Vatikán 17. decembra - Svätý Otec František, ktorý dnes slávi 80. narodeniny, začal svoj sviatočný deň eucharistiou v kruhu kardinálov sídliacich v Ríme. Pri latinskom slávení v adventnej fialovej farbe Svätý Otec v spontánnej homílii pripomenul dnešný vstup do záverečnej oktávy Adventu. Na rodokmeni Ježiša Krista z Matúšovho evanjelia poukázal na dôležitosť pamätať s vďačnosťou a bez strachu na vlastný životný príbeh a na všetko, čo v ňom Pán vykonal.

V Paulínskej kaplnke Apoštolského paláca s Michelangelovými maľbami sa najprv jubilantovi prihovoril dekan kardinálskeho zboru Angelo Sodano. Medzi piatimi desiatkami súčasných i niekdajších členov Rímskej kúrie nechýbal ani kardinál Jozef Tomko, emeritný prefekt Kongregácie pre evanjelizáciu národov.

Svätý Otec sa kardinálom poďakoval za ich blahopriania a na záver sa s úsmevom priznal, že mu v týchto dňoch prichádza na myseľ slovo „staroba“, no dúfa v jej spojenie s múdrosťou. Poprosil kardinálov o modlitbu, aby to bola staroba „pokojná, nábožná a plodná, a aj radostná“. -jb-

Vatikán 17. december – Pri dnešnej rannej svätej omši slávenej spolu s kardinálmi v Paulínskej kaplnke Apoštolského paláca vychádzal Svätý Otec v homílii z úryvku Matúšovho evanjelia s rodokmeňom Ježiša Krista. Pripomenul, že Cirkev vstupuje do intenzívneho obdobia záveru Adventu, keď zaznievajú v liturgii veľké antifóny. Evanjelium s rodokmeňom nás vyzýva zastaviť sa, zdôraznil Svätý Otec: „Zastav sa a spomínaj. Obzri sa späť, pozri na [prejdenú] cestu.“

Pohľad do minulosti nás vedie k zastaveniu a k spomínaniu, a je to dôležité, lebo to nám pomáha potom lepšie kráčať ďalej.

„Toto je význam dnešného liturgického dňa: milosť pamäti. Je potrebné vyprosovať si túto milosť: aby sme nezabúdali. Láske je vlastné nezabúdať. Láske je vlastné mať vždy pred očami to množstvo dobra, čo sme dostali. Láske je vlastné hľadieť na dejiny: odkiaľ prichádzame, my, naši otcovia, naši predkovia, aká je naša cesta viery.“

V rámci očakávania Vianoc nám spomínanie na minulosť pripomína, pokračoval ďalej Svätý Otec, že Boh dal svojmu vyvolenému ľudu prísľub a vedie ho vpred silou zmluvy s ním:

„Bolo nám povedané: kráčaj v mojej prítomnosti a buď dokonalý ako je náš Otec. Sľub, ktorý sa na konci naplní, ale ktorý sa upevňuje vďaka každej zmluve, ktorú uzatvárame s Pánom, zmluve vernosti. A toto nám dáva vidieť, že vyvolenie sme  neurobili my, dáva nám to porozumieť, že my všetci sme boli vyvolení. Vyvolenie, prísľub a zmluva sú ako piliere kresťanskej pamäti, toto hľadenie dozadu, aby sme kráčali vpred.“   

Evanjeliový úryvok s Ježišovým rodokmeňom nám pripomína príbeh veľkej milosti, ale aj hriechu, pokračoval ďalej Svätý Otec:

„Na ceste vždy nachádzame milosť i hriech. Tu, v tomto príbehu spásy, v tejto genealógii (porov. Mt 1,1-17) sú veľkí hriešnici, ale aj svätí. A aj my v našich životoch nájdeme to isté: momenty veľkej vernosti Pánovi, radosti zo služby, a tiež nejaký ten škaredý moment nevery, hriechu, ktorý nám dáva pocítiť, že potrebujeme spásu.“

Počas Adventu ideme touto cestou, očakávajúc príchod Pána, pokračoval ďalej pápež František v homílii, ktorú prednášal spontánne:

„Dnes sa zastavujeme, pozeráme sa späť a vidíme, že putovanie bolo pekné, že Pán nás nesklamal, že Pán je verný. Vidíme tiež, že ako v dejinách, tak aj v našom živote boli nádherné momenty vernosti i nepekné momenty hriechu. Ale Pán je tam, s natiahnutou rukou, aby ťa znovu zdvihol a povedal ti: ‚Kráčaj ďalej!‘ A toto je život kresťana: kráčať ďalej, smerom ku konečnému stretnutiu.“

Tento biblický úryvok, aj keď sa môže zdať trošku nudný, pripustil Svätý Otec, predstavuje „príbeh Boha, ktorý sa rozhodol kráčať so svojím ľudom a stať sa nakoniec človekom ako každý z nás“. Na záver Svätý Otec pozval vyprosovať si od Pána, aby nám pomáhal obnoviť si tento dar pamäti. A ako odpoveď na každé lamentovanie pápež František na záver pripomenul slová z listu Hebrejom: „Buď pokojný, ešte si nedospel až k vyliatiu krvi“ (porov. Hebr. 12,4).

Vatikán 17. decembra – Na záver svätej omše, ktorú Svätý Otec slávil s kardinálmi pri príležitosti svojho 80. životného jubilea, sa poďakoval prítomným za ich koncelebráciu a sprevádzanie počas tohto dňa. S úsmevom na tvári sa s nimi podelil aj s myšlienkami o pribúdajúcom veku:

„Už niekoľko dní mám na mysli slovo, ktoré sa môže zdať škaredé: staroba. Vystraší, minimálne vystraší.... Včera mi Mons. Cavalieri daroval Cicerove dielo O starobe, to je ďalšia kvapka. Spomínam si, čo som vám povedal 15. marca [2013], pri našom prvom stretnutí: «Staroba je sídlom múdrosti». Dúfajme, že aj pre mňa to takto bude. Dúfajme, že je tomu tak!

Prichádza mi tiež na myseľ – keďže to prišlo akosi rýchlo... – tá poéma, zdá sa mi, že od Plínia: «Tacito pede lapsa vetustas» [Ovídius] - Tichým krokom na teba príde staroba. Je to zásah! Ale ak sa na to pozeráme ako na životnú etapu, ktorá je tu na rozdávanie radosti, múdrosti, nádeje, človek nanovo ožíva. Spomínam si aj na ďalšiu báseň, od Hölderlina, z ktorej som vám v ten deň citoval: «Staroba je pokojná a nábožná»  - Es ist ruhig, das Alter, und fromm [Hölderlin].

Modlite sa prosím, aby tá moja bola taká: pokojná, nábožná a plodná. A tiež radostná. Ďakujem.“

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -ab-

Vatikán 17. decembra - Dnes ráno prijal Svätý Otec blahoželanie od rímskych bezdomovcov pri príležitosti jeho 80-tych narodenín. Skupinka zložená z dvoch žien a šiestich mužov mu prišla pogratulovať priamo do Domu sv. Marty s kvetmi slnečníc. Pápež František každého z nich osobne pozdravil. Po spoločných raňajkách ho už čakala svätá omša s kardinálmi v Apoštolskom paláci.

Návštevu, ktorá sa dostala k pápežovi v sprievode pápežského almužníka Mons. Konrada Krajewského, tvorili bezdomovci z Talianska, Rumunska, Moldavska a Peru. Skoro ráno ich vybrali z radov tých, ktorí sa zdržiavajú v okolí Námestia sv. Petra.

Dnes budú v Ríme vo vývarovniach pre chudobných pri obede či večeri podávať aj koláč v mene Svätého Otca pri príležitosti jeho narodenín. -ab-

Vatikán 17. decembra – V Klementínskej sále sa dnes doobeda stretol Svätý Otec s komunitou Nomadelfia. Je to komunita dobrovoľníkov, ktorá bola založená v minulom storočí kňazom Zenom Saltinim. Ich túžbou je žiť podľa evanjelia. Do komunity patria aj rodiny, ktoré sú ochotné adoptovať si deti. Toto spoločenstvo bolo niekoľkokrát zrušené a opäť cirkevnou autoritou potvrdené.

Vo svojom príhovore Svätý Otec vyjadril radosť z osobného stretnutia a možnosti lepšie poznať ich spôsob života. Vyzdvihol príklad ich zakladateľa dona Zena Saltiniho:

„Don Zeno sa nám dnes predstavuje ako príklad verného nasledovníka Krista, ktorý napodobňujúc božského Majstra, skláňa k utrpeniu tých najslabších a najchudobnejších stávajúc sa svedkom nevyčerpateľnej lásky.“

Pápež František poďakoval aj za starostlivosť, ktorú venujú deťom a opatere starých. A dodal: „Povzbudzujem vás, dajte príklad starostlivosti a nežnosti našej spoločnosti. Deti a starí tvoria budúcnosť ľudstva: deti, pretože posúvajú vpred dejiny a starí, lebo odovzdávajú skúsenosť a múdrosť svojho života.“ -ab-

Vatikán/Malta 17. decembra  - Svätý Otec sa dnes stretol s prezidentkou Malty, Máriou-Louise Coleiro Precaovou. Ubezpečili sa o dobrých vzájomných vzťahoch a pripomenuli si významné miesto Cirkvi v spoločenskom a kultúrnom živote Malty. V druhej časti oficiálnej návštevy, ktorá prebiehala na pôde Štátneho sekretariátu Svätej stolice boli témou rozhovorov s vatikánskymi predstaviteľmi aj medzinárodné a národné otázky, ktoré súvisia s budúcim predsedníctvom Malty v Európskej únii. Zvlášť sa venovali otázke migrantov, konfliktom v Stredomorí a dôležitosti dialógu medzi náboženstvom a kultúrou.-ab- 

Vatikán/Portugalsko 17. decembra - Pápež František prijal oficiálne pozvanie prezidenta Portugalska a portugalských biskupov na návštevu Fatimy a pri príležitosti 100. výročia zjavenia Panny Márie v Cova da Iria navštívi mariánsku pútnickú svätyňu. Ako sa uvádza v dnešnej oficiálnej správe Svätej stolice, apoštolská cesta do Fatimy sa uskutoční v dňoch 12. a 13. mája 2017. -ab-

Ďakujem vám za vašu náklonnosť. Nezabudnite sa za mňa modliť. (Tvít pápeža Františka 17. decembra 2016) -ab-

Vatikán 17. decembra – K zástupom  gratulujúcich Svätému Otcovi Františkovi k 80. narodeninám sa pridal aj moskovský patriarcha Kirill, ktorý na oficiálnej webovej stránke zverejnil dlhé posolstvo. Okrem iného v ňom uvádza, že voľbu pápeža Františka vníma ako znak „Božej prozreteľnosti“. Vyzdvihuje jeho úsilie za pokoj, za ohlasovanie Ježišovej lásky, pomoc chudobným a snahu o zjednotenie kresťanov. Pripomenul aj ich vzájomné stretnutie v Havane.

Arcibiskup Canterbury Justin Welby zablahoželal Svätému Otcovi prostredníctvom tvítu: „Zasielam Vám moje srdečné pozdravy a prosím Boha, aby Vás naďalej požehnával.“

Už 30. novembra zaslal konštantínopolský patriarcha Bartolomej k 80-tym narodeninám Svätému Otcovi osobný dar prostredníctvom kardinála Kurta Kocha. Je ním kríž z 18. storočia, ktorý vytvorili mnísi na hore Athos. Na jeho reliéfe sú vyzobrazené udalosti zo života Krista. -ab-

Čo by si robil na mieste Jozefa? (4. adventná nedeľa cyklu A, Mt 1, 18 - 24)

Milí priatelia, advent napreduje, nachádzame sa už takmer na jeho konci: dnes máme jeho štvrtú, teda poslednú nedeľu. A tak nás liturgia v Božom slove vedie k veciam, ktoré bezprostredne predchádzali Ježišovo narodenie. Ide o jeho počatie a všetko, čo sa okolo toho odohralo. Úryvok, ako k tomu prišlo, zaiste každý z nás pozná. Evanjelista Matúš píše o tom, ako Ježišova Matka bola zasnúbená s Jozefom, ale zrazu prišlo k nečakanej udalosti, ktorá bola prekvapením pre Máriu, a pre jej snúbenca Jozefa sústom, s ktorým si nevedel rady.

Udalosť zaiste v nás vyvoláva nemálo otázok. Napríklad: Prečo Jozef pomýšľa na rozvod, keď boli iba snúbencami? Alebo prečo mu nepovedala o tom, čo sa stalo, priamo Mária, ale niekto iný, a kto ten iný bol? Tieto otázky a možno aj iné svedčia o tom, že potrebujeme poznať okolnosti a teda aj kultúru, v ktorej sa to, čom píše evanjelium odohralo. Tá bola v mnohých ohľadoch veľmi odlišná od kultúry našej.

Evanjelista Matúš hovorí, že Ježišova „matka Mária bola zasnúbená s Jozefom“. Zásnuby poznáme aj z našej západnej kultúry, no bolo by chybou myslieť si, že to bolo to isté. V našej časti sveta sú zásnuby nepovinnou fázou – totiž nie každý pár ich robí – na ceste k manželstvu, kedy si chlapec a dievča viac či menej verejne dajú najavo, že to myslia vážne, a že smerujú k manželstvu.

No v židovskej kultúre v dobe Ježišovej to bolo inak. Zásnuby boli povinným, verejne vykonaným obradom, ktorým sa začínal proces manželstva. Chlapec a dievča – obyčajne bratranec a sesternica – boli pri zásnubách pred verejnosťou predstavení ako tí, ktorí už odteraz patria k sebe. Títo dvaja spolu však ešte žiť nemohli, každý žil oddelene, so svojou rodinou. Nemohli mať teda ešte ani intímny vzťah. No bol tam už vážny záväzok, a to až taký, že keby sa boli chceli rozísť, vyžadoval by sa k tomu oficiálny rozvod. Keby náhodou s takto zasnúbenou ženou nejaký iný muž čosi mal, bolo by to považované za cudzoložstvo, za čo bol podľa knihy Deuteronómium (22, 23-24) trest ukameňovania pre oboch.

Manželstvá dávali dokopy rodičia. Neboli teda výsledkom – ako v našej  kultúre – toho, že by sa chlapec a dievča do seba zaľúbili a po čase rozhodli stať sa manželmi. O tom, kto príde alebo nepríde do ich rodiny vždy rozhodovali rodičia a nie deti, ktorých sa to týkalo. V židovskej kultúre nikto od manželstva neočakával lásku, priateľstvo alebo blízkosť. Bola to kultúra, kde boli dva svety, svet mužský a svet ženský, prísne od seba oddelené, a kde sa silne dozeralo, aby sa tieto dva svety nemiešali. Mladí, ktorí v tejto atmosfére vyrastali vedeli, že keď im raz vyberú manželského partnera, že sa tak stane po zvažovaní výhod – či už politických alebo ekonomických – pre obe rodiny. V istom zmysle v manželstvách sa brali nie dvaja jedinci, ale dve rodiny.

Celý manželský proces spočíval v ritualizovaných krokoch postupného oddeľovania ženy od jej rodiny a jej pričleňovania k rodine svojho ženícha. Ženíchov otec ponúkne otcovi nevesty rozličné dary a služby. Konečné rozhodnutie potom robí nevestin otec. Na dohode na detailoch sa aktívne zúčastňujú aj ženy s oboch rodín, aby im tak nič neuniklo – veď kto to vie lepšie, než ženy! Verejné potvrdenie konečnej dohody o manželstve robia patriarchovia z oboch rodín. Nasledujú zásnuby a potom asi o rok sobáš. Sobáš, ktorý celý ten manželský proces završuje, spočíval v tom, že ženích príde do domu svojej snúbenice a slávnostne si ju odvedie k sebe.

Vo svetle povedaného sa teraz pozrime na Máriu a Jozefa z evanjelia. U nich aranžovanie ich manželstva prebiehalo určite tak isto. Boli teda už svoji, ale neboli ešte manželmi, teda spolu ešte nežili. A pravdepodobne sa ani veľmi nestretali, keď si uvedomíme tú silnú oddelenosť mužského a ženského sveta v židovskej kultúre. Keď toto zvážime, potom Jozef určite nepatril medzi tých, ktorý by sa bol o Máriinom tehotenstve dozvedel ako prvý. Ba práve naopak. Kto teda bol prvý? O kom platilo to, čo napísal evanjelista Matúš, že „skôr, ako by boli začali spolu bývať, ukázalo sa, že [Mária] počala...“? Pred kým „sa to ukázalo“? Pravdepodobne pred ženami. Blízko-východná kultúra bola a stále je veľmi dotieravá a netaktná, kde takmer nejestvuje súkromie. A spozorovali to zaiste aj preto, že ženy sa museli povinne zúčastňovať raz mesačne na obradoch očisťovania, a Mária tam pravdepodobne chýbala. Dozvedel sa to Jozef od žien? Nevieme, ale je to možné.

Jozef sa teda dostal do ťažkej situácie. Najzákladnejší kód pre orientálneho človeka je a vždy bol kód cti. Najhoršie, čo sa mohlo človeku v tejto kultúre stať bolo, keď urobil niečo, čo by mu spôsobilo  hanbu  a teda ho to obralo o česť. Na základe tohto kódu Jozef vie, že si nemôže zobrať to, čo mu nepatrí. Dieťa, ktoré Mária počala je Máriino, ale nie jeho. Podľa zákona má Jozef právo vrátiť Máriu jej otcovi. Takto by ju však vystavil ukameňovaniu. To asi ale neželal. Preto sa rozhodol, že urobí akýsi mäkký rozvod, a takto dá skutočnému otcovi možnosť k svojmu dieťaťu sa prihlásiť. Jozef si nechcel zvoliť cestu spravodlivosti, ktorá by bola krutá, ale skôr hľadá spôsob, kde by vyhrali všetky zainteresované strany.

Pre biblických ľudí bolo kľúčovou vecou žiť podľa Božej vôle. Ale ako túto Božiu vôľu hľadali? Obyčajne tak, že sa obrátili na znalcov Písma. Alebo, a je to veľmi zaujímavé, hľadali ju v snoch, ako tom píše prorok Joel (2,28, alebo 3,1): „Starci budú mať sny a mladíci videnia.“ A tak Jozef dostáva osobne od Boha v sne pokyny, čo robiť a ako sa zachovať. A tieto potom s vierou prijme a nasleduje.

Čomu by sme sa, milí priatelia, z tohoto všetkého mohli osobne naučiť? Ktosi povedal: „Život bez Boha je ťažký. Ale aj život s Bohom je ťažký. Jediný rozdiel je v tom, že život s Bohom, je život s Bohom. To znamená, ak Boha prijmeš, on ti tvoje ťažkosti bude pomáhať niesť.“  A je to pravda: od čias Ježiša, aj zásluhou sv. Jozefa, máme Boha na našej strane, lebo Boh je Emanuel, teda „Boh s nami“.

Milí priatelia, želám vám požehnané vianočné sviatky. 

Sobotňajšie vysielanie vo zvukovej podobe: