Vatikán 7. januára – Na sviatok Krstu Pána v nedeľu 8. januára pápež František bude už tradične udeľovať krst deťom. Pri svätej omši v Sixtínskej kaplnke so začiatkom o 9.30 pokrstí 28 detí z rodín vatikánskych zamestnancov.

V mene 15 chlapcov a 13 dievčat vyznajú vieru ich rodičia.  Tí počas obradu za prítomnosti krstných rodičov garantujú, že budú deti vychovávať vo viere. Eucharistické slávenie bude sprevádzať zbor Cappella Sistina, ktorý je pod klenbou s Michelangelovými freskami na domácej pôde. -jb-

Pamätajme na bratov a sestry z východných cirkví, katolíkov i pravoslávnych, ktorí dnes slávia Vianoce. (Tvít pápeža Františka 7. januára 2017) -ej-

Vatikán 7. januára - Svätý Otec bude pokračovať v pastoračných návštevách rímskych farností. Ako informoval hovorca tlačovej kancelárie Svätej stolice Greg Burke, najbližšiu pastoračnú návštevu vykoná pápež František v nedeľu 15. januára popoludní vo farnosti Panny Márie v Setteville vo štvrti Guidonia, ktorá sa nachádza na východnej periférii Ríma.

Do lokality Setteville zavíta Svätý Otec už po druhý krát. Pred troma rokmi navštívil inú tamojšiu farnosť, Santa Maria dell’Orazione. Naposledy pápež František navštívil farnosť Kráľovnej pokoja v Ostii 3. mája 2015. Pastoračné návštevy rímskych farností boli počas mimoriadneho Roka milosrdenstva prerušené. -ab-

Vatikán 7. januára – Vatikánska detská nemocnica Bambino Gesù bude pokračovať v ďalšom štvoročnom období so súčasným vedením. Svätá stolica potvrdila až do konca roka 2020 v úrade aktuálnu riaditeľku nemocnice Marielu Enocovú. Vatikánsky štátny sekretár kardinál Parolin ocenil kompetentný, profesionálny a obetavý prístup doktorky Enocovej počas doterajších dvoch rokov ozdravného procesu inštitúcie, ktorá je v správe Svätej stolice.

MUDr. Enocová prevzala vedenie nemocnice v roku 2015 a v septembri sa osobne stretla aj so Svätým Otcom. Nemocnica Bambino Gesù je v súčasnosti najväčšou poliklinikou a výskumným centrom v oblasti pediatrie v Európe. -ab-

Egypt 7. januára – Východné cirkvi, ktoré sa riadia juliánskym kalendárom, dnes slávia Vianoce. Z veľkej časti ide o cirkvi, ktoré v uplynulých rokoch zažili silné prenasledovanie a hrôzy terorizmu. Medzi nich patria aj kopti v Egypte. Podľa slov biskupa katolíckej diecézy Giza Mons. Antoniousa Aziza Minu, „mučenícka cirkev žije v stálom očakávaní Pána“.  Pre veriacich napriek tomu naďalej ostáva bolestnou spomienkou smrť 25 ľudí, ktorí 11. decembra zahynuli pri teroristickom atentáte na koptský chrám v blízkosti katedrály v Káhire:

„Všetko prebieha pokojne. Vnímame len istú ,horkosť’ kvôli kresťanom mučeníkom, ktorých sme stratili viac než pred mesiacom... Bohužiaľ, myslenie fanatikov ovplyvnilo spôsob myslenia celej spoločnosti nútiac ju premýšľať len jedným spôsobom; všetci ostatní, ktorí premýšľajú inak, sú pre nich nepriatelia“.  

Podľa egyptského biskupa extrémisti v krajine „zasievajú svoje uzatvorené názory už viac než 40 rokov“. Veriacich vo svete prosí Mons. Mina o modlitby:

„Život Egypťanov je dnes oveľa ťažší, nielen pre kresťanov, ale pre všetkých Egypťanov. Etika sa tu zmenila, nevládne tu viac hodnota lásky, ale egoizmus. Musíme začať od začiatku. Nezabudnite na nás vo svojich modlitbách, lebo s vami počítame. Poznáme silu modlitby a zakotvenia v Božej láske: a to je to, čo nás spasí“.  

Mons. Mina na záver dodal:

„Posolstvo Vianoc je posolstvo lásky a pokoja. Predovšetkým musíme mať pokoj v duši, aby sme mohli šíriť pokoj druhým. Zároveň sa musíme za druhých modliť, aj za tých, ktorí nás nenávidia, ktorí nás prenasledujú, ktorí nás nechcú ani len vidieť. Musíme vydať toto svedectvo lásky, aby sme skutočne prežili Vianoce“. -ej-

Južný Sudán 7. januára – Katolícki biskupi prejavili záujem stretnúť sa s ozbrojenou opozíciou, aby si vypočuli ich dôvody k nespokojnosti. Požiadavku predstaviteľov Katolíckej cirkvi akceptovala aj miestna vláda, ktorá im vystavila písomné povolenie. To by malo uľahčiť prechod cez kontrolné body. Informáciu médiám poskytol hovorca Konferencie biskupov Južného Sudánu Michael Mukaei Lueth. Krajinu dlhodobo sužuje občianska vojna. -ej-

Zamyslenie pátra Milana Bubáka SVD na 1. nedeľu cez rok, cyklus A (Sk 10, 31-38): Boh nenadŕža nikomu 

Dovoľte mi, milí priatelia, aby som sa dnes na sviatok Krstu Pánovho zameral na druhé čítanie, ktoré pochádza zo Skutkov apoštolov. Je krátke a je vlastne len zakončením jednej veľmi dôležitej epizódy, ktorú zažil apoštol Peter. „Boh nenadŕža nikomu,“ hovorí apoštol Peter. Na čo naráža? Za apoštolom Petrom prišli vyslanci od pohanského stotníka, Kornélia, aby ho pozvali k nemu na návštevu. Kornélius bol veľmi zbožný človek, ktorý sa veľa modlil a robil veľa dobročinných skutkov. Raz sa mu vo videní zjavil anjel vyzval ho, aby pozval do svojho domu Petra. Peter však odmietol prijať pozvanie na návštevu do domu pohana, zo strachu, že by sa tým poškvrnil. No v noci, ktorá nasledovala po tom, mal Peter videnie, v ktorom mu bolo dané najavo, že „čo Boh očistil, nech on už nepovažuje za nečisté!“ A tak teda Peter šiel do domu stotníka Kornélia a zistil, že Boh si želá, aby ho pokrstil. Peter udivený – predtým, než stotníka pokrstil – predniesol tieto slová: „Naozaj poznávam, že Boh nenadŕža nikomu, ale v každom národe mu je milý ten, kto sa ho bojí a koná spravodlivo.“

„Boh nenadŕža nikomu.“ Tieto slová Petrove nás dnes volajú, aby sme pouvažovali nad dvoma jednoduchými vecami, ktoré z nich vyplývajú. Prvou je, že každý z nás je týmto Kornéliom. Každý z nás je nečistým hriešnikom, v tom či onom zmysle narušeným. Sme všetkým možným, len nie kandidátmi na svätosť. Ani my si podobne ako Peter nevieme predstaviť, že by sme sa práve my mohli stať hrdinami každodenného života a tichej svätosti. „Nech to urobia iní, tí, ktorí sú schopnejší, spôsobilejší, bezúhonnejší. V nás sa Božia milosť nemá šance udomácniť“, povieme si.

Istý muž sa raz pýta rabína: „Prečo si Boh vybral za miesto, kde sa zjaví Mojžišovi neforemný krík“? Rabín na to: „Ak by si bol vybral figovník alebo morušu, pýtali by sme sa to isté. Boh ťa nikdy nenechá odísť s prázdnymi rukami. A preto je dôležité si uvedomiť, že niet na svete miesta – ani keby šlo o neforemný krík –, kde by Boh nebol prítomný.“

Tento kratučký príbeh nám hovorí o tom, že každý z nás je kandidátom na svätosť. A že Boh chce byť prítomný v našich životoch, aj keď vyzerajú ako tie mizerné, biedne a nepekné kríky. Veď či Ježiš nepovedal: „Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov“ a či tak, počas celých stáročí, aj nerobil?

Veď kto iný povolal Petra, ktorý ho zradil, za hlavu svojej Cirkvi? Alebo Pavla, prenasledovateľa, za apoštola? Kornélia, pohanského vydedenca, za obrátenca? Augustína, nemravníka a bludára, za biskupa a veľkého učiteľa más? Komunistku Dorothy Day za opatrovateľku chudobných v mene Kristovom? Všetci títo a mnohí iní boli predtým krovím, ľuďmi skazenými, padlými, nedokonalými, no tak ako Kornélius všetci sa napokon podriadili vedeniu Ducha Svätého.

„Naozaj poznávam, že Boh nenadŕža nikomu“, zvolal Peter. Inými slovami, naše nedokonalosti, naše chyby, naša nečistota, náš životný stav, naše hriechy, nič z tohto nie je prekážkou Božieho volania k milosti, k svätosti a k obráteniu.

Nedokonalí ľudia – ak sú si vedomí svojej nedokonalosti – sú najlepšími nástrojmi pre Ducha Svätého. Otvorme sa teda Duchu a nechajme sa ním – tak ako Kornélius i Peter – viesť.

Druhou jednoduchou vecou, nad ktorou nás myšlienka Petrova volá uvažovať je, že ak svoje nedokonalé schopnosti a talenty, ktoré máme spojíme s nedokonalými schopnosťami iných, vyjde z toho obdivuhodný výsledok. Každý z nás je, ako sme si povedali, nedokonalý a obmedzený. Nikto z nás nemá všetko. A to nás vedie k sebapochybovaniu, sebaľútosti a často aj k žiarlivosti nad tými, ktorí podľa nášho názoru majú akože viac ako my. Toto je však chyba. Naše dary a schopnosti, čo ako malé, musia sa rozvíjať a zveľaďovať a je na nás vymyslieť, ako. Vypočujme si v tomto zmysle jeden zaujímavý príbeh.

Na jeseň roku 1983 Dom seniorov v New Jersey privítal svoju novú obyvateľku, pani Margaréta Patrickovú. Bola černoška a jej príbuzní ju sem doviezli, aby tu začala svoju fyzioterapiu. Keď ju riaditeľka domu predstavovala večer v jedálni ostatným obyvateľom všimla si, že sa akosi zvláštne zahľadela na klavír, ktorý tam stál. „Stalo sa niečo?“, pýta sa riaditeľka Margaréty.  „Ale nie,“ hovorí potichu Margaréta.  „Iba mi je vždy do plaču, keď vidím klavír. Pred mojou mozgovou príhodou, hudba bola pre mňa všetkým.“

Riaditeľka sa zadívala na Margarétinu nepoužiteľnú pravú ruku, ako jej melancholickým tónom rozprávala o všetkých svojich ani nie tak dávnych úspechoch a radostiach súvisiacich s hudbou. „Počkajte chvíľku. Hneď som tu.“ Hovorí náhle riaditeľka a naozaj, za krátko je naspäť. „Margaréta, toto je Rút Eisenbergová. Aj ona hrala, podobne ako vy na klavíri až kým nedostala porážku. Ona pre zmenu nemôže teraz používať svoju ľavú ruku. Vy máte zdravú ľavú ruku, ona pravú. Čo keby spolu niečo vymysleli?“

Ženy sa na seba pozreli. „Vedeli by ste zahrať Chopinov valčík Des dur?“ pýta sa Rút Margaréty. Margaréta prikývne. Spolu sa teda posadili na lavičku ku klavíru, Rút naľavo a Margaréta napravo, a začnú hrať. Dve zdravé ruky, jedna čierna a druhá biela, sa začnú lahodne pohybovať po čiernych a bielych klávesoch klavíra.

Od tej chvíle sedeli spolu za klavírom stovky krát. Vystupovali na javiskách, v školách, kostoloch, rehabilitačných centrách, dokonca v televízii. Hudba zmenila ich život. A možno ani nie tak hudba, ako skorej lavička, na ktorej spolu pri jej nacvičovaní sedávali. Pri nácvikoch si veľa rozprávali a postupne zisťovali, koľko vecí majú spoločných. Zistili nielen to, že obe sú rovnako postihnuté, ale že obe sú aj staré matky, vdovy, obe stratili synov. No predovšetkým, že obe majú stále čo dávať, a teraz dokonca ešte viac, keď majú jedna druhú a keď si môžu vzájomne pomáhať.

„Boh mi vzal hudbu, no dal mi Rút,“ hovorievala Margaréta. A jej viera, jej chorobou podlomená viera, ako sama hovorila, sa začala očisťovať a pevnieť. „Áno, je to zázrak od Pána Boha, že sme sa tu takto stretli,“ poznamenala Rút. Toto je príbeh černošky Margaréty a belošky Rút, ktoré ľudia zvykli nazývať podľa farby ich pokožky ebenom a slonovinou, anglicky Ebony and Ivory.

Pamätáte na film zo začiatku 90-tych rokov minulého storočia Šofér slečny Daisy (Driving Miss Daisy)? Hrdá, tvrdohlavá a starnúca biela židovka a jej nevzdelaný ale veľmi trpezlivý a pokorný čierny šofér sa postupne naučili spojiť svoje osobné slabosti – tesnú slabosť na jej strane a slabosť, nazvime to, vo vzdelaní na jeho strane – a premeniť ich na niečo, z čoho čerpali obaja.

Ako jednotlivci môžeme mať slabé hlasy, no keď svoje hlasy spojíme, môže z toho vzniknúť jedna ohromná pieseň na chválu Božiu. Naše schopnosti môžu byť obmedzené, vieme možno dobre upratovať a nevieme žehliť, iný vie žehliť ale nemá trpezlivosť upratovať, jeden vie variť, iný strážiť a zabávať deti, ďalší učiť, iný opravovať pokazené veci. Keď toto spojíme, máme dohromady všetko. Platí to rovnako o telesných ako i o duchovných daroch. Ak naše dary a schopnosti dokážeme spojiť s darmi a schopnosťami iných, začneme vytvárať jeden nádherný pestrofarebný koberec Božej lásky a milosrdenstva. Náš život to obohatí a iným poskytneme službu a pomoc.

Peter pri pohľade na nenávideného rímskeho vojaka, člena okupačnej moci a nečistého pohana musel – aspoň tak mu to nariadil Boží Duch – prehltnúť svoju nadradenosť, pýchu a predsudky a uznať, že „Boh nenadŕža nikomu“. Peter zistil – a podobne sme volaní zistiť to i my – že Duch Svätý sa zaujíma nielen o neho, ale aj o pohana Kornélia a všetkých ostatných podobne nečistých a menej dokonalých ľudí, a on ak chce byť verný tomuto Duchu sa tomu jednoducho musí podriadiť. A po druhé, že každý z nás máme síce obmedzené schopnosti a možnosti, no spolu sme schopní robiť veľké veci.

A tak dnes pamätajme na dve jednoduché veci, ktoré vyplývajú z nášho krstu: Boh si na uvedenie svojho kráľovstva do nášho sveta vybral tých najslabších a čaká, že sa pri tom spojíme.

Sobotňajšie vysielanie vo zvukovej podobe: