Vatikán 23. decembra – Cirkev bude zakrátko kanonizovať ďalšieho svedka viery. Pápež František pri stretnutí s prefektom Kongregácie pre kauzy svätých kard. Angelom Amatom schválil vyhlásenie dekrétu potvrdzujúceho zázrak na príhovor španielskeho piaristu bl. Faustína Migueza (1831-1925), zakladateľa Kongregácie kalazanských sestier.

Blahorečenie čaká taliansku rehoľníčku, Božiu služobníčku Leopoldínu Naudetovú, ktorá založila Kongregáciu sestier Svätej rodiny a žila na prelome 18. a 19. storočia. Aj v jej prípade bol dekrétom potvrdený zázrak.

Blahorečenie čaká aj veľkú skupinu rehoľníkov zo Španielska. Cirkev dekrétom uznala mučeníctvo 109 členov Misijnej kongregácie synov Nepoškvrneného Srdca Panny Márie, ktorí položili život pre vieru v období španielskej občianskej vojny 1936-1937. Ako reprezentanti skupiny figurujú tri mená Božích služobníkov: rehoľný kňaz Matúš Casals, rehoľný bohoslovec Teofil Casajús  a rehoľný brat Ferdinand Saperas.

Ďalšie dekréty Kongregácie pre kauzy svätých o hrdinskom stupni cností piatich Božích služobníkov predstavujú medzistupeň na ceste k blahorečeniu, ku ktorému sa ďalej bude vyžadovať potvrdenie zázraku. Ide všetko o osobnosti z konca 19. a začiatku 20. storočia. -jb-

Vatikán 23. decembra – Za účasti Svätého Otca Františka dnes v pápežskej kaplnke Redemptoris Mater zakončil páter Raniero Cantalamessa svoj adventný cyklus zameraný na Ducha Svätého. Na prahu Vianoc sa sústredil na tajomstvo pôsobenia Ducha Svätého pri Božom vtelení a na významnú úlohu Panny Márie. Vychádzal zo slov Nicejsko-konštantínopolského vyznania viery: „Mocou Ducha Svätého vzal si telo z Márie Panny“.

Pápežský kazateľ pripomenul, že Vianoce nie sú iba slávením historického výročia, ale sú na prvom mieste slávením tajomstva, čiže mystéria, ktorému cirkevní otcovia pripisovali sviatostný rozmer:

„Svätý Augustín odlišoval dva spôsoby ako sláviť nejakú udalosť v dejinách spásy: buď na spôsob tajomstva („in sacramento“), alebo na spôsob jednoduchého výročia. Pri slávení na spôsob výročia sa podľa jeho slov nežiada iné ako «poukázať náboženským sviatkom na deň v roku, na ktorý pripadá pripomienka danej udalosti». Pri oslave na spôsob tajomstva «sa nielen pripomína udalosť, ale oslavuje sa to tak, aby sa chápal jej význam pre nás a tento sa nábožne prijíma» (sv. Augustín: Epištola 55,1,2 – CSEL, 34,1, s. 170).

Vianoce nie sú slávnosťou „na spôsob výročia“ (voľba dátumu 25. decembra vyplynula, ako vieme, nie z dôvodov historických, ale symbolických a obsahových). Je to oslava „na spôsob tajomstva“, čo si vyžaduje, aby sa chápal jej význam, aký má pre nás. Už svätý Lev Veľký poukazoval na mystický význam „sviatosti Kristovho narodenia“, so slovami, že «synovia Cirkvi sa zrodili s Kristom v momente jeho narodenia, tak ako boli aj ukrižovaní s ním v umučení a vzkriesení s ním v zmŕtvychvstaní» (sv. Lev Veľký: Vianočná kázeň VI, 2 – PL 54,213).

Na počiatku všetkého je biblický údaj o tom, čo sa raz navždy naplnilo v Márii: Panna sa stáva Matkou Ježiša pôsobením Ducha Svätého. Toto historické tajomstvo, tak ako všetky činy spásy, sa predlžuje na sviatostnej úrovni v Cirkvi a na úrovni morálnej v jednotlivej veriacej duši.“

Pápežský kazateľ v tejto súvislosti poukázal na slová Druhého vatikánskeho koncilu o Panne Márii. V konštitúcii Lumen gentium sa o Márii, ktorá je zároveň Pannou i Matkou, hovorí ako o vzore a predobraze Cirkvi i jednotlivej kresťanskej duše.

Páter Raniero Cantalamessa poukázal na stvoriteľský aspekt pôsobenia Ducha Svätého pri Máriinom panenskom počatí. Výrok sv. Augustína, že Panna Mária «počala Krista v srdci prv než v tele» vysvetlil nasledovne:

„Duch Svätý konal v Máriinom srdci, osvecujúc a zapaľujúc ho Kristom, ešte skôr než v lone Márie, naplniac ho Kristom. Vtelenie bolo Máriou prežívané ako charizmatická udalosť najvyššieho stupňa, ktorá z nej urobila vzor duše «horlivej v Duchu» (Rim 12,11). Boli to jej Turíce.“

Tajomstvo Máriinho materstva vyjadrila Cirkev výrazom „Theotokos“, pričom uznanie jej fyzického materstva bolo korunované uznaním jej duchovného materstva a jej svätosti titulom „Nepoškvrnená“ (Immacolata) a „Celá svätá“ (Panhagia).

V závere svojho adventného cyklu páter Raniero Cantalamessa pripomenul výzvu, spočívajúcu v tzv. „treťom narodení Ježiša“, čiže v jeho narodení každého jedného z nás, ľudí dneška. Urobil tak formou otázky, ktorú si kládli veľkí duchovní učitelia Cirkvi počnúc Origenom a Augustínom až po sv. Bernarda: „Čo mi to osoží, že sa Kristus narodil v Betleheme z Márie, ak sa nenarodí skrze vieru aj v mojom srdci?“ To isté zopakoval aj slovami sv. Ambróza: „Kde sa Kristus rodí v tom najhlbšom zmysle, ak nie v tvojom srdci a tvojej duši?“ -ab, jb-

Pán sa stáva človekom, aby s nami kráčal každodenným životom. ( Tvít pápeža Františka, 23. decembra 2016) -ab-

Vatikán/Ukrajina 23. decembra – Ako informovalo tlačové oddelenie pápežskej rady Cor Unum počas Vianoc bude v mene Svätého Otca odovzdaná prvá časť zbierky na pomoc Ukrajine. Okolo 6 miliónov eur z celkovo 12 miliónov, ktoré sa vyzbierali v európskych kostoloch v apríli tohto roku, sa použije na financovanie projektov. Tie vo východných oblastiach Ukrajiny uľahčia život dvom miliónom obyvateľov.

Už v júli komisia, ktorej predsedá charkovsko-záporožský biskup Jan Sobiło vyhodnotila prihlásené projekty rôznych charitatívnych a medzinárodných organizácií. Bolo vybratých 20 dlhodobých projektov, z ktorých každý bude podporený až do výšky 250 tisíc eur. Sumou do 20 tisíc eur bude podporených 39 iniciatív zameraných na solidaritu. Projekty sa budú realizovať v doneckej, luhanskej, záporožskej, charkovskej a dnepropetrovskej oblasti.

Podľa najnovších informácií Kancelárie vysokého komisára OSN pre oblasť ľudských práv, v konflikte na východe Ukrajiny zomrelo od apríla 2014 do 1. decembra 2016 celkovo 9758 ľudí a 22 779 bolo zranených. -ab-

Spojené arabské emiráty 23. decembra – Nový apoštolský nuncius v Spojených arabských emirátoch začal svoju misiu. Arcibiskup Francisco Montecillo Padilla dňa 23. novembra odovzdal v kráľovskom paláci svoje poverovacie listiny viceprezidentovi Spojených arabských emirátov Mohammad Bin Rashid Al Maktoumovi. V ten istý deň Mons. Padilla slávil v Katedrále sv. Jozefa v Abú Dabí svätú omšu spolu s apoštolským vikárom v Saudskej Arábii biskupom Paulom Hinderom, ktorý je kapucín. Milej slávnosti, pri ktorej sa nový nuncius predstavil veriacim sa okrem kňazov a rehoľných sestier karmelitánok, ktoré v diecéze spravujú katolícku školu zúčastnila asi tisícka veriacich. -ab-

Vatikán 22. decembra – Tesne pred Vianocami sa Svätý Otec tradične stretol s členmi Rímskej kúrie, aby im v závere kalendárneho roka poďakoval za ich celoročnú službu a zaželal im k sviatkom. V pomerne rozsiahlom príhovore sa Svätý Otec zameral na duchovný odkaz Vianoc ako umenšenie sa Boha z lásky k človeku. Ako povedal, „Vianoce sú sviatkami milujúcej pokory Boha“, ktorý prevracia na ruby ľudské kalkulácie.

Kardinálom pápež ďalej predložil vodiace kritériá reformy Rímskej kúrie. Okrem iného pripomenul, že reforma nie je iba niečím naoko, neznamená jednoducho výmenu ľudí, ale ich neustálu konverziu, čiže obrátenie. Je potrebné „priviesť členov Kúrie k tomu, aby sa obnovovali duchovne, ľudsky a profesionálne“. Niektoré prejavy odporu voči reforme môžu byť podľa Svätého Otca aj zdravé a užitočné a zasluhujú si, aby sa im venovala pozornosť. Nutnou podmienkou tohto procesu je modlitba, čo pápež opakovane zdôraznil.   

Medzi dvanástimi požiadavkami, čiže vodiacimi kritériami reformy, menoval osobné obrátenie, pastorálne obrátenie, misionársky kristocentrizmus, racionálnosť, funkčnosť, kráčanie s dobou, úspornosť, subsidiaritu, synodalitu, katolicitu, profesionalitu a napokon postupnosť v procese rozlišovania.

Pri zásade profesionality pápež František hovoril o potrebe permanentnej formácie personálu dikastérií, aby sa neupadlo do rutinného fungovania.  Zvlášť zdôraznil nevyhnutnú potrebu skoncovať s praktikou označovanou ako „promoveatur ut removeatur“, čiže spôsob odsunúť nevyhovujúceho človeka jeho povýšením na iný post. „Toto je rakovina“, poznamenal navyše pápež František.

Pápež František tiež pri tejto príležitosti zrekapituloval vykonané inštitucionálne kroky v procese reformy Rímskej kúrie. Vymenoval  18 dôležitých pápežských aktov počnúc zriadením Rady kardinálov v apríli 2013 až po nedávnu reorganizáciu niektorých dikastérií.

Na záver Svätý Otec osobne pozdravil stiskom ruky každého z prítomných. Boli medzi nimi aktuálni i emeritní členovia Rímskej kúrie, ako aj predstavitelia zastupiteľstiev Svätej stolice v rámci nunciatúr. Ako vianočný darček každému podaroval výtlačok najnovšieho talianskeho prekladu knihy „Postrehy pre liečenie chorôb duše“ od autora z konca 16. storočia Claudia Acquavivu (1543-1615), ktorý bol generálnym predstaveným Spoločnosti Ježišovej. -jb-

Preklad častí príhovoru Svätého Otca

„Kontemplujúc tvár dieťaťa Ježiša svätý Augustín prehlásil: «Nesmierny v božskej prirodzenosti, maličký v prirodzenosti sluhu» (Sermo 187,1: PL 38,1001). Tiež svätý Makários, mních zo 4. storočia a učeník svätého Antona pustovníka, pre opísanie tajomstva Vtelenia pripomína grécke sloveso smikruno, čo znamená urobiť sa maličkým, akoby zredukovať sa až do minimálnych medzí: «Počúvajte pozorne: nekonečný, nedosiahnuteľný a nestvorený Boh pre svoju nekonečnú a nevýslovnú dobrotu si vzal telo a chcem povedať, že sa nekonečne umenšil zo svojej slávy» (Hom. IV,9: PG 34,480).

Vianoce sú teda sviatkami milujúcej poníženosti Boha, Boha, ktorý prevracia poriadok toho, čo je logicky predpokladané, poriadok toho, čo je povinné, dialektické a matematické. V tomto prevrátení je celé bohatstvo Božej logiky, ktorá otriasa obmedzenosťou našej ľudskej logiky (por. Iz, 55,8-9). Romano Guardini píše: «Aké prevrátenie všetkých hodnôt dôverne blízkych človeku – nie iba ľudských, ale aj božských! Naozaj tento Boh prevracia všetko, čo si človek osobuje, že to vybuduje sám od seba» (Il Signore, Milano 1977, 404). Počas Vianoc sme pozvaní povedať „áno“, s našou vierou, nie Vladárovi univerza a tiež nie najušľachtilejším ideám, ale práve tomuto Bohu, ktorý je ponížený milovník.

Blahoslavený Pavol VI. na Vianoce v roku 1971 prehlásil: «Boh mohol prísť oblečený v sláve, v nádhere, v moci, vyvolať strach, tak, že by sme zatvárali oči od úžasu. Nie , nie! Prišiel ako najmenší z ľudí, najzraniteľnejší, najslabší. Prečo toto? Preto, aby sa nikto nehanbil sa k nemu priblížiť, aby nikto nemal strach, aby  ho všetci mohli mať nablízku, mohli sa k nemu priblížiť, aby nebolo žiadneho odstupu medzi nami a Ním. Zo strany Boha to bola snaha uponížiť sa, zostúpiť do hlbín v nás, aby mu každý, opakujem každý z vás, mohol tykať, mohol mať k nemu dôveru, mohol sa k nemu priblížiť, mohol sa cítiť, že je v Jeho myšlienkach, že je ním milovaný... Milovaný Ním: pozrite, že sú to veľké slová! Ak rozumiete tomuto, ak máte na pamäti toto, čo vám hovorím, pochopili ste celé kresťanstvo» (Homília, 25. dec. 1971)

V skutočnosti, Boh si zvolil, že sa narodí ako maličký, pretože chcel byť milovaný. Hľa, ako je logika Vianoc prevrátením logiky svetskosti, logiky moci, logiky rozkazovania, logiky farizejskej, logiky „kauzalistickej“ či deterministickej.

Práve v tomto lahodnom a dojemnom svetle božskej tváre Krista-Dieťaťa, som si vybral za tému tohto nášho každoročného stretnutia reformu Rímskej kúrie. Zdalo sa mi správne a príhodné podeliť sa s vami o rámcový obraz reformy, so zdôraznením vodiacich kritérií, urobených krokov, ale predovšetkým logiky zdôvodňujúcej všetky vykonané kroky i tie, ktoré sa uskutočnia.

Pravdupovediac, prichádza mi tu spontánne na myseľ stará slovná figúra, ktorá ilustruje dynamiku Duchovných cvičení podľa inaciánskej metódy: deformata reformare, reformata conformare, conformata confirmare, confirmata transformare (zdeformované zreformovať, zreformované zosúladiť, zosúladené upevniť, upevnené premeniť).

Niet pochýb, že v Kúrii môže byť zmysel reformy dvojitý: predovšetkým zaistiť, aby zodpovedala Dobrej zvesti, ktorá sa musí radostne a odvážne ohlasovať všetkým, osobitne chudobným, tým najposlednejším a vyraďovaným; aby zodpovedala znameniam našej doby a všetkému dobrému, čo človek dosiahol, aby sa lepšie vychádzalo v ústrety požiadavkám ľudí, mužov a žien, ktorým sme povolaní slúžiť; a súčasne tu ide o to, aby Kúria zodpovedala svojmu cieľu, ktorým je spolupracovať na vlastnej službe Petrovho nástupcu (...) čiže podporovať Rímskeho Pontifika vo vykonávaní jeho moci - osobitej, riadnej, plnej, najvyššej, bezprostrednej a univerzálnej.

Dôsledne k tomu je reforma Rímskej kúrie ekleziologicky zameraná na dobro a službu (in bonum e in servitum), rovnako ako je takou služba Rímskeho biskupa, podľa význačného vyjadrenia pápeža sv. Gregora Veľkého, prevzatého do tretej kapitoly konštitúcie Pastor Aeternus Prvého vatikánskeho koncilu: «Mojou cťou je česť univerzálnej Cirkvi. Mojou cťou je pevná sila mojich bratov. Cítim sa naozaj poctený, keď sa nikomu z nich neodpiera povinná česť».

Keďže Kúria nie je nehybným aparátom, reforma je predovšetkým znakom živosti Cirkvi, ktorá je na ceste, na púti, a Cirkvi, ktorá je žijúca, a preto – pretože je živá – má sa neustále reformovať (semper reformanda), má sa reformovať, pretože žije. Je nevyhnutné silne zdôrazniť, že reforma nemá cieľ sama v sebe, ale je procesom rastu a predovšetkým obrátenia. Reforma preto nemá estetický cieľ, ako nejaké úsilie urobiť Cirkev krajšou, nemožno ju chápať ako určitý druh „liftingu“, kamufláže či make-upu pre okrášlenie stareckého tela kúrie, a ani ako operáciu plastickej chirurgie na odstránenie vrások. Drahí bratia, nie sú to vrásky, čoho sa v Cirkvi treba báť, ale škvrny!

V tejto perspektíve stojí za to povedať, že reforma bude účinná len a jedine vtedy, ak sa uskutočňuje s ľuďmi „obnovenými“, a nie jednoducho s „novými“ ľuďmi. Nestačí sa uspokojiť s výmenou personálu, ale treba priviesť členov kúrie k tomu, aby sa obnovili duchovne, ľudsky a profesionálne. Reforma Cirkvi sa nijako neuskutočňuje výmenou ľudí – ktorá sa v každom prípade deje a bude sa diať –, ale obrátením vo vnútri ľudí. V skutočnosti, nestačí nejaká permanentná formácia, treba aj a predovšetkým permanentné obrátenie a očistu. Bez zmeny mentality by úsilie činnosti vyšlo naprázdno.

Práve z tohto dôvodu som sa pri našich predchádzajúcich vianočných stretnutiach pristavil v roku 2014 pri niektorých „chorobách“ a v roku 2015, vychádzajúc zo slova „milosrdenstvo“ pri určitom katalógu cností nevyhnutných pre toho, kto preukazuje službu v Kúrii i pre všetkých, čo chcú, aby ich zasvätenie a služba Cirkvi boli plodné. Základným dôvodom je to, že tak ako pre celú Cirkev, rovnako aj pre Kúriu sa toto „semper reformanda“ musí premeniť do osobného a štrukturálneho permanentného obrátenia.

Bolo nevyhnutné hovoriť o chorobách a o liečbe, pretože každej operácii, aby bola úspešná, musí predchádzať hĺbková diagnostika a presné analýzy a musia po nej nasledovať precízne predpisy.

Pri tomto procese sa javí ako normálne, ba zdraviu prospešné, že sa naráža na ťažkosti, ktoré sa v prípade reformy môžu predstavovať ako rozličné typy odporu. Otvorený odpor, ktorý sa rodí často z dobrej vôle a z úprimného dialógu; skrytý odpor, ktorý sa rodí v ustrašených a zatvrdnutých srdciach a ktorý sa živí prázdnymi slovami duchovnej pretvárky (gattopardismo spirituale) toho, kto sa v slovách tvári ako ochotný k zmene, ale chce, aby všetko zostalo tak ako prv; existuje aj odpor zlomyseľný, ktorý sa rodí v pokrivených mysliach a ukazuje sa vtedy, keď diabol vnuká zlé úmysly (často „v ovčom rúchu“). Tento posledný typ odporu sa skrýva za ospravedlňovacími slovami, a v mnohých prípadoch obviňujúcimi, ukrývajúc sa za tradície, za imidž, za formality, za známosti, prípadne v snahe dávať všetko osobnú rovinu bez rozlišovania medzi činom, konateľom a činnosťou.

Absencia reakcie je znak smrti. Takže dobrý odpor – a dokonca i ten menej dobrý – je nevyhnutný a zaslúži si byť vypočutý, prijatý a povzbudený, aby sa vyjadril. Je to totiž znak, že telo je živé.

Týmto všetkým sa chce vyjadriť, že reforma Kúrie je delikátny proces, ktorý  je nutné prežívať s vernosťou podstate, s neustálym rozlišovaním, s evanjeliovou odvahou, s cirkevnou múdrosťou, s pozorným načúvaním, s húževnatou činnosťou, s pozitívnym mlčaním, s pevnými rozhodnutiami, s mnohou modlitbou – mnohou modlitbou – s hlbokou pokorou, s jasnou ďalekozrakosťou, s konkrétnymi krokmi vpred – a ako to je nevyhnutné aj s krokmi vzad –, s odhodlanou vôľou, s živou vitalitou, so zodpovednou mocou, s bezpodmienečnou poslušnosťou; ale na prvom mieste s odovzdaním sa spoľahlivému vedeniu Ducha Svätého, dôverujúc v jeho nevyhnutnú oporu. A preto: modlitba, modlitba a modlitba. 

(Po týchto slovách Svätý Otec pokračoval výpočtom 12 vodiacich kritérii reformy a 18 vykonaných krokov v doterajšom priebehu reformy Rímskej kúrie. Pred záverečným vianočným a novoročným žičením ešte raz zhrnul svojej duchovné povzbudenie osvojiť si postoj umenšenia sa Boha z lásky. )

Preklad: Slovenská redakcia VR -ab, jb-

(Doplnené 23. dec. 2016 o ďalšiu časť príhovoru Svätého Otca)

Vatikán 18. novembra – Dnešné vydanie talianskeho katolíckeho denníka Avvenire prinieslo obsažný rozhovor s pápežom Františkom o význame práve sa končiaceho Jubilea milosrdenstva a o tom, aké je jeho ovocie. Otázky novinárky Stefanie Falascovej mieria tiež k posunu v oblasti ekumenizmu za posledné obdobie.

Na úvodnú otázku, čo pre neho znamenal tento Rok milosrdenstva Svätý Otec odpovedá:

„Kto zistí, že je veľmi milovaný, začína sa dostávať von zo zlej osamelosti, z odlúčenia, ktoré prináša nenávisť voči iným a voči sebe samému. Dúfam, že mnohé osoby objavili, že Ježiš ich veľmi miluje a nechali sa ním objať. Milosrdenstvo je meno Boha a aj jeho slabosť, jeho slabé miesto. Jeho milosrdenstvo privádza vždy k odpusteniu, k zabudnutiu na naše hriechy. S radosťou myslím na to, že Všemohúci má zlú pamäť. V momente, keď ti odpúšťa, zabúda. Lebo je šťastný, keď odpúšťa. Mne to stačí. Ako pre cudzoložnicu z evanjelia, «ktorá veľmi milovala». Lebo «On veľmi miloval». Celé kresťanstvo je tu.“

Ale bolo to Jubileum svojho druhu s mnohými emblematickými gestami, pokračuje v otázke talianska novinárka. Svätý Otec ďalej odpovedá:

„Ježiš nežiada veľké gestá, ale len odovzdanie sa a uznanie. Svätá Terézia z Lisieux, ktorá je učiteľkou Cirkvi, vo svojej ,malej ceste‘ k Bohu ukazuje odovzdanosť dieťaťa, ktoré bezvýhradne zaspí v náručí svojho otca a pripomína, že láska nemôže ostať  uzavretá. Božia láska a láska k blížnemu sú dve neoddeliteľné lásky.“

Dosiahli sa zámery, s ktorými ste vyhlásili Jubileum?

„Ale ja som si nespravil plán. Jednoducho som urobil to, k čomu ma inšpiroval Duch Svätý. Veci prišli samy. Nechal som sa viesť Duchom. Išlo len o to, byť poslušnými Duchu Svätému, nechať konať jeho. Cirkev to je evanjelium, je to dielo Ježiša Krista. Nie je cestou ideí, nástrojom na ich potvrdzovanie. A do Cirkvi veci vstupujú postupne v čase, keď čas dozrie, keď sa naskytne.“

Je príkladom toho aj Mimoriadny svätý rok?

„Bol to proces, ktorý dozrel v čase prostredníctvom Ducha Svätého. Predo mnou bol svätý Ján XXIII., ktorý svojím príhovorom Gaudet Mater Ecclesiae o „lieku milosrdenstva“ naznačil pri otvorení [Druhého vatikánskeho] koncilu cestu, ktorou treba ísť, potom blahoslavený Pavol VI., ktorý videl v príbehu o Samaritánovi jeho paradigmu. Potom tu bolo učenie svätého Jána Pavla II. s jeho druhou encyklikou Dives in misericordia a s ustanovením sviatku Božieho milosrdenstva. Benedikt XVI. povedal, že ,meno Boha je milosrdenstvo‘. To všetko sú piliere a tak Duch posúva procesy v Cirkvi až do ich naplnenia.“

Teda Jubileum bolo aj Jubileom koncilu, hic et nunc, v tomto momente keď čas jeho vnášania do života a čas odpustenia splývajú...

„Zakúšať živú skúsenosť odpustenia, ktorá objíma celú ľudskú rodinu, je milosťou, ktorú ohlasuje apoštolská služba. Cirkev existuje len ako nástroj na sprostredkovanie milosrdného Božieho plánu ľuďom. Na koncile Cirkev pocítila zodpovednosť byť vo svete ako živý znak Otcovej lásky. S Lumen gentium vystúpila ku zdrojom svojej podstaty, k evanjeliu. Toto posúva os kresťanskej koncepcie od istého legalizmu, ktorý môže byť ideologický, k Božej osobe, ktorá sa stala milosrdenstvom vo vtelení Syna. Niektorí – pomyslite na isté reakcie na Amoris laetitia – naďalej nechápu, buď biele, alebo čierne, hoci práve v prúde života je potrebné rozlišovať. Toto nám povedal koncil, ale historici hovoria, že koncil na to, aby bol v tele Cirkvi dobre prijatý, potrebuje storočie... Sme v polovici.“

Jednako významné sú v tomto čase podniknuté ekumenické stretnutia a cesty. Na Lesbose s patriarchami Bartolomejom a Hieronymom, na Kube s moskovským patriarchom Kirillom, v Lunde na spoločnej pripomienke Lutherovej reformácie. Napomohol Rok milosrdenstva týmto iniciatívam s inými kresťanskými cirkvami?

„Nepovedal by som, že tieto stretnutia sú ovocím Roka milosrdenstva. Nie. Lebo aj tieto všetky sú súčasťou trasy, ktorá prichádza zďaleka. Nie je to niečo nové. Sú to len ďalšie kroky na ceste, ktorá sa začala už dávno. Odkedy bol pred viac než 50 rokmi vyhlásený koncilový dekrét Unitatis redintegratio a bolo znovuobjavené kresťanské bratstvo založené na jedinom krste a na rovnakej viere v Krista, napredovanie po ceste hľadania jednoty sa uberalo vpred malými i veľkými krokmi a vydalo svoje ovocie. Nasledujem tieto kroky.“

Tie, ktoré spravili Vaši predchodcovia...

„Všetky tie, ktoré vykonali moji predchodcovia. Tak ako bol krokom ďalej ten rozhovor pápeža Lucianiho (Ján Pavol I.) s ruským metropolitom Nikodimom, ktorý mu umrel v náručí a v objatí brata rímskeho biskupa mu Nikodim povedal mnohé pekné veci o Cirkvi. Spomínam si na pohreb svätého Jána Pavla II., boli na ňom všetci čelní predstavitelia východných cirkví: toto je bratstvo. Stretnutia a aj cesty pomáhajú tomuto bratstvu, aby rástlo.“

Vy ste sa však počas menej než štyroch rokov stretli so všetkými prímasmi a hlavnými predstaviteľmi kresťanských cirkví. Tieto stretnutia prechádzajú Vaším pontifikátom. Prečo tento rozbeh?

„Je to cesta od koncilu, ktorá napreduje, zintenzívňuje sa. Ale je to cesta, nie som to ja. Táto cesta je cestou Cirkvi. Stretol som sa s prímasmi a s hlavnými predstaviteľmi, to je pravda, ale aj iní moji predchodcovia sa stretli s týmito či s inými predstaviteľmi. Nezrýchlil som to. V miere, akou po ceste napredujeme, sa zdá, že ideme rýchlejšie, je to motus in fine velocior (pohyb sa ku koncu zrýchľuje), ak by som to mal povedať podľa procesu vyjadreného v aristotelovskej fyzike.“

Ako osobne prežívate túto starostlivosť pri stretnutiach s bratmi z iných kresťanských cirkví?

„Veľmi ju prežívam v bratstve. To bratstvo cítiť. Ježiš je v jeho strede. Pre mňa sú všetci bratia. Žehnáme sa navzájom, brat žehná druhého. Keď sme s patriarchom Bartolomejom a Hieronymom šli na Lesbos v Grécku, aby sme sa stretli s utečencami, cítili sme sa byť jedným. Boli sme jedno. Jedno. Keď som šiel za patriarchom Bartolomejom do Fanaru v Istanbule na sviatok sv. Andreja, mal som veľkú radosť. V Gruzínsku som stretol patriarchu Iľju, ktorý nešiel na panortodoxný koncil na Kréte. Zakúsil som s ním hlboký duchovný súlad. Cítil som sa ako pred svätcom, Božím mužom, ktorý ma vzal za ruku, povedal mi mnoho pekných vecí viac gestami ako slovami. Patriarchovia sú mníchmi. Poza konverzáciu vidíš, že sú mužmi modlitby. Kirill je muž modlitby. Aj koptský patriarcha Tawadros, ktorého som stretol, si pri vstupe do kaplnky vyzul topánky a šiel sa modliť. Patriarcha Daniel z Rumunska mi pred rokom daroval zväzok v španielčine o svätom Silvánovi z vrchu Athos. Život tohto svätého mnícha som čítal už v Buenos Aires: «Modliť sa za ľudí znamená vyliať vlastnú krv». Svätí sa zjednocujú vo vnútri Cirkvi a aktualizujú jej mystérium. S bratmi pravoslávnymi sme na ceste, sú to bratia, máme sa radi, zdieľame naše starosti, prichádzajú študovať k nám a s nami. Aj Bartolomej tu študoval.“

S ekumenickým patriarchom Bartolomejom, nástupcom apoštola Andreja, ste už spravili mnoho krokov v plnom súlade vzájomných prejavov. Podporuje vás v tom táto láska, ktorá premenila život apoštolov: Peter a Andrej boli bratia...

„Na Lesbose, pri tom ako sme spoločne všetkých zdravili, sklonil som sa k jednému dieťaťu. Ale nebol som preň zaujímavý, hľadelo poza mňa. Obzriem sa a vidím prečo: Bartolomej mal vrecká plné cukríkov a dával ich deťom. To je Bartolomej, človek schopný napredovať uprostred mnohých ťažkostí s Veľkým pravoslávnym koncilom, hovoriť o teológii na vysokej úrovni, i byť jednoducho s deťmi. Keď prichádzal do Ríma, býval v izbe Domu Svätej Marty, ktorú teraz obývam ja. Jediná výčitka, ktorú ku mne mal, bola tá, že ju musel zmeniť.“

Pokračujete v častých stretnutiach s hlavnými predstaviteľmi iných cirkví. No nemá sa Rímsky biskup venovať na plný čas Katolíckej cirkvi?

„Sám Ježiš sa modlí k Otcovi, aby jeho učeníci boli jedno, lebo takto svet uverí. Je to jeho modlitba k Otcovi. Rímsky biskup je odjakživa povolaný chrániť túto jednotu, vyhľadávať ju a slúžiť jej. Vieme tiež, že rany našich rozdelení, ktoré trýznia Kristovo telo, nemôžeme zahojiť my sami. Teda nemožno vnucovať projekty či systémy, na základe ktorých by sme sa vrátili do jednoty. Pre vyprosenie jednoty medzi nami kresťanmi môžeme jedine hľadieť na Ježiša a žiadať, nech medzi nami koná Duch Svätý. Nech je to on, kto vytvorí jednotu. Na stretnutí s luteránmi v Lunde som zopakoval Ježišove slová, keď vraví svojim učeníkom: «Bezo mňa nemôžete nič urobiť».“

Aký význam mala pripomienka päťstoročnice reformácie s luteránmi vo Švédsku? Bol to «únik smerom vpred»?

„Stretnutie s luteránskou cirkvou v Lunde bolo ďalším krokom na ekumenickej ceste, ktorá sa začala pred 50 rokmi a v teologickom luteránsko-katolíckom dialógu, ktorý vydal svoje ovocie Spoločným vyhlásením podpísaným v roku 1999 ohľadom náuky o ospravodlivení, teda o tom, ako nás Ježiš robí spravodlivými, keď nás zachraňuje svojou nevyhnutnou milosťou, teda je to bod, z ktorého vychádzali Lutherove úvahy. Teda ide o návrat k podstate viery na odhalenie podstaty toho, čo nás spája. Predo mnou Benedikt XVI. išiel do Erfurtu a  hovoril o tomto veľmi precízne a jasne. Zopakoval, že otázka o tom, ako môžeme mať milosrdného Boha prenikla do hĺbky Lutherovho srdca, a stála za každým jeho teologickým a vnútorným hľadaním. Bolo to očistenie pamäti. Luther chcel urobiť reformu, ktorá mala byť ako liek. Potom sa veci skryštalizovali, zatuhli, premiešali sa s politickými záujmami tej doby a skončilo sa pri cuius regio eius religio, z čoho plynula povinnosť nasledovať náboženské vyznanie toho, kto mal moc.“

Ale sú aj takí, ktorí si myslia, že na týchto ekumenických stretnutiach sa „rozpredáva“ katolícka náuka. Niekto povedal, že sa tým chce „protestantizovať“ Cirkev.

„Neoberá ma to o spánok. Pokračujem na ceste tých, ktorí boli predo mnou, nasledujem Koncil. Čo sa týka názorov, treba vždy rozoznať ducha, s akým sa to hovorí. Ak nejde o nedobrého ducha, vtedy aj pomáhajú napredovať. Inokedy ihneď vidieť, že kritiky sa chápu kadečoho, aby ospravedlnili už prijatú pozíciu, nie sú čestné, sú vyslovené so zlým duchom na vyvolanie rozdelenia. Hneď sa vidí, že isté rigorizmy sa rodia z určitého nedostatku, v úsilí skryť za pancier vlastné smutné neuspokojenie. Ak si pozriete film Babetina hostina, tam vidieť toto rigidné správanie.“

Aj s luteránmi ste vydali silný apel spoločne pracovať v prospech tých, čo sa nachádza v stave núdze. Čiže treba dať nabok teologické a sviatostné otázky a zamerať sa len na spoločný sociálny a kultúrny záväzok?

„Nejde tu o dávanie niečoho nabok. Slúžiť chudobným znamená slúžiť Kristovi, lebo chudobní sú Kristovým telom. A ak slúžime chudobným spoločne, znamená to, že my kresťania sa ocitáme zjednotení pri dotyku Kristových rán. Mám na mysli prácu, ktorú po stretnutí v Lunde môžu spoločne robiť Caritas a charitatívne luteránske organizácie. Nie je to inštitúcia, je to cesta. Určité spôsoby stavania do protikladu „záležitostí náuky“ a „záležitostí pastorálnej lásky“ naopak nie sú podľa evanjelia a vytvárajú zmätok.“

Spoločná pripomienka v Lunde znamenala okamih vzájomného prijatia a hlbšiu úroveň vzájomného porozumenia. Avšak vychádzajúc z neho ako sa dajú vyriešiť stále otvorené ekleziologické otázky, teda tie, čo sa týkajú ministéria a sviatostí, predovšetkým Eucharistie, ktoré nás oddeľujú od luterskej cirkvi? Ako možno prekonať tieto otázky, aby sa dalo napredovať k jednote, ktorá je viditeľná svetu?

„Spoločné vyhlásenie o ospravodlivení je základom pre pokračovanie teologických prác. Teologické štúdium musí napredovať. Je tu činnosť, ktorú vykonáva Pápežská rada pre napomáhanie jednoty kresťanov. Teologická cesta je dôležitá, ale vždy spolu s cestou modlitby, konajúc spoločne skutky lásky. Diela, ktoré vidno.“

Aj moskovskému patriarchovi Kirillovi ste povedali, že «k jednote sa kráča», «jednota nepríde ako zázrak na konci, spoločné kráčanie už je vytváraním jednoty». Opakujete to často. Ale čo to znamená?

„Jednota sa netvorí preto, že sa dohodneme medzi sebou, ale preto, že kráčame nasledujúc Ježiša. A kráčajúc, vďaka pôsobeniu toho koho nasledujeme môžeme objaviť, že sme zjednotení. Je to kráčanie za Ježišom, ktorý zjednocuje. Obrátiť sa znamená dovoliť, aby Pán žil a konal v nás. Tak zistíme, že sme zjednotení aj v našej spoločnej misii ohlasovania evanjelia. Pri spoločnom kráčaní a spolupráci si uvedomujeme, že už sme zjednotení v Pánovom mene a teda že jednotu nevytvárame my. Všímame si, že je to Duch, ktorý nás poháňa a dáva nám napredovať. Ak si poslušný Duchu, bude to on, kto ti povie, aký krok máš spraviť, zvyšok spraví on. Nemožno ísť za Kristom, ak ťa nevedie Duch, ak ťa neženie so svojou silou. Preto je Duch tvorcom jednoty medzi kresťanmi. Preto hovorím, že jednota sa vytvára kráčajúc, lebo jednota je milosť, o ktorú treba prosiť a aj preto opakujem, že každý prozelytizmus medzi kresťanmi je hriešny. Cirkev nikdy nerastie vďaka prozelytizmu, ale «vďaka príťažlivosti», ako napísal Benedikt XVI. Prozelytizmus medzi kresťanmi je teda sám osebe veľkým hriechom.“

Prečo?

„Lebo protirečí samotnej dynamike, ako sa stávame a ostávame kresťanmi. Cirkev nie je futbalový klub, ktorý hľadá fanúšikov.“

Takže akými cestami sa treba pobrať k jednote?

„Vytváranie procesov namiesto zaberania priestoru je kľúčom aj k ekumenickej ceste. V tejto historickej chvíli sa jednota vytvára troma cestami: spoločným kráčaním s dielami lásky, spoločnou modlitbou a potom prihlásením sa k spoločnému vyznaniu tak, ako sa vyjadruje v spoločnom mučeníctve prijatom v mene Krista, v ekumenizme krvi. Tu vidno, že sám Nepriateľ uznáva našu jednotu, jednotu pokrstených. V tomto sa Nepriateľ nemýli. A toto všetko sú výrazy viditeľnej jednoty. Spoločná modlitba je viditeľná. Spoločne konané diela lásky sú viditeľné. Zdieľané mučeníctvo v mene Krista je viditeľné.“

Avšak zdá sa, že medzi katolíkmi ešte stále nevidno takúto živú citlivosť pre hľadanie jednoty medzi kresťanmi a vnímanie bolesti z rozdelenia…

„Aj stretnutie v Lunde, rovnako ako všetky ďalšie ekumenické kroky, bolo krokom vpred, aby sa dalo porozumieť pohoršeniu rozdelenia, ktoré zraňuje Kristovo telo a ktoré zoči voči svetu si nemôžeme dovoliť. Ako môžeme svedčiť o pravde lásky, ak sa škriepime, ak sa štiepime? Za môjho detstva sa s protestantmi nerozprávalo. V Buenos Aires bol kňaz, ktorý poslal skupinu mládežníkov podpáliť evanjelikom stan, keď prišli kázať. Časy sa teraz zmenili. Pohoršenie sa prekonáva prosto tým, že sa veci robia spoločne i s gestami jednoty a bratstva.“

Keď ste sa na Kube stretli s patriarchom Kirillom, vaše prvé slová boli: „Máme ten istý krst. Sme biskupmi.“

„Keď som bol biskupom v Buenos Aires, radosť mi prinášali všetky pokusy, ktoré uskutočňovali mnohí kňazi, aby uľahčili vysluhovanie krstu. Krst je znak, ktorým si nás Pán vybral, a ak spoznávame, že sme zjednotení v krste, znamená to, že sme zjednotení v tom, čo je podstatné. Toto je spoločný zdroj, ktorý zjednocuje všetkých nás kresťanov a sýti každý možný náš nový krok, aby sme sa vrátili do plného spoločenstva medzi sebou. Aby sme nanovo objavili našu jednotu, nemusíme „ísť za“ krst. Mať ten istý krst znamená spolu vyznávať, že Slovo sa stalo telom: toto nás spasí. Všetky ideológie a teórie sa rodia z tých, čo sa nezastavia pri tomto, neostanú pri viere, ktorá rozpoznáva Krista ako toho, ktorý prišiel v tele, a chcú „ísť za“. Odtiaľ pochádzajú všetky postoje, ktoré Cirkev zbavujú Kristovho tela, ktoré Cirkev „odtelesňujú“. Ak sa pozeráme spolu naším spoločným krstom, to nás oslobodzuje od pokušenia pelagianizmu, ktorý nás chce presvedčiť, že sa spasíme vlastným úsilím, vlastnou činorodosťou. A ostať pri krste nás taktiež uchráni pred gnózou. Práve tá znetvoruje kresťanstvo redukujúc ho na cestu poznania, čo môže mať málo do činenia so skutočným stretnutím sa s Kristom.“

Patriarcha Bartolomej v interview pre denník Avvenire povedal, že príčinou rozdelenia bolo preniknutie „svetského zmýšľania“ do Cirkvi. Je toto dôvodom rozdelenia aj pre vás?

„Neprestajne si myslím, že rakovinou v Cirkvi je vzájomné velebenie. Ak niekto nevie, kto je Ježiš, alebo ho ešte nestretol, stále ho môže stretnúť; ale pokiaľ niekto je v Cirkvi a pohybuje sa v nej, pretože práve v prostredí Cirkvi pestuje a živí svoj hlad po vládnutí a sebapotvrdzovaní, trpí duchovnou chorobou, domnieva sa, že Cirkev je sebestačná ľudská realita, kde sa všetko hýbe podľa logiky ctižiadosti a moci. Lutherova reakcia obsahovala aj toto: odmietnutie obrazu Cirkvi ako organizácie, ktorá môže napredovať bez toho, aby mala do činenia s Pánovou milosťou, alebo jej pokladanie za samozrejmý, vopred zaručený majetok. A toto pokušenie konštruovať sebavzťažnú Cirkev, ktoré vedie k protikladom, a teda k rozdeleniu, sa ustavične vracia.“

Čo sa týka pravoslávnych, často sa cituje tzv. Ratzingerova formulácia, vyjadrená teológom, ktorý sa neskôr stal pápežom, podľa ktorej „keďže čo sa týka pápežského primátu, Rím musí vyžadovať od pravoslávnych cirkví nie menej, než bolo ustanovené a žité v prvom tisícročí“. Nuž, v čom podstatnom môže perspektíva prvotnej Cirkvi a Cirkvi prvých storočí napovedať aj pre súčasnú dobu?

„Musíme mať na očiach prvé tisícročie, stále nás môže inšpirovať. Nejde o to obrátiť sa späť mechanicky, neznamená to „pochodovať nazad“: tam sú poklady, čo majú cenu aj dnes. Už som hovoril o sebavzťažnosti, hriešnom zvyku Cirkvi zaoberať sa sebou, akoby verila, že má vlastné svetlo. Patriarcha Bartolomej povedal to isté hovoriac o cirkevnej „introverzii“. Cirkevní otcovia prvých storočí mali jasno v tom, že Cirkev v každej chvíli žije z Kristovej milosti. Z toho dôvodu – ako som to už inokedy povedal – hovorili, že Cirkev nemá vlastné svetlo, a volali ju mysterium lunae, tajomstvo mesiaca. Pretože Cirkev dáva svetlo, ale nežiari vlastným svetlom. A keď sa Cirkev namiesto toho, aby hľadela na Krista, príliš zaoberá sama sebou, prichádzajú rozdelenia. A toto sa prihodilo po prvom tisícročí. Hľadieť na Krista, to nás oslobodzuje od tohto zvyku, ako aj od pokušenia triumfalizmu a rigorizmu. A umožňuje nám kráčať spolu po ceste poslušnosti Duchu Svätému, ktorý nás vedie k jednote.“

V rozličných pravoslávnych cirkvách existuje odpor voči ceste k jednote; metropolita Ioannis Zizioulas takéto označuje za „pravoslávnych talibancov“. Istý odpor môže byť aj zo strany katolíkov. Čo s tým robiť?

„Duch Svätý privádza veci k zrelosti, a to v čase, ktorý on určí. Preto nemôžeme byť netrpezliví, malomyseľní či úzkostliví. Cesta si vyžaduje trpezlivosť pri zachovávaní a zdokonaľovaní toho, čo už existuje, a toho je oveľa viac než toho, čo rozdeľuje. A byť svedkami lásky pre všetkých ľudí, aby svet uveril.“

Preklad: Slovenská redakcia VR (skompletizované 23. dec. 2016)

-bp, jb, sdz-

Piatkové vysielanie vo zvukovej podobe: