Vatikán 11. januára – Pri generálnej audiencii dnes Svätý Otec František venoval katechézu opäť téme nádeje, tentoraz s osobitným zameraním na pokušenie falošných nádejí. Veriacim zhromaždeným v Aule Pavla VI. hovoril o bôžikoch, ktoré človeka odvádzajú od pravého Boha a vedú ho do nešťastia. Ide o modly ideológie, bohatstva, moci a márnivej slávy. Ilustroval to prípadmi z jeho rodnej Argentíny o vyhľadávaní veštenia z karát či zaslepenosti kultom telesnej krásy dokonca aj za cenu zabitia počatého dieťaťa.

Na falošnosť prchavých nádejí, ktoré sú opakom veľkej a istej nádeje, akú dáva Pán, poukázal pápež František slovami Žalmu 115, v ktorom žalmista s dávkou irónie vyhlasuje o bezduchých pohanských modlách zo striebra a zlata, že ten, kto sa na ne spolieha, sa im stane podobným. Kto sa upne na idoly, stáva sa neschopným niekomu pomôcť, neschopným niečo zmeniť, neschopným milovať.

Pred katechézou zazneli vo viacerých jazykoch slová Žalmu 115: «Pohanské modly, hoc sú zo striebra a zo zlata, sú dielom ľudských rúk. Majú ústa, ale nehovoria, majú oči, a nevidia. Im budú podobní ich tvorcovia a všetci, čo v ne veria. Dom Izraelov dúfa v Pána, on je ich pomoc a záštita. Dom Áronov dúfa v Pána, on je ich pomoc a záštita. Všetci bohabojní dúfajú v Pána, on je ich pomoc a záštita» (Ž 115,4-5.8-11).

Plné znenie katechézy Svätého Otca

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

V minulom mesiaci decembri a v prvej polovici januára sme slávili čas Adventu a potom čas Vianoc: obdobie liturgického roku, ktoré v Božom ľude prebúdza nádej. Mať nádej je primárnou potrebou človeka: dúfať v budúcnosť, veriť v život, takzvané „pozitívne zmýšľanie“.

Avšak je dôležité, aby takáto nádej bola vkladaná do toho, čo nám skutočne môže pomôcť žiť a dá našej existencii zmysel. Práve preto nás Sväté písmo varuje pred falošnými nádejami, tými, ktoré nám núka svet, odhaľujúc ich zbytočnosť a ukazujúc ich nezmyselnosť. Robí tak rozličnými spôsobmi, no predovšetkým odsudzovaním falošnosti idolov, modiel, do ktorých je človek neustále pokúšaný vkladať svoju dôveru, robiac z nich predmet svojej nádeje.

Nástoja na tom osobitne proroci a múdroslovní autori, dotýkajúc sa citlivého bodu cesty viery veriaceho človeka. Lebo viera znamená dôverovať Bohu – ten, kto má vieru, dôveruje Bohu –, avšak prichádza moment, v ktorom, narážajúc na životné ťažkosti, človek zakúša krehkosť tej dôvery a cíti potrebu iných istôt, uistení hmatateľných a konkrétnych. Zverujem sa Bohu, no situácia je dosť neutešená a ja potrebujem nejakú konkrétnejšiu istotu. A tam je to nebezpečenstvo!

A tak sme pokúšaní hľadať útechy, dokonca aj chvíľkové, ktoré zdanlivo napĺňajú prázdnotu samoty a zmierňujú námahu veriť. A myslíme, že ich môžeme nájsť v tej istote, ktorú môžu dať napríklad peniaze či spojenectvo s mocnými ľuďmi, alebo v istotách svetskosti či vo falošných ideológiách. Niekedy ich hľadáme v takom bohu, ktorý by ustupoval našim požiadavkám a zázračne by zasahoval, aby zmenil skutočnosť a urobil ju takou, akú ju chceme my; to je práve ten idol, ktorý ako taký nemôže nič urobiť, je bezmocný a lživý.

Nám sa však páčia modly, tak veľmi ich máme radi! Raz som v Buenos Aires musel ísť z jedného kostola do druhého, asi tak kilometer. Šiel som pešo. Po ceste je park a v parku boli malé stolíky – bolo ich množstvo –, pri ktorých sedeli veštci. Bolo tam mnoho hľudí, dokonca stáli v rade, bolo ich hojne. Podáš mu ruku a on začne... Nuž, reč je stále tá istá: v tvojom živote je istá žena, je tu prichádzajúci tieň, avšak všetko dobre dopadne... A potom mu zaplatíš. – A toto ti dáva istotu? Je to istota – prepáčte mi to slovo – jednej hlúposti. Veď toto je modla: šiel som za veštcom, za jasnovidkou, alebo mi čítali z kariet – ja viem, že nik z vás tieto veci nerobí, však? [prítomní reagujú smiechom] – a nakoniec sa mi darilo lepšie. Pripomína mi to ten film „Zázrak v Miláne“, tie slová: „aká tvár, aký nos... sto lír“. Nie je tak? Nechajú ťa zaplatiť za to, že ťa vychvália, že ti dajú falošnú nádej. Toto je tá modla, a my sme veľmi pripútaní: kupujeme falošné nádeje. A na tú, ktorá je nádejou nezištnou, na tú, ktorú priniesol Ježiš Kristus – zadarmo, daroval život za nás –, na tú sa až tak nespoliehame...

Žalm plný múdrosti nám veľmi pôsobivým spôsobom vykresľuje falošnosť týchto modiel, ktoré svet núka našej nádeji a na ktoré sú ľudia každej doby v pokušení sa spoliehať. Žalm 115 hovorí takto: «Pohanské modly, hoc sú zo striebra a zo zlata, sú dielom ľudských rúk. Majú ústa, ale nehovoria, majú oči, a nevidia. Majú uši, ale nepočujú, majú nozdry, a nečuchajú. Majú ruky, ale nehmatajú; majú nohy, a nechodia, z hrdla nevydajú hlas. Im budú podobní ich tvorcovia a všetci, čo v ne veria!» (v. 4-8).

Žalmista nám, aj tak trochu ironickým spôsobom, predstavuje absolútne prchavú skutočnosť týchto modiel. A musíme rozumieť, že nejde len o podobizne zhotovené z kovu či iného materiálu, ale aj o tie vytvorené našou mysľou, keď dôverujeme obmedzeným skutočnostiam, ktoré premieňame na absolútne alebo keď redukujeme Boha na naše schémy a naše predstavy o božskosti; na takého boha, ktorý je nám podobný, je pochopiteľný, predvídateľný, presne ako tie modly, o ktorých hovorí žalm.

Človek, obraz Boží, si vytvára boha na svoj vlastný obraz, a je to aj nevydarený obraz: nepočuje, nekoná a predovšetkým nemôže hovoriť. Avšak my radšej ideme za modlami ako za Pánom. Mnohokrát sa viac tešíme z prchavej nádeje, ktorú ti dá táto modla, ktorá je falošná, než z veľkej a spoľahlivej nádeje, ktorú nám dáva Pán...

Proti nádeji vkladanej v Pána života, ktorý prostredníctvom svojho Slova stvoril svet a sprevádza naše životy, sa stavia dôvera v nemých bôžikov. Ideológie s ich predstieranou absolútnosťou, bohatstvá – a toto je veľká modla, však? –, moc a úspech, márnivosť, s ich ilúziou večnosti a všemohúcnosti, hodnoty ako telesná krása a zdravie, ak sa stanú idolmi, ktorým obetujeme čokoľvek, sú všetko skutočnosti, ktoré zamotávajú myseľ a srdce a namiesto toho, aby podporovali život, vedú k smrti.

Je nepekné a bolestné pre dušu počuť to, čo som raz pred rokmi počul v inej diecéze: jedna žena, skvelá, krásna, naozaj veľmi pekná, sa chválila svojou krásou, poznamenala, akoby to bolo niečo celkom prirodzené: „Áno, musela som ísť na potrat, lebo moja postava je veľmi dôležitá“. Toto sú tie modly, a vedú ťa na nesprávnu cestu a nedávajú ti šťastie.

Odkaz žalmu je veľmi jasný: ak nádej vložíme do modiel, staneme sa takými, ako oni: prázdne obrazy s rukami, ktoré nehmatajú, nohami, ktoré nekráčajú, ústami, ktoré nemôžu hovoriť. Nemáme viac čo povedať, stávame sa neschopnými pomáhať, meniť veci, neschopnými usmievať sa, darovať sa, neschopnými milovať. A aj my, ľudia Cirkvi, toto riskujeme, keď sa „zosvetšťujeme“. Je treba zostať vo svete, no chrániť sa ilúzií sveta, ktorými sú tieto idoly, čo som spomenul.

Ako pokračuje žalm, je treba dôverovať a dúfať v Boha a Boh daruje požehnanie. Takto hovorí žalm: «Dom Izraelov dúfa v Pána [...], dom Áronov dúfa v Pána [...], všetci bohabojní dúfajú v Pána [...]. Pán na nás pamätá a žehná nás» (v. 9.10.11.12). Pán na nás vždy pamätá, hoci aj v nepekných chvíľach, no on na nás pamätá. A toto je naša nádej. A táto nádej nesklame. Nikdy, nikdy. Idoly sklamú vždy: sú to výmysly, nie sú skutočnosťou. 

Hľa, úžasná skutočnosť nádeje: dôverujúc v Pána sa stávame takými ako on, jeho požehnanie nás premieňa, mení nás v jeho deti, ktoré zdieľajú jeho život. Nádej v Boha nám takpovediac dáva vstúpiť do dosahu pôsobenia jeho pamäte, jeho spomienky, ktorá nás žehná a zachraňuje. Tak môže vytrysknúť to «aleluja», chvála Bohu živému a pravému, ktorý sa pre nás narodil z Márie, zomrel na kríži a vstal z mŕtvych v sláve. A v tomto Bohu máme nádej a tento Boh – ktorý nie je modlou – nikdy nesklame. Ďakujem.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

Svätý Otec všetkým pútnikom udelil apoštolské požehnanie. V závere pripomenul, že vstup na všetky stretnutia s ním je bezplatný, čo je jasne uvedené aj na každom lístku na audienciu. Reagoval tak na zaznamenaný pokus podvodníkov zinkasovať peniaze za lístky na audienciu.  -zk, jb-

Vatikán 11. januára – V roku 2016 zažila Cirkev desať kanonizácií a štrnásť slávností blahorečenia. Prehľad za uplynulý rok predstavil v pondelok na Pápežskej univerzite Urbaniana v Ríme prefekt Kongregácie pre kauzy svätých kard. Angelo Amato.  

Do skupiny desiatich nových svätých, ktorí pochádzajú z ôsmich rôznych krajín, patrí jeden biskup (Manuel González García) a štyria kňazi (Gabriel Brochero, Stanisław Papczyński, Lodovico Pavoni, Alfonso Maria Fusco), z ktorých traja sú zakladatelia rehoľných kongregácii. Ďalej je to francúzsky mučeník Salomon Leclercq a tri rehoľné sestry: Matka Tereza z Kalkaty a Mária Alžbeta Hesselbladová, obe zakladateľky rehoľných rádov, a napokon karmelitánska mystička sv. Alžbeta od Najsvätejšej Trojice. Skupinu uzatvára laik, mladý mexický mučeník José Sánchez del Río.

Štrnásť blahorečení v uplynulom roku prebehlo v siedmich rôznych krajinách: v Albánsku, Argentíne, Francúzsku, Nemecku, Taliansku, Kazachstane a v Laose. Blahorečených mučeníkov, medzi ktorými boli kňazi, zasvätení a laici, bolo celkom šesťdesiatdeväť. Medzi blahoslavenými bolo aj sedem vyznávačov - svedkov viery, ktorí nezomreli mučeníckou smrťou.

Kardinál Amato vo svojom príspevku s názvom „Svätosť a jej namáhavá cirkevná procedúra“ vysvetlil, ako sú kanonizácie a blahorečenia „ovocím dlhej – dôkladnej a únavnej – práce postulátorov v úzkej spolupráci s Kongregáciou pre kauzy svätých“. Za posledných desať rokov dostalo vatikánske dikastérium 351 beatifikačných návrhov označovaných ako positio, teda právnych dokumentov, ktoré obsahujú dôkazový materiál. Medzi nimi je aj kauza slovenského saleziánskeho kňaza Titusa Zemana (1915 – 1969), ktorého proces blahorečenia posúdi komisia biskupov a kardinálov už koncom februára tohto roku. -ej-  

Každý môže prispieť ku kultúre milosrdenstva, v ktorej nikto nepozerá na druhého s ľahostajnosťou. (Tvít pápeža František 11. januára 2017) -ab-

Rím 11. januára - V nedeľu 22. januára navštívi Slovenskú katolícku misiu v Ríme Mons. Jozef Haľko, bratislavský pomocný biskup, ktorý má v rámci Konferencie biskupov Slovenska na starosti zahraničných Slovákov. Ako informoval duchovný správca SKM v Ríme o. Ľubomír Majtán, Mons. Haľko bude celebrovať slovenskú svätú omšu o 16.30 v Kostole San Girolamo della Carità v centre Ríma, po ktorej sa stretne s krajanmi. -jb-

Taliansko 11. januára – Prenasledovanie kresťanov vo svete narastá, vyplýva to z písomnej správy medzinárodnej organizácie s názvom «Otvorené dvere». Združenie každý rok zostavuje čiernu listinu 50 krajín, kde vo veľkej miere kresťania čelia prenasledovaniu, útlaku či diskriminácii, kde sú predmetom zneužitia a násilia pre svoje náboženské presvedčenie. Viac už pre Vatikánsky rozhlas prezradil riaditeľ talianskej pobočky organizácie «Otvorené dvere» Cristian Nani:

„V tohtoročnej správe je možné zaznamenať evidentný nárast náboženského nacionalizmu v niektorých častiach Ázie. A to je možno niečo, čo trochu prekvapuje: krajina ako India sa umiestnila na 15. mieste kvôli hinduistickému nacionalizmu, ktorý utlačuje sociálny život kresťanov v tejto veľkej krajine. Avšak aj krajiny ako Laos, Bangladéš, Vietnam, Bután, ktoré majú pôvod a sociálne typológie úplne odlišné, náboženský nacionalizmus dostáva veľký priestor. Ďalší dôležitý prvok, ktorý je tiež základným zdrojom antikresťanského prenasledovania ostáva ten, ktorý my definujeme ako «moslimské utláčanie»; extrémizmy, ktoré sú dobre známe z titulných stránok novín a rádiových či televíznych správ ako Boko Haram či Islamský štát“.

Podľa oficiálnych štatistík vo svete čelí prenasledovaniu 215 miliónov veriacich, tretina z nich závažným spôsobom. Ide predovšetkým o krajiny, v ktorých neexistuje náboženská sloboda. V prvej desiatke 50 krajín, v ktorých najviac dochádza k prenasledovaniu kresťanov, sa spolu so Somáliou, Afganistanom, Pakistanom, Sudánom, Sýriou, Irakom či Iránom nachádza aj Severná Kórea:

„Existuje tam ideológia, ktorá vládne sociálnemu životu krajiny, a tou je kult osobnosti lídra Kim Čong-una. V Severnej Kórei sú porušovania ľudských práv masívne: dokonca tam existujú tábory prevýchovy a nútených prác, ktoré sú podobné nacistickým lágrom, kde je – podľa našich odhadov – uväznených približne 50 až 70-tisíc kresťanov pre jednoduchý dôvod, že sú kresťania alebo že vlastnili Bibliu“.

Podľa riaditeľa talianskej pobočky medzinárodnej organizácie «Otvorené dvere» Cristiana Naniho nie je prenasledovanie kresťanov žiadnou novinkou. Novosťou však ostáva podľa jeho slov značný nárast počtu obetí:

„Myslím si, že počas posledných rokoch sa pozornosť [voči prenasledovaniu kresťanov] zvýšila. Spomínam si, že pred 7 – 8 rokmi bolo dosť náročné hovoriť o prenasledovaní kresťanov, i keď nikdy predtým, tak ako teraz, neboli tak početne prenasledovaní. Napriek tomu sa o tom stále hovorí málo a povrchne, predovšetkým, keď ide o obete na životoch, teda o mužov a ženy, ktorí sú zavraždení kvôli tomu, že veria v Boha. Hovoríme – podľa našich odhadov – o 1207 kresťanských mučeníkov za uplynulý rok a viac než 1300 napadnutých kostolov. Práve diskriminácia a dávanie ľuďom nálepky menejcennosti, čo znamená upierať im budúcnosť, prístup k vzdelaniu, k práci a k zdravotnej starostlivosti len kvôli tomu, že veria v Ježiša Krista, to je niečo, čo by malo byť otriasť – ak nie niečo iné – západným svetom!“ -ej-