Vatikán 1. januára – Pri prvom tohtoročnom stretnutí s veriacimi pri modlite Anjel Pána s 50-tisícovou účasťou na Námestí sv. Petra Svätý Otec František vyslovil svoje blahoprianie do nového roka a predložil svoje posolstvo k Svetovému dňu pokoja. Jeho ústrednou myšlienkou je „Nenásilie ako štýl politiky za mier“. Pápež pripomenul, že Svetový deň pokoja má za sebou polstoročnú tradíciu, ktorú začal bl. Pavol VI.

Svätý Otec zároveň vyslovil sústrasť Turecku, ktorým v novoročnej noci otriasol masaker v Istanbule, kde zatiaľ neidentifikovaný útočník automatickou zbraňou usmrtil najmenej 39 hostí nočného klubu.

V katechéze pred modlitbou Anjel Pána sa Svätý Otec zameral na tajomstvo Máriinho materstva, vychádzajúc z liturgických čítaní dnešného sviatku. Veriacich pozval, aby v duchu spolu s betlehemskými pastiermi kontemplovali malého Ježiška v náručí jeho Matky a aby sa pripojili k vyjadreniu vďaky voči tej, ktorá dala svetu Spasiteľa. Katechézu zakončil slovami modlitby:

„Vďaka, Svätá Matka Božieho Syna Ježiša! Vďaka za tvoju pokoru, ktorá pritiahla pohľad Boha. Vďaka za vieru, s ktorou si prijala jeho Slovo. Vďaka za odvahu, s ktorou si povedala: „Hľa, tu som!“, zabudnúc na seba, nadchnutá Svätou Láskou, celkom stotožnená so svojou nádejou. Vďaka, Svätá Matka Božieho Syna Ježiša! Oroduj za nás, pútnikov v čase, pomáhaj nám kráčať po ceste pokoja. Amen.“

Po modlitbe Anjel Pána a udelení apoštolského požehnania sa pápež František prihovoril veriacim z okna Apoštolského paláca týmito slovami:

„Drahí bratia a sestry, šťastlivý nový rok!

A tento rok bude dobrý v tej miere, v akej sa každý z nás, s pomocou Božou, bude usilovať dennodenne konať dobro. Takto sa buduje pokoj, vyslovujúc prostredníctvom skutkov „nie“ nenávisti a násiliu a „áno“ bratstvu a zmiereniu. Je to už 50 rokov, čo blahoslavený pápež Pavol VI. začal sláviť v tomto termíne Svetový deň pokoja, na posilnenie spoločného úsilia o vytváranie pokojného a bratského sveta. V tohtoročnom posolstve som navrhol osvojovať si nenásilie ako štýl v záujme politiky pokoja.

Žiaľ, násilie vyčíňalo aj v tejto noci blahoprianí a nádeje. Zarmútený vyjadrujem svoju blízkosť tureckému národu, modlím sa za početné obete a za zranených a za celú krajinu v jej žiali, a prosím Pána o oporu pre všetkých ľudí dobrej vôle, ktorí si odvážne vyhrnujú rukávy, aby čelili pliage terorizmu a tejto krvavej škvrne, ktorá zahaľuje svet tieňom strachu a poblúdenia.“

Pápež František sa poďakoval prezidentovi Talianska za žičenie, ktoré mu vyjadril v novoročnom príhovore. Pozdravil tiež viacero prítomných skupín, pričom osobitne vyzdvihol manifestáciu s mottom „Pokoj všetkým krajinám“, ktorá je iniciatívou Komunity sv. Egídia.

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -jb-

Vatikán 1. januára – Prinášame plné znenie homílie Svätého Otca Františka pri omši na slávnosť Panny Márie Bohorodičky vo Vatikánskej bazilike.

«Mária zachovávala všetky tieto slová vo svojom srdci a premýšľala o nich» (Lk 2,19). Takto Lukáš opisuje Máriin postoj, s ktorým prijímala všetko, čo sa v tých dňoch dialo. Mária je ďaleko od toho, že by chcela za každú cenu situáciu pochopiť alebo ju ovládať. Mária je ženou, ktorá vie zachovávať vo svojom srdci, čiže chrániť si, opatrovať si v srdci Božie pôsobenie v živote svojho ľudu.

Naučila sa načúvať tlkotu srdca svojho Syna, kým bol ešte v lone. A toto ju naučilo po celý svoj život rozoznávať Božie dotyky v dejinách. Naučila sa byť matkou a pri tomto učení darovala Ježišovi nádhernú skúsenosť uvedomenia si, že je Synom. Večné Slovo sa v Márii nielenže stalo telom, ale sa aj naučilo rozpoznať materskú nehu Boha. Pri Márii sa Božie Dieťa učilo načúvať túžbam, úzkostiam, radostiam a nádejam ľudu prísľubu. Pri nej objavovalo seba samého ako Syna svätého a verného Božieho ľudu.

V evanjeliách Mária vystupuje ako žena, ktorá nehovorí mnoho, bez veľkých rečí či vystupovania do popredia, ale s pozorným pohľadom, schopným opatrovať život a poslanie svojho Syna, a tak aj všetko to, čo Syn miluje. Dokázala opatrovať prvopočiatky kresťanskej komunity, a takto sa naučila byť matkou mnohých. Približovala sa k najrozličnejším situáciám, aby rozdávala nádej. Sprevádzala kríže nesené jej deťmi v tichosti ich srdca.

Túto veľkú pravdu nám pripomínajú mnohé prejavy zbožnosti, mnohé svätyne a kaplnky na odľahlých miestach, či obrázky rozmiestnené v príbytkoch. Mária nám dala materské teplo, to teplo, ktoré nás objíma uprostred ťažkostí; materské teplo, ktoré nikomu a ničomu nedovolí vyhasiť v lone Cirkvi revolúciu nežnosti započatú jej Synom.

Tam, kde je matka, tam je neha. A Mária nám svojím materstvom ukazuje, že pokora a neha nie sú cnosti slabých, ale silných; učí nás, že nie je potrebné zle zaobchádzať s ostatnými, pre pocit vlastnej dôležitosti (porov. Apošt. exhortácia Evangelii gaudium, 288). A svätý a verný Boží ľud ju odjakživa uznával a pozdravoval ako svätú Božiu Matku.

Oslavovať na začiatku nového roka materstvo Márie ako Matky Božej a našej matky znamená pripomenúť si istotu, ktorá nás bude sprevádzať v nasledujúcich dňoch: sme ľud, ktorý má Matku, nie sme siroty.

Matky sú tým najsilnejším protiliekom na naše individualistické a egoistické sklony, na naše uzavieranie sa do seba a naše apatie. Spoločnosť, ktorá nemá matky by bola nielen chladnou spoločnosťou, ale aj spoločnosťou, ktorá stratila srdce; ktorá stratila „chuť rodiny“. Spoločnosť bez matiek by bola spoločnosťou bez zľutovania, ktorá by ponechala miesto iba suchej vypočítavosti a špekuláciám. Pretože matky, dokonca aj v tých najhorších chvíľach, vedia prejaviť nehu, nepodmienečnú oddanosť, silu nádeje.

Veľa som sa naučil od tých matiek, ktoré mali deti vo väzení, pripútané na nemocničné lôžko alebo pod jarmom otroctva drog. Tieto matky v zime či horúčave, v daždi či za nesmierneho sucha sa nevzdávajú, ale ďalej zápasia, aby dali zo seba to najlepšie. Alebo tie matky, čo v utečeneckých táboroch alebo priamo uprostred vojny dokážu bez zaváhania objať a podržať svoje deti v utrpení. Sú to matky, ktoré doslova dávajú svoj život, aby sa nijaké z ich detí nestratilo. Kde je matka, tam je jednota, tam je spolupatričnosť, povedomie prináležania u detí.

Začínať nový rok pripomínaním si Božej dobroty v materskej tvári Márie, v materskej tvári Cirkvi, v tvárach našich matiek, nás ochraňuje pred rozhlodávajúcou chorobou tzv. „duchovnej osirelosti“; tej osirelosti, ktorú zažíva duša, keď sa cíti byť bez matky a keď jej chýba Božia neha. Je to osirelosť, ktorú žijeme, keď v nás zhasne zmysel prináležania k rodine, k ľudu, ku krajine, k nášmu Bohu. Je to tá osirelosť, ktorá nachádza priestor v narcistickom srdci, hľadiacom iba na seba a na svoje vlastné záujmy, a ktorá rastie vtedy, keď zabudneme, že život je dar, ktorý sme dostali od iných a s ktorým sme pozvaní sa deliť v tomto našom spoločnom domove.

Práve táto do seba zahľadená osirelosť viedla Kaina k slovám: «Či som ja strážca svojho brata?» (Gn 4,9), čím akoby vyhlásil: on nepatrí ku mne, nepoznám ho. Takýto postoj duchovnej osirelosti je rakovinou, ktorá potichu nahlodáva a degraduje dušu. Takto sa sami degradujeme krok za krokom od chvíle, keď k nám už nikto neprináleží a my sami neprináležíme nikomu: degradujem zem, lebo ku mne nepatrí; degradujem iných, lebo ku mne nepatria; degradujem Boha, lebo k nemu nepatrím... A končí sa to napokon degradovaním nás samých, lebo zabúdame, kým sme a že máme „meno“ od Boha.

Strata pút, ktoré nás spájajú – tak typická pre našu roztrieštenú a rozdelenú kultúru – spôsobuje, že narastá tento pocit osirelosti a následne veľké prázdno a opustenosť. Nedostatok fyzického (a nevirtuálneho) kontaktu rozleptáva naše srdcia (porov. Laudato si’, 49) a spôsobuje, že strácame schopnosť pre nehu a úžas, zľutovanie a súcit. Duchovná osirelosť nám dáva zabudnúť, čo znamená byť deťmi, byť vnúčatami, rodičmi, starými rodičmi, priateľmi, veriacimi ľuďmi. Dáva nám zabudnúť na hodnotu hry, spevu, úsmevu, oddychu, veľkodušnosti.

Slávenie sviatku Svätej Bohorodičky znova vracia našim tváram úsmev, lebo si uvedomujeme, že sme ľudom, že k sebe navzájom prináležíme; lebo chápeme, že iba v komunite, v rodine môžeme nájsť tú správnu „klímu“, to „teplo“, ktoré umožňuje naučiť sa rásť ako ľudské bytosti a nie ako čisto len predmety pobádané „konzumovať a sami byť predmetom konzumu“. Slávenie sviatku Svätej Bohorodičky nám pripomína, že nie sme výmenným tovarom či finálnymi príjemcami informácií. Sme deťmi, sme rodinou, sme Božím ľudom.

Slávnosť Panny Márie Bohorodičky nás nabáda vytvárať a starať sa o spoločné priestory, ktoré nám dajú pocit spolupatričnosti, zakorenenia, aby sme tak pociťovali domov uprostred našich miest a komunít, ktoré nás spájajú a sú nám oporou (porov. Laudato si’, 151).

Ježiš Kristus, vo chvíli toho najväčšieho daru – daru svojho života na kríži ­– si nič nechcel podržať pre seba, a odovzdaním svojho života nám odovzdal aj svoju Matku. Povedal Márii: pozri, tvoj syn, pozri, tvoje deti. A my ju chceme prijať do našich domovov, do našich rodín, spoločenstiev, do našich krajín.

Chceme sa stretnúť s jej materským pohľadom. Tým pohľadom, ktorý nás zbavuje osirelosti; tým pohľadom, ktorý nám pripomína, že sme bratmi: že ja prináležím k tebe a ty prináležíš ku mne, že sme z jedného tela. Ten pohľad, ktorý nás učí, že sa musíme ujať života tým istým spôsobom a s tou istou nehou, s akou sa ho ujala ona: rozsievajúc nádej, rozsievajúc spolupatričnosť, rozsievajúc bratstvo.

Slávnosť Panny Márie Bohorodičky nám pripomína, že máme Matku; nie sme siroty, ale máme mamu. Vyznajme spoločne túto pravdu! Pozývam vás, aby ste ju postojačky zvolali po tri razy, tak ako to urobili veriaci v Efeze: Svätá Matka Božia! Svätá Matka Božia! Svätá Matka Božia!

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -mk, jb-

Vo zvukovej podobe prinášame prehľad hlavných udalostí uplynulého týždňa vo Vatikáne. 

Týždenný 10-minútový spravodajský súhrn Vatikánskeho rozhlasu vysiela RTVS každú nedeľu ráno o 6.05 a v repríze večer o 17.50 na okruhoch Rádia Regina.

Nedeľňajšie - novoročné vysielanie vo zvukovej podobe: