameno pred očami všetkých národov a všetky končiny zeme uvidia spásu nášho Boha» (Iz 52,7.9-10).

Plné znenie katechézy Svätého Otca

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Približujeme sa k Vianociam a prorok Izaiáš nám ešte raz pomáha otvoriť sa nádeji prijímajúc Dobrú zvesť o príchode spásy. Izaiášova 52. kapitola začína pozvaním adresovaným Jeruzalemu, aby sa prebudil, striasol zo seba prach a reťaze a zaodel sa do tých najkrajších šiat, lebo Pán prišiel oslobodiť svoj ľud (v. 1-3). A dodáva: «Môj ľud spozná moje meno, preto v ten deň (spozná), že som to ja, čo vraví: Hľa, tu som!» (v. 6).

Na toto „hľa, tu som“ vyslovené Bohom, ktoré sumarizuje všetku vôľu spásy a priblíženia sa k nám, odpovedá podľa prorokovho pozvania radostná pieseň Jeruzalema. Ide o veľmi dôležitý historický okamih. Je to koniec Babylonského vyhnanstva, pre Izrael je to možnosť znovuobjaviť Boha a vo viere – vo viere – znovuobjaviť seba samého. Pán sa stáva blízkym a „malý zvyšok“, teda malý ľud, ktorý zostal po vyhnanstve, „malý zvyšok“, ktorý vo vyhnanstve vytrval vo viere, ktorý prešiel krízou a neprestal aj naďalej veriť a dúfať ani uprostred tmy, ten „malý zvyšok“ bude môcť uvidieť Božie zázraky.

V tomto bode prorok pripája radostný spev: «Aké milé sú na horách nohy posla blahozvesti, čo oznamuje pokoj, zvestuje blaho, oznamuje spasenie, hovorí Sionu: „Tvoj Boh kraľuje.“ […] Plesajte, jasajte spolu, sutiny Jeruzalema»,  – sutiny musia spievať, lebo je tu vyslobodenie, je tu obnova – «Plesajte, jasajte spolu, sutiny Jeruzalema, veď Pán potešil svoj ľud, vykúpil Jeruzalem! Pán si obnažil sväté rameno pred očami všetkých národov a všetky končiny zeme uvidia spásu nášho Boha» (Iz 52,7.9-10).

Až potiaľto to bol Izaiáš. Tieto Izaiášove slová, pri ktorých sa chceme trochu pristaviť, sa odvolávajú na zázrak pokoja a robia to veľmi osobitným spôsobom, upieraním svojho zraku nie na posla, ale na jeho nohy, ktoré bežia rýchlo: «Aké milé sú na horách nohy posla blahozvesti...».

Zdá sa to byť ženích z Piesne piesní, ktorý beží za svojou milovanou: «Hľa, on prichádza! Po horách skáče, po vŕškoch hupká» (Pies 2,8). Tak aj posol pokoja beží prinášajúc radostnú zvesť oslobodenia, spásy a rozhlasujúc, že Boh kraľuje.

Boh neopustil svoj ľud a nenechal sa premôcť zlom, lebo on je verný, jeho milosť je väčšia než hriech. Toto sa musíme naučiť. Lebo sme tvrdohlaví! A nevieme sa tomu naučiť. Položím však otázku: Kto je väčší – Boh či hriech? Kto? [zhromaždenie: Boh!] Nie ste však o tom presvedčení! Nepočujem dobre! [zhromaždenie: Boh!] Boh! A kto nakoniec zvíťazí? Boh či hriech? [zhromaždenie: Boh!] A je Boh schopný zvíťaziť aj nad tým najväčším hriechom? Aj nad tým najzahanbujúcejším hriechom? Aj nad tým najstrašnejším hriechom, nad najhorším zo všetkých hriechov? Je schopný nad ním zvíťaziť? [zhromaždenie: Áno!] A táto otázka nie je ľahká. Uvidíme, či je medzi vami nejaká teologička či teológ, aby odpovedal: Akou zbraňou víťazí Boh nad hriechom? [zhromaždenie: Láskou!] Výborne! Je tu mnoho teológov! Výborne!

A toto ­– že Boh víťazí nad hriechom – znamená, že „Boh kraľuje“; toto sú slová viery v Pána, ktorého moc sa skláňa nad ľudstvom, znižuje sa, aby ponúkol milosrdenstvo a oslobodil človeka od toho, čo v ňom deformuje krásny Boží obraz, lebo keď sme v hriechu, Boží obraz je zdeformovaný. A naplnením veľkej lásky bude práve kráľovstvo nastolené Ježišom, to kráľovstvo odpustenia a pokoja, ktoré oslavujeme Vianocami a ktoré sa definitívne uskutočňuje na Veľkú noc. A tou najkrajšou radosťou Vianoc je vnútorná radosť pokoja: Pán zmazal moje hriechy, Pán mi odpustil, Pán bol ku mne milosrdný, prišiel ma zachrániť. To je radosť Vianoc.

Toto sú, bratia a sestry, dôvody našej nádeje. Vtedy, keď sa všetkému zdá byť koniec, keď sa tvárou v tvár mnohým negatívnym skutočnostiam viera stáva namáhavou a prichádza pokušenie povedať, že nič viac nemá zmysel, hľa, je tu naopak dobrá správa nesená tými rýchlymi nohami: Boh prichádza uskutočniť niečo nové, nastoliť kráľovstvo pokoja; Boh „si obnažil svoje rameno“ a prichádza priniesť slobodu a útechu. Zlo nebude navždy víťaziť, bolesť má svoj koniec. Zúfalstvo je porazené, lebo Boh je medzi nami.

A aj my sme súrení trochu sa prebudiť, tak ako Jeruzalem, podľa prorokovho pozvania; sme povolaní stať sa mužmi a ženami nádeje, spolupracujúc na príchode tohto kráľovstva svetla adresovaného všetkým, mužom a ženám nádeje. „Ja však v nič nedúfam, pre mňa je všetkému koniec“ – to je kresťan, čo nie je schopný hľadieť na horizonty nádeje a pred jeho srdcom stojí jedine múr. Boh však rúca tieto múry prostredníctvom odpustenia! A pre to je tu naša modlitba, aby nám Boh dal každý deň nádej a aby ju dal všetkým. Tú nádej, ktorá sa rodí vtedy, keď vidíme Boha v jasličkách v Betleheme. Posolstvo Dobrej zvesti, ktoré nám bolo zverené, je naliehavé, aj my musíme utekať, tak ako posol na horách, lebo svet nemôže čakať, ľudstvo má hlad a smäd po spravodlivosti, pravde, po pokoji.

A uvidiac drobné betlehemské Dieťatko maličkí sveta spoznajú, že prísľub sa naplnil, posolstvo sa uskutočnilo. V práve narodenom dieťatku, vo všetkom odkázanom na pomoc, zavinutom v plienkach a uloženom v jasličkách, je ukrytá všetka moc Boha, ktorý zachraňuje. Je treba otvoriť srdce – Vianoce sú dňom, kedy treba otvoriť srdce – je treba otvoriť srdce voči toľkej maličkosti, ktorá je tam, v tom Dieťatku a voči toľkému úžasu, ktorý je tam. Je to úžas Vianoc, na ktorý sa s nádejou pripravujeme v tomto čase Adventu. Je to prekvapenie Boha – Dieťaťa, chudobného Boha, slabého Boha, Boha, ktorý opúšťa svoju veľkosť, aby sa stal blízkym každému z nás. Ďakujem.

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -zk, jb-

Posolstvo Svätého Otca Františka na 50. svetový deň pokoja

1. január 2017

Nenásilie: štýl politiky za mier

1. Na začiatku tohto nového roku patrí moje srdečné blahoželanie všetkým národom a krajinám sveta, hlavám štátov a vlád, ako aj predstaviteľom náboženských spoločenstiev a rôznych zoskupení občianskej spoločnosti. Želám pokoj každému mužovi, každej žene, chlapcovi i dievčaťu a prosím, aby nám Boží obraz a podoba v každom človeku umožnil považovať toho druhého za posvätný dar vyznačujúci sa nesmiernou dôstojnosťou. Rešpektujme túto „najhlbšiu dôstojnosť“ [1] predovšetkým v konfliktných situáciách a prijmime za svoj životný štýl aktívne nenásilie.

Toto je posolstvo na 50. svetový deň pokoja. V prvom takomto posolstve sa blahoslavený pápež Pavol VI. obrátil na všetky národy – nielen na katolíkov – s jednoznačnými slovami: „Konečne sa jasne ukázalo, že pokoj je jediným skutočným smerom ľudského pokroku (nie napätia ambicióznych nacionalizmov, nie násilné dobývanie, nie represie, ktoré sú hlavnou oporou klamného občianskeho poriadku)“. Pápež upozorňoval na „nebezpečenstvo uveriť v to, že medzinárodné spory nie sú riešiteľné čisto rozumovou cestou – teda rokovaniami založenými na práve, spravodlivosti a rovnoprávnosti – ale len pomocou odstrašujúcej a smrtiacej sily“. Naopak, vychádzajúc z encykliky svojho predchodcu sv. Jána XXIII. Pacem in terris, vyzdvihol „zmysel pre pokoj a lásku k pokoju založenému na pravde, spravodlivosti, slobode a láske“. [2]  Prekvapuje nás aktuálnosť týchto slov, ktoré nie sú dnes menej významné a naliehavé, ako boli pred päťdesiatimi rokmi.

Pri tejto príležitosti by som sa chcel pristaviť pri nenásilí ako štýle politiky pre mier a prosím Boha, aby nám všetkým pomohol dosiahnuť nenásilie v našich najhlbších myšlienkach a osobných hodnotách. Nech láska a nenásilie riadia spôsob, akým zaobchádzame s tými druhými vo vzájomných vzťahoch – tak spoločenských, ako aj medzinárodných. Keď obete násilia dokážu odolať pokušeniu odplaty, môžu sa stať tými najdôveryhodnejšími protagonistami nenásilného budovania pokoja. Počnúc každodenným životom na lokálnej úrovni, až po medzinárodné vzťahy sa nenásilie môže stať charakteristickým štýlom našich rozhodnutí, vzťahov, konania a politiky vo všetkých jej formách.

Roztrieštený svet

2. Minulé storočie spustošili dve smrtonosné svetové vojny, zakúsilo tiež hrozbu jadrovej vojny a mnohých ďalších ozbrojených konfliktov, zatiaľ čo dnes sme, žiaľ, konfrontovaní s hrozivou „rozkúskovanou“ svetovou vojnou. Nie je ľahké zistiť, či je dnes svet menej alebo viac násilný ako včera, ani to, či nám moderné komunikačné prostriedky a mobilita – ktoré sú pre našu epochu charakteristické – umožňujú viac si uvedomovať násilie alebo privyknúť si naň.

Každopádne, veľmi dobre vieme, že toto násilie, ktoré sa deje „po kúskoch“ – rôznymi spôsobmi a na rôznych úrovniach – vyvoláva obrovské utrpenie: vojny v rozličných krajinách a na rôznych kontinentoch; terorizmus, kriminalita a nepredvídateľné ozbrojené útoky; zneužívanie, ktoré podstupujú migranti a obete zotročovania; ničenie životného prostredia. A načo to všetko slúži? Umožňuje násilie dosiahnuť ciele trvalej hodnoty? Či nie je všetko, čo sa dosiahne, len rozpútanie odplaty a špirály smrtiacich konfliktov, z ktorých profitujú len niekoľkí „páni vojny“?

Násilie nie je pre náš roztrieštený svet liekom. Odpovedať na násilie násilím vedie, v najlepšom možnom prípade k nútenej migrácii a k neľudskému utrpeniu, pretože veľmi mnoho zdrojov je určených na vojenské účely, a preto nie sú k dispozícii na uspokojovanie potrieb mladých, rodín v núdzi, starých, chorých, veľkej väčšiny nášho sveta. V najhoršom prípade to môže viesť až k fyzickej a duchovnej smrti mnohých, ak nie dokonca všetkých ľudí.

Dobrá zvesť

3. Aj Ježiš žil v násilných časoch. Učil však, že skutočným bojovým poľom, kde sa stretáme s násilím a pokojom, je ľudské srdce: „Lebo znútra, z ľudského srdca, vychádzajú zlé myšlienky“ (Mk 7, 21). No Kristovo posolstvo ohľadom tejto skutočnosti je radikálne pozitívne: neúnavne ohlasoval nepodmienečnú Božiu lásku, ktorá prijíma a odpúšťa, pričom učil svojich učeníkov milovať nepriateľov (Mt 5, 44) a nastaviť aj druhé líce (Mt 5, 39). Keď zabránil tým, čo chceli kameňovať cudzoložnicu, aby tak urobili (Jn 8, 1 – 11), a keď v predvečer svojej smrti povedal Petrovi, aby odložil meč na jeho miesto (Mt 26, 52), naznačil Ježiš cestu nenásilia. Sám ňou prešiel až do konca, až na kríž, a tak nastolil pokoj a zničil nepriateľstvo (porov. Ef 2, 14 – 16). Preto ten, kto prijme Ježišovu dobrú zvesť, dokáže rozpoznať násilie, ktoré v sebe nosí, a nechá sa uzdraviť Božím milosrdenstvom. Tým sa sám stane nástrojom zmierenia v duchu výzvy sv. Františka z Assisi: „Pokoj, ktorý hlásate ústami, nech máte ešte hojnejšie vo vašich srdciach“[3].

Byť skutočnými Ježišovými učeníkmi znamená prihlásiť sa aj k jeho ponuke nenásilia. Táto – ako potvrdil môj predchodca Benedikt XVI. – „je realistická, pretože si uvedomuje, že vo svete je príliš veľa násilia, príliš veľa nespravodlivosti, a preto tento stav možno prekonať len vtedy, ak sa proti nemu postaví viac lásky, viac dobroty. Toto ,viac‘ pochádza od Boha“. [4]  A dôrazne dodal: „Nenásilie neznačí pre kresťanov iba akýsi taktický postoj, ale ide o spôsob bytia a osobný postoj toho, kto je tak presvedčený o Božej láske a moci, že sa nebojí čeliť zlu iba so zbraňami lásky a pravdy. Láska k nepriateľovi predstavuje jadro ,kresťanskej revolúcie‘“[5]. Evanjelium o láske k nepriateľom (porov. Lk 6, 27) je oprávnene považované za „magnu chartu kresťanského nenásilia“: nenásilie totiž nespočíva „v poddaní sa zlu […], ale v tom, že sa na zlo odpovedá dobrom (porov. Rim 12, 17 – 21), čím sa preruší reťaz nespravodlivosti“. [6].

Mocnejšie ako násilie

4. Nenásilie sa často chápe v zmysle odovzdanosti, nedostatočnej angažovanosti a pasivity, no v skutočnosti to tak nie je. Keď Matka Tereza v roku 1979 prijímala Nobelovu cenu za mier, jasne deklarovala svoje posolstvo aktívneho nenásilia: „V našej rodine nepotrebujeme bomby a zbrane na ničenie, aby sme priniesli mier – musíme iba byť spolu, milovať jedni druhých…  A môžeme prekonať všetko zlo, ktoré je vo svete“.[7]  Sila zbraní je klamná. „Pokým si predavači zbraní robia svoju prácu, existujú chudobní šíritelia pokoja, ktorí obetujú svoj život iba preto, aby pomohli jednému človeku, a potom ďalšiemu, ďalšiemu, a ďalšiemu“; pre týchto strojcov pokoja je Matka Tereza „symbolom, ikonou našich čias“. [8]  V septembri uplynulého roku som ju s veľkou radosťou vyhlásil za svätú. Vyzdvihol som jej ochotu každému pomôcť tým, že „prijímala a bránila ľudský život, ten nenarodený i ten opustený a vyradený... Skláňala sa k vychudnutým ľuďom, na okraji cesty ponechaným smrti, a videla v nich dôstojnosť, ktorou ich Boh obdaril; umožnila ich hlasu, aby ho začuli mocní sveta a uznali svoju vinu za zločiny – za zločiny! – chudoby, ktorú sami vytvorili“. [9]  Odpoveďou je jej poslanie – a v tomto reprezentuje tisícky, ba milióny ľudí – vychádzať v ústrety trpiacim a obetavo sa im venovať, dotýkať sa každého zraneného tela a obväzovať ho, uzdravovať každý zlomený život.

Rozhodne a dôsledne uskutočňované nenásilie prinieslo pôsobivé výsledky. Nikdy sa nezabudne na úspechy, ktoré dosiahli Mahátma Gándhí a Khan Abdul Ghaffar Khan pri oslobodzovaní Indie a Martin Luther King ml. v boji proti rasovej diskriminácii. Zvlášť ženy sú často predstaviteľkami nenásilia, ako napríklad Leymah Gbowee a tisíce libérijských žien, ktoré organizovali modlitebné stretnutia a nenásilné protesty (pray-ins), čím dosiahli rokovania na najvyššej úrovni, ktoré viedli k ukončeniu občianskej vojny v Libérii.

Nemožno zabudnúť ani na epochálne desaťročie, ktoré skončilo pádom komunistických režimov v Európe. Kresťanské spoločenstvo k tomu prispelo svojou vytrvalou modlitbou a odvážnym konaním. Osobitný vplyv mala služba a učenie sv. Jána Pavla II. Keď sa tento môj predchodca zamýšľa nad udalosťami roku 1989 v encyklike Centesimus annus (1991), konštatuje, že epochálna zmena v živote ľudí, národov a štátov sa dosahuje „nenásilným bojom, ktorý siaha len po zbraniach pravdy a spravodlivosti“.[10]  Takáto cesta politického prechodu k mieru bola umožnená čiastočne „nenásilným presadzovaním sa ľudí, ktorí jednostaj odmietali cúvať pred mocou a násilím a všade vedeli nájsť účinné prostriedky, aby vydali svedectvo pravdy“. A uzatvára: „Ľudia nech sa učia bez násilia bojovať za spravodlivosť, zriekať sa triedneho boja vo vnútorných sporoch a vojny v medzinárodných konfliktoch“.[11]

Cirkev sa zasadzuje za uskutočnenie nenásilných stratégií podporovania mieru v mnohých krajinách a nalieha dokonca na tých najnásilnejších aktérov, aby sa zapojili do úsilia o vybudovanie spravodlivého a trvalého mieru.

Toto angažovanie sa v prospech obetí nespravodlivosti a násilia nie je výlučným dedičstvom Katolíckej cirkvi, ale je vlastné mnohým náboženským tradíciám, pre ktoré „sú súcit a nenásilie esenciálne a ukazujú cestu života“.[12] Ešte raz zdôrazňujem: „Nijaké náboženstvo nie je teroristické“[13]. Násilie je zneuctením Božieho mena.[14] Neúnavne si to stále opakujme: „Božie meno nikdy nemôže ospravedlniť násilie. Iba pokoj je svätý. Iba mier je svätý, nie vojna!“.[15]

Domáce ovzdušie ako koreň politiky nenásilia

5. Ak je ľudské srdce zdrojom, z ktorého násilie vyviera, potom je podstatné ísť cestou nenásilia predovšetkým v rodine. Ide tu o súčasť tej radosti lásky, ktorú som v marci minulého roku predstavil v apoštolskej exhortácii Amoris laetitia, na záver dvojročného zamýšľania sa Cirkvi nad manželstvom a rodinou. Rodina je nevyhnutnou „skúškou ohňom“, prostredníctvom ktorej sa manželia, rodičia a deti, bratia a sestry učia komunikovať a nesebecky sa starať jedni o druhých, a kde sa nezhody, či dokonca konflikty musia prekonávať nie násilne, ale dialógom, rešpektom, hľadaním dobra pre toho druhého, milosrdenstvom a odpustením.[16] Zvnútra rodiny sa radosť lásky šíri do sveta a vyžaruje do celej spoločnosti.[17] Ostatne, etika bratstva a pokojného spolužitia medzi ľuďmi a národmi sa nemôže zakladať na logike strachu, násilia a uzavretosti, ale na zodpovednosti, rešpekte a úprimnom dialógu. Preto sa na všetkých obraciam s výzvou na odzbrojenie a tiež zákaz a odstránenie jadrových zbraní: nukleárne zastrašovanie a hrozba istého vzájomného zničenia nemôžu tvoriť základ takejto etiky.[18] Rovnako naliehavo žiadam, aby sa zastavilo domáce násilie a zneužívanie detí a žien.

Svätý rok milosrdenstva, ktorý sa skončil v novembri uplynulého roku, bol pozvaním na to, aby sme nazreli do hĺbky našich sŕdc a nechali tam vstúpiť Božie milosrdenstvo. Tento svätý rok nám pomohol uvedomiť si, s koľkými rozličnými osobami a spoločenskými skupinami sa zaobchádza ľahostajne, stávajú sa obeťami nespravodlivosti a násilia. Sú súčasťou našej „rodiny“, sú to naši bratia a naše sestry. Preto sa politika nenásilia musí začínať za múrmi našich domov, aby sa potom rozšírila do celej ľudskej rodiny. „Príklad svätej Terézie z Lisieux nás pozýva, aby sme praktizovali malú cestu lásky, nepremeškali príležitosť na dobré slovo, úsmev, akékoľvek malé gesto, ktoré zaseje pokoj a priateľstvo. Integrálnu ekológiu tvoria jednoduché každodenné gestá, ktorými lámeme logiku násilia, vykorisťovania, egoizmu.“[19]

Moje pozvanie

6. Budovanie pokoja prostredníctvom aktívneho nenásilia je prirodzeným a nevyhnutným doplnkom trvalého úsilia Cirkvi o obmedzenie používania sily pomocou morálnych noriem, jej podieľaním sa na činnosti medzinárodných organizácií a tiež prostredníctvom odborného príspevku mnohých kresťanov k vypracovaniu legislatívy na všetkých úrovniach. Sám Ježiš nám ponúka „manuál“ takejto stratégie budovania pokoja v tzv. reči na vrchu. Osem blahoslavenstiev (porov. Mt 5, 3 – 10) naznačuje profil osoby, ktorú môžeme označiť za blahoslavenú, dobrú a autentickú. Blahoslavení tichí – hovorí Ježiš – milosrdní, šíritelia pokoja, čistého srdca, tí, ktorí majú hlad a smäd po spravodlivosti.

To je tiež program a výzva pre politických a náboženských vodcov, pre zodpovedných z medzinárodných inštitúcií i riaditeľov podnikov a médií na celom svete: aby uplatňovali blahoslavenstvá v spôsobe, akým vykonávajú svoje povinnosti. Je to výzva, aby budovali spoločnosť, spoločenstvo alebo firmu, za ktorú sú zodpovední, štýlom šíriteľov pokoja; aby vydávali svedectvo o milosrdenstve tým, že odmietnu vyraďovanie osôb, ničenie prostredia a víťazstvo za každú cenu. To si vyžaduje ochotu „konflikt prijať a strpieť; vyriešiť ho a premeniť na ohnivko spájajúce s novým procesom“.[20] Konať takýmto spôsobom znamená zvoliť si solidaritu ako štýl vytvárania dejín a budovania sociálneho priateľstva. Aktívne nenásilie je spôsob, ako ukázať, že jednota je skutočne mocnejšia a plodnejšia ako konflikt. Všetko vo svete je úzko navzájom spojené.[21] Iste, môže sa stať, že rozdiely vyvolajú nezhody: ak im však čelíme konštruktívne a nenásilne, tak „napätia a protiklady [môžu] ústiť do mnohotvárnej jednoty vytvárajúcej nový život“ a  zároveň si zachovať „vzácny potenciál protichodných polarít“.[22]

Uisťujem vás, že Katolícka cirkev bude sprevádzať každý pokus o budovanie pokoja tiež prostredníctvom aktívneho a kreatívneho nenásilia.  Dňa 1. januára 2017 vznikne nové dikastérium pre službu integrálnemu ľudskému rozvoju, ktoré pomôže Cirkvi čoraz účinnejšie podporovať „nesmierne dobrá spravodlivosti, pokoja a ochrany stvorenia“ a tiež starať sa o migrantov, „núdznych, chorých a vylúčených; tých, čo sú na okraji spoločnosti a obete ozbrojených konfliktov či prírodných katastrof, väznených, nezamestnaných a obete všetkých foriem otroctva a mučenia“. [23]. Každé konanie v tomto smere, akokoľvek skromné, prispieva k budovaniu sveta bez násilia, ktorý je prvým krokom k spravodlivosti a pokoju.

Na záver

7. Ako je už tradíciou, podpisujem toto posolstvo 8. decembra, na sviatok Nepoškvrneného počatia Panny Márie. Mária je Kráľovnou pokoja. Pri narodení jej Syna anjeli oslavovali Boha a želali pokoj ľuďom dobrej vôle na zemi (porov. Lk 2, 14). Prosme Pannu Máriu, aby nás viedla.

„Všetci si želáme pokoj; mnohí ľudia ho každý deň malými gestami tvoria a mnohí trpia a trpezlivo znášajú námahu opakovaných pokusov o jeho dosiahnutie“. ^[24]  V roku 2017 sa modlitbou i skutkami usilujme o to, aby sme sa stali ľuďmi, ktorí vyhnali násilie zo svojho srdca, zo svojich slov i svojich gest, a ktorí vytvárajú nenásilné spoločenstvá starajúce sa o svoj spoločný dom. „Nič nie je nemožné, ak sa v modlitbe obrátime na Boha. Všetci môžu byť tvorcami pokoja“.^[25]

Vo Vatikáne 8. decembra 2016

František

Vatikán 14. decembra – Nové Dikastérium pre integrálny ľudský rozvoj, ktoré začne svoju činnosť od 1. januára 2017 pod vedením kardinála Petra K. A. Turksona ako prefekta, už má aj ďalšie personálne obsadenie. Vatikánske tlačové stredisko dnes informovalo, že Svätý Otec vymenoval dvoch podsekretárov dikastéria. Sú nimi páter Michael Czerny SJ, doterajší poradca Pápežskej rady pre spravodlivosť a pokoj a páter Fabio Baggio CS, predseda Scalabriniánskeho medzinárodného inštitútu pre migráciu na Teologickej fakulte Pápežskej Urbanovej univerzity.

P. Michael Czerny SJ má české korene, narodil sa v roku 1946 v Brne a v detstve emigroval spolu s rodičmi do Kanady. V roku 1963 vstúpil do Spoločnosti Ježišovej, kde v roku 1973 prijal kňazskú vysviacku ako člen Kanadskej jezuitskej provincie. V r. 1979 založil v Toronte Centrum jezuitov pre vieru a sociálnu spravodlivosť, neskôr pracoval vo vedení Stredoamerickej univerzity v San Salvadore a ako riaditeľ tamojšieho Inštitútu pre ľudské práva. V období 1992-2002 bol sekretárom pre sociálnu spravodlivosť v rámci Generálnej kúrie jezuitov a následne založil a viedol Africkú jezuitskú sieť proti AIDS a prednášal v Nairobi na teologickej vysokej škole Hekima College. Od roku 2010 je poradcom Pápežskej rady pre spravodlivosť a pokoj.

P. Fabio Baggio CS sa narodil v r. 1965 v Taliansku a v roku 1991 zložil večné sľuby v kongregácii scalabriniánov. Pracoval v Čile ako poradca Biskupskej komisie pre migráciu a v roku 1998 získal doktorát z cirkevných dejín na Gregoriane v Ríme. Ďalej pôsobil v Argentíne, ako riaditeľ Oddelenia pre migráciu v Arcidiecéze Buenos Aires a národný sekretár Pápežských misijných diel. V rokoch 1999-2010 vyučoval na Univerzite Salvador v Buenos Aires a na teologických inštitútoch v Brazílii a na Filipínach. Vo filipínskom Quezon City viedol Scalabriniánske migračné centrum pre ázijsko-tichomorskú oblasť. Pokračoval prednášaním v Ríme na Teologickej fakulte Urbaniany, kde je od roku 2013 riadnym profesorom a riaditeľom Scalabriniánskeho medzinárodného inštitútu pre migráciu (Scalabrini International Migration Institute).

Dikastérium pre integrálny ľudský rozvoj zriadil pápež František listom motu proprio Humanam progressionem 17. augusta 2016. Vedenie sekcie pre utečencov a migrantov si v rámci nového dikastéria dočasne vyhradil priamo Svätý Otec. -jb-

Vatikán 14. decembra – Niekoľkosekundové video pápeža Františka, v ktorom v posunkovej reči praje nepočujúcim požehnané Vianočné sviatky, si na sociálnych sieťach získalo veľký obdiv. Svätý Otec po tom, ako jednoduchými znakmi rúk zaželá požehnané Vianoce, prosí o modlitby a udeľuje svoje apoštolské požehnanie.

Nejde o prvé posolstvo Svätého Otca tohto typu. Už koncom mája uplynulého roku pozdravil počas generálnej audiencie veriacich v posunkovej reči. V ten deň sa týmto spôsobom prihovoril aj 60-člennej skupine Národnej organizácie nepočujúcich v Taliansku. O geste pápeža Františka viac prezradil pre Vatikánsky rozhlas don Mario Teti, zodpovedný za pastoráciu nepočujúcich veriacich v Rímskom vikariáte:

„S radosťou si spomínam, ako som bol s nepočujúcimi vo chvíli, keď bol pápež zvolený, na to, keď vyšiel z balkóna na Námestí sv. Petra a nepočujúci ostali v úžase! Jeho expresívnosť je pre nepočujúcich veľmi dôležitá a vždy sa im páčila osoba pápeža Františka. Teda, toto video, ktoré mi poslali samotní nepočujúci, je pozitívnym znakom, ktorý si veľmi cenia, cenia si toľké úsilie (Svätého Otca) byť komunikatívnym tiež v talianskej posunkovej reči“. 

Aké je úsilie Cirkvi v oblasti ohlasovania evanjelia pre nepočujúcich?

„Cirkev vždy robila veľa na tomto poli. Samozrejme, ako hovorí Ježiš: modlite sa, aby poslal robotníkov na svoju žatvu. Teda, treba sa tiež modliť, aby poslal robotníkov špecializovaných na ,žatvu’ nepočujúcich. Lebo sú mnohí nepočujúci, ktorí sú pripravení prijať Radostnú zvesť, avšak je málo robotníkov. Musíme sa za to modliť“. 

Dalo by sa povedať, že video pápeža Františka je v tomto smere určitým povzbudením pre kňazov?

„Táto výzva pápeža Františka by mala byť prijatá najmä zo strany mladých kňazov, ktorí sú schopní rýchlo sa učiť, lebo naučiť sa posunkovú reč si vyžaduje veľké úsilie z pohľadu času i energie“.

Video Svätého Otca v posunkovej reči je zhotovené veľmi jednoduchým spôsobom za pomoci smartfónu. Publikoval ho na internete jeden z osobných sekretárov pápeža Františka Mons. Yoannis Lahzi Gaid, ktorý pochádza z Egypta a je kňazom Koptskej katolíckej cirkvi. -ej-

Vatikán 14. decembra – Rada kardinálov C9 ďalej pracuje na príprave reformy Rímskej kúrie. Na svojom 17. zasadnutí v dňoch v dňoch 12. – 14. decembra sa kardináli spolu so Svätým Otcom venovali najmä otázkam dikastérií pre evanjelizáciu národov, pre biskupov, pre východné cirkvi a Štátneho sekretariátu. Za účasti kard. Farrella a kard. Turksona ako prefektov novozriadených dikastérií prebrali blížiace sa spustenie ich činnosti. Ide o dikastériá pre laikov, rodinu a život a pre integrálny ľudský rozvoj. Na zasadnutí vystúpil aj prefekt Sekretariátu pre komunikáciu Mons. Viganò.

Ako informoval riaditeľ Tlačového strediska Svätej stolice Greg Burke na dnešnom novinárskom brífingu, „vodiacimi líniami reformy pre dikastériá sa ukázali byť dve základné témy: misijné nasmerovanie a synodalita.“ Ako ďalej uviedol, rada kardinálov už uzavrela analýzu iných štyroch dikastérií a materiály odovzdala Svätému Otcovi. Najbližšie stretnutie C9 je naplánované na 13. - 15. februára 2017. -jb-

Ukrajina 14. decembra – Prefekt Kongregácie pre východné cirkvi kardinál Leonardo Sandri navštívil v uplynulých dňoch Ukrajinu. V sobotu 10. decembra v meste Mukačevo v Zakarpatskej oblasti predsedal obradu posviacky oltára a chrámu, ktorý je zasvätený sv. Cyrilovi a Metodovi. Vo svojej homílii okrem iného povedal:

„Vždy budeme svätých bratov zo Solúna prosiť o príhovor za pokoj a jednotu medzi všetkými slovanskými národmi... a tiež za to, aby Európa znovu našla evanjeliové svetlo, ako podnetné kritérium pre vlastné konanie, dajúc do centra človeka a jeho dôstojnosť a nie iné kritériá...“.    

Kardinála Sandriho pozval vladyka Milan Šášik, biskup a eparcha Mukačevskej eparchie. Na trojhodinovom slávnostnom obrade sa zúčastnilo viac než tisíc veriacich. Prítomní boli aj viacerí vladykovia, ktorí prišli vyjadriť znak jednoty a podeliť sa o radosť s ukrajinskými veriacimi. Slovensko zastupoval košický eparcha Milan Chautur. -ej-  

Stredajšie vysielanie vo zvukovej podobe: