Vatikán 11. februára – V dnešný deň liturgickej spomienky Panny Márie Lurdskej, ktorý sa slávi ako 25. svetový deň chorých, rozoslal Svätý Otec František cez internet nasledujúci odkaz: „Chcem vás všetkých povzbudiť, aby ste v Márii, Uzdravení chorých, kontemplatívne vnímali záruku Božej nehy voči každej ľudskej bytosti.“

Svätý Otec na tento deň vydal osobitné posolstvo s názvom „Údiv nad tým, čo Boh koná: «Veľké veci mi urobil ten, ktorý je mocný...» (Lk 1, 49)“. Na ústredné oslavy Svetového dňa chorých vo francúzskych Lurdoch vyslal ako svojho zástupcu vatikánskeho štátneho sekretára kardinála Pietra Parolina. -jb-

Vatikán 11. februára – Presne štyri roky uplynuli od chvíle, keď pápež Benedikt XVI. 11. februára 2013 oznámil svoje rozhodnutie vzdať sa Petrovho stolca. Od zvolenia jeho nástupcu pápeža Františka Cirkev prežíva celkom novú situáciu, keď vo Vatikáne okrem pápeža Františka žije nenápadnou prítomnosťou aj jeho predchodca. Svet je svedkom bratského vzťahu medzi pápežom Františkom a emeritným pápežom. O tom, ako 89-ročný Benedikt XVI. prežíva svoju súčasnú situáciu hovoril v rozhovore s redaktorom Vatikánskeho rozhlasu Alessandrom Gisottim páter Federico Lombardi SJ, niekdajší hovorca Svätej stolice a v súčasnosti predseda Vatikánskej nadácie Jozefa Ratzingera – Bednedikta XVI.:

„Spôsob, akým prežíval a prežíva tieto roky zodpovedá tomu, čo nám povedal, to znamená, že bude žiť v modlitbe, v utiahnutosti, duchovne a s najvyššou diskrétnosťou svoju službu sprevádzania života Cirkvi v modlitbe a solidárnosti, aj svojho vlastného nástupcu s jeho zodpovednosťou. Toto je to, čo sa teraz deje, v plnej nerušenosti.“

Mali ste v poslednej dobe možnosť stretnúť sa s Benediktom XVI.? Ako sa mu darí?

„Áno, mal som v posledných mesiacoch niekoľko príležitostí. Verím, že ich aj naďalej budem mať, tým skôr, že teraz, keď som dostal túto zodpovednosť za Ratzingerovu nadáciu, môžu tu byť dôvody navyše pre stretnutie sa s ním. Našiel som ho v perfektnej kondícii čo sa týka jasnej mysle, duchovne a mentálne prítomného, a tak to bolo ozajstné potešenie s ním pobudnúť. Prirodzene, čas plynie, a tak síl nepribúda, ako sa ide ďalej. Zatiaľ čo tie mentálne a duchovné sú perfektné, fyzické sily pochopiteľne už trochu slabnú. Predsa však, je to človek, ktorý nemá osobitné choroby, takže sa vidí tá krehkosť, ktorá narastá s vekom, ale stojí na nohách, môže sa prechádzať po dome. Stretávame ho tak ako starého človeka, ktorý sa stal trochu krehkým ako čas beží, ale ktorý je dokonale prítomný a je nanajvýš príjemné sa s ním stretnúť.“

V knihe „Posledné rozhovory“ (Ultime conversazioni) Benedikt XVI. potvrdzuje, že dať do centra tému Boha a viere dať prvoradé miesto, bolo zásadnou orientáciou jeho pontifikátu. V týchto štyroch rokoch, čo je podľa vás tým najsilnejším svedectvom, ktoré nám dáva emeritný pápež?

„Povedal by som, že jeho prežívanie tohto času v modlitbe a v perfektnej zhode s tým, čo bolo práve povedané, čiže Boh v centre, viera ako zmysel nášho života, a to, čo považujem tiež za osobitne krásne, a čo vyplýva aj z knihy „Posledné rozhovory“, je tento zmysel blízkosti ku stretnutiu s Bohom, prežívať starecký vek ako čas prípravy a – takpovediac – dôverné navykanie si na Pána, na stretnutie s ktorým sa človek pripravuje. Toto sa mi vidí byť nádherným svedectvom.  Myslím si, že je to naozaj krásne mať emeritného pápeža, ktorý sa modlí za Cirkev, za svojho nástupcu. Je to prítomnosť, ktorú cítime, vieme, že on tu je, a aj keď ho nevídame často, zakaždým, keď ho vidíme, sme všetci veľmi spokojní, pretože ho máme radi. Takže ho vnímame ako takú prítomnosť, ktorá nás sprevádza, ktorá nás utešuje, ktorá nás upokojuje.“

Vy dobre poznáte pápeža Františka i Benedikta XVI. Čo vnímate ako zvlášť silné na vzťahu medzi nimi dvoma, ktorý je tiež bez precedensu v dejinách Cirkvi?

„Je to pravda, je to niečo nevídané, ale žité s veľkým pokojom a normálnosťou, lebo motivácia a spôsob, akým sa to udialo bol nesmierne priamočiary, jasný a pokojný. Všetci si dobre pamätáme na posledné stretnutie pápeža Benedikta s kardinálmi, ktorí prichádzali do Ríma, aby sa pripravili na konkláve, na ktorom, i keď ešte netušil na koho sa obracia, sľuboval svoju poslušnosť, svoj rešpekt tomu, kto mal byť jeho nástupcom. Kardinál Bergoglio bol prítomný a  všetci sa prirodzene na tento okamih pamätáme. Potom sa to, čo pápež Benedikt povedal, naplnilo v jeho diskrétnej a pokojnej duchovnej blízkosti svojmu nástupcovi, ktorý nepochybne cíti, ako to už mnohokrát povedal, podporu tejto prítomnosti a tejto modlitby, a ktorý udržiava tento vzťah, niekedy prostredníctvom návštev, niekedy cez telefonáty, nepochybne s veľkou dávkou familiárnosti, rešpektu a očakávania duchovnej podpory. Takže áno, prežívame túto nevídanú, avšak krásnu, potešujúcu skutočnosť; povedal by som, že zakaždým, keď vidíme fotografie pápeža Františka a jeho predchodcu spoločne, je to pre všetkých veľká radosť a je to krásny príklad jednoty v Cirkvi, v pestrosti životných pozícií“.

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -jb, ej-    

Vatikán/Bosna a Hercegovina 11. februára – Svätý Otec František poveril poľského arcibiskupa Mons. Henryka Hosera úlohou navštíviť Medžugorie ako osobitný vyslanec Svätej stolice. Jeho misia bude mať výlučne pastoračný charakter a predpokladá sa, že bude trvať niekoľko mesiacov.

V dnes vydanej oficiálnej správe Tlačového stredisko Svätej stolice sa uvádza:

„K dátumu 11. februára 2017 Svätý Otec poveril J.E. Mons. Henryka Hosera SAC, arcibiskupa-biskupa Varšavy-Pragy (Poľsko), aby navštívil Medžugorie ako osobitný vyslanec Svätej stolice.

Misia má za cieľ získať hlbšie poznatky o tamojšej pastoračnej situácii a predovšetkým o potrebách veriacich, ktorí tam prichádzajú na púť a na ich základe navrhnúť eventuálne pastoračné iniciatívy pre budúcnosť. Bude mať preto výlučne pastoračný charakter.

Predpokladá sa, že J.E. Mons. Hoser, ktorý bude naďalej vykonávať úrad arcibiskupa-biskupa Varšavy-Pragy, uzavrie svoj mandát v horizonte najbližšieho leta.“

74-ročný arcibiskup Henryk Hoser je pôvodným povolaním lekár. Vo veku 27 rokov vstúpil do rehole palotínov (Spoločnosť katolíckeho apoštolátu) a po kňazskej vysviacke v roku 1974 pôsobil 20 rokov na misii v Rwande. Pred tým, ako ho v roku 2008 pápež Benedikt XVI. menoval za biskupa diecézy Varšava-Praga, pracoval ako sekretár Kongregácie pre evanjelizáciu národov a bol riaditeľom Pápežských misijných diel. V súvislosti s funkciou v Rímskej kúrii prijal v roku 2005 biskupskú vysviacku s čestnou hodnosťou arcibiskupa. V rámci Poľskej biskupskej konferencie vedie sekciu pre bioetiku.

Riaditeľ Tlačového strediska Svätej stolice Greg Burke reagujúc na otázky novinárov vysvetlil, že „osobitný vyslanec Svätej stolice nevstúpi do otázky mariánskych zjavení, ktoré sú v kompetencii Kongregácie pre náuku viery.“ Ako dodal, „poslanie osobitného vyslanca je znakom pozornosti Svätého Otca voči pútnikom. Cieľ nie je vyšetrovací, ale striktne pastoračný“.

Pokiaľ ide o vzťah vyslanca k miestnej cirkvi, vatikánsky hovorca objasnil, že „vyslanec Svätej stolice bude v kontakte s diecéznym biskupom, s bratmi františkánmi, ktorým je zverená medžugorská farnosť a s tamojšími veriacimi.“ -jb-

(Správa bola doplnená)

Slovensko 11. februára – „Náboženstvo a migrácia“ bude témou medzinárodného sympózia 21. februára v Bratislave, organizovaného v spolupráci Konferencie biskupov Slovenska a Českej biskupskej konferencie. Spolu s ďalšími osobnosťami vystúpia aj pražský arcibiskup kardinál Dominik Duka a bratislavský arcibiskup metropolita Stanislav Zvolenský.

Podujatie, ktoré sa bude konať v Aule Benedikta XVI. na Kapitulskej ulici v Bratislave. Jeho cieľom je pomôcť „lepšie porozumieť jav súčasnej migrácie a zaujať správny kresťanský postoj v optike viery a posolstva Svätého písma,“ citovala slová Mons. Zvolenského Tlačová kancelária BS.

Príspevky odborníkov budú v štyroch sekciách. O tom, čo hovorí Biblia o putovaní, prídu hovoriť Jaroslav Brož, prodekan pre štúdium na Katolíckej teologickej fakulte Karlovej Univerzity v Prahe a Jozef Jančovič, jeden z prodekanov Rímskokatolíckej cyrilometodskej bohosloveckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. V druhej sekcii „Náboženstvo, Cirkev a fenomén migrácie“ sa prihovoria Jindřich Šrajer z Teologickej fakulty Jihočeskej univerzity v Českých Budejoviciach a dekan Bohosloveckej fakulty UK v Bratislave Vladimír Thurzo.

V tretej sekcii „Posilnenie kresťanskej identity ako odpoveď na fenomén migrácie“ vystúpi košický pomocný biskup Marek Forgáč a plzenský diecézny biskup Tomáš Holub. Vo štvrtej časti sympózia, ktoré bude na tému „Migračná kríza: výzva alebo ohrozenie“, sa prihovoria český filozof a prekladateľ Jan Sokol z Fakulty humanitných štúdií z Karlovej univerzity v Prahe a bývalý minister vnútra SR Vladimír Palko z Fakulty informatiky Paneurópskej vysokej školy v Bratislave. (Zdroj: TK KBS) -jb-

Zamyslenie pátra Milana Bubáka SVD, duchovného otca Farnosti Povýšenia Svätého kríža v Bratislave-Petržalke, nad liturgickými textami 6. nedele v cezročnom období (cyklus A: Mt 5,17-37)  

Je známa historka o macedónskom kráľovi Alexandrovi a jeho dobrom priateľovi Klitovi. Pri jednej hostine sa kráľ posmechom podráždený tak rozzúril, že vytrhol stráži kopiju a v prudkom hneve zasadil smrteľnú ranu svojmu záchrancovi života Klitovi a tým aj starému, vernému priateľstvu. Túto historku zaiste každý z nás pozná v rozličných obmenách zo svojho každodenného života.

Hnev je šialenstvo minúty, je prudkým vzrušením mysle, ktoré chce ubližovať a ničiť a  pri tom neskúma, či sa to, čo človek svojou päsťou udrie alebo rozdrví, skutočne proti nemu dopustilo viny. Rozbíja mŕtve veci, ktoré, prirodzene, nemôžu nikdy niesť vinu na tom, čo sa mu stalo. Bije a trápi ľudí, ktorí sa snáď ani v najmenšom neprevinili, ich jedinou vinou je to, že sú práve teraz v jeho blízkosti. Hnev skoro nikdy nesiahne po váhe, aby preskúmal veľkosť krivdy, namiesto toho ihneď siahne po zraňujúcej zbrani. Málokedy bývame voči ľuďom nespravodlivejší, než keď sme v hneve. Dokonca aj ľudia, čo by inak druhým ani v najmenšom neublížili a vždy vážia právo a krivdu na zlatníckej váhe, môžu v hneve konať tak trpko a nespravodlivo, a dokážu byť tak tvrdými a krutými, akoby to ani oni neboli.

Preto nás ani trochu neprekvapuje, čo hovorí Ježiš v dnešnom evanjeliu: „Počuli ste, že otcom bolo povedané: ,Nezabiješ.’ Kto by teda zabil, pôjde pred súd. No ja vám hovorím: Pred súd pôjde každý, kto sa na svojho brata hnevá.“ Áno, hnev je zlá emócia, povieme si, a preto ju treba zo seba, zo svojho srdca a zo svojho života, nemilosrdne vyhnať. Lenže je to naozaj tak? Chcel nám Ježiš naozaj prikázať, že nesmieme nikdy v sebe cítiť hnev? Ako si potom vysvetlíme hnev, ktorý mal on? Napríklad u Marka čítame, ako raz farizeji pozorovali Ježiša, či uzdraví v sobotu človeka s vyschnutou rukou. A evanjelista hovorí o Ježišovi: „S hnevom si ich premeral a zarmútený nad zaslepenosťou ich srdca povedal človekovi: «Vystri ruku!»“ (3,5). A keď Ježišovi učeníci bránili deťom, aby prichádzali k nemu Marek hovorí toto: „Keď to Ježiš videl, namrzený im povedal: «Nechajte deti prichádzať ku mne!»“ (10,14). Čo to je namrzený? No predsa nahnevaný! Ak teda Ježiš bol nahnevaný, ako si to zmierime s jeho slovami z dnešného evanjelia?

A potom máme tu mnohé životné situácie, v ktorých cítime, že nemôžeme byť nenahnevaní, veď predsa treba sa i brániť, nemožno od iných ľudí tolerovať všetko. Staroveký filozof Aristoteles, ktorý žil tri storočia pred Kristom, považoval hnev za prostriedok, ktorý človeku– ak s ním dobre zachádza – slúži k rastu a dozrievaniu. Schopnosť človeka nehnevať sa Aristoteles veľmi výrazne podčiarkoval. Doslova hovorí: „Tí, ktorí sa nenahnevajú na veci, na ktoré by mali byť nahnevaní, sa považujú za hlupákov. Takíto ľudia, ktorí nie sú schopní či už obrániť seba samých, alebo napadnúť nespravodlivosť okolo seba, sa považujú za ľudí so zlým charakterom a to nie preto, že sa by nechali vyprovokovať alebo „vyviesť z miery”, ale preto, že upadli do ,nečnostnej’ pasivity; že totiž neboli schopní povstať a nechať sa vyburcovať k správnej reakcii, keď si to situácia žiadala.“[1] Z postoja Ježišovho aj zo slov Aristotela, ktoré určite potvrdzujú skúsenosť mnohých z náš nám naznačujú, že hnev nie je celkom a vždy negatívnou vecou, a že tu teda treba rozlišovať.

Poďme teda rozlišovať. Odborníci nám hovoria, že pri hneve je veľmi dôležité rozlišovať medzi emóciou a správaním. Správanie založené na hneve môže ale aj nemusí byť hriechom, emócia hnevu hriechom nie je nikdy. Totiž emóciu hnevu nám Boh dal na to, aby nás chránila pred nespravodlivosťou. Veď skúsme sa zamyslieť nad hnevom v našom živote: či sa neozval v nás vtedy, keď sme mali dojem, že ľudia sa voči nám dopustili nespravodlivosti, alebo že sa voči nám správajú nespravodlivo? Emócia hnevu je preto pre nás dôležitým signálom. Je ako poštár, ktorý nám doručí list, v ktorom je správa, že sa čosi dôležité stalo. No bolo by chybou, keby sme tomuto poštárovi dovolili, aby na list, ktorý nám doniesol aj odpísal. Je na nás, na našom rozume a vôli, rozhodnúť ako presne zareagujeme, aby sa situácia vyriešila a aby sme sa pritom nedopustili hriechu. Ako hovorí  istý autor: „Dôveruj svojim emóciám, avšak používaj hlavu!“.

A že je možné – ba aj nutné – reagovať na hnev a to nehriešne, o tom nás presviedčajú slová apoštola Pavla z listu Efezanom: „Hnevajte sa, ale nehrešte! Slnko nech nezapadá nad vaším hnevom” (4,26). Podľa Pavla je teda dôležité vedieť sa nahnevať, ale pritom nehrešiť. Ako je to možné? Vysvetľuje to Pavol v slovách predtým: „Odložte lož a hovorte pravdu každý so svojím blížnym, veď sme si navzájom údmi.“ Čo znamená, že ak som na niekoho nahnevaný, mám si ho pozvať na rozhovor, v pravde mu povedať o tom, čo cítim a spolu s ním hľadať konštruktívne riešenie!“ Čo si však my namiesto toho dosť často volíme, je jedna z dvoch hriešnych prejavov hnevu: buď sme násilní alebo hnev potlačíme a inému sa odplácame skrytým, ale o to rafinovanejším spôsobom. Žiadna z týchto foriem vec nerieši, naopak ju komplikuje a navyše každá z nich v konečnom dôsledku zničí náš vzťah.

Mohli by ste namietať, že takýto pohľad nemá oporu v dnešnom evanjeliu; že Ježiš nehovorí o tom, že emócia hnevu je dobrá a že to, za čo si zaslúžime súd je iba hriešne správanie založené na hneve. Ak sa ale pozrieme do evanjelia lepšie, zistíme, že naša námietka celok neobstojí. Ježiš totiž na to, čo má pod hnevom na mysli uvádza aj príklady. Počúvajme: „Pred súd pôjde každý, kto sa na svojho brata hnevá. Kto svojmu bratovi povie: ‚Hlupák,‘ pôjde pred veľradu. A kto mu povie: ‚Ty bohapustý blázon,‘ pôjde do pekelného ohňa.“ Čo to znamená niekomu povedať hlupák alebo ty bohapustý blázon? Keď niekoho nazvem takýmito hanlivými slovami, to už nie je len púha emócia, to je už hriešne správanie. Vidíme teda, že Ježiš – podobne ako Pavol – nás varuje nie pred emóciou hnevu, ale pred správaním založenom na  hneve.

Zapamätajme si, milí priatelia, jednu vec: emóciu hnevu potrebujeme, aby nás chránila pred nespravodlivosťou zo strany druhých. Bez nej by sme sa stali naivnými obeťami sily a vrtochov každého. Ďalej: nie je na nás rozhodnúť, či emóciu hnevu chceme alebo nechceme cítiť. Keď ju raz máme, ona sa – či to chceme, alebo nechceme – pri nespravodlivosti voči nám automaticky ozve. Čo však je v našej moci a za čo sme úplne zodpovední je to, AKO budeme na náš hnev reagovať. Či moja reakcia naše vzťahy zničí alebo ich vyjasní a tým ešte viac upevní, toto je v našich rukách.

Milí priatelia, želám vám požehnanú nedeľu.

Sobotňajšie vysielanie vo zvukovej podobe: