Vatikán 31. decembra – Prinášame plné znenie homílie Svätého Otca Františka pri slávení vešpier s poďakovaním na záver kalendárneho roka 2016 vo Vatikánskej bazilike.

«Keď prišla plnosť času, Boh poslal svojho Syna, narodeného zo ženy, narodeného pod zákonom, aby zachránil tých, čo boli pod zákonom, aby sme dostali adoptívne synovstvo» (Gal 4,4-5).

Zaznievajú mocne tieto slová sv. Pavla. Stručným a výstižným spôsobom nás vovádzajú do plánu, ktorý má Boh pre nás: aby sme žili ako synovia a dcéry. Celé dejiny spásy nachádzajú odozvu v tomto: ten, ktorý nebol podrobený zákonu, rozhodol sa z lásky zrieknuť každého druhu privilégia (privus legis) a vojsť skrze miesto menej očakávané na to, aby nás oslobodil, tých, čo sme boli pod zákonom. A novosťou je, že sa to rozhodol urobiť v malosti a krehkosti novorodeniatka; rozhodol sa priblížiť osobne a vo svojom tele objať naše telo, vo svojej slabosti objať našu slabosť, vo svojej malosti zakryť tú našu. V Kristovi sa Boh nepreobliekol za človeka, on sa stal človekom a zdieľal vo všetkom naše postavenie. Ďaleko od toho, aby bol uzavretý v stave myšlienky alebo abstraktného bytia, chcel byť blízko všetkým tým, ktorí sa cítia byť stratení, pokorení, zranení, skľúčení, bezútešní a ustráchaní. Blízko všetkým tým, ktorí vo svojom tele nosia bremeno vzdialenosti a samoty, aby hriech, hanba, zranenia, malomyseľnosť, vylúčenie nemali posledné slovo v živote jeho detí.

Jasličky nás pozývajú osvojiť si túto Božiu logiku. Je to logika, ktorá sa nesústreďuje na privilégiá, ústupky či protekcie; ide tu o logiku stretnutia, blízkosti a kontaktu. Jasličky nás pozývajú zanechať logiku výnimiek pre jedných a vylúčenia pre iných. Boh sám prichádza rozlámať okovy privilégia, ktoré vždy spôsobujú vylúčenie, aby nastolil láskavé spolucítenie, z ktorého sa rodí začlenenie a ktoré v každej osobe dá zažiariť tej dôstojnosti, pre ktorú bola stvorená. Dieťatko zavinuté do plienok nám ukazuje tú moc Boha, ktorá je pre nás výzvou ako dar, ako obeta, ako kvas a príležitosť na vytváranie kultúry stretnutia.

Nemôžeme si dovoliť byť naivní. Vieme, že z rôznych strán sme pokúšaní žiť v tejto logike privilégia, ktorá nás separuje, vylučuje a uväzňuje - separujúc, vylučujúc a uväzňujúc sny a životy mnohých našich bratov.

Dnes pred betlehemským Dieťatkom chceme uznať, že potrebujeme, aby nás Pán osvietil, pretože to nie je zriedkavosťou, že sa javíme ako krátkozrakí alebo zostávame v zajatí integralistického postoja ako tí, čo sa snažia za každú cenu vtisnúť druhých do svojich vlastných schém. Potrebujeme toto svetlo, aby nám umožnilo poučiť sa z našich vlastných chýb i pokusov zlepšiť sa a prekonať seba samých; toto svetlo, ktoré sa rodí z pokorného a odvážneho vedomia toho, kto nachádza silu zakaždým opäť vstať a začať nanovo.

Zatiaľ čo sa ďalší rok schyľuje ku koncu, pobudnime pred jasličkami, aby sme sa poďakovali za všetky znamenia Božej štedrosti v našom živote a v našich dejinách, ktorá sa prejavila tisícimi spôsobmi vo svedectve mnohých tvárí, ktoré anonymne vedeli riskovať. Je to vďaka, ktorá nechce byť neplodnou clivotou ani prázdnou spomienkou idealizovanej a nehmotnej minulosti, ale živou pamäťou, ktorá napomôže vzbudiť osobnú i spoločenskú tvorivosť, pretože vieme, že Boh je s nami.

Pobudnime pred jasličkami, aby sme rozjímavo sledovali, ako sa Boh stával prítomným v priebehu celého tohto roka, a tak si pripomenuli, že každý čas, každý okamih je nositeľom milosti a požehnania. Jasličky nás vyzývajú nepovažovať nič a nikoho za strateného. Hľadieť na jasličky znamená nachádzať silu, aby sme sa ujali nášho miesta v dejinách bez horekovania a zatrpknutosti, bez uzatvárania sa alebo únikov, bez vytvárania skratiek, ktoré by nás zvýhodnili. Hľadieť na jasličky znamená vedieť, že doba, ktorá nás očakáva, vyžaduje iniciatívu plnú smelosti a nádeje, ako aj zrieknutie sa prázdneho individualizmu či nekonečných bojov v snahe navonok vyniknúť.

Hľadieť na jasličky znamená objaviť ako sa Boh angažuje zaangažovaním nás samých, keď nás robí súčasťou svojho diela a pozýva nás odvážne a rozhodne prijať budúcnosť, ktorá je pred nami.

Keď hľadíme na jasličky, stretávame tváre Jozefa a Márie. Mladé tváre plné nádejí a túžob, plné otázok. Mladé tváre, ktoré hľadia vpred s neľahkou úlohou pomáhať Božiemu Dieťaťu rásť. Nemožno hovoriť o budúcnosti, ak nebudeme kontemplovať tieto mladé tváre a neprevezmeme zodpovednosť, ktorú máme voči našim mladým; skôr než zodpovednosť, to správne slovo je dlh, áno dlh, ktorý voči nim máme. Hovoriť o roku, ktorý sa končí, znamená cítiť výzvu zamyslieť sa, ako sa zaujímame o miesto, ktoré majú mladí v našej spoločnosti.

Vytvorili sme kultúru, ktorá, na jednej strane, zbožňuje mladosť snažiac sa urobiť ju večnou, ale, paradoxne sme odsúdili našich mladých na nemožnosť nájsť priestor ako sa reálne zaradiť, pretože sme ich pomaly vytlačili na okraj verejného života, keď sme ich prinútili emigrovať alebo žobrať o miesta, ktoré neexistujú alebo ktoré im nedovoľujú plánovať si zajtrajšok. Uprednostnili sme špekuláciu namiesto dôstojných a poctivých zamestnaní, ktoré by im dovolili byť aktívnymi protagonistami v živote našej spoločnosti. Očakávame a vyžadujeme od nich, aby boli kvasom budúcnosti, ale diskriminujeme ich a „odsudzujeme“ na klopanie na dvere, ktoré navyše zostávajú zatvorené.

Sme pozvaní k tomu, aby sme neboli ako hostinský v Betleheme, ktorý mladému páru odpovedal: tu nieto miesta. Nebolo tam miesto pre život, pre budúcnosť. Vyžaduje sa od nás, aby každý prispel svojím dielom osobného úsilia, aj keby sa to zdalo byť len málom, na pomoc našim mladým, aby nanovo našli, tu, vo svojej krajine, vo svojej vlasti, konkrétne obzory pre budovanie budúcnosti. Nezriekajme sa síl ich rúk, ich mysle, ich schopnosti prorokovať sny svojich starcov (porov. Joel 3,1). Ak chceme cieliť do budúcnosti, ktorá je ich hodná, budeme to môcť dosiahnuť iba ak stavíme na ich skutočné začlenenie, aké dáva práca, ktorá je dôstojná, slobodná, tvorivá, spolupodielna a solidárna (porov. Príhovor pri udelení Ceny Karola Veľkého, 6. mája 2016).

Hľadieť na jasličky nás vyzýva napomôcť našim mladým, aby sa nenechali sklamať popri našej nezrelosti, a pobádať ich, aby boli schopní snívať a bojovať za svoje sny. Schopní rásť a stávať sa otcami a matkami nášho ľudu.

Stojac pred záverom roka, ako nám prospieva kontemplovanie Boha-Dieťaťa! Je to pozvanie vrátiť sa k prameňom a koreňom našej viery. V Ježišovi sa viera premieňa na nádej, stáva sa kvasom a požehnaním: «On nám dovoľuje zodvihnúť hlavu a začať nanovo, s nehou, ktorá nás nikdy nepodvedie a ktorá nám vždy môže navrátiť radosť» (Apoštolská exhortácia Evangelii gaudium, 3).

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -mch, jb-

Lotyšsko 31. decembra – Hostiteľom budúcoročného európskeho stretnutia Taizé bude švajčiarske mesto Bazilej. Oznámil to prior komunity brat Alois včera 30. decembra pri večernej modlitbe v Rige za účasti 15-tisíc mladých z európskych krajín. Stretnutie v závere roku 2017 bude v poradí už štyridsiatym. Tradícia európskych ekumenických „pútí dôvery“ v duchu komunity Taizé sa začala v roku 1978 v Paríži. -jb- 

Matka najvznešenejších a najúbohejších 

Na ôsmy deň po Vianociach, milí priatelia, slávime materstvo Márie, Matky Božej a zároveň si pripomíname deň, kedy Božiemu Synovi bolo dané ľudské meno, Ježiš. Dnešný sviatok nás pozýva nachvíľu sa ponoriť do jeho hĺbky a trocha nad ním pouvažovať. Uvažujme spoločne nad troma aspektmi Máriinho Materstva, a to po prvé, že Tajomstvo Máriinho materstva je veľmi veľké, po druhé, že Mária je Matkou Cirkvi a po tretie, že Mária je Matkou aj každého jedného z nás.

Tak, po prvé: Tajomstvo Máriinho materstva je veľmi veľké. Za katolíckym učením o materstve Panny Márie sa nachádza veľký zápas, silné dejiny a doslova dráma. My katolíci sme presvedčení o dôležitej roli, ktorú Mária má v dejinách spásy. Cirkev sa už v prvých storočiach snažila vypracovať teológiu tajomstva Krista a popri ňom aj teológiu poslania a roly ženy, ktorú Písmo predstavuje, ako jeho telesnú Matku.

Začiatkom 5. storočia sa pre Máriu zaužíval termín „Bohorodička“, po grécky Theotokos. No grécky biskup Nestorius, urazený týmto titulom, žiadal, aby sa prestal užívať: „Ako môže byť stvorenie matkou Stvoriteľa?“, pýtal sa. Nasledovala veľká kontroverzia. Cirkev však uvažovala takto: Od samého začiatku je naším presvedčením, že Kristus je večný Boží Syn. Zrodil sa z Boha dávno pred tým, než jestvovalo akékoľvek stvorenie. Znova sa však zrodil v čase, v ľudskej prirodzenosti, z Márie Panny. A tak sa pýtame: Môže táto matka ľudskej prirodzenosti byť oprávnene nazývaná Matkou Božou? Na túto otázku Nestorius s jedom odpovedal: „Nie! Lebo nazývať Máriu Theotokos by bolo to isté, ako keby sme povedali, že Boh pochádza z Márie, z púheho, obyčajného stvorenia.“

Lenže ostatní biskupi odpovedali tak, že Kristus Ježiš je jednou nerozdelenou osobou s ľudskou a božskou prirodzenosťou. A každý, kto hovorí, že Mária je Matkou Ježišovou, ale nie je Matkou Božou ho týmto rozdeľuje na dve osoby. A toto je neprijateľné. Tá istá osoba, ktorá sa kedysi od večnosti zrodila z Boha bola počatá v čase vo svojej ľudskej prirodzenosti v lone Márie. Bohočlovek, Ježiš Kristus, je jedna osoba a nakoľko Mária je Matkou Ježišovou, môžeme ju preto oprávnene nazývať aj Matkou Božou.

Aby sa táto otázka vyriešila definitívne, biskupi sveta sa r. 431 zhromaždili v chráme Panny Márie v Efeze v Malej Ázii na ekumenickom koncile. Veriaci sa v úzkosti a s napätím zhromaždili pri bráne kostola a čakali na rozhodnutie: „Bol alebo nebol Ježiš naozaj Boh? Bola alebo nebola Mária Theotokos, Bohorodička?“ 22. júna 431, na súmraku, sa brána konečne otvorila a biskupi začali čítať rozhodnutie: „Ježiš je Syn Boží. Mária je Matkou Božou, Theotokos.“ Veriaci prepukli do nadšeného jasotu: Theotokos! Theotokos! A v sviečkovom sprievode sa uberali ulicami Efezu spievajúc: „Matka Božia! Matka Božia!“

Toto je, milí priatelia, naša viera. Toto rozhodnutie dohliadlo na tajomstvo Vianoc, ktoré nie je  v skutočnosti o ničom inom, ako práve o večnom Božom Synovi, prichádzajúcom v ľudskom narodení z Márie, svojej ľudskej Matky. Keď nazývame Máriu Matkou Božou, je jasné, že tým nechceme povedať – a my katolíci to dobre vieme, že toto tým ani nemienime – že ona je Matkou božstva. Nie, Mária je Matkou človečenstva Boha, ktorý sa stal človekom. Toto je div a tajomstvo našej viery.

No Ježiš nielen z Márie pochádza, ale on sa na Máriu aj podobá. Jeho ľudské korene sú v Máriinom tele. Mária ho brávala na svoje kolená. Si ho k sebe túlila. A preto v Ježišovi sa nachádza podoba Našej Panej. Sv. Hieronym to krásne vyjadruje takto: „Vieme, že Ježišovo človečenstvo bolo z tej istej hliny, ako naše... Ak by on bol z iného materiálu, ako som ja, určite by mi nebol prikázal, aby som robil, ako robil on... Nie. On chcel, aby sme ho nepovažovali za odlišného od seba samých, a preto pracoval, bol hladný a smädný a potreboval spánok presne ako my. Bez protestu znášal svoje  utrpenie, podrobil sa smrti a napokon zjavil svoje vzkriesenie.“ Tu je tajomstvo našej viery, ktoré je tak veľmi viditeľné práve na sviatku Máriinho Materstva.

Asi 1500 rokov po narodení Kristovom jezuita sv. František Xaverský napísal z Indie toto: „Všimol som si, že ľudia pri našich stretnutiach rebelujú vždy, keď zabudnem vedľa kríža nášho Spasiteľa umiestniť obraz jeho Maky.“ Nie je to zaujímavé, že títo orientálni obrátenci vedeli veľmi dobre, ako odlíšiť Ježiša od všetkých tých mýtických vtelení bohov, ktorí boli súčasťou ich kultúry? Vtelenie Ježiša Krista je jedinečné. Udialo sa na konkrétnom mieste, v konkrétnom čase, v konkrétny deň, v konkrétnom meste, v lone konkrétnej ženy. Všetky tieto konkrétne veci dejiny poznajú. Títo novoobrátenci pochopili, že Mária slúži Kristovi svojou konkrétnosťou, svojím telom a svojím materstvom, ktoré zdôrazňujú fakt, že Boh sa stal človekom. A to je dôvod, prečo dnes zároveň slávime aj skutočnosť, že Božiemu Synovi bolo dané ľudské meno: Ježiš.

A teraz sa pozrime na ďalší aspekt Máriinho Materstva, a to, že Mária je aj Matkou Cirkvi. Kristus a jeho Cirkev sú zjednotené ako vinič a ratolesť, ako hlava a časti tela. Tak ako božskosť a ľudskosť Kristova nemôžu byť od seba oddelené, podobne nemôžu byť od seba oddelené ani osoba Kristova a jeho telo – Cirkev. A tak Druhý Vatikánsky Koncil hovorí: „Uznávame Máriu ako Matku Krista a Matku Cirkvi.“

A konečne, tretí aspekt Máriinho materstva: Mária je Matkou aj každého jedného z nás. Každý jeden z nás žije životom Máriinho Dieťaťa, a tak každý jeden z nás je Máriiným dieťaťom. Na kríži Ježiš povedal: „Hľa, tvoja Matka.“ Druhý vatikánsky koncil sa vyjadril, že sme deťmi Máriinými v poriadku milosti. A sv. Augustín povedal, že z lona Máriinho vychádzame až vtedy, keď vchádzame do večného života.

Tajomstvo, ktoré slávime sa začalo, keď Boží anjel predostrel Márii Boží plán a ona naň odpovedala „Fiat“, „Staň sa!“. Istý príbeh hovorí, ako jeden muž hovorí druhému: „Naša vláda na radu vedcov, rozhodla, že pridá k odchádzajúcemu roku ešte jednu sekundu!“ Druhý muž na to: „Na čo je dobrá táto sekunda? Čo sa dá za sekundu urobiť?“ Prvý muž na to: „Môžeš napríklad Bohu povedať“ Fiat – Nech sa stane tvoja vôľa.“

Keď dnes prijmeme Ježiša v eucharistii, milí priatelia, vyhraďme si aspoň jednu sekundu a povedzme mu svoje „Fiat!“ – A pozvime tak Ježiša, aby v nás dokončoval dielo, ktoré Boh začal v deň, keď sa Mária stala Matkou Božou.

Milí priatelia, želám vám požehnaný Nový rok. 

Sobotňajšie vysielanie vo zvukovej podobe: