Vatikán 6. januára - Na slávnosť Zjavenia Pána Svätý Otec dopoludnia predsedal eucharistickému sláveniu v Bazilike sv. Petra spolu s kardinálmi a členmi Rímskej kúrie. V deň, keď si Cirkev osobitne uvedomuje svoje evanjelizačné poslanie nasmerované ku všetkým národom, bol pri oltári medzi hlavnými koncelebrantmi pápeža aj kardinál Jozef Tomko, emeritný prefekt Kongregácie pre evanjelizáciu národov.

Po tom, ako diakon slávnostným spôsobom oznámil tohtoročný termín Veľkej noci a s ním spojených pohyblivých sviatkov sa Svätý Otec prihovoril v homílii. Sústredil sa na postoj poklony pred Bohom, ktorého vzorom sú Mudrci od Východu, čo sa prišli Ježiškovi pokloniť ako novonarodenému kráľovi. Pápež František hovoril o „svätej clivote“, čiže túžbe človeka po Bohu, ktorá ho vedie k ochote zriekať sa lákadiel sveta a vykročiť za prísľubom niečoho väčšieho a štedrejšieho pre život. Porovnaním postoja Mudrcov s postojom Herodesa a jeho poradcov pápež František poukázal na úskalia a ohrozenia pri putovaní kresťana ku skutočnému stretnutiu s Bohom.

Plné znenie homílie Svätého Otca

Pri svätej omši zazneli spoločné úmysly veriacich po poľsky, arménsky, japonsky, švédsky a čínsky. Pri liturgii asistovali seminaristi z Pápežského Urbanovho kolégia Kongregácie pre evanjelizáciu národov (Propaganda Fide).

Na poludnie pápež František ako zvyčajne udelil požehnanie veriacim zhromaždeným na námestí sv. Petra po tom, ako sa im prihovoril v katechéze a spolu s nimi sa pomodlil Anjel Pána. V katechéze sa Svätý Otec zameral na symbol Kristovho svetla a na radosť kresťana z jeho nasledovania.

Plné znenie katechézy pred Anjel Pána

Svätý Otec v tento deň tiež zablahoželal východným cirkvám a kresťanským komunitám, ktoré dnes večer vstupujú do slávenia Narodenia Pána podľa tradície Juliánskeho kalendára: „V duchu radostného bratstva im žičím, aby ich nové sviatky narodenia Pána Ježiša naplnili svetlom a pokojom.“

Pápež František dnes po modlitbe Anjel Pána poďakoval organizátorom Svetového misijného dňa detí a mladých povzbudil k aktivite: „Povzbudzujem všetky deti a mládež, aby sa v rozličných častiach sveta usilovali prinášať evanjelium a pomáhať svojim rovesníkom v ťažkostiach.“ 

Tradične sa Svetový misijný deň detí slávi 6. januára. Vyjadruje aktívne miesto detí a mládeže v evanjelizačnej misii Cirkvi, primerane ich veku a životnému štýlu. Tento rok má Svetový misijný deň detí tému „Z celého srdca“. 

V Ríme sa už tradične na sviatok Troch kráľov konal slávnostný folkloristický sprievod v kostýmoch podľa tradícií rôznych historických spoločenských stavov regiónov a miest Talianska, s pochodovou hudbou, vlajkami a erbmi. Toho roku sa predstavili najmä mestá regiónu Umbria. Tak ako po iné roky, aj tento 22. ročník sprievodu začínal od Anjelského hradu a o 12. hodine jeho účastníci pozdravili Svätého Otca Františka na Námestí sv. Petra. Svätý Otec im poďakoval za „šírenie hodnôt solidarity a bratstva“, ktoré si podujatie kladie za cieľ.

Celkom na záver Svätý Otec pripravil pre prítomných darček v podobe knižky „Ikony milosrdenstva“. Meditatívne podnety, ktoré sú výsledkom Mimoriadneho svätého roka milosrdenstva predstavujú osobu Milosrdného Ježiša cez skúsenosť šiestich biblických postáv, ktorým kontakt s jeho láskou premenil život: verejná hriešnica, Zachej, mýtnik Matúš, Samaritánka, kajúci zločinec, apoštol Peter. Svätý Otec svoj darček predstavil prítomným týmito slovami:

„Mudrci predkladajú Ježišovi svoje dary, ale v skutočnosti sám Ježiš je tým pravým Božím darom. On je totiž Boh, ktorý sa nám darúva, v ňom vidíme milosrdnú tvár Otca, ktorý nás očakáva, prijíma a vždy nám odpúšťa. Tvár Boha, ktorý s nami nikdy nezaobchádza podľa našich skutkov alebo podľa našich hriechov, ale jedine podľa nesmiernosti svojho nevyčerpateľného milosrdenstva.

A keď hovoríme o daroch, aj ja som uvažoval podarovať vám malý darček... ťavy to nebudú, ale venujem vám dar: knižku „Ikony milosrdenstva“. Darom od Boha je Ježiš, Otcovo milosrdenstvo, a preto na pripomenutie si tohto Božieho daru vám venujem tento dar, ktorý vám rozdajú chudobní, bezdomovci a utečenci spolu s viacerými dobrovoľníkmi a rehoľníkmi, ktorých srdečne zdravím a ďakujem im naozaj zo srdca.

Prajem vám rok spravodlivosti, odpustenia a nerušenosti, no predovšetkým rok milosrdenstva. Pomôže vám čítať si túto knižku: je vrecková, môžete ju nosiť pri sebe. Prosím, nezabudnite ani vy na dar pre mňa vašou modlitbou. Pán nech vás žehná. Požehnaný sviatok, dobrú chuť k obedu a do videnia!“

Za pomoci dobrovoľníkov z radov bezdomovcov, utečencov i členov reholí dnes na Námestí sv. Petra rozdali pracovníci pápežskej charity (Elemosineria Apostolica) vreckové výtlačky 35-tisíc osobám. Za sychravého počasia ponúkli okolo 300 chudobným aj občerstvenie v podobe obloženého chlebíka a nealkoholického nápoja. -jb-

Vatikán 6. januára – V plnom znení prinášame homíliu Svätého Otca Františka na Slávnosť Zjavenia Pána v Bazilike sv. Petra.

«Kde je ten novonarodený židovský kráľ? Videli sme jeho hviezdu na východe a prišli sme sa mu pokloniť» (Mt 2,2).

Týmito slovami nám mágovia, ktorí prišli z ďalekých krajín, dávajú poznať motív ich dlhej cesty: klaňať sa novonarodenému kráľovi. Vidieť a klaňať sa: dve  činnosti, ktoré vystupujú z evanjeliového rozprávania: videli sme hviezdu a chceme sa klaňať.

Títo muži videli hviezdu, ktorá ich priviedla do pohybu. Objavenie niečoho nezvyklého, čo sa udialo na nebi spustilo nespočetný sled udalostí. Nebola to hviezda, ktorá by svietila exkluzívne iba pre nich, nemali špeciálne DNA na to, aby ju objavili.  Ako to správne konštatoval jeden z cirkevných otcov, mágovia sa nepustili putovať preto, lebo uvideli hviezdu, ale videli hviezdu, pretože sa vydali putovať (porov. sv. Ján Zlatoústy). Mali srdce otvorené k obzorom a mohli vidieť to, čo sa im zjavilo na oblohe, lebo v ich vnútri bola túžba, ktorá ich hnala: boli otvorení na niečo nové.

Mágovia takýmto spôsobom vyjadrujú črty veriaceho človeka, človeka, ktorému sa cnie po Bohu, ktorý pociťuje, že mu chýba vlastný domov, nebeská vlasť. Sú obrazom všetkých ľudí, ktorí si nenechali vo svojom živote umŕtviť srdce.

Svätá clivota po Bohu sa rodí vo veriacom srdci, lebo vie že Evanjelium nie je udalosť minulosti, ale prítomnosti. Svätá clivota po Bohu nám dovoľuje mať otvorené oči napriek všetkým snahám obmedziť a ochudobniť život. Svätá clivota po Bohu je veriacou pamäťou, ktorá sa rozhodne stavia proti toľkým prorokom nešťastia. Táto clivá túžba je tou, ktorá drží živou nádej veriacej komunity, ktorá týždeň čo týždeň prosí volajúc: «Príď, Pane Ježišu!».

Bola to práve táto clivá túžba, ktorá nútila starého Simeona prichádzať každý deň do chrámu, vediac s istotou, že nezomrie bez toho, aby mohol vziať do náručia Spasiteľa. Bola to táto clivá túžba, ktorá primäla márnotratného syna zanechať deštruktívny postoj a hľadať náručie svojho otca. Bola to táto clivá túžba, ktorú cítil vo svojom srdci pastier, keď nechal deväťdesiatdeväť oviec, aby našiel tú, ktorá sa stratila; a bolo to rovnako aj to, čo priviedlo Máriu Magdalénu v nedeľu ráno bežať k hrobu a stretnúť svojho Majstra zmŕtvychvstalého.

Clivá túžba po Bohu nás vyvádza z našich deterministických (nemenne zadefinovaných) ohrád, tých ktoré nás nútia myslieť si, že nič sa nemôže zmeniť. Clivá túžba po Bohu je postoj, ktorý prelamuje nudný konformizmus a pobáda nás snažiť sa o zmenu, po ktorej prahneme a ktorú potrebujeme.  Clivá túžba po Bohu má svoje korene v minulosti, no nezostáva tam stáť: pokračuje v hľadaní budúcnosti. „Clivo túžiaci“ veriaci, podnecovaný svojou vierou, ide hľadať Boha, tak ako mágovia, na najskrytejšie miesta dejín, pretože vo svojom srdci vie, že tam ho čaká Pán. Ide na periférie, na hranice, na neevanjelizované miesta, aby sa mohol stretnúť s Pánom. A nerobí to s postojom nadradenosti. Robí to ako žobrák, ktorý nemôže ignorovať oči toho, pre koho je Dobrá zvesť ešte neprebádanou pôdou.

Ako opačný je postoj tých, čo si v Herodesovom paláci (ktorý bol celkom neďaleko Betlehema) neuvedomili, čo sa deje. Zatiaľ čo mágovia kráčali, Jeruzalem spal. Spal spolu s Herodesom, ktorý namiesto toho, aby hľadal, tiež spal. Spal pod anestéziou otupeného svedomia. A ostal znepokojený. Mal strach. Je to znepokojenie človeka, ktorý sa pred novinou, ktorá zmení históriu, uzavrie do seba, do svojich riešení, do svojho poznania, do svojich úspechov. Je to znepokojenie toho, kto sedí na bohatstve bez schopnosti vidieť ďalej. Znepokojenie, ktoré sa rodí v srdci toho, kto chce kontrolovať všetko a všetkých. Je to znepokojenie toho, kto je ponorený v kultúre vyhrať za každú cenu; to je tá kultúra v ktorej je miesto len pre „víťazov“ a za akúkoľvek cenu. Znepokojenie, ktoré sa rodí zo strachu a obavy pred tým, čo nás stavia pred otázniky a ohrozuje naše istoty a pravdy, naše spôsoby pripútanosti k  svetu a životu. A takto mal Herodes strach, a ten strach ho viedol hľadať istotu cestou zločinu: «Necas parvulos corpore, quia te necat timor in corde» (Sv. Quodvultdeus, Sermo 2 sul simbolo: PL 40, 655) - «Zabíjaš telá detí, lebo tebe strach zabíja srdce».

Chceme sa klaňať. Títo muži prišli z Východu, aby sa klaňali, a prichádzajú to urobiť na miesto ozaj kráľovské: do paláca. A toto je dôležité: oni tam dospeli svojím hľadaním: bolo to vhodné miesto, pretože kráľovi sa patrí, aby sa narodil v paláci, a mal svoj dvor a svojich poddaných. Je to znak moci, úspechu, úspešného života. A tam možno očakávať, že kráľ bude ctený, obávaný a poklonkovaný, áno; ale nie nevyhnutne milovaný. Toto sú svetské schémy, malé idoly, ktorým vytvárame kult; kult moci, atraktívnosti a nadradenosti. Idoly, ktoré sľubujú len smútok,  otroctvo a strach.

A práve tu sa začalo najdlhšie putovanie, ktoré museli vykonať tí mužovia, čo prišli zďaleka. Tu sa začala tá najťažšia a najzložitejšia odvaha. Objaviť, že to čo hľadali nebolo v paláci, ale sa to nachádzalo na inom mieste, nie len geograficky, ale podstatne (existenciálne). Tu nevideli hviezdu, ktorá ich viedla objaviť Boha, ktorý chce byť milovaný, a to je možné len v znamení slobody, a nie krutovlády. Viedla ich objaviť, že pohľad tohto kráľa, neznámeho, ale vytúženého, neponižuje, nezotročuje, neuväzňuje. Objaviť, že Boží pohľad pozdvihuje, odpúšťa, uzdravuje. Objaviť, že Boh sa chcel narodiť tam, kde sme ho neočakávali, tam, kde ho možno ani nechceme. Alebo kde ho často krát popierame. Objaviť, že v pohľade Boha je miesto pre zranených, unavených, znevažovaných a opustených: že jeho sila a jeho moc sa volá milosrdenstvo. Ako je ďaleko pre niektorých Jeruzalem od Betlehema!

Herodes sa nemôže klaňať, pretože nechcel a ani nedokázal zmeniť svoj pohľad. Nechcel prestať vyznávať kult seba samého veriac, že všetko začína a končí pri ňom. Nemohol sa klaňať, pretože jeho cieľom bolo, aby sa klaňali jemu. Ani kňazi sa nemohli klaňať, lebo vedeli veľa, poznali predpovede, ale neboli pripravení putovať ani sa zmeniť.

Mágovia cítili clivú túžbu, nechceli viac bežné veci. Boli zvyknutí, presýtení a unavení z Herodesov svojej doby. Ale tam, v Betleheme, bol prísľub niečoho nového, prísľub niečoho štedrého. Tam sa dialo niečo nové. Mágovia sa mohli klaňať, lebo mali odvahu kráčať a pokľaknúť pred maličkým, pokľaknúť pred chudobným, pokľaknúť pred bezbranným, pokľaknúť pred neobyčajným a nepoznaným betlehemským Dieťaťom. Tam objavili Božiu slávu.

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -ab, jb-

Vatikán 6. januára - Prinášame plné znenie príhovoru Svätého Otca Františka na slávnosť Zjavenia Pána veriacim na Námestí sv. Petra pred poludňajšou modlitbou Anjel Pána. 

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnes slávime Zjavenie  Pána, čiže verejné ukázanie sa Ježiša, ktorý žiari ako svetlo pre všetky národy. Symbol tohto svetla, ktoré žiari vo svete a chce osvietiť život každého je hviezda, ktorá viedla Mudrcov do Betlehema. Oni, ako hovorí evanjelium, „zbadali jeho hviezdu“ (porov. Mt 2,2) a rozhodli sa ju nasledovať: rozhodli sa, že sa dajú viesť Ježišovou hviezdou.

Aj v našom živote sú rozličné hviezdy, svetlá, ktoré žiaria a usmerňujú. Je na nás, ktoré si zvolíme. Napríklad, sú tu svetlá poblikávajúce, ktoré prichádzajú a odchádzajú, ako drobné životné uspokojenia: i keď sú dobré, nepostačujú pretože trvajú krátko a nezanechávajú po sebe pokoj, ktorý hľadáme. Sú tu ďalej svetlá oslňujúce slávou, peniazmi a úspechom, ktoré sľubujú všetko a hneď. Sú vábivé, ale svojou silou oslepujú a vedú od snov o sláve k prechodu do hustej tmy. Mudrci však pozývajú nasledovať stále svetlo, jemné svetlo, ktoré nazapadá, pretože nie je z tohto sveta: prichádza z neba a žiari... Kde? V srdci.

Toto pravé svetlo je svetlom Pána, alebo lepšie, je to samotný Pán. On je naším svetlom: svetlom, ktoré neoslepuje, ale sprevádza a obdarúva jedinečnou radosťou. Toto svetlo je pre všetkých a volá každého. Takto môžeme vnímať dnešné pozvanie proroka Izaiáša ako určené nám samým: «Vstaň, zaodej sa do svetla» (porov. Iz. 60,1). Takto hovoril Izaiáš, keď prorokoval túto dnešnú radosť Jeruzalemu: «Vstaň, zaodej sa do svetla».

Na začiatku každého dňa môžeme prijať toto pozvanie: vstaň, zaodej sa do svetla, sleduj dnes medzi toľkými padajúcimi hviezdami vo svete žiarivú Ježišovu hviezdu! Pri jej nasledovaní budeme mať radosť, tak ako to zažili Mudrci, ktorí «ako zbadali hviezdu, nesmierne sa zaradovali» (Mt 2,10). Pretože tam, kde je Boh, tam je radosť.

Kto sa stretol s Ježišom, zakúsil zázrak svetla rozháňajúceho temnoty a pozná toto svetlo, ktoré osvetľuje a rozjasňuje. Chcel by som, s veľkým rešpektom, pozvať všetkých, aby nemali strach z tohto svetla a otvorili sa Pánovi. Predovšetkým chcem povedať tomu, kto stratil silu hľadať, je unavený, tomu, kto prevalcovaný tienistými stránkami života v sebe vyhasil túžbu: Vstaň, maj odvahu, Ježišovo svetlo dokáže poraziť najtemnejšie tmy. Vstaň, vzchop sa!

A ako nájsť toto Božie svetlo? Nasledujme príklad Mudrcov, ktorých evanjelium opisuje vždy v pohybe. Ten, kto chce svetlo, totiž vychádza zo seba a hľadá: neostáva uzavretý a nehybný pri sledovaní, čo sa deje okolo, ale vloží sa do života; vyjde zo seba. Život kresťana je neustále putovanie, v nádeji, v hľadaní, tak ako putovanie Mudrcov; pokračuje aj vtedy, ak sa hviezda momentálne stratí z dohľadu.

V tomto putovaní sú tiež nástrahy, ktorým sa treba vyhnúť: povrchné a svedské reči, ktoré brzdia; paralyzujúce vrtochy sebectva, diery pesimizmu, ktoré pohlcujú nádej. Tieto prekážky zablokovali znalcov zákona, o ktorých hovorí dnešné evanjelium. Oni vedeli, kde je svetlo, ale sa nepohli. Keď sa ich Herodes pýta: Kde sa má narodiť Mesiáš? – V Betleheme! Vedeli kde, ale sa nepohli. Ich poznanie bolo daromné: vedeli mnohé veci, ale na nič, všetko zbytočne. Nestačí vedieť, že Boh sa narodil, ak sa neudejú s ním Vianoce v srdci. Boh sa narodil, áno; ale narodil sa v tvojom srdci? Narodil sa v mojom srdci? Narodil sa v našom srdci? A tak ho nájdeme, ako Mudrci, s Máriou, s Jozefom, v maštali.

Mudrci to urobili: našli Dieťa, «pokľakli a klaňali sa mu» (v. 11). Nie tak, že by sa naň boli bývali iba pozreli, povedali nejakú príležitostnú modlitbu a potom odišli. Nie, ale sa mu klaňali: vstúpiali do osobného vzťahu lásky s Ježišom. Potom mu podarovali zlato, kadidlo a myrhu, teda ich najvzácnejšie dobrá. Učme sa od Mudrcov nevenovať Ježišovi len kúsky času a nejakú tú myšlienku sem-tam, lebo nebudeme mať jeho svetlo. Ako Mudrci, dajme sa na cestu, oblečme sa do svetla nasledujúc Ježišovu hviezdu a adorujme Pána s celým naším bytím.“

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -jb, ab- 

Tak ako Mudrci, aj my kráčajme pozorne, neúnavne a odvážne, aby sme našli neviditeľného Boha, ktorý sa narodil pre nás. (Tvít pápeža Františka 6. januára 2017)

Vatikán 6. januára - Na sviatok Troch Kráľov 6. januára sa tradične slávi Svetový misijný deň detí, ktorý vyjadruje aktívne miesto detí a mládeže v evanjelizačnej misii Cirkvi, primerane ich veku a životnému štýlu. Tohtoročná téma Svetového misijného dňa detí znie „Z celého srdca“. -jb-

Piatkové vysielanie vo zvukovej podobe: