Vatikán 13. februára – Rozvrat rodín a národov sa začína malými žiarlivosťami a závisťami, už na začiatku je potrebné zastaviť nevraživosť, ktorá ničí bratstvo. Tak znela hlavná myšlienka dnešnej rannej homílie pápeža Františka, ktorú predniesol v Dome sv. Marty.

Ako povedal svätý Otec, dnešnú svätú omšu obetoval za jedného z prítomných koncelebrantov, bývalého generálneho predstaveného jezuitov pátra Adolfa Nicolása, ktorý sa zakrátko vracia z Ríma na Ďaleký východ, kde pôsobil pred tým, ako bol v roku 2008 zvolený do úradu generála. „Nech mu Pán odplatí za všetko vykonané dobro a sprevádza ho na jeho novej misii. Vďaka, páter Nicolás,“ povedal pápež František. Na liturgii sa zúčastnili aj deviati členovia Rady kardinálov, ktorí sa vo Vatikáne zišli na ich 18. zasadnutí.

Kázeň Svätého Otca sa opierala najmä o dnešné prvé čítanie zo starozákonnej knihy Genezis, ktoré prináša príbeh o Kainovi a Ábelovi. Pripomenul, že po prvýkrát tu Biblia používa slovo „brat“. Je to príbeh o „bratskom vzťahu, ktorý mal rásť do krásy“, ktorý však „končí v troskách“. Je to príbeh, ktorý sa začína „malou žiarlivosťou“, poznamenal Petrov nástupca: Kaina rozčúlilo, že Pánovi sa nepáčila jeho obeta a začína v sebe pestovať pocit nevraživosti. Mohol by ho ovládať, ale on nechce:

„A Kain dal prednosť živelnému inštinktu, nechal vo svojom vnútri tento pocit vrieť, zväčšovať sa, nechal ho rásť. Ten hriech, ktorý neskôr urobí, sa uhniezdil vo vnútri tohto pocitu. A ďalej rastie a rastie. Takto rastú nevraživosti medzi nami: začínajú malou vecou, žiarlivosťou, závisťou, a táto potom narastá, vidíme život už len z toho uhla pohľadu a to malé stebielko sa pre nás stane brvnom, avšak to brvno máme my, je tam. A náš život sa točí okolo toho a to ničí bratský vzťah, ničí to bratstvo“.  

Krôčik po krôčiku sme „posadnutí, prenasledovaní“ tým zlom, ktoré rastie stále viac a viac, dodal ďalej vo svojej homílii pápež František:

„A takto nepriateľstvo rastie a rastie, a končí sa to zle. Vždy. Dištancujem sa od môjho brata: toto nie je môj brat, toto je nepriateľ, tento musí byť zničený, vyhodený von... a takto sa nivočia ľudia, takto nevraživosť ničí rodiny, národy, všetko! To zožieranie z vnútra, neustála posadnutosť tým [pocitom]. To sa stalo Kainovi a nakoniec skoncoval so svojim bratom. Nie: už viac nie je brat. Som len ja. Niet viac bratského vzťahu. Som iba ja. To, čo sa udialo na začiatku, sa deje nám všetkým, je tu tá možnosť; avšak tomuto procesu sa musí dať koniec okamžite, už na začiatku, pri prvom roztrpčení musí byť zastavený. Zatrpknutosť nie je kresťanská. Bolesť áno, zatrpknutosť nie. Zášť nie je kresťanská. Bolesť áno, zášť nie. Koľko je nepriateľstiev, koľko rozdelení...“.

„Aj medzi našimi kňazmi, aj v našich biskupských kolégiách: koľko rozdelení sa takto začína,“ poznamenal Svätý Otec pred prítomnými v kaplnke, medzi ktorými boli aj novokňazi. „Prečo tamto sídlo dali tomuto a nie mne? A prečo toto? A pre malé drobnosti, pre škriepky sa ničí bratský vzťah,“ dodal pápež. A Boh sa pýta: „Kde je Ábel, tvoj brat?“ Kainova odpoveď „je ironická“: «Neviem. Čo som ja strážca svojho brata?» „Áno, ty si strážca svojho brata“. A Pán hovorí: «Hlas krvi tvojho brata kričí ku mne zo zeme». Každý z nás, zamyslel sa Svätý Otec František, seba nevynímajúc, môže povedať, že nikdy nikoho nezabil; avšak „ak chováš zlý pocit voči tvojmu bratovi, zabil si ho; ak nadávaš na tvojho brata, zabil si ho v srdci. Vražda je proces, ktorý sa začína od malej veci“. Rovnako je tomu aj vo vojne, dodal pápež:

„Koľkí mocní zeme môžu toto povedať: ,Mňa zaujíma toto územie, mňa zaujíma tento a tamten kus zeme... ak bomba spadne a zabije dvesto detí, nie je to moja vina: je to vina tej bomby. Mňa zaujíma len to územie...’. A všetko sa začína tým pocitom, ktorý ťa vedie k dištancovaniu sa, k tomu, že o druhom povieš: ,Toto je akýsi človek, taký a taký, ale nie je to brat...’, a končí sa to vo vojne, ktorá zabíja. Ty si však zabil už na začiatku. Toto je krvavý proces, a krv toľkých ľudí vo svete dnes kričí k Bohu zo zeme. Všetko je to však prepojené, nie je tak? Tá krv – možno malá kvapôčka krvi – sa vzťahuje na moju závisť, na moju žiarlivosť, ktorou som zabil ja, keď som zničil bratský vzťah“.

Svätý Otec František zakončil svoju dnešnú rannú homíliu modlitbou: „Nech nám Pán dnes pomôže zopakovať si túto jeho otázku: «Kde je tvoj brat?»“, nech nám pomôže myslieť na tých, ktorých „ničíme svojím jazykom a na všetkých tých, s ktorými sa vo svete zaobchádza ako s vecami a nie s bratmi, lebo je dôležitejší kus zeme, než bratský vzťah“. -ej-            

Nikdy nestanovujme Bohu podmienky! Dôverovať Pánovi znamená vložiť sa do jeho plánov bez toho, aby sme si niečo nárokovali. (Tvít pápeža Františka, 13. februára 2017) -ab-

Vatikán 13. februára - „Prosím o odpustenie“ obete zneužívania zo strany kňazov. Musíme dať dôkaz „najvyššej prísnosti“ voči pedofilným kňazom. Tieto slová napísal pápež František v úvode ku knihe „Odpúšťam Vám, otče“ (Mon Père, je vous pardonne) od Daniela Pitteta, knihovníka vo švajčiarskom Freiburgu, ktorý bol sám v detskom veku zneužívaný. Svedectvo muža, ktorý má dnes 57 rokov, vyšlo okrem francúzskeho vydania aj v taliančine, na 223 stranách.

Svätý Otec definuje túto knihu ako „nevyhnutné svedectvo, cenné a odvážne“, pretože pre „toho, kto je obeťou pedofila je ťažké hovoriť o tom, čo pretrpel“. Pápež František zdôrazňuje úsilie Cirkvi ochrániť „najslabších a bezbranných“ a hovorí o tom, že obete znásilnenia, ktoré spáchali samovraždu, sú vyhasené životy, ktoré zaťažujú svedomie pápeža a „celej Cirkvi“.

Svätý Otec podčiarkuje dôležitosť čítať toto svedectvo a „objaviť, ako až môže vstúpiť hriech do srdca služobníka Cirkvi“. „Ako môže kňaz, ktorý je v službe Krista a jeho Cirkvi, pôsobiť toľko zla?“ – pýta sa Svätý Otec. „Ako môže ten, kto zasvätil svoj život privádzaniu detí k Bohu skončiť naopak pri ich požieraní v tej, ako som to nazval ‚diabolskej obete‘, čím nivočí obeť aj život Cirkvi?“

Pápež František zvlášť vyjadruje obdiv voči autorovej duchovnej ceste, ktorá viedla až ku gestu odpustenia tomu, kto mu tak veľmi ublížil:

„V tom nešťastí Daniel Pittet stretol aj inú tvár Cirkvi, a to mu pomohlo nestratiť nádej v ľudí a v Boha. Hovorí nám aj o sile modlitby, ktorú nikdy nezanechal a ktorá ho posilňovala aj v najtmavších hodinách.

Rozhodol sa stretnúť so svojím tyranom po štyridsiatich štyroch rokoch, a pozrieť sa do očí mužovi, ktorý ho zranil v hĺbke duše. A podal mu ruku. To zranené dieťa je dnes mužom stojacim na svojich nohách, krehkých, ale nohách. Som veľmi zasiahnutý jeho slovami: «Veľa osôb nechápe, že nemám k nemu nenávisť. Odpustil som a postavil som svoj život na odpustení».

Ďakujem Danielovi, pretože svedectvá ako to jeho strhávajú múr mlčania, ktorý obklopuje škandály a utrpenie, prinášajú svetlo do strašnej oblasti tieňov v živote Cirkvi. Otvárajú cestu správnej náprave a milosti zmierenia, a pomáhajú tiež pedofilom spoznať ťažké dôsledky ich konania. Modlím sa za Daniela a za všetkých tých, ktorí ako on boli zranení v ich nevinnosti, aby ich Boh znovu postavil na nohy a uzdravil, a aby dal nám všetkým odpustenie a milosrdenstvo“. -ab-

Vatikán 13. februára – Rada kardinálov nazývaná aj C9 dnes začala svoje 18. zasadnutie. Ako sa uvádza v oficiálnom komuniké, koordinátor skupiny kardinál Oscar Andrés Rodríguez Maradiaga sa poďakoval pápežovi Františkovi „v mene všetkých členov za jeho slová počas vianočného príhovoru Rímskej kúrii dňa 22. decembra 2016“, v ktorom ich povzbudil a nasmeroval ich v práci. „V súvislosti s uplynulými udalosťami,“ píše sa ďalej vo vyhlásení, „Rada kardinálov vyjadruje plnú podporu činnosti pápeža“, jeho osobe i jeho magistériu. Stretnutie C9 potrvá do stredy 15. februára. -ej-

Portugalsko 13. februára – „Jednoduchosť štýlu a jasnosť.“ Tieto slová charakterizujú nielen pápeža Františka, ale aj oficiálne logo jeho apoštolskej cesty do Fatimy, ktorú navštívi od 12. do 13. mája. Myslí si to otec Carlos Cabecinhas, rektor svätyne vo Fatime a hlavný koordinátor pápežovej návštevy pútnického miesta.

Logo, ktoré navrhol Francisco Provvidenza, tvorí srdce vytvorené zo zrniek ruženca a s krížom v červeno-oranžových farbách. Vo vnútri srdca je šedý nápis „Pápež František – Fatima 2017“ a pod ním motto apoštolskej cesty: „S Máriou, pútnik nádeje a pokoja“. 

Logo na plagátoch, ktoré už v Portugalsku zdobia ulice, sprevádza fotografia argentínskeho pápeža, na ktorej sa vrúcne usmieva so zdvihnutou ľavou rukou. „Chceli sme vyjadriť fyzickú blízkosť i priateľskosť pápeža, ktorý usmievajúc sa, zdvíha svoju ruku na znak pozdravu i požehnania,“ vysvetlil autor loga Francisco Provvidenza. -ej- 

Vatikán/Kostarika 13. februára – Pápež František dnes dopoludnia prijal osem členov biskupského zboru Kostariky pod vedením predsedu tamojšej biskupskej konferencie Mons. Oscara Fernándeza Guilléna. Zástupcovia Katolíckej cirkvi z Kostariky sú na pravidelnej návšteve „ad limina apostolorum“ ktorá potrvá do piatka 17. februára a postupne navštevujú jednotlivé vatikánske dikastériá.

Katolícka cirkev je v Kostarike majoritnou cirkvou, podľa štatistických údajov z roku 2013 sa k nej hlási 82% zo skoro 5 miliónov obyvateľov. Cirkev je rozdelená do 7 diecéz a jednej arcidiecézy. Biskup diecézy Puntarenas Mons. Guillén v rozhovore pre Vatikánsky rozhlas za hlavný problém Kostariky označil „zhoršovanie sociálnej štruktúry, ktoré súvisí s nárastom násilia a organizovaného zločinu, hlavne obchodu s drogami.“ Predseda biskupskej konferencie ďalej vysvetľuje:

„Toto znepokojuje krajinu. Žijeme v spoločnosti, ktorá sa stáva stále agresívnejšou a pomstychtivejšou. Spolu s týmto problémom je sociálna súdržnosť v krajine menšia zvlášť z dôvodu rastúcich rozdielov. Všetci ekonómovia hovoria – a je to pravda – o náraste bohatstva krajiny, ale z dôvodu nerovnosti v rozdeľovaní tohto bohatstva rastie chudoba vo veľkej časti krajiny. Toto nás znepokojuje, hlavne preto že, hlavný dôvod týchto rozdielov je ekonomicko-sociálny model, ktorý zmenil smer. V skutočnosti, rozvojový model bol zameraný na sociálny blahobyt, ale už pred niekoľkými rokmi tu došlo k zmene a pomýleným spôsobom sa za pozitívny považuje taký ekonomický systém, v ktorom by trh produkoval sociálny blahobyt automaticky. Nastala teda zmena: sociálny blahobyt nie je základný cieľ ekonomického systému, ale trh. Toto nie je správna cesta, je potrebné sa vrátiť k úmyslu sociálneho blahobytu ako primárnemu cieľu ekonomického rozvoja.“

Naposledy boli kostarickí biskupi na návšteve „ad limina“ v roku 2008, za pontifikátu Benedikta XVI. -ab-

Rím 13. februára – Arcibiskup Cyril Vasiľ SJ, sekretár Kongregácie pre východné cirkvi predsedal v nedeľu 12. februára titulárnej slávnosti Kaplnky sv. Cyrila a Metoda Pápežského slovenského kolégia v Ríme za bohatej účasti slovenskej komunity vo Večnom meste.

V úvode slávnosti, ktorá sa začala o 16.30 rektor kolégia Pavol Zvara osobitne pozdravil medzi čestnými hosťami kardinála Jozefa Tomka, veľvyslanca Slovenskej republiky pri Svätej stolici Petra Sopka s manželkou, veľvyslanca SR pri Talianskej republike Jána Šotha a ďalších predstaviteľov.

Koncelebrovalo niekoľko desiatok slovenských kňazov latinského i východného obradu, prítomné boli rehoľné sestry z viacerých kongregácií. Účinkoval Nitriansky katedrálny zbor pod vedením Mgr. Vladimíra Kopca.

V homílii arcibiskup Vasiľ poukázal na „genius loci“ slovenského kolégia a ústavu v Ríme a vo viacerých oblastiach ukázal dôvody, pre ktoré reprezentujú hodnotu pre dnešok. Predstavil ich ako miesta „nerozlučne spojené s cyrilometodským dielom, jeho duchom, jeho odkazom, jeho prienikom do našich moderných duchovných dejín, do dejín cirkvi i do dejín spoločenského života nášho národa.“ Okrem iného povedal:

 „Je to dom, kde sa kedysi vzdelávali mladí študenti, kde dnes bývajú kňazi, ktorí sa na pápežských univerzitách špecializujú v jednotlivých odboroch posvätných vied, je to miesto  spojené so spisovateľskou a vydavateľskou činnosťou reprezentovanou množstvom napísaných a vydaných kníh, miesto, ktoré bolo domovom vyhnancov, utečencov, exulantov, miesto ich nádeje, očakávania i naplnenia túžob aj po uskutočnení národnej samostatnosti i náboženskej slobody v nej realizovanej. Je to miesto upomínajúce na vlasť na naše rodné Slovensko i naše väzby s Rímom, s jeho biskupom, s centrom Cirkvi.“

Sekretár Kongregácie pre východné cirkvi zdôraznil kultúrnu a duchovnú identitu ako záležitosť prežitia a národnej samostatnosti, no zároveň pripomenul, že udržiavanie cyrilometodského odkazu je pravým opakom uzatvárania sa do seba. Okrem iného povedal:

„Naše liturgické slávenie sv. Cyrila a Metoda tu v Ríme, naše pripomínanie si osudov sv. Cyrila a Metoda i našich národných a duchovných dejín však  nikdy netreba chápať ako  malicherné bavenie sa na akomsi obmedzenom vlastnom piesočku. Práve naopak naša spomienka na sv. Cyrila a Metoda je vyjadrením hlbokého zmyslu pre univerzálnosť, nadčasovosť, pre  katolicitu v najhlbšom zmysle slova. Sv. Cyril a Metod slúžili Bohu, slúžili Cirkvi, spojili osud našich slovanských národov so stolicou sv. Petra,  s biskupom mesta Ríma, ktorý skôr ako ktokoľvek iný a viac ako ktokoľvek iný ich prijal do spoločenstva rozvinutých vtedajších kultúr a národov.“

Na záver vladyka Cyril Vasiľ citoval slová sv. Jána Pavla II. z jeho encykliky Slavorum apostoli o vzťahu partikularizmu a univerzálnosti a o význame sv. Cyrila a Metoda a ich pokračovateľov pre budúcnosť Európy.

Rektor kolégia o. Pavol Zvara pri poďakovaní na záver omše pozval členov slovenskej komunity aj na medzinárodnú slávnosť sv. Cyrila a Metoda v utorok 14. februára o 18.30 v Bazilike sv. Klementa, ktorej liturgická a organizačná stránka bude tento rok v réžii Pápežského slovenského kolégia. Pripomenul, že práve tento rok si pripomíname 1150. výročie príchodu svätých solúnskych bratov do Ríma.

V spoločenskej sále kolégia nasledovalo agapé s vyberanými slovenskými špecialitami z domácej kuchyne, ktoré vytvorilo priestor na zoznámenie sa či utuženie vzájomných kontaktov Slovákov, ale aj členov iných národností, ktorých osud na čas či dlhodobo spojil s Večným mestom. Radosť zo spoločenstva krajanov sa v neformálnej atmosfére prejavila aj spevom. -jb- 

Rím 12. februára – V plnom znení prinášame homíliu arcibiskupa Cyrila Vasiľa SJ, sekretára Kongregácie pre východné cirkvi na slávnosť svätých Cyrila a Metoda, titulárny sviatok rovnomenného kostola Pápežského slovenského kolégia sv. Cyrila a Metoda v Ríme, v nedeľu 12. februára 2017.

AUDIO: 

Zišli sme sa, aby sme si spoločne pripomenuli slovanských apoštolov a našich vierozvestcov sv. Cyrila a Metoda.

Sláviť túto spomienku dnes, tu, spoločne, v chráme im zasvätenom, v kolégiu, ktoré nesie ich meno má aj osobitný duchovný odtieň. Je to akási ďalšia pridaná hodnota, pretože na tomto mieste môžeme pociťovať niečo osobitné, nazvime to – genius loci – duch miesta, pripomínajúci širšie udalosti a súvislosti. Slovenské kolégium i táto jeho kaplnka sú totiž nerozlučne spojené s cyrilometodským dielom, jeho duchom, jeho odkazom, jeho prienikom do našich moderných duchovných dejín, do dejín cirkvi i do dejín spoločenského života nášho národa.

Čo v sebe skrýva, tento chrám, tento dom? Odpoveď je viacvrstvová.

Je tu dnes Slovenské kolégium sv. Cyrila a Metoda, kedysi Slovenský ústav, je to dom, kde sa kedysi vzdelávali mladí študenti, kde dnes bývajú kňazi, ktorí sa na pápežských univerzitách špecializujú v jednotlivých odboroch posvätných vied, je to miesto  spojené so spisovateľskou a vydavateľskou činnosťou reprezentovanou množstvom napísaných a vydaných kníh, miesto, ktoré bolo domovom vyhnancov, utečencov, exulantov, miesto ich nádeje, očakávania i naplnenia túžob aj po uskutočnení národnej samostatnosti i náboženskej slobody v nej realizovanej.

Je to miesto upomínajúce na vlasť na naše rodné Slovensko i naše väzby s Rímom, s jeho biskupom, s centrom Cirkvi.

Všetky tieto skutočnosti a súvislosti by sme mohli označiť ako spojnice, ktoré spájajú život a dielo slovanských apoštolov sv. Cyrila a Metoda, so zmyslom a činnosťou inštitúcie v ktorej sa nachádzame a ktoré sú súčasne odkazom aj pre nás ako účastníkov tejto dnešnej slávnosti. 

Nuž pozrime sa trochu po poriadku na jednotlivé  menované aspekty.

Vzdelanie

„... my Slovieni sme prostý ľud a nemáme nikoho, kto by nás naučil pravdu a vyložil nám jej zmysel“  (ŽM 5). Týmito slovami pozýval knieža Rastislav sv. Cyrila a Metoda do svojej krajiny. Tento prezieravý vladár považoval už vtedy vzdelanie za dôležité pre rozvoj. Preto solúnski bratia „začali... ich deti vzdelávať v písme“ (Ital. III), pričom neučili len cirkevné predmety, ale aj „iné učenia: gramatiku a muziku“ (ŽK XV varianta Lavrov Mater. 26-27).

Aj pri začiatkoch Slovenského ústavu, bol jeden z jeho cieľov poskytnúť vzdelanie  prípadným budúcim kandidátom na kňazstvo a preto tu fungoval malý seminár, teda vlastne gymnázium, ktorým prešli generácie chlapcov zo slovenskej diaspory.

Aj dnes máme tu v Ríme na štúdiách mladých ľudí, ktorí sa vzdelávajú v rôznych odboroch, aby rozvinuli im zverené talenty a raz aby tak prinášali  plody aj pre dobro svoje vlasti.

Rozvoj vzdelania a vedy - to je odkaz sv. Cyrila a Metoda aj dnešnému Slovensku, či už ide o spravodlivé ohodnotenie tých, ktorí vyučujú na všetkých stupňoch škôl, či o primerané investície do všetkých vedných odborov. Keď podčiarkujeme, že „do všetkých“, tak to platí aj o odbory humanistické. Veď čomu učili našich predkov sv. Cyril a Metod? Neučili nás metalurgiu, poľnohospodárstvo ani ekonomiku, aj keď išlo a ide o nevyhnutne dôležité vedy, ale učili zdanlivo neužitočné veci: písmo, gramatiku, literatúru, právo, muziku. Možno tieto vedné odbory neprispievajú k bezprostredným výrobno-technickým výsledkom, ale predsa zveľaďujú ducha národa. Pokrok a úroveň rozvoja spoločnosti sa nemerajú len v sile armád,  tonách odliatej ocele a vylisovaných plechov, ani v miliónoch zjedených hamburgerov pretože kultivovanie ľudského ducha je trvalejšie a hodnotnejšie ako rinčanie zbraní, či lisovanie plechov, a pojedanie hamburgerov, pretože prispieva k pokroku jednotlivca i celého ľudstva zveľaďovaním  všetkých ľudských schopností, ktoré sa tak – či už priamo, alebo nepriamo - stávajú prostriedkom  služby  blížnemu. Na to by mali pamätať aj zodpovední vedúci našej spoločnosti aj dnes pri hľadaní priorít i pri prejavení podpory a rozvoja štúdií i vedy.

Výchova a formácia kňazov

Na mozaike v tomto chráme vidíme našich slovanských apoštolov obklopených mladými mužmi. Ide o symbolickú reprezentáciu tých  okolo dvesto „kňazov diakonov a subdiakonov, ktorých  umierajúc (sv. Metod) nechal v hraniciach svojej cirkvi“ (Ž Klim. VI, 23). Niektorí z nich prijali kňazské svätenia tu v Ríme, tak ako sa aj táto kaplnka v minulosti stala miestom kňazských svätení. Zaiste, že učeníci našich apoštolov pokračovali vo svojom vzdelávaní aj tu v Ríme,  a sv. Cyril  sa aj tu v Ríme ďalej aktívne venoval svojej profesorskej činnosti, keď v kláštore pri chráme sv. Praxedy - prijímal návštevy vedychtivých Rimanov, ktorí „neprestajne chodili k nemu a vypytovali sa ho o všetkom a prijímali od neho dvojnásobné i trojnásobné vysvetlenie“ (ŽK XVII).

 Dnes  slovenskí kňazi na rímskych univerzitách nielen študujú, ale na siedmich univerzitách aj vyučujú, pričom niektoré z nich viedli, či vedú, sú dekanmi fakúlt, rektormi medzinárodných kňazských kolégií. Bolo by však potrebné, aby sa štúdium teológie neobmedzilo len na získanie akademického titulu, ale aby aj po návrate do vlasti  získané skúsenosti ďalej zhodnocovali, aby sa aj na domácich teologických fakultách a v seminároch viedol akademický život, ktorý by bol zdrojom inšpirácie a dôkazom večnej aplikovateľnosti právd evanjelia v nových súvislostiach.

 Aj dnes stojí pred cirkvou na Slovensku tá istá úloha, ktorú mali pred sebou sv. Cyril a Metod a ktorú encyklika Slavorum Apostoli definuje nasledovne: „Aby dobre preložili evanjeliové pravdy do novej reči, museli sa najprv postarať o to, aby dobre poznali vnútorný svet tých, ktorým chceli hlásať Božie slovo dôverne známymi obrazmi a pojmami. Správne vštepovať biblické poznatky a grécke filozofické pojmy do veľmi odlišného kontextu dejinných skúseností a myšlienok sa im javilo ako nevyhnutná podmienka pre úspech misijnej činnosti. Išlo o novú metódu katechézy. (Slav. Apostoli 11).

 Aj dnes  je to úloha celej  cirkvi, najmä tých, ktorí ju inštitucionálne reprezentujú – znovu prekladať slová a ducha evanjelia do reči zrozumiteľnej ľudu, a predkladať  večné pravdy do reči „dnes“ zrozumiteľnej. Je to pre nás výzva k novej evanjelizácii, ku ktorej vyzýva aj pápež František v exhortácii Evangelii gaudium (čl. 41-42) kde hovorí okrem iného i o potrebe obnoviť cirkevný jazyk.

„Lebo čo sa týka pokladu kresťanského učenia, „jedna vec je jeho podstata... a druhá je spôsob formulácie jeho vyjadrenia“. Stáva sa totiž, že veriaci – zvyknutí na svoju reč, ktorej rozumejú –, keď počúvajú bezchybný ortodoxný jazyk, odnesú si niečo, čo nezodpovedá skutočnému evanjeliu Ježiša Krista. So svätým úmyslom komunikovať o pravde o Bohu a človeku im pri niektorých príležitostiach ponúkame falošného boha alebo ľudský ideál, ktorý nie je skutočne kresťanský. Takýmto spôsobom sme verní nejakej formulácii, ale neodovzdávame podstatu. Toto je najväčšie riziko. Pamätajme, že „vyjadrenie pravdy môže mať veľa podôb. A obnova vyjadrovacích foriem je nevyhnutná na odovzdávanie nepozmeneného významu posolstva evanjelia dnešnému človekovi“ ... Preto je potrebné pamätať na to, že každé predkladanie náuky sa musí konať s postojom hlásania evanjelia, ktorý prebúdza súhlas srdca skrze blízkosť, lásku a svedectvo.“

Dar slova a jeho odovzdávanie

S menami  sv. Konštantína-Cyrila a sv. Metoda sa nerozlučne spája história slovanského písomníctva. A preto mních Chrabr, možno jeden zo žiakov  sv. Cyrila a Metoda, alebo z ich školy,  to vo svojom traktáte o slovanskom písomníctve Skazanie o  pismenech  píše:

„Ak sa opýtaš gréckych učencov, hovoriac: „kto vám písmo vytvoril alebo knihy preložil a kedy?“, to máloktorí z nich budú vedieť. Ak sa však opýtaš slovienských  vzdelancov hovoriac: „kto vám písmo vytvoril alebo knihy preložil a kedy?“, to všetci budú vedieť a odpovedajúc takto povedia: „svätý Konštantín Filozof, nazývaný Cyril, ten aj písmo vytvoril, aj knihy preložil a tiež Metod, brat jeho. Lebo sú ešte živí, ktorí ich videli“ (Skazanie o  pismenech, 9).

Anomáliou vzniku slovanského písomníctva je skutočnosť, že sa nezačalo rozvíjať postupne od jednoduchých prejavov, k  náročnejším formám, ale že hneď od svojho prvopočiatku sa objavuje vo vyspelej podobe, schopnej priblížiť biblické, právne i teologické texty. Apoštoli Slovanov okrem toho vložili do kolísky rodiacej sa slovanskej literatúry, ako cenný dar, nielen preklady klasických diel ale aj viacero drahokamov vlastnej literárnej tvorby.

Dar písma i Písma a literatúry je výsledok spolupráce, synergie, medzi Božou múdrosťou a ľudskou inteligenciou. „Odišiel teda Filozof a podľa svojej starej obyčaje sa oddal modlitbe spoločne s inými pomocníkmi. A skoro potom ho osvietil Boh, ktorý počúva modlitby svojich služobníkov, a vtedy zložil písmená a začal písať text evanjelia: Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a Boh bol Slovo“  (Život Konštantína XIV).

Dar  služby cez písané slovo sa rozvíjal aj na tomto mieste, v Slovenskom ústave, ktorý po dlhé desaťročia suploval nemožnosť duchovno-náboženskej tvorby a tlače na Slovensku v období komunizmu. Tu sa kultivoval moderný slovenský teologický jazyk,  tu v slovenskom Ríme vznikli moderné preklady sv. Písma, preklady katechizmu, liturgických textov, tu sa vydávali básnické zbierky exilových slovenských básnikov.

Dnešné slobodné Slovensko a jeho kultúra majú, po pravde povedané, byť za čo vďačné tej hŕstke slovenských kňazov, exulantov, nadšencov milujúcich rodnú reč i ľud, ktorý ňou hovorí a ktorý po desaťročia trpel hladom po duchovnom slove.

Dnes možno zažívame  aj na Slovensku infláciu a devalváciu písaného i hovoreného slova. Múdrosť v reči, vážnosť vysloveného slova, záväznosť daného slova – tieto hodnoty potrebujú dnes u každého z nás – aj tu v Ríme aj na Slovensku - istú obrodu a obnovu. Vo svete plnom slov, často v záplave  banálnych, prázdnych ba aj brutálne znevažujúcich slov, v časoch prekrúcania významu aj takých slov, ktorými sú označované primárne antropologické javy, ako rod, manželstvo, či rodina, sme vyzývaní k tomu, aby sme dávali svojim slovám váhu, aby sme ich nevyslovovali nadarmo, aby z našich úst nezaznievali slová, ktoré zraňujú, vzďaľujú od pravdy, budujú bariéry nenávisti.

Nezabúdajme, že každé vyslovené slovo je večné –  je to niečo, čo je uložené v Božej pamäti, akoby v akomsi  nekonečne rozmernom a nezmazateľnom kozmickom pevnom disku, (aby sme použili predstavu  blízku dnešnému človeku generácie IT), veď Pán Ježiš hovorí, že  „ľudia sa budú v deň súdu zodpovedať z každého daromného slova, ktoré vyslovia” (Mt 12,36 ).

Akú ohromnú zodpovednosť teda máme za naše vyslovené a napísané slová, za každé slovo, a v najvyššej miere za našu snahu pri pochopení a prijatí Slova! O čo menej  zbytočných  slov by bolo vyslovených i napísaných, keby sme najprv posúdili ich užitočnosť, vhodnosť, primeranosť, pravdivosť – sub specie aeternitatis – v perspektíve večnosti ?!

Cudzinci, migranti, vyhnanci, utečenci

„Cudzinci” – áno, takéhoto označenia sa dostávalo Cyrilovi a Metodovi, veď aj franskí biskupi vyčítali pápežskému legátovi Metodovi: „V našej oblasti učíš!” a ďalší protivníci falošne vyhlasovali: „Nám dal pápež moc, tohto však i učenie jeho káže vyhnať!” (ŽM IX; XII) Sami  svätí bratia sa neraz cítili ako „pútnici a cudzinci”, ktorí „pre lásku ku Stvoriteľovi chodia po cudzích krajoch a mestách“ (Kánon ku sv. Demetrovi).

Cudzinci, migranti, vyhnanci, utečenci - tieto slová sa dnes skloňujú vo všetkých formách a pádoch v celej Európe. Tu v Taliansku, pri brehoch ktorého sa denné  vyloďujú stovky migrantov i na Slovensku, kde strašenie cudzinecko-migrantskou inváziou je viac vecou vypočítavej predvolebnej rétoriky, ako reálnym problémom.

Ešte máme  mnohí v živej pamäti časy, keď nebolo možné zo Slovenska slobodne vycestovať ani  natoľko, aby sme sa pozreli na Devín z druhej strany Dunaja a tí, ktorým sa to nejako podarilo zasa nebolo možné vrátiť sa, keď bola emigrácia zločinom, vraj akousi zradou aj na láske k socialistickej vlasti. Nezabúdajme ale, že mnohí vyhnanci a utečenci sa  stali vyhnancami a utečencami práve pretože milovali svoju vlasť, milovali ju ako vlasť bez akýchkoľvek politických ľudovodemokratických či socialistických prívlastkov a chceli ju vidieť duchovne, nábožensky i politicky slobodnú. Láska k vlasti však dnes nie je termínom, ktorý by sa dnes veľmi používal, alebo  ktorý by naozaj ovplyvňoval naše životy – a je to trochu škoda.

Nachádzame sa na mieste, v chráme, ktorý je realizovaním dlhoročného sna slovenských utečencov alebo nedobrovoľných vyhnancov, ktorí túžili mať v slobodnom svete, tu v Ríme, miesto, kde by sa mohli cítiť spojení so svojou vlasťou. Generácia týchto vyhnancov a migrantov už postupne završuje svoje životné putovanie a mnohí z tých, ktorí tento chrám budovali už doputovali do večnej vlasti – (včera nás zastihla správa o smrti otca biskupa Zlatňanského), ale aj  na nich si chceme vďačne spomenúť pri tejto dnešnej slávnosti.

Takýmito cudzincami a migrantami boli aj sv. Cyril a Metod. To o nich hovorí Ján Pavol II v encyklike Slavorum Apostoli (8): „Odlúčenie od vlasti, ktoré Boh niekedy požaduje od vyvolených ľudí, a prijaté kvôli viere v jeho prisľúbenie, je vždy tajomnou a plodnou podmienkou pre rozvoj a rast Božieho ľudu na zemi. Pán povedal Abrahámovi: „Odíď zo svojej zeme a od svojho príbuzenstva a zo svojho otcovského domu do zeme, ktorú ti ukážem. A učiním z teba národ veľký, požehnám ťa a zvelebím tvoje meno a ty budeš požehnaním.“

Svätí Cyril a Metod sa dokázali zrieknuť svojej vlasti ale nie pre to, že by išli do cudziny hľadať pre seba lepšie živobytie, ale „pre lásku k Stvoriteľovi.“ Zriekli sa možnosti bývať vo svojej vlasti, ale láska k nej ostala v ich srdciach. To je spoločný odkaz sv. Cyrila i Metoda i tvorcov tejto našej inštitúcie aj pre nás, ktorí sme sa tu dnes zišli.

Tento chrám bol po desaťročia miestom modlitieb, nádeje, očakávania i  túžob po uskutočnení náboženskej slobody realizovanej v kontexte aj národnej samostatnosti. 

Po smrti sv. Metoda, jeho učeníkov z našej vlasti vyhnali, mnohých predali do otroctva. Dramatický opis väznenia, ponižovania, fingovaných popráv, opisuje Život Klimenta príliš konkrétne na to, než by sa jednalo len o hagiografické klišé. Radi by sme zodpovednosť za to všetko zvalili len na prvého nitrianskeho biskupa Vichinga a na jeho vojakov, ktorí, ako píše Kliment boli „ľudia suroví, lebo to boli Nemci majúci hrubosť od prírody zväčšiac ju ešte aj podľa príkazu“, (Ž Klim XIII,41) ale  bol by to opäť len istý druh alibizmu, ktorým už tradične zvaľujeme naše národné omyly a neduhy na  chrbát iných. 

Pravdou je, že Rastislavov koncept kultúrnej a náboženskej samostatnosti sme v našich dejinách nedokázali  prijať, a rozvinúť a obetovali sme ho v mene politického pragmatizmu  v nádeji na získanie bezprostredných výhod, ktoré sa nakoniec ukázali len zdanlivé. Vyhnaním cyrilo-metodských učeníkov sme s nimi vyhnali nielen intelektuálnu a duchovnú elitu ale aj cenný nástroj, ktorý mohol našim predkom zabezpečiť duchovnú i spoločenskú samostatnosť. Krátko na to sa Veľká Morava rozpadla, liturgia v reči ľudu na stáročia ustúpila  bežnému človeku nezrozumiteľnej latinčine, na vlastné písmo sme zabudli a aj preto sme slovenský jazyk z rozvetveného riečiska nárečí začali znova zbierať a kodifikovať  ako literárny prakticky až takmer po 900 rokoch. Trvalo celé stáročia, kým sme k sebe sv. Cyrila a Metoda opäť ozvali, kým sme im vrátili ich miesto v našich dejinách i v našich srdciach.

Aj novodobí učeníci sv. Cyrila a Metoda, ktorí si priniesli ich duchovné dedičstvo do rímskeho vyhnanstva museli čakať desaťročia, - a nie všetci sa tej chvíle dočkali - kým boli opäť pozvaní do vlasti, ktorá ich vyzvala k tomu, aby mohli rozvinúť cyrilometodské posolstvo v znovunadobudnutom kontexte náboženskej slobody realizovanej v aj v rámci znovuzískanej národnej samostatnosti.

Už takmer štvrťstoročie považujeme  túto skutočnosť za samozrejmosť a možno práve preto je potrebné jej mimoriadnosť pripomínať zvlášť tým neskôr narodeným, ktorí našťastie už iný stav neslobody ani nezažili. Súčasne ale si chceme pri spomienke na ťažké osudy cyrilometodského duchovného dedičstva pripomenúť ako „memento“ aj to, že každé duchovné vykorenenie, strata, rozriedenie, zrieknutie sa náboženskej i národnej identity je len prvým krokom ku strate kultúrnej i spoločenskej samostatnosti. Bolo tak tomu pred 1110 rokmi a je tom tak aj dnes.

Spojenie s Rímom, s jeho biskupom, s centrom Cirkvi

Naše liturgické slávenie sv. Cyrila a Metoda tu v Ríme, naše pripomínanie si osudov sv. Cyrila a Metoda i našich národných a duchovných dejín však  nikdy netreba chápať ako  malicherné bavenie sa na akomsi obmedzenom vlastnom piesočku. Práve naopak naša spomienka na sv. Cyrila a Metoda je vyjadrením hlbokého zmyslu pre univerzálnosť, nadčasovosť, pre  katolicitu v najhlbšom zmysle slova. Sv. Cyril a Metod slúžili Bohu, slúžili Cirkvi, spojili osud našich slovanských národov so stolicou sv. Petra,  s biskupom mesta Ríma, ktorý skôr ako ktokoľvek iný a viac ako ktokoľvek iný ich prijal do spoločenstva rozvinutých vtedajších kultúr a národov.

Preto pri úvahe nad tým obdivuhodným prepojením partikularizmu a univerzálnosti, ktorý charakterizuje dedičstvo svätých bratov Cyrila a Metoda zaznievajú o to vážnejšie slová Jána Pavla II. zo záveru jeho cyrilometodskej encykliky:

„Každý národ, každá kultúra má vo všeobecnom pláne spásy určenú svoju vlastnú úlohu. Každá zvláštna tradícia a každá miestna cirkev majú zostať prístupné a pozorné voči iným cirkvám a tradíciám a súčasne aj voči všeobecnému katolíckemu spoločenstvu; keby ostali uzavreté samy do seba, hrozilo by im nebezpečenstvo vlastného ochudobnenia. Tým, že Cyril a Metod uplatňovali svoje charizmatické dary, prispeli rozhodujúcim prínosom pri budovaní Európy, nielen pokiaľ ide i jej kresťanské náboženské spoločenstvo, ale aj čo sa týka jej občianskej a kultúrnej jednoty. Ani dnes nejestvuje iná cesta k prekonaniu rôznych napätí a k náprave roztržiek a protikladov tak v Európe, ako aj na celom svete, lebo tieto javy hrozia, že vyvolajú strašné zničenie životov a hodnôt. Byť kresťanmi v súčasnej dobe znamená byť tvorcami vzájomného spoločenstva v Cirkvi i spoločnosti. K tomuto cieľu vedie otvorenosť voči bratom, vzájomné porozumenie a ochotná spolupráca veľkodušnou výmenou kultúrnych a duchovných dobier“ (Slavorum Apostoli, 27).

Tomuto nás učili sv. Cyril a Metod, tomuto sa učme od nich.

Pondeľňajšie vysielanie vo zvukovej podobe: