Vatikán 4. januára – Pri generálnej audiencii v Aule Pavla VI. dnes Svätý Otec František pokračoval v cykle katechéz o nádeji. Tentoraz hovoril o nádeji uprostred bolesti a plaču, pričom sa zameral na biblickú postavu Ráchel.

Ako úvod ku katechéze zazneli slová Jeremiášovho proroctva:

«Toto hovorí Pán: „Čuj, v Ráme počuť vzdychanie, prehorký plač, Ráchel narieka nad svojimi deťmi, nedá sa potešiť nad deťmi, pretože ich niet.“ Toto hovorí Pán: „Zabráň svojmu hlasu plač a svojim očiam slzy, veď tvoja námaha dostane odmenu, hovorí Pán, vrátia sa z nepriateľskej krajiny. Je nádej pre tvoju budúcnosť – hovorí Pán, synovia sa vrátia na svoje územie“» (Jer 31,15-17).

Katechéza Svätého Otca v plnom znení

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

V dnešnej katechéze by som chcel s vami kontemplovať jednu postavu ženy, ktorá nám hovorí o nádeji prežívanej v plači. Nádej prežívaná v plači. Ide o Ráchel, Jakubovu manželku a matku Jozefa a Benjamína, tú, ktorá ako nám hovorí Kniha Genezis, umiera pri pôrode svojho druhorodeného, teda Benjamína.

Prorok Jeremiáš sa odvoláva na Ráchel, keď sa obracia na Izraelitov vo vyhnanstve, aby ich utešil, so slovami plnými emócií a poézie; teda preberá Ráchelin plač, no dodáva nádej:

«Toto hovorí Pán: „Čuj, v Ráme počuť vzdychanie, prehorký plač, Ráchel narieka nad svojimi deťmi, nedá sa potešiť nad deťmi, pretože ich niet» (Jer 31,15).

V týchto veršoch Jeremiáš predstavuje svojmu ľudu túto ženu, čelnú ženskú postavu svojho kmeňa, uprostred reality bolesti a plaču, avšak spolu s perspektívou netušeného života. Ráchel, ktorá v rozprávaní Knihy Genezis umrela pri pôrode a prijala tú smrť, aby jej syn mohol žiť, teraz je naopak prorokom predstavená ako živá v Ráme, tam, kde sa zhromažďovali vyhnanci, a plače kvôli synom, ktorí v istom zmysle umreli idúc do vyhnanstva; synom, ktorých ako ona sama hovorí, „už viac niet“, zmizli navždy.

A preto sa Ráchel nechce dať utešiť. Toto odmietanie vyjadruje hĺbku jej bolesti a trpkosť jej plaču. Tvárou v tvár tragédii straty detí matka nemôže prijať slová či gestá útechy, ktoré sú vždy neadekvátne, nikdy nie schopné utíšiť bolesť rany, ktorá nemôže a nechce byť zacelená. Je to bolesť úmerná láske.

Každá matka toto všetko vie; aj dnes sú mnohé matky, ktoré plačú, ktoré sa nezmierujú so stratou dieťaťa, sú neutešiteľné zoči-voči smrti, ktorú nie je možné prijať. Ráchel stelesňuje bolesť všetkých matiek sveta všetkých čias, ako aj slzy každej ľudskej bytosti, ktorá plače nad nenapraviteľnými stratami.

Toto odmietanie Ráchel, ktorá nechce byť utešená, nás učí aj tomu, koľko jemnocitu sa od nás žiada zoči-voči bolesti druhých. Pre to, aby sme hovorili o nádeji tomu, kto je zúfalý, treba zdieľať jeho beznádej; pre to, aby sme utreli slzu z tváre toho, kto trpí, je treba pripojiť k jeho plaču aj ten náš. Len tak môžu byť naše slová skutočne schopné dodať trochu nádeje. A ak nemôžem vysloviť slová takto, prostredníctvom plaču, bolesti, potom je lepšie ticho. Pohladenie, gesto, žiadne slová.

A Boh, so svojou jemnosťou a svojou láskou odpovedá na Ráchelin plač pravdivými slovami, nie falošnými. Takto vskutku pokračuje Jeremiášov text:

«Toto hovorí Pán:» – odpovedá na ten plač – «Zabráň svojmu hlasu plač a svojim očiam slzy, veď tvoja námaha dostane odmenu, hovorí Pán, vrátia sa z nepriateľskej krajiny. Je nádej pre tvoju budúcnosť – hovorí Pán, synovia sa vrátia na svoje územie» (Jer 31,16-17).

Práve kvôli plaču matky je tu ešte nádej pre deti, že sa prinavrátia k životu. Táto žena, ktorá prijala, že umrie vo chvíli pôrodu, aby syn mohol žiť, je teraz so svojím plačom počiatkom nového života pre synov – vyhnancov, väzňov, vzdialených od vlasti. Na Ráchelinu bolesť a trpký plač Pán odpovedá prísľubom, ktorý pre ňu teraz môže byť dôvodom skutočnej útechy: ľud sa bude môcť vrátiť z vyhnanstva a slobodný prežívať vo viere svoj vzťah s Bohom. Slzy splodili nádej. A toto nie je ľahké pochopiť, je to však pravda. Mnohokrát v našom živote slzy zasievajú nádej, sú semienkami nádeje.

Ako vieme, tento Jeremiášov text neskôr prevzal evanjelista Matúš a aplikoval ho na vraždenie Neviniatok (porov. 2,16-18). Je to text, ktorý nás stavia tvárou v tvár tragédii vraždenia bezbranných ľudských bytostí, hrôzy moci, ktorá pohŕda životom a likviduje ho. Betlehemské deti umierajú kvôli Ježišovi. A on, nevinný Baránok, potom sám umrie za nás všetkých. Boží Syn vstúpil do bolesti ľudí: nezabudnite na to.

Keď sa na mňa niekto obráti a kladie mi ťažké otázky, ako napríklad: „Povedzte mi, otče: prečo trpia deti?“, skutočne neviem čo odpovedať. Poviem len: „Pohliadnite na Ukrižovaného: Boh nám dal svojho Syna, on sám trpel, možno tam nájdeš odpoveď. Avšak odtiaľto (z hlavy) [pápež robí gesto smerom k hlave] odpovedí niet. Jedine hľadiac na lásku Boha, ktorý dáva svojho Syna obetujúceho svoj život za nás, môže naznačiť nejakú cestu útechy“. A preto hovoríme, že Boží Syn vstúpil do bolesti ľudí; zdieľal a prijal smrť; jeho slovo je definitívne slovom útechy, lebo sa rodí z plaču.

A na kríži to bude on, umierajúci Syn, čo dá novú plodnosť svojej matke, zverujúc jej učeníka Jána a robiac z nej matku ľudu veriacich. Smrť je porazená, napĺňa sa tak Jeremiášovo proroctvo. Aj Máriine slzy, tak ako tie Rácheline, splodili nádej a nový život. Ďakujem.

V závere generálnej audiencie predniesol Svätý Otec apel v solidárnosti s Brazíliou, ktorou otriasli správy o vzbure vo väznici v amazónskom Manause s tragickými následkami minimálne 56 mŕtvych:

„Včera z Brazílie dorazili dramatické správy o masakre, ku ktorému došlo vo väzení v Manause, kde násilný stret medzi rivalskými bandami privodil desiatky mŕtvych. Vyjadrujem bolesť a obavy kvôli tomu, čo sa odohralo. Pozývam všetkých modliť sa za mŕtvych, za ich rodiny, za všetkých väzňov zariadenia a za jeho zamestnancov.

A obnovujem apel, aby ústavy výkonu trestu boli miestami prevýchovy a sociálneho znovuzačlenenia a aby boli životné podmienky väzňov hodné ľudských bytostí.

Pozývam vás modliť sa za týchto väzňov, živých i mŕtvych, a aj za všetkých väzňov sveta, aby väznice slúžili na znovuzačlenenie a neboli preľudnené; aby boli miestami znovuzačlenenia. Modlime sa k Panne Márii, Matke väzňov: Zdravas´, Mária [...].“

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -zk, jb- 

Vatikán 4. januára – Už rok má za sebou šírenie modlitbových úmyslov Svätého Otca prostredníctvom videa publikovaného na sociálnych sieťach raz za mesiac. V rámci Apoštolátu modlitby, ktorý má 170-ročnú históriu, sa takto pápež František prihovára najmä generácii 21. storočia, ktorá sa denne pohybuje na sociálnych sieťach.

Minútové videá vznikajú v spolupráci Apoštolátu modlitby s agentúrou La Machi a ich šírenie podporuje Sekretariát pre komunikáciu Svätej stolice. Charakterizuje ich audiovizuálny jazyk súčasnosti a priame oslovenie zo strany Svätého Otca adresované divákovi formou „ty“.

Tvorivý tím pripravuje krátke videoposolstvo Svätého Otca v desiatich jazykových verziách a šíri ho cez Youtube, Facebook, Twitter a Instagram i ďalšie siete. Ako prezradil medzinárodný riaditeľ Svetovej siete modlitby Svätého Otca páter Frédéric Fornos SJ, iniciatíva za rok dosiahla 13-miliónové publikum priamo zo siete vo Vatikáne. Okrem toho ďalších 3200 médií vo svete túto iniciatívu ďalej sprístupňuje.

„Pred dvoma týždňami som bol vo Vietname. Tu som stretol mladých, ktorí mi ukazovali pápežovo video cez Whatsapp,“ uvádza ako príklad francúzsky jezuita. Mediálny projekt už získal sedem ocenení, medzi nimi je aj cena „Bravo“, udeľovaná Španielskou biskupskou konferenciou.

Videá s úmyslami Svätého Otca budú pokračovať aj v ďalšom roku. Publikovanie prvého z nich sa očakáva 9. januára. Páter Frédéric Fornos vysvetľuje:

„Je to skutočne veľký projekt, a je pre nás prekvapujúci. Pôvodne som myslel, že to bude projekt výlučne pre Jubilejný rok milosrdenstva, na pomoc nielen katolíkom – je to projekt evanjelizačný -, ale predovšetkým ľuďom  vzdialeným od Cirkvi , aby poznali úmysly Svätého Otca a Cirkvi celého sveta v Roku milosrdenstva. V septembri som sa stretol so Svätým Otcom na súkromnej audiencii a povedal mi, že je veľmi spokojný s týmto projektom a praje si, aby sa v ňom pokračovalo aj v roku 2017. A tak pracujeme na modlitbových úmysloch pre rok 2017.“

Modlitbové úmysly Svätého Otca majú od nového roka aj niekoľko inovácií. Hovorí medzinárodný riaditeľ Apoštolátu modlitby páter Fornos:

„Až doteraz, počas vyše sto rokov, bývali dva modlitbové úmysly každý mesiac, ktoré pápež zveroval svojej Svetovej sieti modlitby: jeden úmysel všeobecný a jeden misijný. Po jednej z prvých reforiem sa nazývali «všeobecný úmysel» a «evanjelizačný úmysel».

V procese reformy tejto cirkevnej služby Svätej stolice pribúda ďalšia úprava: bude len jeden úmysel, pričom sa budú každý mesiac striedať všeobecný a evanjelizačný úmysel. Jeden mesiac bude úmysel všeobecný a ďalší mesiac evanjelizačný. V dôsledku toho aj videá budú mať dva rozličné štýly.

Bude tu ešte jedna úprava: pápež František nám zverí na začiatku každého mesiaca, pri prvej modlitbe Anjel Pána každý mesiac, úmysel modlitby „v poslednej minúte“, čiže najurgentnejší, vo vzťahu k aktuálnym udalostiam, k tomu, čo sa deje vo svete, k utrpeniam či veľkým výzvam, ktoré trápia Svätého Otca, Cirkev a jej misiu.

Takže na začiatku každého mesiaca nám odovzdá tento úmysel, aby sme sa mohli modliť spolu s sním a s celou Cirkvou. Toto všetko nám má aj pomôcť vymaniť sa z globalizácie ľahostajnosti a otvoriť sa voči kultúre stretnutia, k otvoreniu sa voči druhým a k tomuto novému svetu, ktorý sa rodí.“ -jb-           

Vatikán 4. januára – V plnom znení prinášame list Svätého Otca Františka adresovaný biskupom na sviatok svätých Neviniatok 28. decembra 2016.

Drahý brat,

dnes na sviatok svätých Neviniatok, keď v našich srdciach ešte znejú anjelove slová určené pastierom: «Zvestujem vám veľkú radosť, ktorá bude patriť všetkým ľuďom: Dnes sa vám v Dávidovom meste narodil Spasiteľ, Kristus Pán» (Lk 2,10-11), cítim potrebu ti napísať. Bude pre nás dobré vypočuť si toto posolstvo ešte raz, vypočuť si opäť, že Boh je uprostred svojho ľudu. Táto istota, ktorú si každoročne obnovujeme, je zdrojom našej radosti a našej nádeje.

V týchto dňoch môžeme zažívať, ako nás liturgia berie za ruku a privádza k jadru Vianoc, uvádza nás postupne do tohto Tajomstva a k prameňu kresťanskej radosti.

Ako pastieri sme povolaní napomáhať rastu tejto radosti medzi naším ľudom. Očakáva sa od nás, aby sme sa o túto radosť starali. Chcem ťa opäť povzbudiť, aby si si túto radosť nedal ukradnúť, pretože niekedy a nie bezdôvodne – zažívame sklamanie z reality, z Cirkvi alebo aj zo seba samých a sme pokúšaní obľúbiť si nasladlý a beznádejný smútok, ktorý si podmaňuje srdce (porov. Evangelium gaudium, 83).

Narodenie Pána sprevádza proti našej vôli aj plač. Evanjelisti si nedovolil maskovať realitu, aby bola viac vierohodná a pútavejšia. Nepripravili reč, ktorá by bola „pekná“, ale nerealistická. Vianoce pre nich neboli imaginárnym útočiskom pred výzvami a neprávosťami ich doby. Naopak oznamujú nám, že Narodenie Pána bolo spojené tiež s bolestnou tragédiou.

Citujúc proroka Jeremiáša, evanjelista  Matúš to prezentuje s veľkou drsnosťou: «V Ráme bolo počuť hlas, nárek a veľké kvílenie: Ráchel oplakáva svoje deti a odmieta útechu, lebo ich niet» (Mt 2,18). Je to bolestné vzlykanie matiek, ktoré oplakávajú smrť svojich nevinných detí tvarou v tvár Herodesovej krutosti a bezuzdnej túžbe po moci.

Tieto vzlyky, ktoré môžeme počuť aj dnes, sa dotýkajú našich duší a nemôžeme a nechceme ich ignorovať, ani umlčiavať. Dnes – a píšem to s hlbokou bolesťou – je v našom ľude, bohužiaľ, počuť nárek a plač mnohých matiek, mnohých rodín nad smrťou ich detí, ich nevinných detí.

Rozjímať nad  jasličkami znamená rozjímať tiež nad týmto plačom a učiť sa načúvať tiež tomu, čo sa deje okolo nás, a mať srdce vnímavé a otvorené pre bolesť blížneho, zvlášť ak ide o deti, a tiež vedieť priznať, že písanie tejto smutnej kapitoly pokračuje dodnes. Rozjímať nad jasličkami izolovane od okolitého života by znamenalo urobiť z Vianoc peknú rozprávku, čo by v nás vyvolalo pekné pocity, ale obralo by nás to o tvoriacu silu Dobrej zvesti, ktorú nám prináša Vtelené Slovo. A toto pokušenie existuje.

Je možné prežívať kresťanskú radosť a otáčať sa chrbtom k tejto realite? Je možné dosiahnuť kresťanskú radosť ignorujúc vzlykanie brata, vzlykanie detí?

Svätý Jozef bol ako prvý povolaný chrániť radosť spásy. Zoči-voči ukrutným zločinom, ku ktorým dochádzalo, bol svätý Jozef – príklad poslušného a verného muža – schopný načúvať Božiemu hlasu a misii, ktorú mu zveroval Pán. A keďže vedel načúvať Božiemu hlasu a nechal sa viesť jeho vôľou, stal sa vnímavejším na to, čo ho obklopovalo a vedel vnímať udalosti (čítať ich zmysel) s realizmom.

Dnes sa aj od nás, pastierov, vyžaduje, aby sme boli mužmi schopnými načúvať a nebyť hluchými voči Otcovmu hlasu, a tak mohli byť vnímavejšími voči skutočnosti, ktorá nás obklopuje. Dnes, držiac sa príkladu svätého Jozefa, sme pozvaní nedovoliť, aby nám ukradli radosť. Sme pozvaní brániť ju pred Herodesmi našich dní. A tak ako svätý Jozef, potrebujeme odvahu, aby sme prijali túto realitu, aby sme vstali a vzali ju do rúk (porov. Mt 2,20). Odvahu chrániť ju pred novými Herodesmi našich dní, ktorí pohlcujú nevinnosť našich detí.

Je to nevinnosť znivočená pod ťarchou otrockej a čiernej práce, pod ťarchou prostitúcie a vykorisťovania. Nevinnosť nivočená vojnami a nútenými emigráciami so stratou všetkého, čo to v sebe obnáša. Tisícky našich detí upadli do rúk banditov, mafií, obchodníkov so smrťou, ktorých jedinou činnosťou je požieranie a vykorisťovanie ich potrieb.

Ako príklad, 75 miliónov detí bolo v súčasnosti donútených prerušiť svoje vzdelávanie v dôsledku dlhotrvajúcich akútnych situácií a kríz. V roku 2015 deti tvorili 68% všetkých osôb, ktoré sa stali predmetom sexuálneho obchodovania vo svete. Na druhej strane, tretina detí, ktoré museli žiť mimo svojich krajín, tak robilo kvôli nútenému vysídleniu. Žijeme vo svete, kde takmer polovica detí umierajúcich  vo veku pod päť rokov umiera kvôli podvýžive. Odhaduje sa, že v roku 2016 vykonávalo detskú prácu 150 miliónov detí, mnohé z nich žijúc v podmienkach otroctva. Podľa poslednej správy vypracovanej UNICEF-om, ak sa svetová situácia nezmení, v roku 2030 bude 167 miliónov detí žijúcich v extrémnej chudobe, 69 miliónov detí pod päť rokov umrie v rozpätí rokov 2016 a 2030 a 60 miliónov detí nebude navštevovať základnú školu.

Počúvajme plač a žalovanie týchto detí; počúvajme tiež plač a nárek našej matky Cirkvi, ktoré plače nielen nad bolesťou svojich najmenších synov a dcér, ale pretože pozná aj hriechy niektorých zo svojich členov: utrpenie, osud a bolesť maloletých, ktorí boli sexuálne zneužití kňazmi. Hriech, ktorý nás zahanbuje. Osoby, ktoré boli zodpovedné za starostlivosť o tieto deti, zničili ich dôstojnosť.

Oľutujme to v hĺbke duše a prosme o odpustenie. Majme účasť na bolesti obetí a z našej strany oplačme hriech. Hriech v tej miere ako sa stal, hriech zanedbania pomoci, hriech utajovania a popierania, hriech zneužívania moci. Aj Cirkev oplakáva s trpkosťou tento hriech svojich synov a prosí o odpustenie.

Dnes, pripomínajúc si deň svätých Neviniatok, chcem aby sme obnovili naše nasadenie, aby sa tieto ohavnosti viac nediali medzi nami. Nájdime potrebnú odvahu pre podporenie všetkých potrebných prostriedkov a vo všetkom ochráňme život našich detí, aby sa tieto zločiny viac neopakovali. Jasne a poctivo prijmime za svoju „nulovú toleranciu“ v tejto oblasti.

Kresťanská radosť nie je radosťou, ktorá sa buduje na okrajoch reality, ignorujúc ju či konajúc tak, akoby neexistovala. Kresťanská radosť sa rodí z povolania – z toho istého, aké prijal svätý Jozef – „vziať“ a chrániť život, osobitne život svätých neviniatok dneška. Vianoce sú časom, ktorý nás vyzýva chrániť život a pomáhať mu rodiť sa a rásť; vyzýva nás obnovovať sa ako odvážni pastieri. Mať túto odvahu, ktorá plodí dynamizmy schopné uvedomiť si skutočnosti, ktoré dnes prežívajú mnohé z našich detí a pracovať pre to, aby im boli zabezpečené podmienky nevyhnutné na to, aby ich dôstojnosť Božích detí bola nielen rešpektovaná, ale predovšetkým chránená.

Nedovoľme, aby im ukradli radosť. Nenechajme si ukradnúť radosť, chráňme ju a pomáhajme jej rásť. Robme tak s rovnakou otcovskou vernosťou, akú mal svätý Jozef, a držaní za ruku Máriou, Matkou nehy, aby sa nám nezatvrdilo srdce.

S bratskou láskou,

FRANTIŠEK

Vo Vatikáne, 28. decembra 2016

Sviatok svätých Neviniatok, mučeníkov

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -ab, zk, jb-

Byť dnes vernými Ježišovými učeníkmi znamená nasledovať aj jeho výzvu k nenásiliu. (Tvít pápeža Františka 4. januára 2017)

Rusko 4. januára – Na stretnutí najvyššieho vedenia Ruskej pravoslávnej cirkvi v Moskve patriarcha Kirill okrem zhodnotenia roka 2016 hovoril aj o nastávajúcom roku 2017, ktorý bude pre Rusko významný tým, že si pripomenie 100. výročie Októbrovej revolúcie. Revolučný proces v období od februára do novembra 1917 viedol k zvrhnutiu cára a k nastoleniu diktatúry proletariátu.

Ako referuje denník L´Osservattore Romano, moskovský patriarcha Kirill sa vyjadril, že tu nejde o výročie v zmysle oslavy, ako skôr o pripomenutie si tejto dejinnej udalosti, o zamyslenie sa nad ňou a poučenie sa z toho čo priniesla. Je podľa jeho slov potrebné sa poučiť z tragických udalostí 20. storočia.

Termín „oslava“ patriarcha označil za nepatričný a vyzval, aby sa rok 2017 stal rokom modlitieb za národy, ktoré tvorili jeden štát. I keď v súčasnosti sú tieto štáty politicky samostatné, ich historické, duchovné a kultúrne väzby sú veľmi silné.

Keď patriarcha Moskvy a celej Rusi Kirill hovoril o Pravoslávnej cirkvi, pripomenul, že „všetko to, čo hovoríme a robíme, má mať za cieľ dobro všetkých národov, na ktoré má rozsah kánonická zodpovednosť“ patriarchátu. -ab-

Stredajšie vysielanie vo zvukovej podobe: