Vatikán 4. februára - Svätý Otec dnes prijal v Aule Pavla VI. vo Vatikáne vyše tisícku podnikateľov, účastníkov stretnutia o tzv. „ekonomike spoločenstva“, ktoré organizuje hnutie Fokoláre. Medzi účastníkmi zo 49 krajín bolo zastúpené aj Slovensko.

Stretnutie s 25-ročnou históriou sa koná v dňoch 1. – 5. februára v Castel Gandolfe. Projekt sa zrodil z podnetu zakladateľky hnutia Chiary Lubichovej v máji 1991 v Sao Paole v Brazílii. Jeho základným cieľom je prostredníctvom vytvárania spoločenstva na všetkých úrovniach podniku vykoreniť chudobu a sociálnu nespravodlivosť vo svete, a tým prispieť k budovaniu takého ekonomického systému a ľudskej spoločnosti, kde podľa vzoru prvej kresťanskej komunity z Jeruzalema „nikto medzi nimi nebol núdzny“ (Sk 4,32-34).

Ekonomika spoločenstva je systém, ktorý chce ponúknuť alternatívu k súčasnej ekonomike. Ide o to, aby sa podnikatelia so svojím ziskom rozdelili nielen so zamestnancami, ale aj s tými, ktorí trpia núdzu. Podľa slov medzinárodného koordinátora podujatia Luigiho Bruna, „pravým poslaním ekonomiky je podelenie sa.“

Svätý Otec sa vo svojom príhovore osobitne zameral na potrebu udržiavať si správny postoj k peniazom a na požiadavku prekonať systémovo vytváranú chudobu. Do tretice napokon zdôraznil podnikateľom ochotu k sebadarovaniu ako základ ekonomiky spoločenstva. Najprv rozobral nebezpečenstvo, aby sa peniaze nestali bôžikom:

„Peniaze sú dôležité, hlavne ak chýbajú a závisí od nich jedlo, škola, budúcnosť detí. Avšak stanú sa božstvom, ak sa z nich stane cieľ. Lakomstvo, ktoré nie náhodou patrí k hlavným nerestiam, je hriech modlárstva, pretože naše správanie podriadime zhromažďovaniu peňazí. (...)

Keď kapitalizmus urobí z hľadania zisku svoj jediný cieľ, riskuje stať sa modlárskou štruktúrou, určitým druhom kultu. „Šťastena“ je stále viac novým božstvom určitého typu finančníctva a najmä systému hazardu, ktorí ničí milióny rodín vo svete, a proti ktorému sa vy oprávnene staviate. Tento kult modlárstva je náhradka za vnútorný život. Jednotlivé produkty (auto, mobil...) zastarávajú a  opotrebúvajú sa, ale ak mám peniaze alebo konto v banke, môžem si hneď kúpiť ďalšie, podliehajúc ilúzii, že víťazím nad smrťou.

Je teda pochopiteľná etická a duchovná hodnota vášho rozhodnutia dať zisk do spoločného. Najlepší a najkonkrétnejší spôsob ako neurobiť z peňazí božstvo je podeliť sa o ne s inými, zvlášť s chudobnými, alebo umožniť študovať alebo pracovať mladým, víťaziac nad pokušením modlárstva pomocou spoločenstva. Keď sa delíte a dávate váš zisk, konáte skutok vysokej duchovnosti. Týmito skutkami dávate na vedomie peniazom: vy nie ste Bohom, vy nie ste pánom. A nezabúdajme na tú vysokú filozofiu a vysokú teológiu, ktorú naše staré mamy vyjadrovali slovami: „Diabol vstupuje cez vrecká“. Nezabúdajme na to!“

Ďalším bodom Svätého Otca bola otázka prekonania systému vytvárajúceho chudobu. Najprv poukázal na pozornosť, aká sa v Biblii venuje chudobným, sirotám, vdovám, ľuďom vyraďovaným zo spoločnosti tých čias. Pápež František pokračoval:

„Dnes sme vynašli ďalšie spôsoby starostlivosti o chudobných, ako im dať najesť, dať im vzdelanie, a niektoré semienka z Biblie sa rozvili do podoby organizácií efektívnejších než tie staré. Dôvod daní patrí tiež k takejto solidarite, ktorá sa neguje daňovými únikmi a vyhýbaním sa plateniu daní, čo sú – ešte skôr ako samotné nezákonné činy – prejavy popierania základného zákona života: vzájomnej pomoci.

Ale – a to sa nikdy nehovorí dostatočne – kapitalizmus pokračuje v produkovaní skartovaného „odpadu“, ktorý chce potom zachraňovať. Základný etický problém tohto kapitalizmu je vytváranie „odpadu“, aby  sa ho potom snažil skryť alebo sa oň postarať tak, aby ho už nebolo vidieť. Jedna z ťažkých foriem chudoby civilizácie je strata schopnosti vidieť svojich chudobných, ktorí sú najskôr vyradení a potom ukrývaní.

Lietadlá znečisťujú atmosféru, ale malú čiastku z ceny letenky použijú na vysadenie stromov, aby vyvážili časť škôd, ktoré spôsobili. Spoločnosti prevádzkujúce hazard financujú kampane na liečbu závislých hráčov, ktorých oni tvoria. A v deň, keď zbrojovky budú financovať nemocnice na liečbu detí zmrzačených ich bombami, systém nadobudne svoj vrchol. Toto je pokrytectvo!

Ekonomika spoločenstva, ak chce byť verná svojej charizme, nemá len liečiť obete, ale má vytvárať systém, v ktorom bude stále menej obetí a perspektívne už vôbec nebudú. Pokiaľ ekonomika vytvorí čo len jednu obeť a pokiaľ bude čo len jedna osoba skartovaná, spoločenstvo sa ešte neuskutočňuje, radosť všeobecného bratstva ešte nie je úplná.“

Po týchto slovách pápež František poukázal na výzvy smerom k budúcnosti. Zdôraznil najmä potrebu zamerať sa na zmenu pravidiel ekonomicko-sociálneho systému. Na obraze Ježišovho podobenstva o milosrdnom Samaritánovi vysvetlil, že nestačí dodatočne ošetrovať zranených, ale prv než by človek padol do rúk zbojníkov treba „poraziť štruktúry hriechu, ktoré produkujú zbojníkov a obete“:

„Podnikateľ, ktorý je iba dobrým samaritánom robí len polovičku svojej povinnosti: stará sa o obete dneška, ale nezmenšuje počet tých zajtrajších. Pre spoločenstvo je dobré napodobňovať milosrdného Otca z podobenstva o márnotratnom synovi a očakávať doma synov, pracovníkov a spolupracovníkov ktorí schybili, a objať ich a oslavovať s nimi a pre nich – nezablokovať sa v meritokracii (systéme zásluhovosti), ktorej sa dovoláva starší brat a mnohí, ktorí v mene zásluh popierajú milosrdenstvo. Podnikateľ spoločenstva je pozvaný urobiť všetko, aby aj tí, ktorí pochybia a opustia svoj domov, mohli dúfať v zamestnanie a v dôstojnú mzdu, a nestali sa odkázanými na jedenie spolu s prascami. Žiaden syn, žiaden človek, ani ten najodbojnejší, si nezaslúži žalude.“

Pápež František napokon zdôraznil, že Božie kráľovstvo nestojí na kvantite, ale na kvalite. Poukazujú na to symboly, ktorými to vyjadril Ježiš: malé stádo, lampa, minca, baránok, perla, soľ či kvas, ako aj slová prorokov o znamení dieťaťa, Emanuela a o vernom maličkom zvyšku. Svätý Otec to vyjadril aj formou výzvy:

„Nemusíme byť mnohí, aby sme zmenili náš život: stačí, aby soľ a kvas nestratili svoju podstatu. Veľká práca, ktorú treba zvládnuť, je usilovať sa nestratiť „aktívny princíp“, ktorý ich oživuje: soľ nerobí svoju službu tým, že by rástla na kvantite - naopak, priveľa soli urobí cesto presoleným -, ale tým, že uchováva jeho „dušu“, jeho kvalitu. Zakaždým, keď si jednotlivci či národy, ba dokonca i Cirkev mysleli, že budú zachraňovať svet nárastom počtov, malo to za výsledok štruktúry moci, zabúdajúc na chudobných. Našu ekonomiku zachraňujeme, ak zostávame jednoducho soľou a kvasom: je to náročná práca, pretože všetko behom času zvetráva. Ako zaistiť, aby sme nestratili aktívny princíp, „enzým“ spoločenstva?

Keď neexistovali chladničky, na uchovanie chlebového kvásku sa podaroval susedke kúsok z vlastného vykvaseného cesta, a keď bolo treba znovu robiť chlieb, dostali ho zase na oplátku. Spoločenstvo nie je iba rozdeľovaním, ale rozmnožovaním dobier, vytváraním nového chleba, nových dobier, nového Dobra s veľkým písmenom. Živý princíp Evanjelia zostáva aktívny jedine ak ho darujeme. Ak si naopak žiarlivo nechávame všetko iba pre seba, splesnivie a hynie. Ekonomika spoločenstva bude mať budúcnosť, ak ju podarujete všetkým a nezostane iba vo vnútri vášho „domu“. Darujte ju všetkým, a najprv chudobným a mladým, ktorí sú tými, čo ju najviac potrebujú a vedia zúročiť prijatý dar! Aby ste mali život v hojnosti, treba sa naučiť dávať: nie iba zisky podnikov, ale vás samých. Prvým darom podnikateľa je jeho vlastná osoba: vaše peniaze, hoci sú dôležité, sú príliš málo. Peniaze nezachraňujú, ak nie sú sprevádzané darom osoby. Dnešná ekonomika, chudobní, mladí, potrebujú predovšetkým vašu dušu, vašu úctivú a pokornú bratskosť, vašu chuť žiť, a až potom vaše peniaze.

Kapitalizmus pozná filantropiu, ale nie spoločenstvo. Je jednoduché darovať časť ziskov, bez objatia a dotknutia sa osôb, ktoré dostávajú tieto „omrvinky“. Naopak, aj čisto len päť chlebov a dve ryby dokážu nasýtiť zástupy, ak predstavujú podelenie sa s celým naším životom. V logike Evanjelia, ak sa nedaruje všetko, nedáva sa nikdy dosť.

Tieto veci vy už robíte. Ale môžete sa viac podeliť so ziskami, aby ste premohli modloslužbu, zmenili štruktúry na predídenie vytváraniu obetí a skartovaniu; väčšmi darovať váš kvas na vykysnutie chleba mnohých. „Nie“ ekonomike, ktorá zabíja, nech sa stane „ánom“ takej ekonomike, ktorá dáva žiť, pretože sa delí, začleňuje chudobných, používa zisky na vytváranie spoločenstva.“

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -ab, jb-

Vatikán 4. februára - Pápež František vymenoval Mons. Giovanniho Angela Becciu za špeciálneho delegáta na mimoriadnu kapitulu Maltézskych rytierov, na ktorej budú voliť nového veľmajstra Rádu. Mons. Becciu pôsobí vo vedení Štátneho sekretariátu Svätej stolice ako zástupca pre všeobecné záležitosti.

V menovacej listine Svätý Otec vysvetľuje, že Mons. Becciu „bude konať v úzkej spolupráci“ s dočasným veliteľom Rádu Fra' Ludwigom Hoffmannom von Rumersteinom „pre väčšie dobro Rádu a pre zmierenie medzi všetkými jeho časťami, rehoľnými aj laickými.“

Pápežský delegát bude veliteľa „sprevádzať a podporovať“ pri príprave mimoriadnej kapituly a „spoločne rozhodnú o spôsobe vypracovania analýzy s výhľadom na vhodnú obnovu konštitúcií rádu a štatútu“.

Mons. Becciu má zvlášť za úlohu dbať „o všetko, čo napomôže k  duchovnej a morálnej obnove rádu; zvlášť čo sa týka členov so sľubmi, aby sa plne realizoval cieľ «ohlasovať Božiu slávu prostredníctvom posväcovania sa členov, v službe viere a Svätému Otcovi a v pomoci blížnym».“

Mons. Becciu je jediným pápežovým hovorcom vo veciach vzťahu medzi Svätou stolicou a Rádom. Svätý Otec mu delegoval „všetky potrebné právomoci pre rozhodnutie v prípadných otázkach, ktoré sa počas jeho mandátu objavia.“ Mandát špeciálneho vyslanca trvá až do skončenia generálnej kapituly, ktorá zvolí nového veľmajstra Rádu. -ab-

Reaguj! Ži! A pri pohľade na tvoj život, na tvoje svedectvo, sa ťa niekto opýta: prečo tak žiješ? (Tvít pápeža Františka, 4. februára 2017) -ab-

Vatikán/Kongo 4. februára – Svätá stolica podpísala s Konžskou republikou rámcovú medzištátnu zmluvu o vzťahoch medzi Katolíckou cirkvou a štátom. V piatok 3. februára v hlavnom meste Brazzaville za prítomnosti prezidenta Denisa Sassou-N’guessa dokument podpísali v mene Svätej stolice štátny sekretár kardinál Pietro Parolin a za Konžskú republiku predseda vlády Clément Mouamba. -jb-

Francúzsko 4. februára – Ekumenická komunita Taizé bude od 5. do 8. mája hostiť tzv. «Víkend priateľstva» medzi kresťanmi a moslimami. Témou medzináboženského stretnutia bude «Prebudenie Božej prítomnosti v nás».

Okrem každodenných aktivít komunity budú v Taizé prebiehať semináre o vzájomnom poznaní sa medzi kresťanmi a moslimami. Počas modlitieb, ktoré sa pre kresťanov budú konať v Chráme zmierenia, pripraví komunita pre moslimov priestory v budove, ktorá je určená na prijatie pútnikov.

Medzi osobnosťami, ktoré počas víkendu vystúpia budú francúzsky básnik a esejista pôvodom zo Sýrie Khaled Roumo, protestantský profesor náboženských štúdií v Štrasburgu Ralph Stehly, či brat Alojz, predstavený komunity Taizé.

Medzi hlavnými témami diskusií budú sloboda slova, laicita, úcta voči posvätnu, či rovnováha v spolužití medzi odlišnými náboženstvami a neveriacimi v lone tej istej spoločnosti. Na stretnutiach sa zúčastnia aj zástupcovia francúzskeho združenia Parle-moi d’islam, ktoré sa snaží objaviť islam rešpektujúci hodnoty pokoja a bratstva. Prítomný bude aj sýrsky umelec a utečenec, ktorý spolu so svojou rodinou momentálne žije v Taizé. -ej-

.

Zamyslenie pátra Milana Bubáka SVD nad liturgickými textami 5. nedele v cezročnom období (cyklus A: Mt 5,13-16): Soľ, svetlo 

Hovorí sa, že zlo je nákazlivé. No aj dobro je nákazlivé a možno ešte viac než zlo, len sa o tom toľko nehovorí. Ak je to tak, potom by nás určite zaujímalo, ako tomu zlu pomôcť, aby bolo menej nákazlivé a, naopak, dobru aby bolo nákazlivejšie viac!? Presne o tom je, milí priatelia, evanjelium dnešnej nedele.

V časti svojej Reči na hore, ktorá nasleduje hneď po blahoslavenstvách, o ktorých sme uvažovali minulú nedeľu, nás dnes Ježiš volá k tomu, aby sme sa stali dobrými. A to tak dobrými, aby táto dobrota z nás sálala, a to tak až tak, že by pretvárala prostredie, v ktorom sa nachádzame. Toto sálanie nemá byť manipulatívne, ani násilné. Vlastne ono nemá byť ani naším prvotným cieľom. Naším prvotným cieľom má byť byť dobrými. To, že naše prostredie sa našou dobrotou pretvára je skorej dôkazom toho, že naše dobro je naozaj dobrom.

Ako na to? Ježiš hovorí, že tak, že sa staneme soľou zeme a svetlom sveta. Ak sa staneme týmito dvoma vecami a to správnym spôsobom, potom naša dobrota bude nielen pretvárať svet, ale ľudí bude navyše viesť k tomu, že začnú oslavovať Boha. Pozrime sa na každú jednu z týchto metafor – soľ a svetlo – zblízka a zistime, čo nimi Ježiš presne myslel.

My dnes vieme toho o soli určite omnoho viac, než vedeli ľudia v dobe Ježišovej. Vieme, že po chemickej stránke je to chlorid sodný. Vieme tiež, že v moriach, oceánoch a pohoriach našej planéty sa jej nachádza toľko, že keby sme ňou pokryli celú našu zem jednou vrstvou, jej hrúbka by bola asi 160 metrov. Tiež vieme, že plodová voda, v ktorej sa každý z nás nachádzal v tele svojej matky počas celých deväť mesiacov pred svojím narodením, obsahuje presne také isté množstvo soli, ako oceán. No aj napriek týmto a ešte iným poznatkom o soli, ktoré máme, keď počujeme slovo soľ, napadnú nás skôr veci omnoho jednoduchšie: ako napríklad obyčajná soľnička na našom stole. Svoj stôl si bez nej nevieme predstaviť a to aj napriek varovaniam lekárov v súvislosti s naším vysokým krvným tlakom. Hoci je soľ pre nás ľahko dostupná a je lacná, predsa máme pred ňou úctu, lebo vieme, ako veľmi je pre život dôležitá.

Toto si uvedomovali ľudia vždy. V dávnych časoch však nebolo ľahké sa k soli dostať. Ľudia ju získavali odparovaním morskej vody na slnku, čo bolo veľmi prácne a čo spôsobovalo, že soľ mala takú veľkú cenu. Rozprávka Soľ nad zlato nie je len púhym výmyslom. Ľudia so soľou obchodovali, vymieňali ju za zlato alebo diamanty, a keď niekomu chceli prejaviť úctu, vo svojom dome ho ňou vítali. Pre Rimanov bola soľ taká vzácna, že legionári dostávali časť svojho žoldu v soli. Odtiaľ možno pochádza aj talianske slovo salario pre mzdu (alebo anglické salary – mzda, zárobok, plat).

Prečo si soľ ľudia tak vážili a vážia? Pre dve veci. Prvou je schopnosť soli konzervovať potraviny. V dobe, kedy neboli ešte chladničky a mrazničky, jedlo podliehalo rýchlo skaze. Soľ mu v tom bránila. Druhou vecou je chuť. Jedlo bez soli takmer nechutí, alebo chutí ako servítka.

A presne na tieto dve vlastnosti myslí Ježiš, keď nás, svojich nasledovníkov prirovnáva k soli. Máme byť čistou soľou, ktorá svet nielen chráni pred tým, aby sa rozložil v mravnej skazenosti, ale tomuto svetu dodáva aj chuť. Kresťan by mal byť človekom, ktorého prítomnosť je všade vítaná, a ktorý každé prostredie, v ktorom sa nachádza pretvára na čosi pekné; teda dáva mu chuť. Určite poznáte ľudí, ktorí keď vojdú do miestnosti, ako keby tam vošla nejaká pozitívna energia. Presne toto má Ježiš na mysli. Je pravda, pre niektorých z nás to nie je ľahké. Ale je to ideál, o ktorý sa máme denne snažiť.

O tom, že svet je dnes hodne skazený, možno netreba nikoho presviedčať. Skazenosť – so všetkým tým, čo ju doprevádza: zápach, rozklad, úpadok, bieda – trčí z každej strany. Mravná spustlosť, korupcia, útok na rodinu, neúcta k životu, neúcta k posvätnu a mnohé ďalšie, prenikajú do všetkých sfér nášho života a majú dokonca ambície presviedčať ľudí, že práve oni sú týmto správnymi vecami. Kresťan by mal byť soľou, ktorá nášmu svetu pomôže celkom sa nerozložiť a tak prežiť. On sám by sa mal byť schopný rozlišovať medzi tým, čo ho buduje a čo rozkladá a podľa toho sa aj rozhodnúť. Nemal by však zabudnúť, že tendencia k popleteniu hodnôt a k zatemneniu rozumu nie je vzdialená nikomu, a teda ani jemu, a preto by mal byť pri tom všetkom pokorný a obozretný. Lebo – ako pripomína Ježiš – soľ môže svoju chuť a ostatné svoje schopnosti aj stratiť. A naozaj, toto potvrdzuje aj staré latinské príslovie: „Corruptio optimi maxima!“ – „Pád najvyšších býva najhlbší!“

Ďalšou metaforou, ktorú Ježiš dnes používa o svojich nasledovníkoch je svetlo. „Vy ste svetlo sveta,“ hovorí. Aj svetlo je, podobne ako soľ, vec vzácna. V Ježišových časoch ľudia bývali v domoch, ktoré boli bez okien, alebo okná boli maličké, čím si svoje príbytky chránili v zime pred chladom a v lete pred horúčavou. To však spôsobovalo, že ak boli vo vnútri alebo v noci, boli v tme. Používali síce olejové lampy, ale vieme si predstaviť, že to bola – hlavne pre chudobných – vec nie celkom bežná. Svetlo bolo teda pre nich vzácnosťou.

Takúto dobu si my dnes, keď máte svietidlá od výmyslu sveta, ťažko vieme predstaviť. No o to viac nás vystraší, keď svetlo zrazu všade vypne a my sa ocitneme v tme. Aká to úľava, keď nám niekto príde naproti so svetlom. Aký je zmysel svetla? Po prvé, svetlo robí život žiteľným. Bez svetla nie sme schopní konať žiadne aktivity. Po druhé, svetlo ukazuje smer. Keď niekto zablúdi v lese, ak vidí pred sebou svetielko obydlia, vie kam ísť. Taká istá je rola majáka na pobreží: aby priviedol loď do prístavu.

Tieto dve úlohy svetla máme ako kresťania podľa Ježiša plniť. Máme ľuďom  svietiť nie do očí, aby sme ich oslňovali sebou samými, alebo aby sme ich konfrontovali. Našou úlohou je posvietiť im na ich život a pomôcť im nájsť preň vlastné riešenia prípadne nové možnosti.  A tiež, ak sú dezorientovaní alebo zblúdení, pomôcť im – ako maják lodi – nájsť cestu do prístavu, domov. To všetko sa však dá, ako hovorí Ježiš, iba za predpokladu, že svoje svetlo neukryješ, obrazne povedané, pod mericu. Ako ktosi povedal: „Nemôžeš byť majákom, ak tvoj život nežiari!“

Milí priatelia, želám vám požehnanú nedeľu. 

Sobotňajšie vysielanie vo zvukovej podobe: