Vatikán 8. januára – Na sviatok Krstu Krista Pána pokrstil Svätý Otec František v Sixtínskej kaplnke 28 detí. Sviatosť osobne vyslúžil 13 dievčatám a 15 chlapcom, z ktorých piati budú nosiť meno František. Rodičia detí sú zamestnanci Vatikánu, pracujúci na najrozličnejších úsekoch počnúc administratívou, cez bezpečnostné zložky, médiá či vatikánske múzeá.

Svätú omšu slávil pápež v tento deň tradične ráno o 9.30. Po tom, ako rodičia predstavili mená detí a požiadali Svätú Cirkev o vieru pre svoje deti, zaviazali sa vychovávať ich vo viere. Svätý Otec im v homílii pripomenul, že krstný dar viery spočíva nielen vo vyznávaní ústami pri recitovaní kréda, ale v kresťanskom živote. Okrem iného povedal:

„Drahí rodičia, žiadali ste pre svoje deti vieru, vieru, ktorá im bude daná v krste. Vieru: to znamená život viery, pretože vieru treba žiť. Kráčať po ceste viery a vydávať svedectvo viery. Viera, to nie je odriekanie Kréda v nedeľu, keď ideme na svätú omšu: nie je to len toto. Viera znamená veriť v to, čo je pravdou: Boh Otec poslal svojho Syna a Ducha, ktorý nás oživuje.

Ale viera je aj zverením sa s dôverou Bohu, a toto ich musíte vy naučiť, vaším príkladom, vaším životom. A viera je svetlo: v obrade krstu dostanete zažatú sviecu, ako v prvých dňoch Cirkvi. A preto sa krst v tých časoch nazýval „osvietením“, pretože viera osvecuje srdce, dáva vidieť veci v inom svetle.

Žiadali ste o vieru: Cirkev dáva vieru vašim deťom s krstom, a vy máte úlohu pomáhať jej rásť, chrániť ju a starať sa, aby sa stala svedectvom pre všetkých ostatných. Toto je zmysel tohto obradu. Len toto som vám chcel povedať: uchovávajte vieru, pomáhajte jej rásť, aby bola svedectvom pre druhých.“

Svätý Otec ďalej spontánne reagoval na plač detí, ktorý humorne nazval koncertom. Poznamenal, že iný nebol ani malý Ježiško v jasličkách, ktorého prvá kázeň mala podobu plaču v maštaľke:

„Ježiš robil to isté, či nie? Rád myslím na to, že prvou Ježišovou kázňou bol jeho plač v maštali.“

Ako zvyčajne pápež František napokon pozval prítomné matky, aby svoje deti spokojne nakŕmili, ak vidia, že sú hladné.

Pri obrade asistovali biskupi s diakonmi, ktorí udelili deťom krstné pomazania a odovzdali im biele košieľky ako symbol nevinnosti po zmytí dedičného hriechu. Na záver slávenia eucharistie Svätý Otec udelil požehnanie osobitne matkám a otcom pokrstených detí.

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -jb-

Vatikán 8. januára – Pri poludňajšej modlitbe Anjel Pána v Nedeľu Pánovho krstu sa Svätý Otec František prihovoril veriacim z okna Apoštolského paláca touto katechézou:

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň! Dnes, na sviatok Ježišovho krstu, nám evanjelium (Mt 3,13-17) predstavuje scénu, ktorá sa odohrala pri rieke Jordán: uprostred zástupu kajúcnikov, ktorí smerujú k Jánovi Krstiteľovi, aby prijali krst, je aj Ježiš. Postavil sa do radu. Ján mu v tom chce zabrániť a hovorí: «Ja by som sa mal dať tebe pokrstiť, a ty prichádzaš ku mne?» (Mt 3,14). Ján Krstiteľ si bol totiž vedomý veľkého odstupu, aký bol medzi ním a Ježišom. No Ježiš prišiel práve pre to, aby preklenul túto vzdialenosť medzi človekom a Bohom: ako je naplno na strane Boha, tak je naplno aj na strane človeka a spája to, čo bolo oddelené. Z toho dôvodu žiada Jána o krst, aby sa splnilo všetko, čo je spravodlivé (porov. v. 15), čiže aby sa naplnil Otcov plán, ktorý sa uskutočňuje cestou poslušnosti a solidárnosti s krehkým a hriešnym človekom, cestou pokory a plnej blízkosti Boha k jeho deťom. Pretože Boh je nám tak veľmi blízky, veľmi!

Vo chvíli, keď Ježiš pokrstený Jánom vychádza z vôd Jordánu, z výšky zaznieva hlas Boha Otca: «Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie» (v. 17). A súčasne Duch Svätý v podobe holubice zostupuje na Ježiša, čo dáva verejný začiatok jeho poslaniu spásy, misii charakterizovanej svojím štýlom, štýlom poníženého a tichého sluhu, vyzbrojeného len silou pravdy, ako prorokoval Izaiáš: «Nebude kričať ani hlučne volať, [...] nalomenú trsť nedolomí, hasnúci knôtik nedohasí, podľa pravdy bude vynášať právo» (42,2-3). Sluha ponížený a tichý.

Hľa, Ježišov štýl, a aj misionársky štýl Kristových učeníkov: ohlasovať Evanjelium s miernosťou a neochvejne, bez kriku, bez zahriakovania niekoho, ale mierne a neochvejne, bez arogancie či nanucovania. Pravá misia nie je prozelytizmom, ale priťahovaním ku Kristovi. A ako? Ako sa tvorí táto príťažlivosť ku Kristovi? Osobným svedectvom, počnúc silným spojením s ním v modlitbe, v adorácii a v konkrétnej dobročinnej láske, ktorá je službou Ježišovi prítomnému v tom najmenšom z bratov. V pripodobnení sa Ježišovi, dobrému a milosrdnému pastierovi a v oduševnení jeho milosťou sme povolaní urobiť náš život radostným svedectvom, ktoré osvetľuje cestu, čo prináša nádej a lásku.

Tento sviatok nám dáva nanovo objaviť dar krásy toho, že sme ľud pokrstených, čiže hriešnikov – všetci nimi sme –, hriešnikov zachránených Kristovou milosťou, opravdivo začlenených účinkovaním Ducha Svätého do synovského vzťahu Ježiša s Otcom, prijatých do lona Matky Cirkvi, uschopnených k bratstvu, ktoré nepozná hranice a bariéry.

Nech nám kresťanom Panna Mária pomáha zachovať si stále živé a vďačné povedomie nášho krstu a verne napredovať po ceste začatej touto sviatosťou nášho znovuzrodenia. A vždy pokorne, mierne a neochvejne.“

Po spoločnej modlitbe Anjel Pána a apoštolskom požehnaní Svätý Otec pozval veriacich k modlitbe za 28 detí, ktoré pokrstil v ranných hodinách a za ich rodiny. Aj v predchádzajúci deň pápež udeľoval krst, keď pokrstil mladého katechumena. Veriacich vyzval pamätať v modlitbe na všetkých rodičov, ktorí sa v tomto období pripravujú na krst svojho dieťaťa alebo ho nedávno slávili.

„Zvolávam na nich a na ich deti Ducha Svätého, aby túto sviatosť, tak jednoduchú a zároveň tak významnú, prežívali vo viere a s radosťou,“ dodal pápež.

Ďalšie pozvanie pápeža Františka sa týkalo Apoštolátu modlitby, čiže Svetovej siete modlitby Svätého Otca:

„Chcel by som tiež pozvať k zapojeniu sa do Svetovej siete modlitby pápeža, ktorá šíri, a to aj cez sociálne siete, úmysly modlitby, ktoré odporúčam každý mesiac celej Cirkvi. Takto sa rozvíja modlitbový apoštolát a rastie spoločenstvo.“

Aj v Ríme v týchto dňoch klesli teploty pod nulu. Svätý Otec v tejto súvislosti vyzval k solidarite s bezdomovcami vystavenými mrazu:

„V týchto veľmi mrazivých dňoch myslím a pozývam aj vás myslieť na všetkých tých, čo žijú na ulici, zasiahnutých chladom a toľkokrát ľahostajnosťou. Žiaľ, niektorí to nezvládli. Modlime sa za nich a prosme Pána, aby nám oteplil srdce, aby sme im mohli pomôcť.“

Medzi pútnickými skupinami Svätý Otec osobitne pozdravil mladých, ktorí sa pripravujú na sviatosť birmovania. V tejto súvislosti pripomenul:

„Birmovanie nie je len cieľovým bodom a ako niektorí hovoria, sviatosťou, ktorá dáva „zbohom“. Nie! Je to predovšetkým štartovací bod kresťanského života. Vpred, s evanjeliovou radosťou!“

Pápež František zaželal prítomným dobrú chuť k obedu a poprosil všetkých, aby na neho pamätali v modlitbe.

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -jb-

Len pred niekoľkými dňami sme vstúpili do nového kalendárneho roka, na prahu  ktorého obyčajne nechýba veľa želaní, prianí  a predsavzatí.  Faktom však zostáva, že na jeho konci neraz konštatujeme mnoho nesplnených predsavzatí. Platí to predovšetkým v duchovnej oblasti. Tu vznešené plány zostanú neraz len na teoretickej úrovni. Ak takýto stav trvá niekoľko rokov, a to či už žijeme v laickom či dokonca v rehoľnom spoločenstve, po istej etape života prichádza smutná bilancia. Je zarážajúce, keď po mnohých rokoch kresťanského života stretneme človeka plného egoizmu, karierizmu či  utilitarizmu. Ako je to možné?

Duchovný rast má podľa viacerých autorov svoju vlastnú dynamiku a zákonitosti, kde zohrávajú dôležitú úlohu i duchovné priateľstvá. Sú to vzťahy, ktoré pomáhajú usmerňovať,  motivovať  a akoby sprevádzajú jednotlivé aspekty nášho duchovného života. Priateľov si vyberáme sami a nie poslednou vecou pri tomto výbere by mala byť otázka, kam ma toto priateľstvo vedie. Aj naše ľudové porekadlo hovorí: „Povedz mi, s kým sa kamarátiš, a ja Ti poviem, kto si.“ Skúsme si preto všimnúť tri dôležité vlastnosti duchovného priateľa, ktoré sú užitočné pre náš duchovný rast a ktoré by nás mali sprevádzať počas celého roka.

1. Prvou vlastnosťou duchovného priateľa je jeho schopnosť nastaviť zrkadlo a mať odvahu povedať pravdu o nás samých.  

Je úplne prirodzené prekontrolovať náš zovňajšok pohľadom do zrkadla pred tým, než opustíme byt a vstúpime na verejné priestranstvo. O to viac je tento pohľad dôležitý pre náš duchový a duševný  stav. Na to nám však obyčajné zrkadlo nestačí, ale na to potrebujeme druhého človeka. Nejestvuje žiadna profesionálna oblasť, do ktorej by sme nepotrebovali spočiatku voviesť, oboznámiť sa s ňou a občas prekontrolovať naše napredovanie. Ani v duchovnom živote to nie je inak. I tu potrebujeme vidieť lepšie a nielen prostredníctvom nášho subjektívneho, často obmedzeného pohľadu. To sa deje vďaka priateľstvu, ktoré nám občas nastaví zrkadlo. My sami potrebujeme vedieť, ako sa to, čo sa nám javí ako dobré, javí iným ľuďom.   

Takéto nastavenie zrkadla je bežnou praxou vo fungujúcich rodinných vzťahoch. Tu je však dôležité nájsť vhodné slová. Isto je potrebné cítiť za každým slovom láskavé priateľstvo človeka, ktorý má úprimný záujem o náš rast a ktorý hovorí to, čo na nás sám vypozoroval. Nastavené zrkadlo má podobu pozitívnej kritiky, ktorej úlohou je dvíhať úroveň osoby. Podobne je to pri hudobnej či výtvarnej kritike, kde je jednou z jej úloh eliminovanie gýčov tak, aby sa nestratili skutočné umelecké hodnoty objektu. To isté platí i pri priateľskej kritike alebo priateľskom nastavení zrkadla.

2. Druhou vlastnosťou duchovného priateľa je schopnosť povzbudzovať a vidieť aj dobré stránky človeka. 

Náš duchovný život nezačíname od nuly a je dobre o tom vedieť. Potrebujeme to dokonca počuť aj od druhých. Potrebujeme povzbudenia, ktoré nám dodávajú odvahu. A to je ďalšia priateľská služba užitočná pre náš rast. Pre duchovný život ich potrebujeme tak, ako pre akúkoľvek inú činnosť. Ešte mám v živej pamäti pedagogické majstrovstvo môjho profesora na Hudobnej fakulte VŠMU.  Keď som na hodine zahral nedostatočne a s mnohými chybami, vždy si na začiatku všimol niečo pozitívne a vždy začal s pochvalou. Niečo podobné potrebujeme všetci i pre náš duchový rast.

Do tejto oblasti patrí aj akýsi druh optimizmu a odľahčenia. Duchovní autori sú dokonca presvedčení o tom, že každé kresťanské povolanie by mal charakterizovať istým druh tichej radosti. Je to niečo, čo zachytávame v životoch svätcov, ale i u mnohých laikov, ktorí prežívajú svoj život v rodinách. S prežívanou kresťanskou radosťou je úzko spojená  i vďačnosť. Vďačnosť nie je nič iné, ako vedomie darov, ktoré sme zadarmo dostali a ktoré sme si v podstate ničím nezaslúžili. A práve toto sú skutočnosti, ktoré potrebujeme občas pripomenúť i vďaka pohľadu zvonka, od človeka, ktorý ich vidí často lepšie, ako my. Toto je priateľská služba sprievodcu, ktorá by nám počas celého roka nemala chýbať.

3. Treťou vlastnosťou duchovného priateľa je jeho dôveryhodnosť, vďaka ktorej  mu dokážeme otvoriť svoje vlastné vnútro.

Vyjavenie svedomia, odhalenie svojho vlastného vnútra bolo vždy istou podmienkou    duchovného rastu a duchovného sprevádzania. Išlo o tak dôležitú podmienku   napredovania, že ho zakladatelia niektorých rehoľných spoločenstiev vložili do stanov. Vedeli totiž o nebezpečenstvách uzavretého a netransparentného vnútra, v ktorom veľmi často pôsobí nepriateľ našej duše. Doroteo z Gazy preto hovorí: „Jedz podľa svojej chuti, len mi povedz, čim sa živíš.“ Samozrejme, že myslel na duchovný, myšlienkový pokrm. Akoby povedal: Prezraď mi, akými myšlienkami sa živíš a ja ti poviem, či ideš správnom smerom. Zaiste,  nahliadnuť do oblasti našich myšlienok môže len dôveryhodná osoba, nie hocikto. No táto otvorenosť je istou podmienkou duchovného rastu nielen jednotlivcov, ale i celých komunít. Istý rehoľný kňaz, ktorý pred vstupom do rehole ukončil štúdium veteriny a krátky čas pracoval ako zverolekár, mi vyrozprával svoju skúsenosť s vedením provincie. Bol dlhé roky v zahraničí a nepoznal dobre svoju vlastnú provinciu. Stalo sa však, že práve jeho vybrali za provinciálneho predstaveného. Prvé mesiace vo svojom novom úrade sa preto usiloval čo najlepšie spoznať jednotlivých členov rehole. S prekvapením však zistil, že to, čo pri oficiálnych návštevách jednotliví členovia hovorili, nezodpovedalo skutočnosti. Ďalšia zo skupín rehoľníkov hovorila veľmi málo, a tak si nemohol utvoriť reálny obraz o jestvujúcom stave provincie. Rozhodol sa teda, že sa bude viac spoliehať na svoju veterinársku intuíciu. Veď i zvieratá o sebe nepovedia nič. Zverolekár musí zistiť ich diagnózu na základe symptómov a vonkajších prejavov. S úsmevom konštatoval, že po prvom roku svojho úradu provinciála vnikol do oblasti psychológie tak hlboko, že sa praktickými skúsenosťami mohol porovnávať s odborníkmi. Chýbajúca otvorenosť nespôsobila hlbšiu krízu rehole len vďaka mimoriadnym schopnostiam tohto predstaveného.

Pre náš duchovný rast potrebuje každý z nás osobný, vnútorný život modlitby a spytovanie svedomia. Potrebujeme však i priateľskú pomoc zvonka. Človeka, ktorý nám občas nastaví zrkadlo, ktorý nás povzbudí a pred ktorým dokážeme otvoriť náš duchovný a duševný svet. Nech nám nechýbajú takíto duchovní sprievodcovia počas celého nového roka.

AUDIO: 

Rubriku venovanú spiritualite pre Vatikánsky rozhlas pravidelne pripravuje páter Peter Dufka zo Spoločnosti Ježišovej, ktorý prednáša na Pápežskom východnom inštitúte v Ríme.

Vo zvukovej podobe prinášame prehľad hlavných udalostí uplynulého týždňa vo Vatikáne.  

Týždenný 10-minútový spravodajský súhrn Vatikánskeho rozhlasu vysiela RTVS každú nedeľu ráno o 6.05 a v repríze večer o 17.50 na okruhoch Rádia Regina.

Nedeľňajšie vysielanie vo zvukovej podobe: